ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cisár hneď rozkaz vydal, aby syna jeho viedli na šibenicu. Keď smutné odprevádzanie na ceste kráčalo, prišiel jim oproti druhý múdry majster, Lentulus, a povedal sluhom a katom:

„Drahí priatelia, neponáhľajte sa tak veľmi so synom cisárovým, lebo ja úfam, že ho s pomocou Božou vyslobodím od smrti.“ Keď prišiel majster Lentulus ku cisárovi, riekol mu: „Počujte moju reč a potom súďte.“ — Cisár privolil na to chytro syna svojho nazpak doviesť, znova ho nechal do žalára vhodiť; a múdry majster na to nasledujúce počal vyprávať;

„Pred mnoho rokmi žil v Ríme jeden starý zeman, ktorý mal krásnu mladú ženu, túto veľmi miloval, ale aj o ňu sa obával, preto každý večer sám zatváral dvere a kľúče na noc sebe pod hlavu položil. V meste v tých časoch bol ten zákon, že ktorého po zvoneniu na ulíci varta najšla, toho do žalára položili a ráno do klady zavreli, a aby ho každý verejne videl, na planier postavili. — Manželka mu bola neverná, a večer keď manžel jej už usnul, k sebe vezmúc kľúče, navštevovala milenca svojho. Stalo sa jednu noc, prebudil sa muž a videl, že manželka jeho chybuje. — Chytro vstal a vediac, čo sa stalo zamkol dvere. Po dlhom meškaní prišla žena, ale dvere pozatvárané našla. — Naľakala sa, a nevedela, čo má robiť, počala ale na dvere búchať. Starý zeman potom cez okno na ňu skríknul:

„Oh, ty zlá žena, včuľ som ťa už chytil, koľkoráz zrušila si prísahu manželskú. — Včuľ zostaň vonku, dokuď vyzvonia, a potom nech nakladajú s tebou podľa zákona.“

„Oh, milý mužu, prečo ma obviňuješ z tej špatnej nevernosti? Porozprávam ti celú pravdu; matka moja poslala pre mňa. Uj včuľ som ešte mala tam zostať, nechcela som ťa ale nahnevať, radšej som matku svoju v smrteľnej nemoci zanechala. Pusť ma, prosím ťa, do nútra.“ Zeman na to len to odpovedal:

„Mnoho ráz si ma už sklamala, preto ťa nepustím.“

Čo keď žena počula povedala:

„Radšej zomrem, a tu pred domom do studne skočím, jako by takú hanbu podstúpiť mala; radšej smrť si vyvolím, jako aby zajtrá posmech podstúpila.“ — Povedal na to muž:

„Bárs už pred tým by si bola do studne skočila, keď si ma mala oklamať.“

„Poneváč to ináč byť nemôže, teda chcem zomreť. Keď to povedala, išla k studni, podľa ktorej ležal jeden veľký kameň, ktorý rukou zdvihla a povedala: „No, už mi je koniec!“ a s tým kameň do studne hodila, tak že sa ten z veľkým šplechotom utopil. Zeman počul, jako kameň ten spadnul a zľakaný skríknul:

„Oh, ja nešťastný, žena sa mi v studni utopila!“ a vybehnul z domu, pospiechal k studni, aby jestli ešte možno ženu svoju vyslobodil. Žena ale stála za dverami schovaná, tak že ju zeman nezbadal, a keď on vybehnul, ona chytro do domu sa vtiahla, zavrela zvnútra dvere a stanúc k obloku pozorovala, čo sa s jej manželom stane. Zeman stál podľa studne a horce plakal.

