ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

156

Už deň sa v krotkú tichosť zavieral,
deň — posol svätej nedeli,
vývod od piatich bratov vyberal,
ktorí k večnosti leteli;
sám sa v purpuru žiar poobliekal
a v kraje smutnej noci utekal
nábožnej panej v ústrety,
ktorá cez sedem krajín slncových,
cez sedem krajín mrákot hrobových
niesla blesk viery na svety.

157

Svety Kristove nábožným okom
bavili sa v tom divadle,
hviezdy zastali v blesku vysokom
na nebeskom prikrývadle:
dívali sa, jak anjel pokoja
ide zotierať krupaje znoja
z tvári šesťdňovej roboty,
a hviezdy dol’ sa na zem dívali,
jak ľudské sily odpočívali
v lone pápernej driemoty.

158

Pred domom Detvy nenájdeš smetí; —
kozuby pozhasínali,
len dvoje očí, dva hviezdne svety
z podsteny jednej blýskali:
a dvoje hlasov drumbieľ spiežových,
dva riadky zúbkov z kostí slonových —
dve hriadky ústok ružových —
spred domku toho žiaľne scvendžali,
snežnou belosťou noc vysmievali,
v jarnej kráse prekvitali.

159

Pod stenou sedí Elenka mladá,
srdcom jej čakanie bije,
drumblence k zúbkom bielym prikladá
a duše jej harmónie
piesňou sa hacú v krásnom vlnení
a krása ich sa ľúbezne mení
na úslní mladých citov,
z ktorých — ako z tých jej hviezdnych očí
tá vražba, čo ňou všetko zotročí —
Martinkovi raj vykvitol.

160

Sestry slovenské! poďte počúvať
túto ľúbosť pár drumbleniec,
počujte, jak sa z nich idú snuvať
kvety srdca v jeden veniec!
Počujte útly ten šum pieratka,
čo sa cez tie jej z rubínov vrátka
ako dym obete vinie,
a ako z mladých pŕs sa vyroní,
tak v tichej tôni noci odzvoní,
zazvoní zas a zas zhynie.

161

Poďte počúvať, družice moje,
ten národa útleho zvuk,
také by snúval z hlasov závoje,
keby z hlasov tkával pavúk:
drumblica, tichej noci družička,
a keď ružička v rose buvičká,
k nej zavieva, pri nej spieva;
na hrmot dňa sa jej nežnosť hnevá,
preto drumbieľky hlások zaznieva,
keď deň búrny už zamdlieva.

162

Bubna práskania, cvendžania spieži,
huk silný, prísny organa,
škrek trúby, jak, čo píšťalou beží,
zrutný stroj fortepiana,
ostrý vresk husieľ, tuposť gitary,
bitie, trenie a zdúvanie pary: —
toho drumbliatko sa bojí;
ako tenučká harfa Eola
ona z panenských ňadier kostola
dychom útlym hlasy rojí.

163

Drumblica svoje hlasy netvorí
v prázdnej diere z medi, z dreva:
v ústach si ohlas najprv podvorí
a tak svetom sa rozlieva:
v ústach sa rodí, kde duša celá
v sladké sa slová oblieka,
či znie v jej zvukoch pieseň veselá,
či v pekných žiaľoch narieka:
tam znie, drumblička, ten šum tvoj cintľavý,
kde duša dušu objíme, pozdraví.

164

Pod stenou sedí Elenka mladá,
do tmavej noci sa díva,
drumblence k zúbkom bielym prikladá,
v nich sa duša jej ozýva. —
Počuje krok a hrať si prestane —
ale ten krok je na druhej strane:
počuje krok — to ale je krok strmý —
krpčok Martinkov, ten šumí, nehrmí —
počuje krok, lež bezhlasý —
milý sa milej ohlási.

165

Vidí aj tôňu vo tmách sa blížiť,
ale to postava malá —
a šata biela — žehnať sa, krížiť! —
neznámym sa previevala.
Srdce jej naproti mu nebeží;
lebo na srdci pochybnosť leží,
strach devino srdce márni; —
a už k Elenke samej dochádza,
zhovor dôverný s devou zavádza
v bielom kepeni neznámy.

