ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je páľčivo teplé leto. Po mnohých dažďoch, v ktorých pšenica nemohla dozreť, dostavily sa odrazu strašné horúčosti, ktoré zrno celkom vysušia. Tvrdí, rozvážni sedliaci len pokyvujú hlavami, že „aj Boh už vyšiel zo svojho remesla“, ale nereptajú, neľakajú sa… Proti počasiu? To sa musí prijať, aké príde.

Dani Turi prichádzal od dediny domov. Švárne nevesty hľadia za ním, ale už si toho ani nevšíma. Hlava sa mu točí starosťmi, a tu i tam prikývne niektorej svojej myšlienke. Snuje veľké plány a podľa zvyku rýchlo bohatnúcich ľudí, chápe sa stále väčších podnikov.

Jak vkročí cez vrátka na uprataný dvor, zodvihne zahodené steblo kukurice a než dojde do pitvora, rozmrví ho a hodí pred ohnisko medzi ostatné palivo.

Žena rozpálená stojí pred kuchyňou. Zo živôtika jej vystupuje pariace sa biele chudé plece, hrdlo, zpod bodkovanej modrej sukne bosé nohy v čiernych obnosených papučiach.

Jak muž vstúpi, obráti sa k nemu tvárou. Zaleje ju závisť a zlosť. Pravda, tohoto človeka nezodralo päťročné manželstvo a dvoje detí. Jemu sa dostáva zo všetkého len toho najlepšieho. Počerný muž s červenými lícami je krajší, ako keď bol mládencom, pretože ho ona vykrmila. Veru, z nej je nič, jej mäso vycicaly drobizgy, nával práce a večná zlosť.

Dani odišiel z domu, keď svitalo; teraz sa už blíži poludnie, cíti, že by mal ženu pozdraviť, alebo aspoň k nej prehovoriť. Pozdraviť ho uráža, to je povinnosťou ženy, aby uvítala chlapa, ktorý to potom prijme s vážnym kývnutím hlavy. Ale Erzsi prepásla chvíľu a Dani, ako sa díva do jej rozhľadených očí, cíti, že je vlastne ženiným dlžníkom. Mrkne jedným okom cez dvere na nebo, potom zaškúli druhým okom na ženu a vraví:

— Nuž, keď chce pršať, len nech prší!

Vykrucuje si krásne fúzy, podľa ktorých ho aj švárnym fuzáňom volajú; žena prikývne mihalnicou aj proti svojej vôli, a tým je zas všetko po starom.

Dani ide dnu, do prednej časti domu. Zas ho niečo ponúka, aby sa ozval. Ako by medzi ním a jeho ženou nebolo všetko v poriadku.

— Kde mám svoj červený zápisník, — hovorí.

— Kde, veď je tam dnu. V kasni.

Dani vojde. Aj on vie, že je tam.

Ovanie ho vzduch chladnej izby; je naplnený pachom natretej zeme, puchom perín, jedla, ktoré sa odkladalo do čistej izby, potuchlinou starého masla a kysnúceho mlieka. Skriňa je panská, otvorí jej dvere a vybere z vrecka kabáta červený zápisník. Sadne si k stolu a začne počítať v šerej izbe so zastretými oknami, ktorá vydychovala chladný vzduch. Olíže koniec tužky a píše na čistú stránku číslice, slová, detskými, školácky veľkými písmenami.

— Zadlávim ťa, pse! — počuje odrazu ženin hlas. — Aby ťa Pánboh vzal, ty, — či neprekotil hrnček s mliekom?

Bac, bac! ozýva sa zvonku, ako žena priliepala zvučnú dlaň na hrubé mäso decka. Chlapček začal vrieskať len o hodnú chvíľu, ale potom už tak ako prasa, ktoré sdierajú. Dani nejaký čas poslúchal, potom pokračoval vo svojej práci. Dieťa je ženino, do toho mu je nič; keby žena nemohla voľne nakladať ani so svojimi deťmi, tak by opustila dom.

Zanedlho sa otvárajú dvere, vrúti sa nazlostená žena, zastane u mliečnikov pri stene a prezerá ich.

