E-mail (povinné):

Ľudovít Okánik:
Pán richtár

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 28 čitateľov

Dejstvo III.

(Dej o 5 rokov neskorej. Janko utratil úrad a majetok. Býva v biednej chalupe Áronovej. Na zemi slamené vrece, starý stôl, chudobná lávka, stoličky. V kúte klát. Dvoje dverá. Tuhá zima, vonku víchrica.)

Výstup 1.

Anička chudobne oblečená, Mišo 35-ročný, dobrý gazda.

ANIČKA (sedí pri stole zadumená): Ach, to je strašný život. Keď bych toho dieťaťa nemala, radšej by som zahynula.

MIŠO (vkročí): Anička!

ANIČKA: Čo chceš, Mišo? Čo tu hľadáš?

MIŠO: Tretíkrát prichádzam k tebe, Anička. Prvýkrát pred vydajom, druhýkrát, keď ťa Janko o majetok oviedol a prosil som ťa, aby si toho lotra opustila a šla so mnou.

ANIČKA: A ja som ti povedala, že nikdy nie. Bola som a budem poctivou ženou, keď aj zahyniem. Iď preč, iď preč, by ťa nik nevidel, keď sa bojím, že ma ty zase o poctivé meno privedieš. Ty o poctivosť jako on o majetok.

MIŠO: A vtedy som ti predhovoril, že ťa uzrem ešte ako žobráčku.

ANIČKA: Tak, to si prišiel videť?

MIŠO: Nie, to nie, ale vtedy som ti sľúbil, že keď aj ožobráčená Anička príde ku mne i s dieťaťom svojim, i vtedy ju prijmem. A ona neprišla.

ANIČKA: Neprišla a nemôže príjsť.

MIŠO: Anička, či vieš, že ťa ešte vždy milujem?

ANIČKA (chytí si hlavu): Viem, viem, ja ale nesmiem, nemôžem.

MIŠO: Ten lotor olúpil ťa o majetok, rodičov tvojich vohnal do predčasného hrobu, z teba zrobil žobráčku! A ty vieš toho lotra, ožrala ešte milovať?

ANIČKA: Čo mám robiť? Musím, som jeho manželkou a matkou jeho dieťaťa.

MIŠO: Anička, keď voľakedy, tak dnes máš dostatočnú príčinu roztrhnúť tie sväzky, ktoré ťa ku nemu pútaly. Veď on je lotrom, zlodejom, ožralom.

ANIČKA: A kam, ku komu pôjdem s dieťaťom?

MIŠO: K tomu, ktorý ťa vždy verne miloval, ktorý pre teba toľké noci nespával, ktorý ťa i teraz miluje. (Pristúpi ku nej, chopí jej ruku.)

ANIČKA: Mišo, Mišo, nebuď pokušiteľom a svoditeľom. Veď sa modlievaš: „a neuvoď nás v pokušenie“.

MIŠO: Keď ja ale tomu pokušeniu nie som vstave odolať. Anička (pritisne ju k sebe) nesužuj ma, netráp ma.

ANIČKA (vytrhne sa mu): Viac ma to bolí ako teba, viac ma to trápi ako teba. To je môj osud. (Sadne si, položí si hlavu.) Opusti ma. Nie som tvojej lásky hodná.

MIŠO: Nemáš mi iného čo povedať?

ANIČKA: Ty dobre vieš všetko. Choď preč, keď ťa tu Janko zastane, utrápi ma na smrť.

MIŠO: Idem aj po tretí krát. (Odchádza.) Bože, jak blaženou som ťa chcel urobiť.

ANIČKA: Pre mňa už neni blaženosti na svete.

MIŠO (odíde).

ANIČKA: Srdce mi puká žiaľom. Matičko moja dobrá, pozrite s nebies na svoju nešťastnú dcéru! Bože, čo ma ešte očakáva. Hlava mi pukne bôľom, musím von. (Ide na dvor.)

Výstup 2.

Okružník, starec, opiera sa o palicu a s nim Ruženka, jeho 8-ročná vnučka.

RUŽENKA: Starečku, ja som veľmi hladná, od včerajška som nič nejedla. Dajte mi kúštik chlebíčka.

OKRUŽNÍK: Dal by som ti, milerád by som ti dal, dieťa moje. Kde ho vziať? (Ide si sadnúť na klát. Ruženka prezerá stôl.)

