ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď na to vydal rozkaz cisár, aby syna jeho na šibenicu vliekli. Sluhovia poslúchli rozkaz cisárov a odviedli syna jeho.

Ale teraz prišiel pred cisára múdry Waldák a počal cisárovi rozprávať: „Žil pred tým v meste Ríme jedon obstarný, ctihodný rytír, ktorý od dávna v stave vdovskom žil, naposledy radili mu priatelia jeho, aby sa oženil, jako to aj Jasnosti vašej radili. Zeman ten im aj to prisľúbil, keď ho dlho ponúkali. Našli aj pre neho jednu bohatú rimskú dcéru, ktorá veľmi mladá a pekná bola, a keď ju zeman ten uvidel, veľmi ju zaľúbil. Keď ale mladá ženička táto po troch rokoch ešte žiadnoho dieťaťa nemala, veľmi bola mrzutá. Stalo sa že mladá žena, keď do kostola išla, stretla sa s matkou svojou a pýtala sa jej táto:

„No, milá dcéra, jak sa ti ľúbi stav manželský, jako si spokojná s manželom tvojím?“ Dcéra odpovedala matke svojej: „Veru, milá matka, mne sa to na žiadon pád neľúbi, dali ste mňa za starého muža, a nebolo by mi ľúto, keby ste ma radšej boli pochovali. Taký je vedľa mňa, jako starý, vyschnutý strom, žiadnu vôľu, žiadnu radosť nemám s ním. Preto to hovorím, že ho nemôžem už viac trpeť, a na niečo inšie mysleť musím.“

Matka odpovedala: „Boh ťa zachráň, dcéra moja, aby si sa dala zviesť.“ Matka zľaknúc sa, chcela ju od toho odhovoriť: „Drahá dcéra, starí ľudia sú pomstiví a hnevliví. Pomysli si, že manžel tvoj je v meste mocný pán, a teba, jako aj mňa, do veľkej hodnosti postavil. Ale povedz mi, koho by si tak milovala?“

Dcéra odpovedala: „Drahá matko, je tu jedon kňaz, ktorého by veľmi milovala.“ — Matka na to odpovedala: „Teda povedz mi, drahá dcéra, prečo by si len kňaza chcela milovať a nie niekoho iného? Či by nebolo lepšie, keď by si za iného zemana alebo rytíra išla?“ — „Nie,“ odpovedala dcéra, „a ja viem, prečo nie. Jestli by si nejakého rytírskeho alebo zemanského mladíka vyvolila, ten by ma veľmi chytro zunoval, ba keby sa na mňa nahneval, pred celým svetom na hanbu a posmech by ma vystavil. Vidíš matko moja, kňazi to neurobia, lebo také tajnosti bez posmechu svojho nemôžu zradiť, a aj ináč vernejšie pridržiavať sa môžu milenky svojej, jako iní svetskí páni.“ — Na to jej matka toľko povedala: „No milá dcéra, jestli vôľa tvoja je nezmeniteľná, aspoň pre mňa daj pozor na seba. Vidíš, starí ľudia sú obyčajne jedovatí a hnevliví, vyprobuj najprv muža svojho nejakým huncútskym kúskom, jestli sa na to nenahnevá, slobodne môžeš ľúbiť toho kňaza.“

Dcéra odpovedala: „Urobím to, avšak jako mám sprobovať muža môjho?“ — „Vieš dcéra moja, manžel tvoj v zahrade má jedon milý strom, urob z neho oheň, postav dľa neho stoličku a ponúkni muža tvojho si sadnúť. Jestli to urobí a znesie, vtedy môžeš ľúbiť toho kňaza.“

Mladá žena zapamätajúc si radu matky svojej, odišla domov a urobila tak jako jej dala matka radu.

Večer, keď sa rytír z poľovky navrátil a mu zima bolo, pani z milého mu stromu v komíne dobrý oheň spravila a manžela svojho po priateľský privítala, posadila ho na stoličku aby sa zohrial. — Jako tam ten zeman za chviľu sedel, hneď poznal stromu toho ratolesti po vôni a rozkázal zavolať zahradníka a povedal mu: „Hej, mne sa tak zdá, jako by cítil vôňu môjho vznešeného stromu?“ — „Tak je, pane,“ povedal zahradník, „stromok ten je vyťatý a tu na ohni horí.“

Rytír povedal: „Neni možné, aby ste ten dobrý strom boli vyťali.“ — „Tak je veru, lebo ja sama som ho dala vyťať. Keď som cítila, že tak veľmi zima bude, vyťala som ho, a dala som ho na oheň, aby ťa dobre v teplom čakať mohla.“

Rytír sa veľmi na to nahneval a riekol: „Nech ťa čert vezme, zlostná ženo, jako si sa opovážila ten drahý strom vyťať.“ Keď to počula žena, začala plakať, hovoriac: „Oj, veď som to pre teba urobila jedine z dobrej vôle a z priazne na proti tebe.“ Rytír nato odpovedal: „No len už neplač, odpustím ti to, preto ale na budúcnosť chráň sa skaziť to, čo sa mne ľúbi.“

Na druhý deň ráno odišla mladá žena do kostola a stretnúc sa s matkou svojou, z radosťou povedala: „Matko moja, včuľ už dozaista môžem ľúbiť toho kňaza, lebo som už muža môjho sprobovala; nahneval sa z počiatku na mňa, to je pravda, pre ten strom, keď som ale plakať začala, odpustil mi a povedal aby len neplakala.“ Matka na to povedala: „Drahé dieťa, buď spokojná, a keď si to už raz pre mňa urobila, urob aj po druhé: Má manžel tvoj jednoho psíka, ktorého veľmi rád má, natoľko, že ho aj v posteli trpí: zabi ho pred jeho očima, jestli aj to prezre, vtedy podľa vôle môžeš milovať toho kňaza.“ — Keď mladá žena domov prišla, okrášlila postel s maksametom a hodvábom, a večer keď pán jej z poľovky unovaný domov prišiel, aj pes bol zunovaný a podľa obyčaje zamazanýma paprčkami na peknú hodvábnu postel vyskočil. Pani na to už čakajúc, hneď priskočila, schytila ho za zadné nohy a tak ho o múr uderila, že hneď paru ostatnú vydal. Starý zeman to vidiac, veľmi sa nahneval a začal manželku svoju hrešiť, hovoriac: „O, ty medzi všetkými ženskými najnepotrebnejšia, jak si mohla byť tak zlostná, že si psa, ktorého som ja rád mal, mne pred očima zabiť mohla!“ — Žena počala nariekať, vlasy si trhala a ponosujúc sa povedala: „Bože môj, prečo som sa len narodila!“

Rytír nemohol počúvať ďalej veľké nariekanie svojej manželky, lebo ju veľmi miloval a riekol: „No len už neplač; včuľ ešte ti odpustím, — ale na budúcnosť chráň sa od takých sebevoľných účinkov.“

Na druhý deň, keď stala pani, odišla do kostola, tam sa stretla s matkou svojou a usmievavo jej dobré ráno vinšovala, rieknuc: „Matko moja, musíš vedeť, že už včuľ mojím môže byť ten kňaz, lebo som už po druhé sprobovala a on mi aj po druhé veľkodušne odpustil.“

Matka na to odpovedala: „Oj drahá dcéra, ty ešte nepoznáš starších ľudí. Preto ťa prosím sprobuj ho ešte raz. Len mňa počúvaj drahá dcéra, a potom ti už v ničom nebudem prekážať. Jako vieš, na druhú nedeľu dá tvoj manžel veľkú hostinu, na ktorú nás a aj všetkých priateľov svojich povolal do domu svojho. Budú tam mnohí dobrí priatelia a vznešení zemania rimanskí. Ty budeš s manželom tvojim za vrch stola sedeť. Keď už na stole budú drahé jedlá a nápoje, pripni po tichu kľúče tvoje na obrus a vykríkni: Ach, jaká som ja zábudlivá, nôž môj som v komore zabudla, s tým skoč hore a strhni za sebou aj obrus, a keď všetko spadne, vyhovor sa, že ti je ľúto, že si z nevedomosti toľkú škodu učinila. Jestli ti aj tento účinok odpustí, tedy smelo môžeš ľúbiť toho kňaza.“ — „Dobre, urobím, jako si mi naložila,“ odpovedala dcéra a skutočne urobila tak.

