ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Podstatnosť povedomej podstaty

Ľudstvo dobre vedelo to, že ľudské telo ani iná viditeľná podstata nie je podstatou povedomia. Ono vyjadrilo svoje patričné presvedčenie v tom učení, ktoré utvorilo si o povedomej podstate a ktoré nasledovne zneje: Podstata cele rozdielna od tela je nosičom a pôvodom povedomia. Ľudstvo nazvalo túže podstatu „duchom“. Ono chcelo týmto menom označiť „nehmotnosť“ poťažnej podstaty. Ono ďalej držalo o nej, že ona nielen v tele čo osobytná podstata jestvuje, no i po rozdelení s telom trvá ďalej, dľa zásluhy v miestach blažených alebo hrozných. Takto smýšľalo o povedomej podstate nielen ľudstvo to, na ktoré Sväté písmo pôsobilo, no i ľudstvo, stojace von z kruhu toho pôsobenia, ako to vidíme z mythologie, zachovanej klassikami. Rozdiel bol len ten, že ľudia predkresťanskí považovali jestvovanie spomenutej podstaty po odlúčení od tela nejakým neúplným (???? ???????), kdežto Sv. písmo učí opak toho.

Pri tomto učení bolo práve to, že vypozorovalo sa, čím ten „duch“ nie je; že nie je telom alebo jeho čiastkou, ale osobytnou podstatou; no chýbälo a nevypozorovalo sa spolu i to, čo ten duch je, akou podstatou, v čom telu rovná a nerovná sa; aké sriadenie uspôsobuje ho ku konaniu zjavov povedomia.

My videli sme z vlastných zjavov samej povedomej podstaty, čím ona delí sa od všetkých telesných podstát; tým, že ona má také sriadenie, následkom ktorého ona v pohybe nemení sa; povedomá podstata môže i sama v sebe konať pohyb a na vonok preniesť tenže, i pri tom nepremennou zostať.

Zostáva iba odpoveď na otázku: „aká tá podstata je?“

Pravá odpoveď je tá: „povedomá podstata je jednoduchá podstata.“ Jednoduchá podstata má také sriadenie, ktoré jej dáva „nepremennosť v pohybe“ a spôsobnosť konať tie všetky zjavy, ktoré v povedomí a na povedomí vidíme. (Alebo tie pohyby, ktorými tie zjavy stávajú sa. Čo však všetko jedno je.)

Ohliadnime však, akou podstatou je „jednoduchá podstata“.

(Myšlienka, že duch je jednoduchou podstatou, už dávnejšie bola spomenutá, no nešťastne. Bádatelia, ktorí na túto myšlienku pripadli, chtiac určiť, čím ona od tela odlišuje sa, vyslovili také určenie, podľa ktorého ona bola by cele bezobsažnou a bezpodstatnou. To stalo sa preto, že oni nevzali do povahy „jestvovanie povedomia a jeho zjavy“, ale len „myslenie a jeho zjavy“. Tak pokračujúc, začali oni osvetľovať podstatu ducha zo strany, z ktorej ona je celkom neprístupnou, lebo myslenie a jeho zjavy nie sú „výlučnými“ výplodami povedomej podstaty, ale aj telesnej. Rozumie sa tiež, že patriční nevyriekli „slovne“ také určenie jednoduchej podstaty, no vec tak vypadla.

S takým určením ovšem nevysvetlili nič. Bezobsažnosť a bezpodstatnosť je neskutočnosť, a neskutočnosťou nedá sa vysvetľovať žiadna skutočnosť, najmenej taká skutočnosť, akou sú zjavy podstaty ducha. Podstata ducha môže na počet viac zjavov spôsobiť, než telesná podstata. Každé pomyslenie, každé vyslovenie pomyslenia, každý pohyb v práci je zjavom, spôsobeným duchovnou podstatou. K tomu: zjavy práce sú zjavmi prevahy, poneváč nimi povedomá podstata mení vonkajšie podstaty; poťažne ona vládne nad takými silami, ktorými môže meniť rečené podstaty. A — ako už spomenuto — nič istejším nie je, ako to, že vláda vykonáva sa len „vládou“ a nie nevládou, t. j. väčšou mocou, než „ovládaná“ je. „Neskutočnosť“ má len jeden zjav: ona prostred skutočnosti a podstatnosti nedá sa k ničomu použiť, nemôže nič zapríčiniť. Nič istejšie tedy, ako to, že duchovná podstata, zapríčiňujúc viac zjavov, ako telesná, vládnuc nad telesnými silami, väčšou od nich byť musí, a že bezobsažná a bezpodstatná podstata takou nemôže byť.)