166

Pochválen Kristus, dievčinka mladá!
Až naveky! — tak dievčina.
A k nej si hosť ten nevšedný sadá,
a ona diaľ sa pomkýna. —
Neboj sa, moja! Váš je tento dom? —
Náš. — Aké meno máš s tvojím rodom? —
A čože chcete? — Nič, moja,
len rád bych počuť šum tvojho mena. —
Vaša som nie — mňa zovú Elena. —
Pekne ti tie reči stoja.

167

Elenka, tvoja mať dobre sa má? —
Aj dobre, aj zle: a potom? —
A dom váš, hádam, aj vojaka má? —
Musíte vedieť aj o tom? —
A kto nakúpil tieto prstene
strieborné šumnej mojej Elene? —
Nuž Martinko: nikto iný. —
Tak sa Martinkom volá tvoj milý? —
Tak. — Znám ho, Martin je druh spanilý:
a je on aj tvoj jediný? —

168

S tým sa hosť k deve bližšie prikradol
a jal ju za ruku mladú: —
Tamže si seďte, kde ste si sadol,
ak rád máte dobrú radu! —
No, veď zato sa ti nič nestane;
ako ti ten hnev pekne pristane,
šumná moja hronská víla! —
Len vy ta choďte po svojej práci,
túlať sa nesmú nocou vojaci. —
Kdes’ ty sa to naučila? —

169

Už konca-kraja váš zhovor nemá,
v samých otázkach blúdite:
choďte, pán vojak, a nechajte ma,
matera mi zobudíte! —
Ja sa rád s devou šumnou zhováram,
rád sa ružovým podívam tváram,
rád pekné postískam údy. —
A ktože dal vám tieto prstene? —
Jeden z nich chcem dať švárnej Elene.
Ach, nechcem! dosť ma svet súdi.

170

Teda ti dačo šepnem do ucha —
vraví pán, k nej sa pritiera,
na mäkké pliecko ruku opiera: —
Bojte sa, pán vojak, zaucha!
Sprostá vám dievka také vysolí,
že kedy v Detve smelým ste boli,
o dva týždne obadáte! —
A ešte viac sa bojte Martina:
príde, toto je jeho hodina,
ten vám povie, kade máte! —

171

No ale prečo by si nechcela
prsteň tento odo mňa vziať? —
Preto, že by som žať nevedela,
kde som prv nevedela siať. —
Už keď len chceš mať dáku zásluhu,
zaspievaj pieseň a zahraj druhú
a tak bude ten prsteň tvoj. —
No dobre: ale neoklamete? —
Nie. — Ale ho viac nedostanete! —
Nedbám, len už hrať, spievať choj. —

172

Ba, veď nemôžem ja teraz spievať,
mať by som si zobudila,
a Detva by sa mohla posmievať,
že nocou som si nôtila:
ale vám radšej zahrám vo dvoje:
No, áno? — Hraj len, dievčatko moje! —
Ale sem prsteň! — Tu ho máš. —
Vzala prstienok, obrúčku zlatú,
vzdychla radostne: Máš ty bohatú
nevestu, milý Martin náš! —

173

Pod stenou sedí Elenka mladá,
srdcom jej len radosť bije,
drumblence k zúbkom bielym prikladá
a duše jej harmónie
piesňou sa hacú v krásnom vlnení
a krása ich sa ľúbezne mení
na úslní mladých citov,
z ktorých — ako z tých jej hviezdnych očí
tá vražba, čo ňou všetko zotročí —
hosťovi svet nový svitol.

174

Sú vám blaženstva večné minúty,
ktorých v nízkej chalupe niet,
a slasti majú sedliacke kúty,
ktorých v palácoch nevidieť:
ako výšiny žitia slávneho
zaujmú divom ducha nízkeho,
zatrasú jeho kolenom:
tak tajné krásy nížiny žitia
vysokých duchov krásami schytia
a hrajú s ich veľkým menom.

175

Krásne je nebo, keď vám osvitne
biliónmi punktov zlatých;
krásna je zem, keď ona zakvitne
vo farbách anjelmi siatych:
ale čo máme v tej pustatine,
ktorá od zeme k nebu sa vinie? —
Hmly, mrákavy, mrazy, hromy. —
Strednosť slamená ľúbiť sa nedá,
zamaľovaná takáto bieda
zbaví len pre hmyz Sodomy.

