ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Eva a Anička chystajú náčinie a pokrývajú stôl.)

EVA: Tak! Starí sa už dohodli a Janko príde dnes s otcom, aby si ťa vypýtal. Veru tak! (Rozhodí obrus.) Dobre ho pritiahni a narovnaj!

ANIČKA: Je vám to rečí už plná dedina.

EVA: To si myslím, bohatého Janka Okružníkových, to ti každá závidí. Podaj mi tie tanierky, prines aj tú zelenú misu a vezmi hneď aj koláče!

ANIČKA: Hneď. (Ide do kuchyne.)

EVA: Myslela som, že to bude s ňou tuhší boj, ale dievča dalo si rieknuť a bohatstvo je len bohatstvom a má veľké oči.

ANIČKA (vráti sa s misou a usporaduje): V nedeľu som sa vám musela chutno zasmiať. Chytily ma Zuzka Hrnčiarových a Katka Švíčalová a daly sa ma prekárať a dohovárať mi pre Janka.

EVA: To iba z tej pekelnej závisti.

ANIČKA: Pýtaly sa ma, či nebudem čakať na Mišu?

EVA (narovná sa): To by si si pomohla, ešte vyše roka! Je síce pravda, Mišo je hodný šuhaj. Nemám proti nemu ničoho. Ale vieš (zblíži sa k Aničke a vykladá), je ich tam štvoro detí a ten jeden okrúžok — a Janko je samotný a tri okruhy, pomysli, to je čosi, veru, dievča, tri.

ANIČKA: Ale či ma Pán Boh nepotrestá, keď som predsa Mišovi sľúbila?

EVA: Pletky! Najde si on sebe rovnú, len ty abys mala rozum, keď k nám prídu. Priprav všetko, ja musím do kuchyne (odíde).

Anička (sadne na lavičku).

ANIČKA (teskno): Ach ako som sa tešievala, že sa snadne a po vôli vydám a ono to je najťažšie. — Kamarátky ma prekárajú s Mišom a odhovárajú od Janka, že on vraj je zapletený s Marišou a je pijan. Mamička zase hovoria, že on toho nechá až sa ožení, lebo že aj otecko bývali za mladi taký navštevovateľ tej čertovej záhradky, a hľa že akým sú oni teraz váženým gazdom, a že u kamarátok mojich nenie to nič iného, iba tá škaredá závisť. (Živo a vstane.) Pravda spravodlivá, že by Janka každá chytila hneď za celú ruku, keď by jej len malíčok podával. (Teskno.) Ale čo Mišo? Pane Bože, nemaj mi za zlé, keď verím materi, že s Jankom mi bude lepšie. Ony majú lepšiu zkúsenosť než ja. (Urovnáva drevo pri peci.)

Anička a Mariša.

MARIŠA (so smutnou tvárou): Pochválen Pán Ježiš Kristus.

ANIČKA (zadivená): Až na veky. Kde si sa tu vzala v takýto čas?

MARIŠA (temer s plačom): S prosbou, s veľkou prosbou prišla som k tebe.

ANIČKA: Čo, s akou? Ale či ja môžem za to? Čo si si utržila to si drž.

MARIŠA: Pre Boha, neodsudzuj ma, abys tiež nebola súdená.

ANIČKA: Ach ako sväto vie hovoriť.

MARIŠA: Aničko, nezlob sa na mňa, ale niečo sa ťa chcem spýtať. Či pôjdeš za Janka Okružníka?

ANIČKA (hrdo): Pravda aj nepravda; ja sama ešte neviem, a čo ťa do toho?

MARIŠA: Čo mňa do toho? (Sklopí oči k zemi a odvráti sa stranou.) Dobre ty vieš. (Utre si oči).

ANIČKA: Načo si ho zvádzala a vábila ku sebe? Čo si hľadala, to si našla.

MARIŠA: Ja som ho vábila? Ja som ho zvádzala? Nekrivdi mi, pre Boha ťa prosím. Každý deň mi prisahal vernosť a sľuboval, že si ma vezme.

ANIČKA: Ach, sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú.

Predošlí a Eva.

EVA (vojde z kuchyne): Čo sa tu, prosím vás, dohadujete?