— Kýho čerta mám už robiť, — šomre nahlas, ale nie preto, aby prosila o radu, ale pretože nevládze v sebe dusiť slová; — ešte bolo… v tom hrnčeku, bolo by práve stačilo. Teraz môžem načať plný mliečnik, môžem sa trápiť, kým soberem vŕšek…

— Neškodí maslo v závine, — povedal jej Dani s utrápenou tvárou, na ktorej bolo badať, že si ani nevšíma ženinej zlosti.

Erzsi stisla zuby a schytila hodný mliečnik. Ale veľká hlinená nádoba bola už dávno puknutá, Erzsi čakala s ním vždy na drotára, a že nešiel, bojazlivo ho užívala, veď mala tak málo mliečnikov podľa svojej chuti. Teraz rozčulená zabudla na vadu mliečnika, schytila ho, a ako sa obrátila smerom k izbe, vyletel jej naprostred chyže a rozbil sa na tisíc kusov.

— Na márne kusy! — povedal znovu Dani chladnokrvne; čiže: keď je, nech je, keď sa rozdrúzga, nech sa rozdrúzga! to nič neni, žiadna škoda…

Erzsi vzala ucho z mliečnika, ktoré jej ostalo v ruke, a bola by ním hodila o ucho svojho muža. Zle by bolo bývalo, keby ho nebola zadržala akási myšlienka. Ale žena nevie udreť, len seba zožiera miesto toho, že by sa na inom vyvŕšila.

Odvrátila sa, vyšla, črepy hodila do smetí, pobrala metlu, lopatu a veľkú handru a vošla obriadiť v izbe zem.

Do očí sa jej hrnuly slzy, jako roztopené, horiace kvapky a vo vnútri sa zdúvala sopka vášní.

Dani sa díval na ňu dobromyseľne; síce niečo sa mu ponevieralo v hlave, že škoda teraz ženu dráždiť, z toho nebude nič dobrého, ale tak sa pustil už do podpichovania, že nemohol prestať. Roztržite držal hrubými prstami tenkú tužku a díval sa ticho a usmievavo na ženu. Bolo mu veľmi smiešne, že Erzsi tak pekne, rýchle a obratne utierala zablatenú zem, aj pri tom, že bola tak nazlostená.

— Vidíš, — hovoril jej mierne — teraz bude pekná. Tak by bolo treba izby mliekom vydrhnúť, ale ľutuješ…

Žene sa od nečakanej urážky zatočila hlava, jazyk jej zdrevenel.

Vtom zaznelo z kuchyne so sporáka veľké hlomozné syčanie.

— Vykypelo aj to mlieko! — skríkla žena a vybehla. Dani sa hlasne zasmial. Otvorenými dvermi vnikal naozaj zápach spáleného mlieka.

V nasledujúcej chvíli ostro sa rozozvučal z druhej izby detský plač. Nemluvniatko sa prebudilo a zaplakalo.

— Zdochni! — zakríkla matka. — Šteňa. Teraz zomri, aby nebol z teba taký pes ako je tvoj otec.

Dani sa v sebe zasmial.

Žena onedlho pokračovala:

— Kde je tá potvora? Ty! — kričala na dvor, kde starší syn ešte stále reval, sediac pod strechou na klade. — Poď dnu! Už ani muk, lebo ťa zaškrtím. Choď, kolísaj toho druhého biednika… Ale, aby si ho neprevrátil.

Dani sa zasmial znovu: zato preca má oň starosť. Aby si ho neprevrátil! Žena!

Mladá žena oriadila sporák a znovu vošla do domu, aby vymietla črepy.

— Môžem sa ja roztrhať na sto strán; môžem sa ja, — hučala.

— Neškodí ti poskakovať! aspoň sa trochu osviežiš! — podotkol Dani.

— Čuš! — vrešťala žena, celá pobúrená. — Čuš, lebo ti hneď tu zdochnem! alebo tu všetko pobijem.

Zadychčala sa, fučala.

— Potvory! Nechať sa raz prehltnúť! Lebo by len to bolo dobre. Všetci žijú zo mňa. Keď ich je sto, ja musím všetkých obskakovať, ja som slúžkou pre všetkých.

— Na čo si! — povedal Dani, zlostne ju zľahčujúc, — koľko ti mám najať pomocníc?

