ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sa mu pekne snívalo. Tak príjemne ho Brcova bunda hriala… A Brco sebou trhnul a… Burka ovial mrazivý severák. Ďalej pozoroval len to, že Brca chytili dvaja chlapi, hodili ho na srieň, poviazali mu nohy a hodili ho do voza.

Brc sa kŕčovite pometal a tak divne…, veľmi divne zabečal. Burko nevydržal. Zúrive zavrčal a chcel sa vrhnúť na jedného, ktorí Brca pouväzovali. Ale… tam bol Mišov korbáč.

Tí ľudia potom ešte hovorili s Mišom. Potom si podali predné nohy, sadli na voz a aj s Brcom odišli. Burko chcel bežať za Brcom, ale Mišo sa mu pohrozil, čo už Burko dobre poznal.

Potom prišlo ešte niekoľko takých tučných ľudí a jeden z nich si odviedol aj druhých dvoch baranov.

Mišo si ponadhodil kabanicu, zapálil si na fajku a svinul povraz, ktorým boli barani poviazaní.

Bolo poludnie. Burko to poznal podľa toho, že už bol ukrutne hladný. Mišo si pokojne pobafkával z fajky, popodhodil si kabanicu a tlačil sa pomedzi bučiaci a prežúvajúci dobytok. Burko trnul strachom, že mu v tej tlačenici niektoré hovädo stúpi na nohu. Ale preca opatrne sledoval Miša a jeho korbáč; nenávidel ich oboch, ale… bál sa ich.

Po krížovej pre Burka ceste sa dostali do akéhosi šiatra. Tam bolo pohromade ľudí, koľko Burko ešte nikdy vo svojom živote nevidel. Ba či len jesto na svete toľko majerov. A tí ľudia všetci tak hulákali, spievali, smiali a hádali sa, ako keď sa na majeri sbehne všetka perepuť k žrádlu. A každý mal pred sebou alebo sklienku, alebo pohár a občas si z neho prihnul.

Toto Burko už poznal. Aj Mišo si v komore niekedy prihnul a potom mával takú podivnú náladu.

Mišo ho uviazal na korbáč a strčil ho pod lavicu. Tam sa Burko svinul na trochu slamy vedľa jednoho súdka. A ten súdok tak protivne smrdel, ako Mišo, keď vychádza z komory.

Burko by bol hádam pokojne ležal, keby ho nebol trápil žalúdok. Vstal a skúšal, čo korbáč povolí. Povolil. Prešiel popod táfľu, či by nenašiel aspoň kúsok koštialika. Nenašiel nič.

Pri druhom stole si jeden tučný človek ukrajoval z kusa slaniny, ulamoval z veľkého okruhu chleba a všetko toto labužnícky pchal do tučnej papule, až sa mu pri tom podkrvavené oči vykuľovaly.

Burko si zastal pred neho, hladove sa podíval na chlieb, oblízal si pysk a potom sa posadil na zadné labky, ako ho to Anča učievala.

— Ideš, psisko! — zahundral ten tučný človek a kopol ho do rebier.

Burko sa utiahol znovu pod stôl a oblízal si miesto za lopatkou, kde ho zasiahla ťažká, okovaná čižma.

Pod stolom naďabil na pretkanú plátenú kapsu. Bola už prázdna. Ale predsa v nej čosi zavoňal. Niekoľkokrát ju obišiel. Bál sa jej dotknúť. Bál. Ale hlad bol silnejší.

Dlabkou opatrne rozhrnul nezaviazaný otvor a vyškrabal niečo v papieri. Bola tam obhryzená kôrka a kúštik kožky zo slaniny.

— Psisko zdochliacke, ty mi budeš v kapse paškrtiť? — ozval sa hrozivý cudzí hlas.

Burko chcel odskočiť, ale bolo pozde. Mišo už držal odstavec korbáča v ruke a siahol po súsedovej bakuli. Burko už vedel, čo bude nasledovať. Prudko sa trhnul a šugiar na korbáči povolil. Ako slepý sa hnal pomedzi nohy volov a kráv, nehľadiac na nebezpečie, že ho niektoré z dobytka môže kopnúť, alebo pristúpiť.

Ani keď sa octnul už na hradskej, nezastavil sa. Len srazil hlavu k zemi, aby našiel svoj šľak.

Ani mu to nedalo mnoho práce. Skoro zabrechal od radosti. Síce trochu vypáchnutý, ale predsa len jeho šľak. Tak sa už teraz nebál. A k Mišovi sa veru už nevráti, keď mu ani žrať nedá. Ani sa nevráti. Veru tak. Aby si nemyslel. Pôjde radšej k Anči. Tá mu dá srvátky a potom sa schová do stohu. Veru tak.

