ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Početná rodina bola sa už naobedovala, keď tu zrazu prijde dávno očakávaný hosť.

„Ste hladný, strýčko?“ spýta sa ho malý chlapec.

„Ako vlk,“ odpovedal strýk, „len mi dajte chytro jesť, lebo ináčej vás zjiem!“

Rýchle mu doniesli na stôl jiedla, ale ani len za ližicu polievky nevládal do úst položiť, natoľko ho trápili rozličnými otázkami.

„Nuž a čože robí švagor?“ zpytuje sa domová pani.

„Zomrel,“ odpovie hosť, zanoriac ližicu do polievky, ktorú ešte ani nekoštoval.

„Nuž a švagrova žena,“ opýta sa jedna z dcier.

„I tá zomrela,“ znela znovu odpoveď.

„Toto je už veru smutná novina,“ odpovie druhá dcéra, „a jako že sa má náš bratranec?“

„I ten zomrel.“

„Tetke ale vari len nič nechýba?“ opýta sa domáci pán.

„Včera sme ju pochovali,“ odpovie hosť.

Celá rodina sa s plačom rozišla, každý si hľadal inde kútik, kde by sa mohol vyplakať, nechajúc hosťa samotného. Tomuto bola táto samota nad mier vítaná, lebo sa mohol v pokoji najesť.

Keď sa dobre naobedoval, vyhľadal celú rodinu a potešil jich: „Neplačte toľko, všetci žijú v najlepšom zdraví.“

*

Toto stalo sa v Budapešti. Jedna pekná pani, ktorá rada jastrila po chlapoch, doviezla sa v omnibuse až na miesto, kde omnibus zastáva. O chvíľu došla nazad ku konduktorovi omnibusu a medzi nimi rozpriadol sa tento rozhovor:

Pani: Potkala ma veľká škoda. Ztratila som tobolku s peňazí, musel mi ja na omnibuse niekto z vačku vytiahnuť.

Konduktor: A koho máte v podozrení?

Pani: Toho mladého pána, ktorý pri mne sedel, lebo som cítila, že mi chodil rukou okolo vrecka…

Kontrollor: Nuž a prečo ste nehovorili hneď?

Pani: Myslela som, že mi dáva ľúbostný lístok do vrecka!…

*

Drahá dyňa. Kuchári kniežatských rodín Farnese a Este sišli sa na ringu v Ríme, kde istý zahradník predával krásnu včasnú dyňu. Jedon z kuchárov ponukol mu ihneď 5 lír (1 lira = 40 kajciarov) druhý na to 10 lír; 20, 30, 40 a tak ďalej až ju konečne kuchár kniežaťa Farnese kúpil za 200 lír. Okolo stojáci vysmievali sa kuchárovi, keď prevzal tak draho kúpenú dyňu a všetci sa nazdali, že ho jeho pán príkladne potresce za to, že tak rozhadzuje peniaze. Ale práve protiva toho sa stala. Knieža Farnese pochválil svojho kuchára a ešte i obdaroval, že tak chránil česť svojho pána, kdežto knieža Este vyhrešil svojho kuchára a odohnal za to, že svojou skúposťou pohanil svojho pána, lebo tam gazdoval, kde to česť jeho pána ani najmieň nevyžadovala.

*

Úžerník. Ktosi vypožičal si medený kotlík od suseda, no dostal ho len tak, až mu sľúbil veľkú odmenu. Keď mu požičaný kotlík vrátil, položil doňho ešte jedon menší. Majiteľ spýtal sa, že čo znamená ten menší kotlík? „Tvoj kotlík sa — hovorí sused — okotil!“ Úžerník zaradujúc sa tak veľkým úrokom, schoval obidva kotlíky. — O nedlho si zase požičal sused od úžerníka ten väčší kotlík, poneváč mu ho ale veľmi dlho nevracal, bol úžerník prinútený pýtať si ho. Vtedy mu sused odpovie „že kotlík zdochol“. — „To je darobný žart,“ — odpovie úžerník — „jako žeby kotlík mohol zdochnúť?“ — „Zvláštna vec,“ na to sused, „to si však uveril, že sa kotlík okotil, a že zdochol, nechceš veriť?“

*

Utrápený pán vošiel do sklepu, v ktorom predávajú umrlčie truhly. Zomrela mu žena, chcel jej kúpiť umrlčiu truhlu.

