ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Listy Martina Hamuljaka I. (1824 — 1833)

Matica slovenská, Martin 1969

Edícia: Documenta Litteraria Slovaca, zv. 8.

Edičná poznámka

Vydávanie korešpondencií a prameňov k dejinám našej literatúry, kultúry a národného života, ktoré sa v posledných rokoch sľubne rozvíja, tvorí neodmysliteľnú, ba možno povedať jednu z prvoradých úloh súčasného vedeckého bádania. Na základe vydaných prameňov nielenže objavujeme neznáme postavy a problémy, osvetľujeme nové súvislosti našej literárno-kultúrnej minulosti, ale často spresňujeme, korigujeme a niekedy úplne vyvraciame staré tvrdenia i koncepcie. Len z rozboru prameňov možno dôkladne poznať atmosféru doby, ducha času, spoločenskú podmienenosť javov, v ktorých sa odráža konanie jednotlivcov, ich organizačné, literárne a kultúrno-národné snahy i koncepcia činnosti. Historicky i literárny výskum na Slovensku už dávnejšie upozornil na významné poslanie a pevné miesto Martina Hamuljaka v dejinách nášho národného obrodenia, a to práve na základe štúdia pôvodných archívnych prameňov, hlavne korešpondencie, ktorá je uložená v jeho pozostalosti v Literárnom archíve Matice slovenskej. Z tejto pozostalosti už niekoľko rokov po Hamuljakovej smrti začal uverejňovať syn jeho sestry Martin Veselovský početné listy známych slovenských i slovanských dejateľov J. Palkoviča, B. Kopitara, J. Kollára a P. J. Šafárika (Sokol 1862, 1863); neskôr do Hamuljakovej pozostalosti hlbšie načrel len Jozef Škultéty a publikoval z nej viac listov v Slovenských pohľadoch (pozri našu bibliografiu v zborníku Literárny archív 1966). Niektoré základné materiály, listy a dokumenty viažúce sa k Hamuljakovej osobnosti (uložené aj mimo jeho pozostalosti) publikovali viacerí bádatelia v posledných rokoch.

Pri skúmaní života a diela Martina Hamuljaka sme si od počiatku uvedomovali potrebu vydať dokumenty, hlavne korešpondenciu z jeho pozostalosti a tejto práci sme venovali sústavnejšiu pozornosť. Popri časopiseckých príspevkoch prvým výsledkom našej editorskej práce bolo vydanie listov P. J. Šafárika M. Hamuljakovi, ktoré vyšli v Matici slovenskej v Martine r. 1965 ako prvý zväzok vtedy ešte nepomenovanej edície Documenta litteraria Slovaca. Pretože sme súčasne pracovali na monografii o Hamuljakovi, plánovali sme ako jej druhú časť pripojiť výber z Hamuljakových listov; po porade s viacerými spolupracovníkmi sme však tento úmysel čoskoro zmenili na širší plán vydať kompletne všetky zachované Hamuljakove listy. Z tohto hlavného dôvodu sme do spomínaného vydania Šafárikových listov Hamuljakovi nezaradili Hamuljakove odpovede; nie teda z iných príčin, tobôž nie z úmyslu „zamlčovať doklady“. V priebehu práce sa ukázalo, že všetky Hamuljakove listy (dosahujúce počet blízko 300 jednotiek) nebude možné vydať v jednom zväzku. Vychádzajúc z rozboru Hamuljakovej činnosti dospeli sme k názoru, že zostavenie jednotlivých zväzkov musí byť zásadne chronologické a má zodpovedať hlavným fázam Hamuljakovej činnosti. Takto sme do prvého zväzku zaradili všetky Hamuljakove listy z prvého obdobia jeho organizačnej činnosti ohraničeného zhruba rokmi 1824 — 1833; v prípade dvojzväzkovej edície v druhom zväzku by boli zaradené Hamuljakove listy z druhej, vrcholnej fázy jeho pôsobenia, vyplnenej činnosťou Spolku milovníkov od r. 1834 až do jeho zrušenia r. 1850, ako aj listy do konca Hamuljakovho života.