Starý rytír veľmi sa nad tým nahneval a mrzelo ho to pred hosťami. Hneď nechal doniesť iné nádoby a jedlá, ukázal sa veselým a prosil hosti svojich, aby len pili a sa dobre zabávali.

Na druhý deň zavčasu ráno stal rytír podľa obyčaje, a išiel do kostola, manželku svoju nechal ležať a spať. — Po kostole vyhľadal holiča a povedal mu: „Majster vedel by si ty manželke mojej žilu pustiť?“ — „Jako by nie, pane, veď som ja ranhojič,“ odpovedal holič, „No, teda vezmi nástroje tvoje a poď so mňou.“ Keď domov prišiel, išiel k posteli manželky svojej a zobudil ju. Žena riekla: „Ešte je zavčasu, načo by stala!“ — „Žilu ti pustia na obidvoch rukách,“ povedal rytír. — „Veď som si ja ešte nedala žilu pustiť,“ poznamenala žena. — „Ozaj, preto si sa ty oddala na tak zlostné účinky,“ odpovedal manžel. — „Teda nevieš, čo si so mňou urobila? Ponajprv si zoťala milý strom, potom si zabila môjho ľúbeho psa, a naposledy včera si znevážila dom môj pred všetkými hosťami. Toto sú také účinky, ktoré, jestli ti odpustím, neviem jaký posmech by si so mňou urobila. Toto všetko zo zlej krvy pochodí, ktorú včuľ z teba vypustíme, aby si ma na budúcnosť od všetkej škody a hanby zachránila.“

Ranhojič pustil jej z obúch rúk toľko krvi, že až obledla a omdlela.

Mladá žena celkom zoslabená ležala na posteli, a keď zase k sebe prišla, zavolala svoju chyžnú a povedala jej: „Chytro utekaj pre matku moju, lebo zomrem.“ Keď počula to matka, potešila sa v sebe, že dcéra jej takto je prevedená a ponáhlala sa k nej. Keď dcéra matku uvidela zodvihla sa a riekla: „Oh, drahá matko, skoro som zomrela; toľko krvi nechali zo mňa vytiecť, je to div, že ešte žijem.“

Matka povedala: „Či som ti nepovedala, že je to zle, starých ľudí hnevať! No teda, či budeš ešte po tom kňazovi túžiť? Lebo ho dám zavolať.“ Dcéra jej ztrápená povedala: „Nech čert vezme frajera, keby som ešte raz dobre bola, uspokojím sa s mojím manželom!“

Múdry majster po tej výpravke povedal: „Jasnosť vaša rozumela reč moju?“ — Cisár odpovedal: „Veľmi dobre som rozumel, aj veru to bol pekný a osožný príklad.“ — Pokračoval na to múdry majster: „Preto radím Jasnosti vašej, aby ste sa chránili manželky svojej, ktorá každý deň radí, aby Jasnosť vaša jediného syna svojho usmrtiť nechala.“ — Cisár na toto povedal: „Nezomre dnes syn môj.“

Keď počula cisárovna, že Dioklecián ešte ani včuľ neni odpravený, potajomne do svojej izby išla, obliekla si najdrahšie šaty a dala rozkaz, aby koč jej prihotovený mali, lebo chce domov odísť k otcovi svojmu, poneváč tak veľkú hanbu a posmech jej urobili. Cisár ju prehovoril, aby nešla nikde a nerobila mu hanbu. Ona dala sa nahovoriť a povedala mu nasledujúcu rozprávku:

„Oktavián cisár veľmi bol bohatý, ale spolu aj veľmi nemožný, takže zlato si viac vážil, jako čokoľvek inšie. V tých časoch Rimani mnoho národov podmanili, prečo mnohí kráľovia povstali proti ním a robili Rimanom mnoho nepríjemností. — Bol v tých časoch v Ríme jedon múdry majster, menom Virgil, ktorý všetkých majstrov prevýšil, nadovšetko svojou sbehlosťou v čarodejníctve.

Tohoto prosili Rimani, aby jim skrz učenosť svoju oznámil, že čo majú robiť, aby sa od nepriateľov oslobodili. Virgil jim to zasľúbil a následkom toho nechal spraviť jednu peknú vežu a na vrchu jej dookola toľko soch dal postaviť, koľko krajín vtedy na svete bolo; na prostriedku postavená bola jedna veľká štátua, ktorá cisára predstavovala, držiac v ruke zlaté jablko: na tejto strednej štátue a okolo aj na menších pripravené boly zvončeky, a každého tvár bola na určité miesto obrátená.

Keď potom niektorá krajina proti Rimanom chcela povstať, zodpovedajúca štátua zvončekom zvestovala to nebezpečenstvo, a spolu aj jedon rytír bol tam, ktorý kopiu svoju, proti tej krajine vystrčil, čo keď videli Rimani ozbrojac sa s vojskom, išli proti tej krajine, a ju zase vybojovali. Na ten spôsob žiadon národ nemohol Rimanov zrazu napadnúť a potajomne, lebo ich tie štátuy vždycky upovedomily.

Nezadlho na to niektorí kráľovia, ktorým Rimani mnohé nespravedlivé násilnosti urobili, sišli sa spolu, aby sa radili: jako by sa pomstiť mohli nad Rimanmi. Niektorí z nich povedali: „Daromné je všetko naše namáhanie, lebo dokiaľ tá veža zo štátuami stojí, zatiaľ Rimanom nikto nemôže uškodiť, lebo skrze štátui dobre zavčasu upovedomení bývajú o nebezpečenstve.“ Keď sa o tomto radili povstali traja rytíri a povedali kráľovi: „My sme vymysleli jednu lesť, skrz ktorú by sme tú vežu aj zo štátuami zrúcali, my život položíme za vec tú, ale veru aj odmenu za to žiadame.“ — „No, jakúže odmenu pýtate?“ tázali sa králi. „Štyri kade zlata,“ odpovedali rytíri. — „Dáme vám,“ odvetili králi, „aby sme len na Rimanoch pomstiť sa mohli.“ — Rytíri odobrali to zlato a išli do Rímu, a po jednej tone zlata zakopali pod štyri brány mesta. Potom šli ku kráľovi a povedali mu, že oni sú hadači snov, a že čo sa im bude snívať, to že sa splniť musí. — Vykladatelia týchto snov odišli a celú noc strávili s pitím a tancom. Ráno išli k cisárovi a najstarší z nich hovoril:

„Milostivý cisári, mne sa v noci veľmi dobre snívalo, lebo pred bránou mesta je jedon sud zlata ukrytý v zemi. Poďme teda a zdvihnime ho.“ Cisár povedal: „Aj ja s vami pôjdem a uvidím, či je pravda, čo hovoríte?“ Keď prišli k bráne, začali kopať do zeme, našli sud a vytiahli ho, ktorý oni sami tam potajomne boli zakopali. Keď to videl cisár, veril im a s radosťou podelili si zlato.

Po dve druhé noci mali tí druhí dvaja podobné sny. Cisár sa včuľ ešte viacej zaradoval a podelil si s nimi zlato, potom ale povedal: „No, tak pravdomluvných ľudí, jako ste vy, ešte som nevidel.“ Na to všetci traja jedným slovom povedali: „dovčuľku sme každý pre seba každú noc sen mali, jako to vie Jasnosť vaša; jestli sa ale ľúbi Jasnosti vašej, tej noci všetci tria spolu môžeme spať a úfame, že sa nám spoločne o nejakom veľkom poklade bude snívať.“ Cisár na to povedal: „Nech vám dá Pán Boh dobré sny, aby nám všetkým na osoh boli.“ Odišli rytíri tí a celú noc sa zabávajúc, smiali sa nad sprostosťou cisára.

Ráno všetci traja predstavili sa pred cisárom a s veľkou radosťou povedali: „Jasnosť vaša, dobrú novinu nesieme, lebo sme v noci jedon veľký poklad videli. Jestli ten nájdeme, milostivý pane, tak bohatý budete, jakého viac na svete nieto.“ — Cisár sa pýtal: „Kde že je ten poklad?“ Tí vykladači snov povedali: „Pod vežou je skrytý, na ktorej tie štátui sú, toľko je tam pokladov, že ani celá zápraž z Rímu by ich neuviezla.“

Cisár povolil podkopať vežu, ktorá sa potom zvalila.

