ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je veľkým omylom si mysleť, že kultúre sa môže naučiť každý človek, keď chce. Naučiť sa možno veľkému počtu vecí, ktorých kvantita závisí na prijímacej schopnosti mozgu a na intenzite vynaloženej práce. Kultúre sa však nie je možno mechanicky naučiť, kultúra sa musí zažiť. Kultúrneho človeka poznáme na prvý pohľad a pri prvom rozhovore a to podľa toho, či vyspelosť mozgová je u neho v súlade s vyspelosťou citovou, či jeho ľudské kvality sú harmonicky vyvážené. U takého človeka možno potom hovoriť nielen o kultúre rozumu, ale i o kultúre srdca, ktoré složky sa uplatňujú pri jeho myslení i konaní.

Často však sa stretáme s ľuďmi, ktorí majú mnoho vedomostí, videli cudzie zeme a poznali mnoho nových zariadení, stále čítajú, a žijú, ako sa povie, kultúrne, ale preca sa nemôže o nich vraveť, že sú vzdelaní. Všetky tieto poznatky ako by sa prepadávaly do studne bez dna, všetky vedomosti a dojmy, ktoré prijali, sú v nich ako by oddelené, pretože nesplynuly s ich bytosťou, neprešly do ich vedomia, nestaly sa ich samozrejmosťou, nespojily sa s ich duchovným životom ako organická súčiastka, ale zostaly v nich vedľa seba poskladané ako cudzie, nestrávené složky. Jestvujú však i ľudia, ktorí nemajú náležitých vedomostí a chcú vzbudzovať dojem ľudí neobyčajne kultúrnych, preto opakujú poznatky, ktoré počuli náhodne od druhých, napodobňujú určité manýry, ktoré však na prvý pohľad prezradia svoj falošný náter, chcenosť a vynútenosť.

Tento typ ľudí sa vynoruje vo veľkom počte tam, kde prebieha prerod ľudskej spoločnosti, či už po zmene sociálnej alebo politickej, alebo sociálne-politickej, ako u nás po prevrate. V takýchto dobách sa javí potreba väčšieho počtu školovaných a študovaných ľudí a dostaví sa veľký nával žiakov do škôl, začína sa príliš urýchlene zväčšovať počet t. zv. inteligencie. Škola poskytuje prevážne vecné vzdelanie, ale o kultúrnu výchovu sa stará len vo vzácnych prípadoch. A dnes sa stáva tento nedostatok ožehavým problémom nášho kultúrneho života, lebo dnes nie je merítkom pre kultúrnu úroveň národa procento analfabetov, dnes nám záleží na najväčšom počte ľudí vzdelaných v najužšom slova smysle. Skutočnosť, že všetci občania nášho štátu — až na nepatrné procento — vedia písať a čítať, neznamená ešte, že sme na tom kultúrnom stupni, ktorý nám určuje naša tisícročná kultúrna tradícia, naše politické postavenie a naše poslanie.

Ako sme povedali, kultúre sa nedá s jedného dňa na druhý naučiť. Kultúra musí byť prirodzená, musí byť pevne v človeku zakotvená. Vzdelanie neznamená len súhrn vedomostí, neznamená len vycvičenosť mozgu, ale predpokladá rozvinutie všetkých ľudských kvalít, hĺbku a opravdovosť citov a vnútornú disciplínu. Teda o vzdelanostnej úrovni môžeme tam začať hovoriť, kde je v súlade vyspelosť citu a vyspelosť rozumu, kde všetky složky bytosti sú rovnako rozvinuté a vzájomne vyvážené a kde sú riadené vyšším zreteľom.

V kultúre musí byť človek vychovaný a táto výchova sa musí začať už v detstve. Požiadavkám takejto výchovy môžu vyhoveť však len kultúrni rodičia. Tak nemôže naraz vzniknúť kultúrna vrstva tam, kde jej nebolo alebo kde bola málo početná. Preto pri tvorení novej kultúrnej vrstvy treba počítať s prechodným stavom, v ktorom dôležitú úlohu má hrať tak zvaná prechodná generácia, ktorá sama zápasí s prvými ťažkosťami rozvoja, ale ktorá už vyciťuje nespokojnosť s daným stavom a snaží sa dostať dopredu. Tieto pokusy bývajú rozličnej hodnoty a pri nedostatku kritičnosti, keď nastáva stav spokojnosti so samým sebou, alebo keď sa upútajú pozornosti na vonkajšie veci a neprenikne sa ich podstata, môžu sa stať zjavom škodlivým, ba nebezpečným.

