ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď si stále pripomíname, aká má byť žena novej doby, aké povinnosti čakajú na československú ženu vo vlastnom demokratickom štáte, nesmieme zabudnúť na to, ako ťažko zápasily s neporozumením a obzvláštnymi prekážkami slovenské ženy pred prevratom, za dôb politickej i sociálnej poroby, keď práca na poli národnom sa mohla konať len za nadľudských obetí. Príspevok našej prednej spisovateľky Terezie Vansovej, ktorá sa tak zaslúžila o povznesenie slovenskej ženy, má byť spomienkou na krušnú prácu buditeľskú:

*

Nový rok, nový krok! Takto predstavila sa skromná Denica, prvý ženský slovenský časopis prvým svojím číslom na začiatku roku 1898, tedy práve pred 40 rokmi.

Nový krok do neznáma a neistoty. Týmto krokom hupla nepripravená redaktorka s novými povinnosťami do verejnosti pred slovenské obecenstvo, čiže pred budúce nádejné čitateľky listu, ktorý pre ne chystá. Spoliehala na pomoc Božiu, potom na dobrého muža, na dobrých, ideálne smýšľajúcich priateľov a vzácne priateľky. Tak chopila sa práce nezvyklej v tom čase ešte v našom svete medzi ženami, bez akejkoľvek prípravy, ale s pevným odhodlaním, že úlohu jej sverenú prevedie podľa možnosti s náležitou svedomitosťou, nie povrchne, ako by sa zdalo súdiť podľa povahy redaktorkinej, ktorá všetko, čo konala, konala so zaujatím pre vec a často i nerozvážne.

Prvé číslo bolo skutočne až priskromné, ba chudobné. Pán nakladateľ napriek svojmu presvedčeniu, že je tento ženský časopis potrebný a preto, že má i budúcnosť, nemal hmotných prostriedkov, aby prvé číslo vypravil v peknej úprave a redaktorka zase nemala výber literárnych prác, veď nebolo ani tých najnútnejších. Preto nastalo všeobecné sklamanie.

Známe je, že sám Turčiansky Sv. Martin prijal Denicu veľmi nemilostivo. Už vopred išly poplašné chýry, ako by išlo o nebezpečie namerané proti tradíciám, proti povinnostiam ženy v domácnosti a v spoločnosti, a heslá, ako: „Načo je ženám časopis? a to ešte ženský časopis!“ sa ozývaly svetom, ale len tým naším maličkým slovenským svetom. V dôsledku toho treba potom vraj založiť mužský alebo chlapský časopis, lepšie žene dať do ruky varešku, vretienko a ihlu! Vajanský, ako rád prijímal príspevky, ktoré napísaly „naše literárne babky“, postavil sa proti Denici do bojovného šíku. Pozdejšie ho to prešlo…

I Kukučín nepriaznive súdil Denicu, keď ešte ani nevyšla a neuznal jej poslanie. A ostal dôsledný, nesklonil sa, ale mlčal.

A keď vyšlo prvé číslo, otvorene hlásila sa kritika a to temer zdrcujúca, zkade sme ju najmenej čakaly: od muža učeného, ktorý vede posvätil svoj život a prácu, od dr. J. Wagnera, údajne na pokyn z Martina. Vyšla v Národných Novinách, bolo to, ako keby zazvonili umieračkom mladuškej Denici.

Pán farár P. M. v ten deň sišiel sa s pani Juliou Bottovou, bratranicou básnika Jána Bottu, rodom z Vyšného Skalníka. Pani Julia Bottová-Straková bola sama nadaná, vtipom obdarená a rada písala verše, zvlášte k oslave svojho strýka a rada čítala. Bola medzi prvými, ktorí Denicu predplatili. Možno, že ju prvé číslo očakávaného časopisu nenadchlo, ale nečakala takúto kritiku. Pán farár jej ukázal Národnie Noviny, prečítal kritiku a povedal: „Pani Vansová iste plače a narieka, lebo týmto článkom je Denica odparentovaná, môžete vedieť, že tretie číslo nevyjde.“

Neviem, ako som sa toto dozvedela. Isté je, že som plakala, ale som sa aj zatvrdila. Osušila som slzy, udrela na stôl a povedala: „Aj za to! Vyjde i tretie a vyjdú i nasledujúce!“ A čo svet na to povedal? Ako v starodávnej hre na sekretára…