Na druhý deň ráno, keď rimanskí radní tú drahú vežu tak znivočenú videli, veľmi sa zarmútili, k cisárovi pospiechali a mu povedali:

„Jasnosť, odkiaľ je to, že veža táto, ktorá nám vždy oznámila pohyby nepriateľov, takto zničená je?“ Cisár im odpovedal: „Tria falošní proroci prišli ku mne a povedali, že veľká sila zlata sa pod vežou tou nachodí, ja som im veril, oni ma ale sklamali, lebo zrúcali ju. Magnáti na to povedali:

„No cisáru, keď natoľko ľúbiš to zlato, že si aj vežu tú z prevelikej skúposti tvojej obetoval, ktorá nás vždy chránila, dáme ti mi hneď zlata do sýtosti.“ — S tým schytili cisára, položili ho na chrbát a rozpustené zlato liali mu do úst, reknúc: „Jedz zlato, pi zlato, aj tak si vždy po zlate lačnil a žíznil!“ — Na to nezadlho prišli nepriatelia a spustošili celý Rím.“

Cisárovna, keď príkladnú reč túto dokonala, povedala manželovi svojmu: „Či si dobre rozvážila Jasnosť vaša reč moju?“ „Áno,“ odpovedal cisár. Cisárovna pokračovala: „Veža a štátuy vyobrazujú telo aj s citmi Jasnosti vašej, dokiaľ tieto zdravé sú, dotiaľ nepriateľ neurobí škody v krajine.

Jestli ale Jasnosť vaša veriť bude synovi svojmu a tým siedmym múdrym majstrom a jesli ich štebotanie s takou radosťou počúvať budete, jako Oktavián cisár tie sny, veru potom aj s Jasnosťou vašou sa to stane, čo sa s ním stalo.

Cisár na to povedal: „Opravdu veľmi pekné podobenstvo si mi povedala. Nie, mňa nezhodia, jako rytíri tú vežu; — radšej zomrú ešte dnes všetci do jednoho.“ Cisárovna povedala:

„Jestli to Jasnosť vaša urobí, tak život váš istý bude a moc a sláva vaša až do konca trvať bude.“

Cisár hneď dal rozkaz, na to, aby syna jeho vzali a na šibenici odpravili. Keď to ľud počul, s veľkým bedákaním schádzal sa na uliciach, bohatí, tak jako aj chudobní, stejne oplakávali syna cisárovho. Josefus išiel k cisárovi a hovoril mu nasledovnú prirovnávajúcu vec:

„Bol jednúc jeden znamenitý doktor, menom Hipokrates, ten bol tak ostrovtipný človek, že vedomosťou svojou všetkých ostatných doktorov prevýšil. — Mal jednoho priateľa Galenusa, ktorý tiež veľkého rozumu muž bol, ktorý celú usilovnosť svoju na to obrátil, aby lekársku vedomosť čím najhlbšie preskúmal. Keď Galenus zbadal utiahnutie priateľa svojho, ešte usilovnejšie sa učil jak predtým, až naposledy za chýrečného doktora uznatý bol. — Hipokrates ho začal preto nenávideť. — Stalo sa potom, že jedno germánske knieža poslalo posla k Hipokratesovi, aby hneď k nemu prišel a syna jeho uzdravil. Hipokrates list písal tomu kniežaťu, v ktorom sa vyhovára a banuje, že priam včuľ nemôže prijsť; poneváč ale vedel jak ďaleko pokročil už priateľ jeho Galenus v lekárskych vedomosťach, toho poslal miesto seba. Keď Galenus ku kráľovi prišol, s veľkou úctou ho prijali: avšak čudoval sa kráľ, prečo neprišiel sám Hipokrates? — Galenus vyhovoril veľkého toho majstra, že sa z vnešenými vecami zaoberá a preto ho miesto seba poslal, ale úfa, že s pomocou Božou vylieči syna jeho. Kráľovi sa veľmi ľúbila tá reč. Galenus išiel ku chlapcovi, opozrel ho, omatal mu puls. Hneď poznal, že tu mala kráľovná tajné veci s kýmsi, preto ju vzal do výsluchu. Keď táto videla, že sa tu tajiť nič nedá, riekla: „Drahý pán doktor, poviem všetky moje tajnosti, ale pre Boha nevyzraďte ma. „Pán Boh chráň, ja budem ticho, jako ryba vo vode, a vyliečim syna.“ — „Jestli to urobíte, môžte na veľkú odmenu rátať so stránky mojej,“ povedala kráľovná. „Stalo sa jednúc, že burgunský kráľ na návštevu prišiel k mojemu pánu manželovi, ktorý sa za dlhši čas u nás bavil, poneváč ale veľmi milý človek to bol, urobila som si s ním známosť a od neho pochodí tento syn.“ — Potom povedal Galenus: „To som vedel, nech bude ale spokojná Jasnosť vaša.“

Potom sa pýtal, jako žijú v Burgundii a keď zvedel, že tam ťažšie jedlá jedia a na to vodu pijú: dal chlapcovi hovädzie mäso jesť a vodu piť a tak ozdravel. Kráľ bohato obdaroval doktora, obzvlášte ale kráľovná mnohými pokladmi ho obohatila. Keď Galenus domov prišiel, navštívil majstra svojho Hipokratesa. Tento sa ho pýtal: „Či si uzdravil chlapca toho?“ — „Áno, majstre,“ odpovedal Galenus.

„Čo si mu dával?“ pýtal sa ďalej Hipokrates.

„Dával som mu hovädzie mäso jesť a vodu piť,“ odpovedal Galenus. Povedal na to Hipokrates: „Je tak, kráľovná s druhým sa ľúbila?“ — „Tak je, majstre, uhádol si,“ odpovedal Galenus. Nad tým sa včuľ veľmi rozhorlil Hipokrates a myslel si sám pre seba: „Jestli ho neodstránim z cesty, vtedy pozdvihne sa nad mňa,“ a rozmýšľal, jako by ho mohol zabiť. — A skutočne raz v zahrade ho aj zabil. Nezadlho potom aj sám Hipokrates onezdravel na ťažkú nemoc, všetko, čo len vedel si robil, ale vedomosť jeho mu nič neosožila a žiadna medicina mu nechcela pomôcť. Každý sa nad tým veľmi čudoval, že on, ktorý toľkým pomohol, sám sebe pomôcť nemohol.

Keď Hipokrates mienky tieto počul, naložil poslucháčom svojim, aby mu doniesli jednu kaďu vody, a keď sa to stalo, ukázal jim jednu bylinu, aby ju dali do vody. Potom riekol: „No drahí priatelia, vrtajte včuľ diery do kade, aby voda tá vytiekla.“ — To urobili, cez dierky ale ani len kvapka vody nevytiekla.

Povedal na to Hipokrates: „No vidíte, pomsta príšla na mňa! Dívajte sa, koľko dier je na tej kadi, a ani kvapky vody pre silu tej byliny nevytečie. A zelina tá neni vstave nemoci mojej koniec urobiť. Och Bože, keďby žil včuľ môj Galenus, ktorého som ja nešťastný zabil, zaiste by ma vyliečil. Opravdu to je pomstiaca ruka Pánova! Keď to povedal, obrátil sa k stene a zomrel ten svetochýrečný doktor.“

K tejto rozprávke dodal majster Josefus: „Či rozumela Jasnosť vaša moje podobenstvo?“ — Cisár odpovedal: „Veľmi dobre.“ Majster pokračoval: „Jak dobre by bolo bývalo, keď by bol Galenus žil, bol by uzdravil majstra svojho Hipokratesa. Preto môžem povedať Jasnosti vašej, nedajte usmrtiť syna svojho na radu manželky svojej, lebo jestli Jasnosť vaša potom do núdze a potreby upadne jako Hipokrates, veru dobre vám padne verná pomoc syna.“

„Pravdu máš,“ povedal cisár, „syn môj dnes nezomre.“

„Veľmi múdre činí Jasnosť vaša. Pánu Bohu vás porúčam.“

Kráľovná keď sa o tomto dozvedela, prišla ku manželovi svojmu a hovorila mu:

Bol za starodávna jedon veľmi nemravného života kráľ, ktorý tak neforemný a nadutý bol, že ženské na neho ani len pozreť nechceli. Kráľ tento bol pohanom a jedon raz si umienil, že Rím znivočí, a telá sv. Petra a Pavla z chrámu odnesie a všetky kresťanské inštitúcie pokazí. On aj s veľkým vojskom išiel naproti Rímu, na ceste ale v jednom mestečku bol na kvartieri, keď bola noc, dal k sebe zavolať svojho naddvorníka a povedal mu: „Drahý naddvorník môj, doveď mi na noc jednu peknú ženu.“ — Naddvorník odpovedal:

