ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Alexander Veľký, vidiac raz v Efezu svoj obraz, od chýrečného Apellesa maľovaný, nechválil ho dľa zásluhy. Keď však priviedli Alexandrovho koňa, zarehotal tento na koňa na obraze namaľovaného, jako keby bol spatril opravdivého koňa. „O kráľu,“ hovoril na to umelec, „mne sa vidí, že tvoj kôň o mnoho lepšie rozumie sa obrazom, než Ty!“

*

Markus Antonius chytal raz ryby v prítomnosti kráľovnej Kleopatry, ale nemohol ničoho ulapiť. Hanbiac sa za to, rozkázal rybárom, aby sa pohrúžili a nežli on udicu vytiahne, ryby už chytené na ňu zavesili. Kráľovná to síce zbadala, ale nehovorila ani slova, iba vyrozprávajúc to svojim priateľom, pozvala jich na zajtrek k loveniu. Keď všetci do lodičky vstúpili, rozkázala Kleopatra jednomu rybárovi, by ostatních predišiel a na udicu vypitvaného a nasoleného haringa zavesil. Jaký nehorázny smiech povstal po vytiahnutí, môžeme si domysleť.

*

Cisár Antoninus dal si zavolať ľubomudrca Apollonia z Athen za vychovateľa mladému Markovi Aurelovi do Ríma. Hrdý učenec dal sa ohlásiť a poznamenal, že je to povinnosťou žiakovou, aby k učiteľovi prišiel. Cisár usmial sa nad tým a pošlúc Marka Aurelia k nastávajúcemu jeho vychovateľovi odkázal mu iba: „Keď Apollonius už z Grécka až do Rímu prišiel, mohol sa snáď aj až do cisárskej paloty uponížiť!“

*

Ludvik IX. dával veľký obed a medzi inými povolal tiež jednoho prednieho mešťana. Po obede bol kráľ veselý a pripomenul, že je hotový urobiť svojim hosťom akúkoľvek dobrú vôľu. Tamten mešťan predniesol svoju žiadosť: aby — vraj — medzi zemänmi nestál jako nezemän. Kráľ ho pochopil a dal mu vystaviť zemänský list, ale už ho viac k obedu nevolával. Mrzelo to nášho nového zemäna. Keď sa o tom raz zťažoval kráľovi, odvetil tento: „Predtým som vás volal, lebo ste boli prvým medzi mešťanmi; teraz ale vás nevolám, lebo ste poslední medzi zemänmi.“

*

Šťastná hra. Abul Hejex, brat Mohameda, kráľa v Granade (Španielsko), bol od tohoto pre účastenstvo na povstaní do žalára vrhnutý. O tri roky neskoršie upovedomili kráľa, že Abul Hejex zaoberá sa z myšlienkou úteku a zmocnenia sa vlády. Následkom tohoto rozkázal kráľ katovi, aby Hejexa hneď života pozbavil. Hejex hral sa práve v šachy, keď mu dali na vedomie kráľov rozkaz, a prosil kata, aby mu dal dve hodiny času, žeby sa mohol k smrti pripraviť, a keď mu kat žiadané dve hodiny nepovolil, prosil ho, aby aspoň do tých čias pozhovel, kým sa započatú šachovú hru dohrá. Z počiatku nechcel kat ani na toto pristať, dal sa však konečne prosbami väzňa obmäkčiť a dovolil mu, aby hru dohral. Samo sebou sa rozumie, že väzeň neponáhlal s hrou. Takto ubehla jedna hodina a Abul Hejex sedel ešte vždy zahrúžený do hry, keď zrazu prišiel kráľovský sluha, do žalára a oznámil, že kráľ Mohamed mrtvicou ranený zomrel, a že ľud Abul Hejexa vykričal za kráľa Granady. Spokojne, jakoby sa nebolo nič stalo, odpovedal Hejex sluhovi: „Vidíš, toto je tá najlepšia hra, ktorú som za môjho života hral, práve som zmattoval kráľa.

*

Číslica 4. Cisár a kráľ Karol IV. mal veľmi rád číslicu (numero) 4. Denne vydržiaval 4 hostiny, mal 4 paláce, v každom 4 dvorany, v každej dvorane 4 dvere, 4 okná, 4 stoly a 4 tróny. Koruna jeho pozostávala zo 4 častí, nosil 4-barevné šaty, hovoril 4 reči, oženil sa 4 rázy, vozil sa vždy na štvorke. Na jeho stôl priniesli súčasne 4 jedlá a pilo sa pritom štvoraké víno. Celú svoju državu rozdelil na 4 časti, svoje vojsko na 4 sbory, sriadil 4 vojvodstvá, vymenoval štyroch krajinských kapitánov, a 4 krajinských maršalov. Štyri mesta povýšil na krajinské hlavnie mestá a založil 4 krajinské dediny. Na smrteľnej posteli prosil svojich štyroch lekárov, aby mu predlžili život do 4. decembra. To sa jim síce nepodarilo, lebo zomrel 29. novembra 1378. roku, avšak predsa o 4. hodine a 4 minutách po poludní. Pred smrťou povedal okolostojácim štyri razy „s Bohom!“

*

Matka pápeža Benedikta bola chudobná práčka. Keď raz prišla do Ríma svojho syna navštíviť, nechcely ju rimské panie tak chudobno oblečenú pustiť pred pápeža a poobliekaly jej preto svoje skvostné panské šaty. No pápež uzrevší ju riekol pred všetkými tam shromaždenými: „toto neni moja matka, lebo tá nosí sa celkom chudobno po sedliacky.“ Zahanbení stáli tu všetci i s matkou; keď však odstúpila a o krátku chvíľu vo svojom skromnom obleku zase pápežovi sa predstavila, zvolal Benedikt radostne: „Toto je moja drahá, moja najmilejšia matka; tejto po Bohu mám najviac čo ďakovať,“ — a hneď objal ju srdečne pred celým svojim dvorom a bozkal jej ruky s najväčšou uctivosťou.