RUŽENKA: Azda mamička len prinesú, veď som taká hladná.

OKRUŽNÍK: Čakaj len, Ruženka, mamička iste prinesú, prinesú ti aj koláča.

RUŽENKA: A tatíčko nám nepošlú chleba?

OKRUŽNÍK (vzdychne): Pošlú, pošlú. Ten sa málo starajú o nás.

RUŽENKA: A prečo nás nemajú tatičko rád? A prečo plačú vždy mamička? V škole mi dievčence hovorily, že sme boli veľmi bohatí a že tatičko sú korheľ. Je to pravda, starečku?

OKRUŽNÍK (sedí, drží v ruke ruženec): Boli sme, boli, a teraz sme žobrákmi.

Výstup 3.

Predošlí, Mariša s košom.

MARIŠA (vkročí. Ruženka sa ľakne a k starcovi pritúli): Neľakaj sa ma, dievočka moja. Mariša neni zlá, Mariša je dobrá. (Vytiahne z koša koláč, položí na stôl.) Pozri, tu máš, to som ti priniesla. (Ruženka skočí a ulomí si kus koláča, jie.)

OKRUŽNÍK: Zaplať ti Boh, dcéra moja, že si sa smilovala nad tým hladujúcim anjeličkom.

MARIŠA: To nie ja, to Mišo Jalovec mi dal ešte včera. Mišo je dobrý, veľmi dobrý. Mišo dáva aj Mariši jesť a Mariša mu pracuje.

RUŽENKA (podáva starcovi koláča).

OKRUŽNÍK: Len ty jedz, dieťa moje. Ja už nedbám, keď aj hladom zomrem. Nie, to nie. Chytnem zajtra žobrácku palicu.

MARIŠA: To bohatý Okružník nesmie robiť. To by bola hanba pre prvého qazdu v obci.

OKRUŽNÍK: Máš pravdu, Marišo, trpkú pravdu.

MARIŠA: Mariša vám prinesie. Mišo je dobrý, on vás má rád, on má, on dá.

OKRUŽNÍK: Bože, Bože, veď je to hrozné! (Plače.)

MARIŠA: Neplačte len, neplačte. Aj Mariša plakala a neplače už nikdy.

Výstup 4.

Predošlí a Anička.

ANIČKA (vojde).

RUŽENKA (uteká ku nej a dáva jej koláč): Tu máte, mamička, pozrite, teta Mariša nám priniesla.

ANIČKA: Zaplať ti Boh, Mariška moja a v tak hroznej zimnej chvíli si sa k nám ustávala? (Podá jej ruku.)

MARIŠA: To som nie ja dala, to Mišo Jalovec poslal.

ANIČKA (sadne k stolu, skloní hlavu): Mišo Jalovec, Mišo Jalovec.

MARIŠA: Mišo je dobrý človek, veľmi dobrý človek.

OKRUŽNÍK: A ten Janko už nemá srdca.

ANIČKA: Nemá, nemá. Prosila som ho pre všetkých svätých o pár krajciarov, by som tomuto úbožiatku aspoň len za hrst kašičky navariť mohla. A on ma vykopal von. (Horko plače.)

MARIŠA: Anička, neplač; aj Marišu vykopal. Ja mu poviem, že sa to nesmie.

ANIČKA: Židovka vybehla za mnou a dala mi ešte huby, že ja som všetkému na príčine.

OKRUŽNÍK: To je strašné postavenie. O svoje sa nestaral a teraz deň po deň robí jako kôň u Árona, a čo zarobí, ani sám sa nenajie, iba že všetko tam nechá za to potvorné pálené. A my hladujeme.

ANIČKA (vstane): Ja by som rada aj hladovala, len tomuto úbožiatku keď by som mala čo dať. Už nemám čo zastaviť. (Pozerá si svoje šaty.) Už ani do božieho chrámu nemôžem.

MARIŠA: Mišo ti pošle šaty.

ANIČKA: Nenos, Marišo, od neho nič. Hanbou by som zhorela, kebych to prijala.

MARIŠA: A Mišo častokrát plače, keď si spomenie na teba. A Mariša aj vie prečo sa Mišo neoženil.

ANIČKA: Stalo sa, stalo sa. Už to nik nezmení iba smrť.

MARIŠA (z koša položí chlieb na stôl): I toto vám poslal Mišo a pošle zas. Mariša vám prinesie. (Odíde.)

