ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Ako videli sme: povedomá podstata jestvuje vo dvoch, čo do času seberovných odsekoch, vo spaní a vo bdení, t. j. v nečinnosti a v činnosti.

Toto nie je iné, ako voľnosť dielov podstaty, voľnosť užívať svoje pôvodné spôsobnosti, jestvovať v pohybe alebo v nehybe. Duch, táto obojdielová látka, užíva po čas bdenia ten prvý, po čas spania ten druhý spôsob.

Duch užíva spôsob nečinnosti z ohľadu na telo, v ktorom povolaný je trvať a pôsobiť.

II. Ustavičná prítomnosť mocí u človeka, ktoré popovedomie sočinia, zase značí toľko: ony sostoja z jednoho, svojou látkou súvisiaceho celku, ktorý svoje moci, spôsobnosti a všetku svoju úplnosť chráni mocou svojho vnútorného súvisu a tak to všetko vždy prítomné a úplné má a kedykoľvek môže to všetko použiť, nielen v čas k bdeniu: činnosti; ale v čas k spaniu: nečinnosti určený.

III. Obsah povedomia je obsahom dvojdielovej látky, ktorý podstatnosťou svojou prevyšuje obsah jednolátkových podstát.

IV. Všetky rozličné výkony povedomia výkonami jednoho a toho samého dejateľa sú, ktorý môže konať „jedno po druhom“ rozličné výkony, no od razu a súčasne nie viac, iba jedno. To je spôsobnosť dvojdielovej látky, konať pohyby celkom svojej podstatnosti alebo čiastkami tejže podstatnosti.

„Úplná voľnosť a neodvislosť povedomia od vonkajška je: pomer dvojdielovej látky, čo jednoho celku, k vonkajšku, čo k druhému celku.“

Ako sme videli, viditeľné podstaty sostoja nielen z látky hmoty, no i z látky sily, ktorá svojím nastrojením len z malej čiastky od ostatného celku síl oddelená a z väčšej čiastky s ním spojená a jeho čiastkou je: panuje medzi ňou a skrze ňu i medzi celou viditeľnou podstatou a medzi vonkajškom, nímž celok síl dejstvuje, pomer čiastky k celku. Ten je taký, že celok nad čiastkou vládne a v nej pôsobí svoje účinky. Toto javí sa pri viditeľných podstatách, čo podrobenie prírodným zákonom. Keďže vonkajšok účinkuje silami rovnonastrojenými na podstatu, vídame v nej veľadenie; keďže rôznonastrojenými, ubúdanie.

Nie tak je s povedomou podstatou, čiže s duchom. Ten celkom z inej látky sostojí, než všetky viditeľné podstaty — z dvojdielovej. Následkom toho on nie je čiastkou žiadneho z jednodielových látok sostojaceho celku: on sám je: „súvisiaca, do seba uzavrená jednota, celok (veľatom)“, a nestojí k žiadnemu viditeľnému celku, v pomere čiastky, ale v pomere celku k celku.

Keď v pomere čiastky k celku celok nad čiastkou vládne: vládne v pomere celku k celku mohutnejší celok nad menším.

A tu zdalo by sa nám, že vonkajšok snáď je väčším celkom. No tomu nie je tak. V tomto ohľade nerozhodujú priestorne rozmery, ale jedine plnosť a velikosť bytia. Tá je pri dvojdielovej látke väčšia, než pri vonkajšku, poneváč tento sostojí len z jednodielových látok. Následkom toho duch je tým celkom, ktorý vládne nad vonkajškom, keď pôsobí premeny na jeho podstatách.

Pomer celku k celku vidíme vyjadrený vo všetkých tých zjavoch, v ktorých javí sa „spôsob“ jestvovania povedomia.

a) Povedomie (človek, duch) môže konať „tie“ zjavy, ktoré ono samo chce, a vonkajšok nemôže ho k tomu prinútiť, aby iné, než chce konalo.

Povedomá podstata je „celkom“, chráneným pôvodnou mocou svojho vnútorného súvisu vo svojej úplnosti a spôsobnosťach, mocou, na ktorú vonkajšie moci nemôžu najmenšie pôsobenie vykonať (nemôžu ju prinútiť), užíva nehateno svoje spôsobnosti.

b) Povedomie môže nielen konať svoje zjavy, ale i nekonať, a vonkajšok ho k tomu neprinúti, ani sám v ňom, bez jeho pričinenia, nevykoná zjavy povedomia.

Vnútorný súvis chráni ducha čo obojdielovú látku, vo voľnosti jestvovať v jej pôvodných spôsobnosťach, v činnosti i v nečinnosti po jej vôli, a tým — vlastnou voľnosťou podstaty — vytvára všetko vplývanie vonkajška na tieže spôsobnosti. Preto vonkajšok na ne nevplýva a nemôže podstatnosti obojdielovej látky do pohybu uviesť.

c) Vonkajšok nemôže utvoriť povedomie, kde niet tohože; ani odňať z neho, ani pridať k nemu. Odňať nemôže pre vnútorný súvis, ktorý bráni úplnosť dvojdielovej látky. Pridať k povedomiu, alebo utvoriť tože, nemôže, lebo nemá iba jednodielové látky. A tie na dvojdielové premeniť, alebo čo len dva atomy jedným urobiť, znamenalo by meniť pôvodný stav, a to viditeľný Vesmír celkom nemôže; to môže iba Tvorcova moc.

Sú tými formami bytia, v ktorých svojou vlastnou bitkou súvisiaca podstata jestvuje.

Trvácnosť, úplnosť, neubúdavosť povedomia a jeho moci je, ako už i riekli sme: chránenie obojdielovej látky vnútorným súvisom v jej úplnosti. Nepremennosť tiež to isté.

Nehmotnosť a neviditeľnosť ducha, čo povedomej podstaty, je „dvojdielovosť“ jeho látky. Ztadiaľ i prevaha čili vláda ducha nad hmotnými podstatami. Že povedomie, duch, nepotrebuje prázdnoty k bydleniu vo hmote: „inorozmernosť“. Hmota je ohľadom dvojdielovej látky „prázdnotou“.

Dvojspôsob jestvovania ale je to už viac ráz spomenuté jestvovanie dielov bytia dvojdielovej látky v jích pôvodných spôsobnosťach: v pohybe, v nehybe.