*

Kráľ a kuchyňský sluha. Ludvik XI., kráľ francúzsky, prišiel raz do dvornej kuchyne a našiel tam asi 14-ročného mladíka, ktorý obracal ražeň. Chlapec mal tak príjemnú a múdru tvár, že ho každý mohol držať za schopného i zvláštnejšej práce. Kráľ zpýtal sa ho odkiaľ je, čím je a čo si zarobí? — Chlapec, ktorý kráľa neznal, odpovedal smelo:

„Pochádzam z Berry a volám sa Štefan; slúžim tu čo kuchyňský sluha a zarobím si toľko čo kráľ.“

„Nuž a koľko že si zarobí kráľ,“ zpytuje sa zadivený Ludvik.

„Toľko, koľko potrebuje,“ odpovie Štefan, „a práve toľko si zarobím i ja.“

Táto odpoveď získala mladíkovi priazeň kráľovu natoľko, že neskoršie učinil ho svojím telesným sluhom.

*

Istý šľachtic u dvoru Ludvika XII. ztrýznil sedliaka. Dozvedev sa o tom nariadil kráľ, aby šlachticovi nedávali žiadneho chleba, aby dostával k jiedlu iba víno a mäso. Keď sa preto u kráľa žaloval, pýtal sa ho tento, či mu nedostačuje víno a pokrmy, ktorých sa mu dostáva? Na jeho odpoveď, že sa človek predsa bez chleba zaobísť nemôže, riekol kráľ celkom prísne: „Ľaľa! A prečože ste tedy takým nemúdrym a trápite sedliakov, od ktorých práve ten prepotrebný chlebík dostávame?“

*

Otcovské naučenie. Keď cisár Karol V. vtiahol do mesta Antwerpen, spozoroval, že jeho deväťročný syn Filip (pozdejšie španielsky kráľ) vzdor tomu, že sa otec na všetky strany veľmi úslužne klaňal, pred nikým nesňal svoj klobúk. Obrátil sa tedy a hovorí mu: „Keď ťa posiaľ tvoj učiteľ nenaučil, jako sa treba klaňať, tak ťa napochytre ja naučím!“ A po týchto slovách dal svojmu synovi také zaucho, že mu klobúk ďaleko odletel s hlavy.

*

Kráľ a kmíň. Pri istej slávnostnej schôdzke na dvore Františka I., francúzskeho kráľa, zpozoroval tenže, jako jeden z prítomných pánov priblížil sa ku kardinálovi parížskemu a vytiahnuc mu tobolku z vrecka, obsah jej schoval do svojho vačku a tobolku nazad položil do kardinálovho vrecka. Šibal spozoroval pri tom, že kráľ toto všetko vidí, usmial sa tedy prívetive a položiac si prst na ústa, dal tým znak kráľovi aby mlčal. Kráľ bol velikým priateľom žartov; úfajúc sa tedy, že i toto bude dáky dobrý fígel, mlčal.

Keď bolo po schôdzke nastala nenútená zábavka a kráľ s potuteľným úsmevom upomenul kardinála, aby si prezrel toboľku. Kardinál začudoval sa veľmi, keď videl, že toboľka jeho je prázdna, na čo smial sa kráľ ešte lepšie.

Konečne keď sa do chuti vysmial, kázal kráľ, aby patričný dal kardinálovi nazad jeho peniaze. Tu ale nikto nebol, nikto sa nehlásil, žeby bol vytiahol z vrecka kardinálovho peniaze. Kráľ teraz hnevive rozkázal, aby ten, ktorý pred jeho očima ten žart previedol, predstúpil, jestliže nechce kráľovskú milosť utratiť. Ale vzdor tomuto prísnemu rozkazu nehnul sa nikto, lebo šibal, ktorý žart, vlastne krádež previedol, bol už ďaleko za mestom. Teraz len otvorili sa kráľovi oči, ktorý do podrobna rozpovedal príbeh s kardinálovou toboľkou. Kráľ, aby chybu svoju napravil, rozkázal, aby sa kardinálovi ukradené peniaze z kráľovskej kassy prinavrátily, pričom žartovne podotknul, že toto bol prvý pád, pri ktorom bol kráľ druhom a pomahačom kmíňa.

*

Anglická kráľovná Alžbeta odkázala svojmu vyslancovi, ktorý sa v Paríži so životom istým necítil, aby sa nebál, lebo že najmenej sto francúzskych hláv padne, jestli by sa mu najmenšie prihodiť malo. „Len že ani jedna z nich na moje prázdne plecia nepristane,“ odpovedal vyslanec, keď to počul.

*

Cisárske pohostinstvo. Keď roku 1610 saské knieža Kristian navštívil cisára Rudolfa II. v Prahe, poďakoval sa svojmu hostiteľovi nasledovne: „Vaša cisárska Jasnosť sa skutočne veľmi o mňa starala natoľko, že som po celý ten čas, čo som tu strávil, ani hodinu nebol triezvy!“

*

Cisár a grznár. Cisár Rudolf videl raz, jako istý grznár sušil neprijemný zápach rozširujúce kože, a s úsmevom ho oslovil: „Ročite sto zlatých v striebre čistého dôchodku a dobré obedy boly by ti milšie, než tieto tvoje smradlavé kože?“ „Poctite Vaše Veličestvo môj príbytok a budete ináč o mne súdiť.“ Cisár Rudolf prisľúbil svoju návštevu. Na druhý deň, keď prišiel cisár ku grznárovi, nemálo sa začudoval, lebo sa videl v skvostne zariadených izbách a strieborným náčiním pokrytý stôl bol plný vyberaných nápojov a jedál. Cisár sa nemohol zdržať, aby nevyslovil svoje počudovanie nad tým, že jak môže natoľko bohatý človek tak špinavé remeslo prevádzať. Grznár odvetil: „Jasnosť cisárska, všetko čo vidíte ďakujem tomu špinavému remeslu, a bohatstvo moje by sa chytro rozplynulo, keby som nechcel voňať smradlavé kože!“

