ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chytro nastala zima. Už počiatkom novembra ležala na zemi hrubá snehová pokývka. Ešte ani neprišla ozajstná zima a chudobní ľudia, ktorí žijú ľahko, ako vtáci, a pretože sa spokoja s málom, nenashromaždia si ničoho, — už obkrádali suché lodyhy slnečníc veľkých gazdov na palivo.

Dani Turi hnal cez dedinu svojím mlčanlivým mrzutým spôsobom, ktorému sa naučil od leta. Nedíval sa naľavo, ani napravo, len medzi kone a na koniec oja. Sedliacke sane s hrubými sanicami hrčaly po nevľúdne nezasneženej a zamrznutej ceste. Podkovy koní cvendžaly na hrudách.

— A zvonec, Dani! — zakričala naň jedna z neviest, ktorá s vysúkanými rukávmi a vo vykasaných sukniach vybehla s diežou vody, aby ju vyliala a bola veselá, svieža od horúčnatej práce naplnenej parou; — kde je hrkalka, Dani? Tvoj kôň sa hanbí!…

Dani neodpovedal. Jeho čelo sa o stín viac zachmúrilo. Sedel na predku voza v obnosenej čiernej huni, v baranici stiahnutej do tvári, ako by ani nevidel, ani nepočul; len sa díval strnule pred seba, na hrudy, ktoré letely koňom pod nohami, na špinavú zahnojenú cestu, na ktorej všetko bolo zamrznuté na roh, ako v jeho duši.

Nevidel rady domov na obidvoch stranách, ani ľudí, ktorí sa shovárali s fajkami v ústach tu i tam: vo vrátach, ani žien, ktoré sa aj teraz obzeraly po Danim Turim.

— Nuž, a čo je len tomuto človeku? — opytoval sa jeden z gazdov svojich výrečných súsedov, s ktorými dobre zababušený nadával na zimu, leto, vládu a Boha.

— Ajaj, tomu je veľa. Nemôže odrazu prežreť kiskaraiskú vežu. To mu je.

Dani sa od leta zmenil v neuveriteľného skupáňa, v shromažďovaní, v práci, v rozmnožovaní majetku. Teraz pracoval za desiatich ľudí s tou neúnavnou náruživosťou, ktorou strávil všetko, do čoho sa len pustil ako oheň. Nestaral sa už ani o ženu, ani o deti, ani o ženy, ale iba ako by nadobudol peniaze. V lete bol každý deň u pravotára, no preca nemohol dostať dedictvo nebohého nájomcu. Gróf odcestoval do Afriky, grófka nechcela už viac ani počuť o panstve v Kiskare; a gróf László vyhlásil otvorene, že je proti sedliakom. A tak sa nestalo nič. Zatiaľ nebola vec ani súrna, na Nový rok sa však mala rozhodnúť.

Ako sa blížil Dani ku koncu dediny, k zámčeku, napadlo znovu všetko aj jemu.

Odrazu len mimovoľne zodvihol zrak a pozrel sa vpravo do ulice. V jednej bráne stála Bora. Chcela vkročiť, ale k vôli Danimu sa obrátila majúc ruku na kľučke. Dani sa roztržite pásol pohľadom na peknej dievke, o ktorej sa dalo tušiť, keď bola aj v hrubej šedivej šatke, že je štihlá, nervózna osoba. Len že sa na seba pozreli. Nestalo sa nič. Nepovedali ani slova. Ba ani sa len očima nepozdravili. Len sa obzreli. Bora svojimi nervóznymi, smyselnými, veľkými očami, ktoré sa prisávaly, Dani svojím vážnym, mužným a skúmavým pohľadom. A Daniho odvážaly sane, neobrátil ani hlavy za dievčaťom. Díval sa zase vopred, dolu, na zem. Bora zase otvorila bránku z dosák a praskavými tichými sviežimi krokmi vošla pitvorom do domu.