Žena počula tie slová a posmešným rehotaním rekla: — „Ty ledakto a daromný človek, čo stojíš tam vonku o tejto hodine?“ — Keď zeman hlas manželky svojej počul, veľmi sa zaradoval a veselo povedal:

„Chvála Bohu, teda predsa žiješ! Všetko ti odpustím. Vstaň teda hore a pusť ma.“ Žena povedala:

„Veru nie, ty musíš vonku ostať, dokiaľ neodzvonia, však potom podľa zákona s tebou nakladať budú, ty starý hriešnik.“ Zeman na to povedal:

„Dobrá manželko, ty polovica duše mojej, prečo mi chceš urobiť túto neslýchanú ukrutnosť?“ Žena na to odpovedala:

„Ty si sa previnil naproti mne, keď si ma z nevernosti obviňoval, keď som ja k nemocnej matke mojej išla.“

„Ja som už starý človek a v meste tomto ma veľmi ctia od dávna; a včuľ sa mám dať postaviť na pranier! Prosím ťa, neurob mi túto zlosť a pusť, ma dnu.“ — Žena odpovedala:

„Ale čo do diabla, kto ťa urobil tak výrečného? Hovor medzi tým čo chceš, to nič nepomôže.“

Za ten čas počal už zvoniť podľa obyčaje zvon. „Oh milá manželko,“ volal boľastne zeman, „zľutuj sa nado mnou a nechci potupu moju.“ — Žena ale nič na to nedala, ale prišla nočná stráž a zemana tam vonku našla. Naľakali a prestrašili sa, lebo ho jako najlepšieho a najstatočnejšieho človeka v celom Ríme poznali. — „Ale ctený pane, jako môžeš byť o tomto čase vonku?“ — pýtali sa sluhovia zákona. — Čo keď počula falošná žena, kričala z obloka:

„Čiňte podľa zákona, noční strážnici! Dobre viete z jak statočného domu ja pochodím, a tento starý zeman, za ktorého som išla, už od viac rokov ma klamal, lebo každý večer do zlých spoločností chodieval.“ — Na to, s ťažkým srdcom schytili strážnici zemana, a odviedli ho do žaláru. — Na druhý deň ten chudák starý do klady bol vsotený a na pranier postavený.“

Po tejto výpravke povedal majster Lentulus cisárovi:

„Môžem povedať Jasnosti vašej, jestli dáte zabiť syna svojho na reč manželky svojej, omnoho horšie pochodí Jasnosť vaša s manželkou svojou, jako ten zeman pochodil so svojou ženou.“ — Cisár na to odpovedal:

„Veru to bola veľmi zlá žena, a vedeť musíš, že aj ja sa veľmi hnevám na falošné ženské, a preto syn môj nezomre dnes.“

Keď sa cisárovná dozvedela, že syn cisárov ani včuľ odpravený nenie, utiahla sa do izby svojej a horce nariekala. Keď cisár prišiel ku nej počala mu táto rozprávať:

„Bol kedysi v Ríme jedon veľmi bohatý a mocný cisár, ktorý mal toľko zlata a striebra, že žiadon iný cisár alebo kráľ nemohol sa mu prirovnať. — Tento cisár, menom Oktaviánus vždy sa obával, že mu poklad jeho ukradnú, preto zavolal murárov a vystavil jednu silnú vežu, do ktorej poklady svoje uložil. Majster murársky za robotu svoju dostal premnoho peňazí a povýšený bol za rytíra, však ale keď stavanie dokonal, jedon kameň tak osadil do múra, že ho z vonku mohol odstrčiť; o tomto nikto nevedel. Majster murársky mal troje dietok, dvoje dievčeniec a jednoho chlapca, ktorý tiež s veľkou pompou za rytíra bol uvedený a ktorého otec veľmi ľúbil a často mu hovorieval takto:

„Milý synu, len sa drž a rozhadzuj peniaze, aby si si čím viacej priateľov a dobrý chýr získať mohol.“ — Toto mladý rytír veľmi ľahko urobil. Potom išiel k otcoví a povedal mu, že už nemá viacej čo troviť. Otec mu povedal: „Vidím, že som ti veľmi veľkú moc dal a že som ťa veľmi po slobode nechal, preto si aj celý majetok premrhal a sestrám tvojim, jako aj mne nič nenechal. — Ľutoval by ale veľmi, keď by si tvoje dobré meno, ktoré si si už získal, musel zase stratiť. Viem ja jedon spôsob, ktorý je ale veľmi nebezpečný. Vieš, do veže jednej ľahko by sa mohlo prijsť zlata a striebra vziať, koľko len unesieme.“