„Oh, Jasnosť vaša, žiadna žena nepôjde k vám, bár jak veľkú summu peňazí by sme jej sľubovali.“ — Kráľ odpovedal:

„Mám dosť peňazí, jestli nedostaneš za sto dukátov, daj tisíc.“

Keď to počul naddvorník, povstávala v ňom skúposť veľká, takže k vlastnej manželke svojej išiel, ktorá bola veľmi pekná, ale spolu aj nábožných mravov, a nahováral ju, aby ona išla ku kráľovi. Ona odpovedala:

„A keďby aj kráľ nebol tak špatný, predsa by to neurobila, takú nehanebnosť za tie hnusné peniaze!“ — Manžel povedal:

„Potajomne ťa k nemu dovediem a potajomne ťa od neho vezmem zavčasu ráno, takže ťa nikdo neuvidí a kráľ sám ťa nepozná. A jestli ma neposlúchneš, prisahám ti, že nebudeš mať viacej dobrej chvíle pri mne.“ Keď to žena počula, veľmi sa zľakla a v strachu svojom sľúbila, že to urobí. Naddvorník išiel na to ku kráľovi a povedal mu:

„Pane, jednu peknú ženu som vám zaopatril, jakej v mnoho krajinách neni; pýta ale tisíc dukátov, ináč nechce isť k Jasnosti vašej, a aj vtedy len, keď sa celkom zvečerí, a na druhý deň pred východom, aby ju nikto nevidel a kroky jej aby boly skryté.“

Povedal, na to kráľ: „Spokojný som so všetkým.“

Ale kráľovi sa žena ľúbila a preto ju ešte na poludnie od seba nepustil. Konečne jej manžel nemohol sa zdržať a riekol:

„Oh, milostivý pane, ráčte vypustiť ženu tú, lebo ona je moja manželka.“ Kráľ na to povedal:

„Otvor chytro okno, aby sa presvedčil, či je to pravda, čo hovoríš.“ Naddvorník otvoril okná, takže slnko zasvietilo. Kráľ pozrel tú ženu a videl, že je to manželka naddvorníka, a že je veľmi pekná. — Vtedy povedal:

„Oh ty daromný ledakto, jako si ty mohol za tie ohyzdné dukáty tvoju nevinnú manželku do tak veľkej hanby priviesť? Hneď sa mi ber z krajiny mojej, lebo jestli ťa ešte raz tu uvidím zomreš.“ Naddvorník na hrozbu tú zutekal a ani viacej neprišiel nazpät k manželke svojej, ktorú kráľ k sebe vzal a ju až do konca vo veľkej láske a úctivosti mal.

Kráľ potom druhého si prijal naddvorníka a zoberúc ohromné vojsko, obležané držali mesto Rím do tedy, dokiaľ sa mešťania neodhodlali telá sv. Petra a Pavla vydať, len aby sa od zavretia a obleženia oslobodiť mohli. Bolo v tých časoch v Ríme sedem múdrych majstrov, dľa ktorých rady sa ríša spravovala. Mešťania išli k tým mudrcom a povedali im, čo by jim radili v tejto príležitosti; lebo jestli aj neoddajú mesto tomu kráľovi, predsa ho ztratia, alebo musia oddať telá tých sv. apoštolov. — Prvý múdry majster povedal: „Ja jedon deň udržím mesto a aj tie sväté tela opatrím.“ — Druhý majster povedal: „Aj ja na druhý deň zaopatrím tie sväté telá a oslobodím mesto.“ — Tak hovoril potom každý, každý sľúbil, že skrze svoju múdrosť a výrečnosť cez jedon deň oslobodí mesto, priam jako týchto sedem múdrych majstrov zachrániť chce život syna Jasnosti vašej. — Keď už kráľ počal sa mestu hroziť a ho obojuvať, vyšiel k nemu prvý múdry majster a počal mu o pokoji hovoriť, a to tak múdrou výrečnosťou, že kráľ deň ten prenechal obľahnutie. Tak robili potom aj ostatní mudrci každý deň. Na šiesty deň ale išli mešťania k siedmemu mudrcovi a povedali mu:

„Dobrý majstre, kráľ prisahal, že mesto zaujme: prosíme ťa, buď na tom, a osloboď mesto naše, jako predtým tvoji súdruhovia urobili.“ Siedmy majster povedal im:

„Len sa nebojte, urobím ja zajtra taký majsterský kúsok, následkom ktorého kráľ aj s celým vojskom svojim zuteká.“ Na druhý deň ráno nechal kráľ na ozaj veľké prípravy ku dobývaniu urobiť. — Múdry majster vzal včuľ na seba zázračný oblek, dookola obkladený bol perami pávovými, ktoré sa na slnku len tak ligotaly, do ruky si vzal dva utešené meče a vyšiel na vrch najvyššej veže v meste, tak že ho nepriateľ mohol videť. Na to držal ligotavé meče okolo úst svojich a začal sa okolo najvyššej gule vežovej krútiť a veľmi zázračné veci predstavil. Keď to ľud kráľov spatril, zostrašený bežal ku kráľovi a oznámil mu:

„Milostivý pane, nech pozrú ten zázrak na vrchu veže, to je zaiste Boh Rimanov, ktorí v hneve svojom zostúpil z neba a so svojim ohnivým palošom nás usmrtiť chce, lebo sme sem prišli.“ — Kráľ keď počul a videl ten zázrak, zľaknul sa a povedal: „Čo máme robiť?“ Vojsko odpovedalo: „Zutekajme odtiaľto rýchlo, aby nás nezastihla pomstiaca ruka Božia.“ — Na to kráľ chytro zobral svoj šiator a s celým vojskom odmaširoval od mesta. Keď to Rimania videli, za nimi sa pustili a zbili kráľa aj s vojskom jeho. Tak oslobodilo tých sedem múdrych majstrov Rím, a ten mocný kráľ tak bol prevedený a smrťou potrestaný.“ — Cisár na to odpovedal: „Uisťujem ťa o tom, že sa to nepodarí týmto majstrom, lebo môj syn musí zomreť.“

A hneď rozkázal svojho syna obesiť, ale Kleofáš ho svojou múdrou rečou zachoval pri živote.

Kleofáš hovoril: „Bol jedon cisár, ktorý mal troch znamenitých a vyznačených rytírov. V tom istom čase žil v Ríme jedon obstarný zeman, ktorý si vzal mladú ženu za manželku, a ktorú veľmi miloval, — priam tak, jako Jasnosť vaša. Manželka tohoto obstarného zemana vedela tak krásne spievať, že veľmi mnoho mladých chodievalo počúvať pesničky jej. Stalo sa jednúc, že mladá táto žena v izbe svojej pri okne sedela a na ulicu sa dívala, kde ľudia sem a tam chodili. Vtedy začala spievať tak krásnym hlasom, že každý vytržene počúval. Na to išiel cisár z paláca a najstarší z tých spomenutých rytírov tiež počúval krásny spev panej tej. A keď sa pri tom hore podíval, a videl jak krásna a milá je tá pevkyňa, hneď sa do nej zaľúbil a k nej do izby višiel, kde po krátkom šmajchlovaní pýtal sa tej peknej panej: „Za čo by ho pustila k sebe na jednu noc?“ — Pani odpovedala: „Za sto dukátov.“ — „To vďačne dám, ale o jakom čase mám prijsť?“ pýtal sa rytír. — Pani odpovedala: „Buď len trpezlivý, keď bude dobrá príležitosť, pošlem pre teba.“