Ostrý vietor šibol Daniho do očí; baranicu stiahol hlbšie, zohol hlavu a rýchlejšie sa hnal proti vetru. Stromy pokrývala hrubá inovať, celý svet bol biely a z hrubého bieleho listia agátov vietor sosypával snežný prach. Kone sa parily a na koniec srsti namrzol im srieň; veľké čierne vrany posilňovaly sa tu i tam na akomsi odpadku a lenivo vyletovaly pred koňmi.

Dani zodvihol oči, pozrel sa na stromoradie, ktorým pádily jeho sánky. Je to podivný obraz, cesta hojne zasypaná inovaťou, tisíce vrcholkov bielych pocukrovaných stromov. Zamrznutá ríša víl, ktorá vo svojej smrti je novou krásou. Dani prižmúril oči, nechal ich odpočinúť, potom zase sa pozrel na kone a pociťoval pichanie vetra, ktorý ho šibal do tvári.

Pri moste cez priekopu rýchle sa obrátil s cesty na pole, na cestu necestu, kde pod snehom nebolo ani stopy po úvoze. Sane letely, krútily sa na hladkom snehu, ktorý zmrzol na tvrdo, že kopytá rýchlych koní ani nezapadávaly.

Vpadly doprostred veľkej, veľkej samoty. Cítil len tichý šustot vetra vo svojich ušiach, a ostrý vŕzgavý hlas saní, ako sa šuchaly, rovnomerný klusot, odfukovanie koní, ale na veľkom šírom poli nevyletel nikde žiadon zvuk. Snehové pole lesklo sa do modra k západu, pichľavým dráždivým žltým svetlom na východ. Rané slnce sa predralo voľným opálovým nebom, ktoré svietilo kol dokola práve tak rovnako, mdlo ako sneh.

Dani roztržite pozoroval zajačie stopy; tadiaľ chodil ušiak ešte v čerstvom snehu, v hlbokom snehu a boril sa v ňom po brucho.

Dobré kone letely vopred, len tak na slepo. Tu i tam trčala lodyha kukurice a s ovislými krídlami vláčila sneh, ktorý na ňu napadol. Zo vzdialeného dvorca sa ozýval brechot psa, zvláštne sa ozýval, cudzo, ale hlboko.

Takto pádily dobrú polhodinku. Kone, ako keby boly chcely vykopnúť z kopýt strnulosť stajní, letely ani vietor. Daniho tvár očervenela a stále ubúdalo z nej mrzutosti. Rovnejšie si sadol na doske a pod huňou vystieral driek, že mu zapraskaly kosti v chrbtovej kosti. Ocítil sa a divo stiahol oči. „Hijó, ty kôň!“ Povrch snehu sa zmenil v prach. Vietor je mu príjemný. Čiapku vytisne vyššie, aby ho vzduch plnšie ovanul a rýchlejšie rýchlejšie priťahuje uzdu. „Hijó, hijó, psí kôň!“ Čo sa má starať o život. Čo sa trápiť. Ktože môže škodiť? Kto za čo stojí? Čo sa má človek o koho starať! Cesta je hladká, sane letia, nech sa mu postaví do cesty, kto si trúfa. Skôr či neskoršie dosiahneme všetkého, keď nezomreme. A prečo by sme nemali žiť, keď je žiť dobré, krásne, a preca stojí za to žiť. Človek má túto jedinú radosť, že žije a pracuje a letí! „Hijó, ty kôň! Nech vám psi pijú krv. Len hijó! Hijó! Hijó! Hijó!“

Konečne sa mu objaví pred očima veľká hruška a podľa tej poznáva, kade chodí a čo chce. Prekvapene sa pozerá okolo seba. Roľa, jeho roľa je prázdna. Nikde ani stopy po stohu zo slnečníc; preto teraz prichádza, aby ho poodvážal, kým ho nerozkradnú a hľa, gazdovi nechali len šľaky, len umazané miesto v snehu podupané a zamrznuté.

