ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo niekoľko týždňov. Burkovi sa už kosti zahojily, ale od toho jarmoku nenávidel Miša. Pravda, ani predtým ho nemal rád, ale tá zášť preca len nebola taká. Vôbec sa tí dvaja od tej doby krajne nenávideli. Mišo mu niekedy aj celý deň nedal žrať a kde mohol, tam ho kopnul. A Burko mu to splácal, ako vedel. Rozprášil mu ovce, pohrýzol starú Kšo a v noci sa túľal po okolí. Keď mu Mišo nedal žrať, túlal sa lesom, aby si niečo sohnal. Vtedy mu bývalo tak voľno. Necítil nad sebou Mišov korbáč, nemusel počúvať jeho zlovestné hundranie a strachovať sa pred každým jeho pohybom, aby mu nedolámal rebrá.

Blížilo sa jaro. Akonáhle zmizol sneh, Mišo vyhnal ovce na Báň, aby sa trochu popásly na suchej starine. Celá stráňa sa ozývala mekotom oviec, ktoré shľadávaly svoje malé jahnence. Burko šiel podľa Mišovho rozkazu spodkom popri potoku, aby sa ovce ďaleko nezatúlaly.

Pri samom potoku vedľa starého vyvráteného javora Burkovi niečo prudko zarazilo nos. Ovoňal stopu a… zježil srsť.

Pravda. Úplne čerstvá stopa líšky. A ešte ani nemôže byť ďaleko. Ba aby sa tak vrhla na niektoré malé jahniatko.

Zúrive zabrechal a skočil medzi ovce, až sa všetky v strachu shŕkly nad stráňou okolo Miša.

Keď prišiel k Mišovi, ten ho pretiahol korbáčom.

— Ty mi budeš ešte ovce duriť, aby si…

Burko nepočúval, ba ani na svoju bolesť nemyslel. Zabrechal ešte do stráne, aby Miša upozornil na nebezpečie, ale ten nič!

Burko sa tedy utiahol a ľahol si pod smrečok. To je ale hlúpy tvor ten Mišo. Ba či sú všetci ľudia takí. Veď len nech sa ide podívať tam k potoku a nech si tam dobre ovonia pri tom strome, však potom uvidí. Ale keď je to len taký hlúpy Mišo.

*

Keď sa k večeru vrátili domov, Burko sa márne obšmietal okolo kuchyne. Anča nebola doma a nedostal nič.

Posadil sa pred svoju búdku a od hladu si oblizoval len pysk. Rozmýšľal, kde by niečo sohnal do hladového žalúdka. Šiel za chlievy na smetisko, ale nenašiel tam nič.

Na humne zakotkodákala stará Kvok. Burko vedel už dobre, čo to znamená. Bez dlhého váhania sa rozbehol pod humno. Neuvažoval o ničom. Trápil ho hlad. Na slame vedľa otiepky boly tri vajcia. Ani si k nim len nesadol. V okamihu zostaly z nich len vyprázdnené škrupiny.

Pri hostine ani nepozoroval, že sa za pilierom objavil Mišo. V nasledujúcom okamihu mu už švišťal okolo hlavy ťažký dubový cepík. Burko uhnul za otiepku a chcel zmiznúť dvercami pomedzi nohy Mišove.

Nepodarilo sa mu.

Mišo ho zavrznul medzi dvere, Na viac sa už nepamätá. Len na to si ešte spomnel, že dostal silnú ranu papekom do hlavy.

Keď sa prebral, bol tenkou svorkou priviazaný o svoju búdku pred ovčíncom. Všetko ho bolelo a v hlave mu hučalo. Za dva dni sa ničoho nedotknul.

Potom býval každý deň uviazaný na reťazi. Mišo ho pustil len na noc, aby strážil.

A Burkovi bývalo niekedy tak veľmi smutno. Keď všetko na majeri spalo a on pocítil pach mladej líšky, ktorý zo Stráne prinášal jarný vánok, bolo mu tak veľmi divne. Zavyl. Ale to vytie bolo tak bolestné, tak plačlivé.