Prvý zväzok Listov Martina Hamuljaka obsahuje 99 listov písaných 27 známym a dvom nezisteným adresátom v rokoch 1824 — 1833 (pozri osobitný zoznam adresátov). Tieto listy sa zachovali vo veľkej väčšine ako koncepty a originály (čistopisy) v Hamuljakovej pozostalosti v LAMS; len niekoľko listov sa nachádza mimo tohto hlavného prameňa (v LA PNP v Prahe, v Maďarsku a v Juhoslávii), na čo upozorňujeme vždy v úvodnej poznámke k príslušnému listu. Osobitne musíme spomenúť otázku Hamuljakových listov adresovaných Vukovi Stefanovićovi Karadžićovi, ktoré sa nám zachovali jednak v konceptoch v LAMS, ako aj v čistopisoch v archíve Srbskej akadémie vied v Beograde; podľa týchto čistopisov boli publikované v edícii Vukova prepiska (Knjiga V., Beograd 1910). V našom vydaní prepisujeme Hamuljakove listy Karadžićovi z konceptov zachovaných v LAMS (len listy č. 19 a 42, ktorých koncepty sa nezachovali, pretláčame z edície Vukova prepiska); k takémuto postupu uvádzame nasledujúce dôvody: Porovnaním konceptov Hamuljakových listov Karadžićovi s originálmi publikovanými v Prepiske sme zistili, že sa úplne zhodujú, okrem niektorých detailov vyplývajúcich z povahy konceptov. Okrem toho, v Hamuljakových konceptoch nachádzame miesta s údajmi, zmienkami a odkazmi, ktoré v čistopisoch vynechal. Pre poznanie Hamuljakovej precíznosti i skúmanie jeho jazykovej praxe bude dobré pre vedecký výskum poznať a publikovať aj zachované koncepty. V čase prípravy nášho vydania sme nemali k dispozícii fotokópie spomínaných originálov, ale na porovnanie nám dostatočne slúžilo ich publikovanie v edícii Vukova prepiska, pričom sme na odchylky upozornili v komentároch.

Vďaka Hamuljakovej precíznosti a úradnou praxou vypestovanej pedantnosti sa nám dnes zachovalo pomerne hodne konceptov jeho listov, ktorých čistopisy vôbec nepoznáme, ba väčšinou ich môžeme považovať za stratené. No i napriek tomu nemôžeme tvrdiť, že by to boli všetky Hamuljakove listy z rokov 1824 — 1833, pretože (ako uvádzame v komentároch) viaceré spomínané listy sú nezvestné a o niektorých iných nemáme nijaké správy. Len ako príklad spomenieme, že dodnes nepoznáme početné Hamuljakové listy Vavrincovi Čaplovičovi z tohto obdobia, o ktorých máme údaje v Čaplovičových odpovediach zachovaných v LAMS; márne sme pátrali po Hamuljakovom liste poľskému jazykovedcovi S. B. Lindemu z konca roku 1826, ako aj po jeho listoch M. F. Zakrzewskému; mohli by existovať aj listy, prípadne písomné odkazy, ktoré posielal Hamuljak Kollárovi atď. V tomto smere sa hádam podarí bádateľom v budúcnosti rozmnožiť počet Hamuljakových listov o nové jednotky, čo len pomôže doplniť našu edíciu.

Listy v našom vydaní sme usporiadali chronologicky; nedatované listy sme zaradili podľa približne určeného dátumu, čo zdôvodňujeme vždy v úvodnej poznámke k príslušnému listu. Pri prepise textov sme sa opierali o doterajšie výsledky editorskej praxe a vychádzali sme zo Zásad pre vydávanie literárnych textov uverejnených v zborníku Literárny archív 1965. Pretože väčšinu listov prepisujeme z konceptov, ktoré Hamuljak načrtol niekedy veľmi napochytro, bez dôrazu na vonkajší vzhľad (najčastejšie chýba zakončenie listov), formálnu úpravu listov ustaľujeme podľa Hamuljakovej praxe pri čistopisoch (oslovenie, písanie dátumov, záverečné formulky, podpis a pod.). Početné doplnky a iné úpravy na okrajoch konceptov dôsledne rešpektujeme a vsúvame ich na príslušné miesta do listov. Tie časti listov, vety alebo slová, ktoré Hamuljak podstatnejšie upravil, prečiarkol a mienil vynechať a ktoré majú dokumentárnu hodnotu, prepisujeme v komentároch. Všetky Hamuljakove poznámky na listoch, adresy a iné údaje dávame do poznámok. Hamuljakom podčiarknuté miesta v listoch sú vysádzané kurzívou. Pretože Hamuljakove listy pokladáme aj za dôležité dokumenty pre skúmanie jeho jazykovej praxe, prísne sme dbali o zachovanie pôvodín: všetky úpravy sme urobili podľa týchto zásad:

