ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Števo Hrdoň bol driečny šuhaj, keď sa po žilinskom jarmoku prechodil, nielen sedliacke devy, lež aj vyššieho stavu panny s úľubou hľadeli naňho. Oj, a keď si v šenku zahajduchoval, nie jedna deva túžobne čakala, aby ju pojal do tanca. Pekná je to tá krása telesná, ale aj škodonosná je nie jednému šuhajovi a nie jednej panenke, keď nie je združená s ušľachtilou dušou a nevinným srdcom. Aj Števa Hrdoňa jeho krása učinila hrdým a ľahkomyseľným. Bol jediným synom starého svojho sladkého otca, a tak mohol vyhnúť vojenskému stavu, ale on zverboval sa, a to za husára. Plakali otec, mati, ale Števovi ľúbil sa vojenský dolomán, šabľa a kôň. Pravda, nasýtil sa on lačnou pýchou, a keď si roky vyslúžil, navrátil sa do svojej otčiny, ale rodičia jeho spočívali už v Pánu a z nepatrného majetku málo neveľa mu zostalo, lebo rodičia na starosť z hotového žili. Števo premýšľal: čo si počne? Ale naskytla sa mu príležitosť vstúpiť do stoličnej služby za pandúra. A to šťastie, lebo veru kopať nevedel a za žobráka bol mladý a zdravý. Keď už služba bola, staral sa o ženu, lež jeho nárokom nevyhovela každá, zvlášť sedliačka. Aj v tom mu pomohol Pán Boh. U miestneho pána farára vychovala sa a tam aj slúžila Anka Sirvotka, dobré, nevinné a pritom pekné dievča. Zaľúbila sa do Števa a pán farár požehnal ich sňatok, Hospodin ale ich manželstvo pekným synáčkom, ktorého dali krstiť Fraňom, ale obyčajne volali ho Ferkom. Chlapec rástol telesne, ale aj dary ducha vyvíjali sa v ňom, nie k malej rodičovskej radosti. Matka bola citu veľmi útleho a ľúbila dieťa svoje až nadmier. Otec tiež miloval malého Ferka a vyprával mu, sotva päť-šesťročnému, svoj vojenský život, kde chodil, čo videl, že bol vraj až hen tam v Segedíne. Opísal dolnozemský dobrobyt, kde sedliaci majú krajšie kone ako slúžny u nich. Škoda, doložil k tomu, že som tam nezostal.

„Dajte si pokoj,“ odvetila Anka, „nie všetko je zlato, čo sa blyští. Či neviete, že i vo Viedni ľudia biedni? Oj, počula som neraz od nebožkého pána farára, že veru aj na Dolnej zemi biedy nadostač.“

Na to Števo vyteremtetoval zopár tak po husársky, aby dal výrazu jeho známosti z reči Dolniakov.

Dosť na tom, nezostalo to bez vplyvu na malého Ferka. Často sa mu snívalo, že je na Dolnej zemi, že sedí na peknom koni. Keď išiel na ulicu, nerád zabával sa so sedliackymi deťmi a všemožne hľadal príležitosť pridružiť sa, keď nie k notáriušovým, aspoň k učiteľovým deťom. Matka tešila sa tomu, nie z vysokomyselnosti, ale tým dobrým úmyslom, že chlapec naučí sa niečomu a s najväčšou obetavosťou a sebazaprením šatila ho pekne, aby v škole tým vítanejším bol.

Rástlo chlapča, už do jedenásteho roku vkročilo, keď Morena v osobe škaredej cholery pustošila v našej milej vlasti. Napadla ona aj najsilnejších, šabľu pri boku a fokoš v ruke nosiacich. Padol obeť aj Števo Hrdoň. Nie div! Služba jeho niesla to so sebou navštevovať osady, kde cholera najhroznejšie zúrila. Pochovali ho. Anka zostala bez manžela, cítila svoje smutné postavenie, ale v Bohu skladala svoje dúfanie a tým sa tešila, že má jednu dušu na svete, ku ktorej viaže ju vrelá láska, a tá duša mal byť jej syn. Ferko tiež oplakal svojho otca z hlbín srdca, ale pritom ľahkomyseľne choval sa, nevšímajúc si to, že je sirotou.

*

Pekný letný večer to bol, keď Anka, vdova po Hrdoňovi sedela pod oblokom. Slnce zašlo už za vrchy, len posledné lúče ožiarili nebo akoby ho pozlátil. Zadumaná hľadela do súmraku, akoby tušila, že jej dosť mladej súmrak života nastáva. Konečne, ako zo sna prebudená, netrpezlive obzerala sa vše na jednu, vše na druhú stranu. Čakala na svojho synáčka. Veď len jemu žila, v ňom sa tešila, v ňom nádej svoju skladala. Chlapec ale, tak sa aspoň zdalo, nevšímal si toho, a keď len mohol, uvrzol z domu. Už hodne zotmelo sa, keď prišiel.

„Kde chodíš, ľúbe dieťa? Veľmi netrpezlive som ťa čakala.“ Takto láskave trestala synáčka, pritom ale lapila ho za ruku a k sebe privinula.

