ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minuly levné jesenné dni, nastala zima. Burko sa medzitým veľmi mnohému priučil. Už nebol tak voľný. Na svete najobávanejším sa stal Mišov korbáč. Do diery v stohu už viac nesmel, len ak ukradomky.

A ako za tou dierou túžil!

Pri ovčínci mu Mišo spravil malú, drevenú búdu. Pravda, bola v tej búde slama, ale v stohu bolo preca lepšie. A Mišo ho ani nesmel videť ďalej od ovčínca. Hneď bol po ruke korbáč, ktorého dotyk tak bolestne pálil.

Len keď išli ovce napájať na potok, kde Mišo prerúbal sekerou ľad, bol Burko trochu na svobode. Zo začiatku ho Mišo vodil uviazaného na korbáči a len vtedy ho nebil, keď išiel za ovcami. Z toho Burko usúdil, že sa musí pridŕžať oviec, jestli nechce dostať korbáčom.

Brca sa už vôbec nebál. Brc mal síce veľké, zakrútené rohy, ale bol veľmi nemotorný.

A teraz nastávalo zjavné nepriateľstvo medzi Burkom a ovcami. Brc, kde len mohol, tam ho nabral na rohy a Burko mu to splácal už teraz dvojnásobne. Nebol viac malým, nemohúcnym psíčkom, ale slušným, obozretným ovčiakom. Brca vytrhal za chvost a s takou chuťou sa mu niekedy zahryzol do tučného stehna, že mu celý chumáč vlny ostal medzi zubami.

A pre Brca začal nenávideť všetko ovčie plemeno. Nevedel, že tú zášť voči ovciam vypestoval v ňom Mišo, keď ho nechával v ovčínci zmlátiť Brcom a druhými ovcami.

Starej Kvok nemohol vôbec zabudnúť, že ho raz tak dokaličila v kuchyni, keď sa nemohol pred ňou dostatočne ukryť ani v sáre. Ale teraz jej to už odplácal. Keď ho Mišo nevidel, obháňal ju okolo majera, dokiaľ len vládala behať. Potom ju vystriehol, kde chodí sedávať. Bolo to v humne vysoko na sene, kam sa nemohol dostať.

Celý týždeň sa pokúšal, aby sa na seno dostal. Ale nedarilo sa mu to. Konečne po mnohých bezvýsledných pokusoch prišiel aj na to.

Raz pozoroval Anču, ako tá s druhej strany sena stúpila na šúb, odtiaľ na bednu so sečkou a tak sa celkom ľahko dostala na seno.

Keď Anča potichu odišla, Burko nejakú dobu ešte čakal. Potom sa pobral tou samou cestou. Šlo mu to celkom bez námahy. Keď už bol na sene, videl v kúte pri pilieri učupenú starú Kvok. Bez rozmýšľania skočil na ňu. Kvok sletela s ohromným škrekom do humna. Burko sa vrhol za ňou. Ani v zlosti nezbadal, že mu pôda zmizla pod nohami a skrbáľal sa pod seno. Nestalo sa mu však nič, lebo padol do mäkkého kosienku.

Keď videl, že Kvok s naplašeným kotkodákaním vyletela dvercami z humna, vrátil sa znovu na seno cestou, ktorú mu ukázala Anča. Chcel si dobre obzreť miesto, aby tam niekedy Kvok aspoň trochu priškrtil.

Ale tu sa Burko znovu niečomu podivil. Na mieste v jamke, kde sedela predtým Kvok, boly teraz dve malé, biele veci. Boly skoro také okrúhle, ako má Maťo hlavu. Lenže nemaly ani oči, ani srsť, ani nohy. Ba ani sa len nehýbaly.

Burko z opatrnosti zahavkal. Nehýbaly sa. Pozorne sa dotkol jedného dlabkou. Nepohlo sa. Potom ich ovoňal. Maly taký pach, ako tá stará Kvok. Tak musia k sebe patriť, keď majú spoločný pach.

Burko zodvihol chvostík a zahryzol do jedného. Niečo mu pod zubami chruplo. Odskočil. Ale keď sa to chrupavé nehnulo, vrátil sa a oblízal si čumáčik.

Voľajako mu to začalo chutiť.

Po krátkom olizovaní sa dal aj do druhého. Už dávno nemal takú hostinu. Ešte aj dlabku si opatrne pooblizoval.

Potom veselo zaštekal do dvora. Tak veru! Aby Kvok vedela, že jej on, Burko, veru nezostane dlžný za ten výprask v kuchyni.

Potom Burko spokojne šiel do svojej búdky pred ovčíncom. Cestou si predstavoval, ako bude stará Kvok zúriť, keď uvidí, ako pochodily jej kvočence.

Chcel sa ešte ísť pochváliť Anče, čo vykonal, aby mu dala len kúštiček takého dobrého syra, ale dvere na kuchyni boly zavreté. Šiel tedy do búdky.

Sotva sa niekoľkokrát skrútil okolo seba, aby si našiel pohodlné miesto, vyšla Anča a šla rovno do humna. V prvom okamihu chcel Burko vyskočiť, aby utekal za ňou, ale… zdržal sa. Mal plný žalúdok.

Ale čo to…?

Tá Anča začala akosi nadávať. Vyšiel aj Mišo, šiel na seno a nadával tiež.

To nechápal. Čo majú Anča a Mišo do tých kvočeniec? Ale Anča ďalej vyčíňala a Mišo hromoval. Tak v tom preca len niečo bude. Hádam by od Miša dostal aj korbáčom, keby vedel, že to vykonal on. Od toho Miša by to veru vystalo za také nič. Aspoň že ho nikto nevidel. Tým si bol Burko istý.