176

To je tá kliatba nášho života,
to netopierstvo osudov,
v ktorých sa k nebu od zeme motá
mizeráctvo našich bludov.
Tá podlosť medzi duchom, prírodou,
medzi otroctvom, medzi slobodou,
medzi špatou, medzi krásou;
keď nevieš, čo si, nemrieš, nežiješ,
len sa od skaly ku skale biješ
po jazere bledých časov. —

177

Oj, videl som ja velebu slávy
na žitia toho výšinách;
videl som krásu tichej dúbravy,
ľud blahý v biednych dolinách;
videl som, moji druhovia, seba
ďaleko zeme, ďaleko neba —
oj, srdce mi divo búcha!
A zašiel bych sa v tejto nevoli,
čo by ste vy tu so mnou neboli,
vy a voľnosť vášho ducha! —

178

Neznámy náš druh Elenky švárnej
ešte zadlho počúva,
keď sa zamĺkol hlas drumble párnej
a vetrík už len podúva: —
Čože, pán vojak, či ste zaspali?
a či ste vari oľutovali,
že prstenčok ten lacný bol? —
Nie, sestra moja: trošku som zdriemal,
taký pekný sen som nikdy nemal,
prisnilo sa mi s kolibou.

179

Vetrík donáša hlasy fujary,
donáša ich vždy viac a viac,
duša Elenky hneď sa rozjarí,
vyskočí a hľadí, vraviac:
To môj Martinko! Choďteže domov:
nakľaje aj mne aj vám do hromov
tak, že budete nariekať. —
Ved uvidíme, ako vypáli,
ak bude zle, tak pôjdem pomaly. —
Ba budete aj utekať!

180

Už pred tretími susedmi spieva
hlas Martinkovej píšťaly
a sny sladunké na nich rozlieva,
čo po chalúpkach pospali:
pozdraví milú, hosťa pozdraví
a oprie naňho pohľad zvedavý:
kto je v tom bielom kepeni? —
To je, Martin môj, hádam z osady
vojak, a neviem, je ešte mladý
a tak sa mu odísť lení.

181

Preč, švagre! — mládenec môj hovorí —
toto je moja nevesta!
Lebo ak hnev môj na vás zahorí,
ukážem vám, kde je cesta! —
Máš pravdu! — zachuchmaný odvráva: —
k neveste tvojej nik nemá práva:
Zbohom! — Aj Martinko: Zbohom! —
Aspoň som pekný prsteň dostala,
čo som mu zo dve piesne zahrala,
môže už tajsť aj s batohom.

182

Ukáž ten prsteň, to prsteň zlatý,
ale daj ho mne, Elena!
Môže byť dákou vražbou zakliaty
a ktovie, čo to znamená?
Ja som chlap, ja sa toho nebojím. —
Nuž nedbám: mojím je a či tvojím,
jedno je. Ten je bohatý,
lebo, Martinko, keď ma tu chválil,
vietor mu biely kepeň odhalil
a tam akýsi blesk zlatý. —

183

Hm! — Veru tak ten, Martin môj milý,
na prsiach mal hviezdu takú,
čo len tak sa v nej krásy iskrili,
ja ho poznám po tom znaku. —
Kde si bol toľko, kde, duša moja?
Už som nemala zase pokoja,
že nejdeš, ako chodievaš. —
Tie tvoje drumble dlho mlčali
a keď sa mi tie neozývali,
nazdal som sa, že sa hneváš.

184

Noc. — Zdá sa mi, pred myšlienkou mojou
že leží čierna opona,
ktorá mrákavou zaľahla svojou
od Poľany k vodám Hrona:
na tomto čiernom hodvábe drahom
bielym ako hmla tenučkým ťahom
obrázok vidím dýchnutý,
naň len mesiaca družičky známe,
ako vo večnej krás panoráme
hľadia z nebeskej ozruty.