1. Prepisujeme w — v, g — j, j — í, g — g, au — ou.

2. V predpone nay, ney prepisujeme pôvodné y na j (nayvíc — najvíc, neyláskavejší — nejláskavejší).

3. Podmieňovaciu časticu -li píšeme so spojovníkom (zdali — zda-li, nebyloli — nebylo-li a pod.).

4. V niektorých málo prípadoch sme slová spájali (draho cenný — drahocenný, prede vším — predevším) alebo sme ich rozdeľovali (odedne — ode dne), a to podľa dnešného úzu.

5. Interpunkciu píšeme v zásade podľa pôvodiny. Pretože ide o koncepty často značne upravené a poprečiarkane, kladieme niekedy čiarky podľa stavby vety kvôli zrozumiteľnosti výpovede; pred zlučovacou spojkou a čiarku vynechávame. Bodky píšeme za skrátenými slovami, za radovými číslovkami (hlavne v dátumoch).

6. Písanie veľkých písmen upravujeme podľa dnešného úzu; ponechávame ich pri zaužívaných tvaroch tykania, vykania a onikania; tieto zásady dodržiavame aj pri latinských textoch.

7. Skratky, skrátene slová, tvary, názvy diel, oslovenia a pod., často sa vyskytujúce hlavne v konceptoch, ponechávame v zásade verne podľa pôvodiny, aby sme nezotreli charakteristický znak konceptov (vysvetlivky skratiek uvádzame osobitne za edičnou poznámkou, prípadne aj v komentároch). Rozpisujeme iba tie skratky, ktoré sa pravidelne a často opakujú v slovenských, latinských i nemeckých listoch: V-ti — Vašnosti, Hrn — Herrn, dne — domine, rde — reverende, Vra — Vestra, DVra — Dominatio Vestra, ARDVra — Admodum Reverenda Dominatio Vestra, ai 827 — anni 1827 a pod.

8. Pôvodný pravopis zachovávame dôsledne aj s jeho nedôslednosťami, napr. pri písaní y a i.

9. Tak isto dôsledne ponechávame pôvodnú kvantitu, ako aj ostatné zriedkavé tvary a výrazy (videvšeti, chýbiajice, ježeli, a i.)

10. Pri úprave latinských textov pridržiavame sa týchto transkripčných zásad (stanovených recenzentkou M. Vyvíjalovou): V oslovení tak pri tituláciách ako aj v texte listov zachovávame veľké písmená v substantívach (Dominatio Vestra, atď.). Pri zmienke o iných osobách v liste titulácia sa píše s malým písmenom (napr. sua eminentia, admodum reverendus dominus atď.). Interpunkciu sme upravili, zbytočné čiarky, nenáležité bodkočiarky sme odstránili. Kvôli zrozumiteľnosti výpovede sme viac ráz použili pomlčky v texte, avšak len v tých prípadoch, kde sa javil text mimoriadne ťažko zrozumiteľný.

Komentáre k Hamuljakovým listom sme sa snažili spracovať tak, aby boli na úrovni súčasnej editorskej praxe. I keď sme sa usilovali získať čo najúplnejšie údaje o vyskytujúcich sa osobách, dielach a súvislostiach, nie všade sa nám to podarilo, čo napokon uvádzame v príslušných poznámkach. Pri identifikácii faktov, diel i osôb sme siahli po pôvodných prameňoch (matriky, prvé vydania diel, schematizmy a pod.) a len pri známych a spracovaných skutočnostiach sme sa opierali o naše i zahraničné bio-bibliografické príručky a vedecké práce, ktoré spravidla aj v komentároch citujeme. Osobitnú pozornosť sme venovali prekladom latinských a nemeckých listov a citátov. Latinské listy kanonikovi J. Palkovičovi, B. Tablicovi a A. Lovichovi pôvodne preložil Juraj Chovan. Tieto preklady upravila a viaceré listy (číslo 37, 52, 79, 88, 92, 93, 94) a poznámky znova preložila dr. Mária Vyvíjalová. Za ich ochotu, mimoriadne namáhavú prácu a bádateľskú pomoc som im povďačný a zaviazaný. Pri lúštení ťažko čitateľných častí listov hlavne v konceptoch, ďalej Palkovičových poznámok na Hamuljakových listoch, ako aj pri ich prekladoch a spresňovaní významu nám ochotne pomáhal doc. dr. Anton Baník, ktorému som v mnohom povďačný aj za iné literárne informácie a za ochotné poskytovanie odbornej literatúry zo svojej jedinečne vzácnej knižnej zbierky; A. Baník pôvodne sám mienil vydať listy z Palkovičovej pozostalosti, čo však pre nával iných robôt nerealizoval.