*

Zvláštna príhoda. Christian IV. (1588 — 1648), jeden z najlepších a najľudomilovnejších dánskych kráľov, mal tú obyčaj, že si večer napísal na tabuľku v stene, ktorá sa dala zatvoriť, všetko to, čo chcel na druhý deň spraviť. Stalo sa, že kráľ kde tu zabudol kľúč v zátvore, čo ostatne neškodilo, poneváč vážne štátne záležitosti i tak nezvykol si poznamenávať na túto tabuľku, a do izby nikto iný nemal prístup, len jeho sluha Gerdes, na ktorého sa kráľ — jako sa domnieval — mohol spoľahnúť. Práve preto veľmi mrzelo kráľa, keď raz náhodou presvedčil sa o tom, že Gerdes jeho poznámky — keď skryňka zostala náhodou otvorená — čítava. Kráľ si vzal pred sebä, že ho potrestá, aby mu chuť prešla i na ďalej čítať jeho poznámky. O nekoľko dní napísal na tabuľku nasledujúcu poznámku: „Ráno o 6. hodine pri tichosti treba špiona Gerdesa chytiť, a keď by chcel ujsť, zastreliť.“ A odišiel bez toho, aby skryňku bol zavrel. O nedlho prijde Gerdes za kráľom a vrhne sa mu na smrť bľadý k nohám, nesrozumiteľné slová vydávajúc zo seba. Kráľ práve chcel už koniec spraviť jeho hroznému smrteľnému strachu, ktorý držal za dostatočnú pokutu za jeho zvedavosť, keď medzitým Gerdes označí jednoho veľmoža čo takého, ktorý ho k tejto zrade mal. Christian zarazil sa, lebo vedel, že označený je jeho úhlavným nepriateľom. Hneď dal sluhu zavreť, a o hodinu bol udaný veľmož tiež v chládku. Pri prehliadke domu prišli na stopu rozsiahlemu sprisahaniu proti kráľovi. Gerdes vedel o všetkom a jedine jeho zvedavosť a nedorozumenie zachránily život kráľov.

*

Henrik IV., francúzsky kráľ, mal jednoho koňa, ktorého tak rád mal a tak vysoko cenil, že celému služobníctvu oznámil, že ten, kto prvý vypovie to slovo „zdochol“, bude syn smrti. Jakokoľvek dávali pozor na toho koňa, konečne raz predsa ochorel a zhinul. Každý sa bál tento prípad kráľovi oznámiť a predsa nesmeli vec tú zamlčať. Konečne sa hlásil jedon mladý sluha, že pád tento zvestuje kráľovi. Šiel tedy ku kráľovi a jaknáhle ho zočil, smutným hlasom a jakoby bez dechu zvolal: „Ach ten kôň; to kráľovské zviera… tá perla všetkých koní…“ a zajachtával sa za každým slovom. Henrik, ktorý hneď tušil, čo sa udalo, skočil mu rozhnevaný do reči: „Dozaista kôň ten zdochol!“ — „Vaše Veličestvo prepadlo smrti“ — odpovedal mladý sluha. „Vaše Veličestvo ráčilo prvý povedať slovo: zdochol.“ Henrik sa chutne zasmial nad spôsobom, jakým mu bolo oznámené, že jeho miláček kôň zhinul, a vtip sluhov natoľko sa mu ľúbil, že ho zaň hojne obdaroval.

*

Gróf d’ Aubigné bol najlepším priateľom pána de Trémouille, bár tento u kráľa Henrika IV. v nemilosť upadnul. Keď mu to kráľ na oči vyhadzoval odpovedel d’ Aubigné: „Jasnosti, pán de la Trémouille je už takto dosť nešťastným, že ztratil priazeň Vášho Veličestva, — mám ho snáď opustiť ešte i ja a to v dobe, kde mu je môjho priateľstva najviac treba?“

*

Keď istý francúzsky vyslanec u anglického kráľa Jakuba viac živosti a povrchnosti, než zdravého rozumu prezradzoval, pýtal sa kráľ svojho kancellára Bakona, čo by o ňom súdil? Bakon odpovedal: „Je to vysoký a dosti vzdelaný človek.“ — „To nemyslím,“ na to kráľ, „ľúbil by som len znať, čo súdite o jeho hlave?“ — „Jasnosti,“ odvetil Bakon, „vysokí ľudia podobajú sa často vysokým domom, u nichž tiež najvyššie poschodie najhorším a najchatrnejším náradím opatrené býva.“

*

Jean Bart, tento veľký víťaz na mori bol veľmi priameho, otvoreného rázu. Jedonkrát riekol mu kráľ Ludvik XIV.: „Jean Bart, menujem vás najvyšším veliteľom môjho ľodstva.“ „To je veľmi múdre,“ odpovedal Bart zkrátka, „len že ste to mali už dávno urobiť.“ Onedlho na to, r. 1697 plavil sa so šiestimi válečnými loďmi na sever. Na jednej z nich nachodil sa sám kráľ. Devätnásť nepriateľských lodí číhalo na Francúzov, ale oni jim šťastlivo ušli. Keď už nebezpečenstvo úplne pominulo, vravel kráľ: „Boli by sme ztratení bývali, keby nás boli dostali!“ „Vonkoncom nie,“ riekol chladne Bart. „A čo by ste boli urobili?“ pýtal sa kráľ zvedavo. „Bol by som jednoducho lode podpálil a do povetria vyhodil; syn môj mal už u prachárne rozkaz a očakával len uhovorené znamenie.“ Ludvik XIV. ztriasol sa na celom tele a iba po chvíli, keď sa zase zpamätoval, riekol: „Také hrdinstvá si podruhýkrát vyprosím, aspoň dotiaľ, dokiaľ som ja na lodi!“