Mladému rytírovi sa veľmi ľúbil tento návrh a ešte tú noc išli do tej pokladovej veže. Jednoho dňa chcel cisár videť poklady svoje a vezmúc kľúč, išiel do veže, avšak mu hneď napadlo, že mu veľká čiastka chýbuje. Pre túto vec veľmi sa nahneval. V dvore cisárskom býval jeden starý človek, ktorý predtým veľký zbojník bol, ktorému cisár oči vypichnul, avšak jedenie až do smrti pre neho ustanovil vo dvore svojom; — ponosoval sa tomuto. Starý ten človek odpovedal:

„Jestli sa chceš dozvedeť, milostivý pane, či pokladník tvoj, alebo iní cudzí, poklad ten pokradli z veže, ratolesti a všeliaké suché ráždie zapáľ vo veži. Potom obíď vežu do okola a dávaj pozor, či nezbadáš nejakú otvoreninu alebo dieru na múre, kade by von išiel. Potom príď ku mne a poviem ti ostatné.“

Cisár poslúchnul tú radu, a keď sa veža parou a dymom naplnila, dym valil sa. Čo skúsil cisár, porozprával to starému človekovi, ktorý povedal:

„No, milostivý pane, kmíni tade chodievajú do nútra. Tí kmíni ešte mnoho z pokladov tvojich odobrať môžu, jestli ich nepochytáš. Nasledujúcu radu ti dávam: Z nútra pod dieru tú, postav jednu širokú a hlbokú kaďu, a naplň ju smolou a blatom.“ Cisár nasledoval tú radu. Keď potom kmíni zase prišli a otec, ako obyčajne po predku cez dieru sa prepchal, avšak náhle až po krk do tej kade do smoly a blata spadnul, tak že ani ruky, ani nohy pohybovať nemohol. Proboval otca svojho oslobodiť — ale na darmo. Povedal potom otec: „Boh chráň, aby mňa poznali, preto vytiahni meč tvoj a odsekni mi hlavu a tak aj ty aj sestry tvoje bez uražky obstojíte.“ Syn vytiahol z pošvy meč a odťal otcovi svojmu hlavu a hodil ju do jednoho hlbokého jarku. V druhý deň zavčasu ráno cisár išiel do veže a videl, čo sa stalo potom tomu starému človekovi vyprával všetko. Tento smejúc sa riekol:

„Naozaj čudujem sa, jakého múdreho kmína to máš. On nechcel, aby rodina jeho poznaná bola, ale viem ešte jednu radu dať, daj odniesť to mrtvé telo, nechaj ho priviazať koňovi na chvost, a nechaj ho vliecť po uliciach, a v ktorom dome plač bude, z toho domu bol kmín ten.“ Cisár tak urobil, keď mrtvé telo pred domom toho rytíra vliekli, dcéry jeho to vidiac, nemohly sa zdržať, aby neplakaly a nenariekaly. — Syn ale nenariekal, keď ale počul náramný plač sestier svojich, vzal jeden nôž a veľkú ranu si urobil na stehne, tak že mnoho krvi z nej vytieklo. — Keď na to sluhovia cisárovi v tom dome veľký nárek počuli, vnišli dnu a pýtali sa, prečo tak veľmi plačú? Mladý rytír odpovedal: „Nevdojak som si stehno porezal, a preto plačú a nariekajú sestry moje.“ — Sluhovia keď videli tú ranu verili slovám jeho. Keď to cisár počul išiel zase k tomu starému človekovi a všetko mu porozprával. Tento riekol:

„No ešte ti ostatnú radu dám a jestli tá nepomôže vyhľadať zlodejov, vtedy všetka práca je daromná. Nech vyberie Jasnosť vaša štyridsať rytírov, dvadsať z nich obleč do samých bielych šiat, daj im biele paripy a panciere, a ostatných dvadsať daj obliecť do samých čiernych šiat, daj im čierne paripy a panciere. Potom rozkáž to mrtvé telo zavesiť na šibenicu a nechaj ho vartovať skrz tých štyridsať rytírov; na jednom boku nech sú tí bieli a na druhom tí čierni. Týmto spôsobom poznáš kmíňa, lebo priateľ jeho nenechá ho dlho na šibenici.“ Cisár tak urobil. Tam visela mrtvola dlhý čas, syn jeho nevzal ju dolu.