Napokon považujem si za povinnosť úprimne sa poďakovať recenzentom publikácie doc. dr. Jozefovi Butvinovi a dr. Márii Vyvíjalovej za ich dôkladné posudky a vecné pripomienky; za priateľskú pomoc a rady ďakujem dr. Jozefovi Ambrušovi, ďalej pracovníkom Literárneho archívu a Knižnice Matice slovenskej v Martine a Literárního archivu Památníku národního písemnictví v Prahe za poskytovanie prameňov, ako aj iným spolupracovníkom a inštitúciám, ktorí akokoľvek prispeli ochotou i radou pri zháňaní údajov a materiálov ku komentárovej časti našej práce. Bez ich pomoci by sme ťažko boli mohli pripraviť dielo na žiadúcej odbornej úrovni.

Skratky

AA. LL. et philos. doct. — artium liberalium et philosophiae doctor (doktor slobodných umení a filozofie)

a. c. — anni currentis (tohto roku)

adm. rev. — admodum reverendus (veľadôstojný)

ARD — admodum reverendus dominus (veľadôstojný pán)

a t. d. — a tak ďalej, atď.

b. — bei (pri)

b. r. — bežného roku (tohto roku)

c. d. — citované dielo

cm — centimeter

CM, C. M. — Conventions-Münze; conventionalis monetae (konvenčnej meny)

Cons. R. L. H. rat. officialis — Consilii Regii Locumtenentialis Hungarici rationum officialis (účtovný úradník kráľovskej miestodržiteľskej rady)

č. — číslo

ČČM — Časopis Českého musea

ČMSS — Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti

d. — die (dňa)

d.; dd. — dominus, domini (pán, páni)

dd.; dto — de dato (zo dňa)

dtto — detto (to isté)

e. g. — erga gratia (napr.)

etc. — et cetera (a tak ďalej, atď.)

ev. — evanjelický

ev a. v. — evanjelický augsburského vyznania

Ew. — Euer (Váš)

ex.; exx. — exemplár, exempláre

exc. — excelsus (slávny)

exc. Cons. l. r. — excelsum Consilium locumtenentiale regium (slávna kráľovská miestodržiteľská rada)

f.; fl. — florenus (zlatý)

fajn. pap. — fajnejší papier (krajší tlačiarenský papier)

gr. — grajciar

G. r. n. u. — Graeci ritus non unitorum (gréckeho rítu nezjednoteného; pravoslávneho)

h. e. — hoc est (to jest)

Hist.; hist. lit. — Historie literatury (Šafárikova, Jungmannova)

Hrn. — Herrn (pánovi)

I. — inclytus (slávny)

J. — Jahr (rok)

J. Exc. — Jeho Excelencia

J. M. — Jeho Milosť

konv. m. — konvenčná mena

k. p.; ku pr. — ku príkladu (napríklad)

LAMS — Literárny archív Matice slovenskej, Martin

LA PNP — Literární archiv Památníku národního písemnictví (bývalý Literární archiv Národního Musea, Praha)

lras — litteras (list)

l. Sl. — lingva Slavica (slovanská řeč)

M. H. — Martin Hamuljak

ml. — mladší

m. m. — minulého mesiaca

m. p. — manu propria (vlastnou rukou)

m. r. — minulého roku

ms.; msptum — manuscriptum (rukopis)

napr. — napríklad

nar. — narodený

NB — Nota bene (poznámka)

něm. — německý

Neopl. — Neoplantensis (novosadský)

N. N. — nomen nescio (neznáme meno)

N.; No; Nro. — numerum, numero (číslo)

n. p. — napríklad

o. — oder (alebo)

ok — okolo

ord. pap. — ordinárny papier (obyčajný tlačiarenský papier)

p.; pag. — pagina (strana)

p.; pp. — pán, pani

pozn. — poznámka

prof. — profesor

P. S. — postscriptum (doložka)

p. t. — pleno titulo (plným titulom)

r. — roku

r. — regium, regnum (kráľovský)