*

Keď maršálek de la Ferté slavne do Met vjiežďal, prišli k nemu i židia s poklonou. Dozvediac sa, že sú v predsieni, hovoril: „Nechcem tej roty ani videť; ukrižovali nášho Spasiteľa, vyžeňte jich von!“ Sluhovia riekli židom, že pán maršálek nemôže s nimi rozprávať a títo odpovedali, že jim je veľmi ľúto, lebo že mu priniesli do daru 4000 dukátov. Rýchlo zvestovali túto odpoveď pánu maršalkovi, ktorý riekol: „Nuž tedy nechže vstúpa, tí úbožiaci, nechže vstúpa. Stavil by som sa, že Spasiteľa neznali, keď ho ukrižovali a nevedomosť hriechu nečiní.“

*

Cisársky dar. Peter Veľký, ruský cár, užíval raz s dobrým prospechom liečivú vodu vo Spaa^[1] proti zmeravenosti údov. Pred svojim odchodom povolal k sebe tamejšieho mešťanostu a radcov a oslovil jich nasledovne: „Cítim sa vám byť zvlášte povďačným za vodu, ktorá ma úplne vyliečila. Chcem sa vám za to odslúžiť.“ — Mešťanosta a radcovia hlboko sa uklonili v očakávaní nejakého veľkolepého daru.

„Ano — opakuje cár — som vám mnoho podlžný a chcem vám preto zanechať stály znak mojej uznanlivosti. Ešte pred ubehnutím 48 hodín obdržíte ho.“

Otcovia vlasti, kochajúc sa najsladšími nádejami, šli domov. Snívali o vreciach, naplnených zlatom a striebrom. Tu na druhý deň počujú, že si cár dal doniesť jeden veľmi veľký a tvrdý kameň. Začudovano dívali sa jedon na druhého. Čo to má znamenať? Nemuseli dlho čakať na ukojenie svojej zvedavosti. Na tretí deň dal cár zase k sebe povolať predstavených mesta. S dychtivou rýchlosťou ustanovili sa všetci. Cár jich prijal veľmi blahosklonne, dal znak komorníkovi a o nedlho doniesli štyria silní chlapi ozrutný kameň, na ktorom bol nasledujúci nápis: „Tu pijával som vodu a ozdravel som. Peter, cár ruský.“

„Postavte tento kameň pri liečivom prameni — hovorí cár prívetive — a budete spokojní s výsledkom.“

Nemo sa uklonili zase mešťanosta a radcovia a s kyslou tvárou opustili cára. To bol tedy ten sľúbený dar! Taká rozhorčenosť sa zmocnila myslí obyvateľstva, že ľud chcel rozdrtiť cárske uznanie. Toto ale prekazil mešťanosta a dal dľa žiadosti cárovej kameň postaviť pri prameni.

A hľa! kameň účinkoval. O 20 rokov neskoršie znala už celá Európa liečivú silu prameňov pri Spaa, celé húfy zdravých a chorých hostí sa tisly každoročne sem a obyvatelia zbohatli.

*

Cár Peter Veľký spravil si raz s celým Petrohradom aprílový žart. Rozkázal blízo Petrohradu naskladať veľkú hranicu z dreva, slamy a rážďa, a to síce v noci vo všetkej tichosti, tak že o tom nikto nezvedel okrem vojakov, ktorí prácu obstarávali. Vojsko potom utvorilo široký kruh okolo toho miesta, aby žiadon zvedavý človek nemohol sa priblížiť. V noci z 31. marca na 1. apríla dal hranicu naraz na viac miestach zapáliť. Oheň šľahal do vysoka a zďaleka videlo sa tak, akoby celé mesto stálo v plameni. V Petrohrade a po všetkých okolitých miestach nastal neopísateľný poplach. Ľudia sbiehali sa na tisíce zo všetkých strán so strekáčmi, sudami plnými vody a s iným hasičským náradím. Keď sa však počalo brieždiť a kolom ohňa nesčíseľné množstvo ľudu nakopené bolo, obrátili sa vojaci jako na rozkaz a zahrmeli na užaslý zástup: „Dnes máme prvého apríla!“

*

Riaditeľ istej školy vo Švédsku, menom Busby, nestrhol v škole klobúk s hlavy, keď túto kráľ Karol XII. raz navštívil. Kráľ divil sa tomu síce veľmi, no nepovedal ani slova. Keď však odchádzal, vyprevádzal ho Busby a vyhováral sa tým, že klobúk nesňal, lebo keby vraj jeho žiaci zbadali, že jesto na svete ešte väčší pán, jako on, žeby s nimi ani parom si nepomohol.

*

Vojvoda d’Aumont a pán Vivonne boli oba veľmi tuční. Keď raz Ludvik XV. pána Vivonne v prítomnosti vojvodovej pre jeho tučnosť škádlil, hovoriac mu, že zato každodenne viac ho pribýva, poneváč sa málo pohybuje, odvetil tento: „Ach, milosti kráľovská! Nemine veru ani dňa, žeby som aspoň trikrát okolo vojvody d’Aumonta neobišiel!“

*

Ruská carevna Anna prechádzala sa raz s celým svojím dvoranínstvom. Keď prišli k rybníku, povedala žartom: „Má mňa voľakto z vás tak rád, aby mne k vôli do vody skočil?“ A hľa okamžite bol celý jej sprievod vo vode.