„Kde chodím, maminko? Nuž bol som v škole a tam počul som rozličné noviny.“

„Aké noviny, zlatý môj?“

„Nuž hľa, že páni postarali sa o chudobné siroty, a že pošlú ich ta ďaleko, kde aj sedliaci pekné kone majú a biely chlieb jedia. Maminko, aj ja pôjdem.“

„Ešte veru čo? A by si ma nechal, jedinú, opustenú?“

„No nie, keď stanem sa bohatým, prídem na štyroch koňoch pre vás.“

„Nepleť, dieťa moje! Nie je to tak, veď môj kmotor a tvoj krstný otec, pán učiteľ z N. poučil ma o všetkom. To, synku, je nie iné, ako zmaďarčiť slovenské decká. A myslíš, že tam hneď dostaneš pozemky? Oj, veď aj tam je vzácna zem.“

„No, darmo, maminko, ja som už sľúbil pánu notárovi, že pôjdem, a on sľúbil, že postará sa o dobré miesto.“

Ako ostrý meč vrazilo slovo toto do matkinho srdca. Nevedela, čo má robiť, či nahovárať decko, aby mu vybila z hlavy také myšlienky, či ho kárať a či horké slzy žalosti vylievať nad nevernosťou svojho jediného a tak vrele milovaného syna? Lež onemela, a že už noc bola predo dvermi, uložila syna, aj sama si ľahla, aby odpočinula si. Oj, ale ten tichý, občerstvujúci sen neprišiel jej na oči. Myslela, mnoho myslela, a tie nočné myšlienky sú vždy živšie, než denné, a do rozčúlenosti privedú premýšľajúceho. Vzdychala, a to vzdychnutie bôľu k ľútosti pohlo aj kata. Ale dobre vedela, že keď chlapec privolil, sa to aj stane, lebo veď ona bola už pozvaná na obecný dom, lenže o tom Ferkovi neriekla. Konečne po polnoci usnula, lež radšej by nebola spala, lebo mala hrozný, hrozný sen. Tam dolu bola na Dolnej zemi, a tam videla svojho miláčka Ferka. Prijal ho bol za svoje jeden majetný hospodár vo V. H., pohľadu divého a surového. Nakladal s ním sťa s otrokom, všetka jeho čeľaď posmechy strojila z neho. Medzi najútlejšie oslovenie patrilo: „Ty, slovenský fagan.“ Svine musel pásť, bo hospodár mal celé stádo, a tomu kvôli zmiloval sa nad slovenským deckom, ktoré by dľa jeho mienky hladom bolo na Horniakoch zomrelo. A keď aká-taká chyba stala sa, kocárom,^[2] „karikáš“ zvaným, tak do živého vyčesal úbohú sirotu, že celé týždne mal klobásy na tele. Vrhli mu tu i tu kus chleba s kúskom slaniny s tou posmešnou poznámkou: Žer, hladný pes, viem, že celá vaša dedina nepoje toľko slaniny, ako ja s mojou čeľaďou.“ Oj, keď takto videla vo sne svojho milovaného synáčka, horko plakala a Ferko letel jej do náručia, hovoriac: „Maminko milá, drahá! Pôjdem nazad k vám, nasýtil som sa dolnozemským dobrobytom. Oj, radšej budem každý druhý, tretí deň suchý, čierny chlieb jesť tam hore, ako tu ošomranú slaninu. Maminko, zľutujte sa nado mnou, veď títo divosi zabijú ma.“ Vtom prebudila sa, ale sen tento hrozne ju dojal, vzdychala a skrúšene prosila Hospodina, aby zmiloval sa nad ňou a dal dobré vnuknutie aj chlapcovi.

Matka dobre tušila, že keď chlapec vyznal pred notárom svoju chtivosť ísť na Dolniaky so sirotami, to aj stane sa. Matke ani na vedomie nedali, keď ho do rovnošaty obliekli, a len cez susedov zvedela, že Ferko je už oblečený. Ako levica, keď jej hyena ľvíča napadne, bežala, horkýže bežala, letela na obecný dom volajúc: „Ja si moje dieťa nedám!“

Všetko darmo, chlapec bol už preznačený. „Ferko, jediné drahé dieťa moje, poď domov, zhoď zo seba tie šaty, ja všetko predám a budem pracovať vo dne v noci, aby som ti mohla kúpiť ešte krajšie šaty.“

Chlapec stál ako hromom uderený, dojali ho slzy materinské, lež z druhej strany nesmel slovo dané rušiť a s plačom riekol: „Uspokojte sa, maminko, prídem pre vás, keď zbohatnem.“ A tým rozhodnutá bola vec. Matka mŕtva padla na zem, puklo jej srdce.

Slováci, tak puká srdce národa, keď vidí nevernosť svojich synov!

*

Matku pochovali, Ferko nemohol byť prítomný na pohrebe, lebo transport malých janičiarov bol odoslaný a on musel s ním. Prišiel do zeme zasľúbenej. O pár týždňov písal žalostný list svojmu krstnému otcovi. Hrozný ten sen matkin uskutočnil sa navlas. Tak stanú sa otrokami a predmetom posmechu tí, ktorí za chlieb a slaninu zaprú matku svoju!