ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudské povedomie má dva diely: „sebavedomie“ a „vedenie“. Človek sebavedomím vie o sebe, t. j. o svojej vlastnej povedomej podstate; vedením vie on o vonkajších veciach, t. j. o „podstatách, ležiacich von z jeho povedomej podstaty“.

Ľudské povedomie javí sa hneď v sebavedomí, hneď vo vedení jednotlivými zjavmi.

Jednotlivé zjavy sú „vnútornými“ a „zovnútornými“ a majú formu činnosti (dejstva). Ony „povstávajú“, „dejú sa“ a „prestávajú“.

Zjavy povedomia sú výkonami nejakej činnosti.

Otázka je: akej činnosti, aká podstata, akými nástrojami, akou mocou, akým pohybom vykonáva tú činnosť, ktorej výsledkami ony sú?

Odpoveď na túto otázku dávajú nám zjavy, ktoré vidíme na povedomí a v povedomí, keď spolu povážime jich.

Zjavmi povedomia sú nielen spomenuté jednotlivé zjavy sebavedomia a vedenia, no tiež zákony, podľa ktorých povedomie jestvuje a ktoré sú veľmi určité. My nazveme jich stálymi zjavmi povedomia.

Jednotlivé zjavy čili výkony povedomia, a to či výkony sebavedomia, či výkony vedenia, sú najprv vnútornými zjavmi, poneváč vo vnútri povedomej podstaty dejú sa; ony však i vonkajšími zjavmi môžu byť, a sú vtedy, keď ony tam pôsobia isté účinky.

Tieto sú nasledujúce:

a) Účinky sebavedomia ^[1]

Účinky sebavedomia sú: „Vláda nad všetkými duchovnými a telesnými mocami a spôsobnosťami, ktoré prináležia človeku, obdarenému patričným povedomím.“

Človek vládne svojimi veškerými duchovnými a telesnými mocami a spôsobnosťami; on užíva jich, nakladá nimi; on vykonáva činnosti a pohyby, akých jeho moci a spôsobnosti schopné sú, a aké on chce: no on činí to len vtedy, keď on sebavedomý je, ináče nikdy nie; tak na príklad vo spaní nie, kde on nie je sebavedomým.

Keď on nie je sebavedomým, tedy on nemôže konať vonkajší zjav sebavedomia a bez tohože zase nemôže vládať nad svojimi mocami a spôsobnosťami.

Vonkajší zjav sebavedomia je nejakým „takým“ výkonom povedomej podstaty, ktorým človek vládne svojimi všetkými duchovnými, telesnými mocami a spôsobnosťami.^[2]

b) Účinky vedenia

Sú narábanie s vonkajšími podstatami, menenie, doplňovanie jich, alebo odberanie z nich, podľa určitého spôsobu a k určitému vmeru: „práca“.

Každá práca je výkonom vedenia.^[3]

Človek nevykoná žiadnu prácu, akže nevládne „vedením“, t. j. akže on spí alebo akže je duševne chorý.

On nevykoná žiadnu prácu, ku ktorej on nemá tých známostí, ktoré ona vyhľadáva a potrebuje; ani vtedy, akže on aj má potrebné známosti, no neupotrebí jich v dostatočnej miere (nepozornosť) pri prevádzaní práce; i vtedy pokazí prácu.

Práca je „pretvorenie“ nejakej „suroviny“ na nejaký „výtvor“ (dielo). Ona má dve stránky: „ustanovenie spôsobu práce“ a „prevedenie“.

Prvé je cele vnútorný výkon povedomia, druhé zčiastky vnútorný, zčiastky vonkajší. Prevedenie koná sa či pohybami údov, či pohybami pomocných nástrojov (strojov). Tieto pohyby sú vonkajším výkonom: no jích riadenie či dávanie jim smeru a držanie jich v ňom je „vnútorným“ výkonom vedenia.

Ako vonkajšími pohybami údov a pomocných strojov práca prevedie sa, to pre naše pojednanie je bez váhy. Niekedy ona prevedie sa pridaním surovine chybujúcich vlastností, niekedy odstránením zbytočných.

Hlavnou vecou pri práci je „ustanovenie spôsobu práce“.

Ono stáva sa nasledujúcim spôsobom: Človek pomocou vedenia a v ňom obsažených „známostí“ predstaví si v svojom duchu výtvar (dielo) a surovinu spolu a prirovná jich jedno s druhým.

V takom prirovnaní vidí on, ktoré vlastnosti spoločne s dielom surovina už má a ktoré ešte nemá a tiež ktoré zbytočné má.

Aby zo suroviny dielo povstalo, on ustanoví k surovine pridať chybujúce vlastnosti, spoločné podržať, zbytočné odstrániť.

Aby on mohol to, musí mať ďalej známosti o tom, kde, na akých veciach chybujúce vlastnosti nachodia sa, ako ztadiaľ k surovine môžu pridať sa a tiež ako zbytočné zo suroviny dajú sa odstrániť. (Známosť práce.)

