ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

44

Kto ste videli, slovenskí bratia,
tej zbojníckej Poľany štít?
Skaliská, čo sa v oblakoch tratia,
jakby nebo chceli schytiť:
okolo bralísk bujné trávničky,
a hadie prte, oviec chodníčky,
a výhľad cárovnej hory:
pod ňou sto dolín, sto dedín leží,
jakby kráľovná z vysokej veži
prezerala svoje dvory.

45

Tam dve koliby, blízke susedy,
mladým machom zarastajú,
sto krokov od nich záživné čriedy
ležia, driemu, prežúvajú:
a okolo nich strážni dunčovia
pohľadom bystrým plamenné lovia
vlkov pažravých okále:
a nepriateľka netopierova
zavýja, húka, ušatá sova,
sediac na vysokej skale.

46

Mesiačik, sluha našej planéty,
rozožal svoju lampadu
a vedie druhé navštíviť svety
veliteľku svoju mladú:
lež nad vysokou letiac Poľanou
vidí družinu sedem Detvanov,
tam nad horou sa usadí;
a v tisícich sa bleskoch usmieva,
len tu i tu sa hnevom zatmieva,
keď ho dráži oblak mladý.

47

A vatra praští a blkom blčí,
v žeravé sa drevo mení
a na drevenom ražni sa točí
baran skoro upečený:
druhý sa v kyslej žinčici varí,
bača to všetko opatrí starý;
mladí kozla naduchujú:
a rad po rade piskor chytajú
a od zeme sa do skoku dajú
a šuhajsky hajduchujú.

48

Hneď ich máš v klbku hore rukami,
hneď jak strela hor’ vyskočia,
zas prepletajú bystro nohami,
sem-tam, oddychujúc, bočia,
zase sa uhnú a valaškami
zavrtia v prstoch troch nad hlavami,
zahvizdnú na prste malom,
a zas valaškou popod kolená
prepletá chasa milošialená
s radostným svojím zápalom.

49

Netrpezlivý gajdoš zanôti
tú: „Štyri kozy, piaty cap!“
Gajdy druhému do hrsti sotí:
ej, tyže brat, už huk si lap!
a hybaj, skočí doprostred kola,
radosť zajasá okom sokola,
až zem pod ním podunieva;
okolo kola kolesá láme
a piesne, bystrým valachom známe,
len sa tak ozýva, spieva.

50

A vtom Martinko náš zadychčaný
prikvitne v ľahučkom skoku,
valašky obušťok vyliskaný
švihne nad hlavu vysokú:
I, daj Boh šťastia! — skríkne veselo —
Hore ju! čože by sa nám chcelo!
S prvým skokom hunku zhodí,
s druhým skokom si širáčik prihne,
s tretím opašťok nový podvihne:
najprv voľným skokom chodí,

51

zrazu sa uhne, hor’ sa vyšvihne
a tak do troch vrchov skočí,
po štvrtý raz sa k pažiti prihne,
zavrtí sa a zatočí:
na prstoch nohy zase sa vystrie,
klobúk pritisne na oči bystré
a voľno si poskacuje,
a všeliako od výmyslu sveta
valaškou medzi nohy prepletá
a nad hlavou prekrucuje:

52

A zas sa uhne, valašku vrhne,
chmatne za koniec poriska,
rukou žilnatou nad hlavu trhne,
sekerka v povetrí blýska; —
on sa zakrútne dva ráz okolo —
a sťaby ináč bolo nebolo,
už obušťok drží v hrsti; —
a zase voľno si poskacuje
a valašku si len prekrucuje
pomedzi obratné prsty.

53

A stráňami sa noci ozýva
hudba mohutných valachov,
radosť jedna mrie, druhá ožíva,
tu žiaľu niet, tu niet strachov;
s hudbou sa mieša pokrik veselý,
s krikom sa hvizgot silný priatelí,
s hvizgotom zeme dunenia.
Oj, noc veselá! tie hviezdy samy
zlatými potriasajú vlasami
a v jasnom sa svetle menia.