„Aká sa bude ľúbiť?“ pýtal sa sklepník.

„Ktorá je lepšia?“

„Viete, pane môj,“ odvetil sklepník, „z kovu je trvácnejšia, ale drevená je zdravšia.“

Pán kúpil už len tú zdravšiu, mysliac si, že beztak nič nenie trvalé na svete, a že pod tým titulom škoda je groša vydať.

*

Išiel jedon po pýtaní. Aby väčšmi naklonil k milosrdenstvu srdcia milodarcov, hovoril všade skrúšene, kde sa objavil:

„Prosím ponížene za malú obetu pre pohorenca.“

Ale raz zviedlo sa mu zle.

„Ukážte vysvedčenie o tom, že ste vyhorenec,“ preriekol k nemu oslovený gazda.

„Aj to mi tam pri ohni zhorelo,“ odpovedal žobrák pomútený.

*

Z rozkazu slečninho zasadila služka rozmarín. Slečna vzala si kvetník do svojej izby. Po dvoch týždňoch zpýta sa zvedavá služka svojej veliteľky: „Slečinko, ujal sa ten rozmarín?“

„Ah, horkýže ujal,“ odpovedala táto, „každý deň vyťahujem ho zo zeme, či už dostal korene, ale ani chýru…“

*

Dobrodinec

Pán: Veď sú vaše deti zdravé a zdravie je najvyšším pokladom na svete, čože ma teda unúvate?

Prositeľ: Ale nemajú čo jesť, bojím sa, že mi pochorejú…

Pán: Nuž, tak potom príjďte pýtať o pomoc!

*

Beznádejný stav

A.: Jožka Haplavého zaviedli do blázinca!

B.: Nuž a či sa zbláznil?

A.: Veru je pochabý; namyslel si, že musí poráď zamenovať dáždniky.

B.: Ah to nenie nič zvláštneho, to sa hockomu pridá!

A.: To už hej! Ale on nechá stáť dobrý dáždnik a zlý berie so sebou.

B.: Jaj, na ten pád je on vskutku už v beznádejnom stave.

*

A.: Vieš čo je nového? Ján Kľučka zomrel.

B.: Neborák, veď to býval zdravý človek, čože sa mu stalo?

A.: Dostal zapálenie modzgov.

A.: No to som mu veru mnoho raz ukrivdil, lebo koľkokoľvek razy sme sa len dohadovali, vždy som ho zahriaknul, aby čušal, lebo že má otruby v hlave.

*

Kohosi pomenovali kráľom bláznov. „Dajž to Pán Boh, aby som sa tým stal!“ odpovedal tento. „To by som mal zo všetkých panovníkov najviac poddaných.“

*

Na šťastie. Pani sedí v izbe a zrazu počuje cingot pohára v kuchyni. „Čo je to, Marka?“ zpýta sa slúžky. „Spadol mi pohár,“ odpovie Marka, „ale na šťastie sa len na dva kusy rozbil.“ „Na šťastie? Nuž a či je to šťastie?“ „Pravda že, lebo keď sa pohár rozmrví na márne kusy, tak je potom ťažko sklo posbierať.“

*

Pozná sa. Stretnul sa Mišo Kurda so svojim známym, ktorý sa ho pýtal, čo nového? Načo Kurda odpovie, že žena mu zľahla a mala dvojčence.

„Čo?! Dvojčence?“ pýta sa známy.

Načo mu Kurda odpovie: „Vlastne len jedno dieťa sa mi narodilo, ale musím povedať dvojčence, lebo keď niečo poviem, veria mi z toho ľudia i tak len polovicu.“

*

Nová psia choroba. Pán Ž. zpytuje sa svojho priateľa: „Kde je tvoj pekný novofundlandský pes? Nemáš ho už?“ — „Už je po ňom, trpel a zhynul na kameň.“ — „Kýho čerta?“ — „Ano, bál som sa, že sa mi zbesnie, nuž som mu kameň uviazal na krk a strčil som ho do Dunaja.“

*

A. Čo je dľa tvojho náhľadu lepšie: mať hojnosť známych, alebo nemať žiadneho?

B. Rozhodne lepšie je, nemať pražiadnych známych!

A. A prečo?

B. Lebo to má dve veľké výhody: nikto sa u teba nezadlží, a ty tiež nemôžeš dlžôb narobiť!

*

Kuráž

A.: Povedzte mi predsa, máte vy kuráž?