Nadávanie a hromovanie sa blížilo do dvora. Burko začal pociťovať strach, či sa Mišo nepodíva do jeho búdky. Skutočne. Mišo sa nahnul nad otvor. Burko privrel oči v úzkostlivom očakávaní, že ho Mišo už-už chytí za krk. Ale Mišo sa narovnal, vytiahol fajku z úst a zamrmlal:

— To psisko to nebolo. Spí ako zdochnuté.

A s tým vošiel s Ančou do kuchyne. Burkovi sa nesmierne obľahčilo. Zívnul si a spokojne zadriemal.

*

Noc mal Burko celkom spokojnú. Ani kuvik tej noci nevrieskal. Len mu bolo trochu zima. Malá, drevená búdka s trochou slamy ho veru dostatočne nechránila pred prudkým mrazom. Ale už si aj na to zvykol. Maťovi veru závidel. Ten spával na peci, alebo pod sporákom. A žiaden ho odtiaľ nevyháňal tak, ako jeho.

Pred svitaním sa zadivil, čo je to? Ešte ani Rik nezakikirikal a Mišo už chodil po dvore. Burkovi sa veru z búdy na mráz nechcelo. Mišo vošiel do komory a priniesol, ako obyčajne, Brcovi za vahan ovsa. Len prečo tak zavčasu? — dúmal v sebe Burko.

Ešte sa ani nebrieždilo, už bol Mišo oblečený, ba aj nové bačkory mal na nohách. Potom dala Anča Burkovi za ranicu srvátky a Mišo vyhodil z ovčínca Brca ešte s dvoma menšími baranmi.

— Hej, Buro, tuto ne — znel dutý hlas Mišov, a Burko ani nedožral srvátku, aby nedostal korbáčom.

Na dvore boli barani už poviazaní na jeden povraz, ktorého koniec držal Mišo v hrsti.

— Buro, tuto ne, fiť!

To znamenalo, že Burko mal zaháňať a štekať. A teraz sa aj dal do toho s plnou vervou, keď sa Brc ani len nemohol k nemu obrátiť. Brc sa síce zo začiatku trhal a metal ako zdivočelý, ale Burko sa mu niekoľkokrát tak zahryznul do stehna, že začal aj pokrivovať. Potom sa už nechal celkom pokojne viesť.

Keď prišli na cestu k potoku, kde chodievali ovce napájať, tam už cestou išiel celý rad vozov, oviec, kráv a ľudí. Burko sa hneď dal do brechania, ale Mišovo pohrozenie ho umlčalo. Potom sa zdržoval tesne pri Brcovi a neodvážil sa ani muknúť. Len niekedy nepozorované pošklbal Brca za vlnu na rebrách.

Išli dlho a dlho. Burko vôbec nechápal, prečo idú tak ďaleko z domu. Prešli aj taký veľmi veľký majer, kde bolo veľa domov a chlievov. Konečne zastali na takom rovnom mieste, kde to všetko len šumelo. Tam bolo oviec, kráv, ľudí a svíň, až hrôza prechádzala kosti.

Burko sa triasol strachom, keď počul to bľačanie, kvičanie a hádanie. Túlil sa k bačkorám Miša. Keď chcel odbehnúť, že sa za svojím šľakom vráti domov, Mišo mu pohrozil korbáčom.

Na ten hluk si Burko pomaly zvykol. Už ho ani cudzí ľudia, ani ovce nerušili. Len ostrý mráz začal dotierať aj cez hustú bundu. Burko sa už na celom tele triasol a prešľapkával na tenkých nôžkach. Ešte dostatočne neztvrdlé podošvy pálily dotykom rozoraného srieňa.

Bol by sa už strčil pred zimou kamkoľvek, ale sa nemal kde. Bol by najradšej utekal domov na majer do svojej búdky, ale… Mišov korbáč! Brc si ľahol na zamrznutý sneh v svojej teplej bunde a pravidelne si prežúval. Nebol však ani tak veselý, ani tak výbojný, ako inokedy.

A Burko sa so svojimi trasúcimi údmi rozhodol k niečomu, čo sám nechápal. Priblížil sa k Brcovi, vedľa ktorého tesne ležal druhý baran. Pritúlil sa medzi nich do zárezu. Bolo tam tak rozkošne teplo.

Ale jeho pozornosť bola do krajnosti napnutá, kedy sa po ňom Brc oženie, aby mal pred jeho rohmi v každom okamihu možnosť odskoku.

Ale Brc sa nehnul, len si ako zasnene prežúval. Burko sa odvážil ďalej k jeho hlave. Brcove oči boly ospalé, skoro smutné a od koreňov jeho rohov, tam, kde Mišo zasílil povraz, vymokala krv. A Brc sa zdal byť tak netečný, tak smutný.

Burko sa k niečomu rozhodol. Pocítil vďačnosť preto, že ho Brc zohrial a neodsotil ho. Opatrne obliznul Brcovi krvavé odreniny pod rohami. Brc sa prihnul hlavou, akoby sa chcel poškrabať o kôl. Burko sa odvážil ďalej. Oliznul mu zahnutý ňufák a vtiahol sa medzi jeho predné nohy.

A Brc… si položil hlavu na jeho krk a fúkal mu na brucho teplý dych.

A Burko si asi zdriemnul. Hádam sa mu aj snívalo. — Hádam aj nie. Brca by už viac nikdy netrhal za chvost. A oni boli dosiaľ nepriateľmi na život. — Prečo? Človek Mišo ich naučil byť nepriateľmi. A či aj ten človek má nepriateľa?! Hádam. Ak nie iného, aspoň spolučloveka. A prečo? Nepriateľstvo vzniká asi zo vzájomnej odvislosti a z nepomeru moci.