ANIČKA (pozerá za ňou): Ušla si horšiemu osudu. Čo mám ja z toho bohatstva? Teraz vidím, že bohatstvo je práchnivou oporou manželského šťastia a že u nás bolo ono jeho hrobárom.

OKRUŽNÍK: Prečo ma len Pán Boh nepovolal, ako tvojích rodičov. Že som sa musel na staré dni tohoto dožiť.

Výstup 5.

Predošlí a Janko otrhaný s vyslopanou tvárou, polo napitý. V jednom vačku má sklenicu pálenky, v druhom údenky v papieri zaobalené.

JANKO (vkročí a merá ich očami): Čo nadúvate oba gajdy? Či vám neni u mňa dobre? Hé? (Sadne si.) Človek sa natrháni a oni si pri peci vysedajú. Musím ja už raz urobiť poriadok. (Čiahne do vačku.) No, keby Árona nie, hladom by som zahynul. A vy, starý, čo sa smoklíte? (Vytiahne sklenicu a ide k otcovi.) Tu máte, pite.

OKRUŽNÍK (odstrčí sklenicu): Len si vypi sám, ja nechcem.

JANKO: Tým lepšie! (Zapije si.) A ten ruženec čo pestujete? Za ten by vám Áron ani jedno deci nenalial. Keď by ste radšej hladeli si práce. Ja vás zdarma živiť nebudem, veru nie. Na jar pôjdete k pánu Áronovi husy pásť! Rozumiete ma?

OKRUŽNÍK: Pôjdem, pôjdem; len buď ticho, dlho tu aj tak zavadzať nebudem.

ANIČKA (vstane): Človeče, maj už raz trocha svedomia! Nik ti neublíži a ty so starým otcom robíš taký tartas. Ten žid s jeho pálenkou urobil ťa nečlovekom.

JANKO: Netáraj, stará bosorko! Keď by nám pán Áron nečakal s bytným, na ulici by si spávala. Čia je táto chalupa? Či nie jeho? Ktorý sedliak nám to urobí? On nás aj živí. Múdrejší je on človek, ako celá dedina. Rozumieš?

OKRUŽNÍK: Za naše štyri okruhy môže nás tu trpeť.

JANKO: Keď by ste neboli leňochom, tiež by ste mohli zarobiť groš u Árona a bolo by nám dobre.

ANIČKA: Nerúhaj sa Pánu Bohu, už si okrem duše horší, ako to zviera.

JANKO: Čuč, ani hlesnúť! (Vrtí sklenicou nad jej hlavou) — lebo hneď máš hlavu na dvoje. (Sadne si ku stolu, položí sklenicu.) Ja sa o vás starám, ja aj dnes vám dám večeru, ani pán cisár nemá takej. (Siahne do vačku.)

ANIČKA: Zajedz si sám a potom ľahni si spať, nepokúšaj Pána Boha.

JANKO (vstane): Ty, ty mi budeš rozkazovať? (Vyhodí z vačku údenky na stôl i s papierom a postrčí pred ňu sklenicu s pálenkou.) Tu máš večeru. Jedz a pi z môjho. Čo? Keď by ti Mišo núkal, tak by si žrala? Jedz a keď nie, uvidíš. Ja som pán, ja rozkazujem. No neideš? (Chytí ju za ruku a ťahá ku stolu.) Poď ty jedna… a so mnou budeš jesť.

RUŽENKA (plače).

ANIČKA: Janko! Pre Boha, maj rozum!

JANKO: Nepôjdeš? Ty, ty mršina? (Ťahá ju.)

OKRUŽNÍK (skočí s palicou ku nemu, narovná sa): Neublíž jej!

JANKO (pustí ju, sotí starého až padne na zem): Tu máš, ty starý, čo si hľadal (kopne do neho) a ty nebudeš ma poslúchať? No ja ťa naučím. (Chytí nôž na stole ležiaci.) Pakuj sa mi aj s deckom tvojim! (Ide po nej.)

ANIČKA (uteká kolom, Janko sa potáca.)

JANKO: Prekolem ťa aj s tým panchartom.

ANIČKA (vykríkne): Ježiš, Maria, Jozef! (Chytí Ruženku do náručia a vybehne von.)

JANKO (ženie sa za ňou s nožom, zavadí o otca na zemi ležiaceho, padne na zem): Však mi ešte prídeš do pazúrov, ty, ty, ty…

Výstup 6.

