tie staré, rohaté!
Ker mračný čistučká snežina:
kominár, vyhuplý z komína
v belostnom chaláte.
Aj tŕpky zakvitli, tŕpky,
trpením veliké!
Strom nahlý hviezd nesie tisíce:
mníška, čo vystúpila z izbice
vo skvúcej podvike.
A šípy skvitnú tiež, šípy,
mrzuté, bodľavé!
Puk číry zapustlom na kroví:
prepukne v planý smiech ružový;
mrak v zorí záplave.
Tak skvetať musí i stárež,
keď vetchý ker toť, strom.
Kvet jej však čím môž' sluť? Neznám vzor —
A vonia? Humorom snáď, či skôr
iróniou, sarkazmom?