ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď cisár počul, že syn jeho sa už približuje, s veľkou pompou mu oproti išiel. Jak majstri zbadali, že sa cisár k ním blíži, povedali mladíkovi, že oni idú po predku.

Syn cisárov riekol im: „Milí majstri moji, ďakujem vám za vašu dobrosrdečnosť a prosím vás, nezabúdajte na mňa v čas potreby.“ — Majstri úctive sa na to pokloniac, na koňoch po predku išli k mestu.

Za ten čas otec k nemu prišiel.

„Milý synu, buď pozdravený, dávno som ťa už nevidel; jako sa máš, jako sa ti vodilo?“ — Syn poklonil hlavu pred otcom, ale ani slova nehovoril, na čom sa otec veľmi začudoval, avšak predsa si to myslel, že majstri jeho mu to naučenie dali, aby na ceste nehovoril.

Keď sa cisárovna dozvedela o príchode mladíka, zaradovala sa v srdci svojom a sama sebe povedala: „Pôjdem a privítam ho.“ — S tým sa nádherne a skvostne obliekla a išla do trónnej sály, kde cisár so synom svojím sedel. Cisár manželku svoju posadil podľa syna, čo keď sa stalo, manželka takto hovorila manželovi: „Toto je syn tvoj?“ „Áno, toto je môj syn,“ odpovedal cisár, „ale nehovorí.“ — Povedala cisárovna: „Zver ho mne, jestli kedy hovoril, ja ho privediem k rozprávaniu.“ — „Dobre teda,“ povedal cisár, a cisárovná pojala mladíka za ruku, prosila ho, aby išiel za ňou, tento len na rozkaz otca svojho odhodlal sa s macochou svojou isť.

Cisárovna viedla mladíka do svojej izby, a posadiac ho podľa seba na kanape, povedala mu: „Milý mladíku opravdu zo srdca žiadala som si ťa videť, lebo som mnoho počúvala o tvojej kráse a dokonalosti hovoriť. Oj, milý Dioklecián, ver mi, ja som to tak usporiadala, aby otec tvoj pre teba poslal. Hovor teda, láskavý mladíku a poteš moje žiadostivé srdce s nejakým znakom ľúbosti. — Mladík mlčal. Cisárovna keď videla, že Dioklecián nechce hovoriť, pokračovala: „Oh sladký Dioklecián, ty polovička duše mojej, prečo neprehovoríš aspoň jedno slovíčko, a prečo nedáš bár jak malý znak lásky?“ Objala svojho pastorka a chcela ho božkať, on ale odvrátil tvár svoju. „Prečo sa hanbíš? Tu nás nikto nevidí a môžeme sa milovať.“ Takto hovorila podvodná a zvodlivá macocha k pastorkovi svojmu, aby ho zviedla, tento nemo povstal a chcel odísť. Keď to cisárovna zbadala, riekla: „Oh milý synu, teda predsa nechceš sa dať nakloniť k žiadosti mojej? Jestli ale máš príčinu, že nechceš ku mne hovoriť, tu je atrament a papier, napíš aspoň čo je tvoja žiadosť.“

Dioklecián vzal pero a na kúsok papieru písal nasledujúce slová: „Nech ma Pán Boh chráni od toho. Žiadosť milostivej matky mojej je tak veľmi hriešna, že vyplnenie jej pre mňa by večné nešťastie prinieslo.“

Keď cisárovna ten lístok vzala a prečítala, rozhorčila sa v srdci svojom a na všetkých údoch sa triasla od hnevu, tvár svoju nechtami doškriabala, tak že krv po nej tiekla, a keď vrchný odev zhodila so seba, veľkým hlasom začala vykrikovať: „Pomoc, pre Boha, skoro pomoc.“

Cisár počul hlas a krik manželky svojej, a bežal do izby jej, vystaviac zaprené dvere. „Čo je, drahá manželko, kto ti čo robí?“ pýtal sa cisár. — „Oh drahý manželu a pane môj, neúcta sa so mňou stala. Tento syn usiloval sa ma na hriech podviesť. Ja som žiadosť jeho zrovna odoprela, a keď som sa celou silou odťahovala, ma doškriabal a dodriapal ten zlostný chlapec. To nemôže byť syn jednoho mocnára a pre toto na mne spáchané ublíženie hoden je na šibenicu.“ — Cisár od veľkého hnevu triasol sa na celom tele, a hneď rozkázal sluhom, aby syna jeho viedli na šibenicu.