Podstata ducha vzdor tomu, že ona je jednoduchou, nie je bezobsažnou a bezpodstatnou: no ona je „nesloženou“.

Či však „nesložená“ podstata nie je tiež bezobsažnou a bezpodstatnou?

Nie. Ona len z viac čiastok alebo látok nie je poskladanou.

Ona je takou podstatou, ktorá s celým svojím obsahom, ktorýmže prevyšuje iné podstaty a s mocou, ktorouže tiež prevyšuje iné podstaty, a so všetkými vlastnosťami, ktoré v nej nalezajú sa, nesostojí z dvoch alebo z viac látok, no len z jednej látky, ani z viac čiastok alebo atomov, ale len z jednej čiastky a z jednoho atomu.

K tomu ona nie je čiastkou nejakej väčšej látky alebo jej zlomkom: ona sama je „celkom“ svojej látky. Ona je samou sebou súvisiacou látkou, jedným do seba uzavreným, svojou podstatnosťou súvisiacim „celkom“: „veľatomom“.

Ako však môže „veľatom“ byť?

Práve tak a tým istým pôvodom, ako a ktorým maloatom a bezčíslo maloatomov. (Hmota.)

Rozdiel medzi takouto podstatou a „složenými podstatami“ je veľmi veľký ohľadom sriadenia podstaty.

Ako všetky složené čili viditeľné podstaty, tak i jednoduchá podstata má i obsah (a to, ako z jej zjavov videť, väčší než tamtie) i trvanie, a to všetko z jednej látky a čiastky, a nie ako tamtie, z dvoch látok, zo sily a z hmoty a z jej množstva čiastočiek.

Keď složené podstaty záležia z jednodielových látok, ono sostojí (záleží) z dvojdielovej látky. Látky složených podstát majú v sebe len jeden diel bytia, hmotu, obsah, silu, moc, čili trvanie; látka povedomej podstaty, čili duch, má i obsah i trvanie v sebe.

Keď ony sostoja z látok, z ktorých jedna, hmota, bezčíslom maloatomov, druhá ale, sila, „zlomkom jednoho väčšieho celku“ je: duch, čili povedomá podstata, sostojí z látky, ktorá žiadnych čiastočiek v sebe nemá, ale sama je jednou čiastkou a atomom; a ktorá nie je zlomkom alebo čiastkou väčšieho celku, no ona sama je „celkom“.

Keď složené podstaty netvoria svojimi atomami svoje látky, ani látkami svoje podstaty a len „spojením viac látok dovedna“ a složením jích čiastok dovedna: tak jednoduchá podstata tvorí svojou jednou čiastkou, „svojím veľatomom“, i svoju celú látku, i svoju celú podstatu s jej všetkými spôsobnosťami a zvláštnosťami. Ona svojím veľatomom je bezprostredne i „svojou látkou i podstatou“.

Keď konečne složené podstaty nemajú vnútorný súvis a len vonkajší, lebo v nich atomy hmoty nesúvisia samy sebou, ale inou látkou, silou, spoludržané byť musia; jednoduchá podstata, čo obojdielová látka, súvisiac „svojou vlastnou látkou“, má „vnútorný súvis“.

Takéto rozdiely vidíme, keď prirovnáme sriadenie jednoduchej podstaty k sriadeniu složených podstát.