To, čo o tom vie, ustanoví on za spôsob patričnej práce, t. j. za smer pohybov svojich údov, alebo pomocných strojov, ktorými mieni vykonať prácu.

Akže všetky známosti, ktoré pri tom použil, pravé, t. j. „úplné“ boly: práca zdarí sa. To je: surovina prerobí sa na to dielo, ktoré chcel z nej mať; k vlastnosťam surovine s dielom spoločným chybujúce pridajú a odstránia sa zbytočné od nich.

Akže však čo len jedna známosť neúplná bola, dielo nezdarí sa, a to tak dlho, pokiaľ človek tu neúplnú známosť nedoplní a dľa jej úplnosti nepremení spôsob práce.

Práca tedy je v hlavnej svojej čiastke „v dávaní smeru pohybom telesnej alebo strojovej sily a v držaní jich v ňom“; vo „vynalezaní a upotrebení spôsobu práce“, výkonom tej druhej čiastky povedomia, ktorú sme „vedením“ nazvali.

*

Vedenie, ako z jeho účinkovania v práci vysvitá, je taká moc alebo vlastnosť povedomia, ktorá človeku v povedomí tak sprítomní vonkajšie podstaty (t. j. vonkajšie veci), ako čoby ony samy do neho preložené boly, lebo čo on vo svojom povedomí ustanoví (na jíchže známosťach) o nich, to potom i vo vonkajšku na ne samé (patričné veci, na jíchže známosťach niečo ustanovilo sa o nich) hodí sa, a to cele a úplne. Rozumie sa, že len v tom páde, keď známosti sú úplné. Že úplné známosti o veciach v povedomí cele shodujú sa so samými veciami vo vonkajšku: toho dokladom sú všetky „diela“, t. j. zdarené práce.

Že na veciach do povedomia preložených a nie na nich samých, vo vonkajšku, človek určuje spôsob práce: toho dokladom sú všetky nezdary.

Lebo čože je „nezdar“?

Výsledok nevhodnej, pomýlenej práce. Čože však je takáže práca? Tá a taká, ktorej spôsob nezodpovedá samému predmetu vo vonkajšku (surovine), osnovaná na neúplnej miere vlastnosti tohože predmetu.

Nezdar zapríčiňuje sa vzatím neúplnej miery prerábať sa majúceho predmetu.

Ako možno však neúplnú mieru vlastnosti patričného predmetu na ňom samom vo vonkajšku vziať? Nijako, lebo veď taká pravá miera „jeho“ a „jeho vlastnosti“ nenachodí sa nikde, ako práve na ňom samom vo vonkajšku.

To možno iba na jeho „podvojku“ v povedomí, na „známosti“ o ňom, akže je ona neúplná.

Sredstva, ktorými človek z patričného predmetu berie mieru, tiež nemožno obviniť z nepravidelnosti a „netočnosti“; lebo veď tieže takým obrazom robily by omyly všade a nielen v istých, ľahko určiť sa dajúcich pádoch. V pádoch totižto neúplnej známosti o patričných predmetoch.

Že však iba v týchto pádoch nepravá miera vezme a nezdar zapríčiní sa: to preukazuje tá skutočnosť, že nezdar prestane, akonáhle doplní sa známosť o patričnej obrábanej podstate.

Prečo však človek na vonkajších veciach bezprostredne mieru k práci neberie?

Nemožno mu.

Preto človek s neznámymi predmetmi ani nepodujme prácu, čo mu tie i pred očima budú ležať. Na pr. nelučbár z lučebnými atď. Čuje, že nemá známosti k nim, t. j. že nemá zkadiaľ mieru brať k spôsobu práce, ktorý ony vyhľadávajú, a tak že nemôže ňou ani riadiť tie pohyby, ktorými taká práca prevádza sa; čuje tiež, že zo samých vecí to činiť nemôže.

Keď človek chce nejakú prácu samostatne prevádzať, musí sa ju prv učiť. Nemožno človeku z veci samej bezprostredne brať mieru práce.

Pokiaľ známosť prerábaného predmetu nie je úplná, človek, čo mu i pred očima patričný predmet ležať bude, vezme nepravú mieru o ňom, osnuje nevhodný spôsob práce a zapríčiní nezdar voždy: no akonáhle doplní svoju známosť o tejže veci, prestane nezdar.

Keď človek má úplnú známosť o patričnej veci, vezme o nej vždy pravú mieru a osnuje pravý spôsob práce a zapríčiní zdar, čo od jeho očí sama patričná vec i ďaleko vzdialená bude.

Nezdar je tedy dokladom, že človek nie na veciach, ale na jích známosťach berie mieru k práci. Zdar zase toho, že úplná známosť úplne shoduje sa s vecou, ktorú v povedomí „podvojuje“.

*

Také hľa vonkajšie zjavy má ľudské povedomie.

Otázka je, či možno ľudskému bádaniu tak hlboko vniknúť do tajen ľudskej podstaty, žeby sme mohli poznať, čím sú tieto zjavy?

Na túto otázku dávajú nám stále „zjavy povedomia“ odpoveď.