Rehgs Offal. b. d. k. u. Statth. — Rechnungs Offizial bei der königlichen ungarischen Statthalterei (účtovný úradník pri kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade)

r. scient. univ. — regia scientiarum universitas (kráľovská univerzita)

s. — strana

s. — sanctus (svätý)

sa — summa (súhrn, spolu)

sig. — signatum (napísané)

s. 50n. — strana 50 a nasledujúce

St. — Sankt (svätý)

St. — Stück (kus)

stor. — storočie

str. — strana

sv. — svazek

sv. — svätý

sv. p. — svobodný pán, barón

ŠA — Štátny archív

t. j. — to jest

t. r. — toho roku

u. — und (a)

um. — umrel

v. — verš

v. — von (nem.)

VAD — vicearchidiakon

vel. — velebný

v. g. — verbi gratia (napr.)

v. m. — viedenská mena

v. r. — vlastnou rukou

vyd. — vydanie

W. W. — Wiener Währung (viedenská mena)

x.; xr. — crucifer; nem. kreuzer (grajciar)

zal. — založený

z. B. — zum Beispiel (napríklad)

zl. — zlatý, florén

Ztg. — Zeitung (noviny)

WB; WBuch — Wörterbuch (slovník)

zv. — zväzok

et, etc.; a, atď.

Adresáti Hamuljakových listov

Appendini, Francisco Marija (1768 — 1837) — pochádzal z mesta Poirino pri Turíne; po skončení teologických štúdií sa stal piaristom a profesorom na lýceu v Dubrovníku, kde sa venoval vedeckému bádaniu. Napísal dejiny Dubrovníka (Notizie storico-critiche, 1802), štúdie o nárečí Dubrovníka, ako aj iné práce o literárnych problémoch a postavách dubrovníckej oblasti. — List č. 8.

Čaplovič, Vavrinec (1778 — 1853) — pochádzal zo známej Čaplovičovskej rodiny z Jasenovej; po vychodení škôl v D. Kubíne, B. Bystrici a v Kežmarku bol najprv zamestnaný pri Oravskom panstve. R. 1811 sa stal tajomníkom Štefana Zichyho a presťahoval sa do Bratislavy, kde bol archivárom Zichovskej rodiny; súčasne zastával funkciu prísediaceho viacerých stolíc. V. Čaplovič je známy ako neúnavný a obetavý zberateľ kníh, ktorý nazhromaždil bohatú knižnicu obsahujúcu okolo 45 000 zväzkov súdobých i starších tlačí. R. 1839 daroval túto knižnicu svojim oravským rodákom, ktorí ju previezli do Dolného Kubína, kde je uložená v osobitnej budove dodnes. Hamuljak sa spriatelil s Čaplovičom ešte v čase oravského pôsobenia; odvtedy bol s ním v stálom styku a často si vymieňali knižné zásielky, o čom svedčia hlavne Čaplovičove listy z rokov 1819 — 1849. Žiaľ, Hamuljakove listy Čaplovičovi (okrem jedného konceptu) sú nateraz nezvestné. — List č. 1.

Dobrovský, Josef (1753 — 1829) — patriarcha slavistiky, osvietenský mysliteľ a mnohostranný vedecký pracovník v oblasti jazykovedy, slavistiky, histórie, literatúry, textológie atď.; svojimi početnými dielami vybudoval pevné základy pre rozvoj českej národnej literatúry i slavistického bádania a získal si úctu i obdiv nielen v slovanskom, ale aj v ostatnom vedeckom svete. — List č. 30.

Héray, Ján († 1837) — skončiac teologické štúdiá na viedenskom Pázmáneu (1819) pôsobil ako kaplán najprv v Galante, potom v Búrskom sv. Juri, od r. 1825 v Malých Opatovciach a od r. 1828 v Hronskom sv. Beňadiku; r. 1831 sa stal farárom v Sobe, kde pôsobil až do svojej smrti. — List č. 59.