— Ba, toho by som tak potrebovala! — povedala Erzsi s odporom, — tvojich pomocníc, všetkým si… To je len pre teba. Do mojej kuchyne nevkročí ani jedna z tvojich pobehlíc. Môjho čistého riadu sa nedotkne ani jedna ženská z dediny.

Dani sa zasmial zo srdca dojemným smiechom, ktorý sa rozzvučal čisto a jasne.

— No, no! Je snáď v dedine aj taká, ktorú si ešte nevystavila so mnou na pranier?

— Je. Moja stará mať, ktorá dvacať rokov hnije pod zemou. Ale žiadna iná.

Dani sa znovu zasmial. Jeho pekné zdravé hryzavé zuby sa zablysly. Vypial silné býčie tylo a jeho červená tvár smelého pohľadu mužne svietila. Hnedé vlasy, ktoré mu padaly na spotené biele čelo, odhrnul, že prstence vytvorily širokú vlnu a oči sa mu dôverčivo, bezstarostne zaiskrily.

Žena s nenávisťou hľadela na tohoto muža, pre ktorého skočila kedysi do studne. Bola dcérou prvého gazdu a nechceli ju dať za podruhovho syna. A ani nedali, kým mládenec, ktorý už aj vtedy bol vychytený medzi ženami, nepostískal nielen dcéru, ale aj matku. Erzsi sa o tom dozvedela neskoro, keď už polovica dedinčaniek bola milenkou jej muža; preto matka zo žiarlivosti sa temer pohoršovala a otvorila oči vlastnej dcére. Erzsi sa zachvela hnusom, a od tých čias sa nemôže na matku ani pozreť. Veď keby muž mal len jednu milenku, tak by boly nejak vyšly. Ale takto, keď mal pomer s desiatimi, dvaciatimi dievčatmi, ženami, ba aj so starenami, a Erzsi dobre vie, že vlastná matka je dodnes medzi nimi, — takto nebolo možno kde sa podeť. Mladá žena sa viac štítila tej, ktorú podozrievala z pomeru so svojím mužom, než mŕtvoly. A nemohla ísť nikde, radšej zostala tu s týmto človekom, o ktorom si aj teraz niekedy myslela, že by bez neho nemohla žiť.

Muž hľadel, hľadel na túto ženu, ktorej čierne oči metaly blesky, a ktorá zlosťou celkom ošpatnela. Tak divne, s tak pochybným citom sa díval zpod pevnej klenby čiernych očí, zpod čela bieleho ako sneh a pekne utvoreného, na peklo veľkých ľudských očí, ktoré boly obrubené tvrdo vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, ostrým tenkým nosom, trpkými ústami, a ktoré preca nevedelo naň naozaj zapôsobiť… Teraz už chápal, prečo bol chladný k tejto žene už od dávnejších čias, hoci sám sa divil, akú má teraz vznetlivú krv. Špatná je táto žena, špatná. Je stvorená pre modlitbu, kľačanie a nenávisť, nie pre lásku. Rimanka. Je húževnatá a náruživá, čoho on nemôže pochopiť. Jeho dobrá, tučná, ľahko vznetlivá, ukľudňujúca sa, málo zlostná kalvínska povaha, ktorá si rada zahreší, túži po hojnej nežnosti a večnej veselosti… A táto žena ho preca rozčuľuje, preca púta omnoho viacej, ako ktorákoľvek žena na svete. Nevymenil by si ju za žiadnu inú. Je ňou naplnený, raduje sa z jej veľkej čistoty, nepoškvrnenosti jej telesného aj duševného života. Zakladá si na nej, ako na takej žene, ktorej podobnej niet. A keď sa voľne potuluje medzi kvetinovými záhonmi prchavých radostí, s potešením myslí vždy na svoju ženu, ktorá je doma, ktorá preň uschováva svoj čistý kalich a kolenačky sa modlí k svojim prísnym bohom, preň tak cudzím a tak nenávideným.

V očiach zavalitého ružového človeka sa zapálila iskra, ľavicou uchopil ženinu napätú ruku a strhol ju k sebe. V druhej ruke držala plný smetár; črepy sa rozsypaly po izbe. Dani sa jej srdečne smial. Akosi sa mu uľahčilo. Objal svoju ženu stlačiac jej obidve ruky, a svalnatá, húževnatá žena cítila, že jej sila proti mužovej je nepatrná, ako sila dieťaťa v jej rukách. Robil s ňou, čo chcel. Vtisol si ju do lona, hlavu položil na plece a potľapkal ju po chrbte.