„Daj pozor, milostivý pane, aby si tak nepochodil zo synom svojím. Lebo otec pre syna ide do veže kradnúť a dá si odťať hlavu, aby syn jeho do potupy neupadol.“ Cisár riekol:

„Veľmi pekné podobenstvo si mi povedala. Ten mladý rytír opravdu bol syn zlého srdca. Ale ja myslím, že syn môj podobne so mnou nebude nakladať.“

Cisár hneď rozkázal sluhom, aby vzali syna jeho, zavesili na šibenicu a ho usmrtili.

Vtom majster Kátó prišiel pred cisára a rozprával mu:

„Žil jednúc v istom meste bohatý mešťan, ktorý mal straku, ktorú vyučil hovoriť. Tento mešťan vzal si za manželku jednu mladú ženu, ktorá bola veľmi pekná, a ktorú miloval: ale láska obstarného muža neuspokojila tú mladú ženičku a preto keď mešťan v povinnosťach svojich sa oddialil, zavolala milenca. — To videla straka, všetko pánovi svojmu povedala. Tak teda manželka toho mešťana v celom meste do zlého chýru prišla.

Mešťan ten často hrešil ženu svoju preto, ona ale na to len toľko povedala:

„Ty veríš jednej potupnej strake?“ Mešťan odpovedal:

„Straka nemôže cigániť, lebo len to hovorí, čo vidí a počuje; a preto jej verím.“

Keď mešťan raz odišiel preč, prišiel milenec v noci a riekol:

„Drahá moja, ja sa veľmi bojím tej straky.“ Žena na to povedala:

„Neboj sa, blázenko, včuľ je už tma a straka nás nemôže videť.“ — Ale na to sa ozvala aj straka:

„Keď vás aj nevidím, ale dobre počujem reč vašu; dobre viem, že klamete pána môjho, však mu všetko poviem.“ Keď to ten mládenec počul povedal žene:

„Vidíš, či som ti nepovedal, že nás tá straka zase do hanby donesie?“ Odvetila žena:

„Nestrachuj sa, ešte dnes sa vypomstíme na nej.“ Keď už kohút kikiríkal, vstala pani, vzala jednu krhlu vody, kopu štrku a piesku, a všetko to na straku vysypala.

Keď pán prišiel domov, šiel ku strake a tá mu povedala:

„Zlú novinu ti mám povedať. Keď si preč bol, pani jednoho mladého človeka pustila do nútra, ktorého som nevidela, ale počula hovoriť, a ktorého do izby viedla. Veru nikdy mi tak zle nebolo, jako túto noc, lebo až skoro do pol noci veľký ľad a kamenný dážď padal na mňa, tak že som skoro zahynula!“ — Keď to počula pani, povedala manželovi svojmu:

„Ty zas veríš tej nešťastnej strake? Hovorí, že v noci ľad a kamene padaly, veď cez celý rok nebol peknejší čas jako tejto noci.“ Keď mešťan reč tú počul, išiel k susedovi a pýtal sa ho, či v noci bola nejaká búrka? Tento hovoril, že takú peknú noc už od dávna nevideli. Mešťan vrátil sa k manželke a riekol: „Už včuľ ťa za spravodlivú držím.“ Žena k tomu dodala: „Vidíš, manželu môj, straka lže a nespokojnosť medzi nami robí.“

Mešťan na to k strake išol a povedal joj: „Povedz mi straka, prečo lžeš a nespokojnosť robíš medzi mnou a manželkou mojou? — Veru mi ty už viac nebudeš luhať, a nebudeš viacej medzi mnou a manželkou mojou nepokoj robiť.“ Chytil straku a odtrhnul jej hlavu. Keď mešťan tú straku zabil, podíval sa na poval, a našiel nádobu s vodou, štrkom a pieskom naplnenú. Keď videl tento ohyzdný klam, zišiel dolu a ponosujúc sa, nariekal:

„Oh ja sprostý človek.“ Keď už manželky svojej nevernosť takto na svetlo prišla, popredal všetko, čo mal a odišiel do ďalekej krajiny, odkiaľ viac sa nenavrátil.