Tak sa Burko tešil a sledoval svoj šľak na námestie. Tam sedela nad hrncom s uhlím taká veľká človečica, a ponúkala každému mimoidúcemu upečený teplý kronec.

— Nože si, človek boží, kúpte tento kronček, aj dobrú jaderničku, chlebíka z krupinskej múky… a túto húsku som za mesiac samučičkou samou kukuričkou štopala… nože, no, už si len kúpte, veď ja to dnes všetko za pol ceny dávam… nože, no…

Burko nechápal, prečo si to tí ľudia neberú, keď im to tá človečica takým milým hlasom núka.

Ba veru on nebude taký blázon. Aj tak mu už slinka tečie. A šľak sa mu neztratí. Veru ani Anča mu ešte nikdy nedala voľačo, čo by tak rozkošne voňalo, ako ten pečený kronček.

Jedným svižným skokom jej vychytil kronec z ruky. Veď ho tak milo ponúkala každému a nikto si ho nechcel vziať.

Ale beda!!

Tá človečica vyskočila, pľach s jadernicami a kroncami spadol na zamrznutú zem, hrniec s uhlím sa prevrhol a celým námestím sa ozývalo bohopusté nadávanie.

Človečica pochytila stolček, na ktorom sedela, a utekala za Burkom, až sa jej vypasené brucho pod širokou zásterou nadhadzovalo.

A Burko odbehol len na kúsok. Ani si k tomu nesadol a už bolo po kronci. Tak veľmi mu chutil! A práve si chcel sadnúť pod sochu svätého Antona, keď mu na kríže dopadol stolček, ktorý po ňom praštila tá rozzúrená človečica.

Burko sa neobzeral, odkiaľ a prečo je to, len uháňal s nebezpečného miesta. V krížach ho síce trochu bolelo, ale nebolo to tak zlé. Vybehol na vysoké schody pred mestským domom a posadil sa tam.

Odtiaľ sa mu naskytla pekná podívaná.

Práve tam, kde mu tá človečica ponúkala ten chutný kronček, sa sbehli ľudia s celého námestia. Každý sa chytal od smiechu za brucho, len tá tučná človečica nadávala, kričala a rozhadzovala rukama. A niekoľko chlpatých psov utekalo na všetky strany sveta a každý si dačo niesol. Ten kronček, ten jadernicu, ten zas pečené stehienko z husi. A tí ľudia sa všetci dívali a ukazovali na neho.

Burko bol z toho blázon. Dávajú mu kronec, a keď si ho vezme, hodia mu stolček do krížov, potom mu jedni nadávajú, druhí sa mu smejú. Veď tá človečica môže byť rada, že sa jej to tak chytro minulo, keď to ponúkala každému a nikto to nechcel.

Preca sú tí ľudia len divné tvory!

Pobral sa na námestie, aby vyhľadal svoj šľak. Pôjde radšej domov k Anči.

Pod schodami ležalo dosť veľké chlpaté psisko a pchalo do seba veľkú jadernicu, ktorá sa mu zaiste tiež tam dostala. Akonáhle spozoroval Burka, zlostne zavrčal, nechal žrádlo a rozbehol sa k Burkovi.

Burko sa zo začiatku trochu zľakol, ale potom zastal. Preca nebude utekať pred akýmkoľvek faganom. On, ktorý sa nebojí ani Brca, ani Kšo, mal by teraz utekať! Veď už raz zápasil aj s mladou líškou a veru že sa jej nedal. A to je už preca niečo! A pred stohom ho Maťo celý mesiac učil, ako treba chytiť protivníka, kde je najslabší, čo by bol aký veľký. A Maťo sa v tom veru vyzná. Každý pes sa ho na okolí bojí. Veru tak.

Bleskurýchle zmeral odborným pohľadom silu a schopnosť svojho protivníka. Najprv sa mu podíval do očí, pretože každý poriadny pes posudzuje silu svojho protivníka podľa bystrosti zraku. Ale zrak toho psa bol veru veľmi ospalý a pohľad skoro hlúpy. Pravda, bol o mnoho väčší, ako Burko, ale jeho vypasené telo prezrádzalo nemotorné pohyby.

Burko sa podal k nemu na dva kroky a bojovne pozdvihol chvost. Psisko sa hneď vrhlo na neho. Burko ho počkal až na jeden krok, potom bleskurýchle uhnul, v nasledujúcom okamihu už sedel svojmu protivníkovi na chrbte a jeho ostré tesáky zaviazly do tučného krku.