Takoutože jednoduchou podstatou je povedomá podstata čili náš duch, lebo v ňom a na ňom vídame tie zjavy, ktoré vyplývajú „zo sriadenia jednoduchej podstaty“.

b) Vlastnosti jednoduchej podstaty čili „obojdielovej látky“

Jestvovanie každej podstaty sostojí z dvojakého výkonu: a) z udržovania celosti podstaty a b) z udržovania jej totožnosti.

Pri složených podstatách látka sila koná to oboje.

Ona, pohromade držiac čiastky hmoty, udržuje „celosť podstaty“; a udržujúc jich v tom složení, ktorým tvoria podstatu a jej vlastnosti, udržuje totožnosť podstaty.

I. Toto oboje deje sa pri jednoduchej podstate „vnútorným súvisom“.

Jednoduchá podstata, vzdor tomu, že má obsah a trvanie väčšie než složené podstaty, záleží z jednej samou sebou súvisiacej látky a čiastky. Súvisenie látky samou sebou (t. j. svojou „vlastnou podstatnosťou“) je „vnútorný súvis“. On povstáva spolu a od razu so svojou látkou. On je stavom súčasne s látkou povstalým a nie nejakým prepracovaním látky, po jej povstaní pozdejšie nastúpivším. Stav, ktorý spolu s látkou povstáva, je „pôvodným stavom“ a je „celkom neprístupný mociam viditeľného Vesmíra“: ony nemôžu meniť ten stav, ani vôbec narábäť s ním.

Takým stavom pri hmote je obsažnosť a rozdrobenosť, a stav tento hmoty mocami viditeľného Vesmíru nie je meniteľný. Žiadna moc viditeľného Vesmíru neurobí hmotu nehmotou a „neobsahom“, ani nevyzdvihne jej „nespojitosť“ a neobráti na „spojitosť“, t. j. neurobí ani z dvoch atomov hmoty jeden, — tak nespojí jich, žeby ony svojou vlastnou látkou súvisely. Takým pôvodným stavom pri sile je jej spojitosť s ostatným celkom síl: a tenže tiež pri sile je nemeniteľný. Žiadnou mocou viditeľného Vesmíru neodtiahneš žiadnu čiastku sily pôsobeniu ostatného celku síl. „Nastrojenie“, pri sile, je stav „povstalý“ a pri hmote „spojenie“ maloatomov v jednu väčšiu podstatu. Nastrojenie dostáva sila „po svojom povstaní“ a atomy hmoty složené a silou sjednotené bývajú tiež po svojom povstaní (pri tvorení jednej väčšej podstaty).

Stav „povstalý“ každou väčšou silou meniteľný je. Sila väčšou, rôzno nastrojenou silou býva svojho nastrojenia zbavená a s ostatným celkom síl spojená. Spojené atomy hmoty bývajú zo svojho spojenia do druhého prenášané alebo celkom zo spojenia vynnášané. „Povstalý“ stav látok je meniteľný; „pôvodný“ stav látok úplne a celkom nemeniteľný.

Hmota, ako sme videli, zostáva i v spojení v nejakú jednotnú podstatu „sebou nesúvisiacimi“, ale „cudzou látkou, silou spoludržanými atomami“: sila zostáva i pri svojom nastrojení, keď hmotu spoludrží v nejakej podstate s ostatným celkom síl spojená a jeho vplyvu vystavená.

Takým pôvodným stavom je i súvisenie jednoduchej podstaty jej vlastnou látkou, čili jej „vnútorný súvis“.

On je tiež takým pôvodným stavom, nepodriadeným účinkovaniu a vplyvu viditeľného Vesmíru. A on, vnútorný súvis, koná všetky výkony jednoduchej podstaty: výkony jestvovania.

On udržuje ju v celosti, keď protiví sa každému rušeniu tejže; a v totožnosti, keď udržuje ju a jej všetky spôsobnosti v stálej úplnosti.

On činí to, ako videli sme, mocou pôvodnou, nevystavenou žiadnemu vplyvu viditeľného Vesmíru: on tedy to „dokonale“ činí.