Rozbehol sa na Stráň a zavyl tak, ako dosiaľ ešte nikdy nie. Jeho hlas mrazive zapadal v temnom lese.

Pod javorom zazrel dve ohnivé oči. Čuch mu prezradil, kto je to.

Bola to ona, mladá líška.

Prebudil sa v ňom dravec. Chcelo sa mu zúrive biť. Zavyl a vrhol sa na líšku. Boj bol krutý. Šlo o životy.

K ránu, keď mesiačik zapadal, uvidel kuvik Ňam na Stráni dve telá bez života. Príšerne zakuvikal.

Líška sa prebrala. Pri skale ležal Burko. Na nose mal zaschlú krv. Prišla k nemu a oblízala mu nos. Burko otvoril oči. Potom pudom sebazáchovy hnaný, ťažko sa postavil na nohy. Stáli tu znovu proti sebe nepriatelia. Ich zraky prezradzovaly smrteľnú zášť.

Dotkli sa vzájomne nosmi, akoby merali svoje sily. A… Burko pomaly spúšťal hrozive pozdvihnutý chvost.

Proti nemu stál spoludravec, ktorý bránil seba.

Ani nevie, ako sa to stalo. Obliznul jej ostrý nos a… ona mu to vrátila.

Rozišli sa. Burko šiel na majer. Ona ešte zostala a dívala sa za ním. Potom sa stratila medzi kružinou. Po jej odchode bolo Burkovi tak nejak divne. Na majeri nemal nikoho, len ovce, Miša, Anču a prasce. Aj Maťo bol taký divný tvor. Pravda, zahral sa kedy-tedy, ale všetko by bol chcel zožrať len sám. A tá líška Čamna! Hm, trochu ho pravda pohrýzla, ale ako divne sa na neho podívala, než zmizla v kružine. Tak sa veru ani Anča ešte na neho nepodívala a Anča je dobrá. Tá Čamna!! Len či sa s ňou ešte síde?!

Ľahol si do svojej búdky. Keď Mišo vstal, chcel ho uviazať. — — Anča — — zavolal do kuchyne — — počuj, ten Buro je ti celý dohryzený. Len aby sa nezbesnel. Bola by ho škoda. Zavracia dobre. Nože mu hoď kus chleba…

Anča mu skutočne priniesla celý okruh. Inokedy by ho bol Burko veru hneď spratal, ale dnes mu nechutilo. Bol doráňaný a… tá Čamna! Ako divne sa len na neho podívala.

Celý deň sa z búdky ani nepohol. A podivné! Mišo ho dnes ani neuväzoval, ba mu priniesol aj za ranicu žinčice. To je divné! Vari sa ten Mišo zbláznil.

— Bola by toho psiska škoda. Aj zavracať som si ho pekne naučil a v noci stráži dobre. —

Burko síce nechápal, čo Mišo hovorí, ale jeho hlas bol taký, ako by to už ani nebol Mišov hlas. Ba ho aj pohladkal. Len čo chce? On veru nevládze dnes ovce zavracať. A nech ho aj zabije. Nepôjde.

A podivné. Mišo ho ani dnes nevolal. Šiel s ovcami na Stráň sám.

K večeru sa Burko vytiahol z búdky. Niekoľko ráz sa pretiahol. Cítil sa dosť sviežim. Keď zožral žinčicu a chlieb, pobral sa za Mišom na Stráň. Nedalo mu to. Hádam tam zas uvidí Čamnu. Tá Čamna! Len prečo sa na neho tak dívala. Ten pohľad tak nejako hrial.

— Buro, tuto ne! Nože tam na ten kopec.

Dnes nebol ani ten Mišov hlas tak dutý. Ale Burko na Miša dnes nemyslel.