ANIČKA: Ale veď sa len pozrite — príde vám tá sem (ukazuje na Marišu) a kdesi-čosi, že aby jej pravdu povedala, či pôjdem za Janka, že on jej sľuboval, a…

EVA (podopre si boky): No to by sme ešte — — taká kdejaká prišla do nášho domu robiť inkvizíciu? Nebolo by pre teba zle, keby teba, takú…?

MARIŠA: Pre Boha vás prosím, zašanujte ma. Veď som už strašné chvíle vytrpela pre svoju ľahkovernosť a trpím posiaľ.

ANIČKA: Do toho nás nič, to je tvoja vec. (Pri stole krája smidky chleba.)

EVA: A keď sa ti neľúbi, tak žaluj Janka u súdu, tých sto zlatých ti z každého rukáva vysype.

MARIŠA: Tak vy myslíte, že som ja tomu zvoditeľovi moju statočnosť za peniaze predala? To sa mýlite, nikdy. Svet na mňa ukazuje, zlé ženy vyplazujú na mňa jazyky, každý ma kope, ale ja cítim v srdci svojom, že som menej vina, nežli Janko. (Plače.)

EVA (smeje sa): Ó, ty nevinnosť premilá! Ha, ha, ha.

MARIŠA: Oj nie, ja najlepšie viem, že som nešťastlivá (plače), opustená, opovrhnutá od všetkých. (Hodí sa na kolená, prosí.) Aničko, maj sľutovanie nado mnou, nesľubuj Jankovi, nech napraví to, v čom sa proti mne, biednemu stvoreniu, previnil.

ANIČKA (pohrdavo): Ešte som sa mu pri oltári nesľúbila a tak tebe tiež nemám čo sľubovať. (Mariša vstane.)

EVA: A ja som tiež už hovorila, že sa to všetko vyrovná. Keď je ti málo jedna, dáme ti aj dve stovky, a tie sa veru na smetisku nepovaľujú. Čo chceš viacej? (Mariša krúti hlavou.) Ak sa ti ani to nepáči, pakuj sa mi z domu, (ukazuje) tam máš dvere.

MARIŠA (rozhorčená): Zedzte si vaše peniaze, ja som svoju česť za ne nepredala. (Zahrozí.) Ale počkaj, ty Anča! Ani v hrobe ti nedá pokoja zhanobená Mariša. Nešťastná budeš cez celý tvoj život za to, že si môj zničila.

EVA (pochytí ju, chce ju biť, ťahá jej vlňák): Ty nás budeš preklínať!? Ty nám budeš zlorečiť!?

Predošlí a Krajíček z ľava.

KRAJÍČEK: Čo je to za krik? Jaká zvada? Evuša, čo to robíš? Čo máš do toho dievčaťa?

MARIŠA (s bôľom): Prosím vás, odpusťte, že som vás obrazila.

EVA: Pobehlica jakási, len si pomyslite (ledva dýcha), čo chvíľa by sa bola do nás chytila, a príde mi to sem a v mojom dome chce rozkazovať.

MARIŠA: Nie, nie, nechcela som rozkazovať, len som prosila, aby ste sa sľutovali nado mnou a mojím úbohým dieťaťom (zhyká). — Celá som pomätená, ani neviem, či dobre rozprávam (plače).

KRAJÍČEK (pozre sa jej do očí): Čo teda chceš? Hovor rozumne! Tak teda ty si to tá Jankova bývalá frajerka? (Chodí po izbe.) Neboj sa, keď nie Janko, tak ja Martin Krajíček ti zaplatím. — — Ono vieš, dievča moje, nemala si chlapovi veriť, až by si bola išla od oltára. Ale nič to za to, čo ti súd prisúdi, ja všetko zas platím. Martin Krajíček neostal ešte nikomu dlžen ani haliera.

EVA: Veď aj my sme jej to povedaly.

MARIŠA: Nechajte si len peniaze a bohatstvo. Bola som ľahkoverná, ale zlá nie som. (Berie sa ku dverám.) Vidím, že všetko moje namáhanie je marné, nežiadam už od vás ničoho. Zaplať vám Pán Boh všetko, ale aj Jankovi. (Pri dverách.) Bože, niet už spravodlivosti na svete. (Odíde.)

Predošlí.