Hollý, Ján (1785 — 1849) — po skončení teologických štúdií v Trnave r. 1808 bol najprv kaplánom v Pobedíme, od r. 1811 v Hlohovci, odkiaľ odišiel za farára do Maduníc, kde pôsobil až do odchodu na odpočinok na Dobrú Vodu r. 1843. Hollý je najväčším básnikom bernolákovskej školy a jeden z klasikov slovenskej literatúry; po prekladoch z antickej literatúry vydal r. 1833 svoje vrcholné dielo epos Svatopluk. Popri ostatných eposoch, žalospevoch a ódach najmä cenné sú jeho selanky: schádzali v almanachu Zora zásluhou M. Hamuljaka, ktorý pripravil aj prvé súborné vydania pod názvom Básňe Jana Hollého (1841 — 42). Vznešenosť básnickej i ľudskej osobnosti J. Hollého sa naplno odráža v jeho korešpondencii, ktorú vydal J. Ambruš# (Korešpondencia Jana Hollého, Martin 1967). — Listy č. 38, 64, 66.

Jungmann, Josef (1773 — 1847) — vedúci reprezentant českej obrodenskej inteligencie a literatúry, ktorý pôsobil od r. 1815 ako profesor na staromestskom akademickom gymnáziu v Prahe. Popri iných básnických, jazykovedných, literárnovedných a prekladateľských prácach hlavnými jeho vedeckými dielami sú Historie literatury české (1825) a päťzväzkový Slovník česko-německý (1835 - 39). — Listy č. 14, 15, 28, 29, 32, 41, 43, 51, 58, 68, 70.

Jungmann, Josef Josefovič (1801 — 1833) — syn Josefa Jungmanna, klorý po skončení filozofických a právnických štúdií pôsobil pri zemskom súde v Prahe. Venoval sa prekladateľskej činnosti a aktívne sa zapojil do literárneho diania sústredeného okolo osobnosti jeho otca; svedčí o tom aj jeho Korespondence, ktorú vydala O. Votočková-Lauermannová (Praha 1956). — List č. 71.

Karadžić, Vuk Stefanović (1787 - 1864) — zakladateľ srbského spisovného jazyka a novosrbskej literatúry, vydavateľ srbských ľudových piesní, ktorý od r. 1813 pôsobil zväčša vo Viedni, kde sa spriatelil s Kopitarom. Vydal srbskú gramatiku, slovník a ľudové piesne: Pismenica serbskoga jezika (Viedeň 1814), Srpski rječnik (Viedeň 1818). Mala prostonarodna slaveno-serbska pesnarica (Viedeň 1814). - Listy č. 7. 11, 17, 19, 24, 33, 42, 45.

Karell, Izidor (1795 — 1853) — absolvoval teológiu v Trnave (Stephaneum) r. 1819 a potom pôsobil ako kaplán v Malých Opatovciach, od r. 1824 v Nemčiňanoch. Roku 1830 sa stal farárom v Sebechleboch, kde účinkoval až do smrti. — List č. 59.

Kopitar, Bartolomej (1780 — 1844) — významný slovinský slavista, pôsobil ako riaditeľ dvorskej knižnice vo Viedni. Mimoriadnu pozornosť venoval štúdiu staroslovienčiny a bol v styku s vynikajúcimi učencami slovanského sveta. Vydal prvú gramatiku slovinčiny Grammatik der slawischen Sprache in Krain, Käraten und Steiermark (Ljubljana 1808); z ostatných prác spomenieme aspoň spis Glagolita Closianus (Viedeň 1836). — List č. 90.

Kraus, Josef — kníhkupec v Prahe, ktorý dostal koncesiu r. 1813; jeho kníhkupectvo kúpili r. 1831 synovia Bohumila Haaseho. — List č. 27.

Lovich, Adam (1784 — 1831) — od r. 1788 pôsobil ako profesor a neskôr riaditeľ gymnázia v Banskej Bystrici, kde bol aj superintendentom banského okolia. Od založenia Učenej spoločnosti banského okolia r. 1810 až do smrti zastával funkciu jej predsedu. — List č. 3.

Madánsky, Michal (1799 — 1856) — pôvodom z Klačkova, po vychodení základných škôl v Levoči študoval filozofiu v Jágri a v rokoch 1819 — 1823 skončil teologické štúdiá v Spišskej Kapitule. Potom pôsobil ako kaplán na Orave v Lokci, Trstenej a Námestove; začiatkom roku 1829 odišiel na Spiš, kde bol najprv kaplánom v Spišskej Kapitule, neskôr vicerektorom seminára a farárom v Spišskej Teplici. — Listy č. 57, 60, 63.

