ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blesk poslednej hviezdy hasne, brieždi sa. Rohom lesným dáva sa znak spoločnosti k púti hore na Kriváň. Napred ide vodič a znatelia druhí z naších, za nimi sa majú všetci ostatní; mládež sa drží spolu, na jej čele uprimná pani Marková. Naše dobrodružky sú veselé, ľahkokroké jako tie srnky tatranské, vykračujú si po boku rezkých šuhajcov bystro hore rad radom. Nie jim je obtížna strmosť vrchu, veď sú opravdivé Slovenky; žiadna sa nežaluje, ale každá čím skôr hore na temeno dostať sa žiada.

Ale ktorej žeby mohla byť púť na Kriváň obtížnou?

Hádam hlbokocitej Maríne? ktorá očujúc najprv rodičov svojich nezvolenia k púti kriváňskej, doplakala sa; a keď sa jej povolilo, radosťou bez seba zostala?

Či hádam rozmarnej Všemile? ktorá sa len v čistoslovenskej spoločnosti dobre cíti?

A či obrazotvornej Ľudmile? ktorej je výlet tento nado všetko vítaný, a ktorá zaroveň so sestričkou svojou Marienkou, plakala a radosťou zase jasala.

A či vari mladuškej Milke? ktorá po prvý raz mala príležitosť v slovenskej uprimnej veselej spoločnosti sa zabávať.

Alebo snaď nedávno precítenej Ruženke, ktorou v „Tatran“ovi tam prítomný šuhaj zvečnil.

Žiadnej teda.

Každá je dnes nie len útlocitou pannou, ale aj za príkladom spanilomyslnej panej Markovej, veľkocitnou a ráznou Slovenkou.

Pozerajte len na ne v tom húšti malinovom, pozerajte na tú jich krásu, prvým bleskom vychádzajúceho slniečka osvetlenú, a príde vám na um tá krásocitná slovenská:

Stojíme na prvej Kriváňa priehybe. Na strelenia z pištole odpovedá nám trojnásobný ohlas. Zrazu počujeme dupot pod sebou, a vidíme hneď nato štrnásť kôz tatranských s capom na čele; — bol trochu menší, ale bradu mal asi takú, ako ten v našom „Černokňažníkovi“; že bol aj šikovnejší, samo sebou sa rozumie; — v bok samého končiara uháňať. Ešte raz sa pod končiarom na nás obzrely, a zmizly ako vetor.

Na priehybe druhej obsadli sme kryštálovú kriváňskú studničku. Je to život, v takej výšave studnička! Obživení vodou žeravou hybaj! hore balvanami, kde všetka vegetacia už prestáva.

Ako hore tým zrutným Kriváňom, taká púť je tá, toho národa nášho slovenského. Bez odpočinku obtížne len vždy hore a hore sa on chápať má, a nikde niet pohodlia! Putuje medzi súsednými národami, ale tie sú chladné, bezcitné k nemu, jako tie žule a balvany kriváňské.

Končiare tatranské sú síce s Kriváňom v tuhom spojení, ale predca stoja osobitne.

Tak i jeho súkmeňovci dívajú sa na púť jeho, dívajú, pot jeho horký vídajú, ale pomocnej ruky mu nedávajú; odtrhnutí súc od srdca jeho, a žijúc s ním len v myšlienke.

I my sme pri pohľadu od spodu na tie balvany nemysleli, všetci hore sa dostať; a hľa! už stojíme pod samučičkým končiarom na bláchách; ale ač aj v blízkosti cieľa, teda predca na tom najnebezpečnejšom mieste.

Tak to býva, jako slavný náš dr. Hurban hovorí: že „čím sa človek viacej zbližuje k cieľu, tým viacej sa prekážky množia.“ A preto nezúfaj rod môj! Hrmí síce zo všetkých strán na teba, ako na ten náš Kriváň, ale ťa ako ten nikdy — neohluší. Zatriasajú tebou, jako tými Kriváňa žulami nehody všelijaké, ale ťa z koreňa nevyvráťa. Ty vždy trváš a sa zmáhaš, neohrožene si národniu pieseň spievajúc:

Bolo to nadšenie, keď si 26 šuhajcov a šesť Sloveniek r. 1861 dňa 3 sept. zastalo na velebnom Kriváňa temeni. — Nebo jasné ako oko — teplo, ticho tam hore — čas to vybraný! Pod sebou pred nami vidíme celý Liptov — Váh sa vinie v blesku slnka, jako strieborná stužka po ňom, jednotlivé osady dobre rozoznať. — Tam ďalej gemerské vrchy: Kráľová-Hola, Ďumbier, Fabová, Kohút atď. V pravo bok milá Orava, na lävo Spiš po ňomž zase vidno pretekávať tú podivnú rieku Poprad, ktorá von z Uhorska tečie. Za nami Poľská až po Krakov.

