ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na brehu Maruše leží mestečko N. Pri počiatku tohoto storočia osadili sa v ňom jednotliví roľníci, dľa národnosti Slováci, a dľa náboženstva evanjelici augšpurského vyznania, takže roku Páne 1812. asi 100 bol počeť duší. Malá táto dcérocirkev všemožne o to stála, aby aspoň časom samostatnou cirkvou byť mohla. Dobré chcenie a činenie požehnáva ruka Hospodinova, tak to bolo aj s týmto malým zborom Kristovým, lebo roku Páne 1838 počítajúc 250 duší, kúpil za lacnú cenu dom s priestornou miestnosťou, na ktorej modlitebnicu zriadil.

Najväčšia túžba veriacich bola farára povolať, čo sa aj uskutočnilo, a prvým farárom samostatnej už cirkvi stal sa Michal Ochotný. Byt farský je nie nádherný, ale dosť úhľadný a pohodlný, aby v ňom skromne platený evanjelický farár so svou milou rodinou spokojne žiť mohol. Pred domom vkusne zriadená záhradka na kvetiny, za ňou modlitebnica, okolo tejto záhrada, kde révovina bujne rodí hrozno. Neďaleko modlitebnice buduje sa nový chrám Boží.

Keď vkročíme do svetlici, tam postretneme pána Ochotného pri písacom stolíku. Kamkoľvek pozrie naše oko, všade vidí hromadu kníh, hromadu hovoríme, lebo učených ľudí slabosť je knihy v poriadku nedržať. Prskanie písaceho pera zradzuje, že práca je pri konci, čo dokazuje napísané „Amen“. Kázeň bola k nedeli hotová. Vtom otvoria sa dvere a do svetlici vkročí, vážne a s úctou, kurátor cirkvi. Pán farár ho vľúdne privíta.

„Pán Boh vás priviedol, pane kurátor, čo dobrého ste nám doniesol?“

„Viete, dvojctihodnosť,“ odpovedal kurátor, „mali sme svadbu a pri tejto príležitosti nezabudli sme na cirkev, prosím oferu zajtrajšieho dňa z kancľa oznámiť.“

„Veľmi múdre, pane kurátor, však viete, že milodary na svadbách zozbierané činia značnú čiastku cirkevných ročitých dôchodkov, minulého roku nám touto cestou prispelo 400 zlatých.“

„Pri tejto príležitosti by sme tiež viac boli zhromaždili, ale mladý pán Julo Moravský takého zmätku narobil, že takmer celá zbierka nazmar vyšla.“

„Julo, pána Moravského syn, ktorého som ja vychovával?“

„Áno, áno, ten. Keď som ja, sťa starejší svadobníkov k milodarom vyzval, mladý pán Julo, ktorý tiež prítomný bol, zvolal: čo na cirkev? Dáme radšej hudcom! Fero, poď sem, tu máš 10 zlatých. Títo vraj, keď nás žiaľ a starosť morí, rozveselia nás, títo vzbudia v nás city slasti a dobrého rozmaru, títo nech ma doprevadia do hrobu tmavého. Ráčte vedieť, dvojctihodnosť, ako to býva pri zábavách, tento výstup zmaril zbierku na cirkev.“

Počas rozhovoru, keď kukneme do bočnej svetlici, uvidíme tam krásnu a duchaplnú dcéru farárovu Marínu, ktorá všetko počula, a tak sa zdá, že nemilo vypočula opis Julaja Moravského. Červenosť preletela cez jej tvár, a takto myslela sama v sebe: „Julo Moravský, ktorý k nám zachodí, by sa tak neslušne choval, ktorého som za vzor nevinných a zdvorilých mladíkov držala?“