KRAJÍČEK: No, jako si ustlala tak bude spať. Dobre jej tak.

EVA: Prosím ťa, len si to pomysli, taká žobrota a chcela by Janka, áno, nič menej len Janka. Na Okružníkových grunte (povedome) bude len naša Anička paňou a nikto iný.

ANIČKA: Predsa je mi jej ľúto. Chudera, tak ma boľastne prosila… ona ma aj preklínala… A mne sa zdá, že môže mať pravdu (zadumá sa).

EVA: Nemá pravdy, ľahkomyseľná osoba, nenie hodná poľutovania A ty čo si taká zadumená.

ANIČKA (prosebne): Mamičko moja drahá, nechajme toho Janka tak. Ja neviem čo je to, ja sa ho začínam báť. On len po krčmách obedúva a večeráva a často býva aj spitý. Otec jeho svojmu jedináčkovi vo všetkom nadrža.

KRAJÍČEK (dupne): Hrom a peklo! Netáraj do sveta, keď nemáš rozumu. Mladosť, radosť, ani ja som nebýval inakší a hľa jaký gazda je zo mňa.

ANIČKA: A či mu budem môcť veriť i po sobáši? A čo bude s Marišou a s jej úbohým dieťatom?

EVA: O to nemaj starosť. To my so starým Okružníkom vyrovnáme. A ty mu privykneš, to ja viem, dobre mu privykneš.

ANIČKA: Horké také privykanie, mamička!

KRAJÍČEK: Ó ty hlúpa, ty myslíš, že tam na vojne lúskajú len ruženec, a že Mišo je inakší, než ti ostatní?

ANIČKA: Veru je.

KRAJÍČEK: Keby aj bol, ale psota ostane psotou a z lásky nevyžiješ. Janko bude takým, akým si ho sama zrobíš; dobrá žena, dobrý muž, tak sa to hovorí. A potom, veď ty budeš prvou gazdinou v celej obci…

ANIČKA (z hlboka vzdychne): Neviem úbohá, ako zrobiť? — Ono pravda, je v tom veľký rozdiel, sedeť vo svojom a obrábať vlastné — a v tom, potlkať sa po cudzích kútoch a hrdlovať po panských nivách.

EVA (nahnevaná behá): A keď si ho ty nevezmeš, vezme si ho aj desať iných a ty potom môžeš si lízať prsty.

ANIČKA: Bohu poručeno, keď to aj vy chcete.

EVA: To je už múdra reč. Čo chvíľa príjde Janko s otcom, iď, dievka moja, do kuchyne, pozri, či už polievka zovrela?

ANIČKA (odíde).

Krajíček, Eva, Mišo vo vojanských šatoch.

KRAJÍČEK (sadne na lávku): No, to najťažšie už by sme boli prekonali.

EVA: Ale tí by ozaj už mohli prijsť, večera je hotová.

KRAJÍČEK (klopanie): Hádam už idú. — Voľno! (Eva opravuje si zásteru.)

MIŠO (vojde): Pochválen Pán Ježiš Kristus!

EVA: Na veky. (Stranou prekvapene.) To sa dobre začína. Myslela som, že sú to Okružníkových, ach…

KRAJÍČEK (vstane): Vítaj, pán voják. Čo dobrého nám nesieš? (Podáva mu ruku, Eva sa škaredí.)

MIŠO: Pred chvíľou som prišiel so železnice, kamarát mi písal, že Anička bude mať dnes námluvy s Jankom.

KRAJÍČEK: To ti len pravdu písal, za to si sa nemusel domov ustávať.

MIŠO: Ale, strýčko Martine, či Anička už na mňa zabudla, že mi na moje listy ani neodpovedala?

EVA: Mám vonku robotu. (Krajíčkovi šušká.) Idem tomu dievčisku naliať rozumu. (Odíde.)

KRAJÍČEK: My nemáme ničoho proti tebe. Ty si šuhaj sporiadaný, ale moja dcéra tak dlho čakať nemôže, kým ty z vojny prídeš. Vieš, dievčatá to je ti taký tovar, čo sa nedá dlho držať.

MIŠO: Hej, strýčko Martine, či snáď aj vám lakomstvo pomútilo už rozum?! Ale nejdem preč skôr, až to od samej Aničky očujem.