— Ty, chrobáčik, ty! — povedal jej a potom ju odtisol od seba obidvoma rukama, aby jej dobre nazrel do tvári.

Zo ženiných rúk vypadla železná lopatka a s rachotom sa zastavila na črepinách. A ženu opúšťaly sily; zrútila sa a celkom sa vzdala do mužovej vôle.

— Ach, ty mesačná ruža, čo ti je? — povedal Dani a díval sa na ženu s úľubou a s pocitom víťaza. — Máš v niečom ujmu? Poškodzujem ťa? Veď ani neznesieš, keď ťa pobozkám, ty! Potom vždycky ochorieš. Ty sklenená kvetina. Veď mňa je pre teba mnoho, ty rosa. Zomreš, jestli ťa budem bozkávať, kým mi bude dosť.

Vystrel ženu na svojich pažiach, ako tenké dievčatko. Erzsi cítila, že vyletí do vzduchu. Sálajúca sila pevnej zeme sa jej stratila zpopod nôh i z duše, zakrútila sa jej hlava, omdlievala a cítila, že sa ocitla na dlaniach svojho muža, ale na tak bezpečnom mieste, ako by ležala v hrsti Božej. Do jej úzkeho mozočku sa zahniezdila myšlienka, že takého mocného muža, ako je jej, nieto viac na zemeguli; potom ochabla a nechala, aby urobil s ňou, čo len chce. Už sa mohlo tam vonku variť a kypeť mlieko, aj zápražka, aj pečienka mohla zhoreť na popol.

Dani si pokryl teplým ženiným telom prsia, ramená a nežne ho objal. Šatstvo sotva pokrývalo žhavé telo, ktorého povrch začínal pri dotyku v studenej izbe — vo vlastnej, srážajúcej sa pare — chladnúť, a preca vyžarovalo takú horúčavu, ako roztopené železo.

— Vidíš, vidíš, — hovoril ticho manžel, — si ako blato. Čo si mám s tebou počať. Keď sa ťa prstom dotknem, je po tebe. Do paroma, aj sto žien by bolo pre mňa málo…

Objal ženu a tisol ju k sebe; potom pokrčil čelo a stíchol. Prišiel mu na um obchod, ktorý zaujal teraz celú jeho dušu, a o chvíľu, so ženou v lone, už tak jasne a kľudne myslel na svoj prerušený plán, ako by mal len tužku v rukách, a nie milostnou rozkošou sa dusiacu vlastnú ženu.

Ženské telo pomaly k nemu priľnúvalo. Nahé paže objaly mužovo tylo, ramená; usilovné, obratné, hmatajúce prsty sa zachvely, keď pocítily cez mužovu mäkkú priliehavú plátenú košeľu pružné a tvrdé mäso, hladké ako sklo, a začaly sa hrať, hmatať a odrazu horúčnate a kŕčovite sa vnorily do mäsa; žena objala hrsťou mäso, vystupujúce pod pazuchou a pokrývajúce celú jej dlaň a miesila ho, gniavila a bozkávala. Rozum ženin ponížene pomáhal náhle rozbúrenej telesnej vášni, a pokiaľ objímala svojho muža pevnými zahnedlými rukami, smädom rozpukané ústa prilipla na jeho hrdlo tam, kde sa belelo z košele, a vtedy zabudla na všetko súženie, všetku trpkosť a bolesť srdca. Len túžila po svojom mužovi a odovzdávala sa mu.

Muž sa usmieval, keď sa prebral z vážneho a suchého hútania. Pocítil, že sa so ženou čosi deje, ohmatal jej mäkké, kypré údy s vyčnievajúcimi kosťami a kľudným hlasom povedal, pokračujúc vo svojich myšlienkach:

— No, jestli sa tento podnik vydarí, tak nebude smútku, ani škody.

Žena sa strhla a kŕčovite objímala muža, ako by bola chcela v ňom zadusiť votrelé myšlienky a telo prosila o pomoc proti cudzote duše.