B.: To si myslím!

A.: Ozaj? Požičajte mi teda desať zlatých!

*

A.: Chceme-li toho zlodeja prichytiť, musíme dákeho smelého človeka so sebou vziať.

B.: Pozvime sebou ševca, čo naproti býva; ten má istotne kuráž! Práve včera oženil sa — po tretíkrát.

*

Istý muž, ktorého častejšie lúpežníci v londonských uliciach napadli a olúpili, netrúfal si viacej pod večer vyísť z domu. Dobrí známi radili mu, aby si zaopatril revolver. „To je všetko pekné,“ odvetil on, „ale tí huncúti by mi ho ukradli tiež.“

*

Podivná vec. Keď mám vrecká od peňazí ťažké, hovoria naši o mne, že som „ľahko“-myseľný; mám-li naopak vrecká ľahké, hovoria mi, že sa ma vraj chytá — „ťažko“-myselnosť! Nech sa človek tedy s nimi vyzná!

*

Jedon zaháľač zase takto v sebe rozumoval: „Divno je to na tom svete. Hovorí sa: ,Čas sú peniaze!‘ Ja mám času vyše lazianského práva, a peňazí nemám ani len babky!“

*

Aj to je príčina!

Pán: „Slečinko! zahrajte mi dačo na klavíre!“

Slečna: „Ľutujem pane, ale dnes nemôžem; som veľmi — zachripnutá.“

*

Praktický spôsob

Otec: „Liluška, predsa bys len mohla zaspievať našim hosťom jednu pesničku!“

Lili: „Ale apuško, veď je už dvanásť hodín!“

Otec: „Práve za to; už by som rád ísť spať a hosťov len nemôžem vyhnať.“

*

Prázdna nádoba. Ktosi povedal, keď bola reč o plávaní, že sa mu nikdy nezanorí hlava do vody.

„To nenie div,“ dostal za odpoveď, „prázdna nádoba vždy zostáva na povrchu vody plávať.“

*

Medzi kamarátmi

Prvý: „Čo si taký smutný priateľu?“

Druhý: „Veď vieš: zomrel mi strýc…“

Prvý: „Ah! tak je to predsa pravda, že ti málo poručil?“

*

Hrozná pokuta

Matka: „Prečo plačeš Jožko?“

Jožko: „Kúpil som si za dva krajciare cigaru a keď som fajčil uvidel ma otec, — a…“

Matka: „A ťa ubil?“

Jožko: „Nie, ale mi rozkázal, že musím — celú tú cigaru vyfajčiť!“

*

Že je mnoho hlúpych. Istý šľachtic čítal v novinách nasledujúce náveštie: Po dlhom skúmaní podarilo sa mi vynaísť prášok, z nehož nasype-li sa do rybníka, v 14 dňoch sa plodia výborné kapry. Kto mi zašle 5 toliarov, tomu dôležité toto tajemstvo sdelím. V Berlíne… N. N. — Milý šľachtic si myslel: ej tu za malé peniaze naplním kaprami prázdne rybníky! položil 5 toliarov do listu a prosil o sdelenie toho tajemstva. Za krátky čas dostal list s 5 toliary a nasledujúcu odpoveď: „Milý pane! Zaslaných 5 toliarov vám zase nazpäť posielam, prečo, dozviete sa z nasledujúcej úmluvy, jako i príčinu, ktorá mňa pohnula ono náveštie dať do novín. Stavil som sa so svojim priateľom, že i najväčšie hlúposti môžu sa oznámiť, a predsa sa najde somár, ktorý to uverí. Vy, vážený Pane, už ste päť a dvadsiaty. So všetkou úctou váš N. N.“

*

Hrozba. Istá panička nemohla sa vydať. Raz sedela na diváne a hovorila sama k sebe:

„To bol šiesty včera, ktorý mi sľuboval, že si ma vezme za ženu a i tento zostal mi neverným. Ale počkajte vy mužskí, nech len príde ten mne súdený: za vás všetkých vypomstím sa na ňom!“

Chudiak! Má ten nedobré výhľady, ktorému sa dostane!

