ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V poslednom čase, menovite po svetovej vojne, dostaly sa u nás ženy do všetkých oborov práce, ktoré sa dlho považovaly za doménu mužov. Najťažšie sa však ženy prebíjajú na vedeckom poli. Hoci dnes sú už univerzity, ktoré majú tradíciu vedkýň, preca na väčšine vysokých škôl je voči nim hlboko zakorenený odpor, ktorý podporuje ženám nepriaznivá verejná mienka. Nie je našou úlohou vyvracať nesprávne nepriateľské tvrdenia odporcov žien, ktoré sú veľmi vratké a ktorých platnosť alebo neplatnosť je závislá na vládnucom svetovom názore. Demokracia považuje ženu v každom ohľade za rovnú a rovnoprávnu s mužom, a preto v demokratických štátoch ženy sa majú voľne podľa svojich schopností sa rozvíjať a zaujímať verejné postavenia. Naopak, v diktátorských štátoch režim zatlačuje ženu úplne do súkromného života zbavujúc ju slobody a občianskych práv. Táto závislosť ženinho spôsobu života na vládnucom režime má neblahý vliv na jej celkový rozvoj, lebo jestli za režimu jej priaznivého dosiahne veľkého stupňa vývoja, za nepriaznivého padne zase na prvopočiatočný stupeň, takže potom zas musí svoj rozvoj znovu začínať. Takýto prerušovaný vývoj je veľmi nebezpečný, lebo láme charakter, schopnosti, vytrvalosť a úsilie. Je len dôkazom prirodzeného nadania a nezlomnej energie ženy, že po nezdaroch a po dobách núteného úpadku sa vždy vzchopí k novej práci a dosahuje nových výsledkov.

Verejná mienka sa díva na ženy-vedkyne ako na nezdravý zjav dokazujúc, že žena len z nútnosti si volí toto pole pôsobnosti, lebo sa inakšie nemôže vyžiť, alebo ženie ju za ním chorobná ctižiadosť. Tomu verejná mienka nechce dopustiť, že žena môže sa venovať vede z vnútornej potreby, že môže mať schopnosti a vedecký charakter. Je zaujímavé, že nie sú to len mužovia, ktorí sú priami, alebo nepriami nepriatelia vedecky pracujúcich žien, ale sú to tiež samy ženy. Nepriateľstvo mužov vyplýva zo starej meštianskej a sedliackej tradície, podľa ktorej má muž nadvládu a žena je jemu podriadenou bytosťou. Tento názor podporovaly aj cirkve odvolávajúc sa na sv. Pavla, že „ženám v shromáždění sluší se mlčeti“. Je však zaujímavé, že i mužovia, príslušníci socialistických strán sú proti ženským snahám neuvedomujúc si, že sa tým dostávajú do kontradikcie so socialistickou náukou, že sú vlastne len polovičnými socialistami, pokiaľ socializmus háji záujmy mužov, ale prestávajú nimi byť, pokiaľ háji záujmy žien. Nepriateľstvo žien voči intelektuálnym ženám vyplýva vo väčšine prípadoch z pocitu menejcennosti, z vedomia, že sa im nemôžu rovnať. Je to prejav hnevu a závisti primitívnych ľudí, ktorí nie sú schopní veci správne hodnotiť.

Dnešné nazeranie na život, na prácu, na vzájomný pomer muža a ženy, vlivom socialistických náuk, vlivom nezlomnej energie žien, možnosti ich slobodného vzdelania a rozvoja, sa preca len zmenilo na toľko, že so ženou sa počíta ako s tvorivým činiteľom a považuje sa za človeka plnej hodnoty. To však ešte nie je všetko. Pravda, záleží tiež na žene, ako uháji svoje záujmy a záleží na ženách, do akej miery sú schopné solidarity, vzájomnej solidarity a výchovy nových, skutočne demokratických mužov.