OKRUŽNÍK (pomaly sa zavlečie do kúta).

JANKO (vstane, vyhráža sa nožom): Druhý raz mi neutečieš. No len počkaj. Já ťa naučím. (Sadne si ku stolu, zapije si.) To je manželka? Tak neposlúchať muža? No len mi príď pod ruku. Uvidím, či ma budeš poslúchať, či nie? (Pije.) Ja ťa skrotím, ani mi necekneš, ináč beda tebe. Pravda, keď by ju Mišo volal, tak by išla? Mišo je dnes majetný a to ju láka. (Pije.) Ja ti dám Mišu! Pán Áron majú pravdu. Žena musí byť poslušná a na zlú ženu je len palica. Tak to pán Áron hovoria. (Pije.) Tak je to a nie ináč. To je tá pravda, svätá pravda. (Napitý položí hlavu na stôl.)

(Opona spadne.)

Premena

(Jednoduchá, ale vzorná sedliacka izba u Jalovca. Stôl lavky, police, stoličky, posteľ, obraz, Kristus na kríži. Vonku víchrica a zima. Oblok nezastrený, na stole lampa.)

Výstup 7.

Mišo.

MIŠO (sedí pri stole): Nevedel som sa odhodlať. Darmo mi namlúvajú. Neoženil som sa, ani sa už neožením. Raz som miloval v živote svojom. Desať rokov je už tomu. Hja, čas beží a ja starnem. Úbohá Anička, jaký strašný je tvoj osud pri boku toho oplana! Draho si zaplatila to bohatstvo. Keď ju zazrem, ide mi do plaču. A ona? — — Nahnali ju, ale viem, že ma miluje. Chúďa, neosmelí sa mi do očú pozreť. Zničila si svoj život, zničila aj môj.

Výstup 8.

Mišo a Mariša.

MARIŠA (vojde s košom): Mariša zaniesla Aničke aj koláč aj chlieb.

MIŠO (vstane): Ďakujem ti, Marka, že si to urobila. A boli doma?

MARIŠA: Boli a Mariša voľačo videla.

MIŠO: Čo si videla? Povedz.

MARIŠA (narovná sa, zdvihne hlavu, bystro hovorí): Trest boží na Okružníkoch. Oni Marišu vykopali, vyhodili, sošialili. A oni sú žobrákmi a Mariša nie je žobráčkou. Mariša poctivo pracuje.

MIŠO: Máš pravdu, dievka. Ty si hodné, statočné stvorenie. Mariša, vezmi si v kuchyni večeru u iď domov spať, už je noc.

MARIŠA (ide do kuchyne): Idem, ďakujem ti. Pán Boh daj dobrú noc!

Výstup 9.

Mišo, Anička s Ruženkou.

MIŠO (pozerá za ňou): Shanobil ju, do nešťastia uvrhnul a potom surovo odkopnul. Úbohé, dobré stvorenie! Zničil každého, s kým do styku prišiel. Zničil Marišu, zničil otca, zničil Aničku a zničil aj môj život. Eh! Tak to ďalej nepôjde. Nedám ďalej Anku trápiť. Urobím tomu koniec, nech svet vraví, čo chce. A keď nám pán farár aj nepožehná náš sňatok, musí nám ho požehnať sám Pán Boh s vysokého neba, ktorý zaiste vidí naše trápenie. Či ale Anička privolí? — — Jak blažene a šťastne mohli by sme žiť. (Sadne a dumá.)

ANIČKA (vrazí dnu s Ruženkou).

ANIČKA: Mišo, odpusť! Vyhnal ma aj s dieťaťom. (Klesne na zem, Mišo ju zdvíha.)

MIŠO: Tu bolo tvoje miesto už od dávna a ja som ťa volal, ja som ťa čakal, ale marne.

ANIČKA: Nemohla som, nesmela som sem prijsť. Ani teraz nesmiem, len plač môjho úbohého dieťaťa a strašná víchrica vohnala ma sem.

MIŠO: Tak nie útrpnosť so mnou? Anka, nevidela si ako som desať rokov na teba čakal? Celý môj život bol zničený, len tá myšlienka ma držala, že ty prijdeš.

ANIČKA (Mišo ju posadí na stoličku):

Mišo, pre Boha, čo to vravíš? Veď ja som vydatá žena. Kalváriu života som prerobila.