*

Krstný, ktorý býval ďaleko až hen v tretej stolici, prišiel navštíviť svoje krstňa, vlastne jeho rodičov. Jeho krstniatko bolo dievča a malo svojich poctivých tridsať rokov.

„Nuž a čože, jakože s mojím krstňatom, s našou Zuzkou, či sa ešte nevydala?“ pýtal sa príchodzí domácich.

Načo odpovedala pani matka: „Ah, veru sa ešte nevydala, ona čaká!“

„A načože čaká?“ pýta sa zvedavec.

„Nuž hľa — na pytača!“

*

Veľký pútec. Anna bola stará panna. Nemala pytačov dlho-dlho. Konečne došiel jedon, ale ten mal hlavu holú jako koleno. V mene Božom už sa mu len prisľúbila. Veď aj toho Pán Boh stvoril.

Raz sedeli oba zasľúbení na kanape a po izbe hrali sa malí bračokovia nevestiní. Naraz ztrhla sa hádka medzi malými. „Čože sa vadíte,“ pýta sa sestra Anna.

„Jožko povedal,“ riekol Ďurík s plačom, „že keď sa budem ženiť, aj mne vyholia na hlave taký veľký pútec, aký má tvoj zasľúbenec!“

*

Lichotenie starej panne

On: Ah, milostivá slečno, vy ste z roka na rok krajšia.

Ona: Oh prosím, prílišne mi lichotíte.

On: Že prílišne? Povedzme teda, že z desaťročia na desaťročie!

*

Na každý pád chcel sa pustiť do rozhovoru.

Mladý pán (na ulici k neznámej slečne): „Slečinko, dovoľte, aby som vám mohol poslúžiť dáždnikom!“

Slečna: „Veď ani nemáte dáždnika!“

Mladý pán: „Načo? veď zase ani neprší!“

*

Mladý človek hovorí k slečne, ktorá ledva že sa vie udržať na ľade postojačky: „Zdá sa mi, slečno, že ste dnes po prvý raz na ľade?“ — „Aj poslední raz!“ odpovedala práve upadlá slečinka.

*

Na mena v juli

Gratulant: Prichádzam s citami najvrelejšími.

Slečna: Prosím vás, dajte mi pokoj s vrelými citami teraz v tejto horúčosti.

*

Pri popise pýtajú sa mladého človeka: „Ste ženatý?“

„Nie!“ — „Ste ešte svobodný?“

„Nie!“ — „Ste teda už vdovec?“ — „Nie!“ — „Nuž čo že ste teda? Voľačím len musíte byť!“ — „Nuž sverený som už od štrnásti dní!“

*

Zbytočné

Matka: „Ale Zuzka, prečo si taká ľahostajná oproti tomu Jankovi?“

Zuzka: „Ale maminka, však sme už zasľúbení (sverení).“

*

Celkom obchodným spôsobom

Pán: „Vás mi odporúčali za sprostredkovateľa sňatku. Rád by som sa oženiť a chcel by som vašu pomoc použiť.“

Sprostredkovateľ: „Pekná vec; či vám mám ukázať moju knižku so vzorkami?“

*

Nešťastie na nešťastie

X.: Braček, ja som v láske potrestaný.

Y.: Jakože to?

X.: Mal som tri sľúbenice, jako vieš, ale čím som sa priberal k sobášu, prvá — odišla do kláštora za mníšku, druhú odňala mi neúprosná smrť…

Y.: A tretia…

X.: To je to najväčšie nešťastie, tá zostala mi na krku!