V druhé dni stalo sa to isté s ostatnými dvoma rytírami. Tí traja rytíri z veľmi prirodzenej príčiny zamlčali jeden pred druhým tú vec. Krásna pani ale plná šelmovstva bežala k manželovi svojmu, k tomu starému zemanovi a povedala mu: „Manželu a pane môj, mám ti čosi tajného povedať, a jestli radu moju uposlúchneš, veľkú summu peňazí si môžeme zaopatriť, ktoré veľmi potrebujeme.“ — Muž odpovedal: „Vďačne ťa poslúchnem.“ Žena na to riekla: „Z dvoru cisárskeho jedon po druhom traja rytíri boli u mňa a po sto dukátov mi sľúbili, jestli ich v noci ku mne pustím. Keby sme už voľako tých tristo dukátov obsiahnuť mohli, bez toho, žeby ja žiadosti jejich zadosť urobila, to by bolo.“ Zeman na to odpovedal: „Ja v tejto veci všetko urobím, čo sa tebe dobre vidí.“ Žena potom takto vymyslela plán: „Prvého rytíra zavolám na začiatku noci, druhého po prvom sne, tretieho ale k ránu, a každý z nich musí tých sto dukátov so sebou doniesť: ty s vytiahnutým mečom si za dvere staneš, a každého jako prijde zabiješ. Tak potom tie peniaze naše budú, bez toho, že by sa mne niečo bolo stalo.“ — Starý zeman na to povedal: „Bojím sa, že sa to dozvedia, a potom potupne zahynieme.“

„Nestrachuj sa,“ hovorí manželka jeho, „čo som začala, aj dobre dokonám, len sver tú vec na mňa.“ — Starý zeman vidiac, jako dôveruje manželka jeho v prospech tohoto smelého, ale spolu ohavného podujatia, privolil k plánu a povedal: „No, teda ich len zavolaj.“ Žena hneď poslala pre prvého rytíra, aby ju na začiatku noci navštívil, lebo to by bol ten najpríležitejší čas; druhého na pol noc, tretieho ale ustanovila na raňajšie spievanie kohútovo. Na začiatku noci prišiel prvý rytír a klopal. Žena ho pustila a pýtala sa: „Či doniesol tých sto dukátov?“ „Áno,“ povedal rytír, a keď vstúpil, starý zeman za dvermi stojac, ho ostrým mečom svojim zoťal. O pol noci zoťal druhého a k ranu tretieho, a telá všetkých troch schovali do komory.

Povedal potom zeman: „Oh, drahá manželko, keby včuľ tie tri mrtvoly u nás našli, zaiste by sme ukrutnou smrťou zo sveta zišli; lebo je nemožné, aby ich nehľadali.“ Žena odpovedala: „Keď som počala, dobre aj dokonám, neboj sa ničoho; ty ešte nevieš, čo môže učiniť ženská lož.“

Mala tá pani jednoho brata, ktorý veľmi bol silný a jako taký bol nočným vartášom. — Jako nočný vartáši tade dookola chodili, žena oslovila z dverí brata svojho a povedala: „Drahý bratre, mám ti niečo povedať, poď sem.“ Starý zeman prívetive prijal švagra svojho, posadil ho vedľa ohniska, pani víno doniesla pre neho, a keď ho ponúkala povedala: „Drahý bratre, preto som ťa volala, lebo potrebujem tvoju radu.“ — „Len povedz, sestra moja, a neboj sa ničoho“ — povedal ten nočný strážnik.

Potom mu povedala, ale povedala mu len o jednom rytírovi, ktorého mrtvolu on hneď odniesol do potoka.

Pani na to riekla: „Pán Boh zaplať,“ a išla do komory, jako by bola chcela vína vziať, ale zrazu zkríkla: „Svätý Bože, rytír ten, ktorého si do vody odniesol nazpät prišiel.“ — Keď to brat jej počul, veľmi sa začudoval a povedal: „Daj sem len tú mrtvolu, uvidím, či ešte raz nazpät prijde.“ — S tým vyniesol mrtvolu druhého rytíra do vody, uviazal mu ešte na krk kameň a tak ho hodil do vody. Keď sa to stalo, išiel k sestre svojej a riekol: „Včuľ už daj mi jednu fľašu vína, lebo som ho dobre hlboko do vody hodil a môžeš byť spokojnou.“

Žena odpovedala: „Boh ti zaplať,“ a zase išla do komory vína vziať, jako ale vstúpila do komory, skríkla: „Jaj, jaj, ten rytír zase nazpät prišiel!“ Keď to počul ten nočný strážnik, ešte lepšie sa čudoval, riekol: „Čo do paroma? Daj ho len sem, veď ja na krátko sa s ním odbavím.“ Tým aj tretiu mrtvolu do vreca schoval a vyšiel s ňou do hája, tam veľký oheň spravil a na popol ju spálil. Keď sa to stalo, sadnul si ten nočný strážnik na chvíľu odpočinúť pod jedon strom, na to išiel tade jedon rytír na koni, ktorý sa ponáhľal na jakési rytírske zábavy a chcel zavčasu na miesto prijsť. Keď videl ten veľký oheň, sostúpil z koňa, aby sa trochu zohrial, lebo k ránu zima bola. Ten nočný strážnik utekal k nemu, a pýtal sa ho: „Kto si?“ — Odpovedal: „Ja som jedon šľachetný rytír.“ — „No veru, čert si ty, nie šľachetný rytír,“ odpovedal strážnik. „Najprv som ťa do vody hodil, potom som ti kameň na krk uviazal a tak som ťa do vody hodil, po tretí raz som ťa v ohni spálil a včuľ zase tu stojíš?“ — S tým chytil toho rytíra a do ohňa ho hodil aj s koňom jeho. Keď domov prišiel, povedal sestre svojej: „Včuľ už daj trochu vína, lebo som ho na prach spálil: veru si pravdu mala, že nazpät chodil, to som najsamprv ani nechcel veriť, ale vtedy jaknáhle som ho spálil, už hneď zase prišiel k ohňu, len že som ho zase do neho hodil. Opravdu, veľkú prácu som mal s ním, a ani to nemohlo byť inšie jako nejaké diabolské strašidlo.“ Pani vyrozumela z reči brata svojho, že on ešte jednoho živého rytíra spálil, o tom ale nič nehovorila, ale z najlepšieho vína doniesla. Ten strážnik toľko pil, koľko len sa mu chcelo, a potom poďakujúc sa za prívetivosť, išiel po práci svojej.

Nezadlho za tým stalo sa, že sa starý ten zeman povadil s manželkou svojou a ju za ucho uderil. Žena sa na to rozpajedila a povedala: „Ty starý zlostník, či aj mňa chceš zabiť, jako si zabil tých troch víťazov cisárových?“ Ľudia počuli reč túto, a oznámili ju cisárovi. Na to schytili tých manželov a pred cisára vliekli. — Žena sa priznala, že jej muž za tristo dukátov tých rytírov zavraždil.

Cisár povedal zemanovi: „Zlý človeče, čo povieš na toto?“ — Zeman sa priznal, že je to pravda, a že to urobil, ale na ponúkanie svojej manželky: „Za previnenie toto obidvúch vás dám uviazať na chvost koňský a na šibenicu vliecť,“ povedal cisár.“

Keď majster reč svoju dokonal, povedal cisárovi: „Či rozumela Jasnosť vaša reč moju.“ Cisár odpovedal: „Áno. No to bola hnusná a zlostná žena, že muža svojho zviedla k zamordovaniu tých troch rytírov, a že ho potom prezradila.“ Povedal na to majster: „Je k obávaniu, že sa s Jasnosťou vašou ešte horšie stane, jestli na reči manželky syna svojho zamordovať dáte.“ — „Nie, syn môj dnes nezomre,“ povedal cisár, a múdry majster poďakujúc sa za tú prívetivosť, Pánu Bohu sa porúčal.

Keď cisárovna zvedela, že syn cisárov zase pri živote ostal, horce nariekala a strašne bedákala: „Beda mne, čo si ja už včuľ mám počať, ja nešťastlivá žena! Radšej sa zabijem, než aby takú hanbu a posmech na sebe zniesla.“ — Keď cisár počul to veľké bedákanie, išiel k manželke svojej a ona mu povedala nesledovnú prirovnávajúcu reč:

„Bol za starodávna jeden kráľ, ktorý mal veľmi mladú ženu a ktorú veľmi miloval, natoľko, že v žiarlivosti svojej peknú tú paňu na jednu vežu zavrel, a kľúč od nej vždy pri sebe nosieval. Mladá kráľovna dosť dní strávila bez radosti. V jednej ďalekej krajine žil jeden bohatý a šľachetný rytír, ktorý v noci vo snách jednu na počudovanie krásnu kráľovnu uvidel a sa do nej veľmi zaľúbil, a vo sne spolu aj to mu bolo na vedomie dané, že jestli tú peknú kráľovnu videť chce, to môže po mnohom namáhaní a s lžou obsiahnuť. V tú istú noc aj kráľovnej snívalo sa o rytírovi, a tak sa jej zdalo, že by ju to mnoho boľasti koštovalo, jestli by ho nemohla videť, a preto deň-noc túžila po tom vo sne videnom rytírovi.

