ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za krátku dobu Burko na mamku zapomenul. V noci mu síce niekedy bolo zima, keď sa nemal ku komu pritúliť, ale zvyknul si na samotu. A zvlášť vtedy, keď sa skamarátil s kocúrom Maťom. To bolo tak veľmi divné. Ešte pred krátkou dobou sa mu zdal byť Maťo tak veľkým obrom, pred ktorým v strachu utekal do diery a teraz sa ho už Maťo bojí. Ako to len môže byť? Maťo je so dňa na deň menší. To je divné!

Chýlil sa podzim, ale Burkovi bolo celkom veselo. Keď sa po obede skláňalo slnce k západu a zohrialo rozmetanú slamu pri stohu, Burko mal s Maťom blažené dni. Vyhrievali sa na ohriatej slame a skúšali, ktorý vie dať druhému packou silnejšiu ranu prez nos. Burko síce vyhral, ale aj jeho ňufáčik krvácal od Maťových pazúrov. Maťa zanedlho hra omrzela a skúšal svoju obratnosť v chytaní myší na Burkovom chvoste. Burko sa mu odplatil tým, že na neho tak od pľúc zaštekal. Maťovi sa zježila na chrbte srsť a hbite zmiznul medzi konármi slivky. Ani sám nevedel, prečo. Ale ten psí tvor s jeho psovským vrčaním sa mu zdal byť tak veľmi psím tvorom.

Keď sa chýlilo k večeru, Burka omrzelo stále havkanie na slivku, kde si Maťo spokojne vykrúcal bajúzy. Zavrčal ešte raz a potom sa pobral ku chlievu, kde Anča krmila prasce. Bol tam už raz s mamkou, keď ho Mišo zaniesol do dvora a veľmi sa mu to páčilo. Boly tam také podivuhodné tvory, že im nerozumel, a váľaly sa v blate. Ale vo válove maly dobré žrádlo a taká chlpatá veľká obluda ho vždy odhadzovala svojím ošklivým rypákom. Tá sa, hádam, ani Miša nebojí.

Keď sa ku chlievu pribatolil, prasce boly so starou Kšo práve v najlepšom. Okolo nich behal Rik s celým štábom sliepok, ktoré hlasite kotkodákaly. Aj Burko sa pritiahol k válovu, ale jedno prasa ho nešetrne odhodilo čumáčikom, ba ešte mu aj do ucha zahryzlo. Burko len trochu zaskučal a potom zaštekal. Ale tie pažravé potvory sa nenaľakaly.

Skúsil to iným spôsobom. Rýchle sa vopchal pod bachor starej Kšo a pod touto ochranou sa prešmykol až k samému válovu. Ale sotva ho Kšo spozorovala, odmrštila ho rypákom na niekoľko krokov.

Burka popadla zverská zlosť. Rozbehol sa k nej a celou silou sa jej zahryzol do zadnej nohy. Kšo zagrúlila bolesťou, zvrtla sa, ale Burko bol už pod chlievom, kam ona za ním nemohla. Potom sa do samého večera neodvážil na dvor.

Ale k večeru, keď bola Kšo s prascami už v chlieve, dodal si konečne odvahy. Tým skorej, že na drótnisku bola Anča, ku ktorej cítil voľajakú zvláštnu dôveru. Anča ho dosiaľ len hladkala, ba mu niekedy dala aj kúsok ovčieho syra, čo mu tak veľmi chutilo.

Keď prišiel pod cielňu, tam sa už hral Maťo s voľajakým malým živočichom. Ešte niečo také ani nevidel.

— Čo je to? — pýtal sa Maťa.

— No, čo! Myš — odpovedal Maťo.

Burkovi to nešlo do hlavy. Myš taká malá a Mišo taký veľký.

— Tak je Mišo mamkou tej myši? — vyzvedal sa ďalej na Maťovi.

— A čo ja viem! — odsekol mu Maťo, lebo musel dávať pozor, aby mu myš nevbehla niekam do diery.

— No počkaj, veď ti Mišo dá — pohrozil mu Burko, ale Maťo mu ani len neodpovedal.

Vtom prišla Anča, vzala Burka na ruky a zaniesla ho do kuchyne. Keď ho pustila na zem, Burko bol ako vo vytržení. Všetko mu to bolo tak neznáme. Tá veľká diera pod trúbou sporáka a ten teplý kožuch v nej, ach vrrr, to nebolo ani v stohu tak pohodlné.

Po kožuchu sa hneď začal rozkošnícky prevaľovať. Ale nemal tam dlho pokoja. Keď počul, že sa Anča z kuchyne vzdialila, pobral sa na ďalšiu obchôdzku. Všetko pozorne ovoniaval, pri klátiku si aj nôžku zodvihol a vtiahol sa aj pod posteľ.

Ale beda!!

Niečo sa na neho s ohlušujúcim škrekom vyrútilo a zobalo, škriabalo ho to, až od bolesti plačlivo zavýjal. V úzkosti hľadal nejaké miestečko, kde by sa pred tou strašlivou, škriekajúcou potvorou skryl. Keď si už myslel, že je koniec jeho života, naďabil na starú Mišovu čižmu. Čo bola aj trochu malá, horko-ťažko sa tam zadkom vtiahol. Ale ešte ani tam mu nedala tá obluda pokoj. Kým len mohla, zobala mu do nošteka.

Keď Burko videl, že sa pred ňou už ďalej do sáry nesprace, dal sa zo strachu na zúfalú sebaobranu. Keď sliepka znovu mierila, že ho v sáre zobne, rýchle ju chňapil za zobák, až sa jej z výložkov pustila krv.

