ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Áron, 50-ročný žid krčmár. Vrták, Pazúrek, Ryšavý, Mišo a viac voličov sedia kolom stolov, Áron behá a nosí. Mišo a niekoľko vážnejších voličov sedia pri bočnom stole a prizierajú.)

VOLIČIA (spievajú volebnú).

ÁRON: Páni, len veselo, len veselo, takej voľby nebolo ani nebude jakživ, so war ich lebe. Spievajte len ďalej.

VOLIČIA (spievajú).

ÁRON: To je pravda, to je pravda! Všetko pán Janko Okružník platia, ten si všimnú chudobných ľudí. Ilién Okružník, náš budúci pán rychtár! Ilijén!

VOLIČIA (kričia a ďalej spievajú a tlčú na stoly):

ÁRON: Prosím vás, rieknite mi, kedy sa vám tak zavďačil ten starý rychtár Boženík? Dal vám on hlt pálenky sa napiť? Je to človek? Je to úcta?

VOLIČIA: Dolu s ním! Boženík nesmie byť rychtárom! Dolu s ním!

VRTÁK (vyskočí na stoličku): Páni bratia! Páni bratia!

ÁRON: Ticho, ticho, ticho! Počúvajte pána Vrtáka, od toho sa moc naučíme. Ticho, ticho!

VRTÁK: Páni bratia! Oného, toto, však viete.

VOLIČIA: Áno, vieme.

ÁRON: Ticho, ticho, očúvajte!

VRTÁK: Dnes máme voľbu na rychtára a takej pocty, ako dnes, ešte sa nám nikdy nedostalo.

ÁRON: To je pravda! (Tlče na stôl.) To je pravda, ja som svedok.

MIŠO: Lebo sme si posiaľ za rychtára nevolili korheľa.

PAZÚREK: Keď sa ti nepáči, hybaj miništrovať farárovi.

VOLIČIA (smejú sa): Tak je, tak je!

MIŠO: Prečo by nešiel, však to nie je hanba.

ÁRON: Ticho, ticho! Mišenko, vy ste mladý, nerozumiete volenici.

VRTÁK: Poneváč nás teda pán Ján Okružník už po tri týždne takto učastuje, oného tento, ja myslím, že si ho vyvolíme za rychtára.

VOLIČIA: Tak je, nech žije!

ÁRON (kričí): Ilijén, Ilijén! (A nalieva víno. Vrták slezie a pripíja si s voličmi. Áron ho po pleciach tlapká.)

VOLIČIA (spievajú).

MIŠO (rozhorčený vyskočí na stolicu a ohnivo začne rečniť): Ľudia, otvorte oči a spamätajte sa. Kamže chcete týmto vaším počínaním našu obec priviesť? Ľudia, majte rozum!

RYŠAVÝ: Máme ho viac ako ty!

VOLIČIA (striezliví): Prechlastali ste si ho, prechlastali ste si ho.

RYŠAVÝ: Naháňač Boženíkov, von s ním!

VOLIČIA: Von s ním! (Vstávajú od stolov a hrozia.)

MIŠO: Spustlý národ! Nie si hoden poľutovania, sám sebe kopeš hrob. Niet v tebe slovenskej národnej hrdosti a povedomia. (Striezliví voličia postavia sa pred neho.)

RYŠAVÝ: Keď chceš kázať, iď do kostola.

VRTÁK, PAZÚREK: Vyhoďte ho von! (Voličia ho začnú ťahať a naň útočiť.) Dolu s ním!

ÁRON: Nechajte ho, aj on príde k rozumu až bude starší.

MIŠO (skočí zo stolice): Nechajte ma, idem aj sám, poďte bratia, medzi takým stádom nemôžeme byť. Pfuj! Hanbíte sa! (Odchádza so svojími, vo dverách stretne sa s Jankom.)

Predošlí a Janko v nohaviciach po pansky oblečený s paličkou, Paľko.

JANKO (merá ho): Cesty naše zase sa križujú. Myslel si si že Anka Krajíčková bude tvojou. A kto ju má?

MIŠO: Úbohá Anička!

JANKO: A teraz chcel by si byť rychtárom? No, uvidíme kto je z nás chlap na svojom mieste?

MIŠO: O rychtárstvo mi nebeží, dobre znám tie vaše maďarské voľby, ako ich prevádzajú.

JANKO: Kyselé sú hrozne, čo?