Muž ju chcel odtisnúť, ale nevedel si s ňou rady; žena ho objímala húževnate, a preca s rozkošou: tomu sa zasmial, už temer zabudol, ako sa mu dostala do náručia.

— Jestli dostanem tento nájem tak, ako by som ja chcel, tak nemením ani so županom.

Ženine ruky chabo opadly. Ako keď na povojku zasvitne slnce. Dani ľahko robil s ňou, čo chcel; odtisol ju od seba dlaňami, ako to mal vo zvyku a zadíval sa jej do očí.

— Veru, bude z teba ešte pani! — povedal so žiariacou radosťou.

Erzsina tvár bola tak smutná, tak smrteľne smutná a poľakaná, jej oči úpenlive prosily a triasly sa, v ich kútoch sa zachvievaly slzy a rysy tvári ochably. Chudý obličaj prezradzoval chtivosť, pery pálily, nozdry sa jej rozširovaly a vrchné víčka prikrývaly zorničky.

Ale muž bol tak rozčúlený a naplnený svojimi plánmi, že nevidel nič. Zdá sa, že sa mu všetko ujasňuje, o čom dosiaľ premýšľal.

— Satmárski obchodníci nepostačia namerať toľko hodvábu, koľko si budeš môcť kúpiť na sukne!

Ženine oči sa zatvorily, hlava jej poklesla.

— Najmenej celý Nagyszeg. Počuješ!… Už som hovoril so správcom. Pán sa nahneval na žida, aj tak závisí všetko na panej. Zajdem k nej sám, nezje ma. Nezľaknem sa ženy, videl som už aj niečo iného. Keď je aj osvietená pani, je preca len žena!

Erzsi vyskočila, ako keby ju bola zmija uštipla. Triasla sa po celom tele. Teraz pochopila, o čom hovorí jej muž.

— Ččo! — hovorila pletúc jazykom, — čo hovoríš? Osvietená grófka. — Tak tam chceš? Tak…

— Nonono. Vravím, že ma len nezje! Čo sa o mňa strachuješ?

— Už aj tú! — zarevala tupo žena a soskočila s mužových kolien. Zalomila rukami, potom sopäté zodvihla nad hlavu a znovu ich spustila; tak behala a lietala po izbe, ako by sa bála nevyhnuteľnej smrti náhle hroziacej komusi drahému, — už aj tú, aj tú! — opakovala.

Muž sa díval chvíľu na ňu nechápavo.

— A čože ťa posadlo?

— Pane Bože, Pane Bože! Ukrižovaný Pane Bože! Kedyže už skončí toto moje trpké a smutné mučeníctvo. Ach, matka Božia na nebi!…

— Nehuč! — zareval na ňu manžel. — Toho potrebujem. Práve toho! Kurací mozog!

Zlostne pohodil tužkou na stole.

— Miesto toho, že by sa tešila, tancovala, — blázon! Ozaj, že žena má menšiu hodnotu, než… Nerozumieš? jestli sa podarí, — pretože ešte je nič nie isté, — takú smluvu urobím s pánom, že z toho ochorie. Najmem celý Nagyszeg, celú pustu, na Tiszasarku je taký ostredok, že jestli ho prenajmem, dostanem 80 — 100 pengő za mýtovnicu.

— Tisíc.

Muž zatíchol. To je už múdre slovo. To sa aspoň vzťahuje na obchod. Žena vždy a vo všetkom myslí na to najhoršie, nie tak, ako on, ktorého každý cieľ niesmierne vábi, ktorý vie zastaviť svoje letiace nádeje. A dosť často sa potvrdilo, že žena mala pravdu. Preto ženu nevyruší, ale udiví sa jej hovoru a znovu ho premyslí.

Začal teda a vypovedal žene všetko, ako mal vo zvyku. Len stála uprostred izby so sklopeným zrakom, s roztržitým pohľadom, potom si všetko rozmyslela, vyšla do kuchyne, upratala riad so sporáka, vyhnala psa, zatvorila dvere opatrené do polovice mrežou a vošla znovu.

— Až budeš mať 16 drobizgov, všetkým môže toho zostať dosť. A nepozeraj sa na mňa tak umučene; rád by som vedel, prečo.

— Nechcem masti tvojich pobehlíc.