*

Karol I., knieža z Brunšvigu bol raz v jednej malej dedinke v kostole. Vedľa neho sedel tamejší richtár. Knieža jaknáhle zpozoroval, že kostolník ide zo zvončokom, prichystal si ihneď zlatník. Ledvaj že richtár toto zazrel, nechcejúc sa dať zahanbiť, prichystal si tiež zlatník. Knieža položil ešte jedon zlatník k prvému; to samé spravil ale i richtár. Knieža prikladal zlatník za zlatníkom, a tešilo ho, keď bohatý richtár nasledoval jeho príklad. V ukladaní zlatníkov pretrhol jich kostolník, ktorý prišiel k ním so zvončokom, asíce najprv k richtárovi. Richtár shrnul kôpku zlatníkov a hodil jich do zvončoka. Knieža tiež shrnul zlatníky, lenže do zvončoka hodil iba jedon, ktorý prvopočiatočne na to určil, ostatnie ale pekne-krásne položil do vrecka. Takto prešiel vypínajúci sa richtár.

*

Fridrik Veľký, pruský kráľ, bol náruživým milovníkom poľovačky. Aby zvedel, jaký bude čas v dobe poľovačky, vydržiaval vraj viacej hvezdárov. Raz tiež, chcejúc usporiadať veľký pohon, pýtal sa hvezdárov, bude li pekné počasie, a oni jistili, že veru bude stále pekný čas. Kráľ tedy nemeškal, dal svolať svoju družinu a pozval tiež svojich hvezdárov. Keď prišli k hore, oral na pokraji lesa sedliak s dvoma somáry, ktorí neustále vykrikovali: iááá, iááá, iááá! Kráľ, ktorému sa toto revanie neobyčajným zdálo, pristúpil k oráčovi a pýtal sa ho: „Prečo kričia toľko tí tvoji somári?“ — „Vaša Jasnosť, bezpochyby bude pršať!“ znela odpoveď a skutočne asi za hodinu spustil sa silný lejavec, ktorý i Jeho Jasnosť kráľovskú dôkladne pokropil. Kráľ obrátil sa na to k svojim hvezdárom a vravel, ukazujúc na somárov: „Toto sú hvezdári, ale nie vy!“

*

Kočiš Fridricha Veľkého — menom Pfund — stál u svojho pána vo veľkej priazni a úcte. Kráľ dohovoril sa ohľadom všetkých ciest najprv s ním. Raz mu hovorí kráľ: „Pfund, o pol hodiny pôjdeme na vojenskú prehliadku.“ „Hm! O pol hodiny cestovať? Z toho nebude nič, Veličestvo!“ „A prečo nič, keď sa toto tak pánu Pfundovi páči?“ „Preto, že o hodinu musím konať kresťanskú povinnosť; môj sused ma volal za kmotra, a o hodinu bude krst.“ „No tak tedy musím, aby si ty mohol vykonať svoju kresťanskú povinnosť, o hodinu neskoršie cestovať.“ „Nerobí nič, Vaše Veličestvo, — hovorí kočiš — pôjdeme tým rýchlejšie!“

*

Fridrik Veľký stretnul raz malého žiačka, ktorý po ulici veľkú lármu robil. „Nerob taký škrek,“ napomenul chlapca kráľ, „a choď radnej poriadne do školy.“ „Ach pozrite-že naňho,“ smial sa mu chlapec, „chce byť kráľom a nevie ani to, že vo štvrtok nebýva žiadna škola!“

*

Pred šiatrom Fridrika Veľkého stál obrovský Pomoranec na stráži. „Jak dlho slúžiš?“ pýtal sa ho kráľ. — „Trinásť rokov.“ — „Jako si starý?“ — „Devätnásť.“ — „Hoho, nie! to nemôže byť!“ — „Päť rokov za pasáka pri husiach, dva roky pri ošípaných, štyri roky u volov, dva roky u vojakov, nerobí to dohromady trinásť?“ — „Nefajčíš?“ — Kapitáň mi to zakázal.“ — „No zafajči si len, ja som kráľ a dovolím ti to!“ — Pomoranec nedal si dvakrát hovoriť a zapálil si na fajku, no kráľ strčil to kapitáňovi. „Ej aby že ťa strela jasná!“ bohoval tento, „zavriteže toho lajdáka!“ A voják pošiel ku kráľovi a potľapkal mu na plece so slovami: „Vidíte pán kráľ, včul nám obom poriadne chrbát naklopú!“

*

U Fridrika Veľkého bol raz na výsluchu človek, ktorý náramne koktal. Kráľovi bolo to nepríjemné, preto sa pýtal: „Povedzte mi, koktáte vy i vtedy, keď spievate?“ — „Ni-ni-nie, Ve-ve-veličestvo!“ — „Nuž teda mi zaspievajte, čo mi chcete povedať!“

*

Keď o Fridrikovi niekto zle rozprával, pýtaval sa len, má-li patričný stotisíc vojakov. — „Nie.“ — „Nuž dobre, nemôžem si s ním nič počať; keby mal stotisíc vojakov pod sebou, vypovedal by som mu vojnu.“

*

Mladý flautista, žiak Quanzov, hral majstrovsky pred Fridrikom Veľkým. „Ej,“ hovoril Quanzovi, od nehož i kráľ na flautu pískať sa učil, „teraz vidím, že ste ma zanedbávali, lebo tento mladý človek hrá o veľa lepšie než ja!“ — „Áno,“ odvetil Quanz, „u neho mohol som však i prísnejších prostriedkov použiť!“ — „Jakých že to?“ pýtal sa kráľ. Quanz ukázal rukou zaucho. „Počkajte!“ zvolal na to kráľ s úsmevom, „zostaňme radnej pri našom pôvodnom spôsobe vyučovania.“

*

Pohol rozumom. Knieža Talleyranda zobudil jednu noc výstrel z pištole. Keď knieža zpytoval sa po príčine výstrelu, odpovedal mu sluha jeho dobromyseľne: „Milostivý knieža, tu v izbe bola jedna myš a poneváč som sa bál, že vás bude búriť, nuž som ju zastrelil!“

*

Próba nábožnosti. Ludvik XVI., francúzsky kráľ, začudoval sa raz veľmi, keď prijdúc do kostola, nenašiel tam ani jednoho z dvoranínov. Po službách božích pátral po príčine, a dvorný maršal mu oznámil, že on rozniesol chýr, že kráľ dnes nepôjde do kostola. To učinil vraj preto, aby sa raz presvedčil o tom, ktorí z dvoranínov chodia do kostola Pánu Bohu k vôli, a ktorí len k vôli kráľovi.