Rytír vynašiel túto kráľovnú a potom každý deň sa prechodil okolo zámku, pod oknom vežovým, aby ju aspoň videť mohol, a jestli by bolo možné s ňou sa vyprávať. Kráľovná videla z držania sa rytírovho, že by ten veľmi rád chcel s ňou hovoriť, preto aj potajomne mu jeden lístok zhodila s veže, v ktorom mu lásku a náklonnosť svoju vyjavila. Rytír bol potom veľmi veselý.

Podiel vzal v každej bitke a rytírskej hre, štedro rozdával peniaze na dobré ciele a tak chýr o jeho víťazstve a nábožnosti veľmi priaznive pre neho dostal sa do uší kráľovi. — Kráľ ho k sebe zavolal a povedal mu: „Drahý priateľu, veľmi mnoho pekného sme o tebe počuli, jestli sa ti ľúbi, zostaň pri dvore našom, a dostaneš pekný plat.“ Rytír povedal na reč kráľovu:

„Jasnosť kráľovská, poneváč som ja následkom prenasledovania od nepriateľov mojich, vlasť moju zanechať musel: preto vďačne by zostal u Jasnosti vašej, ale len pod jednou výminkou.“ — „A čo by to bolo?“ pýtal sa kráľ. Rytír odpovedal:

„Milostivý králi, poneváč Jasnosť vaša mňa chce spraviť dúverným svojim sluhom, nech mi dovolí Jasnosť vaša, aby si v blízkosti palácu kráľovského pre seba dom vystavil, aby keď Jasnosť vaša moju radu alebo službu potrebovať bude, vždy na blízku byť mohol.“ Kráľ s radosťou privolil na dôvernú žiadosť toho rytíra.

Rytír hneď najal murárov, tesárov a iných majstrov a začal chytro stavať ten dom v blízkosti veže, v ktorej kráľovná bývala. — Keď už dom ten krásne a skvele sa vypínal, rytír ten s jedným murárom potajomne sa radil, aby mu spravil jeden tajný gánok cez múr do bydla kráľovnej. Murár ten chystal ten tajný chod, a aby to tajomstvo nevyzradil, rytír ho zabil.

Takto sa poznal s kráľovnou a ona z veľkej lásky svojej naproti nemu, darovala mu aj ten drahocenný prsteň, ktorý od kráľa jako záloh lásky obdržala.

Rytír ináč vždycky v bojoch a rytírskych hrách so svojím víťazstvom a smelosťou zvíťazil, takže ho kráľ obľúbil a ho svojim naddvorníkom a tajným radcom učinil. Stalo sa jednúc, že kráľ na polovku chcel isť, a povedal rytírovi, aby bol prichystaný s ním isť. — Rytír na to odpovedal:

„S najväčšou radosťou.“ Keď už celý deň poľovali na jeleňov a divé svine, kráľ bol unavený, sostúpil s koňa a sadnul si pod jeden strom na odpočinutie; aj rytír si sadnul podľa neho a zaspal: medzi tým ruku svoju roztiahnul, na ktorej mal ten od kráľovnej darovaný prsteň. Kráľ keď uvidel ten prsteň, to mu veľmi nápadné bolo, lebo sa zpamätal na ten prsteň, ktorý on manželke svojej bol dal. Keď sa rytír prebudil a zbadal, že kráľ prsteň ten uvidel, stavil sa, jako by bol nezdravý a prosil kráľa, aby ho domov pustil.

To dovolil kráľ, a jako rytír ten domov prišiel, hneď išiel cez ten tajný gánok ku kráľovnej a dal jej zpátky prsteň ten reknúc, že ho kráľ nenadále na jeho ruke uvidel, jestli by kráľ prijdúc sa pýtal, aby ho kráľovná ukázať mohla.

„Ani neni div, pane, jestli sa prsteň tento tak veľmi podobá k prsteňu rytírovmu, lebo zlatníci mnoho ráz robia jednaké veci,“ hovorila ona, keď bol pri nej kráľ. „Že ale Jasnosť vaša upodozrievajúce myšlienky má naproti mne, to je ešte k odpusteniu. Veď dobre vie Jasnosť vaša, že veža táto zavretá je, od ktorej kľúče vždy Jasnosť vaša pri sebe nosí.“ Tak teda, oklamala silná veža kráľa, o ktorej pevne myslel, že bez neho žiadon živý nohu svoju do nej nepoloží.

Rytír, alebo ten nový naddvorník nezadlho potom dal veľkú hostinu a takto hovoril ku kráľovi:

„Jasnosť kráľovská. Jednu dôvernú vec by vám chcel povedať, totižto, že moja milenka z vlasti mojej ku mne prijde: preto dávam hostinu a prosím Jasnosť vašu ponížene, nech ráči tak milostivý byť, naproti mne a mojej sľúbenici, a nech prijde na naše veselie, to bude priam toľká radosť pre nás jako aj pre vašu milosť. Kráľ odpovedal: „S veľmi vďačnou radosťou.“

Rytír na to veľmi bol veselý a išiel po tej tajnej ceste ku kráľovnej a povedal jej: „Milá kráľovna, kvietok srdca môjho, poď ku mne do môjho domu, oblečiem ťa do hodvábu, aksametu, zlata a do drahých kameňov, lebo som kráľa zavolal zavolal reknúc k nemu, že milenka moja prijde z vlasti mojej.“ Pekná pani povedala na to: „Drahý môj, nech sa tak stane, jako ty chceš.“ Keď už čas hostiny sa priblížil, kráľovna v najdrahších šatoch sa ukázala, tvár jej sa od jakejsi neobyčajnej radosti blišťala. — Kráľ, keď ju videl, pýtal sa rytíra: „Kto je táto krásna ženská?“ Rytír odpovedal: „Jasnosť, to je moja milenka,“ a s tým miesto zaujali pri stole. Srdce ale kráľovo pod celou hostinou vo veľkej napnutosti bolo. Až si to myslel: „Hľa, jako sa podobá pani táto k mojej manželke!“ Do očí mu padly aj jej prstene, ktoré na toľko sa podobaly k prsteňom kráľovnej; však ale kľúče uňho boly, a tak za nemožné držal každé upodozrievanie.

Keď bolo po hostine, prosil rytír kráľovnú, aby spievala niečo pred kráľom. Tá poslúchla, a tak krásne a utešene spievala, všetkých srdcia okúzlila a očarovala. Kráľ keď počul hlas ten povedal:

„Jako je to, veď to hlas mojej manželky.“ Zase ale pochyboval, lebo kľúče od veže vo vačku jeho boly, a preto netrúfal sa osvedčiť. Kráľ potom odišiel a šiel rovno hore do veže, kde povedal všetko manželke svojej.

Povedala na to kráľovná: „No to je už veľká chyba od Jasnosti vašej. Lebo jako môže Jasnosť vaša niečo takého pomysleť, keď viete, že som ja dobre zavretá v tejto samotnej veži, kam ani nikto prijsť, ale ani odtiaľ odísť nemôže, lebo Jasnosť vaša ešte aj kľúče u seba nosí! Aj to sa stáva, že jedon človek na vlas sa na druhého ponáša; preto nemala hneď Jasnosť vaša upodozrievať jako aj pred tým pre ten prsteň.“

„Pravdu máš,“ povedal kráľ, „uznám chybu moju a prosím ťa za odpustenie.“

O krátky čas potom ku kráľovi išiel rytír a povedal mu: „Jasnosť kráľovská, veľmi ďakujem za tie mnohé milosti, ktoré mi Jasnosť vaša preukázala, a za tie dobrodenia; poneváč ale milenka moja z vlasti mojej ten chýr už doniesla, že aj nepriatelia moji žiadajú, aby sa navrátil, preto prosím Jasnosť vašu, nech ma prepustí domov. Prv ale, než by odišiel, nech ráči Jasnosť vaša dovoliť aj to, aby túto sľúbenicu moju mohol viesť k oltáru a ďalej nech nám preukáže Jasnosť vaša tú milosť, aby nás aj kňaz pred tvárou Pána, ale aj Jasnosť vaša kráľovskou rukou svojou požehnala, lebo chýr tento vo vlasti mojej by bol veľmi slávny.“

Kráľ povedal: „Veľmi vďačne vás zosobášim, a nech sa ti stane podľa vôle tvojej.“ Rytír na to ustanovil deň sobášu.

