Slováci a sloboda

Na pravom brehu Maruše leží živé mestečko Orod. Tu sa zriekol dňa 11. augusta 1849 krajinského vladárstva Košút a oddal politickú i vojenskú správu Görgeymu, tu sa skončila i krvavá smutnohra, myslím odpravenie trinástich dôstojníkov revolucionárskeho vojska. Na druhom brehu Maruše leží nepatrný zámok, ktorého cisársky veliteľ, Berger, za dlhý čas vzdoroval honvédom, mesto hodne rozstrieľal a konečne kapituloval. Orod za povstania mnoho trpel, od toho času mesto toto stalo sa však krajším, živším a takrečeno strediskom dolnozemského obchodu, k čomu mu veľmi dopomohlo to, že je tam uzol železničného spojenia Sedmohradska s Uhorskom.

Keď kráčame mestom od severu na juh, na pravej strane tržiska vidíme kostol s kláštorom minoritským, ďalej ohromný hostinec „Ku bielemu krížu“, potom rad veľkomestských sklepov a viac bočných ulíc. Do poslednej z týchto zabočíme a otvoríme prvé dvere naľavo. Sme vo dvore; široké nádvorie je dobre vyvozené pieskom a vysadené stromoradím, presnovaným plynovými cievami, ktorých večerné plamienky zďaleka ligocú sa sťa tie bledé hviezdičky na oblohe. Popod stromy sú porozkladané stoly, s červenými a modrými obrusmi pre pospolitých, s bielymi pre významnejších hostí. Je to takzvaný mestský hostinec s dvorom, usporiadaným na prijímanie hostí v lete. Slnce zapadalo, keď sme vkročili do tejto záhrady. Po krátkom rozhľade sadneme k jednému zo stolov a ihneď dostaví sa sluha — driečny to šuhaj — a riekne:

„Čím smiem slúžiť?“

Nediv sa, milý čitateľ, že nás oslovil v našej milej materčine, lebo v Orode tak počuješ v triede sluhov a nájomníkov zvuk slovenčiny, ako v Pešti. Sluha dobre vedel, že my nepokladáme za hanbu verejne hovoriť po slovensky, a preto nás ňou vždy oslovil.

„Piva mi doneste!“ odvetím a hľadím napravo, naľavo, či nezočím dakoho známeho, ale vidím samé neznáme tváre. Zadumaný sedím pri svojom pive a v zadumanosti svojej zablúdil som na krídlach rozpomienok do minulých časov, keď som po prvý raz bol v Orode.

Bolo to roku 1849 v mesiaci auguste, keď meteor povstania klonil sa k pádu. Bol som vtedy spolupracovníkom úradných novín. Počiatkom augusta sa pošuškávalo, že Košút v zámku vymenoval Görgeya za diktátora a tento že sústredí všetku moc vo svojich rukách. Jedného dňa sišiel sa celý redakčný personál k pretriasaniu otázky, čo bude s nami, keď nám už dva mesiace riadne neplatili. Vyslali sme dvoch zo spoludruhov svojich k ministrovi Szemeremu, ktorému sme boli podriadení, aby nás poučil o stave veci. Naši vyslanci vrátili sa s odvetou, aby sme sa v nasledujúci deň o dvanástej dostavili k nemu.

Boli sme už pred dvanástou v úradnej svojej miestnosti, ktorej obloky hľadely na ulicu. A čo vidíme z oblokov? Kočiare vystrojené na dlhú cestu. Do prvého z nich sadnul Košút s Battyányim, do druhého Szemere s Vukovičom. Čo to? Kam tí idú? Naši vyslanci ponáhľali sa k bytu ministrovmu, ale tam našli všetko zavreté; i dozvedali sa, či nám nenechali nejakú listinu. Ale zhola nič. Čo tu robiť? Zhabali sme pokladnicu časopisu, s peniazmi sme sa priateľsky podelili a každý svojou pošiel stranou. Ja, vrátiac sa na hospodu, premýšľal som vo svojom chatrnom byte o márnosti svetskej slávy. Vtom chvatne vbehne do izby úradný sluha a riekne:

„Pane, nech sa ľúbi razom do úradu!“

„Nehovorte do sveta!“ odvetím.

„Nie, nie, pane, od Košúta prišiel rukopis s nariadením, aby sa razom tlačil.“

Idem do úradu, a vskutku bolo tak, ako tvrdil sluha. Bola to proklamácia k maďarskému národu, v ktorej Košút vojenskú i politickú vládu skladal do rúk Görgeya. Sotvaže listina táto vyšla zpod tlače, už mi bol doručený Görgeyov rukopis, v ktorom oznamuje, že si želá vyprostredkovať pre krajinu pokoj…

Potiaľto som, hľadiac do pohára, prišiel v rozpomienkach svojich, keď ma neočakávane vyrušil akýsi pán, predstaviac sa mi s priateľským úsmevom: „Ráčte dovoliť, pane, či nemám šťastie s pánom N.?“

„Na službu; s kým mám česť?“

„Ja som Petor Sielnický.“

„Čo? Petor Sielnický? Ty si to, Petrík ľúby? Kde si? Čo si? Ako si?“ Vzájomne sa hrnuly otázky a odpovede, až si konečne môj bývalý dobrý priateľ sadol ku mne pod zimozeleň a náš rozhovor vzal logickejší smer.

„Tak ty, Petrík môj, si v H. M. V.?“

„Bohužiaľ, tam!“

„Ešteže bohužiaľ! Istotne máš dobre mastný úrad, si ctený a vážený?“

„Horká tvoja vážnosť a mastný úrad; živorím, sťa medveď v zime.“

„Do hroma! Ako to možno? Ty, ktorý si sa v štyridsiatom ôsmom a deviatom roku i pri svojej mladosti vyznačil v úradoch štátnej financie, ty by si dnes nemal promociu?“

„Tak by malo byť, ale je nie tak. Pod Nemcom nemohol som napredovať sťa odbojník, a teraz nemôžem k ničomu prísť ako pansláv.“

„Choď mi so svojím panslávom! Krv vo mne vrie, keď počujem taký nesmysel. Ale aká to náhoda, Petrík ľúby, s tebou sa sísť, a práve tu v Orode! Pravda, tu sme sa videli napokon, ak sa nemýlim, 11. augusta 1849?“

„Ach nie; pod Világošom 13. augusta.“

„Pravdu máš: keď sme slzili nad svojou vlasťou a pustili sa do sveta, ako kurence bez matky.“

Rozhovor náš nemal konca kraja, najmä však osud môjho priateľa taký je dojímavý, že som si umienil s jeho privolením ho uverejniť.