*

Maria Antonietta, francúzska kráľovna, povolala kedysi k sebe pána Beaumarchais, ktorý znal znamenite na harfu hrať a vyzvala ho, aby sa pred ňou posadil. Toto vyznačenie zjednalo mu hneď množstvo závistníkov u dvora. Jeden z nich ukázal mu preto, jaknáhle kráľovna odišla, skvostné hodinky, upamätovať ho chcejúc na to, že je hodinárovým synom, a pýtal sa ho, čoby asi stály? Beaumarchais zbadal hneď biednu narážku, vzal hodiny a na oko dôkladne jich prezeral, až jich upustil na zem. „Ach, ste vy nespôsobný!“ zvolal dvoranín. Beaumarchais však kľudne odpovedal: „Máte pravdu, preto ma otec tomuto remeslu ani nevyučil!“

*

Cisár Jozef II., cestujúc raz po Uhorsku, zastavil sa na jednej malej poštárskej stanici, kde chcel niečo vypiť. Pokiaľ cisárovi chystali čaj, obzeral si izbu riaditeľa poštárskej stanice a zazrel na obloku sväté Písmo. Radostný úsmev preletel jeho tvárou a povolal bližšie k sebe spomenutého úradníka.

„Či často čítaváš v tejto svätej knihe?“ spýta sa ho.

„Každodenne, jaknáhle mi to služba dovolí.“

„Nuž a pokiaľ že si ju už prečítal, syn môj?“

„Včera som ju začal už po druhýkráť čítať,“ znela odpoveď.

Keď dozorca stanice vyšiel z izby, položil cisár tisíc zlatých k evangeliumu sv. Marka tak, že to nikto nemohol spozorovať. O tri týdne neskoršie šiel cisár zase tadeto, zastal na tej samej stanici, a žiadal si znovu čaj.

„O pár minút bude hotový,“ hovorí dozorca.

Dobre. Za ten čas môžme sa poshovárať. Ľaľa! sväté Písmo leží tu na tom samom mieste, kde som no bol pred tým našiel. „Nuž a pokiaľ že si ho už vyčítal syn môj?“

„Myslím, že ešte dnes dokončím evangelium svätého Lukáča.“

„Nuž a či si našiel v evangeliume sv. Marka i svoj zemský poklad?“

„Nerozumiem, čo tým mieni môj dobrotivý cisár?“

Jozef II. rozkázal, aby mu podali sväté Písmo, roztvoril ho, a vyňal odtiaľ 1000 zlatých. „Pán Boh odmieňa tých, ktorí ho hľadajú — odpovedal prísne. — „Ty si ho nehľadal. Klamári a lhári nezaslúža žiadnu odmenu!“ Cisár nariadil, aby tých 1000 zlatých rozdelili medzi chudobných.

*

Opravdivá výrečnosť. Keď raz cisár Jozef II. išiel vo Viedni v Práteri na prechádzku, videl jednoho starého muža na ceste utúleného, ktorý každému napadol, lebo bol veľmi otrhaný a veľmi biedne vyzeral. Pritom všetkom starec tento neoslovil o almužnu cisára. Cisár vrátil sa nazad a zadivene hovorí: „Prečo že nežobreš starče?“ — „Však to robím,“ odpovie starec. — „Jako že ale žobreš, však si ani len ústa neotvoril?“ — „Tak sa mi zdá pane, že sa vysmievate zo mňa“ — hovorí žobrák, tisnúc do popredia roztrhané pozostatky kabáta, — „pozrite len, jak sa díva kožka cez tieto diery, obzrite si moje vpadnuté líca, obzrite si hlad, ktorý z očú mojich hľadí! Či to všetko nestojí toľko, jako keby som sto jazykmi žobral? Či je potrebné zvláštne oslovenie, aby som vzbudil opravdivú sústrasť v okoloidúcich?“ — Cisár Jozef pohnute stisol ruku starcovu a bohate sa postaral o jeho zaopatrenie.

*

Trefná odpoveď. Cisára Leopolda II., keď bol práve zlej vôle, oslovil jedon starý vojak, ktorý na základe odporúčaní prosil o povýšenie platu. „To neide,“ odpovedal cisár krátko, „moja pokladnica má dieru.“

„Moja hlava má päť dier, Veličestvo,“ odpovedal starý vojak, „a ešte vždy stojí v službe môjho cisára.“

„To mení na veci,“ hovoril cisár prívetive, „tie diery sa musia na každý pád zapchať.“ — A povýšenie platu prevýšilo očakávanie starého vojaka.