To je základom nepremennosti jednoduchej podstaty: velikosť moci, ktorá jej obsah a moc súdrží, proti ktorej všetky sily, ktoré z viditeľného Vesmíru na ňu účinkujú, ani do povahy neprídu, ani najmenší účinok proti nej vykonať nemôžu, tým menej niečo v nej preinačiť, z nej odobrať, alebo jej obsah umenšiť.

II. Vnútorný súvis udržuje jednoduchú podstatu v jej nepremennosti cele druhým spôsobom, než látka sila složené podstaty v jích nepremennosti.

Látka sila, v složených podstatách s hmotou spojená a svojím nastrojením zčiastky od ostatného celku oddelená, udržuje svoje složené podstaty v nepremennosti tým, že ona hľadí súčeť atomov jích hmoty úplný podržať, a tie v tom istom „složení“ udržať, ktorým patričná podstata povstala.

Vnútorný súvis udržuje jednoduchú podstatu v nepremennosti, chrániac ju v úplnosti a jej spôsobnosti tiež v úplnosti.

On udržuje i moc (čili trvanie jednoduchej podstaty) pri jej pôvodných spôsobnosťach, i obsah jednoduchej podstaty pri jeho pôvodných spôsobnosťach.

Pôvodné spôsobnosti, i pri trvaní i pri obsahu, sú všade jedny a tie samé: „činné a nečinné jestvovanie“, „konanie alebo nekonanie pohybu“. Jedenkaždý diel bytia (moc, obsah) môže oboje konať: môže zamieňave, v pohybe a v nehybe jestvovať. Diel bytia moc, (sila) činno, diel bytia, obsah, trpno.

To sú pôvodné spôsobnosti dielov bytia, ktoré i látky v složených podstatách pôvodne majú, no ony utratia užívanie svojich pôvodných spôsobností po čas svojho spojenia v jednu podstatu. Ak by látka sila a hmota spomenuté svoje pôvodné spôsobnosti užívaly po čas svojho spojenia v jednu podstatu, tak nebola by možná tá „pomerná (relatívna) trvácnosť“ složenej podstaty, ktorú tieže podstaty skutočne majú. Každý pohyb sily pohnul by tiež hmotu, a s hmotou tiež jej „složenie“, ktorým práve tvorí patričnú podstatu. Každé použitie pôvodných spôsobností, hmotou a silou v složenej podstate spolusloženými, bolo by premieňaním „složenia čiastočiek hmoty“ a premieňaním tých vlastností podstaty, ktoré patričné složenie čiastočiek tvorí; spolu premieňaním samej podstaty a vytvorením z nej druhej, novej, záležajúcej z tej samej sily a z toho samého obsahu, ale majúcej iné složenie a vlastnosti. Následkom toho sila pozbavená je užívania svojich pôvodných spôsobností na čas svojho spojenia s hmotou v podstate. Ona je pozbavená jích užívania svojím „nastrojením“, ktoré moc Tvorcova pridáva jej, keď ju s hmotou slučuje k vytvoreniu patričnej podstaty.

Po zrušení nastrojenia, ktoré, ako sme videli, každou väčšou vonkajšou rôznonastrojenou silou nastane: obdrží sila i hmota užívanie svojich pôvodných spôsobností nazpät; a skutočne jich užíva: sila, keď pozbavená svojho nastrojenia, preč odšvihne sa z hmoty k celku ostatných síl; a hmota, keď novou, pozbavivšou jej predošlú silu jej nastrojenia, silou z dopohybového svojho složenia pohnutá a do nového prinesená býva.