Keď to ministri a magnáti počuli, povedali: „Jasnosť vaša má len toho jednoho syna, preto nebude to dobre, keď sa len tak na chytro odpraví. Však ale jestli len musí zomreť, nech súd súdi nad ním, a jestli aj potom smrť zaslúži, výrok ten nech sa potom dľa zákonov do verejnosti vynesie.“ — Cisár porozumel významnosti reči tej a nechal syna svojho cez noc do žalára uvrhnúť.

Keď počula cisárovna, že mladík ten hneď odpravený nebol, začala nariekať. Keď večer do svojej izby išla a cisár k nej prišiel, počul manželku svoju prežalostne plakať. „Čo sa ti stalo, asnáď ťa zas niekto znepokojoval?“ pýtal sa jej cisár. Manželka s plačom odpovedala: „Jasnosť vaša mi sľúbila, že ho hneď obesia, čo aj zaslúžil; a hľa ešte žije, haňba moja nenie odmytá.“ Cisár odpovedal: „Milá manželko, buď trpezlivá; zajtrá budem súd vydržiavať nad ním a musí zomreť.“ — Cisárovna na to povedala: „Jestli ešte bude žiť, bude vždy proti mne a Jasnosť vaša tak pochodí, jako ten človek, ktorý mal v záhrade taký strom, z ktorého ovocie ťažko nemocných uzdravilo.“ — Cisár riekol: „Rozprávaj mi prosím ťa, ten príklad.“

Jeden rimanský mešťan mal peknú zahradu, a v nej jeden obzvláštny strom, ktorý každý rok zarodil, a ovocie toto malo tú vlastnosť, že ktorý nemocný z neho jedol, hneď ozdravel. Jedon deň zbadal, že z pňa stromu toho aj iný malý stromček vyhnal. — Hneď zavolal zahradníka a povedal mu: „Drahý sluha, opatruj tento stromček. — Zahradník odpovedal: „Budem ho opatrovať, dobrý pane.“

O krátky čas zase išiel ten mešťan do zahrady a obzrel ten malý stromčok, a zbadal, že on ešte posavád nič nepodrástol. Zahradník odpovedal: „Ten starý veľký strom odoberá mu poživujúcu silu a preto nemôže riasť ten stromček.“ „Tedy musí sa vyťať ten starý strom,“ povedal mešťan, a strom vyťali. Mladý strom o krátky čas vyhynul po starom bez toho, že by bol nejaký osoh doniesol. Keď toto chudáci nezdraví počuli, nariekali nad starým stromom a preklínali tých, ktorí ho zničili.

Cisárovna dokonajúc reč svoju ešte k tomu dodala: „Porozumela Jasnosť vaša tomu, čo som povedala?“ — „Áno,“ — odpovedal cisár. — Cisárovna pokračovala: „Dobre, včuľ teda lepšie vysvetlím to Jasnosti vašej. Ten starý vznešený strom predstavuje Jasnosť vašu, lebo Jasnosť vaša je opravdový podporovateľ vdov, sirôt a nezdravých. Ten malý stromček pri pni stromu starého je syn Jasnosti vašej, ktorý znáhla bujno vyriastnúc, usiluje sa moc vašu odlámať, aby on sám mohol Jasnosť vašu s posmechom s cesty odstrániť. — Preto radím no nechať odpraviť. Cisár na to odpovedal: „Veľmi múdru radu si mi dala, manželka moja, chlapec ten zajtra hanebnou smrťou zo sveta zhladený bude.“