Metelko, Franc Serafín (1789 — 1860) — slovinský jazykovedec, ktorý od r. 1815 pôsobil ako katecheta a profesor slovinského jazyka na lýceu v Ľubľane. Z viacerých jeho jazykovedných prác má najväčší význam gramatika Lehrgebäude der slowenischen Sprache (1825), ktorá sa stala vzorom pre vypracovanie nasledujúcich slovinských gramatík. — List č. 9.

Nezistený. Pri dvoch listoch v našej edícii sa nám nepodarilo identifikovať adresáta, ktorého označujeme ako nezisteného. — Listy č. 25, 43.

Palacký, František (1798 — 1876) — historiograf českého národa, študoval na gymnáziu v Trenčíne a na lýceu v Bratislave, kde sa zoznámil s Kollárom a Šafárikom. Od r. 1823 pôsobil v Prahe ako archivár u Františka Šternberka a aktívne sa zúčastnil na organizovaní národného a kultúrneho života. R. 1827 založil český a nemecký muzeálny časopis a stal sa jeho redaktorom. Korunou jeho historického bádania sú Geschichte von Böhmen, ktoré vychádzali od r. 1848 aj po česky s názvom Dějiny národa českého v Čechách i na Moravě. - Listy č. 50, 53, 62.

Palkovič, Juraj (1763 — 1835) — pôvodom z Veľkých Chlievan pri Bánovciach, študoval teológiu v Pazmáneu vo Viedni i na bratislavskom generálnom seminári. Po viacerých prechodných miestach pôsobil od r. 1800 v Trnave ako profesor teológie a kapitulný knihovník. Roku 1816 bol vymenovaný za ostrihomského kanonika a od r. 1820 pôsobil v Ostrihome. Palkovič bol nekompromisným zástancom bernolákovského spisovného jazyka a najväčším mecénom bernolákovskej literatúry; jeho zásluhou vyšiel Bernolákov Slovár, preklad Biblie do bernolákovčiny i básnické plody J. Hollého. Palkovič mal zásadný vplyv aj na pevnú slovenskú národnú orientáciu M. Hamuljaka. - Listy č. 2, 5, 6, 10, 12, 20, 23, 37, 39, 40, 48, 52, 54, 61, 65, 67, 79, 80, 82, 87, 88, 92, 93, 94, 95, 96, 97, 98, 99.

Rešetka, Michal (1794 — 1854) — obetavý zberateľ starých slovenských literárnych pamiatok tlačených i rukopisných, mecén a podporovateľ slovenských literárnych snáh. Po absolvovaní teologických štúdií v Bratislave od r. 1817 pôsobil ako kaplán v Rajci, v rokoch 1823 — 1831 v Dubnici a napokon ako farár v Hornej Súči. Rešetka je autorom početných kázní a vydavateľom Gavlovičovej Valaskej školy (1830 — 31) i Kázní prihodných (1831 — 34). — List č. 59.

Reyer & Schlik — podľa Šafárikovej informácie „Reyer & Schlik (bezpochyby Angličané) je cukrová fabrika (Zukerrafinerie) ve Vídní a Tržišti (Triest), v celé naši monarchii slovútná.“ (Listy Šafárika Hamuljakovi, Martin 1965, s. 107.) — List č. 49.

Rudnay, Alexander (1760 - 1831) — pochádzal zo Sv. Kríža nad Váhom; po skončení teologických štúdií pôsobil ako kaplán a farár na viacerých miestach na Slovensku (najdlhšie v Krušovciach). Postupujúc v cirkevných hodnostiach stáva sa r. 1819 ostrihomským arcibiskupom-prímasom a r. 1828 kardinálom. Rudnay patril medzi členov Slovenského učeného tovarišstva a bol podporovateľom slovenských literárnych snáh; ako kňaz sám kázal po slovensky a jeho kázne vydal J. Palkovič r. 1833 s názvom Kázne prihodné — Listy č. 26, 81.

Schaumburg, Karl († 1833) — kníhkupec vo Viedni, ktorého prostredníctvom Hamuljak časlo expedoval a prijímal knižné zásielky. — List č. 34.

Šičar, Sima (Šimon Schitjár) — kupec vo Viedni a v Pešti, pôvodom Srb (Vukova prepiska V, s. 312). — List č. 35.