Kráľ však po sobáši a po odcestovaní našiel len prázdnu vežu a našiel ten tajný gánok, cez ktorý kraľovná zutekala. Na to horce začal plakať a sa ponosovať: „Oh ja nešťastlivý! Rytír, ktorého som dôverou mojou obdaroval, odobral mi vlastnú manželku moju! Oh, jak sprostý som ja bol, že som veril mámeniu.“

Keď dokonala históriu cisárovná, povedala manželovi svojmu: „Či rozumela Jasnosť vaša, čo som včuľ vyprávala?“ — „Áno,“ odpovedal cisár. — Cisárovna pokračovala:

„No, Jasnosť vaša, veľmi veril kráľ ten svojmu naddvorníkovi, a predsa mu tento odobral peknú manželku jeho. Aj Jasnosť vaša tak verí tým sedem múdrym majstrom, ktorí len to chcú, aby mňa zahanbiť mohli. Preto aj viacej verí Jasnosť vaša im jako svojim vlastným očiam, lebo mohla videť Jasnosť vaša, jako ma roztrhal a doškriabal syn váš. Dajte pozor Jasnosť vaša, aby tak ste nepochodili, jako ten kráľ pochodil, o ktorom som vyprávala.“ Cisár na to odpovedal: „Len buď spokojná, ja viacej verím očiam mojim, jako tým; preto aj zajtrá musí byť syn môj obesený.“

Keď na druhý deň ráno, syna cisárovho na popravné miesto vliekli, stretnul sa s nimi siedmy majster jeho Joachim, ktorý bol najstarší, a tento rieknúc, že už koniec bude všetkému, aby vypočul jeho poslednú prirovnávajúcu reč, ktorú po cisárovom privolení počal nasledovne:

„V jednom meste žil z veľkého rodu pochodiaci rytír, ktorý mal veľmi peknú ženu, — priam jako Jasnosť vaša, — rytír veľmi miloval manželku svoju, takže bez nej ani len chvíľku byť nemohol. Stalo sa jednoho dňa, že rytír s manželkou svojou sa na kocky hral. Stalo sa ale, že rytír ten mal v ruke nevdojak nôž, na ktorý keď žena kocku chytiť chcela, sa máličko poškrabala, odkiaľ jej trochu krve vytieklo. Keď rytír uvidel tú krv, tak sa naľakal, že na zem spadnul, jako keďby sa on náramne bol porezal a celkom zamdlel. Žena vodou prskala manžela svojho, aby k sebe prišiel. — Na to hneď oči otvoril a povedal: „Doveďte chytro kňaza, lebo preto musím umreť, že som uvidel prst manželky mojej krvácať.“

Kňaz rýchlo prišiel, dal rytírovi posledné pomazanie a tento ešte v tú hodinu zomrel.

V celom meste s najväčším poľutovaním vyprávali o náhlej smrti rytíra; nadovšetko manželka jeho horce nariekala a bedákala, a veľmi banovala za manželom svojim a nebola k potešeniu, aj hneď si umienila, že viacej nikdy nebude veselá, ale že sa ani viacej za nikoho nevydá. Rytír potom s veľkou pompou bol pochovaný, čo keď sa stalo, žena sa na hrob zvalila, a keď ju odtiaľ odstrániť chceli, nechcela sa dať, ale povedala že nepôjde odtiaľ, ale s manželom svojim že zomreť chce.

Keď videli priatelia, že všetky reči a napomínanie jejich neosožia, jeden malý domček vystavili nad hrobom, tam nechali tú smútiacu vdovu, a jedine o jedenie a pitie pre ňu sa starali.

V tom istom meste bola ale tá obyčaj, že keď niektorého zločinca na šibenicu odsúdili, tedy sa musel jedon officír ozbrojiť a pri šibenici prvú noc telo obeseného varovať, jestli ale náhodou telo to zo šibenice bolo ukradené, vtedy ten officír ztratil celý svoj majetok, a život jeho bol v rukách kráľových. Nezadlho keď rytíra pochovali, aj jednoho zločinca obesili, officír ozbrojený išiel k šibenici a varoval mrtvolu.

Šibenica blízko cintorína stála. V noci bolo veľmi zima, a officír ten začal sa triasť, takže sa počal obávať, aby jestli to tak potrvá do rána nezmrzol. — Potom sa dookola poobzeral a zbadal svetlo v domku vdovice. Išiel do cintora a klopal na dvere domku.

„Kto je?“ pýtala sa žena.

Officír odpovedal: „Dobrá pani, pusť ma do nútra, ja som tvoj sused, mestsky officír a zamrznem tu vonku jestli sa nezohrejem.“ Žena na to povedala: „Bojím sa, že jestli ťa pustím, s takými rečami mi budeš na obtížnosť, ktoré sa mne neľúbia.“

Keď sa rytír zohrial, zaďakoval žene za jej pohostinstvo a odišiel na popravné miesto. Keď tam prišiel, videl, že dotedy ukradli mrtvolu. Nad tým sa veľmi zľaknul a povedal: „Oh ja nešťastný, včuľ som všetko ztratil, a život môj je v ruke kráľovnej? Kde mám najsť radu a potešenie? Pôjdem do cintora k tej mníške, tá mi asnáď nejakou dobrou radou pomôže.“ Išiel teda zpiatky do domu v cintori a búchal na dvere.

„Kto je?“ pýtala sa vdova.

„Milá pani, ja som ten officír, ktorý som len pred chvíľkou tu bol, musím ti moje veľké našťastie povyprávať, preto ma len pusti.“

Vdova otvorila dvere officírovi, ktorý vstúpiac povedal jej čo sa mu stalo. Žena na to povedala: „Ja mám veľkú útrpnosť nad tebou lebo dla zákona majetok a život tvoj v najväčšom nešťastí sa nachodia, a môžem ti aj pomôcť, jestli radu a návrh môj prijmeš a nasledovať budeš.“

„Veď priam preto som prišiel sem, drahá pani, aby o radu prosil.“ Žena na to zapáliac sa, povedala: „Ty si poriadny chlap, a si sa mi veľmi zaľúbil, povedz mi, či by si ty nemal vôle, mňa za ženu vziať?“ Odpovedal na to officír: „O pani, to by bola veľká obeta od teba, keď by si ty pre mňa chudobného a núdzneho človeka tvoj sľub zlomila a mňa za manžela sebe vyvolila, a ani neverím, že by si to naozaj hovorila.“ Žena prisvedčovala: „Pane, to naozaj hovorím a jestli by si ma zo srdca tvojho rád mal, išla by za teba.“ — „Jestli je tak, vtedy ti sľubujem, že dokiaľ žiješ ja žiadnu inú ženu za moju manželku uznávať nebudem, jako teba.“

Na to vdova povstala so svojím plánom a zo svojou radou. „Môj manžel len pred pár dňami je tuto pochovaný: vytiahni ho z hrobu a zaves ho na miesto ukradnutej mrtvoly.“

Vykopali na to hrob a vytiahli mrtvolu chlapovu. Povedal na to officír: „Ja sa neopovážim ho zavesiť, lebo zlodejovi tomu, ktorého dnes obesili, na predku dva zuby chybovali, a jestli by to zbadali, bol by ztratený.“ — „Oh, milý pane,“ odpovedala žena, „vezmi kameň a vybi mu dva zuby.“ — „To neurobím,“ povedal officír, „lebo rytír, manžel tvoj, bol mi dobrým priateľom a ja by sa hanbil mrtvolu jeho znevážiť.“ Žena na to riekla: „No, teda ja to urobím pre teba.“ S tým vzala jeden kameň, a vybila dva zuby z úst mrvého manžela a riekla: „No, včuľ ho už obes.“

Officír zase povedal: „Ešte sa jednoho bojím; na čele obeseného bola veľká rana a obidve uši mu chybovali.“ Žena navrhla: „No vytiahni šabľu tvoju, zatni mu do čela a odtni mu uši.“ Officír odvetil: „Keďby rytír, priateľ môj živý bol, a niekto by ho chcel poraniť, zaiste by ho zastával: ale ani na mrtvole nechcem takú bezbožnost urobiť.“

„Daj sem tvoju šabľu, však ja to za teba urobím,“ povedala žena, „jakživ som nevidela tak bojazlivého človeka.“ S tým vzala šabľu a veľkú ranu urobila na čele a odťala nebohému obidve uši, hovoriac: „No, včuľ ho už zaves!“ Officír včuľ povedal: „No, už je dosť,“ a s pomocou ženy vyniesol mrtvolu šľachetného rytíra na šibenicu a tak bol oslobodený.