I diely bytia dvojdielovej látky čili jednoduchej padstaty majú tieto pôvodné spôsobnosti (jestvovanie v pohybe a v nehybe). A ony nielen majú jich, ale i skutočne užívajú. To preto, že diel bytia jednoduchej podstaty, ktorý sile zodpovedá, „moc jednoduchej podstaty“, nikdy a žiadneho nastrojenia nemá a tak ani ním nebýva pozbavená užívania svojich pôvodných spôsobností. Poneváč sám vnútorný súvis podstaty drží jej celosť a úplnosť, nepotrebuje moc (čili trvanie) tejže podstaty to činiť, ani byť nastrojenou k tomu, a ani nastrojením pozbavenou užívania svojich pôvodných spôsobností. A ona ani nie je, a má neobmedzenú voľnosť užívať svoje pôvodné spôsobnosti a ustavične užívať tieže. Ona alebo nečinno jestvuje, alebo činno: ona alebo koná pohyb s obsahom svojej podstaty, alebo nekoná.

Udržovanie jednoduchej podstaty vnútorným súvisom v celku a v úplnosti je udržovaním moci a obsahu dvojdielovej látky v úplnom a neobmedzenom užívaní jích pôvodných spôsobností; v ustavičnej voľnosti konať pohyb, alebo bez pohybu jestvovať.

III. Pohyb dvojdielovej látky môže byť dvojaký. On môže stať sa celkom podstaty, alebo dielami tohože jednoho svojou látkou súvisiaceho celku.

Pohyb celku môže byť tiež dvojaký: alebo „shustenie“, alebo „rozriedenie“ obojdielovej látky. Prvé je pohybom celku (moci a obsahu dvojdielovej látky) z riadnej polohy k stredu vlastnej podstaty, po istú, k tomu vmeru určenú hranicu. Druhé je pohybom celku z riadnej polohy na vonok, tiež po istú, k tomu určenú hranicu. Po tú hranicu, či k stredu, či na vonok, vnútorný súvis nielen že nebráni podstate a jej dielam konať pohyb, ale ho spolukoná: chráni a bráni úplnosť pohybujúcej sa podstatnosti (moci, obsahu obojdielovej látky). Pri dokročení však k tej „určenej hranici“ tenže vnútorný súvis zastaví pohybujúcu sa podstatnosť a ju nazpät obráti a uvedie do riadnej polohy.

Pohyb dielov alebo čiastok podstaty môže diať sa tiež proti stredu, alebo proti vonkajšku podstaty.

Tu vidíme tiež takú spôsobnosť podstaty, ako pri celku. Ako celok môže svoju riadnu polohu opustiť a pohnúť sa k svojmu stredu, alebo od svojho stredu: tak i jednotlivé čiastky a diely (ovšem súvisiace svojou látkou s ostatným celkom a „pri úplnom súvise“) môžu konať to samé. Ony môžu opustiť svoju riadnu polohu až po istú hranicu, a proti stredu hnúť sa, alebo z riadnej polohy od stredu na vonok to isté učiniť a pri tom i ostatný celok za sebou potiahnuť, alebo i bez toho. A vnútorný súvis, ako i celok, tak i diely chráni v užívaní a v úplnosti týchto jích spôsobností, k tým pohybom potrebnú silu v úplnosti udržuje a po vykonaní pohybu diely do jích riadnej polohy nazpät uvodzuje.

Keď jedna čiastka súvisiacej látky činno jestvuje, ostatná časť podstaty nečinno stojí, obzvlášte v tom páde, keď čiastka pohne sa z riadnej polohy k stredu, ale i keď ona na vonok pohne sa. V tomto páde však, ako rečeno, čiastka môže i celok k pohybu za sebou potiahnuť.

Veľkosť čiastky, konajúcej pohyb, môže byť rozdielna. Môže byť tak veľká, že len nepatrným práškom od celku odlišuje sa; no môže zase tak nepatrnou byť, že sama len práškom od ničoho delí sa. Ona môže každú veľkosť, ktorá medzi tým dvojím leží, na seba vziať.

Od razu len jedna čiastka môže konať pohyb. Podstata, súc jedným bytím, majúc len jednoho dejateľa, môže od razu konať len jedno dejstvo, a len jednu svoju spôsobnosť užiť.

No ona môže „jedno po druhom“ nesčíselne mnoho, veľkosťou od seba rozdielnych čiastočiek uvodiť v pohyb, alebo zamieňať pohyby čiastočiek s pohybami celku, alebo s úplným „nehybom“.