Tá neverná žena ale upadla do veľkej biedy a chudoby.“

Keď dokonal výpravku svoju, povedal cisár: „To bola prekliata zlá žena! Opravdu veľmi trefnú, príkladnú reč si mi povedal, a ja sľubujem, že syn môj toho dňa nezomre.“

Jako cisárovna počula, že syn cisárov ešte posaváď na živote sa nachodí, začala horce nariekať a tak bedákala, že se celý palác ozýval.

„Veľmi rád by urobil dľa vôle tvojej,“ riekol cisár, „ale včera jedon z majstrov povedal mi podobenstvo a preto vzal som nazpak súdnu sentenciu.“ — „No, keď Jasnosť vaša na príkladnú reč múdreho majstra znivočila súd,“ pokračovala cisárovna, „môžem povedať, že tak pochodíte, jako kedysi jeden rimanský cisár pochodil.“ „Povedz mi teda, jako pochodil ten rimanský cisár?“

„Vďačne povyprávam“ — odpovedala cisárovna a takto počala hovoriť:

„Žilo za starodávna v Ríme sedem múdrych majstrov, ktorí nad cisárom a nad celou ríšou panovali. Keď to týchto sedem múdrych majstrov videlo, že cisár bez ich rady nič nerobí a ich vo všetkom nasleduje, tak ďaleko to priviedli, že v paláci svojom všetko čisto a dobre videl, keď ale vyšiel, či peší, či na koni, nevidel nič. Toto skrz čarodejníctvo urobili. Jedon deň cisár s manželkou svojou pri stole sedeli, bol veľmi smutný a začal vzdychať a plakať. „Milá manželko, ty vieš v jak zlom vstave sa ja vynachodím, keď som v paláci, všetko vidím, jaknáhle vyjdem, celkom som slepý.“ Na to riekla cisárovna:

„Jestli Jasnosť vaša moju radu uposlúchne, neobanuje. Jasnosť vaša má sedem múdrych majstrov. Preto nech ich Jasnosť zavolá a nech im prednesie nemoc a prikáže im, aby pod ztratením hlavy nemoc tú odstránili; a tak zase Jasnosť vaša zrak predošlý obsiahne.“ Cisár riekol: „Nasledovať budem radu tvoju!“ Hneď rozkázal zavolať tých sedem múdrych majstrov a keď sa ustanovili, povedal im:

„Drahí priatelia, príčinu, pre ktorú som vás zavolal, dozaista všetci dobre znáte. Dokuď som v paláci, všetko dobre vidím, keď ale vyjdem, celkom som slepý. Preto urobte to skrz múdrosť vašu, aby som aj von z palácu zrak môj obsiahnuť mohol; jestli to urobíte, bohato vás obdarím, jestli ale nemoc túto odo mňa neodstránite, všetci smrťou potrestaní budete.“ „Dajte nám na rozmýšľanie desať dní.“ Cisár povedal: „Dobre teda, nech je tak.“ Mudrci na to sa sišli; radili sa, čo majú robiť, aby cisár aj mimo palácu zrak svoj obsiahnuť mohol, nemohli ale na žiadon spôsob k výsledku dobrému prijsť a preto jedon druhému riekol: „Jestli nenavrátime zrak cisárovi, všetci smrťou potrestaní budeme.“