*

Zriedkavá skromnosť. Keď Fridrik VI., dánsky kráľ, cez Jűtland cestoval, navštívil jednu dedinskú školu. Deti veľmi dobre odpovedaly na dávané otázky. Medzi iným opýtal sa kráľ: „No chlapci, povedzte mi, ktorí boli veľkí panovníci Dánska?“ Deti jednohlasne odpovedaly: Veľký Kanut, Valdemar a Christian IV.!“ Na to hneď otrčí ruku jedon chlapec, ktorému učiteľ čosi šuškal do ucha. „Vieš ešte niekoho syn môj?“ spýta sa kráľ. — „Áno Fridrik VI.“ „Nuž a čože spravil tento kráľ tak veľkého?“ — Chlapec v zmätku mlčal, až konečne bojazlive vykoktal: „Neviem.“ — „Nerob si z toho syn môj, nič,“ odpovie mu kráľ, „lebo vidíš, ani já sám toho ešte neviem.“

*

Nechuť cisára Františka I. ku konstitucii, ktorej sa vtedy národy domáhaly, bola tak veľká, že kedysi telesnému lekárovi svojmu veľmi za zlé pokladal slová: „Vaše Veličestvo má veľmi dobrú konstituciu (sústavu tela).“ — „Vyslovte sa jako chcete,“ hovoril nato cisár rozhorlený, — „ja však žiadnej konstitucie nemám, ani žiadnej nikdy mať nechcem.“

*

Istá obstarlá tanečnica viedeňskej opery podala žiadosť k cisárovnej o nejaké vyznačenie, ktorá túto prosbu cisárovi Františkovi I. s obvyklou laskavosťou predložila. „Tá že chce vyznačenie?“ odvetil cisár. „Nuž prečo že nie? Nech prijde k umývaniu nôh!“ Obrad umývania nôh vykonáva, ako známo, na zelený štvrtok cisár a cisárovna rakúsko-uhorská na dvanásti starcoch a starenkách, k čomu sa najstarší ľudia mesta a okolia Viedne vyhľadávajú.

*

Z Horních Rakús prišiel raz do Viedne sedliak a ubytoval sa v hostinci u „baránka“; bo hostinský bol jeho krajanom. „Čo tu máš jakú prácu vo Viedni?“ pýtal sa hostinský. „Idem na výsluch k cisáru pánu Františkovi I., mám istú pravotu.“ — „Škoda každého kroku! Hovorím ti vopred, čo ti cisár povie. Vypočuje ťa a potom ti rekne: „Veď to spravíme!“ Ale to hovorí každému, a obyčajne nestáva sa nič.“ Keď nasledujúceho dňa cisár sedliaka vyslyšal, odobral mu žiadosť a vravel: „Veď to spravíme!“ Tu zvolal sedliak: „Už z toho nebude nič,“ veď mi to hovoril hostinský „u baránka“. — „Čože ti ten hostinský povedal?“ — „Riekol mi, že jestli Vaše Veličenstvo rekne: ,Veď to spravíme!‘ nevykonám nič.“ — „No len choď, než prijdeš domov, bude to vykonano, ukážem hostinskému „od baránka“, že nemusí mať vždycky pravdu!“

*

Napoleon I. bol veľkým priateľom aprilových žartov. Tak stalo sa, že r. 1809 oba državní radcovia Regnault de St. Jean d’Angely a Carion de Nisas obdržali falošný ministerský prípis, ktorý jim nakladal, aby okamžite prišli k cisárovi do Fontainebleau. Regnault bol kdesi na vonkove, preto dostal list dosti neskoro a prišiel celý udychčaný pred panovníka. Napoleon však staval sa prekvapeným a tvrdil, že ho neočakával. „Zabúdate,“ hovoril, „že je dnes prvého aprila a stali ste sa bezpochyby obetou žartu, ktorý si voľakto s vami dovolil.“ Regnault rozhneval sa veľmi a prisahal pomstu tomu, kto ten žart vymyslel. Ovšem nemal ani tušenia, že je to sám cisár. Hneď za ním prišiel i Carion de Nisas, ale ten držal sa múdrejšie. „Sire,“ hovoril s úsmevom, klaňajúc sa cisárovi, „ďakujem tomu, kto si zo mňa spravil žart. Tak mám aspoň príležitosť, prejaviť Vášmu Veličestvu i v neobyčajnú dobu svoju oddanosť a úctu…“ — Iba teraz pochopil Regnault, kto mohol byť pôvodcom aprilového žartu, čo ho do nových rozpakov priviedlo. Napoleon ho však utíšil a smial sa srdečne podarenému žartu.

*

Kráľovský rybár. Ferdinand I., neapolitánsky kráľ (zomrel r. 1825) bol náruživým rybárom, ktorý nechytal ryby len pre zábavu, lež chytené i predával. Kráľ rozložil chytené ryby obyčajne na brehu a predával jich, jako hocktorý iný rybár. Jedine v tom sa delil od každodenných rybárov, že na bradu nedal nikomu, ba v tomto ohľade tak ďaleko šiel, že tovar prv nevypustil z ruky, kým ho nemal vyplatený. Smiešne sa vynímal kráľ, keď držiac v ruke ryby, vychvaľoval svoj tovar čo najlepšie, len aby čím viac kupcov okolo seba shromaždil a ryby čím drahšie predal. Kupci, ktorí kráľa veľmi dobre poznali, jednávali sa s ním mnohokráť o krajciar, a haňali mu jeho ryby, na čom sa kráľ veľmi dobre zabával a smial, až sa za brucho chytal. Keď potom večer rozprával kráľovnej dobrodružstvá svoje, táto ho ešte viac utužovala v tomto kráľovi neprístojnom zamestnaní, povzbudzujúc ho, aby len čím častejšie ryby predával, lebo za ten čas ona viedla záležitosti krajinské.

