ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň za včasu ráno držal cisár súd. — Sudcovia syna cisárovho k smrti odsúdili. Cisár na to rozkázal sluhom, aby syna jeho na šibenicu vzali. Keď Diokleciána cez ulice mesta vliekli, veľký zástup ľudu sa zbehnul.

Na ceste išiel na koni prvý jeho majster: Bancillas, povedal sluhom cisárovým: „Drahí priatelia, neponáhľajte sa tak veľmi, úfam a dúfam v Boha, že ho oslobodím.“

Múdry majster ostrohy dal paripe svojej a chytro cválal do palácu cisárskeho, kde kľaknúc pred cisárom, povedal: „Sláva tebe, Jasnosť cisárska!“

Na čo cisár povedal: „Ani ty, ani súdruhovia tvoji nie ste hodní, aby vás pred mňa pustil.“

Majster na to povedal: „Opravdu, Jasnosť cisárska, lepšie prijatie by bol zaslúžil.“

Cisár hnevom odpovedal: „Lžeš, lebo ja som vám odovzdal čisto hovoriaceho syna, aby ste ho vyučovali, a vy ste ho nemým spravili a čo je ešte horšie, neporiadne sa choval naproti manželke mojej, a preto dnes musí zomreť aj s vami zlodejmi!“ — Majster odpovedal: „Milostivý pane, jestli syna svojho na bezzákladnú žalobu cisárovnej odpraviť dáte, o mnoho horšie pochodí Jasnosť vaša, jako ten rytír, ktorý verného psa svojho na žiadosť manželky svojej zabiť nechal, ktorý pes jeho vlastnému dieťaťu život ochránil.“

Na to vľúdnejšie odpovedal cisár: „Drahý majstre, povedz mi tú rozprávku, čo sa stalo s tým rytírom.“

Cisár rýchlo poslal jednoho behúňa za synom svojim a keď ho nazpák dal doviesť, vsadil ho do žalára. — Na to započal majster svoju prirovnávajúcu výpravku.

„Bol jednúc jedon rytír, ktorý mal len jednoho syna, tohoto tak rád mal, jako sám seba. K opatrovaniu jeho vzal tri dojky. Pri tom mal ten rytír ešte dve veľmi milé zvieratká: jednoho skalného orla a jednoho psa. Pes mal tú obzvláštnu vlastnosť, že keď divého zvera chytil, pri ňom ostal stáť dotiaľ, pokým ho pán jeho neodobral, a keď rytír do vojny išiel, vedel predpovedať, či bude šťastlivý lebo nie. — Skalného orla preto rád mal pán jeho, lebo nikdy neletel za vtákom nejakým, kterého by pre pána svojho nebol chytil. Rytír raz na dvore kaštiela svojho usporiadal veľké rytírské hry. Keď tie tri dojky dieťaťa zbadaly, že páni a hostia všetci odišli, v kolíske zanechali dieťa a tiež vyšli obdivovať rytirské hry. V kaštieli nikto iný nezostal, jako dieťa v kolíske, pes, ktorý na dlážke spal, a skalný orol, ktorý na jednej palici sedel. V múre svetlice v jednej diere veľký had bol skovaný, o ktorom nikto nič nevedel, ktorý keď zbadal, že z kaštiela všetci odišli, vystrčil hlavu z diery, a keď dieťa bol v kolíske uvidel, hnedky sa vytiahnul a dieťa v kolíske zabiť chcel. Orol to zbadal, začal krídlami trepať na palicu. Pes chytro sa prebudil a keď hada uvidel, nahnevaný vyskočil a hada von vyhnať chcel. Tieto dve zvieratá sa na to do krutého boja pustili. — Konečne prevýšil pes hada a zabil ho, potom si zase sadnul a lízal si rany. Keď už na dvore koniec bol hrám, vybehly dojky dieťaťa hore, a videli, že je kolíska prehodená, pes a okolo neho aj dlážka pokrvavená. Jedna dojka povedala ostatným: „Zutekajme, aby nás tu pán nenašiel a nezabil.“

Keď chcely utekať, oproti im prišla pani a pýtala sa ich, kam utekajú? Oni odpovedali:

„Beda nám pani, pes pána nášho zabil malé dieťatko.“ — Keď to počula matka hodila sa na zem a plakala.

Rytír, keď počul, čo sa stalo, vytiahnul meč a na jeden ráz odťal hlavu psovi. — Keď sa toto stalo, priblížil sa ku kolíske, obrátil ju a čo videl, to, že dieťa pri dobrom zdraví je, pod kolískou bol sklúčený jeden veľký had roztrhaný. — Na to hneď z tohoto neomylného znaku poznal, že pes s hadom sa pasoval a tak život dieťaťa zachránil. — Vlasy si potom trhajúc, počal vzdychať: „Beda mne, na veky beda mne nešťastnému že som na slovo manželky mojej zabil verného psa mojeho.“ — V ľútosti svojej dolámal meč a piku.

Povedal potom majster Bancillas k cisárovi: „Či rozumeli ste tú rozprávku?“ — „O áno,“ odpovedal cisár.

„Opravdu veľmi peknú, príkladnú reč si povedal a mňa upozornil, syn môj dnes nezomre.“ Na to mudrc povedal: „Veľmi múdre robí Jasnosť vaša.“

Cisárovna keď počula, že syn cisárov nenie ešte usmrtený, do veľkého náreku sa pustila, a keď cisár prišiel ku nej, počala mu nasledujúcu rozprávku vyprávať:

„Bol jednúc jeden cisár, ktorý mal veľkú horu a v nej jeden divý brav ukrutne pustošil. Preto sa cisár veľmi rmútil a v krajine svojej oznámil, že kto toho divého brava zabije, tomu dá svoju dcéru a po smrti svojej celé kráľovstvo. Vtedy jedon mladý pastier takto si pomyslel: jestli by ja toho divého brava prevýšil, vtedy so mňou by celá moja rodina dobre pochodila. S tým si dodal smelosti a vezmúc svoju pastiersku palicu do ruky, odobral sa do hory. — Jako ho divý brav zbadal, hneď prudko jako guľa na neho sa pustil. — Pastier sa naľakal a chytro na jeden strom sa vydriapal. — Pod stromom bolo veľmi mnoho ovocia. Brav žral, že sa zvaliac do tienu stromu, konečne zadriemal. Keď to pastier videl, pomaly zišiel so stromu a začal jednou rukou poškrabovať brucho brava, čo sa mu veľmi ľúbilo, medzi tým druhou rukou potíšku vyňal ostrý nôž a ním zabil pastier divého brava. Cisár držal slovo svoje, dal dcéru pastierovi, aj celú ríšu. K tomu cisárovna dodala: „Či Jasnosť vaša rozumela moju výpravku?“ — „O áno,“ odpovedal cisár. „Jako pastier so svojim škrabkaním udriemal a zabil diviaka, tak aj Jasnosť vašu do sídla chytajú múdri majstri.“ — Na to cisár povedal: „No, ja ti môžem povedať, že syn môj musí zomreť.“