Slovo

^[1] Sokol 1861, str. 24, Priateľ školy a liter. III, č. 5, pod názvom Pieseň slobody. V zachovanom liste redaktorovi Sokola P. Dobšinskému písal, posielajúc mu túto báseň: „W Kláštore dňa 2-ho W. Sečňa 1861. — Blahorodni Paňe! Prosím wás dnu pripojenú báseň pod menom Slowo w listě Wašom ráčtě uwerejniť. Tá báseň mislím že zodpowje našej potrebe w jistom ohledě. Zostáwam Wáš ctiteľ a prjatel Ján Kráľ.“ V archíve Matice slovenskej je Dobšinského list zo dňa 6. apríla 1861, v ktorom píše o tejto básni: „Štiavničania ma žalovali za pieseň od J. Kráľa v č. 4. t. r. Sokola podanú, a to u Kráľ. Námestníka v Budíne; ale týždne sa míňajú a odpoveď na tú žalobu neprichodí…“ Touto politickou príležitostnou básňou privítal J. K. októbrový diplom z r. 1850, ktorým sa cisár zaviazal rešpektovať historické krajinské snemy, a zdôraznil rovnosť národov v ríši. Starostlivosť J. K. o národ vypukla novými nádejami. Chcel pohýbať vôľou národa. Ale na liste vidno, že od písania literárnych vecí odvykol, lebo je celkom neistý v pravopise a píše ešte w a užíva štúrovský pravopis ako na konci roku 1843. Text Sokola sa s rukopisom zhoduje s výnimkou troch odchýlok. J. K. píše: Chorvát, nie Horvát; nech každý má, nie nech má každý; Inakšie sme len otroci, nie: Inak sme vždy len otroci.