Slnko zapadlo. Ovce išly s Mišom na majer. Burko ostal v kružinách. Ľahol si pod smrek. Na Mišovo volanie sa ani nepohnul. Čo mu je do Miša!! Keď v kružinách nastala temná noc, Burko vstal. Našiel šľak Čamny. Pustil sa za ním. Čuch ho nesklame.

Pred veľkým skaliskom sa naťahovala Čamna. Keď ho zbadala, vyskočila a bojovne sa proti nemu postavila. Burko sa utiahol za peň. Opatrne sa priblížila k nemu. Nejavil bojovnej nálady. Olizla mu ešte zakrvavený nos. Bolo mu tak príjemne. Prišiel pred dieru v skalisku a ovoňal ohryzené stehno z husi.

… Vrrr, to mi nezožer. Nájdi si… zavrčala Čamna.

Tá Čamna je tiež divná. Ona myslí hneď na jedlo.

— Počuj, na majeri sú tučné sliepky. Ja tam pôjdem. Ale ty neštekaj, hovorila Burkovi. Burko neodpovedal. Čamna to chcela… tak.

— A poď. Prebehneme sa po lese — volala Burka.

— Hádam chytíme voľajakého ušiaka. —

Burko utekal za Čamnou ako vo sne. Prebudil sa v ňom dravec. Bolo mu tak nevysloviteľne voľno. Predieral sa kružinami, zavýjal celkom zversky a chytal Čamnu za chundelatý chvost.

V lese nechytila Čamna nič. Prišli k majeru.

— Ty stoj tu a nehavkaj —

Burko sa postavil na stráž. Chcelo sa mu zahavkať, ale… čo by povedala Čamna. A tá Čamna! Len keby sa na neho tak nedívala. V jej pohľade je niečo tak zversky hrejivého. A majer?! Nech si teraz Mišo brechá sám. Veď uvidí. Aj tak má len taký sprostý nos, zpod ktorého sa len tak protivne čmudí. Nech si teraz havká. Veru tak. A načo by aj brechal. Ešte by vyšiel Mišo s korbáčom.

Burko kul plány, ako sa ešte Mišovi pomstí za všetko, čo od neho vytrpel. Ba! Až bude pásť na Stráni ovce, rozdurí mu ich a potom zas ujde za Čamnou. Budú žiť pekne pod skalou a voľne budú behávať po tých veľkých horách. To bude život! Burko od radosti aj trochu zavyl.

Pri ňom zavrčala Čamna a položila niečo na zem.

— Hlupák. Len zaštekaj, uvidíš. Ešte vyjde ten človek a buchne do nás z toho deravého dreva. —

— Čo si to priniesla? — pýtal sa jej trochu zahanbene.

— No čo! Zavoňaj. —

Burko poznal, že je to zadrhnutá stará Kvok. — A ten kohút nevrieskal? —

— Zadrhla som ho. A ešte som ich niekoľko podrhla a roztrhala. Zajtra to vyhodia do jarku a ja si preto len zabehnem. Tak poď už.

Veselo utekali do lesa. Burko sa preháňal po kružinách, preskakoval kríky a bolo mu tak príjemne voľno, ako hádam ešte nikdy nie. Keď boli už hodne ďaleko od majera, potom si tak od pľúc zavyl, že sa stráne ozývaly.

*

Ráno bolo na majeri božie dopustenie. Jedenásť sliepok aj s kohútom roztrhaných. Anča nariekala a Mišo zúril ako posadlý. To sa na majeri ešte nikdy nestalo.

— A kde je to psisko! Ja ho zabijem. Ani nezabrechal. Buro, Buro, tuto ne!!

Ale Burka márne volali. Neprišiel ani do večera, ani na druhý deň. Na majeri bývalo potom v noci smutno. Len kuvik Ňam sa niekedy ozval. Mišo od tej doby spával na podstene v bunde s dupľovkou. To trvalo vyše týždňa.