Potom už mal od nej pokoj.

Ale ešte sa neodvažoval von zo sáry, kde sa cítil byť v dosť bezpečnom úkryte. Len kradmo nakukoval von, aby videl toho strašného netvora.

Bol to veru netvor. Ešte strašnejší, ako kohút Rik, lebo toho ešte nikdy nevidel tak rozčuchraného. A okolo neho celá hŕba takých malých čliapkajúcich potvorčiat, ktoré sa o závod tiskaly pod krídla tej kvokajúcej obludy.

Keď Anča vošla znovu do kuchyne, Kvok sa utiahla so svojimi čliapkajúcimi kurencami do najtemnejšieho kúta. Burko sa už chystal von zo svojho úkrytu, ale vtom vbehol otvorenými dvermi do kuchyne Maťo.

Akonáhle ho Kvok zbadala, vrhla sa s celou zúrivosťou na neho.

Nastal krutý zápas, ktorý musela Anča zakončiť metlou.

Burko sa s veľkou úctou podíval na metlu. Musí tá metla byť niečo veľmi mocného, keď sa jej aj Maťo aj Kvok boja. Ba či sa jej aj Mišo bojí! Musí sa mať veru pred ňou na dobrom pozore.

Zanedlho potom vošiel do kuchyne aj Mišo. Keď zbadal, kde sa Burko schoval, vzal čižmu, vytriasol ho z nej a vyhodil ho pred dvere. A pritom vydával voľajaké také nepriateľské zvuky.

Divné, skutočne divné dvojnohé tvory sú tí ľudia. Bojí sa ich aj Kvok, aj metla, ba aj také veľké tvory, čo majú štyri nohy ako on a vládzu utiahnuť aj voz, sa ich boja.

Dnes po prvé pocítil voči Mišovi zjavnú nedôveru. Hádam by bol dostal od Anče aj kúsok syra, aj by bol mohol spať v tej diere pod sporákom, keby nie toho Miša.

Chcel ísť do svojej diery do stohu. Ale bola už noc, tak sa bál. Ani by tam nepotrafil a kto vie, či by cestou nepotkal Kšo. Šiel radšej popri stene, až sa dostal pod cielňu. Tam sa zašobalil medzi staré povriesla a začal podriemkavať.

Sotva trochu zaspal, prebudil ho švištivý vietor. Zakutal sa ešte hlbšie do povriesel a schúlil sa do menšieho klbka, ale nestačilo to. Sobral sa a hľadal si iné miesto. Ale nenašiel nič. Všade cielňou plakal mrazivý vietor, až sa kosti triasly a mrznul špik.

Burko šiel na podsten, ktorá viedla do kuchyne. Ale dvere boly zavreté. Zaškriabal na ne… neotvorily sa. Potom plačlive zavyl… ani to nepomohlo. Ba preca! Vyšiel Mišo a praštil ho metlou tak, že sletel pod podsten. Mišo pri tom zas tak nepriateľsky hundral.

Burko sa už neodvážil viac zavyť. A keď Mišo vošiel do kuchyne, ľahol si pred škáru dverí, kde si aspoň chrbát trochu ohrial.

Keď sa k ránu brieždilo, nevládal sa skoro ani na nohy postaviť. Tak bol skrehlý. V noci sa bál vstať, aby si udržal teplo, čo si nafúkal medzi zadné labky.

Sotva však pocítil pach naolejovaných bačkorov Mišových, hneď odskočil. Tie jeho nezvykle zapáchajúce bačkory a on… ten Mišo, čo ho v noci bil metlou!!!

— Tak Buro! Do ovčínca! — tak voľajako hundral Mišo, ale Burko mu nerozumel. Chápal len jeho hlas.

Schoval sa pod válov, kde sa včera hostila Kšo so svojimi malými prascami. Nestačilo. Mišo ho vytiahol za ucho a… zaniesol ho medzi ovce.

Prvým činom Mišovým bolo, že ho hodil medzi ovce. Tam ho drglo voľajaké zviera do rebier. Druhé rebro mu prasklo o kôl, na ktorom bol veľký kameň. To veľké zviera ešte niekoľkokrát búšilo do kola, ale Burkovi sa nestalo nič. Chránila ho smreková koza, na ktorej mávajú ovce soľ. Burko kvílil a kňučal, ale Mišo sa len smial.

Konečne sa dostal cez škáru. Brc sa na neho hnal, ale silné treslo ho uchránilo od úderu. A tak sa zdalo, že Brcovi prechádzala chuť, lebo sa utiahol medzi ovce. Mišo sa ešte usiloval, aby Burka nahuckal, ale ani jeden nemal chuti.

Pred košiarom sa vystrel. Ale nebolo mu nič. Len v pravom rebierku ho trochu zapichlo. To od toho, keď ho Brc sotil na tú drevenú kozu.

Trochu si to oblízal a sadol si na zadné labky. Ani ho tak nebolelo. Len sa veľmi preľakol. A pred búdkou stál Mišo a smial sa. To je tvor, ten Mišo! Ani Kvok, ani Brc, ba ani Maťo sa nesmejú, keď voľakoho bolí a… ten Mišo! On sa smeje. Hádam majú také tvory málo citu. Jeho mamka sa nikdy nesmiali, keď ho voľačo bolelo.

Mišo vošiel do kuchyne a Burko sa udivene díval na ten podivný boží svet. Tam za stohom a za tým kopcom bola taká podivná guľa, do ktorej sa nemohol podívať. Hneď sa mu oči zalialy. A tá veľká guľa preca tak príjemne hriala. Len tak trochu si do nej zahavkal, aby ju neodplašil.