Ale Burko preca len podceňoval svojho protivníka. Pes mal veľkú silu. Striasol sa, až Burko odletel na niekoľko krokov a už sa znovu hnal po ňom. Burko sa postavil na nohy, a keď sa pes ako val hnal na neho, v najposlednejšom okamihu si ľahol a od spodku sa mu chňapnul do gágora. Tento spôsob podfuku sa naučil od tej mladej líšky, keď sa bol s ňou na Stráni dve hodiny pasoval a musel ujsť, čo bola ona aj menšia.

A skutočne! Toto mu pomohlo. Keď pocítil medzi zubami krv, prebudil sa v ňom dravec, ako boli voľakedy jeho predkovia. Stisol ešte a pes začal chraptive chrčať.

Pustil ho. Ale sa rýchle postavil na nohy, ak by sa psisko ešte raz chcelo vrhnúť na neho.

Nebolo treba. Pes ťažko vstal, strčil chvosť medzi nohy a s chrapotom sa odtackal.

Burko sa na celom tele triasol od rozčúlenia a napätia síl. Dalo mu to preca len práce. Psisko malo silu. Potom si sadol ku zbytku jadernice a s chuťou ju strovil.

Práve chcel vstať, keď ho niekto chytil za krk. V rozčúlení zabudol na každú opatrnosť. Zachrčal a vyceril tesáky, aby ich v nasledujúcom okamihu vrazil do tela svojho rušiteľa.

Už chcel stisnúť, ale… pocítil pach Miša. Pustil. Počal sa triasť na celom tele. Tušil, čo asi môže nasledovať. Voči každému na svete by sa zo všetkých síl bránil, ale pred Mišom pociťoval nehorázny strach.

A Mišo teraz nenadával ani nehrešil. Uviazal Burka znovu na pretrhnutý korbáč a ťahal ho za sebou.

Prešli niekoľko ulicami popred samé krásne majere, ale Burka už netešilo nič. Hrozil sa toho, čo bude nasledovať od Miša. Tak hrozne sa mu zastesklo po útulnej diere v stohu a po Anči.

Vošli zas do voľajakej kuchyne, ako aj pod tým šiatrom. A bolo tam hádam ešte viac hulákajúcich ľudí a neznesiteľný zápach. Tak veru nepáchne ani stará Kšo. Burko začal kýchať. Utiahol sa do najtemnejšieho kútika a svinul sa do klbka. A Mišo si sadol medzi druhých a zas pil a hulákal ako druhí.

Burko sa nestaral o nič. Bol rád, že má aspoň pokoj. A nebol už ani hladný. Vymrzol a pasoval sa s tým tučným psiskom. Ani ten zápach ho už nerušil. Tak sa mu v teplom dobre zdriemlo.

*

Brieždilo sa. V hore bolo pusto. Stromy bez listia, nikde ani vtáčka. Všetko bolo pokryté silným srieňom. Medzi holými konármi stromov fičal ostrý severák.

Kuvik Ňam mal špatnú noc. Za celú noc chytil len jedinkú myš a tá mala suché kosti. A čo je to do žalúdka poriadneho kuvika? Aj tak musel za ňou pásť do pol noci pri sene v humne, dokiaľ ju dostal.

K ránu veru nebol v najlepšej nálade. Pobral sa ešte pred svitaním do lesa, akby sa do cesty naďabilo aspoň nejaké vrabčisko. Tušil, že dnes nebude páliť ostré slnko. Aspoň sa nemusí báť, že ho budú boleť oči.

Tak sa pustil na krídla. Neletel dlho. Sadol si pri potoku na jelšu a bedlive skúmal breh potoka. Všade mrtvé ticho, len ten protivný vietor mu doterne čechral perie na krku.

Z lesa počúval podivné zavytie. Napjal sluch. Líška je to nie a vlk tu už dávno nebol.

Ba veru sa tam podíva.

Rozovrel krídla a… a pátral po hore.

Nemusel dlho. V lese ležal na snehu človek a pri ňom zavýjal malý pes. Sadol si na suchú haluz a chcelo sa mu zakuvikať.

Tak zakuvikal. Odpoveďou dostal plačlivé zavytie malého psa.

Mišo šiel domov. Bolo mu veselo. Už dávno sa tak dobre necítil. Zaspieval si a pohladil aj Burka. Všetko na svete sa mu zdalo byť tak krásnym.