Na túto otázku daly zase niektoré milé sestry odpoveď: „Ach, či nemá čo robiť? Ja som nikdy inšej práce nerobila, len štrikovala a štrikovala.“ Iná rozprávala, že lepšie konope do moridla namáčať, veď to všetky predošlé farárky tak robily a bola im všetka česť a úcta vzdávaná za života i pri hodine smrti. A rečí bolo dosť ešte, dobrých i zlých, ale čitateliek pribývalo, horlivých, zaujatých — a pribúdalo i predplatiteliek. Mnohí i z tých neprajníkov stali sa priateľmi, i noví vrúcnym duchom i slovom obdarení hlásili sa medzi tých, ktorí obohacovali nie len Denicu, „ženský“ časopis, ale stali sa chlúbou našej literatúry slovenskej.

Dalo by sa o tom ešte všeličo povedať, ale nazdávam sa, že už o mojej, mne drahej a oplakanej Denici už dosť. Nežila dlho, ale sú ešte mnohí, čo ju spomínajú a tak nie je zabudnutá; lebo zomrel len ten, na ktorého sme zabudli.

*

A ako bolo po prevrate, aká bola naša úloha a ako sa naše postavenie zmenilo politickou slobodou národa vo vlastnom štáte?!

Dlhoveká kliatba sňatá bola s detí nesvorných synov Svätoplukových! V skrytosti očakávaná, vytúžená sloboda padla nám ako dar Boží, ale hoci bola vytúžená, preca našla nás ešte nepripravených. Duch ešte vždy cítil tieň dlhoročnej poroby, ťažké putá zanechaly stopy ešte nezacelené.

Sloboda priletela, ale ľud ju nepochopil.

A keď bolo na čase založiť zase časopis pre ženy, odchýlil sa smer od bývalej Denice, lebo miesto starých spokojných čitateliek bývalých sa vynorily cele iné, nové, ktoré si žiadaly i riešenie rozličných politických otázok, ako ich nové pomery prinášaly. Slovenské ženy dostaly volebné právo a preto mnohí chceli, aby nový časopis slovenskú ženu i politicky poučoval. Hoci som sama nebola na túto vec dosť pripravená, aby som bola redaktorkou listu, aký bol potrebný, preca s pomocou mnohých priateľov ujala som sa tejto úlohy. Tak sme začali vydávať v Banskej Bystrici Slovenskú ženu, ktorá chcela vyhoveť širokému kruhu čitateľstva a všetkým politickým stranám tým, že bola nepolitická. Preto jej smer neuspokojil ani jednu stranu. Mnohí si žiadali, aby som časopis viedla v ich duchu, a keď videli, že sú im stĺpce Slovenskej ženy zatvorené, zanevreli na tento časopis. Bola azda vina i na mne: nerozumela som tomu a nebola som na výške času a nie dosť pripravená, aby som bola redaktorkou listu, aký bol potrebný. Pomáhali mi mnohí, ktorí stáli nado mnou vysoko svojimi schopnosťami a znalosťami pomerov. Nemohla som sa však zbaviť toho zahriaknutia, tej poníženosti, v ktorej som žila dovtedy, bolo ťažko voľne vydýchnuť. Nové pomery rozlialy sa do šírky, v národe nebolo tej jednomyseľnosti a Slovenská žena narážala na všetkých stranách na úskalie rozputnanej a rozháranej spoločnosti čitateliek a čitateľov. Nebolo vzájomnej dôvery, nebolo porozumenia a tak nie div, že Slovenská žena i pri hmotnej podpore na začiatku sa nevedela udržať. A k tomu prišla ťažká nemoc redaktorky, ktorá už nevládala — nebolo náhrady, hoci by bola i ako slabá. Slovenská žena nevykonala toľko ako Denica, hoci sa raz i jej dostane pochopenia a zadosťučinenia za dobrú vôľu všetkých spolupracovníc a spolupracovníkov. Lebo v práci mnohých bola činná láska k slovenskej veci, bez tej lásky sa nedala ani mysleť práca tak nepochopená. Ale vykonali, čo sa v tých časoch dalo vykonať, stáli pri mne verne a neohrožene a pracovali z čistých pohnútok.

Nová doba postarala sa o nový dorast, o nové zdatné pracovnice, ktoré si zastanú na pevnú postať a pracujú a budú pracovať v rozličných oboroch ku povzneseniu nášho národa a zvlášte ku vzdelaniu najširších vrstiev slovenských žien.