Každá žena, ktorá chce sa venovať vede, musí sa pustiť cestou nevychodenou, musí zápasiť s prekážkami všeobecnými a špeciálnymi. Všeobecnými nazývam tie prekážky, ktoré sa hrnú do cesty i mužom vedecky pracujúcim. Z tých je najvážnejšia tá, že sa u nás vôbec venuje malá pečlivosť výchove vedeckého dorastu. Každý musí začať od počiatku, niet u nás pracovnej kontinuity medzi staršími a mladšími, tak, ako to vidíme inde. Koľko energie sa musí vynaložiť u nás na také veci, ktoré sa nadobúdajú len skúsenosťou; keby výsledky takýchto skúseností sa odovzdávaly s generácie na generáciu, mohlo by sa tejto energie využiť na tvorivú prácu. Tento zjav som si najintenzívnejšie uvedomila na medzinárodnom kongrese historických vied vo Varšave roku 1933, kde som bola svedkom, keď nemecký profesor chodil so svojimi žiakmi po archívoch, alebo keď parížsky profesor so svojimi tromi žiakmi, docentom, doktorom filozofie a poslucháčom tretieho semestru študoval listiny Archívu Aktów dáwnych. Títo profesori neopomenuli vziať svojich žiakov, mladých adeptov vedy, na vedecké rozhovory učencov mimo programu vedené. Čo to znamenalo pre nich, ako sa šíril ich obzor, koľko nových podnetov si mohli odniesť z týchto debát a zo styku s vedeckými kapacitami! U nás pre tento spôsob výchovy bohužiaľ, niet dosiaľ porozumenia. Naopak, u nás je hlboko vkorenená zásada, že sa mladému človeku musia stavať do cesty prekážky. Zabúda sa pritom na to, že vnútorný rozvoj a vzrast takéto lámanie energie len brzdí. Preto často sa stáva, že sa v kruhoch našich vzdelancov stretávame s nalomenými povahami, lebo zdolávanie zbytočných prekážok ich pokrivilo.

Druhou prekážkou je, že naše stredné školy neposkytujú dostatočný a potrebný kultúrny základ, ktorý sa musí potom súkromnou pilnosťou doháňať, aby sa dosiahlo žiaducej úrovne. Vedomosti, ktoré poskytuje naša stredná škola, sú šablonovité, lebo naša škola len učí, ale nevychováva ľudí vzdelaných duchom i srdcom. Preto je u nás častým zjavom, že ľudia, mnohokrát znamenití odborníci, postrádajú potrebnej všeobecnej kultúry.

Ďalším neblahým zjavom je, že sa u nás adepti vedy nemôžu odbornou kvalifikáciou uplatniť, že pre uhájenie svojej existencie musia sa najvýkonnejšiu dobu svojho života plahočiť na rôznych školách alebo v rôznych ústavoch, kde sú pracovné podmienky nepriaznivé.