*

Príčina k hnevu. Z dvoch priateľov oženil sa jedon. V krátkom čase ženáč začal bočiť od svojho priateľa a to prišlo tak ďaleko, že sa ani neschádzali. Jedon jích známy stretne sa so ženáčom a pýta sa ho: „Prečo sa hneváš na svojho bývalého priateľa?“ Na čo tento cele rozzlobený odpovie: „Keby jeho nebolo bývalo, nikdy nebol bych sa poznal so svojou ženou. A mohol som byť šťastným!“

*

V manželstve za pol roka. Pri súde vyšetruje sudca: „Ste ženatý?“

Obžalovaný: „Som.“

Sudca: „Od kedy?“

Obžalovaný: „Žena hovorí, že len od pol roka, ale mne sa zdá, že aspoň od desať rokov.“

*

Prezradila sa

Evka (rok po svatbe): „Janko ľúbiš ma ešte tak jako pred rokom?“

Janko: „Dozaista moja dušička.“

Evka: „Ale to ešte nenie tá pravá odpoveď. Rada bych to vedela, jako veľmi ma ľúbiš?“

Janko: Ľúbim ťa práve tak, jak ty mňa!“

Evka (odstrčí ho od seba): „Ber sa mi z očú, ty ošklivý človek!“

*

Zvedavá žena

Žena (s úsmevom ku svojmu mužovi): A či ma rád máš naozaj?

Muž (vzdychnúc si): Ah, rád, rád, lenže mi už daj pokoja.

Žena: A jestli ti umrem, či mi na hrob budeš chodiť plakať?

Muž (netrpezlive): Veď už len umri najprv, o druhé sa netráp! S plačom tiež bude jako bude!

*

„Ženičko milá, jestli by som náhodou na desiatu neprišiel domov z krčmy, nečakaj na mňa s večerou!“ hovorí muž milovanej žene. „Nestrachuj sa, milý mužu, nebudem ani do tedy čakať, lež pôjdem už o deviatej pre teba,“ odpovie mu roztomilá manželka.

*

Roztržitá žena. Toto je asnáď tvoja žena? Musím uznať, utešená ženská! Môžeš byť s ňou šťastný!

Len to je bieda, že je veľmi roztržitá; pomysli, nedávno len dal som jej za kopu peňazí aby mi tucet košiel doniesla a čo myslíš, čo mi doniesla? Jedon nový klobúk sebe!

*

Žena: Počuj mužu, dvadsať ráz ti hovorím, že potrebujem 100 zlatých, musíme ísť na bál. Či si hluchý alebo uši máš dačím založené?

Muž: Založené, žena, založené. Všetko mám už založené pre tvoje márnivé chútky!

*

Žena: Ach, mužu môj premilý, veď som ti mala krásny sen… —

Muž: Čože sa ti takého prisnilo? —

Žena: Že si mi kúpil k zajtrajším meninám zlaté hodinky! —

Muž: To je nie zlé…, choď si len, prosím ťa, znovu pospať a vysnívaj aj to, že kde ti veznem na ne potrebných groší?

*

Do jednoho obloka v izbe vhlbená je žena, do druhého muž. Ani za svet nepozrú na seba, lebo sa hnevajú.

Vzdychne najprv žena:

„Ach, smrť, prečože nechodíš, prečože ma nevysvobodíš!…“

Pohnutý muž prosebne uprel svoj prenikavý zrak k nebesiam a tiež vzdychol:

„Oh, Hospodine, vyslyš prosbu mojej Evy…“

Ale smrť sama sebou nemá moci a Hospodin nenie náhlivý.

Za chvíľu vošiel do izby andelík, malá dcéruška a rozohnala chmáry s oblohy manželstva svojich rodičov.

Žena i muž boli spriatelení.

*

Na Kriváni. Výletník, ktorý vyškriabal sa hore na vrchol Kriváňa, obrátil sa ku spoločníkom a vzdychol:

„Pozrite, toto je to nebezpečné miesto, kde ma bolo potkalo veliké nešťastie. Pred 15-imi roky v tejto prepasti utratil som svoju nebohú ženu a dáždnik…“

„Ah!“ zhrozili sa spoločníci.

„A dáždnik bol celý nový,“ doložil skormútený vdovec.

