ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A ja som, vidíte, taký:
neublížim vám žiadnemu,
moja zásada, verte mi:
„Daj to, čo patrí každému!“
A kto ti tomu, priateľko,
ktože ti tomu uverí?
Kto so zásadou vyzváňa,
ten hosťa ženie spred dverí!

Bez bohatstva, bez peňazí
žije si on v tomto svete:
nemá domu, nemá groša,
ani v zime, ani v lete.

Ľutujú ho z dom do domu:
Čiže je to šuhaj bledý?
Bodajže vás, abyže vás!
Kto chce pomôcť, nech nesedí.

Ale on vás nechce preto,
vy zblúdilí márni páni:
vo vrecku vám sedí človek,
v duši môžbyť roztrhaný.

Len si seďte v dobrej vôli,
len sa ďalej kolembajte,
chudobe statočnej v bôli
i s ľútosťou pokoj dajte!

Čo znamená ten váš súcit?
To je všetko, keď prekročí
popred vás strápený človek,
sklopíte ku zemi oči,

alebo mu navrhnete,
vy jemu bratia podobní —
prečo nehľadá zárobok,
preč’ nekosí, preč’ nerobí?

Kto plače s ním? Kto ho cíti?
Jeho mať zná myseľ jeho,
tá ho teší, tá vypráva
ta do sveta širokého.

Jeho vinše pre ňu žijú,
preto kráča dnu do cesty,
pre ňu i za všetkých bratov,
za hrdé v trapiech — siesty!^[2]

Vedľa povesti — zakliate pole,
vedľa nich klas očarený,
tlejúce v prsiach zdusené bôle,
národ v duchu omarený, —
nezmenia kliatbu lučou, balvánom,
ani orlami, ani Kriváňom,^[4]
ani brál príkrych prielomom:
inak to ide, inak sa mení,
keď sa smrť dávna k životu lieni,
hrob sa otvára — len slovom.
A toto slovo už dávno v ume,
tak blízko duši bývalo,
a len sa zase stratilo v šume,
i len sa ďalej snívalo:
Tebe jednému dunajské víly
moc jeho plnú čarov zdelili,
a Ty si zdelil i nám slasť:
bez dlhých rečí, čiernej mystiky
strhnuls kabaly podlé riadiky,
dal si nám život v slove „vlasť!“

Videl som vás, duše moje!
Vpredu som vás vídal všade,
škola, život — kto zatají?
Stáli ste tam prvší v rade:
Mnoho môžte, bratia moji!
Všade vás boh v láske vodí,
len ten zhynie v našom siatí,
kto sa ako kúkoľ zrodí.
Len si svoje zachovajte:
Boh Otec, Syn i Duch svätý,
vlasť, ktorá vás vychovala,
národ, v ktorom sme počatí!
Týchto troje nech vás spojí
v láske ako vlastné deti:
tak vám i nám — všetkým spolu —
večný žitia deň zasvieti!

Pripíjajú páni, pripíjajú krajne,
za jej šumné časy, za slobody dávne,
a víno sa perlí a v očiach slza hrá:
Nechže tú vlasť našu sám pán boh požehná!
Požehná ju pán boh, verte, páni moji,
keď nás v láske žiaden v svete nerozdvojí,
keď budeme vedno, aká to bukréta,
krajšie potom časy nad krajnou zasvieťa.
Vy si tam z Dunaja, my z Váhu pijeme,
vy na šírom poli, my v horách žijeme:
Váh, Dunaj i Tatry v jednom stoja poli —
čo jednému krivda, to všetkých zabolí.
Pripíjajte, páni, ale spravodlive:
nech každý vlasti syn bez výnimky — žije!

Tak mi prichodí táto krajina,
ako chrám znova stavaný,
v ktorom národov šumná rodina
v tichom sa klania modlení —
a v tomto šume chvály a spevu,
v zdriapanom, čistom, bielom odevu
vidím — ach, vidím i Teba —
Nech Ti pán boh dá, drahá mať moja,
za tvoje prosby šťastia, pokoja,
nech Ťa sám požehná z neba.

Počuješ, synak môj malý,
aké von idú prívaly?
Vidíš tú čiernu oblohu?
Zlož ručičky k pánu bohu!

Otec náš je tam na ceste,
v cudzej zemi, v cudzom meste,
hľadá pre nás oboch chovu;
zlož ručičky k pánu bohu! —

Blesky idú, blesky svieťa,
už usnulo malé dieťa:
víchor lístie v horách kudlí,
a chlapček sa vo snách modlí.

Nezúfaj nikdy, šuhajko mladý,
oko tvoje nech nesmúti,
hoc ťa i túžby sklamú, výhľady,
zostaň stály, nepohnutý!
Len tam je život, kde sú odpory,
pravá nádeja len tam zahorí,
kde horká slza vypadne:
komu do jedál nekvapli blenu,
ten nezná žitia pravdivú cenu,
v slobode čírej — vychradne.

Všetko by bolo na svete
utešené, bez pohany —
keby ťa len v ňom nestretnul
človek precivilizovaný;
no ale tento — verte mi,
tak prieči tejto prírode,
ako keď šumnú bukrétku
miesto za čiapkou — vidíš — vo vode.

Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to,
že radšej mám srdce ako chladné zlato.

Keby sme bohatstvo tak radi videli,
akože by sme si do očú pozreli?

Chudoba, chudoba, nehaň mi ju žiadny —
Horšie srdce prázdno, ako záčin prázdny.

Do truhly nastelem, do srdca pán boh dá:
Povedz mi, šuhajko, ako sa ti to zdá?

Len mi jedno zodpovedzte,
vy, čo ľud náš sužujete,
čo haníte kroky jeho,
čo ho denne križujete:
nad nami stojí obloha —
Či veríte v súd a v boha?

Mati naša, mati drahá!
Pozri na nás, všetko tvoji:
slzou tvojou napájaní,
vychovaní v sveta boji.

Mati naša, mati drahá!
Dávno sme ťa nevideli:
dvanásti zhynuli bratia,
kliatbu sveta vytrpeli.

Mati naša, mati drahá!
Prečítaj si svojich synov:
Jedni sú tu, druhí padli
v cudzine tam svojou vinou.

Mati moja, mati drahá!
Daj nám ty len požehnania:
potom nedbám, nech nás planí
hryzú, trápia lebo hania.

Umky naše, Víly naše,
vezmite ma do ochrany,
dajte myseľ mojej piesni
i chodníček vymeraný.

Myšlienku tú nech poznajú,
že je z duše ľudu toho,
ktorý je môj — a ty jeho,
ktorý znášal biedy mnoho.

Chodníček ten nech je taký,
žeby viedol ku dedinke,
i do verných mesta vanov —
k mojim bratom, ku rodinke.

Stojí lipa v šírom poli,
v planej zemi na skaline,
z jej koruny list za listom
letí svetom, až zahynie!
Až zahynie tam na vodách
Váhu, Hrona i Moravy,
kým sa k brehom vyžiadaným,
zasľúbeným nedoplaví.
Každý lístok má písmeny,
na každom je ruka známa:
„Poďte, deti moje, ku mne,
mati vaša stojí sama!
Či vám za to láska hynie,
že ma víchry kolísajú,
či vám za to stydne srdce,
že mu kvietky oberajú?
Kto sa hanbí za krev svoju,
beda tomu, tri ráz beda!
Ten sa hanbí nielen za nás,
ale aj za otca z neba!“