Naša národná spoločnosť práve v prítomnej dobe prežíva tento vývojový stupeň. Politická sloboda, vznik vlastného a samostatného štátu uvoľnily snahy všetkých národných vrstiev. Nastalo nové spoločenské preskupovanie. Za politického i kultúrneho útisku sa mnoho schopných a vzdelaných jedincov odnárodnilo najmä v poslednej generácii predvojnovej a tí chýbali v národe. Nahrádzali sa tými, ktorí tu boli a tí potom v úradoch a v najrôznejších zodpovedných úlohách robili rýchle kariéry. Z nedostatku vhodne kvalifikovaných ľudí uplatňovali sa menej alebo nedostatočne kvalifikovaní, alebo ľudia, ktorí síce mali odbornú kvalifikáciu, ale neboli to ľudia vzdelaní a svojím nepochopením pre kultúrne potreby národa boli i škodliví, čoho následky sa ukážu koľko ráz až neskoršie a budú citeľné v plnej miere možno i neskoro. Títo ľudia sa v novom postavení usilovali dohoniť všetko, čo im nebolo dané výchovou a podľa rozličnej prispôsobovacej schopnosti a stupňa inteligencie máme dnes najviac rozšírené dva typy ľudí: parvenuov a snobov.

Parvenu (franc. povýšenec) je historická osobnosť, ktorá sa objavuje v dejinách vždy po sociálnych a politických prevratoch, znamená typ človeka naraz povýšeného, ktorý nemá dostatočného vzdelania, ale silnú vôľu a široké ľakte predrať sa na miesto čo najvýznačnejšie. Je to v podstate nevzdelanec, koľko ráz i človek hrubých spôsobov, ktorého ženie túžba čo najvyššie sa dostať na spoločenskom rebríku bez ohľadu na všetkých, ktorí mu azda stoja v ceste. Pred prevratom bolo ho možno hneď poznať na prvý pohľad podľa obleku; dnes nie je tak nápadný, lebo standard obliekania je u nás značne vysoký a tak nie svojou zásluhou, ale usilovnosťou konfekčnej firmy sa dnes i parvenu môže dobre obliecť. Pravda, pri pozornejšom skúmaní ho poznáme podľa barvy a uviazania kravaty, podľa účesu, klobúku, topánok a — rúk. Neoklame ani jeho tvár nedotknutá vlivom duchovného života a premýšľaním o veciach hlbšej podstaty. Ale neklamne poznáme parvenua podľa chovania, obsahu a spôsobu reči a jej tónu a gestikulácie. Parvenu zásadne vždy a všetkému najlepšie rozumie, nikdy sa neprizná, že niečo nevie alebo nepočul. Hovorí o najdôležitejších otázkach s takou samozrejmosťou, akej je schopný len typický polovzdelanec. Je naplnený expansívnou namyslenosťou, pretože je presvedčený, že každého musí poučiť; jeho „ja“ je centrom sveta, všade ho cítime a hlavne počujeme. Parvenu sa usiluje dokázať, že je priateľom vznešených a vynikajúcich osobností, čo dokazuje najmä ľuďom spoločensky nižšie postaveným, ku ktorým sa chová buď s blahovoľným protekcionárstvom, alebo s nafúkanou hrubosťou. Sebavedome dáva pocítiť svoju moc, hovorí s podriadenými s vysoka, tónom nepripúšťajúcim diskusie, arogantne a bezohľadne. Dnes sa často stretávame s týmto typom v úradoch a často sme svedkami, že taký polovzdelaný úradník dáva pociťovať s rozkošou svoju úradnú dôležitosť ľuďom mravne a kultúrne vysoko nad ním stojacím, alebo karhá svojich podriadených v prítomnosti druhých, aby čo najviac vynikla jeho „moc“. Toto jeho chovanie sa však ihneď zmení, keď hovorí so svojím predstaveným, alebo s ľuďmi vyššieho a vlivného spoločenského postavenia. Zmení sa v pokorného sluhu, poníženého otroka bez presvedčenia a odporu, ktorý devótne prikyvuje všetkému, čo nadriadený presloví a za jeho priazeň predá i dušu. Parvenu sa usiluje za každú cenu pôsobiť dojmom inteligenta, ale táto jeho snaha môže vzbudiť u pravých vzdelancov len útrpný úsmev, lebo taký človek sa stáva smiešnym, veľmi často však i nepríjemným až odporným. Títo polovzdelanci radi prijímajú verejné funkcie, pre ktoré sa pre svoje nedostatočné vzdelanie, pre svoju nevychovanosť nehodia. Vidíme ich však často na čele kultúrnych spolkov, kde iba prácu zťažujú a mnohí povolanejší s nimi nechcú pracovať, lebo nie je s nimi možná ani diskusia ani dohovor. Preto vyhýbajú sa radšej verejnej činnosti, lebo spolupracovať s takými ľuďmi je im nepríjemné.