*

Citlivý muž. Môj muž je skutočne dobrá citlivá duša! Keď ja na dvore rúbem pol siahy dreva, sadne si za kachle a pol dňa plače, že tak mnoho musím robiť!“

*

Z denníka ženáčovho. Prišli nám do ruky úryvky z denníka jednoho ženáča, z ktorých podávame tieto veci:

Keď som nebol ženatý, vždy mi chýbala jedna polovička. A teraz, keď som ženatý, všetko ma omína a zdá sa mi, jakoby som mal viac o jednu polovičku.

Ach Bože môj, len teraz počínam chápať dačo z nauky o hláskach. Predtým nemal som ju za dôležitú, ale teraz vidím, že je dôležitý rozdieľ medzi hláskami. Predtým, pokiaľ nebol som ženatý, mohol som ľúbostné listy písať a teraz nesmiem ani pisnúť.

„Filosofi hovoria, že je život: sen. Aj tomu teraz rozumiem. Lebo len vtedy žijem pokojne, keď spím.“

„Moja dobrá žena to je len dobrota. Podelili sme si prácu. Keď ona hovorí, ja čuším; a keď ja čuším ona hovorí. A pritom nikdy neustane.“

Nedávno onemocnela. Zavolal som jej lekára. ,Nech ukážu jazyk,‘ povedal k nej lekár… Zvrtol som sa, chytil milého pána za kabát a vyhŕklo zo mňa: „Oni nech mi hneď idú von z domu… Takého lekára nepotrebujem. Moja žena má taký jazyk, že ho ani ukázať netreba a… pozná ju po ňom celé okolie.“

*

„O nezomri mi, nenechaj ma tu, vdovský chlieb je tvrdý“ — narieka žena pri posteli svojho chorého muža. — „Dosiaľ sa všetko dialo dľa tvojej vôle, tentoraz sa ale stane dľa mojej!“ odpovedal chorý muž a zomrel.

*

X.: A od kedy si vdovcom?

Y.: „Od vtedy, jako mi žena zomrela.“

*

Vo zverienci

Majster (k svojmu učňovi, ktorého po zverienci vodí): „A ktorej šelmy by si sa bál najviacej, Janko?“

Janko: „Hyeny, pán majster, hyeny, lebo tá by mohla ešte vyhrabať nebožkú pani majstrovú!“

*

Vdovec a zahradník. „Toto teplé počasie trvá už za niekoľko týždňov,“ riekol vdovec zahradníkovi. — „Áno,“ odvetil tento, „poriadny dáždik by neškodil a to by všetko liezlo zo zeme.“ — „Ježiš Maria, to nie!“ vykríkol naľakaný vdovec; „ja mám dve ženy v zemi.“

*

Dobrý úmyseľ. Vdovec (po pohrabe ženy): „Teraz stane sa zo mňa hodný človek!“ — „Nuž a prečo?“ pýtal sa jeho známy. — „Nuž, horšia moja polovička je zahrabaná a tá lepšia tedy zostala.“

*

Prečo sa mu zachcelo druhej svatby? Dvaja sedliaci stúpali z trhu domov a rozberali v rečiach svojich hospodárske záležitosti.

Zrazu počne vdovec Mišo: Nuž a či viete čo nového kmotre?

Sused: Nuž čo?

Mišo: Bude skoro svatba.

Sused: U kohože?

Mišo: Nuž u mňa.

Sused: Ale bisťu Bohu! majteže rozum! Vy by ste sa chceli znovu ovrabčiť? vo vašom veku?

Mišo: Nuž viete, je mi to tak clivo samotnému, keď sa mi v noci kýchne, ani mi nemá kto povedať: „pozdrav Pán Boh!“

*

A.: Prečo nerastie ženám brada?

B.: To nevieš?

A.: Neviem.

B.: To Pánboh múdre zariadil. Ženy neboly by v stave zatiaľ mlčať pokiaľ, by jim holič bradu holil.