54

Od vatry ozve sa starý bača:
Sadajte, chlapci, do kola!
Kulačok nech sa v rukách otáča,
že nám bude dobrá vôľa! —
Chlapci priskočia, pováľajú sa
okolo ohňa, a kus od kusa
delí sa, pokým čo stačí.
Gajdy len ďalej ešte cifrujú,
už hlasy hrubé len hukom dujú,
aj tie stíchnu — a mech zbľačí. —

55

Klobúky zložia sa dol’ na stranu,
bača prežehná večeru,
potom lahôdku chutnú baraniu
do prstov rad-radom berú;
a prvý bača kulačok zdvihne:
Za dobré zdravie! — k ústam ho prihne,
dobrých pár glgov si vrúti,
potom šumnému dá Martinkovi,
ako milému svojmu hosťovi,
čo sa zvláštne v tanci krúti;

56

tomu Zvalovie Janko odníme,
čo výborné gajdy robí,
od Janka dobrý pískač, Stach, prijme,
potom, čo krásne nádoby
strúhať vie, bujný Kubo dostane,
tak Fedor v silné ho chmatne dlane,
za ním Matej šumný trúsi,
konečne okom smädným už pýta
Ďurko, čo rád sa za pasy chytá
a každého znosí, zdusí. —

57

Čo, vrstovníci moji, myslíte? —
Nie je to už nádeje svet,
keď už vo svojom mladom úsvite
národ si vie krásne hovieť? —
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví
umná živosť nášho ľudu? —
on v púšti stojí a v nebi žije:
Čo, keď sa puk ten vo kvet rozvije?
Svety nám závidieť budú!

58

Pozri na črpák nášho valacha,
zasnívaš o Fidiasoch;
počuj tie gajdy šumného Stacha,
zasnívaš o nových časoch;
dívaj sa na tie od zeme skoky
a ukážu ti budúce roky
obrazy slovenských tancov;
považuj žily, päste, ramená
a vidíš zrejme, že to znamená
mať vrahom strašných šarvancov.

59

Pocíť žiaľ drumbieľ v útlosť zavitý,
to hrá si len sprostá deva,
a čo, keď zvuk ten teraz ubitý
v časoch voľnejších zaspieva?
Hľaďže, ten smelý obraz povesti,
obratnosť vtipu našej nevesty; —
myšlienka je veštec dejov:
v národoch živá vždy robí vloha; —
dúfajme! — rod náš z pomoci Boha
velebnou kvitne nádejou.

60

Neodťahuj sa od kvetu lipy,
že vidíš dub už s žaluďom! —
Cudzie ťa nikdy nezmieria vtipy
s naším slovenským osudom!
Musí sa v mále dokázať verným,
kto nechce večne zostať mizerným;
musí pučiť, čo chce skvitnúť:
kto, keď počuje žalmy škrivána
a ligotavú hviezdičku rána —
neverí, že musí svitnúť?!

61

Neuzeraj sa v cudzom zrkadle —
každý svet má svoju koľaj,
nechoď sa hľadať v časy zapadlé,
na vlastný čas sa odvolaj! —
Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
pred budúcnosťou svojou sa trasie —
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
Boh barlu cenou berly ocení,
Boh ovce v obce ľahko premení,
Boh zo stád štáty utvorí! —

62

Martinko! Martin! Martin môj! — kde je?
Martin! — či ho sen prepadol?
Či sa kde mojim starostiam smeje?
Či, ach, Bože! mŕtvy schladol? —
Tak načože si ku nám chodieval,
načo si otca a matku hneval,
keď mi teraz ideš skapať!
Oj, nechal si ma tak osiralú —
nebudeš žialiť, keď si od žiaľu
mladé líca budem driapať?

63

Tie hlasy letia dolnou Poľanou,
hlasy túžby, hlasy strachu,
noc sa už druhou terigá stranou,
svet v rannom dýcha zápachu:
otec Martinkov vzdychá na šube
a dobrá mať pri temnom kozube
slzy točí, postenáva;
oba v starosti, že synak smelý
kdesi so zlým sa spolkom priatelí,
alebo žiť dokonáva.

64

A horou vidno dve fakle blýskať
pomedzi hustú bučinu,
počuť ich výskať, počuť ich pískať,
spomínať švárnu dievčinu:
už aj zhovor ich tajný obadať,
ako sa stroja voľačo hľadať
a sem-tam sa obzerajú,
ich štvoro očí s fakľami blčia,
vše slovo rieknu, vše sa zamlčia
a bližšie sa poberajú.

65

Ale nehľadaj, vráťme sa, brachu!
Čo tam po tom, bedár kýsi!
Pustí ti dušu v rukách od strachu,
že ho súdny deň nevzkriesi;
čo s nešťastnými! — Ten druhý na to:
Ej, čo! mne je nie dosť rýdze zlato,
ten žiaľ sa mi do duše vryl;
musím ho vynájsť, čo by do pekla
osoba tá mi bola utiekla,
čo by ju tam večný mrak skryl!

66

Umĺkli žiale útleho hláska,
tichosť zaviala Poľanou,
len suché rážďa šumí a práska
pod strmým krokom galganov;
mesiac nazerá cez stromov tône,
čo sa to kutí v hustiny lone;
v svetle dve valašky hrajú:
postavy každú skalu presnoria,
na každý prázdny dub sa oboria
a každý kruh prezerajú.