MIŠO: Ach jak blažený mohol byť pre nás tento kútik, keď by si bola chcela.

ANIČKA: Všetko marné. Nechaj toho. Pozri moje úbohé dieťa, ako sa trasie zimou a strachom.

MIŠO (hladká Ruženku): Ulož ju do postele, chúďa, veď ti zahynie.

ANIČKA (vyzlieka Ruženku a uloží do postele): Dopraj nám na noc útulku, a zajtrá rano pôjdem širým svetom. Preč, len preč odtiaľto, tam, kde ma nik nebude poznať. A keď aj krvavým potom budem zarábať chlieb pre toto moje úbožiatko. (Uloží ju.)

MIŠO: Anička sadni si! (Sadnú ku stolu proti sebe.) A ja ti vravím, že nepôjdeš viac už preč. Tu ostaneš!

ANIČKA: Nie, to neni možno. Čo by svet hovoril?

MIŠO: Čo ťa tam po svete. Ten sa nestaral o teba. Ten ťa opovrhnul ako korheľovu ženu.

ANIČKA: Ale pred Bohom bol mi mužom a ja jeho ženou.

MIŠO: Otrokyňou si mu bola, ktorú olúpil o všetko ten biedník. Koľkokrát som ťa chcel vytrhnúť z driapov toho biednika, a ty si odoprela. Anička, maj smilovanie so mnou. V tvojej chudobe viac ťa milujem, ako v bohatstve.

ANIČKA (mlčí).

MIŠO: Len pre teba zriekol som sa všetkého. Temer pustovnícky život som viedol. Svet ma nazval podivínom. Keď by si vedela, koľkokrát som polieval tento stôl so slzami žialu a boľastí?

ANIČKA: To je už náš osud a my ho musíme znášať.

MIŠO: Musíme? Nie, nemusíme. Odsoť toho biedníka od seba a ja na rukách svojich budem nosiť teba a tvoje dieťa.

ANIČKA: Nemôžem, Miško, nemôžem. Ak ma miluješ, nevyháňaj ma von z príbytku svojho. Ráno pôjdem i tak dobrovoľne.

MIŠO: Nepôjdeš nikam. (Vstane.) Mojou budeš, večne mojou.

ANIČKA (skloní hlavu): Nemôžem. Pred oltárom božím som mu vernosť prisahala až do smrti.

MIŠO: A ty myslíš, že ten náš Boh nemá srdca?! Že on len tak ľahostajne pozerá na tvoje trápenie a krivdy? Keď je Boh spravodlivý, tak nemôže trpeť a mne prekážať. (Blíži sa ku nej.)

ANIČKA (vstane): Pamätaj sa, že som ženou, manželkou a matkou.

MIŠO: Anička, nezabíjaj srdce moje. Ach, keby si vedela, ako krváca… Budem ti manželom, mužom a otcom tvojho dieťaťa.

Výstup 10.

Predošlí, Janko pod oblokom pozerá.

ANIČKA: Ja prísahu nikdy nezruším a meno poctivej manželky vždy zachovám i pred Bohom i pred svetom.

MIŠO: Tomu biednikovi, čo ťa zabíjal, vernosť zachováš? A mne si dané slovo zrušila? Anka, nevládnem sebou. Mojou budeš.

ANIČKA: Nie, nie, nemôžem, nemôžem. (Odstupuje.)

MIŠO (zúrivo): Čo ma po Bohu, čo ma po svete. Mojou si a mojou budeš! (Vrhne sa na ňu, bozká ju.)

ANIČKA (bráni sa): Pre Boha, Miško, čo to robíš? Čo to robíš?

JANKO (pod oblokom, vidno mu tvár): Ha, ha, ha! (Smeje sa.) Dobrú zábavu! Krásna ženuška! To je manželská vernosť? Ha ha ha!

ANIČKA: Ach! To je on, to je jeho hlas.

MIŠO (pustí ju, pozerá k obloku).

JANKO: Ha, ha, ha! Len sa pomilujte! Utešená manželská vernosť. Dobrú zábavu! Ha, ha ha!

ANIČKA: Mišo, čo si to učinil!? Zabil si ma. (Šialeno uteká von.) S Bohom! Beda mi!

Výstup 11.

Mišo a Janko.

MIŠO (stojí zadumený).

JANKO (vojde): Pekne sa zabávaš s cudzou ženou, pane pustovníku!