185

Na tom obrázku obraz mladosti
v podobe šumnej mladici
a poletuje kŕdeľ radostí
po kvetinách na jej líci,
sedí na čistej domka podstene,
hľadí na svoje milé prstene
a na svojho milého tvár;
ten má jej ruku vo svojej hrsti
a hneď na jej sa zahľadí prsty,
hneď na dievčích očí požiar.

186

Jej vrkoč z hladkých pletený vlasov,
na hrdle čierna tkanička,
oplecko snežné, vyšité krásou,
ľaliová kabanička;
bielenej sukne záhyb storaký,
červené kycky, uzly a traky
a čižmičky z kordovánu;
postava driečna a tvár okrúhla,
oči zložené z ohňa a uhlia. —
Martinko nemá chuť planú.

187

Na mládencovi zrak uložila —
tak nešťastný k nebu hľadí: —
do duše duša jej sa mu vryla
a k srdcu šla na vohľady;
v ňom ona vidí svet svoj zaviaty,
bez neho je nič, s ním nezná straty,
ona v ňom a z neho žije;
nezná nádhery dráždivú slávu,
ani poklôn a rodu výšavu:
tak on poklad jej celý je.

188

Z jej úst radostné šumí šeptanie,
akoby šum sladkej lipy,
a v tom šepote nové vyzvanie
od srdca ku srdcu kypí;
len pre žiaľ jeho vie sa žalovať,
z jeho radosti len sa radovať
a nič pred ním neukrývať,
a keď jej oči, ústa sa smejú,
len pre jednu sa tešia nádeju,
pre tú: že s ním bude bývať.

189

Mám krásnu partu. Vláknom je zlatým
obrúčka jej vyšívaná;
bleskom libačiek všade bohatým
kol-vôkol pozakrývaná;
po zlatom poli na tej obrúčky
vidieť poriedku kvety a púčky
z perál bielych a červených
a venčok malý rozmarínový;
od venca dolu mám stokrásový
kŕdeľ stužiek rozvlnených.

190

Či prídeš zajtra, dušička moja,
prídeš zajtra do kostola?
Ver nikdy, nikdy Elena tvoja
ešte tak švárna nebola: —
tie stuhle plecom, chrbtom lietajú
a so šumným si vetríkom hrajú,
farby ich pekne menia sa,
libačky iskria sa ligotavé
ako tá sláva na svätých hlave:
to ti je, Martinko, krása!

191

Mládenec okom jej očarený
nemá pre jej krásu očí,
mládenec citom jej oparený
necíti, čo v ňom sa točí:
ale v pokoji na ňu sa díva,
ako ten, komu moc dobrotivá
všetko, lež všetko prisúdi;
a len ked šepot z úst milých spadne,
keď zápal mladý trochu ochladne,
z kliatby rajskej sa zobudí.

192

Elenka vstane hor’ na podstenu,
oblôčkom v chyžu sa díva,
vidí mať milú hmlou osvietenú,
ako sníva, odpočíva; —
v driečnom sa páse máličko nahne,
rukou okrúhlou v oblôčok čiahne,
vyjme dačo tmou ukryté,
a podá vďačne svojmu druhovi
dar s každou novou nedeľou nový,
pierko z sviežich kvetov vité.

193

V ňom dve fialky, púčok ružový
s lístkami svojmi čerstvými,
a potom prútik rozmarínový
s zelinkami voňavými,
pásik červený vedno ich pojí,
krása objíma vôňu v pokoji
a všetko sa blažiť strojí,
ako v srdiečku šumnej Elenky,
keď z neho mladá čeľaď myšlienky
cez pekné ústa sa rojí.

194

Na, Martin môj, to poslať som chcela,
ale načo cudzím zveriť,
keď som to iste dobre vedela,
že sem sa prídeš podperiť. —
Daj sem klobúčik — sama som siala,
sama kopala, aj polievala,
sama vila, aj pripravím:
a bude klobúk tvoj okrášlený
ako partica tvojej Eleny
rozmarínčokom voňavým.

195

Tak mu lahodí sladký hlas devy,
a on čo? sedí a dumá!
On radšej smutné počul by spevy,
bárs devu peknú, mladú má:
ona mu vlasy dlhé prihládza,
s klobúkom jeho žarty vyvádza,
otázkami naň dojedá:
on vlasy vrané vetru necháva,
na žarty milej nič neodvráva,
otázkam neodpovedá.