A Burko ho nechápave pozoroval. Čo sa s ním len stalo? Aj ho pohladil a tak divne, divne kričí, ako tí ľudia v tom začmudenom majeri. Tak pekne sa mu tam pri peci chrnelo, dokiaľ ho Mišo nechytil za krk a nezačal ho ukazovať druhým. Burko si musel sadnúť na stôl a dostal aj kúsok klbásky. A všetci na neho kričali a smiali sa mu. Potom ho Mišo vzal pod kabanicu, aj ho bozkal, a vyšli na ulicu.

Burko sa už viac na Miša nehneval. Ľa, ten človek vie byť niekedy aj dobrý, lenže vtedy je tak divný, ako by ani rozumu nemal. Hádam, sú tie ľudské tvory tým lepšie, čím majú menej rozumu.

Za mestom sa Mišo potknul a padol do šianca na Burka. Potom ho už viac nevzal pod kabanicu. Len ťažko sa postavil na nohy a spieral sa na hrubú bakuľu.

Burko nechápal, čo sa to s Mišom len stalo. Chodil od šianca k šiancu a bez prestania mu niečo vykladal.

— Buro, vieš, ale ty to nevieš. Ja som tvoj gazda a ty si pes. Ale ja som gazda, to si pamätaj. A takého gazdu treba pohľadať. Tuto ne! Takých baranov veru nebolo na celom jarmoku. Aj mäsiari to vraveli. Tuto ne!

A Mišo vykladal a poučoval. Burko ho ani nepočúval, bol by býval už najradšej doma, aby sa mohol utiahnuť do diery v stohu.

Keď prišli do lesa, tam Mišo objímal každý strom. Hádam mal dnes na svete všetko rád. Ba ešte si k tomu aj pospevoval.

Už neboli ďaleko od domu, keď sa Mišo potknul a spadol zas. Burko čakal, že vstane, ale Mišo sa nedvíhal. Niekoľkokrát obehol okolo neho a zahavkal. Mišo sa ani nehnul a začal chrápať. Burko si sadnul k nemu a prešľapával prednými labkami. Ostrý vietor sa mu predieral až na samú kožu.

Razom pocítil divokú úzkosť. Každý tvor tuší hroziace nebezpečie. Severák kvílil a Mišo nebol veru veľmi oblečený. Ani gubu nemal. Baranicu stratil niekde v hore a len kabanicou si prikryl hlavu. Potom sa chúlil do klbka, skrehlé ruky strčil medzi kolená a chrápal ďalej.

Burko začal zavýjať. Ani sám nevedel prečo, ale bolo mu tak veľmi úzko. Razom počul nad sebou hlas kuvika Ňama. Síce ho už niekoľkokrát počul v humne, ale nikdy nie takto. Plačlivé kuvikanie, sprevádzané bolestným stenaním vetra, budilo príšerný dojem.

Burka sa zmocnil šialený strach. Začal zúrive brechať a zavýjať, potom sa vrhol na Mišov bačkor a ako smyslov zbavený ho trhal, až sa Mišo prebudil. Burko však ani potom neprestal. Strhol mu kabanicu s hlavy, odbehol s ňou na niekoľko krokov a pustil sa do nej.

Mišo vyskočil. Začal zúrive nadávať a keď videl, že Burko trhá kabanicu, popadol bakuľu a praštil ju za ním. Burko šťastne uhnul, a bežal smerom k domovu. Mišo zodvihol kabanicu, vzal bakuľu, pohrozil sa ňou Burkovi a tackal sa za ním.

Práve svitalo, keď prišli na majer. Anča už bola na dvore a otvárala sliepkam kurín. Keď zbadala upachteného Burka, pohladila ho a zadívala sa dolu stráňou, odkiaľ sa hore kýval Mišo.

Burko sa vkradol do kuchyne, kde bolo teplo. Na starej ranici našiel ešte zbytok zo svojej včerajšej srvátky a pustil sa s chuťou do nej. Hľadal ešte niečo po kuchyni, ale nenašiel nič. Potom si ľahol pod stôl.

Jeho odpočinok však netrval dlho. Prišiel Mišo a akonáhle ho zbadal, vytiahol ho zpod stola a bakuľou, na ktorú sa opieral, ho mastil, kde len dosiahol. Burko zavýjal od bolesti, ale vyslobodiť sa nemohol. Potom ho Mišo vykopol na dvor, kde zostal ako bez života ležať.

— Psisko zdochliacke, ty ma budeš hrýzť, ty mi budeš kabanicu trhať, zdochni, musím ťa zabiť.

Burko sa ťažko zavliekol do stohu. Prečo ho len ten Mišo bil? Veď by bol tam zamrzol, keby ho nebol zobudil.

Celý týždeň sa nevládal ani pohnúť z diery. Len Anča mu tam nosila srvátku a niekedy aj pečený krumpel.