— Počuj, Anča — hovoril jedno ráno — toho Bura je veru škoda. Aj zavracal a dobre strážil. Kto vie, čí ešte takého dostanem. Idem na Mangútovú, ak by tam mali nejaké šteňa.

*

A Burko medzitým sedel pred dierou. Bol celú noc sám. Čamna odišla sama na lov a ešte sa nevrátila. To je divná tá Čamna. Zo začiatku sa mu ešte páčila, keď sa tak divne na neho podívala, ale teraz ju už nechce. Ba mu je pri nej aj voľajako úzko. Je strašne krvelačná. Vraždí a drhne zo samej zábavy aj vtedy, keď je nie lačná. A podkrvavené oči sa jej vtedy tak blyštia, že je pri nej hrôza. A už sa mu protiví žrať stále len to surové mäso. A keby len to! Niekedy musia s Čamnou jesť aj chrústov alebo celý deň striehnuť na nejakú jašteričku. A Čamna mu nikdy nedá, dokiaľ sa sama nenažerie. Tá je taká, ako ten Mišo. Ale tam je aspoň Anča. A tá dá. Hneď by vari išiel zpäť na majer, len keby nie toho Miša. Už sa včera aj tajne prikrádal k ovciam, ale sa bál.

Náhle sa posadil. Akoby bol počul nejaké volanie. Skutočne. Ale… striasol sa. Bol to Mišov hlas. Ale znel tak divne, akoby bolestne. Burko trochu váhal, potom sa rozbehol, aby sa na to podíval.

Nemusel dlho utekať. V hlbokom závoze sedel Mišo, držal si nohu a jajkal. Burko si sadol na okraj a díval sa dolu. Mišo nevstával, tak sa ho nemal čo báť. Pokúšal sa síce postaviť na nohy, ale vždy si znovu a znovu sadol a chytal sa za členok.

Burko razom ani nevedel ako a prečo, len tak obyčajne po psovsky zahavkal. Až sa sám zľakol svojho hlasu. Mišo pozrel hore.

— Buro, Burko, tuto ne —

Burko vycítil v Mišovom hlase niečo, čo dosiaľ ešte nikdy nie. Hlas bol síce bôľny, stenavý, ale hrial. Burko opatrne soskočil do úvozu a posadil sa tak na dva kroky od Miša. Mišo mu niečo vykladal, chcel vstať, ale nemohol. To tak, ako keď išli z toho jarmoku, ale teraz Mišo nepáchnul. Len prečo nemôže vstať?

V Burkovi sa razom prebudil vyučený pes. Zabudol na to, že bol pred krátkou dobou ešte divokým dravcom. Vyskočil z úvozu a pádil na majer, akoby len ráno bol odišiel. Anča ho prijala s radostným výkrikom a začala ho hladiť. Tak dobre mu to padlo. Aj srvátky mu hneď naliala na ranicu. Ale Burko sa jej ani nedotkol. Pobrechal, chytil ju za zásteru a ťahal ju von zo dvora. Anča len pokrútíla hlavou, ale potom sa nechala Burkom viesť. Po pol hodine ju doviedol k Mišovi v úvoze.

— Pozri dievka moja, potkol som sa, padol som sem a vytkol som si nohu. A keby vari nie toho psa, hádam by som bol tu skapal…

Keď Burko necítil v Mišovom hlase nepriateľský tón, prišiel celkom k nemu. A Mišo vzal ho na ruku a… pohladkal ho.

Mišo prišiel ťažko domov, opierajúc sa na Anču. Burko ich predbehol. Napadlo mu, že musí strážiť. Sadol si pred dvere a zahavkal aj na straku na plote.

Keď prišiel Mišo, pohladkal ho zas a tak nejak milo hovoril. A Anča mu naliala za plnú ranicu cmaru. To bol cmarík! Veru lepší, ako surové mäso alebo chrústi. Skoro praskol, keď ho pojedol. Potom behal okolo domu, po humne a havkal do všetkého.

*

A v noci po hore už všetko vedelo, že má majer zas bdelého strážcu.