ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko Nového Mesta, v romantickom údolí, leží nepatrná osada X. K severu pozdvihujú sa vrchy ovenčené bujnou stromovinou, v doline tečie potôčik a pohybuje mlynské kolesá, a tento šumot, zmiešaný s tyk-takom pytľov a mlynských kameňov, činí príjemný dojem na cestovateľa. Zo dvoch strán potôčka okúzľuje oči tmavozelená tráva. Podjeseň, keď už aj otava zachránená je, tam pasú kravičky zdravé, červenej tváre decká obojého pohlavia. Keď slovenská rodinka dobrú kravičku má, jej výživa je zabezpečená.

Medzi dolinou a vrchom na úbreží stoja jednoduché, slamou pokryté, ale čisté domčeky. Predok domu je na poschodie, zadok na území. A prečo nestavajú byty svoje v doline? Oj, keď nebo zahrní a pľušte sa lejú, celá dolina stane sa morom, ktoré by celú osadu zaplavilo.

Jedenkaždý domček ohradený je mocnou stromovinou, čerešne, hrušky, jablone, orechy zelenajú a červenajú sa rozmanite pomiešané, no slivkovník tvorí osobitný háj. Tu aj tam vidíš utešený jaseň, skľúčenú brezu, roztomilú lipu, akoby to anglického rázu záhrada bola. No je to krásny vidiek! Škoda, že pôda na zbožie nie je plodnejšia.

Na konci osady stojí chatrný domček, pritom ale ozdobený pred menovanou ovocnou stromovinou. Ohromného orecha haluze prikrývajú chalupu. Tento strom nie jednu zlatku donáša majiteľovi, lež toho roku, následkom pozdných mrazov, nedal ovocia. Pod týmto stromom sedí starec, ktorého celá osada „strýčkom“ menuje, vzdor tomu, že nemá žiadnej pokrvnosti a je opusteným sťa pustovník, a aj v chalupe tejto len tak z milosti bytuje v komore. Človek to postavy vysokej, ale telo vysušené a na tvári hlboké brázdy, znakom toho, že to tvár bola plná. Cele šedivé vlasy zradzujú starý vek, lebo veď blýži sa ôsmy kríž, znamenajúci desať. Ustavične trasúce sa ruky sú svedkom toho, že tie mohutne pracovali, kým vládali. Oči jeho sú bledé, ale kedy-tedy sa aj teraz zaiskria, keď trudovaté srdce sa pohne. Zadumaný sedí pod orechom. Nie div! Veď ho ruka Hospodinova hrozne navštívila. Lanského roku, následkom morovej rany, cholery, utratil jediného syna aj s nevestou. Tento ho s prácou rúk svojich živil, tento mal mu umierajúcemu oči pritisnúť a poslednú počestnosť vykonať, — a ten hnije pod zemou aj s vernou svojou manželkou. Málo zostalo po synovi, a aj to málo behom jedného roka prešlo, lebo veď starec tým opatril dve po synovi pozostalé siroty Ďurka a Janka. Zo zadumanosti vzbudil ho útly štebot dietok.

„Starý tatenko, páčte, aké pekné nové šaty som dostal, páčte len, aj Janka zašatili!“

Z hlbín srdca vzdychol starec, hlavou striasol a hľadel na dietky, ktoré v novom obleku radostne bežali k starému otcovi. Ďurka posadil na pravú nohu, Janka na ľavú, a hlavičky privinul k srdcu. Máte nové šaty, myslel on, ale nemáte rodičovské srdce a nebudete mať ani starého otca.

„Starý tatenko!“ opätoval Ďurko, chlapec to bystrý, asi osemročný, „tak nám riekol ten pán, čo nám tieto nové šaty dal, že pôjdeme ďaleko na dolniu zem, kde nám dobre bude. Dajú nám chleba, mlieka, ešte aj slaniny do sýtosti!“

„Tak je, deti moje, pôjdete ďaleko, kde vrchov a hájov nieto, aby ste hrob vášho otca a vašej matky nepoznali, aby ste tú reč, v ktorej sa otčenáš modlievali zabudli a mňa, starého otca, nikdy viac nevideli.“

„Však aj starý tatenko pôjdu,“ ozval sa Janko, mladší vnuk, šesťročný to chlapec.

„Oj nie, deti moje, ja nepôjdem, lebo mňa ani nechcú, ja som už starý cudzej reči naučiť sa a nie som spôsobný časom za iných vojenské služby konať, alebo zveľadiť cudziu národnosť.“

Chlapci začali horko plakať a razom obaja volali:

„Keď vy, starý tatenko, nepôjdete, tak nepôjdeme ani my, lebo my vás nenecháme.“

Ťažko padlo neplakať starému, lež musel kojiť plačúce deti. Skryte zotrel z očú roniace slzy a riekol:

„No darmo je, ľúbe deti, ja vás vychovať nemôžem, som starý, robiť už neviem. Nemáme žiadneho majetku, žiadnej rodiny a žiadnych priateľov. Vy pôjdete, kde vás panstvo pošle. Lež čujte, Ďurko a Janko, už si zachovať môžete moje slová. Vy dvaja nemáte nikoho na tomto svete krem mňa, starého otca, a dnes zajtra pôjdem aj ja za vašim otcom do hrobu, a tak milujte sa a buďte jeden druhému verní. Ty Ďurko si už väčší a múdrejší, neopusť svojho bračeka Janka, a verte, že vás pán Boh požehná.“

Nemohol ďalej od žiaľu, požehnal deti a zaviedol ich do obecného domu.

Po tieto dni prišiel na dolniu zem mimoriadny vlak. Priniesol on 390 slovenských chlapcov, rozdať sa majúcim po maďarských osadách.

Bolo to tragické, ale zároveň aj komické, keď tento pluk Slováčikov, budúcich to maďarských janičiarov, cestoval. Všetci mali rovnošatu a na prsiach nápis, ktorý sa ako menuje, kedy a kde sa narodil. Čongrádska župa, ako číročisto maďarská, mala byť hlavná miestnosť, kde siroty rozdané byť mali. Pri jednom nádraží jedna časť dietok, bez ohľadu veku, viery, ako ovečky mala byť odovzdaná. Prišiel rad na hore spomenutého Ďurka, lež tak, že brat Janko ďalej mal odcestovať. Vznikol hrozný plač. Chytili sa bratia okolo hrdla a hlasite zvolali: „My jeden bez druhého nepôjdeme.“ Sprievodníkova prosba ani hrozba neprospela. Bratia kŕčovite držali sa v objatí a žalostne volali: „My jeden bez druhého nepôjdeme.“ Obecenstvo bolo náramne dojaté. Vzdor tomu, že to boli slovenské deti, nie jedna matka slzami kropila predmet v rukách držiaci a nie jeden otec odvrátil tvár a utieral z očí slzy. Pohlo aj sprievodníka, a nechal bratov spolu. Úbohé deti, ozaj do akých domov sa dostali?

Slováci! Učte sa už raz bratskej láske!