Kedy a jako ona má to činiť, to nie je v nej žiadnou nutnosťou predpísané: to závisí úplne od jej vôle.

Prv však, než by podstata začala konať nový pohyb novej čiastočky, musí ona predošlý zakončiť. To jest vnútorný súvis musí čiastočku, konajúcu pohyb, doniesť nazpät do jej riadnej polohy. A tak alebo novou čiastočkou, alebo tou samou zase môže konať pohyb; z jej riadnej polohy môže tú samú nesčíseľne ráz či proti svojmu stredu, či proti vonkajšku pohnúť, keďže vnútorný súvis za každým donesie nazpät do riadnej polohy čiastku, ktorá túže opustila, okamžite po jej dostúpení k hranici pohybu. To všetko deje sa s najväčšou rýchlosťou, poneváč podstate, chránenej v jej sposobnosťach vnútorným súvisom, nikdy nepríde bojovať so žiadnou prekážkou, ani neubudne jej na moci alebo obsahu.

IV. Udržovanie podstaty vnútorným súvisom v jej úplnosti je udržovaním dielov podstaty moci a obsahu v jích pôvodných spôsobnosťach. To je úplnou voľnosťou ohľadom vlastnej podstaty konať alebo nekonať akýkoľvek pohyb, ku ktorému jej diely alebo celok spôsobné sú; ohľadom každej inej podstaty, alebo moci nemožnosťou konať tieže pohyby v jednoduchej podstate bez jej pričinenia, alebo prinútiť túže k tomu, aby ona jich proti svojej vôli konala.

Keď vnútorný súvis vlastnú podstatu chráni pri tej voľnosti konať všetky pohyby, ktorých je spôsobná, tedy súčasne odoberá on túto možnosť všetkým iným podstatám.

Chránenie celistvosti a totožnosti obojdielovej látky čili jednoduchej podstaty, vykonávané vnútorným súvisom, nie je tedy držanie podstatnosti v „nehybe“, ale uvodzovanie nazpät do riadnej polohy podstatnosti, pohybom túže polohu opustivších a k hranici svojho pohybu dostúpivších.

Pohyb i v jednoduchej podstate zapríčiní premenu. Opustenie riadnej polohy a dostúpenie k hranici pohybu je tiež premena, ktorá, jestli by stálou zostala, zapríčinila by premenu celej podstaty. No ona nezostane stálou pre účinkovanie vnútorného súvisu, ktorým svoju podstatu v jej úplnosti a totožnosti udržuje, ktorým po dostúpení k hranici pohybu časť alebo celok podstatnosti, opustivšie svoju riadnu polohu a okamžitú premenu v podstate spôsobivšie, pri hranici jích pohybu chopí, smer jích pohybu nazpät obráti a jich do riadnej polohy uvedie, a tým okamžite totožnosť podstaty obnoví, ako i tým, že ju i v pohybe od všetkej ztraty či obsahu, či moci chráni a vždy jednako úplnou a neubúdavou činí.

Toto účinkovanie vnútorného súvisu: uvodzovanie hnutých podstatností od hranice pohybu do riadnej polohy a udržovanie v stálej úplnosti je nepremennosťou podstaty, ktorá i v pohybe ostojí. Nepremennosťou v pohybe.

Touto a takto sriadenou podstatou je povedomá podstata čili duch človeka, poneváč pri ňom vidíme tú nepremennosť v pohybe, ktorá je vlastnosťou jednoduchej podstaty, a tiež všetky iné zjavy tejže podstaty.

Duch tedy od tela tým rôzni sa, že on nie je složeninou látok jednodielových, no je dvojdielovou látkou, látkou, ktorá všetku svoju úplnosť, všetky spôsobnosti a prednosti, javiace sa v duchovnom živote, má z jednej svojej, sebou samou súvisiacej látky z veľatomu sostavené a vytvorené. Duch je tou jednoduchou podstatou. Jej zjavmi sú najprv stále zjavy povedomia.