67

Brachu! tam sa mi čos’ zabelelo —
a násilný vzdych zašumel —
Hľa! či sa mi to len tak videlo?
Či som dobre nerozumel? —
Ach! ľudia boží, pekne vás prosím,
ja zlato, striebro s sebou nenosím,
zmilujte sa, nechajte ma! —
Hej, vidíš, aká šumná mátoha!
Poď sem na svetlo — šibenia noha!
nech vidím, čo si za plemä!

68

Obráť si hlávku proti mesiacu,
nech vieme, čo si za stvoru;
či ozaj predsa stálo za prácu,
za teba brodiť cez horu.
Ako jej, srnke, srdiečko zvoní,
že sme ju z tajnej vytiahli tôni:
neboj sa, jašterka moja! —
Prosím vás, ľudia, bojte sa Boha,
veď som ja dievka biedna, úbohá,
nebite, dajte pokoja! —

69

No, nič to! — jeden z nich sa ohlási —
Však nebudeš, brachu, ju biť? —
Veď sa my z tvojej tešíme krásy,
čo by sme ju mali hubiť? —
Ach, načo som sa sem zatárala,
načo som medzi tie smutné bralá
z tichej chyže sa vybrala!
To veru, pekná moja dievčina,
mňa tiež zvedavosť kási omína,
čo je toto za novina? —

70

Nuž, ach, Bože môj! človeka hľadám,
čo k nám večer chodievava,
čo na fujare — znáte ho hádam —
tak milokrásne pískava;
či ste voľakde ho nevideli? —
Ba, áno! — Keby ste rieknuť chceli,
strieborný ten prsteň vám dám.
Však mi poviete? — Sprostučká deva!
Ktohovie, kde tvoj človek chodieva,
ty, viem, ideš s prsteňom k nám.

71

Lebo som blázon, že by slúžila!
Čo by mi mať moja riekla!
A už to je tak, lasička milá! —
Či si chleba kedy piekla?
Či vieš polievku chutnú uvariť?
A stehná smačno baranie škvariť?
Bude nám z teba gazdiná!
No, len ta s nami, len rezno s nami,
novohradskými už za horami
zora bronieť započína.

72

Nič prosby devy v slzách topené,
nič zdráhanie nepomáha,
darmo jej oči, tie utrápené,
na svojho opiera vraha: —
on jej okrúhlu uchmatne ruku,
ona sa druhou od buka k buku
halúzok neverných chytá:
vrah aj halúzku s halúzkou trhá,
ktorá slzy a prosby len mrhá,
na srdce odpol zabitá.

73

Na vrch Poľany kroky ich miera,
kde hniezda sú takých vtákov,
lebo noc sa už celkom zaviera
do podzemných svojich mrakov,
a diaľ sa pustiť do hôr Vígľaša
nemyslia, že tam psiská salaša
mohli by ich ľahko zradiť;
alebo že by zo zámku páni,
zrána do poľa na lov vybraní,
mohli ich do chládku vsadiť.

74

Matička moja, matička moja!
Ktože ti už bude slúžiť,
keď ja v pazúroch zlostného zboja
z diaľky budem k tebe túžiť!
Aj ty, ak prídeš, Martinko milý,
pod stenou, kde sme noci trávili,
nájdeš len mať uplakanú;
aj ty, ak žiješ, prídeš ma hľadať,
ale naísť ma nebudeš vládať
pod zemou pozamykanú!

75

Tak chudiatko tá deva narieka,
dobre že sa len nezájde,
nevediac, kam ju zbojník zavlieka
a kde sa na svite nájde;
vše sa utíši — kviľba umĺkne —
a zase žiaľom tým väčším vzbĺkne
sirota — duša dievkina:
zastane, v slzách mladú tvár splákne
a spína ruky — na skalu kľakne —
srdce divé nepohýna.

76

„Horou, chlapci, horou,
ja pôjdem dolinou,
zafarbím si líčka
červenou kalinou.“
Kubo si spieva kus podnapilý,
jeho najlepšie, vraj, nadojili
novohradské vinohrady.
Vatra pomaly tlie a zdochýna,
tí, čo viacej si zastrebli vína,
chrapkajú si ako klady.