Druhý typ prechodnej doby je snob (angl. nevzdelanec so vznešenými chúťkami, duchaprázdny človek riadiaci sa len módou. Jeho chovanie sa nazýva snobizmus, čo pôvodne znamená latinsky sine nobilitate, bez urodzenosti, a označovalo meštiaka, ktorý chce vyzerať ako šľachtic). Snob je práve tak nezdravým ale sprievodným zjavom nášho života ako parvenu. Má v podstate všetky vlastnosti parvenua, len v civilizovanejšej forme. Snob totiž nechce byť už len inteligentom, snob chce mať vliv na vývoj kultúrneho života a chce spolutvoriť súčasný verejný život. K tomu sa cíti plne oprávnený, lebo ide s duchom doby. To znamená, že má svoju vilu, auto, veek-endový domček, alebo najmenej moderne zariadený byt podľa posledného čísla časopisu bytovej kultúry, alebo veletržných výstav, kupuje obrazy módnych maliarov, aby sa rámom hodily k barve kobercov a záclon, nosí najmodernejšie šaty a to zväčša len jednu sezónu, nakupuje vo vychýrených módnych domoch, najradšej zahraničných, a k tomu všetkému nemá osobného vzťahu, ani zvláštnej záľuby, ale chce, aby sa o tom všetkom vo verejnosti vedelo, a aby udával tón. K tomuto „bon tonu“ patrí, aby žena-snob mohla sa pochlúbiť, že má svoje kozmetické prostriedky priamo z Paríža, lebo stráca na noblese, keby si ich kúpila u nás. Snob, žena i muž, žije spoločensky, cestuje po cudzine, je v Paríži či Londýne alebo na Riviére ako doma a potom celý rok až do novej sezóny zabáva spoločnosť tým, čo kde zvláštneho jedol, koľko peňazí — na ktorých mu vôbec nezáleží — strovil, kde vzbudil svojou špeciálnou originalitou úžas a obdiv a podobne. Tráviť dovolenú u nás považujú takíto snobovia za degradovanie svojej vznešenosti, a keď sú k tomu okolnosťami donútení, omlúvajú sa, že tak museli urobiť. Cudzina, ktorú videli, nemá nijakého vlivu na ich obzory, na ich zušľachtenie, lebo nie je potrebou ich bytostí získavať na vnútornej hodnote ustavičným poučovaním a poznávaním.

Snob vidí len povrch vecí, nedohľadne k ich pravej podstate. Preto celý jeho život smeruje k dosiahnutiu vecí vonkajších, formálnych. Záleží mu na tom, aby mal čo najväčšie spoločenské úspechy, honí sa za titulmi, lebo nevie, že za každým seba vznešenejším titulom musí sa skrývať hodnotný a vzdelaný človek, inakšie nemá žiadnej ceny.

Spoločenský styk väčšiny našich vrstiev je regulovaný titulmi. Keď sa niekto predstaví ako je to zvykom vo Francii, v Amerike a inde, len menom, alebo nie je nositeľom nejakého zvučného titulu, nikto si ho nepovšímne, jeho práca nie je tak hodnotená a málo koho zaujíma. Naopak, meno môže si ponechať, len titul musí zdôrazniť a hneď sa stane stredom záujmu a pozornosti podľa príťažlivosti svojho titulu. Táto honba za titulmi ide často tak ďaleko, že ľudia, ktorí ho nemajú, trpia pocitom spoločenskej menejcennosti a sami si tituly udeľujú; preto je u nás každý človek najmenej správcom — trebárs len benzínovej pumpy (skutočný prípad!), — ale o tom už mlčí, hlavná vec, že je správcom. Ako by sa ľudia u nás hanbili za svoje ľudské hodnoty, za svoju často poctivo sprevádzanú prácu! Stal sa prípad v jednom slovenskom spolku, že požiadali známeho profesora o prednášku. Keď tento upozornil, že jeho kolega vec lepšie ovláda, že téma práve nespadá do jeho oboru, predsedníctvo sa priam urazilo, lebo navrhnutý kolega bol len — učiteľ!