*

Cisár Ferdinand I., priezvyskom Dobrotivý, prechádzal sa raz po hradbách pražských, držiac v ruke krásnu, čerstvo rozvinutú ružu, ktorú častejšie k nosu prikladal, aby sa v jej vôni pokochal. Tu stretnul ženu, vedúcu driečne dievčatko za ruku. Žena i s dieťaťom uklonily sa uctive pred panovníkom, a Ferdinand, jemuž sa šumné dievčatko zaľúbilo, podal dieťati ružu s žartovnými slovy: „Púpätu ružu!“ Matka i dieťa boly touto milosťou radostne prekvapené, cisár medzitým odišiel a okoloidúci pozerali temer závistlivo za dievčaťom. Ruža mala jemu však priniesť ruže. Púpätko pomaly rozkvitlo a kúzlo lásky pričarovalo pannu k mladému mužovi, majúcemu síce dosť vedomostí, ale málo šťastia, aby domohol sa nejakého primeraného postavenia. Matka nechcela preto dať dovolenie k sobášu a mladí ľudia počali sa súžiť. Tu zkrsla v matke znamenitá myšlienka; vyprosila si audienciu u cisára a priniesla k nej uschlý milostivý dárčok, upamätajúc dobrotivého panovníka na onen výjav na hradbách. Cisár sa usmial a vravel: „Choďte s Bohom, bude vám obom spomoženo.“ O dakoľko dní neskôr obdržal mladý muž výnosné miesto na statkoch cisárových a skoro na to odviedol si drahú sverenicu k oltáru. Ružu odložili si manželia čo drahú upomienku.

*

Keď Ferdinand I. (V.) na trón dostúpil (r. 1835), pýtal sa ministra grófa Kolovrata, jako sa volá najstarší vládni praktikant v rakúsko-uhorskej monarchii? Minister to nevedel povedať. No panovník usmial sa a hovoril: „To som ja sám, lebo som musel celých 42 rokov čakať, než som svoju terajšiu službu dostal.“

*

Raz prosil Ferdinanda I. (V.) jeho tajomník, aby mu pridal pisára, poneváč sa žiadosti o podpory tak veľmi množia, že jich sám všetky odbaviť nemôže. Kráľ povolil jeho žiadosti, no pridal: „Viac než 600 zl. ročite mu dať nemôžem, lebo sú teraz časy zlé.“ Tajomník obrátil sa tedy k policajnému riaditeľstvu v tejto záležitosti, a riaditeľstvo odoslalo mu najlepšieho svojho diurnistu, ktorý zo svojej každodennej zlatovky okrem seba i svoju starú, chudobnú matku vydržovať musel. Diurnista dostavil sa u kráľovho tajomníka, a chcel sa cisáru-kráľu samému predstaviť a jemu poďakovať. „Počkajte tu,“ hovoril tajomník, „cisár je práve v maštaľách, kam o tomto čase koňom cukor nosieva; o krátky čas pôjde Jeho Veličestvo touto izbou a pri tej príležitosti vás predstavím.“ V tom okamžení vstúpil tiež kráľ; diurnistovi zarosily sa oči v pocitu vďačnosti, že sa jeho hmotné postavenie tak odrazu polepšilo. „Neplačte,“ riekol kráľ, „pravda, ten plat vidí sa vám byť malým? Veď som už sám na to myslel; nuž teda, budete mať ročite 1200 zlatých.“ Diurnista, radostným pohnutím uchvátený, počal až teraz naozaj plakať, pričom slová: „moja matka! moja matka!“ zajakavo vyvolával. „Ste dobrý syn,“ riekol kráľ, „vidím to na vás; dostanete tedy ročite 1800 zl., ale teraz už neplačte!“ a sám v najväčšom pohnutí rýchlo odišiel.

*

Uctenie práce. V šesťdesiatich rokoch, keď Napoleon III., francúzsky cisár stál na vrcholi svojej slávy, trávil jedno leto s celým dvorom v Compiégne. Cisár prechádzal sa rád včasne ráno vo sprievode niektorých oddaných dvoranínov okolo zámku. Raz pri podobnej prechádzke kráčal cisár so svojím sprievodom na úzkom, kríkami do okola zarastenom chodníku, po ktorom z protivej strany šiel starší človek, nesúci na chrbte ťažkú nošu dreva. Sotva že to zpatril knieža Morny, vybral sa hneď proti nemu, aby ho vrátil; cisár to ale nedovolil. „Myslím,“ — hovoril, — „že my skorej stačíme sa vrátiť, než onen človek; nechajme ho ísť svojou cestou. Prácu treba uctiť, poneváč jej ďakujeme to, čím sme; lebo jestli nás robotníci opustia, budeme ztrateni.“ Po tých slovách zvrtnul sa Napoleon a šiel tak ďaleko nazpäť, až našiel miesto, kde sa mohli pod ťarchou shrbenému mužovi vyhnúť, a len potom pokračovali v svojej prechádzke.

*

Z detinského veku presidenta Clevelanda. Bývalý president Spojených Štátov amerických prezradzoval už čo chlapec bystrý, zároveň ale i šelmovský um. Raz ho chcel učiteľ pre študentský kúsok potrestať, asíce mal dostať s lineálom na ruku. Pred školou hral sa ale malý Cleveland, pri čom si ruky nadmier tintou zašpinil. Učiteľ ho vyvolal z lavice a držiac lineál v ruke, napomínal ho, aby sa pekne držal. A teraz mala nasledovať pokuta. Chlapec však prv, než by bol podal pravicu k zaslúženému trestu, bojac sa, že za špinavú ruku dostane dvakrát toľko, napľuval si rýchlo do dlane, a aby bola koľko-toľko čistejšia, utrel si ju o kabát, ľavú ale si schoval za chrbát. Učiteľ vidiac špinavú ruku, hovorí mu: „Keď v celej triede najdeš čo i len jednu ruku, ktorá by bola špinavšia, než tvoja, nuž ti tentoraz odpustím trest.“

Bez toho aby bol slovo preriekol, ukázal Cleveland svoju ľavú ruku, ktorá, poneváč ju o kabát neutrel, bola ešte špinavšia. Učiteľ sa ledva vedel smiechu zdržať, chlapcoví spolužiaci ale vypukli v hlasitý smiech. „Dobre“ — hovorí učiteľ — „tentoraz ti je odpustené, môžeš ísť na miesto.“ A malý šelma sadnul si hrdo na svoje miesto.