77

Náš Martin s jarým Jankom Zvalovie
sediac dýmky nadúvajú,
a inší, čo kto a o čom povie,
v pol driemote počúvajú. —
Čo to za vtáka, — Janko hovorí —
doniesols’, Martin, z tej našej hory,
čo tamto za tebou leží? —
Oj, to ti pekná zábavka bola,
Jano, ako som toho sokola
sťal tam na dolnom zábreží. —

78

Tak je to sokol? — Sokol, Janko môj,
vrah chudáčika zajaca,
ja, vidiac týchto dvoch zviereniec boj
už pred východom mesiaca,
švihnem valaškou na tridsať krokov,
a sokolík môj v krvi zamokol —
a do rosnej ľahol trávy.
Oj, kebys’ sa bol na to prizeral,
ako ten zajac stráňou zaberal,
zbadajúc, že zostal zdravý! —

79

Ukážže mi sem tvojho sokola —
k Martinkovi Janko vraví —
či si ho do pŕs uderil zdola,
či zhora dostal do hlavy? —
Pekné to, druh môj, vtáča jarabé,
aj uchytí vraj jahniatko slabé
do týchto ostrých pazúrov!
Ale či vidíš? má na nožičku,
hľa, priviazanú žltú karičku
širokou červenou šnúrou.

80

A, čo mi teraz na rozum padá!
No, Martin, do sto paromov!
Kráľovská čeľaď chodieva rada
poľúvať do týchto stromov:
a vravia ľudia, že Matiáš kráľ
sám z vysokých tých rád vysiela skál
na zboj takéto sokoly —
a počuť, že dnes, či bolo včera —
práve pred mrakom toho večera
tu zvolenskí páni boli.

81

Martin: Ja neviem, boli, neboli;
ale som ti ho len šibol!
A Janko: Rád má kráľ tie sokoly,
a ak tento najmilší bol? —
Ľahko bys’ mohol kožkou zaň platiť.
To! mal si ho dať celkom pozlátiť!
Ja som mu mal nôžky páčiť?
Ako hrom strelil dol’ na ušiaka,
a vari ti on za chvíľku čaká,
že bys’ mohol myslieť stačiť?

82

Keď bol sokolom z kráľovho dvora,
mohol, že je kráľov, volať:
taká pažravá, pekná potvora!
Kto môže chuti odolať? —
A veď uvidím — aspoň chýr vraví,
že Matiáš krivdu nikdy nespraví,
zanesiem mu sám sokola;
poviem mu: Škoda ho bola,
blúdil, po našej zbíjal Poľane —
a čo sa stalo, sa neodstane.

83

Veď ti, Martin môj! v zámku povedia —
Jeden v pol driemote vraví —
tí, čo na bráne zvolenskej sedia
ako dáki vlci žraví. —
Čo mi povedia? — Martin odvráva,
hunku nadhodí a hore vstáva —
Tebe sa sníva o víne!
Ich posekanov sa ja nebojím,
a vidíte ma, ako tu stojím,
zajtra na jarmok v Slatine! —

84

No, chlapci, kosy už zapadajú; —
Martinko náš sa odberá —
ruky božie vám nech pomáhajú,
tak dnes, zajtra, ako včera! —
Valašku vezme, fujaru zdvihne,
aj ku spiacim sa do trávy prihne
a hne sa ku Detve horou.
Horou je ešte mrákavy vláda,
len s rosou slabé svetielko padá
cez husté listy javorov.

85

Hor’ k nemu vidno dve fakle blýskať
pomedzi tmavú bučinu,
počuť ich výskať, počuť ich pískať,
vzdychať čuť biednu dievčinu:
ich štvoro očí s fakľami blčia,
vše slovo rieknu, vše sa zamlčia
a bližšie sa poberajú.
Už aj zhovor ich tajný obadať,
ako sa stroja barance hľadať,
ktoré deve upiecť dajú.

86

Martin zastane. Srdce mu buchne,
sily sa mu krvou tisli,
za druhým dubom ticho začúchne,
čo to má byť? on si myslí.
Pozná dievčinu, hnev ho zatrasie
a sluchy tlčú havranovlasé,
päsť valašku kŕčom stíska;
v prsiach mu vlní sa požiar mladý
a div, že blesk, čo z očí mu blýska,
privčas vrahom ho nezradí.

87

Na desať krokov idú vrahovia,
v ich prostriedku uplakaná —
Stojte! — zareve Martin — zbojcovia!
Jasná strela okovaná! —
Chlapci valašky schytia, zakľajú,
v kliatbu sa strachy devy miešajú,
a „Martin môj!“ krásna volá —
a jako blesky naňho sa rútia
a valašky sa v povetrí krútia —
ktorý padne, ktorý zdolá? —

88

Martin valaškou zvrtne dva razy —
jedno jednému padne na väzy,
druhé druhému obuch vyrazí;
ten v tráve jazyk zlostný vyplazí,
tento podobnej bojac sa skazy,
bokom do hory skokom odrazí. —
Víťazne Martinko stojí,
prestrašenú hladká, kojí,
a čo šuhaj dostal v boji,
okom Elenky si hojí.