MIŠO: Maj si len tvoje rychtárstvo. Zaiste tam zavedieš obec a zaslepený tento ľud, kam si zaviedol svoju úbohú ženu. Podlý ničomníku! (Odíde so svojimi voličmi.)

JANKO (kričí za ním): Za mojou ženou nepokulhávaj, to ti vravím!

ÁRON: Nech žijú náš budúci pán rychtár. Ilijén!

VOLIČIA (kričia, vítajú ho a spievajú mu: „Boženík“ atď.).

JANKO: Áronko, nalej každému, kto chce piť, aby si pamätali dnešnú voľbu.

ÁRON: Takej nebolo, ani nebude! Veď čo Áron spraví, to je už veru podarené.

VRTÁK: To bude nový život.

RYŠAVÝ: Uvidíte, že budú iné poriadky.

ÁRON: Nebudete museť chodiť so sliepiciami spávať, u Árona budete vždy vítaní. (Nalieva.)

PAZÚREK: Tak, židáčku, z toho lanského.

JANKO: Len im dajte, dnes platí Janko Okružník. Má z čoho.

VRTÁK: Pán Okružník, hovorím pán a nie taký lakomec, skrbloš, ako Boženík.

ÁRON (ukazuje rukou): Prosím vás, ten za jeden halier povedie mlynársku blchu na provázku do Pešti na jarmok. (Smejú sa.) Ilijén Okružník.

VOLIČIA (pijú, kričia): Ilijén nový pán rychtár!

PAĽKO (pribehne k Vrtákovi): Tatíčku! Páni sú už tu.

VRTÁK: Na, chlapče, pripi si, abys otvrdnul. (Paľko pije.)

ÁRON: Čo, Paľo, že páni už sú tu?

PAĽKO: Áno práve teraz prišli na obecný dom pán slúžny, pán pisár; je ich hromada, hádam traja.

ÁRON: No tak chytro, chytro choďte.

VRTÁK: Tak, páni bratia, berme sa.

RYŠAVÝ: Zvíťaziť musíme!

PAZÚREK: Ilijén Janko Okružník! Nech žije!

VOLIČIA (kričia a s hlukom a spevom odchádzajú, za javišťom spievajú: „Okružník“ atď.)

Áron, Janko. (Janko chce tiež odísť. Áron ho ťahá za kabát.)

ÁRON: Janíčko, Janíčko, prosím vás na slovíčko.

JANKO: Čo chcete, Áron?

ÁRON: Janíčko, viete ja rád čakám, ale som chudobný človek, mám deti a smrteľní sme.

JANKO: No, veď ešte nezomierame.

ÁRON: Ale poriadok je poriadok.

JANKO: Tak nedbám, podpíšem intabuláciu na to ženino.

ÁRON (vyťahuje zmenku): Janíčko, len weksel podpísať. Načo intabulovať? Načo vám robiť daromné trovy. (Uteká pre pero.)

JANKO: To je poctivý človek. Druhý by ma veru nezašanoval. Áron má dobré srdce.

ÁRON: No tu máte, pekne podpíšte (Janko píše) a všetko je v poriadku. Ale máte krásne písmo, jako nejaký fiškál. Starý Boženík sa pol hodiny podpisoval, a predsa to bolo, akoby to mačka naškriabala. Hja, rozum je rozum.

JANKO: Tak už sme hotoví (vstane) a teraz už musím ponáhľať.

ÁRON: Nebojte sa, Janíčko, bez vás to nebude nie veru. A potom najkrajšie bude, keď prídete v tú chvíľu, keď vás vykričia za rychtára. Tak tak, ja som vám to už s pánom slúžnym spravil.

JANKO (odchádza): Teda do videnia!

ÁRON: Adé, adé, zlatý Janíčko! (Janko ide, Áron za ním robí somárske uši.) He, he, he! (Smeje sa.) Už si môj, už ťa držím a nepustím. (Hladká si brucho.) Už za mlady sa mi ľúbilo to chlapčisko. Majetok pekný, syn jediný a otec mu všetko povolil, držal mu z vôli. Áron, reku, toho si musíš obchádzať. Áron s rozumom. Nalieval som mu, dal pred muziku, požičal do karát všetko na bradu. Šuhaj mal ma radšej než vlastného otca. Ja som mu poradil ako sa zbaviť Mariše. Ja som ho oženil s Ančou Krajíčkovou. Ja som ho vyučil, ako má dostať na svoje meno otcovský a ženin majetok. A Janík bol dobrý šuhaj a poslúchal dobre.

