ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chystáme sa k odchodu. Na dvoje sme prišli, zase sa na dvoje rozchodíme. Prišli bratia kokavskou stranou, medzi nimi i spomínaní dobrovoľníci dvaja, vracajúc sa tou istou cestou zpät. Mužstvo podperené lúči sa. Marko drží reč:

„Bratia moji! Výletom týmto sme občerstvili duše naše, ale sme jich aj otužili k ďalším bojom za národ náš drahý; lebo vidiac svätý štít Kriváňa (živio Kriváňa!) naučiť sme sa mohli a učiť sa i musíme od neho vzdorovať búrkam a útokom na nás a rod náš sa valiacim. Len Bratia, nič sa nebojme, ale v našich Tatrách sťa ten Kriváň stojme! A vidím, že je najviac medzi vami mladých rezkých junošov, držte sa a buďte to Slovenstvu, čo tento náš Kriváň našim Tatrám je; aby sa naplnilo nášho nezapomenutedlného Ľudovíta slovo:

Po skončenej prenikavej reči ovenčila panna Marína nášho Marka.

„Živio Marko!“

„A s vilámi kriváňskými ste sa už rozlúčili!“

Lúčime so a dávame ako Slovenke pravej na pamiatku každej, z kriváňskej svrčiny vlastnými rukami vystružlenú habarku. — Chatrná to nezabúdka, ale Slovenky si ju vážiť budú; lebo jim ju dávame s tým srdečným želaním, aby ními roztrepaly a rozmiešaly všetky jedy cudzinstva, do života rodín a čeľadí našich slovenských sa miešajúce a valiace, a s tým vynšom spolu, aby toľko nepočetných rokov zdobily v blaženom živote rod náš, rod svoj, koľko vetví na tých starých svrčinách sa nachodí, z ktorých sme tie habarky rezali.

*

V rezkej, čistoslovenskej podkriváňskej dedinke som ja obydlený. Každé ráno poviem dedkovi nášmu: „dobré ráno!“ lebo ho zrovna vidím z obloka chatrného bytu môjho.

Je večer.

Na kozube mojom plápolajú klocky z kriváňskej kosodreviny. Vonku fúka zimný vetor od Kriváňa.

Pohrúžim sa do myšlienok. Na um mi sídu tie krásne chvíle, ktoré som leta minulého sťa phönix v novovskriesenom mestočku našom Mikuláši v kole verných rodu synov a dcér vo veselých spoločnosťach, divadelných zábavách tak milo prežíval.

Krásné to boly chvíle všetky, večnú „nezabúdku“ zasluhujúce; ale jích korunou bol predca len: „výlet na Kriváň!“

Zadumal som sa o ňom. Pred ducha môjho okom tiahne sa celé to krásné panoráma ešte raz, nemohol som sa zdržať, aby som si ho nenaznačil.

Bolo to pre mňa samého, do môjho súkromného denníka určené; ale zasluhuje chvíľa táto i verejne byť zvečnenou.

Keď sa obratnejšie pero k tomu nevyskytlo, a mne sa to úplne nepodarilo, laskaví čitatelia si citom svojim vrelým vedení, nedostatočnosť túto lepšie opravia.

Ja som chcel len zavolať na „Slávu“ mládeži Mikulášskej, ktorá výlet tento zriadila; — Bratom Gemerským, ktorí cestu sem konali; — Slovenkám, ktoré nám ho osladili — a slavnému hrdinnému Markovi D. i s paňou, ktorí nám ho oslávili!

Sláva! sláva! sláva jim!!

*

Dumám, myslím celú noc. K ránu zadriemnem. — Vetor von buriaci ma akoby ukolísal. Prebudím sa — oči pretieram. V chyži tma. Ohníčok na kozube vyhasol. —

Zrazu vynde mesiačik zpoza mrakov, a rozleje svetlo svoje po celej chyžke mojej. Pozrem von oblokom: oj: si mi krásny Kriváň náš v žiare mesačnej osvetlený, novopripadlý bieluškým snehom! —

Je ráno Všechsvätých. — Bôh i všetci Svätí s nami bratia, sestry rodinné, Kriváň náš i rod môj milovaný. S Bohom!!! —

Miloslav Dumný