Stalo sa, že keď cez jedno mesto išli, na ringu prišiel k mudrcom jedon človek, zlato nesúc v rukách a povedal im: „Ctení majstri, predošlú noc sa mi snívalo, vyložte mi sen môj, a ja podľa obyčaje obdarujem vás.“ Na to jedon z hrajúcich sa tam chlapcov povedal tomu človeku, ktorý zlato doniesol: „Nedávaj im zlata, ale povedz sen tvoj a ja ho zadarmo vyložím.“ Človek ten takto povedal sen svoj: „Videl som vo sne, že v ovocnej záhrade mojej jedno pekné žriedlo vyvieralo, a z neho mnoho potôčkov sa robilo, takže celú zahradu moju voda pokryla.“ Chlapec, keď počul ten sen, riekol: „Hybaj domov do zahrady tvojej, vezmi motyku a kopaj na tom mieste, na ktorom si videl vo sne vodu vyvierať, a premnoho pokladov nalezneš, takže aj potomci tvoji bohatí budú.“ Muž ten ponáhľal sa domov, a v zahrade, jako mu ten chlapec povedal, poklad našol; radosťou prišiel potom nazpät a dve merice zlata ponúknul chlapcovi tomu za odmenu, tento ale neprijal.

Toto všetko videli tí múdri majstri, a keď tak múdro vyložil ten sen, riekli mu: „Milý chlapček, povedz nám, jako ťa volajú?“ On odpovedal: „Merlinom.“ — Mudrci riekli:

„Vidíme, jak veľká múdrosť v tebe prebýva a chceli by sme vec našu ti predložiť; jestli by si nám mohol pomôcť, veľmi by sme ťa odmenili.“ Chlapec odpovedal: „Len sa ma pýtajte, a jestli budem mocť, s pomocou Božou odpoviem vám.“

Mudrci predložili potrebu svoju. Chlapec na to odpovedal: „Obidvoje môžem urobiť, aj príčinu slepoty môžem povedať, a aj radu k vyliečeniu dať.“ — Poď teda s nami k cisárovi,“ povedali múdri majstri, „pomoc mu, a vezmi odmenu tvoju z ruky jeho.“ — „Hotový som s vami isť,“ povedal chlapec.

Múdri majstri so sebou vzali chlapca, a keď s nim pred cisárom stáli povedali: „Milostivý pane, hľa vedieme so sebou jednoho chlapca, ktorý tak mnoho má múdrosti, že Jasnosť vašu uzdraviť môže.“ Cisár obrátil sa na to k chlapcovi: „Povedz mi, chlapček, či si trúfaš, že mi pomožeš a príčinu slepoty mojej povieš?“ — „Ano, budem môcť,“ odpovedal chlapec. — „Dobre,“ pokračoval cisár, „povedz teda, jako že mi pomôžeš?“ — Chlapec na to odpovedal: „Milostivý pane, poďme spolu do izby, v ktorej spávate, tam divné veci sa dozviete a uvidíte jako vás budem kurovať.“ — Chlapec postel rozkázal sluhom, aby preč odstránili. To keď sa stalo, uzreli, že miesto, kde postel stála, zo studne sedem prameňov vyvieralo. Chlapec na to povedal:

„Milostivý pane, dokiaľ studňa táto pod posteľou bude, za ten čas neobránite zrak svoj mimo palácu.“

Keď cisár uvidel ten prameň, veľmi sa začudoval a riekol chlapcovi: „Jako by sa mohlo tých sedem prameňov zrušiť?“ — „Radím Jasnosti vašej, odťať hlavu jednomu majstrovi, a hneď jedon prameň prestane, potom druhému, potom tretiemu a tak ďalej jeden za druhým, dokial všetci siedmi zoťatí nebudú, tak potom koniec bude celej studni.“ — Cisár zavolal sedem múdrych majstrov a po jednom ich rozkázal zoťať; keď sa to stalo, pramene tie jedon po druhom vysychaly, dokiaľ konečne celá studňa prestala. Chlapec potom povedal cisárovi: „Milostivý pane, poďme včuľ z palácu a dívajme sa, či pomohlo liečenie moje.“ Cisár vyšiel potom s chlapcom a na všetký strany čisto a jasno videl všetko. Tomu sa veľmi zaradoval a chlapca na veľké hodnosti povýšil.“

Keď dokonala cisárovna výpravku svoju, k nej dodala: „Či rozumela Jasnosť vaša reč moju?“ „Áno, opravdu veľmi dobrý príklad si mi povedala,“ odpovedal cisár.