Áron, Okružník (zostarený, trocha zhrbený).

OKRUŽNÍK: Dobrý deň! (Vojde a zastane.)

ÁRON: Á, pekne vítam u nás! Či mám zváľať pec, že predsa zase ste sa na nás pozreli? Sadkajte si, sadkajte si. Nalejem vám.

OKRUŽNÍK: Dobre vieš, že už od roka neužívam trunku.

ÁRON: Ale dnes predsa na tú veľkú radosť, že váš pán syn tak ďaleko to priviedol.

OKRUŽNÍK: Ej, ozaj ďaleko na tvojej oprátke. A ešte ďalej, až ho na žobrácku palicu privedieš, ty lotre bez citu a svedomia.

ÁRON (urazený): Čo bláznite, čo bláznite? Vy, vy starý chrapúň, vy mne budete tu grobianiť?

OKRUŽNÍK (zdvíha palicu): Mlč, žide! Mám starú ruku, ale keď ťa seknem, máš hlavu na črepy.

ÁRON (ustúpi za stôl): No, čakajte len, grobiane, poviem to vášmu synovi.

OKRUŽNÍK: Povedz, len povedz.

ÁRON: A on vás musí vyhodiť von z domu, keď mu to ja rozkážem, vy tam nie ste nič, zhola nič!

OKRUŽNÍK: A keď ma vyhodí, poručeno Pánu Bohu, potom pôjdem po dobrých ľuďoch pokorne žobrať a úfam, že tak odkajám si zaslúžený trest boží za to, lebo som synovi vo všetkom popúšťal.

ÁRON: No tak, to je raz múdra reč od vás, keď uznávate, že ste si ho sám tak vychovali.

OKRUŽNÍK: Ba naopak, bohužiaľ, nevychovával som si ho sám, ale vychoval si ho ty. Ty, ktorý si mu dal návod otca úlisne doniesť o majetok a ženu podvodne okrasť o všetko.

ÁRON: No, či snáď ja som jeho otcom? Môžem mu rozkázať?

OKRUŽNÍK: Ty si mu bol všetkým: učiteľom, radcom i otcom, ty si jeho i mojím zhubcom. Ty had pekelný!

Predošlí. Anička ako žena, Mariša pološialená, chudobno oblečená s ručníkom na hlave.

ANIČKA (vkročí): Bože, ešte toho chleba sme potrebovali.

ÁRON: Á nová pani rychtárka. To je radosť, to je radosť, gratulujem, gratulujem. Prvá gazdina v celej obci.

ANIČKA: Tatičko, prosím vás, nemohli ste to prekaziť?

OKRUŽNÍK: Nemohol, nemohol. Som bezvládny ako aj ty. Tento pekelný had (ukáže na Árona) má ho v driapoch svojich.

ANIČKA: Ale, pane Árone, prečo to len robíte? Mám malé dieťa. Som úbohá.

ÁRON: Ale, pani rychtárka, aké plané reči. Janko bude prvým v obci, všetko pánstvo bude k vám prichádzať. Iná žena by radosťou vyskakovala.

MARIŠA (príde pološialená).

ANIČKA: Bože môj! Mariša.

ÁRON: A, a, a! (Ustrašený.) Tá-tá-tá šialená! (Odbehne do kuchyne, kedy-tedy nazre okienkom.)

MARIŠA: Neľakaj sa ma, Anička. Mariša nikomu neublíži.

ANIČKA (sadne si): Čo chceš odo mňa? Povedz.

MARIŠA: Mariša nič nežiada od Okružníkov.

OKRUŽNÍK: Tvoja kliatba sa nad nami vyplnila.

MARIŠA: Mariša prišla kliatbu odvolať. Ty, Anička, si sa starala o moje dieťa, kým žilo, ty si ho dala pochovať, keď zomrelo.

ANIČKA: A ty sa na mňa nehneváš pre Janka?

MARIŠA: Aj nie, Mariša sa nehnevá. Mariša ti nevezme tvojho Janka. Ty si bohatá a ja chudobná.

ANIČKA: A to bohatstvo som draho zaplatila. Mojím šťastím, blaženosťou a myslím, aj životom.

MARIŠA: Čo ma z blázinca poslali domov, ja všetko vidím. Ja som videla, keď Mišo plakal na pohrabe tvojej mamičky.

ANIČKA (padne jej kolom krku): Mariša, neotváraj zahojené rany, veď ma to bolí, strašne bolí.