KRAJÍČEK: Tu som ja pánom! Nevieš, čí prah si prekročil?

MIŠO: Viem to dobre, kde som. Práve preto nezatvorí sa za mnou vaša brána, dokiaľ istotu nepočujem z úst Aničkiných.

KRAJÍČEK: No, keď sa ti tak uráčilo, počuješ to od nej samej. (Volá do kuchyne.) Anička, Anička!

Predošlí, Anička a Eva.

(Eva s Aničkou vstúpi. Anička smutne hľadí k zemi, šúľajúc v prstoch rožok zásterky.)

MIŠO: Anička, ani ma len neprivítaš?

ANIČKA (zamyslená podáva mu ruku): Vítaj!

MIŠO: Anička, je to pravda, že chceš isť za Janka? Za toho chýrneho korheľa?

KRAJÍČEK: Mlč, ani ty nie si odchodnejší, keď by si mal začo, pil by si ako on.

MIŠO (k Aničke): Tvoj otec sa vo mne veľmi mýlia, no ja úfam, že nezmýlim sa v tebe, čo?

ANIČKA (mlčí).

MIŠO: Anička! Zabudla si na tie úprimné slová, ktoré sme si povedali, keď sme sa lúčili? Zabudla si na svoj sľub, ktorý sme si dali?

ANIČKA (smutno): Ne — nezabudla. Ale čo mám robiť?

MIŠO: Nemáš sľutovania ani s úbohou Marišou a jej dieťatom?

KRAJÍČEK: Tú sme my vyplatili. Nič ťa do toho.

MIŠO: Za hriech a potupu peniaze nie sú náhradou. A ty Anička mlčíš? Nič nehovoríš? Či tvoje mlčanie má mi hovoriť, že budeš Jankovou ženou?

ANIČKA (smutno): Budem, ale sa na mňa nehnevaj.

MIŠO (zronený): Tak teda. No, nehnevám sa. Boh ti buď milostivým. (Vzdychne.) Bože, pre tú chudobu už je len žalosť na tomto svete stvorená. To som si nemyslel, že taká boľasť ma tu doma očakáva.

EVA: Mal si zostať v kasárni, tam je vždy veselo.

MIŠO: Bár by u vás nebolo nikdy tak žalostno, jako je u mňa dnes. Anička, s Bohom! (Odchádza.)

ANIČKA: Miško, nehnevaj sa, nemôžem ináč, tak to chcejú otec, mati…

KRAJÍČEK (pohladí ju): Tak, dcéra moja, dľa Božieho prikázania. A ty, synák, najdeš si aj inde potešenie.

MIŠO: Snáď, snáď aj skorej, nežli sa presvedčíte na vlastné oči, že už dnes uvrhli ste vlastnú dcéru do hrúzyplnej priepasti. A keď tebe bude, Anička, tak žalostne, ako mne, spomeň si na Miša. (Odchádza, v tom vkročia Janko a Okružník. Anička upláka.)

Predošlí, Janko a Okružník.

JANKO (odmerá Mišu, posmešne): S krížom po pohrabe si prišiel, kamarát! Holubička, na ktorú si ty hrkútal, má ustlané hniezdo u mňa.

MIŠO: Viem, že kedykoľvek sa stretla poctivá chudoba s bezcitným lakomstvom a bohatstvom, vždy musela ustúpiť. Ale večne nebude to tak. Moje je srdce a tvoje je bohatstvo.

JANKO: A preto víťazím ja, z cesty žobrač, ustúp!

MIŠO: A tá žobrač bude sa ti vždy do cesty staväť, až ťa uvidí i s tvojím biednym tatom u nôh svojich kľačať.

JANKO: Jano Okružník nikdy sa neprosil.

MIŠO: Ale bude ešte. V dobrých driapoch si, len pokračuj.

JANKO: Žobrák, ha, ha, ha, rád by si tu prisadnul do teplého.

MIŠO: Sadni si len ty, a ja viem, že ich všetkých vykúriš z toho teplého hniezda. (Odíde.)

OKRUŽNÍK: Ale Janko, Janko, maj rozum. (Pozerajú za Mišom.)

Predošlí.