Z Daniho vybuchuje hrozný hnev a kliatba, ktorou krstí zlodeja, pretína vysoké nebesá. Ale všetko márne, lodyhy sú preč… Nedávno ich odvláčali; teraz, čo prituhol sneh. Dnes! tu sú čerstvé stopy po čižmách; sneh potlačený saňami je tak čerstvý, ako keby v tejto minúte bol tu zlodej chodil.

Poobzerá sa a v diaľke vidí veľkú čiernu škvrnu, kopu, ktorá sa pohybuje. To je on. Zlodej.

Za ním.

Chytí bič a šibne do koní. Ohnivé zvieratá nervózne kopnú do vzduchu. Ešte raz ich udre. A ešte raz. Vyleje si zlosť; bičom ich šibe po slabinách, po bruchu, že kone letia, ako by ich hnal čert.

Potom popustí opraty a kone letia ako fučiaci víchor. Dani zastrčí bič na miesto, na bočnú stenu saní a pustí ich. Za zlodejom. Letia cez priepasti, do priehlbiny a zase hore. Niekedy sane vyskočia, že sa skoro prevalia ponad hlavy koní, niekedy sa tak odierajú bokom, že skoro prevrátia kočiša. Ale len vopred. Nevyhýbajú sa ničomu.

Dnes je práve veľmi príjemný tento boj, tento beh. Dani vystrčí klobúk na vrch hlavy a s blýskajúcimi očami špehuje sane, ktoré prenasleduje. Tie netušia ničoho. Kľudne a rovnomerne sa vlečú a vzdialenosť prudko sa medzi nimi skracuje. Dani dúfa, že zlodeja schytí skôr, ako by došiel do stromoradia na hradskej. Ale bude zle. Keby to bol sám Boh otec, ani vtedy by sa nad ním nesmiloval! Obzre sa a jedným okom zmeria železné vidly. Budú mať čo robiť. Keď sa už skutočne približuje, obráti sa a vezme do ruky vidly. Tak mu lahodí vziať ich do ruky, v každom svale cíti, ako sa mu svaly napínajú mužnou silou. Už je celkom iným človekom, ako keď sa pohol z domu. Už nie je unavený, ani odporný, nie je ľahostajný, nedbanlivý. Krv v ňom vzkypela.

Závod sa koná bezo slova. Nie je to ani závod, len prenasledovanie. Prvé sane kľudne pokračujú na ceste s veľkým nákladom, ani si nevšímajú, že je im gazda v pätách. Pečlive a pomaly sa vlečú sane a opatrne sa kolíše na nich kopa suchých lodýh. Obídu všetky prekážky a nestúpia ani na snehom zasypané miesta, aby sa nepreborily. Daniho tento kľud strašne zlostí a uráža. Ani nekríkne na zbojníka, z ktorého nevidí nič, ani jeho koní a len udržuje výbuch. Keď ho už dobehol, utíši kone, zamieri vedľa zlodeja a kríkne naň:

— Hej, zastaňže!

Ten zadrží kone a zastane. Dani soskočí so saní so železnými vidlami v ruke a prikročí k nemu.

V nasledujúcej chvíli zahanbene ustúpi.

Vlastný otec sa naň díva so saní…

Chvíľu mlčali. Dani, zabudnúc na všetok hnev myslel, ako jeho otec ostarel. Jeho tvár je zamračená a hlboké vrásky sa tiahnu po nej. Zpopod odratých a plochých obrví ostro hľadia modré oči a z celého človeka sa rozlieva zlostná trpkosť.