K špeciálnym prekážkam, ktoré zťažujú žene vedeckú prácu je predovšetkým domáca výchova, ktorá u dievčat je ešte stále veľmi nezdravá a neúčelná. Rodičia zabúdajú na to, že deti sa musia podľa sklonnosti individuálne vychovávať a že sa musí hrať zreteľ na ich špeciálne schopnosti. U chlapcov tento požiadavok sa dodržuje, lebo dovoľuje sa im hrať podľa ľubosti a rodičia sami s pýchou podporujú ich rôzne tvorivé pokusy, sberateľské záujmy. Dievča od malička sa musí zbavovať svojej individuality a jej duša je vtesnaná do úzkeho rámca dievčenských hračiek. Dnes síce pomocou športu sa dievčatá trochu oslobodzujú zpod tohoto tlaku, ale ešte stále nie dostatočne. Najväčším hriechom takejto standardnej dievčenskej výchovy je, že pozornosť dievčaťa veľmi rozptyluje, že sa nenaučí od malička sústrediť svoj záujem na jednu vec, ďalej, že keď dievča nechce tomuto vedeniu podľahnúť, musí zápasiť so svojím prostredím, ktoré nemá pochopenia pre jeho duševné potreby. Preto vidíme dnes dva extrémne typy žien: tie, ktoré sa oddávajú mnohým záujmom odrazu a všetky ich vedomosti sú povrchné, a obmedzujú sa len na spoločenskú duchaplnosť a tie, ktoré sústreďujú svoj záujem na príliš úzky okruh, a okrem toho si ničoho nevšímajú. Tento druhý typ charakterizuje väčšinu vedecky pracujúcich žien. Je pravda, že ženinu prácu len vtedy sú mnohí ochotní uznať, keď sa žena takto výlučne venuje svojej práci. Ale to nie je ideálnym typom ženy — vedkyne, ako nie ani muža — vedca. Dnes žiadame na učencoch, aby boli životní, aby boli harmonicky vyvážené bytosti, lebo keď sa uzavierajú pred životom, pred jeho hĺbkami a šírkami, ochudobňuje sa ich duševný fond, zostáva ich práca príliš úzkou a suchou a zanedbávajú svojej povinnosti k ľudskej spoločnosti ako k celku. A demokratická spoločnosť žiada úplného človeka a teda i úplného vedca.

K vedeckej práci, ako ku každej tvorivej práci musí sa pristupovať s pocitom mravnej zodpovednosti. To neznamená len, že sa žiada odborná príprava, ale aj dokonalé a harmonické rozvinutie duševných schopností a kvalít. Žena-vedkyňa vidí svoje poslanie a smysel svojho života v tvorivej vedeckej práci, oddá sa jej z celej duše, pretože ju k tomu vedie vnútorná potreba. Teda nie rôzne vedľajšie úmysly, nie útek pred životom a sklamaním, nie ako náhražka za niečo, čo jej život odoprel, nie prázdna ctižiadostivosť, nie túha po „extravagančnosti“ ani po spoločenskej kariére. Práve preto žena-vedkyňa pristupuje k svojej práci v úplnej pokore a skromnosti, lebo vie, že sily a schopnosti každého jednostlivca sú veľmi nepatrné proti nezmernosti ducha a vedenia. Ale práve táto skromnosť a pokora, ktorú pociťuje každý tvorivý človek, keď sa vnoruje do hĺbok ríše duchovnej, posväcuje jeho snahy a prácu.