Keď sa to všetko stalo, takto hovorila vdova officírovi: „No, mily pane môj, ja som teba oslobodila od smrti, včuľ aj ty vymeň tvoje dané slovo, a vezmi ma za manželku.“ Officír na to povedal: „Je pravda, že som zasľúbil, že inšú ženu nepôjmem za manželku, jedine teba. Ale, zlostná žena, jaký čert by si ťa žiadal za manželku, keď si ty vstave bola mrtvolu tvojho nevinného, dobrého manžela takto spotvoriť.“ — A zoťal mečom svojim hlavu tej zlostnej žene.

Keď dokonal výpravku svoju múdry Joachim, pýtal sa kráľa: „Či rozumela Jasnosť vaša obsah tej histórie?“

„Áno,“ odpovedal cisár, „veľmi dobre som rozumel. Zaiste to bola tá najhoršia a najhnusnejšia medzi všetkými ženami: to bola prekliata žena!“ Povedal ešte ďalej cisár: „Oh dobrý majstre: keď by len mohol reč syna môjho počuť, jako ste mi zasľúbili, vtedy by s radosťou zomrel.“

Odpovedal na to múdry majster: „Jasnosť cisárska! Nech zhromaždí zajtra radcov, grófov, magnátov a rytírov a počuje Jasnosť vaša múdru reč syna svojho.“

Na druhý deň zavčasu ráno zišli sa múdri majstri a radu držali, v ktorú hodinu a čo má syn cisárov hovoriť s otcom svojím. Hneď potom prišiel medzi ních syn cisárov a povedal jim:

„Čas ten, v ktorom mám prehovoriť, už je tu, preto nemáme už ďalej čo čakať! Ani o to sa veľmi nestarajte, čo mám hovoriť alebo odpovedať, lebo s tým som ja už hotový.“

Kráľ, oblečený do kniežatského ornátu, išiel až po schody oproti synovi svojmu: „Buď pozdravený milostivý a dobrý otče môj!“ boli prvé slová synove k otcovi svojmu. Keď cisár tak sladké prvé slová syna svojho počul, natoľko sa v srdci svojom zaradoval, že na zem sklesnul.

Syn ale zdvihnul otca svojho a ďalej hovoril, pri tejto príležitosti tak veľký bol stisk a radostný krik ľudu, že slová jeho nemohli rozumeť.

Čo, keď cisár počul, peniaze nechal na ulice sýpať, aby ľud z palácu odišiel a aby mohli počuť hlas syna jeho. Toto ale všetko nič nepomohlo, lebo ľud natoľko bol zvedavý počuť hlas syna cisárovho, že sa na zlato a striebro ani neobzrel.

Cisár už bol nad tým netrpezlivý a preto dal rozkaz, aby, každý ktorý reč tú počúvať nechce, bol zoťatý. Toto pomohlo, lebo krik prestal a mladý Dioklecián nasledujúce počal hovoriť: „Jasnosť cisárska, drahý otče môj! Prv, nežli by ďalej hovoril, o to prosím Jasnosť vašu, aby cisárovnu a s jej komonstvom celým zavolali.“

V ohľade tomto hneď sa poriadok spravil a cisárovna prišla s trasúcima od jedu pernami a neistým krokom. Prítomní na to polkruh spravili a syn cisárov tak stál na jednom vyvýšenom mieste, že od všetkých videný byť mohol, a každý ho aj počuť mohol. Potom hovoril:

„Milostivý otče! Podívajte sa Jasnosť vaša po komonstve cisárovnej a obzrite tú vysokú dámu v tom drahom zelenom hodvábnom obleku.“ Cisár odpovedal: „Synu, to je manželky mojej najmilejšia dáma, ktorú veľmi ľúbi, veľmi chváli a aj mne často odporúča.“

Mladík pokračoval: „Milostivý pane, dajte rozkaz, aby dámu tú pred nami všetkými vyzliekli; hneď sa vyzradí, jaká pani je cisárovna, a jaké dievča prebýva v tých zelených hodvabných šatoch.“ Cisár na to poznamenal: „Synu, to by veľká neslušnosť bola, také niečo verejne urobiť so ženskou.“

Syn ale núkal otca svojho: „Milostivý otče, jestli je to žena, vtedy nech na veky posmech na mne zostane: jestli je ale inšie, vtedy posmechu cisárovnej týkať sa bude.“

Cisár na to vydal rozkaz, aby s tej dámy šaty strhli, čo keď sa stalo videť bolo, že je to mužský.

Prítomní, kniežatá, magnáši a ľud začudovali sa nad tou divnou vecou, syn cisárov ale povýšeným hlasom pokračoval: „Vidíte, milostivý otče, cisárovná, manželka Jasnosti vašej s takýmito dámami sa zabavovala, a neni div, že túto veľmi ľúbila a chválila, veru častej bola ona s ním, jako s Jasnosťou vašou.“

Čo keď počul cisár, v hneve svojom všetko trieskal a nohami búchal, že mu len tak krv v každej žilke hrala. Hneď dal rozkaz, aby kráľovná aj s milencom svojím bola spálená. — Syn ale cisárov na to povedal: „Milostivý otče, nedajte dotiaľ odpraviť, dokiaľ všetky jej viny na svetlo nevyndú, aby aj ja očistený bol od tej žaloby, ktorou mňa ona zanečistila.“

Cisár odpovedal: „Synu môj, na teba zanechávam celý súd, veď si ty o mnoho múdrejší nežli ja.“

Pokračoval na to Dioklecián: „Milostivý otče ja nesmiem ju ešte súdiť, a to ani nechcem; ale nech ju súdi súd krajinský, keď to najprv preukážem, jako ma ona s nehanebnou a krivou žalobou svojou na šibenicu priviesť chcela.“

A tu vyrozprával, čo sa bolo stalo.

Hnev cisárov, keď počúval reč tú, viac a viac riastnul a povedal: „Ach ty naničhodné stvorenie ženské, teda tak si ty chcela môjho nevinného syna znivočiť?“

Cisárovná na to k nohám cisárovým sa hodila a prosila ho o milosť: „Ty prekliate stvorenie, nielen že si neni hodna milosti, ale trojnásobnú smrť si zaslúžila,“ povedal na to cisár, „jednu preto, lebo si zrušila stav manželský, druhú preto, lebo si nevinného syna môjho k hriechu chcela podviesť, tretiu: lebo si ho chcela na každý spôsob odpraviť. Celý svet pre toto musí na teba ukrutnú smrť kričať, ty zlostná žena!“

Mladý Dioklecián zase prevezmúc slovo, riekol: „Milý otče, keby to tak bolo bývalo, čo o mne hovorila, že ja som chcel ešte za živobytia Jasnosti vašej sebe prisvojiť panovanie v ríši rimskej, hovorím, keď by to aj tak bolo bývalo, a keď by mňa preto Jasnosť vaša dobrovoľne na smrť bola odsúdila, preto by bola Jasnosť vaša vždycky ostala mojim milujúcim otcom, a ja by bol tak urobil s Jasnoťou vašou, jako sa to patrí na syna.

Na to povedal krásnu reč celému ľudu. Ľud tešil sa nad múdrosťou princa a po reči Diokleciánovej držaný bol krajinský súd, predseda zavolajúc cisárovnú, mladý cisár Dioklecián nad ňou nasledujúci výrok vyniesol: „Milostivý otče! Spravodlivý a hodný súd chcem vyniesť nad cudzoložnou a zradnou ženou touto, ktorá Jasnosť vašu oklamala, a mňa sedem ráz pod šibenice vliecť nechala, taktiež súd chcem vyniesť na tohoto do ženských šiat oblečeného zlostníka.“ Nad vinnými je výrok vynesený, dľa ktorého verejne spálení boli. Keď sa to stalo, každý bol spokojný nad hodnou spravodlivosťou touto, a veľká radosť bola v celej krajine.

Potom nezadlho zomrel starý cisár Ponciánus, a syn jeho Dioklecián s mocným ramenom a veľkou múdrosťou spravoval ríšu rimanskú, svojich ale učiteľov a vychovávateľov — tých sedem múdrych majstrov — ustavične vo veľkej úctivosti držal.

(Konec.)