Dani stojí, ako vždy pred svojím otcom, krotko a díva sa bokom, vyhýbajúc sa jeho pohľadu, ako keby sa cítil pred ním hriešnikom. Hoci bolo jeho jediným hriechom, že zbohatol a jeho rodičia podnes žijú v starej biede. Nebol svojej rodine na ťarchu, skôr im v mnohom vypomáhal, kedysi aj peniazmi, pôžičkami, ktoré sa nevracajú, ale novšie, čo zbohatol a vie si peňazí viac ceniť, je im len akousi mravnou oporou. Ale vždycky cíti, že je ich dlžníkom, a preto, aby nemusel videť ich núdzu, radšej sa im vyhne. Obľúbenou vetou starého Turiho bolo, že „dám ti zaucho aj vtedy, keď si budeš fúzy okolo ucha obtáčať!“ Ale veru, preca mu narástli synovia nad hlavu, len on zostal v starej nádeníckej biede, hoci mal veľmi panské sklony, ktorých Boh vie, kde nadobudol. Nerád robil, radšej špekuloval, chodil sem i tam a na drobné obchody strovil, čo si vedel zarobiť, alebo vyžobrať od synov.

Starý pocítil, že je v prevahe nad synom a so schválne stupňovanou trpkosťou sa naň rozkríkol:

— Mohol by si sa hanbiť i pred psom…

Daniho náhle zachvátila ľahostajnosť a pohodil plecom.

— Hanba a posmech. Človek ich vychová, ale potom, keď odídu z domu, ani jeden sa nepríde ukázať. Môžeme tam všetci pomrznúť. Staráš sa o to? Nedonesie ani za voz slnečníc, aby povedal: tu máte!… Tvoja matka zdochýňa, vieš o tom? Hej…

Šibol do koní, ktoré sa tešily, že si trocha oddýchly a opatrne ťahaly sane s naloženým palivom zo slnečníc.

Dani zostal a pozeral za otcom, vzdychol, sadol si do saní a po chvíľke zamyslenia obrátil kone zase na pole. Bol rád, že celkom nestratil dobrú vôľu, skôr sa mu motalo v hlave akési huncútstvo, ktoré ho celkom zelektrizovalo.

— Ba, som ja to blázon, — myslel si pre seba, — že sa vrátim bez slnečníc domov. Veď len zostaly ešte nejaké na poli.

Veľmi sa zaradoval, že zanedlho uvidel hromady slnečníc; a ešte sa viac rozveselil, keď vypočítal, že teraz ukradne slnečnice Gyuriho Takácsa. Veselo sa do nich pustil a poriadne si naložiac pouväzoval ich a bezstarostne sa pohol domov.

Už ho neopustí veselý pocit, ktorý sa vkradol do jeho srdca ako pieseň vetra na rovine. Niečo ho zdnu napínalo, lahodilo mu a cítil sa, ako už dávno nie. Bol by sa rád vystrel a stále sa len usmieval, že teraz obkradol švagra Gyuriho. Od leta bola medzi nimi tajná, ale stále ostrejšia revnivosť a nebolo maličkosti, s ktorou by sa neboli usilovali vydráždiť jeden druhého.

Danimu prišla na um Bora, o ktorej vedel, že Gyuri Takács začína za ňou chodiť. Zasmial sa, lebo jemu by stačilo povedať jediné slovo, len pohnúť malíčkom, len raz zamrkať a dievča by sa hneď za ním spochabilo, ako by rozum stratilo…

A pomyslel si, že Gyuri chodil aj za jeho ženou. A pre Daniho skočila do studne.

Prišla mu na um jeho prezývka, ktorú mu vietor pošeptal. Vedel, že mu ju švagor prilepil a v tejto chvíli mal zadosťučinenie, že toto slovo vyjadruje všetok jeho úspech v láske a všetku závisť Gyuriho.

A prišly mu na um aj iné veci, všetky sebe podobné a všetko len proto, aby mohol pre nich pohŕdať Gyurim, ktorý neznamená nič, je biednik, blato: proti takému Danimu Turimu!

A preca struna, ktorú rozzvučala v ňom púha pamiatka na ženu, — zvučala ďalej a vzbudzovala v ňom mučivé pocity.