MIŠO: Anička je nevinná! Ja som zhrešil, jej neubližuj.

JANKO: Tak, panáčku, len ju vyhováraj, len omlúvaj. Videl som. Mám oči dobré. Hja, stará láska nehrdzavie. Pravda že, potom Jano bol lump, darebák, ožran a jeho Anička poctivou a statočnou ženou.

MIŠO: Pred Bohom ti prisahám, že bár som ju miloval od detinstva, nikdy som sa jej hriešnym úmyslom nedotknul. Ona to nikdy nedopustila.

JANKO (sadne si ku stolu): Oh vy nevinné baránky! Hahaha! (Smeje sa.) Dobre si vedel vždy rečňovať. Mňa neoklameš. A kto vie, či to tam na tej posteli neni tiež tvojim?

MIŠO: Jano, zastaň. Neni ti dosť, že si jej život zmaril, ešte i život tvojho nevinného dieťaťa chceš znivočiť?

JANKO: Nábožný mravokárco, ticho, nechcem tvoje kázne. Aj Ďuro Ryšavý sa prisahal Pavlovi Vrtákovi, že s jeho Zuzkou nemal nič a nredsa celý svet o tom rozprával.

MIŠO: To by som musel byť tak spustlým, ako ste vy.

JANKO: Len pomaly s tou svätosťou. Ti svätí nebývajú vždy najlepší. A čo som videl dnes, to nebola svätosť a zaiste nie po prvý raz. Inokedy zaiste si nezabudnul oblok zastreť. Hja, opatrnosti nezbýva.

MIŠO: Urob so mnou, čo chceš. Podozrievaj ma, ako len chceš. Vyznám sa: miloval som ju vždy, a milujem ju aj teraz.

JANKO: To je už múdra reč. Takto sa už dorozumieme. Aj Ďuro Ryšavý si kúpil od Pavla Vrtáka jeho Zuzku za tri litre hriateho. Ja ale Aničku tak lacno nepredám. To je ženička ako lusk.

MIŠO: Biedníku! Tak peniaze chceš a nie česť tvojej ženy? Tu máš, ber! (Podáva Jankovi tobolku.) Bude toho dosť pre tvoj suchý gágor!

JANKO (prezerá tobolku, smeje sa zverským výrazom, vstane): Ha, ha, ha! Na závdavok to dostačí. (Odchádza.) Ešte mi budeme dobrými kamarátmi.

MIŠO: O Anku nemáš starosti. Idz, odpros ju. Boh je mi svedkom, že jej krivdíš. Ona je nevinná a ja som — ja som — —

JANKO (odchádzajúc): Nemaj strachu, tá sa neztratí. (Odíde, víchrica utíchla.)

Výstup 12.

Mišo.

MIŠO (chodí): Som ja hriešnikom? Som ja biednikom? Je to hriech, že ju tak milujem? (Zastane pred obrazom.) Povedz mi ty, môj Kriste Ježišu ukrižovaný, otvor ústa svoje, oh povedz mi, je to hriech, že som ju tak miloval? Že som chcel tú nevinnú mučenicu vytrhnúť zo strašných múk a biedy? Že som ju chcel urobiť šťastnou? Že som sa pre ňu všetkého odriekol? Že som chcel, by bola mojou? Ty Kriste mlčíš?… Ty mi nič nehovoríš…? Som hriešnikom?… Som biednikom?… Preto som trpel desať rokov tie strašné boľasti, tie zúrivé boje v srdci svojom?… Ach! aj ty si trpel, lebo si miloval. (Sadne si, dumá a zase vstane a ide ku posteli a pozerá Ruženku.) Ty biely anjelíčku, úbohá dcéruško mojej Aničky! Si pekná a krásna. Aj ona bola taká. Aký osud ťa očakáva, ty biedny červíčku, pri tvojom otcovi?…

Výstup 13.

Mišo a Okružník.

OKRUŽNÍK (vo dverách slabým hlasom): Mišo, Mišo? Bola tu Anča? Mišo, Mišo? Bola tu Anča?

MIŠO: Bola. A on ju odtiaľto vyhnal.

OKRUŽNÍK: Úbohé stvorenie, kam sa podeje? On je surovec, strašný surovec. Spustlý chlap, bez Boha, bez viery.

MIŠO: Jako ste si ho vychovávali, tak ho máte.