Šafárik, Pavol Jozef (1795 — 1861) — pôvodom z Kobeliarova, pôsobil od r. 1819 na pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade a od r. 1833 nastálo v Prahe. V čase novosadského pobytu úzko spolupracoval s Hamuljakom, ktorý sa staral o vydávanie jeho spisov v budínskej univerzitnej tlačiarni: Geschichte der slawischen Sprache und Literatur (1826), Über die Abkunft der Slawen (1828), Serbische Lesekörner (1833). Vo výskumoch Šafárik pokračoval aj v Prahe a ich výsledkom je najmä monumentálne dielo Slovanské starožitnosti (1837), potom Slovanský národopis (1842) a iné spisy. Hamuljak bol so Šafárikom v stálom písomnom styku aj po jeho odchode do Prahy, o čom svedčia početné Šafárikove listy (vyšli samostatne ako Listy P. J. Šafárika M. Hamuljakovi, Martin 1965). — Listy č. 22, 31, 56, 73, 74, 75, 76, 77, 84, 85, 86, 89, 91.

Tablic, Bohuslav (1769 — 1832) — študoval na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene; potom pôsobil ako ev. kazateľ na viac miestach a od r. 1805 nastálo v Kostolných Moravciach. R. 1810 založil učenú spoločnosť Societas litteraria Slavica montana a stal sa jej doživotným tajomníkom. Tablic patrí medzi najplodnejších osvietenských literátov a básnikov, zástancov československej literárnej a jazykovej jednoty. Významné je jeho vydanie starších slovenských básnikov Slovenští veršovci, ako aj štyri zväzky jeho diela Poezye. Vydanie jeho prekladov z anglických básnikov a poetiky N. Boileaua, ktoré vychodili ku koncu jeho života v Budíne, zabezpečoval M. Hamuljak. — Listy č. 4, 78, 83.

Veselovský, Ignác (zomrel v Námestove 12. 11. 1845 ako 67-ročný) — farbiar v Námestove, ktorý si vzal za manželku Annu Hamuljakovú, sestru Martina Hamuljaka; jeho zásluhou vyrástla z Veselovskovcov národne uvedomelá rodina, z ktorej pochádzali literárne činní jednotlivci, lekár Karol Voselovský a kňaz Martin Veselovský. Ich otca Ignáca Veselovského nachádzame medzi predplatiteľmi na prvé ročníky Časopisu Českého musea, ďalej na Kollárove a Šafárikove spisy; Anna Veselovská s dcérami sa zas venovali zbieraniu slovenských ľudových piesní, ktoré sa dostali aj do Kollárových Národných zpievaniek. — List č. 16.

Zakrzewski-Ogończyk, Marjan Florjan (1803 — 1831) — poľský lekár, od r. 1822 študoval medicínu vo Viedni a po jej skončení pôsobil ako lekár v Ľvove. Sám bol literárne činný a zhromažďoval materiály k dejinám medicíny v Poľsku, ktoré ostali v rukopise. R. 1830 vydal vo Viedni svoju doktorskú dizertáciu Medizinisch-literärische Geschichte des Weichselzopfes, ku ktorej mu pomáhal zháňať správy aj Šafárik. Zakrzewski bol nielen vynikajúcim pomocníkom Šafárikovi, Kollárovi a Hamuljakovi pri obstarávaní poľských kníh, ale aj zberateľom predplatiteľov na ich spisy a ochotným pomocníkom pri ich distribúcii, na ktorého sa Hamuljak mohol dokonale spoľahnúť. — Listy č. 47, 72.

Tirka, Teodor Dimitrije — srbský kupec z Oršavy, ktorý sa zoznámil v Srbsku s Vukom Stefanovićom Karadžićom; ok. roku 1804 pôsobil vo Viedni, kde pomáhal Vukovi pri tlačení srbského Rječnika a predával aj jeho piesne (za tieto informácie vďačím Ž. Milisavcovi). Na Karadžićov návrh sa stal sprostredkovateľom zásielok medzi Hamuljakom a Čechmi (hlavne J. L. Zieglerom). — List 36.

Ziegler, Josef Liboslav (1782 — 1846) — člen východočeskej vlasteneckej skupiny, bol od r. 1817 profesorom na teologickom seminári v Hradci Králové a od r. 1825 dekanom v Chrudimi. Redigoval časopisy: Dobroslav a Přítel mládeže. Na svojej ceste po Slovensku r. 1825 sa zoznámil s pešťbudínskymi Slovákmi a odvtedy udržiaval písomné styky hlavne s M. Hamuljakom. — Listy č. 13, 18, 21, 46, 55, 69.