Akú to má cenu, keby aj stokrát vyššie hľadel preto, že je Danim Turim; akú to má cenu, keď nemá moci nad vlastnou ženou. Erzsi, jeho žena, hynie pred jeho očima, ubúda z nej ako z mesiaca, stráca sa jej mäso s kostí, zpod kože mäkkosť a už je ako živá mŕtvola… Niet spôsobu, ako jej prinavrátiť niekdajší život, niekdajšie city. Len keby mohla skôr zúčtovať s týmto životom. Ale žiť s mŕtvolou je viac, ako môže muž pretrpeť. Danimu prebehne mráz po chrbte, kedykoľvek pozre na svoju ženu a pomyslí na ňu… Nuž umre. Nech umre. Keď nechce žiť, bude to aj lepšie. Žiť však, že každou minútou niečo v nej umiera… Ale to, že odnáša so sebou do hrobu silu a náladu svojho živého a silného muža, to je hrozné. To je to hrozné. Keby sa bola v lete vo svojom zúfalstve utrápila, a vyliezla z tohoto sveta, boli by ju od tých čias oplakali, zabudli. Bolo by všetko v poriadku. Bol by deťom hľadal novú matku… A prichádza mu na um Bora, ako tam stála aj dnes v bráničke, ako sa dívala zamilovaným, muža obdivujúcim pohľadom.

Vzdychol zhlboka.

Kone unášaly sane ticho a rytmicky dopredu. Onedlho došly k stromoradiu a zatočily na hradskú. Zase bežaly na skvelej ako by vysnenej ceste.

Dani zaťato trhol obrvou. A čo, ešte dnes pripraví na kone zvončeky. Nestojí za nič tento smútočný život.

Díval sa pred seba s nútenou hrdosťou a zaspieval niekoľko slov z ktorejsi fašiangovej pesničky.

Akási roztrhaná postava kráčala pred ním a už hodne ďaleko odstúpila s cesty do snehu. Bol to starý podomný obchodník, Žid.

Danimu čosi prišlo na um.

— Halt! — zakríkol na Žida.

Tento udivene a trochu poľakane sa zadíval na sedliaka, ktorý zastavil kone a z veľkej hune hrozivo sa naň díval.

— Tak čo máš v batohu, Mojše? — zareval naň Dani.

— Čo si len žiadate, prosím ponížene.

— No, raz-dva, von s tým.

— Ale…

— Chytro, lebo ti šibnem po hrdle týmto bičom.

Špinavá šedivá brada starcova sa hýbala, ale slovo nevyšlo z jeho úst. Nepoznal ešte tento kraj, nevedel, s kým má čo robiť, čo môže očakávať. Bol to veľmi drobný, rezký človiečik, z jeho súkennej čapice s ušima žmurkala jeho pustovčia tvár s červenými očami, tvár chyteného vtáka. Svojimi špinavými trasľavými prstami zahnutými ako háky chytro, a preca bez úspechu rozväzoval veľký kostkovaný plátený obrus. Medzi tým múdro striehol sedliakovu tvár, skúmajúc, s akým človekom má čo robiť. Aj dnes bol úbohý starec tak zbabelý, ako keď mu v detstve psi povystrihovali nohavice. Ale pri tom sa odvážne pustil do sveta s vysokým batohom, aby sa naľakal každého šustotu v kroví, či sa neobjaví za ním vlk, alebo lúpežník. Keď došiel domov k svojej rodine, ďakoval vždy zvlášť za to Bohu a sotva si trochu oddýchol v kruhu panských synov a veľkomožných neviest, zase sa pustil do sveta a ďalej chodil po domoch a núkal sklenené perličky, malé zrkadielka po groši a lacné hodvábne šatky.

— Ponáhľaj sa už, tatko!

— No, a keď sa nebudem ponáhľať? Práve pre teba nie. Ešte si aj zatancujem. Čo?