Je nesporné, že žena svojím špeciálnym bytostným založením môže vedu po každej stránke obohatiť, keďže vo vedeckej práci, v jej metodách a v jej organizácii dá uplatniť bohatosť svojej duše, svojej bytosti. Žena, ktorá sa venuje vede, nemá a nesmie sa uspokojiť s vyšliapanými chodníčkami, ale má a musí najsť svoje cesty a svoje spôsoby práce. Pravda, aby k tomu došla, musí v sebe zlomiť tradičný a výchovou zavinený sklon k polovičatosti, ktorý jej bráni, aby vytušené pravdy doriešila do konca, aby sa pustila na pole spekulatívnosti, a aby sa pokúsila o stanovenie vedeckých zákonov. Prevláda názor, že žene bráni prílišná citovosť, aby sa jej intelekt pozdvihol k absolutnosti. Jestli citovosť je kultivovaná a intelektom dostatočne ovládaná, je len veľkou prednosťou, lebo bráni žene, aby upadla do schematičnosti. Udržuje jej myšlienkovú pružnosť, citlivosť poznávacej schopnosti. Čo jej však skutočne môže byť na prekážku, to je nezdravý sentimentalizmus, ktorý svádza k tomu, že prílišným obracaním pozornosti na seba, stráca sa možnosť postaviť sa nad veci a správne ich posudzovať. Žena svojím vrodeným smyslom pre organizáciu prejavuje veľké sklony k syntetickému vyjadreniu svojich poznatkov, má citlivú schopnosť sledovať vnútornú zákonitosť javov. Všetky tieto schopnosti má sa snažiť uplatniť aj vo vede. Je veľkou chybou, jestli žena si myslí, že sa musí pri vedeckej práci bytostne zapreť, aby dosiahla výsledkov, lebo tento výsledok nie je potom odrazom jej vedeckých a ľudských kvalít, ale niečim zkresleným ako všetko, čo sa robí podľa vzoru iných a nie podľa prirodzených a vrodených podmienok. Žena vedecky pracujúca nesmie predovšetkým zabúdať, že je človekom a zároveň s vedeckými schopnosťami musí rozvíjať aj svoje ľudské složky. Veda, ktorá sa snaží o prílišnú suchosť, o prílišnú odťažitosť a ťažkú srozumiteľnosť, aby sa zdala vedeckejšou, je neprirodzená a vynútená. Veda, i keď máme na mysli najabstraktnejšie obory, musí byť odrazom celej duše ľudskej. A veda musí byť životnou, jestli má byť výrazom večnej snahy po poznaní. Preto vedecká tvorba dosahuje plnej hodnoty, jestli sa stavia na základňu široko rozvitej ľudskej bytosti. Vedca si predstavujú obyčajne ako človeka, ktorý sa zo života vylúčil, ktorý žije len medzi knihami, ktorý je zavalený duchamornou činnosťou a najlepším jeho poznávacím znamením je, že v živote neobstojí, pre svoju nemožnosť a neschopnosť. Pre nás však platí vzor prezidenta-Osloboditeľa, ktorý teoreticky i celým životným dielom dokázal, že i vedec je predovšetkým človekom, členom ľudskej spoločnosti, z čoho vyplýva, že sú zákony, ktorým tiež s ostatnými neúprosne podlieha. Neuznávame hesla vedu pre vedu, ale vedu pre život. A preto praktické uskutočňovanie tohoto hesla samo od seba žiada, aby vedec rozumel životu, aby prenikol i jeho zákony, aby svoje spoločenstvo s ľuďmi precítil a prežil, a aby svoju prácu obohatil o svoju ľudskosť. Toto platí práve takou mierou o ženách vedkyniach.

Vedecky pracujúca žena okrem týchto všeobecne ľudských a vedeckých snáh musí pamätať na to, že jej schopnosti, vedomosti a jej práca sa posudzujú oveľa prísnejšie, ako práca mužov, menovite, keď má byť rozhodujúca pre nejaké vonkajšie úspechy a kladú sa na ňu väčšie požiadavky. Keď dosahuje, alebo presahuje priemerné merítko, tvrdí sa o nej, že je výnimka. Keď však nedosahuje žiadaného merítka, odvodzujú sa z toho nepriaznivé dôsledky pre ženy vôbec. Každá žena musí byť pamätlivá toho, že nehovorí, nekoná, nepracuje len za seba, ale za všetky ženy. Jej úspech bude úspechom žien vôbec a na jej neúspech budú doplácať po nej dlho a mnohé ženy. Také je chápanie a konanie spoločnosti voči ženám dnes a s týmto stavom sa musí počítať. S týmto zjavom sa stretávame všade tam, kde sa počíta len s priemernými kvalitami, tým viac, kde sa žiada nadpriemernosť. Preto žiadna žena sa nemá dať od svojho úmyslu, od svojho životného poslania odvrátiť ani prekážkami, ani nepriateľstvom, ani krutosťou, ani zneuznávaním, lebo je všetko povinná vydržať nielen k vôli sebe, ale k vôli ženám vôbec a i k vôli ľudskej spoločnosti, ktorá nebude zdravá, pokiaľ jej výstavby sa aktívne neúčastnia aj ženy práve takou mierou ako mužovia, lebo len vtedy vstúpia v platnosť zásady rovnosti a slobody, ktoré sú stĺpom demokracie a nového obrodeného človeka.