— Eh, — vydýchol zlostne Dani — už ju zase berú…

— Radšej soberem tvoje šteňatá a pôjdem žobrať, ale nechcem špinavých peňazí.

— Akých špinavých?

— Bhhh, pre ktoré sa musím deliť — o teba. Dani rozladene trhol obličajom.

Žena pokračovala.

— Teraz už ide za osvietenými paniami. Nestačí, čo bolo. Choď, len choď, uvidíš, ako ťa vrhnú medzi prasce. Ach, len keby môj Boh dal, aby si prišiel na svoje! Lebo už sa veľmi nadúvaš!…

Dani sa díval na ženu roztvorenými očami; pochopil jej podozrievavú myšlienku a tá mu vŕtala hlavou. Snáď má aj pravdu tá žena. Veď aj pani je len žena!…

Smraštil čelo a obrátil sa k obloku.

Pod Erzsinými nohami sa rozdrvil črep. Zohla sa a posbierala kúsky, potom vybuchla:

— To ti hovorím, nech je už dosť tej hanebnosti, lebo keď ma raz zaleje trpkosť, nech je Pán Boh milostivý nám všetkým.

Dani vstal, zahľadel sa na ženu blýskajúcimi očami.

— A ja ti zas hovorím, — vydával rozkaz pevným hlasom — aby si sa pobrala po práci a nestarala sa o nič iného. Tam máš kuchyňu, dvor, deti. Do mojich vecí nevŕtaj… Keď nevieš pomáhať, nezavadzaj. Nič ti nechýba. Vieš, že ťa milujem; pre teba žijem; a pre vás, pre deti. Celý svet ti chcem nanosiť do zástery; dodnes som nedal ani šatky druhej ženskej okrem teba. Čoho ľutuješ? Zodralo sa mi bozkávadlo? Pozrime sa. Čo ťa do toho, ako si robím kšefty, len nech sa podaria.

Žena vtiahla slzu do nosa; cítila, že teraz ešte slová plynú ticho, ale čoskoro môže sa to zle skončiť. Zatíchla na zvuk tvrdého hlasu, ako vyhrešené dieťa.

Aj muž ochladol. Sadol si opäť a začal so zachmúrenou tvárou usporiadúvať svoje myšlienky.

— Vieš dobre, Dani, že ja nepotrebujem ničoho, — ozvala sa žena smutne, ticho. — Bola by som ja vyžila s tebou aj v chalúpke tvojej matky, ako nádeníčka. Ale keď máme toľko, koľko máme, načo je nám viac? Načo toľko detí, toľko majetku, toľko starostí? Nebolo by nám tak dobre, ako žili moji rodičia? V tichosti, poriadne. Netreba shltnúť svet, ale ani prehajdákať to, čo jesto. Načo sa ty dreš, keď nemusíš? počkaj, veď uvidíš… zle to skončí!

— Preboha, — povedal muž s predstieranou zlosťou — čuš už, keď ti hovorím, aby si čušala… Neprirovnávaj ma k svojmu otcovi, nie som taký „sucháň“ ako on.

Mladá žena sa zapálila, keď počula prezývku; milovala a ctila otca celou vášňou svojho srdca a nenávistne sa zadívala na muža.

— Len nechaj môjho otca na pokoji! Daj si dobrý pozor, lebo aj teba budú prezývať a to nesmyje s teba ani voda!

Dani zjašene a skúmave sa pozrel na ženu, či už o niečom vie. V posledných dňoch si častejšie všimol, že sa mu za chrbtom posmievajú, a keď ho uvidia, šeptajú si akési slovo. Ešte sa mu nedostalo k sluchu čo, opýtať sa neodvážil, bál sa, že by mu ho povedali.

— Nech je tomu Boh milostivý! — vrčal s plachým pohľadom ako divé zviera, — kto na mňa niečo prilepí!

Rozhovor sa rozlial v blato. Rozprúdil sa pred pol hodinou, ako keby sa chystala z neho búrka a skončil, ako jesenná hmla. Zostaly po ňom tiesnivá nálada a veľká rozladenosť; na ich dne cítili obidvaja napätie.

Erzsi videla, že jej muž sa viac neozve, vyšla do kuchyne a Dani zas zamračene sa vnoril do svojich plánov.