EVA (k Aničke): A ty, hlúpa dora, čo uplákaš? Maj oči na vidličky, ústa na smiech a neškared sa. To by si mi pekne prijala svojho ženicha.

OKRUŽNÍK: No, no, ten sklamaný pytač nás z konceptu vytrhol. Tak prijmite prvej naše kresťanské pozdravenie. Pochválen Pán Ježiš Kristus. Dobrý večer!

KRAJÍČEK a EVA: Na veky, na veky. Pán Božko daj aj vám. Vítame vás, vítame vás. (Ruky si podávajú.)

ANIČKA: Pekne vítam!

JANKO (pyšno): Ale máš tých ženichov na výber!

EVA: Tomu sme my naozaj posvietili na cestu aj bez lampáša.

OKRUŽNÍK: Tak treba všetkým svätúškom. Ale teraz k veci. Svatka a svatko, či jako že to mám povedať? Ešte vlastne nevieme, jako si budeme, ale…

KRAJÍČEK a EVA (naraz): Tak je to dobre, tak.

OKRUŽNÍK: Zaiste sme mali sebou vziať aj dajakého odriekača, či pytača, ktorý by v dlhej reči vám odriekal, že s akým úmyslom sme prišli do poctivého príbytku pána gazdu Krajíčka a jeho manželky Evy. No, my na také starožitné hlúposti nedržíme a preto bez všetkého okolkovania sa vás pýtam, či chcete dať vašu Aničku môjmu Jankovi za ženu?

KRAJÍČEK: Keď je tak vôľa božia, buď ako buď. (Podávajú si ruky.) Len že, Janko, to ti hovorím, keď budeš mať ženu, tým darebnostiam a krčmám musíš dať svätý pokoj.

JANKO: Ale však to sa samo sebou rozumie. Na moj dušu budem dobrý.

OKRUŽNÍK: Čo tam potom. Janko není o nič horším ako sme my bývali. Však ho to pominie, a mladému šuhajovi to ujde, keď si dakedy zastrečkuje. (K Aničke.) Ale, Anička, no čo ty stojíš jakási zarazená? (K Jankovi.) A ty, chlapče, nemáš sa k ničomu? Ako by si dnes prvý raz videl švarné dievča, veď si sa ich už dosť nabalamútil.

JANKO (chce objať Aničku): Anička!

ANIČKA (uhýba): Ale Janko!

JANKO: Aspoň ruku mi podaj. (Starí sa usmievajú a šuškajú.)

ANIČKA: Podám, ale musíš mi sľúbiť, že potom už budeš dobrý.

JANKO (obejme ju): Anička, ja som samá dobrota, prisám Bohu, samá dobrota.

Predošlí a Mariša.

MARIŠA (vbehne): Pre milosrdenstvo božie, maj sľutovanie so mnou! Rodičia ma zabijú, keď tú potupu necháš na mne. Veď si mi prisahal, že si ma vezmeš.

JANKO (skočí, sotí ju): Pakuj mi von, ty pobehlica!

OKRUŽNÍK: Nebolo ti toho dosť, čo sa ti u nás ušlo? Jako sa sem opovažuješ do cudzieho domu?

MARIŠA: Za ním som prišla. Mám ku nemu právo. On je otcom môjho dieťaťa.

JANKO: Luháš, ty ničomná žobrač! Kto je otcom tvojho pankarta? Všetka chasa z dediny chodila za tebou a teraz by som ja mal byť otcom!?

MARIŠA (zúrivo): Prisahám na Boha, na všetkých svätých, nikdy, nikdy som s nikým nič nemala, len s tebou. Ty si ma zvábil, ty si mi prisahal, ty si mi sľuboval.

OKRUŽNÍK: Pravda, bohatý Okružník ten má byť otcom tvojho decka. Dobre si si ho vybrala.

MARIŠA: Neblížte vašej nevinnej krvi. Janko! (Kľakne.) Maj sľutovanie so mnou a s tvojím úbohým stvorom.

JANKO (kopne ju a sotí na zem): Tu máš sľutovanie, ty pobehlica ničomná. (Chopí ju a vyhodí von, starí mu pomáhajú.) Ty sa mi opovážiš luhať a krivdiť. (Anička stojí zadumená, ostatní vonku odpratávajú Marišu z domu. Očuť krik. Utíchne.)