OKRUŽNÍK: Dávno som už odkajal môj hriech, ale trpím zaň, trpím strašne.

MIŠO: Sadnite si, ste umorený.

OKRUŽNÍK (sadá si): Som strašne. (Pozerá na posteľ.) A tu môj jediný poklad, útecha moja, naša Ruženka. (Chce ísť k posteli.)

MIŠO: Nezobúdzajte ju, spí sladko. (Sadnú si.)

OKRUŽNÍK: A kde že je jej matka? Či ju opustila?

MIŠO: Nie — neopustila. — Ja som ju vyhnal.

OKRUŽNÍK: Tak ty, Mišo, si ju vyhnal? Úbohá stvora, čím ti ublížila?

MIŠO: Ona neublížila, ale ja, ja som sa prehrešil proti nej.

OKRUŽNÍK: A ona tak dobrá, ako anjel v nebesiach.

MIŠO: Bola až mnoho dobrá. Keď by bola horšia, bola by tu zostala. (Vstane.) Ostaňte tu pri Ruženke, idem ju pohľadať.

Výstup 14.

Predošlí, Janko.

JANKO (vo dverách chveje sa): Ja som ju nezabil. Mišo? Ty vieš, bol som u teba, ty povieš pravdu, ty musíš svedčiť, ja som Anku nezabil.

OKRUŽNÍK, MIŠO (skočia — udivene pozerajú): Čo je? Čo je?

JANKO (ide dnu): Pravda, Mišo, že som ju ja nezabil?

MIŠO (chytí ho za rameno): Čo sa stalo? Hovor chlapče! Čo je s Ankou?

JANKO: Ľudia behajú po dedine a vravia, že Janko Okružník zabil ženu.

MIŠO: Čo sa jej stalo? Čo je s ňou?

OKRUŽNÍK: Darmo som ťa varoval, darmo káral a napomínal. Radšej tys’ mal zhynúť, než ona! Úbohá Anička!

JANKO: Veď som jej ani prstom neublížil.

OKRUŽNÍK: A kto lietal ako besný za ňou s nožom?

JANKO: Ja som Anku len zapredal.

MIŠO: A ja som ju nekupoval. Niet toho zlata na svete, za ktoré by sa bola ona zapredala. Čistá, šľachetná, poctivá duša bola… Jano! nebol si nikdy hoden toho anjela. (Sadne s bôľom. Janko sa postaví za stôl a neme pozerá.)

OKRUŽNÍK: Kam si to s tvojim životom priviedol! (Ticho.)

Výstup 15.

Predošlí a Mariša.

MARIŠA (pri dverách zastane, vlasy má rozpustené, rozcúchané, divoko pozerá).

MIŠO (uľaknutý vstane): Mariša, čo ti je?

MARIŠA (urobí dva kroky, zastane, pozerá divoko, tichým hlasom): Priniesli ju.

MIŠO: Kam ju priniesli? Čo sa jej stalo?

MARIŠA (hlasito): Tam ju našli na skalách v rokline mrtvú.

MIŠO (sadne rýchlo, zaslzí): Úbohá Anička.

MARIŠA: Utekala v povíchrici odtiaľto, vo tme padla so skaly a zabila sa.

JANKO (chveje sa): Ja som ju nezabil, ja som jej neublížil.

MARIŠA (rozcuchá si vlasy, divoko pozre na Janka, vystre ruky ako úplne šialená, chcejúc ho uškrtiť, strašným hlasom volá): Ty si zabil mňa, ty si zabil ju! (Skočí, zareve.) Hiii — hii — (Vrhne sa na Janka. Ruženka zdvihne sa v posteli a začne nariekať. Janko uteká a vybehne von.)

MIŠO (skočí k Mariši, chytí ju, zastaví): Mariša, Mariša, utíš sa, utíš sa!

MARIŠA (spustí ruky, pozre na Ruženku, zmení hlas a vraví tíško): Mariša je tichá — Mariša je pokojná — — (Chytí Mišu za ruku a vedie ho k posteli.) Mariša je dobrá. (Hladká Ruženku.) Mariša neublíži nikomu. Ona ťa má rada (Kľakne pri posteli.) Mariša bude tu opatrovať jeho dieťa.

(Opona spadne.)

« predcházajúca kapitola    |    



Ľudovít Okánik

— slovenský politik, cirkevný hodnostár, signatár Martinskej deklarácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.