*

Ten musel mať domácich radostí! Na peštianskom veľtrhu bol i jedon šiator s všeliakými obrazmi, ktoré dvaja z jarmočníkov obzerali. Medzi inými kusy ľúbil sa jednomu z nich obraz, na ktorom čert dajakú ženskú v pazúroch drží. „No, však je to pekný obrázok, kmotre!“ „Pekný, pekný ale nie pravdivý,“ odpovie ten druhý, „lebo keby čert moju starú v pazúroch držal, táby mu už dávno bola oči vydriapala.“

*

Poznal svoju dcéru. Mladá žena, majúca hlavatú náturu, dostala bitku od svojho muža. Nahnevala sa, naviazala malý batôžtek a poď ho k svojim rodičom. U matere a u otca vysťažovala si, vyponosovala sa, až konečne odpovedal otec:

„Dievka moja, choď ty len nazpät ku svojmu mužovi a povedz mu, že ak moju dcéru bitkou ešte raz prinúti k úteku do rodičovského domu, ja ju tuná tak vylúpem, že mu to veru nebude slúžiť ku cti!“

A od toho času vraj mladá žienka ani bitky nedostala, ani na ponosy k rodičom viac nechodila.

*

Vzorná gazdina. „Ženo, čuješ, ženo!“ — „Čo chceš darebáku?“ — „Ale si už podojila kravu?“ — „Podojila.“ — „Kam si dala mlieko?“ — „Vypila som.“ — „Prečo si nenechala i mne?“ — „Preto, že nezaslúžiš, tri dni sedíš v krčme.“ — „Žena, ale mne sa zdá, že s tou kravou ľužeš. Však som ju pred troma dňami predal.“ — „A veru, môžeš mať pravdu, už som ju tri dni nepočula ručať.“

*

Istý pán vyhlásil v novinách, že mu žena ušla, a že tomu, kto ju nazpak dovedie, dá dve jalovice.

Na druhý deň vyhlásil druhý pán: „I mne žena ušla, a kto si ju zadrží, darujem mu pár juncov.“

*

Muž (prichádzajúci domov): „Kde je moja žena?“

Komorná: „Pani veľkomožná si v salóne oddychujú, lebo sa veľmi presilili.“

Muž: „Tak? Nuž a to v jakej práci?“

Komorná: „Cez celé predpoludnie robili cestovné plány, do ktorých kúpeľov majú ísť.“

*

Zvadlivá žena povedala mužovi, keď jej na šaty kúpil, čo sa jej neľúbilo: „Ty ozaj vybereš vždy len to najhoršie!“ — „Ba veru máš pravdu,“ odvetil manžel, „najlepšie videť to na tebe!“

*

Prečo tancuje

žena: Pozri starký, jako tancuje ten mädveď.

Muž: Ľahko mu je tancovať, však nenie ženatý!

*

Podozrivá otázka. Muž prišiel domov z jarmoku. Už bola polnoc. Klopal na oblok.

„Kto je to?“ ohlásila sa žena.

„Nuž a na kohože čakáš tak pozde?“ odvetil zadivený muž.

*

Akurátnosť. „Mužu, či už len raz povedieš riadny život?“ „No už veru neviem, môžem-li žiť ešte riadnejšie; riadne chodím k Pinkusovi, riadne hrám do polnoci karty, riadne pijem po troch litroch vína a riadne prichádzam domov po druhej hodine v noci. Nuž jakúže chceš ešte riadnosť?“

*

Prečo ustúpi

A.: „Vidíš, keď sa ja povadím so svojou ženou, vždy jej ustúpim.“

B.: „Tak je to v poriadku: vždy múdrejší ustúpi.“

A.: „Hej, keby som ja bol taký silný, jako som múdry, veci by som ja jej ukázal!“

*

Žena: Čože tak zazeráš, jako žaba, keď hrmí?

Muž: Bolí ma otlak. —

Žena: No je to historia! I ja som mala otlak, ale… —

Muž: — ani ten u teba nevydržal!

*

Istý muž mal veľmi jazyčnú polovičku. Keď sa ho táto jedonkrát vypytovala, že čo je to tá opposicia v sneme (na diete), o ktorej noviny zavše toľko píšu, odpovedal jej; „Opposicia je pre ministrov práve to isté, čo si ty pre mňa v našej domácnosti.“

*

A.: Prečože ti je tvár tak napuchnutá?

B.: Eh, nehovorme o tom, to je ženská ručná práca.