EVA (vráti sa a za ňou Krajíček, Okružník a Janko): A ešte sa opováži sem do domu vkročiť. Je to len drzosť.

KRAJÍČEK: Pred chvíľou tu bola, a veď som jej povedal, že pred súdom sa vyrovnáme.

ANIČKA (k matke): Mamičko, a keď má Mariša pravdu.

EVA: Nech má a ty máš bohatého ženícha. Ticho! Poslúchaj!

JANKO: To ju zaiste ten Mišo sem poslal, by nám to prekazila.

OKRUŽNÍK: Je to len drzosť od tej osoby.

ANIČKA: Mal si jej dať pokoj, Janko.

JANKO: A čo som ja sám jediný z celej dediny chodil za dievčaťmi? Ako by aj druhí nechodili.

KRAJÍČEK: Tak je veru, ani jedon neni odchodnejší od druhého. A vari za tebou tiež nepozerali mládenci? Ale si bola poctivá, rozumná.

JANKO: Tak je, pane otče.

EVA: Nedajte sa rozčulovať, čo sa stalo, to sa stalo. Sadnite si pekne ku stolu, poď, Anička, prinesieme večeru. (Eva, Anička do kuchyne.)

Krajíček, Okružník, Janko.

JANKO: Ale mi tú večeru opaprikovala.

OKRUŽNÍK: Nič si z toho nerob, veď tuhľa naší majú rozumu na dostač.

KRAJÍČEK: Ale, prosím vás, ani to už len nespomínajte. Nestojí to za slovo. Radšej sa posilnime. (Naleje slivovice.) Otrávime najprv toho červíka. (Pripíjajú si.) To je naše domáce hriato zo slivovice. Na zdravie!

JANKO, OKRUŽNÍK: Nech nám slúži vospolok.

OKRUŽNÍK: Máte ju veľmi dobrú. Ja som si jej tiež napálil aj bez pomoci financov. Môj Janko je chytrý chlapák. Voľakde vám vypátral taký zručný kotlík a pálime veselo, no len tak vo meno božie.

JANKO: A nezahrdúsi človeka, bárs sme z nej akcízu neplatili.

KRAJÍČEK (nalieva): Veď tí páni by z človeka aj siedmu kožu odrali.

JANKO (pije): A keď Pánbožko požehnal trocha toho ovocia, prečo by sme my ľudia neužívali?

OKRUŽNÍK: No vidíš, svato, ešte ten zlý svet vraví, že môj Janko neni nábožným človekom? I pri tomto Pána Boha spomína. (Smejú sa a pripíjajú si).

Predošlí, Anička, potom Eva.

ANIČKA (pribehne, postaví na stôl víno).

JANKO: Anička, na naše zdravie!

ANIČKA: Nech slúži! To ti ale vravím, Janko, že do krčmy mi viacej chodiť nebudeš.

JANKO: Nech sa tu na mieste prepadnem, keď ta vkročím. Až budeš mojou, nikdy viac tam nepôjdem, prisám Bohu, nepôjdem.

ANIČKA: Len sa porád neprisahaj, aj tak ti uverím.

OKRUŽNÍK: Tomu sa nedivte, že sme si tam u Árona dali niekedy prichystať. Vieš, dcéra moja, to chlapské kuchárenie nakuchtí ozaj len po chlapsky.

JANKO: Teraz to už bude ináč. Budeme si žiť, ako dvaja holúbci.

EVA (príde s misou, položí ju): Tak, páni hostia, nech sa páči do roboty.

KRAJÍČEK: Za najstarším do mlyna. Pane svato, za vrch stola! (Sadajú si.)

(Vtom sa strhne vonku krik:) „Chyťte ju, chyťte ju, bláznie sa, bláznie sa, šialená!“

VŠETCI: Čo je to? čo je to? (Vstanú.)

EVA, ANIČKA (vybehnú von). — (Očuť krik): Chyťte ju, chyťte ju, bláznie, bláznie!

ANIČKA (vojde dnu, zalomí rukami): Ježiš, Maria, Jozef! Mariša sa zbláznila.

JANKO (sadne si tupo): Keď sa bláznie, nech sa bláznie. Čo ma po tom? O jednoho blázna viac.

(Opona spadne.)