89

Vidíš, Martinko, mestečkom celým
chýr o tebe smutný zvonil,
že si sa kdesi spravil veselým,
a sen že ťa na zem zronil;
ja som ťa horou stúpať videla
a za tebou som ťažko želela,
že si nás tak skoro nahal:
ani sa potom už hrať nechceli —
akoby hnevom na teba zvreli,
žes’ ich tiež v tanec neťahal.

90

Vedela som ja, žes’ ty nie doma,
bárs aj noc sa už pôlila —
a moc ma tajná, ako moc hroma,
z postele dol’ vystrelila —
a bežím, volám, hľadám, nariekam,
ku každej tôni v blude utekám —
teba len niet, len niet a niet:
až ma tí draci zlostní porvali,
ako len víchor z tam, hľa, tej skaly
unáša mladý, slabý kvet.

91

Ale som ťa len našla, Martin môj!
Však som ťa? A tí dostali! —
Oj, boli by mne vzali môj pokoj,
mňa tebe by boli vzali.
Martinko, pískaj! — Nemôžem. — Hja, tak?
Veď ak ti vari zavadzia ten vták,
daj sem, ja ho teda chcem niesť:
alebo, ak sa ti bude páčiť,
odhoď ho; čo máš to domov vláčiť,
veď ho, hádam, neideš jesť? —

92

Niesť ti ho nedám, aj neodhodím —
pískať teraz nemám chuti. —
Nuž hľa! hádam, že ja s tebou chodím,
zato sa tvár tvoja smúti? —
To vieš, Elena moja, že ťa ja
nedám za zámky celého kraja,
ani za tie všetky hole:
ale keď tešiť si chceš šuhaja,
povedz, čo za žiaľ srdce mu krája
a odkiaľ sú jeho bôle? —

93

Nuž, keď ja neviem, dušička moja,
čo by si ma hneď tu nahal;
hádam ťa bolí od toho boja,
keď ti nikto nepomáhal! —
Či strojíš na jarmok do Slatiny?
Tam ti budú vraj pekné hostiny —
pôjdeš, Martinko môj? — Pôjdem. —
A či mi kúpiš jarmočné? — Kúpim. —
Čo? — Múdre s hlúpym a ostré s tupým. —
Takéhos’ ty daru hoden! —

94

A ty, Elenka, prídeš? — Akože! —
Nájdeš ma? — Ak ťa pohľadám. —
A či ma rada? — Daj si mi Bože! —
A či pôjdeš za mňa? — Hádam. —
A už jasavá družica rána
vyviedla svojho zlatého pána,
celá Detva pohýbaná;
milí už domky otcov zazreli,
a čo by ďalej žartovať chceli,
dvojná cesta ich rozdelí.

95

Počkajže ešte trochu, dievčatko!
Ruku v ruke šuhaj vraví
a prikloní sa na líce hladkô,
pri jej ušku sa zastaví,
na biele líčko ružu zasadí
a ušku šeptom čosi prezradí;
ona okom odpovedá:
len na rozchodnú stisne mu dlane —
a už na druhej zaberá strane
tá Detvianka peknobledá.

96

A matička sa dcéry prezvedá,
kde tak zavčas rána bola: —
a otec smutným okom prehliada
v rukách synových sokola:
dcéra celý svoj prípad rozpráva,
mati sa s každým slovom strháva
a teší ju bledá deva:
syn obrazy tej noci rozkladá,
otec div že z nôh starých nepadá,
syn ho hladká — on sa hnevá.

97

Hnevá sa, že ten mladý nepokoj
šedín jeho pokoj ruší,
nemilý jemu už ten citov roj,
hučiaci rtom mladých duší.
Spomienky jeho ružových časov
boja sa takých strieborných vlasov,
volajúc: nie to ten, čo bol! —
Ta letia preč: a kdeže si sadnú?
Tam, kde aj naše dakedy zvädnú —
na kraj zívajúcich hrobov. —

98

Oj, si mi krásny v tvojej tíšine,
starčok môj, velebný, svätý!
Tvoj zrak tak hasne, ako v výšine
nebeskej meteor zlatý:
každý tvoj pohľad už: zbohom! volá,
cit tvoj už lieta k pólu od póla
a zabúda ľudstva zmeny;
duch tvoj s životom tvojím si lieta,
ako so svojím bleskom kométa,
v svet v nádejach utajený.