*

Muž, ktorý mal veľmi zlú manželku, spával častejšie v osamelej izbe. Ráz sa mu videlo, že stojí u jeho postele duch. Zľaknul sa pravda veľmi, ale konečne sobral všetku svoju smelosť a zkriknul: „Kto si? Jestli si dobré, neurobíš mi beztoho nič; jestli si zlé, úfam, že mi tiež nič neuškodíš, lebo sme z rodiny: veď som si vzal diablovu sestru za ženu!“

*

Tá čeľad! Marka, prizri že sa tým stoliciam, — samý prach!

Ruky bozkávam, ale je to zcela prirodzené, lebo dnes ešte nikto nesedel na nich!

*

Jedna slúžka vyslúžila si takého vysvedčenia od svojho pána u ktorého za rok slúžila:

„Vysvedčenie, mocou ktorého doznáva sa, že služka N. N. u mňa slúžila za jeden rok, a po celý ten čas osvedčila sa byť:

1. pilnou, postávať vo vrátach a pri studni;

2. šikovnou, v roztrusovaní klebiet o svojom pánovi;

3. vytrvalou, v oddychovaní;

4. vľúdnou, proti mládencom, ktorí ju poštipkúvali; a

5. vernou proti svojmu kaprálovi.“

*

Starý mládenec mal kuchárku, ktorá pri svojom šafárení i na to pamätala, že starý pán urodzený nebude večne živý. Pán videl čo sa robí a preto vzal raz kuchárku na slovo: „Počujete Dorka! Pridám Vám radšej 2 zlaté na každý mesiac, len mi už nič nepizajte.“ — Kuchárka počne sa usmievať a dodá potom dôverne: „Takto si lepšie stojím, pán urodzený!“

*

Na Nový rok

Sluha: Šťastlivý nový rok prajem!

Pán: Ďakujem, ďakujem. A čo si dostal takto rok?

Sluha: Prosím ponížene — nuž nič!

Pán: Buď i teraz s tým spokojný!

*

Domová pani: „Anna, asnáď chcete popoludní vyjsť?“

Komorná: „Ano, chcem ku svojej priateľke zaísť, aby som jej rozpovedala, aký novoročný dar som dostala.“

Domová pani: „Dobre; ale nezostaňte dlho.“

Komorná: „Neráčte sa obávať! O tom dare, čo som dostala, nebudem môcť dlho rozprávať!“

*

Nová kucharka

Pán: „Ale duša moja drahá, čože ste zase dnes s tým čajom porobili, veď sa ten ani piť nedá; má divnú chuť a vonia jako pomyje!“

Pani (k novej kucharke): Čože ste porobili? Veď som vám povedala, aby ste to tak zavarili, jako sa s kávou robí.“

Kucharka: „Nuž veď som tak; iba možná, že som snáď trochu viac cigorie zachytila.“

*

Gazdina: Katka! škoda ti pri umývam riadu dve sviečky páliť!

Katka: Však je to len jedna, rozrezala som ju na dvoje.

*

Na stredtýždeň a na nedelu

Pani (ku služke): „Marka, ja som s vami spokojná, ale…“

Marka (preľaknutá): „Čože, prosím ponížene?“

Pani: „Máte… dvoch frajerov.“

Marka (presvedčivo): „Ach nie pani veľkomožná; ten druhý chodí len v nedelu, keď je Ondrej na holi.“

*

Prostriedok proti nevernosti. „Ty Beta, povedz mi, či máš už milého?“

„Nie“ odpovie Betka, „musím si ešte len „najsť“; poraď že mi, prosím ťa, nejakého.“

„Dobre, môžeš mať môjho,“ odpovedá Zuzka; „musím na štyri týždne odísť a žeby mi neverným neostal, môžeš ho za ten čas ty mať; ale to ti hovorím, len za štyri týždne!“

*

Pani a košeľa

Marka: Ach Zuzka moja, jako som ťa dávno nevidela, u koho že slúžiš teraz?

Zuzka: Slúžim u pani Trepalkovej.

Marka: No to si veru na dobrú natrafila! Veď ti tá premieňa služky ani košele na sebe: uvidíš, že ťa o štvrť roka pošle preč!