MARIŠA: Aj Marišu bolelo, ale už nebolí. A starého Okružníka tiež bolí?

OKRUŽNÍK: Bolí, dieťa moje, veľmi bolí. Ty úbohá stvora.

MARIŠA: Mariša neni úbohá, je len šialená, ale vy ste úbohí.

ANIČKA: Tak, Mariša moja. Ty sa na mňa nehneváš? Ty mi odpustíš?

MARIŠA: Nie, Mariša sa nehnevá, ani Mišo sa nehnevá, aj on odpustil všetko. (Anička plače.) Neplač, Mariša už nikdy neplače. (Odíde.)

ANIČKA: Úbohá Mariša. Jaká je tichá, aká je pokojná.

OKRUŽNÍK: Aj tú má Janko na svedomí. Jak ťažko je mi na srdci, keď vás tak vidím.

ANIČKA: Oh, tatičku! Takto sme si to nepredstavovali.

OKRUŽNÍK: Ty si to, dieťa moje, nezaslúžila, ty nevinne trpíš, ja — ja som sa previnil. Zakladal som si na svojom bohatstve a stal som sa žobrákom. (Zaraz očuť krik: Nech žije Ján Okružník rychtár! Nech žije nový rychtár!)

Predošlí, Áron a Vrták.

ÁRON (vbehne): Očujete, očujete? To je radosť. Gratulujem, pani rychtárka. Gratulujem, pane otče. Teší nás, že teraz budeme mať častejšie šťastie.

OKRUŽNÍK: Poď, dievča moje, tu nemáme čo hľadať.

ANIČKA: Marišo! (Zaplače.) Neskoro si už odvolala svoju kliatbu. (Odíde s Okružníkom.)

ÁRON: To bude pekná rychtárka, také šklebidlo, za to Janko, človek ako zlato. Takých rychtárov potrebujeme.

VRTÁK (vbehne): To vám bola voľba. Hahaha! (Smeje sa.)

ÁRON: Vyprávajte, vyprávajte.

VRTÁK: Ale to ten pán slúžny tomu starému rychtárovi vyvrbili, ani do „kandidácie“ ho nedali.

ÁRON: Tak, jako som im to ja poradil.

VRTÁK: Kandidovali Janka, mňa a Ryšavého. Mišo a jeho voličia začali kričať „nechceme ich“. My sme ale kričali: „Ilijén Okružník“, a pán slúžny vyriekli: Vyhlasujem teda pána Jána Okružníka za zvoleného rychtára. (Pripije si.)

ÁRON (bije sa v prsia. Ďaleko očuť krik: „Nech žije nový rychtár!“) To som ja spravil. To nemusím sa hanbiť za svoju robotu, čo?

VRTÁK: Ale, ale, však vy Áron nie ste slúžnym?

ÁRON: Slúžnym nie, ale s ním jedna ruka. Jako ja hvízdam, tak pán slúžny tancuje. Ja som mu riekol: Pane veľkomožný slúžny, v našej obci sú len traja súci na rychtársky úrad: Okružník, Vrták a Ryšavý. To sú dobrí maďarskí vlastenci. Mišo Jalovec a starý rychtár Boženík to sú nebezpeční panslávi a buriči.

VRTÁK (smeje sa): To ste ozaj trafili klinec na hlavu. (Spev blízo krčmy.)

ÁRON (radostne): Už sú tu, už sú tu. Ja musím privítať pána rychtára.

(Dvere sa otvoria, medzi Ryšavým a Pazúrkom vstúpi Janko, voličia, dakoľko chlapcov a dievčeniec, za nimi traja muzikanti. Áron čaká až všetci vojdú.)

ÁRON (hlboko sa pokloní, čapicu dá dolu): Ponižene pekne vítam nášho nového pána rychtára. Teší ma veľmi, že ma svojou návštevou poctiť ráčili. (K ľuďom.) Vidíte, to sú pán rychtár, ím to svedčí, takého sme posiaľ nemali.

VOLIČIA: To veru nie! Nech žije pán rychtár, Ján Okružník!

JANKO: Muzikanti, veselú! Áron, dajte z toho najlepšieho, nech si pamätajú, kedy zostal Janko Okružník rychtárom. (Muzikanti ladia nástroje.)

PAZÚREK: A novú pani rychtárku by sme mali sem priviesť, tá by mala radosť.