196

Len či ty ešte, moja Elena,
dlho máš tie vlasy hladiť;
či dlho bude tvoja milená
ruka pre mňa kvety sadiť;
či parta tvoja blesk svoj nestratí,
pokiaľ sa milý k milej nevráti;
či ústa tie malinové
v žiaľoch sa horkých nebudú topiť;
či oči čierne nebudú kropiť
slzou tie čižmičky nové? —

197

Bude mi, bude v smutnej nevoli
chladný dáždik vlasy hladiť;
hej, bude dakde na cudzom poli
vietor na hrob kvety sadiť;
bude sa parta ligotať tvoja,
keď budem padať v blýskaniach boja;
a tie ústa malinové
volať ma budú, až aj zachrípnu,
na suché oči žiale prilipnú,
na tvoje oči trnkové!

198

Tie driečne bôčky umorí klanie,
tie okrúhle lakte spľasnú
a tie zore líc jak zore ranné,
aj s mladosťou svojou zhasnú;
keď budeš večer dverce zatvárať,
v slzách košieľku budeš si zvárať,
spievať bez srdca, bez hlasu,
oj, spievať, kde ťa nik nepočuje,
lebo svet tento nepoľutuje
v ľúbosť pochovanú krásu!

199

Bude mať moja, aj mati tvoja,
budeš ty horko nariekať,
keď slzy moje na drevo oja
budú cíčkom dolu stekať:
a zo sto očí bude žiaľ padať,
keď synia budú na vozy sadať,
sadať mladé orly vojny. —
Či vieš už teraz, vieš, duša moja,
aké sa na nás čierňavy stroja,
prečo som ja nepokojný? —

200

Oj, Martinko môj, ja idem s tebou,
idem s tebou šírym svetom,
s tebou ja budem, čo by si kde bol,
čo hneď dakde v svete treťom!
Akoby ten kvet vrhol na skalu,
tak bys’ ma nechal tu osiralú
bez pomoci, bez pokoja! —
Čo bych ja v dolách týchto robila? —
Čo by v tých domoch ešte ľúbila? —
Oj, ale mati, mať moja! —

201

Ale veď, hádam, ani nebudú
u nás teraz na vojnu brať —
alebo, viem na Poľane búdu,
tam sa začas môžeš schovať!
Skrývať sa nejdem — šuhajko vraví —
to hodný Detvan nikdy nespraví. —
Elenka v strachoch sa trasie
a ako ten, čo v púšti umiera,
keď už vyschýna v ňom milá viera,
padne v kviľby žiaľnohlasé. —

202

Leží na prsiach jeho širokých,
vydychujúc tráplivý žiaľ
deva, kráľovná diev čiernookých,
predmet okolitých pochvál:
leží ako kvet na silnej skale,
ako na hladkom, jasnom krištále
hasnúce zore večera:
a okamžitý púčok úfania,
jak večný západ, večné svitania,
hneď sa rodí, hneď umiera.

203

Mládenec sklonil horúcu hlavu
na hodváby dievčích vlasov,
útechu šepce v dušu boľavú
v šume rozžialených hlasov:
a ako húštím Poľany stromov
mumle durkanie ďalekých hromov,
tak v srdci devy úbohom:
jak nad temenom keď hrom zapráska,
tak razom strhla sa bledá kráska
Martinkovým: Čas je! Zbohom!

204

A už sa v hmlistých svitoch brieždilo
svetielce svätej nedeli,
na kvieťatku, čo v tú noc ožilo,
strieborné brôčky viseli,
a štebotavé prsia škriváňa
skladajú novú piesenku rána
pre veliký deň stvorenia:
a v tichej chyži mať Elenkina
z očí oslablých väzby odpína
hrobového živorenia.

205

Zostaň mi zdravá, hviezdička krásy,
dieťa mladej duše mojej!
Čo v zlaté si ma zaniesla časy,
piť dala slasť z čaše dvojej:
sestra spevcova, kvet môjho ľudu,
kvet toho špatnokrásneho bludu,
v ktorom drieme slovenský kraj:
choď mi, zapadni, hviezdička krásy,
k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si,
zapadni a dobre sa maj!