Všetko toto nemožno opísať. Keď toto nie, to ešte tým menej utešený výhľad na reťaz spišských Karpatov (Karpotina znamená vrch, kde viac skál ako stromov sa nachodí; teda Karpaty, je čisto-slovenského pôvodu slovo). To vám je veleba a krása! Kto si nikdy nebol na velebnom Kriváni a vôbec na končiaroch tatranských, odkazujem ťa na dôkladný opis výhľadu, ktorý je z končiarov týchto a zvlášte z Kriváňa, od nášho Hurbana v jeho „Slovenských Pohľadoch“ diel I. sv. 1. str. 18 — 20. Len to ešte spomeniem, že z Kriváňa vidno sedem plesov, z nichž najkrajšie je — samo sebou sa rozumie — čarovné pleso štrbské, a dve zelené u samej päty Kriváňa zo strany poľskej sa nachodiace; — dokladajúc so slavným našim Hurbanom: „Výhľadom kriváňským duša sa ti vzkriesi, jak spala, duch hore vynesie, jak len v nízkosti bol; ja bych aspoň do skonania mohol krmiť dušu svoju rozkošami, výhľadom týmto nasbieranými.“

Velebnosť nadšenia tohoto zveličuje pri človeku zvlášť to povedomie, že sa všetci výletníci rovného citu a rovného ducha, ducha, že rovnako oduševnení sú. Jeden druhého nadchne, oduševní, ako nás všetkých teraz obrazotvorná, krásná Ľudmilka, ktorá vidiac krásu a velebu Tatier teraz po prvý raz, na kolená padla v nadšení svojom na temäni Kriváňa, a vrúcne sa k Bohu, tvorcovi tejto nevídanej krásy tatranskej, pomodlila.

Každé opravdivé nadšenie je z počiatku nemé; i my sme dlhý čas, kýmkoľvek sme sa do vôkola dobre nerozhľadeli, v svätej tichosti zotrvali. — Po chvíle sme len dľa starého praobyčaja nakládli ohník, a spievali okolo neho naše hromovité piesne:

atď. atď. atď. — strielali a hromovite volali na slávu Slavianstva a Slovenstva, a zvlášte memorandum a Okolia jeho.

Všetko toto bolo zvláštné a nadšenia plné, mňa ale ešte i druhá vec zvláštná tu sa udavšia, nadchla a oduševnila. — Ačpráve by som si deň tento slavný za sviatok bol pokladal, tým viacej mi ho urobila slavným a večne pamätným tá udalosť, že si nás mladých šuhajcov slovenských Slovenky naše za dôverných svojich priateľov zvolily, kde sme to priateľstvo i ztvrdili.

No nechže nám len bude priateľstvo naše, drahé moje! naveky ako tento náš Kriváň stálé, a nech nám donáša radostí mnohých! želal som vo vytržení.

„Sláva novému priateľstvu!“ — ozvalo sa popri nás!

„Sláva novému priateľstvu!“ — ozvalo sa ozvenou v bralách kriváňských; to isté ozvalo sa nám mocným cítením v rozkochaných srdciach našich. — Bôh pomáhaj!

*

„Bratia! Kriváňu dajme pokoj, a poďme dolu!“ — vytrhlo ma hromovitým hlasom z mojich blahých pocitov, dojmov a myšlienok. — Tie dve hodiny, ktoré sme na temeni ztrávili, prešly mi práve v týchto pocitoch tak skoro, akoby dlaniu tleskol. Nevoľno som sa poberal dolu pri boku Všemily, nevoľno sa poberala ona, nevoľno sme sa poberali všetci. — Čo to aspoň deň trvať nemôže?

Dolu Kriváňom je o veľa ťažšie ísť, ako hore; lebo sa človek na tých balvanoch kĺže a myká. Netrvá to ale dlho. Na priehybe prvej nás vítali skôr sa dolu pobravší s hlučnou strelbou z mažiara. —

Na posledňom chopku nad kolibami len čo sme vypukly, vítala nás zase strelba dolu zastavších jágrov — nestačila sa utíšiť a po kriváňskom boku poozývať — už dorazily k nám zvuky čarovného Piťovho smyčca, ktorý v sihline ukrytý celou silou rýpal čarovnú slovenskú trávnicu. Bolo to vraj milé prekvapenie! Naše Slovenky (naše drahé priateľky, tak sa jich už od teraz menovať naučím) zabudly hneď na všetko dosavádné utrpenie svoje, zabudly na unavenosť svoju, a daly sa s nami k velikému divu všetkých hneď a hneď do rezkého tancu.

Nemáš ty to predca len nad modrookú veselú Slovenku, tá sa ti vykrúti aj v tôni.

*

„Ej si ty kvinkus! — pomyslí si čtenár tohoto — ty len tie Slovenky opisuješ, a o šuhajcoch — akoby jich ani tam nebolo — ani sa len nezmieniš!“

„Ba už hej — prizvukovať bude zase druhý — veď už len i zato, že šuhajcov viacej bolo!“

Ale ľaďteže, majte vy so mnou len trochu strpenie! Vy môžte mať síce dôvody za seba, ale aj ja jich mám, a nechcem jich zamlčať.

Predo všetkým to viete, že „dama praecedit“ — a ja som neďaleko Kocúrkova obydlený, musím teda etiketu zachovávať.

Ale nado všetko toto: Že sa šuhajci hore na Kriváň isť odhodlali, ktože sa tomu kedy diviť bude? Šuhaj je na všetko privyknutý. Ale že Slovenky útle sa tak neohrožene držaly, to je myslím viac, ako pekne. — A čo viacej, akoby ani hore neboly bývaly, nič na sebe znať nedajú.

Hja zato sú Slovenky!

A ten si ver nedá dvarazy povedať. Všetko tančí. Pribudla k nám spoločnosť nemecká z H., dobre si oči od divu nad tým nevyočí, že my všetci, a zvlášte naše veselé dobrodružky po výletu kriváňskom tak rezko tančíme.

Hľa! zase tretí dôvod oproti spomenutým námitkám.

Keď nám i Nemec naše Slovenky — a ten veru to čo je naše, nerád chváli — pochváli, že sú hodné, my by sme jim tú česť dať nemali?

Zpozdilí len nebudeme.

Tu to staré: že propria laus — len nestojí.