Nemôžeme zaprieť, že by náš snob nežil kultúrne, veď číta knihy, ktoré vychytí novinárska reklama, snaží sa duchaplne hovoriť o všetkých aktuálnych veciach samozrejme ako povolaný znateľ, veľmi rád užíva cudzích slov, blýska sa znalosťou cudzích jazykov, hoci len povrchnou a nedostatočnou, len aby vzbudzoval dojem vzdelaného človeka. Často sa stane, že v slovenskom meste počujete odrazu hovoriť po francúzsky osoby, ktoré túto reč znajú len po stránke pár konverzačných fráz. Ale musia preca urobiť dojem vzdelaných ľudí! Alebo sedíte v spoločnosti a naraz jeden jej člen vstane, ide k telefonu a začne hovoriť cudzím jazykom — ktorému ani všetci zo spoločnosti nerozumejú — so svojimi vlivnými a vznešenými priateľmi. Takí ľudia si ani neuvedomujú, že tým podávajú len dôkaz, že sami seba za nič nemajú, lebo hodnotu nehľadajú v sebe, ale cenu má im dodať odraz ich vlivných priateľov. A často to bývajú ľudia v podstate cenní, ktorí však svoje vlastné hodnoty zahadzujú pre pochybné efektné úspechy, ktorými chcú vzbudiť dojem. Parvenua charakterizuje, že chce dokázať a uplatniť svoju moc, hoci násilím, u snoba je najcharakteristickejšie, že chce vzbudiť dojem. Je to vlastne v podstate tá istá snaha o moc a prevahu, ale spôsobom rafinovanejším. Tento dojem chce vzbudiť povrchnými vonkajšími vecmi, ktoré s pravou vzdelanosťou nemajú nič spoločného, naopak, snob zostáva ňou nedotknutý.

Takí ľudia sa ukazujú inakšími ako sú a pri každom konaní a hovore myslia len na to, aby sa zachovali podľa vonkajších formalít, spoločenskej etikety i na úkor svojej prirodzenej srdečnosti, za ktorú sa často hanbia, lebo sa im nezdá dosť vznešená, preto sa usilujú ju potlačiť. Snob sa takto zbavuje svojej ľudskej hodnoty a mení sa v mechanizmus riadený zvyklosťami konvencie.

Pretože snob je súhrnom povrchnosti, chýba mu pravá istota, prirodzené sebavedomie tkvejúce v hlbokej ľudskosti skutočne vzdelaného človeka. Snob sa nevie pre nič oduševniť, všetko mu je samozrejmé, všetko okolo seba podceňuje, pretože len on má správny názor, len to je dobré, čo on koná. Díva sa na všetko blazeovane, je všetkým presýtený, dochádza často až k cynizmu. Nikdy sa neprizná k svojej chybe, nad všetko sa musí povyšovať.

Snob a parvenu sú pravidelným zjavom ľudskej spoločnosti. Všade sa najdú ľudia, ktorí sa nachádzajú práve na tomto stupni vývoja. Keď sa objavujú v počte primeranom, strácajú sa medzi vzdelancami a ich vliv a pôsobnosť je minimálna. Keď sa však objavujú hromadne, stávajú sa zjavom, o ktorom treba uvažovať, lebo svoju polovičatosť a často i nemorálnosť vnášajú do okruhu svojej pôsobnosti.

Položme si len otázku, ako sa javí tento neblahý vliv u nás. Mohli sme sa nie raz presvedčiť, že naše zriadenia sú dobré, proti iným štátom i veľmi dobré, pokrokové, moderné, ktoré majú na zreteli záujmy prospešné pre rozvoj slobodného človeka. A často ustrnieme nad tým, ako v praxi je uskutočňovanie týchto zriadení veľmi vzdialené ich podstate, lebo ľudia, ktorí sú poverení funkciami týchto zriadení, nie sú schopní vo svojej polovičatosti pochopiť ich ducha, neprispôsobujú sa mu, nepovznášajú sa k nemu, ale naopak podľa svojich predstáv, o ktorých sa domnievajú, že sú dokonalé, znetvorujú to, čo by nám skutočne mohlo byť ku cti.