JANKO: Dajte pokoj, tá vám sem nepôjde, to je také šklebidlo. Eh, už je potom. No Mišo! netrúfaš si sem príjsť. Žobráku — kto zvíťazil?

VOLIČIA: Náš rychtár, Janko Okružník.

JANKO: Tak, muzikanti, veselú, zahrajte mi čardáš. (Muzikanti hrajú, Janko chytí jedno dievča a začne tancovať čardáš alebo krakoviak. Za ním sa pustia do tancu chlapci s dievčencami, voličia so ženami.)

Predošlí a dvaja mládenci s rychtárskou tabuľou s nápisom „Rychtár obce Slovenskej Lehoty“.

MLÁDENCI (vkročia s tabuľou).

ÁRON (kričí): Ticho, ticho, ticho!

MLÁDENCI: Tu je rychtárska tabuľa, Boženíkom sme ju strhli so steny.

ÁRON: Páni muzikanti, privítajte rychtársku tabuľu, tá znamená moc a slávu. (Pozdvihujú čapice, muzikanti zahrajú tuš.)

VRTÁK: A teraz, chaso, veselo. (Chlapci s tabuľou tancujú, Janko pije a pripíja. Muzikanti hrajú.)

VOLIČIA (kričia): Nech žije nový pán rychtár, Ján Okružník! (Berú ho na plecia a tak s ním poskakujú. Áron sa usmieva, rukama tlieska a tiež poskakuje.)

JANKO (ako ho nosia, volá): Žide, nalievaj! Žide nalievaj, rychtár platí.

VRTÁK (poloopitý): Páni bratia! Páni bratia! (Jedni kričia „čujme“, druhí, „žide nalievaj“, tretí na muzikantov dotierajú.)

VRTÁK: Páni bratia!

ÁRON: Ľudia, ľudia, počúvajte! Pozor, ticho, ticho, voľačo múdreho. Pane rychtár, spravte poriadok!

JANKO (udre na stôl palicou): Čend! Ticho! (Utíchnu.)

VRTÁK: Páni bratia, viete čo?

VŠETCI: No čo?

VRTÁK: Pribime túto rychtársku tabuľu tu na múr Áronovi, tu budeme úradovať.

VŠETCI: Tak je, tu bude rychtársky úrad. (Mládenci vkročia na lávku, chcú pribíjať tabuľu.)

ÁRON: Nebláznite sa. A vy Pavle mohli ste si aj dačo múdrejšieho vymyslieť. Chlapci dolu, dolu! (Zťahuje ich.)

VRTÁK: Len ju tam pribite. Odtiaľto sa rychtársky úrad nehne. Tu je kancelár.

VŠETCI (smejú sa): Tak je, tak je. Tu je kancelár.

RYŠAVÝ: Árone! Nalejte toho černidla. (Smejú sa.)

ÁRON: Nalejem vám, nalejem (mrkne na Janka). Ale poslúchajte múdre slovo.

JANKO (udre palicou na stôl): Čend, ticho. Áron má slovo.

ÁRON: Na vás, jako na múdrych ľudí, len múdre veci sa svedčia. Vy, keď ste sa chceli poďakovať pánu rychtárovi za to, že vás poctil, čo sa vám ešte jakživ nestalo, tak by ste išli aj s tabuľou aj s muzikou pred rychtárov dom, a tam by ste ju slávnostne pribili. Viete, to je mores, a Boženík by od jedu pukol.

JANKO: Ľudia! to je rozum, čo?

VŠETCI: Múdro, múdro, poďme pred rychtárov.

ÁRON: Pst, pst, počkajte. Najprv prídu chlapci s tabuľou, potom chlapci a dievčatá (do radu ích stavia) za nimi muzikanti, potom páni voličia a naposledy pán rychtár s pánom Vrtákom a s pánom Ryšavým. Do radu sa stavajte! A vy chlapci kričte ilijén a muzikanti hrajte!

VRTÁK: Ale potom prijdeme sem nazpäť.

ÁRON: To sa rozumie. Pravda že prijdete. No teda, ajnc, cvaj, draj! (Muzikanti začnú hrať, chlapci kričia a spievajú:)

(Áron ich von vytíska.)

ÁRON (sa chutno zasmeje, keď odišli): Ha, ha, ha. Hlúpy a sprostý sedliaku. Myslíš si, že máš moc a slávu? — ale tvoj majetok už je môj, mám tvoje podpisy aj teba. Sprostý sedliak nemá rozum, Áron ho má!… (Ukazuje na čelo.)

(Opona spadne.)