Dani sa smial a vyhýbajúc sa kopcu zo slnečníc, veselo sa díval, jako si starec fúka pod nehty, ktoré mu zmodraly, kým držal konce batoha. Ináče bol starec celkom vyhriaty a na jeho chudej a tenkej koži sa objavovaly rudé škvrny.

Sedliak si dal poukazovať celú zásobu a do oka mu padla krikľavá hodvábna šatka.

Starec sa pozrel na sedliaka, čakajúc, či si niečo vybere. Bol veľmi zle naladený, nebol si istý, či si s ním len nezahráva.

— Potreboval by som nejakej hodvábnej šatky… — povedal Dani, ako by predával slová — takú hodnú veľkú, na hrdlo, pre dievča…

Starec pochopil a chtivo, trasľavými prstami sa prehŕňal vo svojich veciach. Jednu vytiahol.

— Táto bude fajn.

— Tá nie je pekná! — váhal Dani, ktorý sa ešte nikdy nemiešal do takýchto vecí.

— Keď ja poviem, tak je pekná.

Dani sa neopovážil ozývať proti rozhodnej odpovedi starého, ktorá vyjadrovala prevahu. Obracal, ohmatával, prezeral šatku v ruke.

— A čo by stála táto?

— Pätnásť zlatých.

— Hjaj! Máte svedomie toľko povedať?

Starec si ho premeral a čakal. Dani sa pokúšal jednať. Zahriakol ho.

— Len ju vráťte, priateľu, nepotrebujete peknej, ale lacnej šatky.

Dani temer sa začervenal.

— Ja veru chcem peknú šatku, ale táto nemá viacej ceny, ako desať zlatých.

— Prosím, choďte do obchodu, žiadajte si takúto, budete vedeť, akú má cenu, keď ju dostanete lacnejšie jako za dvanásť zlatých, napľujte mi do očí.

Dal ju za jedenásť. Dani mal vždy peniaze u seba. Dal mu desiatku a päť zlatých. Starec mu vrátil drobné. S rozmyslom počítal šestáky, „omyl bol vylúčený“.

— Osem a dve je dvacať…

— Hm…

— Totiž desať…

Dani sa veľmi dopálil, že ho chcel oklamať, preto zahučal. Ale keď prepočítal peniaze, ktoré dostal zpäť a videl, že nechýba nič, šesták hodil starcovi.

— O tento si ma chcel ošudiť, tu máš, nech je tvoj. Starec pohŕdavo odkopol peniaz do snehu.

— Nepotrebujem od teba daru. Daj svojmu otcovi, aby nezomrel hladom.

Dani sa ukrutne dohneval. Div, že nehodil železnými vidlami do starého Žida, ktorý ľahostajne balil svoj batoh. Ale prehltol preca svoj hnev, hodvábnu šatku strčil pod huňu a šibol do koní. Kone sa už skoro triasly zimou a veselo poskočily a za chvíľku ďaleko zanechaly za sebou starého Žida, ktorý presne a pečlivo skladal dovedna svoje haraburdie.

Dani sa s úsmevom díval pred seba a pískal. Nebol si istý, čo urobí s hodvábnou šatkou. Už sa vynoril okraj dediny a zasnežená veža kaštieľa sa predierala medzi stromami.

Odrazu vidí, že Bora vychádza vrátmi, ktorými ju videl vojsť. Toto dievča čakalo na neho, lebo sa ponáhľalo dolu dvorom. Iste ho vyzeralo oknom a vyšlo v tej chvíli, keď sánky došly pred vráta. Zase sa naň pozerala užasle a snivo, ako to robievala, kedykoľvek uvidela Daniho; ako keby vložila celú svoju dušu do tohoto pohľadu.

Dani zastavil sane.

— Bora!

— Čo.

— Poďže len.

Dievča ochotne k nemu pribehlo.