Pretože snobovia ani parvenu nepremýšľajú o podstate veci, nemajú o ničom svojho názoru, jasnej predstavy, nemajú ani vlastnej koncepcie, všetko robia bez programu, preto v našom živote verejnom i kultúrnom je toľko nesrovnalostí, toľko nepochopiteľných vecí, lebo samovláda týchto ľudí vtlačí všetkému svoju pečať. Proti takému súručenstvu parvenuov a snobov je vskutku vzdelaný človek bezmocný a často vyzerá slabošsky, lebo jeho pracovné metódy sú celkom inakšie, sám sa netíska do popredia. Toto záujmové súručenstvo parvenuov a snobov veľmi brzdí u nás správny rozvoj, prekáža prehlbovaniu nášho verejného a kultúrneho života, lebo títo zo strachu o svoju prevahu a moc a na jej obranu majú na zreteli len vlastné záujmy a nemôžu sa povzniesť k tomu, aby videli záujmy celku nech už národného, nech štátneho, nech všeľudského. Kŕčovite sa pridržiavajú svojich vydobytých pozícií v presvedčení o svojej všestrannej dokonalosti.

Žena, ktorá je tvorčím elementom rodinného a spoločenského života, musí si tieto nedostatky našej národnej spoločnosti uvedomiť a usilovať sa o ich odstránenie. Svojím prirodzeným smyslom pre krásu a dobro, pre právo a spravedlivosť má prehĺbovať náš život verejný i súkromný. Iste že sa veľmi často stretne s neporozumením, s odmietnutím, ba i s hrubosťou, nesmie sa odkloniť od vytknutej dráhy, lebo musí mať pred očima jediný cieľ: povznesenie, prehĺbenie a prehodnotenie nášho spoločenského života.

Keď si všímneme kultúrnych dejín tých národov, ktoré sa po tejto stránke dostaly na prvé miesta, zistíme, že u nich žena hrala úlohu veľmi dôležitú, ba vynikajúcu, až vodčiu, keď aj nebol tento zástoj kodifikovaný, bol vždy uznávaný. Je istou vecou, že žena, ktorá má mať obrodzujúci vliv na vývoj a kvalitu našej spoločnosti, musí sama oprostiť sa od všetkých chýb a omylov, ktoré vyplývajú z nepravdivosti a neprirodzenosti, teda ona v prvom rade musí byť poctivá a zdravo prirodzená, musí zo seba vymýtiť chyby zrýchleným vývojom nahromadené.

Táto úloha je dnes tým závažnejšia, keď žena, ako rovnoprávna občianka, má väčšie možnosti, širšie pole pôsobnosti. A táto jej zintenzívná činnosť ju tým viac zaväzuje, aby si bola vedomá tohoto svojho poslania, aby pomohla náš život oprostiť od banálnosti falošnej a zdanlivej kultúry, obohatiť jeho civilizačný pokrok ušľachtilosťou a hlbokou ľudskou opravdovosťou, tým, čo človeka robí človekom na každom stupni spoločenského postavenia. Ženy musia bojovať proti zhrublosti a jemným citom učiť členov svojich rodín vzájomne sa chápať a sa respektovať. Musia sa brániť proti zmechanizovaniu nášho života, proti zmechanizovaniu človeka, ktorého civilizácia ženie k tempu vždy rýchlejšiemu a nedovolí sa mu zastaviť sa, zamysleť sa nad svojím ľudským ja, lebo našej súčasnosti sa všetko ostatné: spoločenské úspechy, kariéra, finančné záujmy zdajú oveľa dôležitejšie, ako človek samotný. Veď moderný človek ako by nemal nikdy vnútorného pokoja, nemá času ponoriť sa do seba, zamysleť sa nad svojou úlohou a vykonanými činmi, nad priebehom udalostí, nad významom a hodnotou celého života. Nikto nehľadá zákonitosti života a javov, lebo sa hrnie za vonkajšími formalitami a podstata vecí a javov mu uniká.

Máme veľa školovaných, študovaných, úradujúcich a úspešne činných ľudí, ale málo ľudí naozaj vzdelaných, ktorí by naplňovali život bohatými hodnotami rozumu i citu, ktorí by vedeli naplniť literu duchom božím. I na tomto poli by žena mohla prispeť k lepšiemu vývoju spoločnosti, lebo je nezaťažená duchom starých dôb a nielen do rodiny, ale i do najrozličnejších povolaní mohla by vniesť nové chápania vecí, zdôrazňovať stránku ľudskú s vyššieho hľadiska, súlad medzi potrebami vonkajšími a vnútornými a umožniť, aby život spočíval na hodnotách trvalej ceny u nie pochybného efektu, úspechu alebo zdanlivého dojmu.

Žena cíti tieto nedostatky a bolesti našej spoločnosti, lebo sama nimi trpí a na ne dopláca. Preto je jej dvojnásobnou povinnosťou napnúť všetky sily a schopnosti, aby vývoj nášho národného života šiel cestami pravdivejšími a zdravšími.