Danimu sa zdalo, že sa pokúša o nejakú smelosť. Dievča neprijme šatku. Pred očima celej dediny! Už má aj diváka z tretieho súsedstva. O hodinu bude vedeť o tom celá dedina. Rozčúlenie sa v ňom zmnožilo a temer zahmlilo mu oči. Na chvíľku zahľadel sa do hlbokých ako orech hnedých očí Boriných, ktoré sa opieraly oň s horúčosťou, ktorá by vedela podpáliť, potom sa odhodlal, bez slova vytiahol hodvábnu šatku a vložil ju dievčaťu do ruky.

— Tu máš.

Bora ju prijala. Ani slovom sa nevzpierala.

Daniho to veľmi prekvapilo, prižmúril oči a skúmajúc, hľadel do očí dievčaťa. Nenašiel v nich nič zvláštneho; nedivila sa, ani neprišla do rozpakov, neprekvapila sa, ani nespierala. Bora prijala dar kľudne, prirodzene a prijala ho ako dar. Len sa jej veľmi zmenil výraz. S tvári jej zmizla zasnenosť, pekelná hĺbka jej tvári ako by sa jej bola sústredila v očiach a premenila v plochú čistotu. Namiesto rozrušujúceho tajomného odovzdávania objavilo sa na nej prosté pochopenie. Miesto poníženia vedomie prevahy, v pätách otroctva sa usadilo vedomie rozkazujúcej ženy. Ale to všetko bolo len jediným tieňom, ktorý nezazrel a nepocítil muž zbláznený náhlou láskou krvi. Daniho čosi mýlilo a to pramenilo z neho samého, z neobyčajnosti jeho skutku a situácie. Parodiou bola preň chvíľa, v ktorej sa mu každý obdivoval. Parodiou čin, ktorý ako by ho bol vyvrátil z dosavádneho poriadku života.

Pocítil, že sa dopustil veľkej chyby. Temer prekvapene hľadel dievčaťu do tvári a spomenul si, že túto ešte nikdy neuštipol, nebozkal. Tohoto dievčaťa sa ešte nedotkol ani prstom a ani na ňu nesiahol. A za krátky čas, ktorý prežil pohľadom zahrúženým do jej očú, so strnulým smiechom na pol úst, s temer ochromeným sebavedomím i vôľou, si určite uvedomil, že sa poškodil, keď nezačal ranou, — ale darom.

Bol by na ňu rád zakríkol, ale hanbil sa. Cítil, že múdre, ľstivé oči dievčaťa, — aké sú teraz iné, než predtým, — vidia do neho naskrze.

Trhol za opraty a kone sa pohly.

A zahorelo v ňom veľké rozčulenie, ako sa vzďaľoval od dievčaťa; chcel sa obzreť, čo robí tá záletnica. Ukazuje šatku všetkým rad radom? Snáď si ju už prestrela na plece… Na druhom boku ulice prichádzal proti nemu pešo Gyuri Takács. Hm. Aj tento uvidí čochvíľa…

Zase za mrzute díval na koniec oja, na zasnežené, špinavé hrudy, ktoré sa kotúľaly koňom pod nohami a v jeho duši sa všetko zachvievalo ako pri zemetrasení. Búrily v ňom veľká vôľa a rozhorlené pocity; hanbil sa a srdce mu svieralo jakési poníženie; cítil svoju nemužnosť a chcel ju odčiniť. Bol zlostný, zlostil sa na Boru, nenávidel ju, opľul ju, bol by ju chcel premôcť, zadláviť do blata. A vrelo v ňom ako v spochabenom vnútri zeme a chcelo sa mu dáviť oheň.

Dedinčania, ktorí ho videli sedeť mrzute vo veľkej huni, s baranicou vtiahnutou do čela, ani by si neboli pomysleli, že tento Dani Turi je celkom iný človek, ako ten, ktorý ráno uháňal na pole.