Ľudské povedomie I

Takto, hľa, vlastnosti a stále zjavy povedomia predstavujú sa nám zjavmi obojdielovej látky.

I povedomá moc snáď bude nejakou vlastnosťou takejže látky.

Povedomosť, povedomá moc človeka, čili citnosť, ktorou povedomá podstata cíti a čuje (zná a pozná) svoje a cudzie (jej patričným spôsobom sdelené) bytie, je ten mnohonásobne už spomenutý vnútorný súvis obojdielovej látky.

On je sjednotenie oboch dielov bytia, trvania a obsahu, v jednej a tej samej látke. A to je tou vnímavosťou podstaty, ktorú pod menom „vedomej moci“ poznáme. Ono je tiež pôvodom mnohých iných vlastností povedomej podstaty, ktoré na patričných miestach snáď ohliadneme.

Rozdiel tedy nepovedomej a povedomej podstaty neleží inde, ako v jích látkach samých. Podstaty a bytia, ktoré sostoja z jednodielových látok, sú nepovedomé: duch však, ktorý (jediný vo viditeľnosti) sostojí z dvojdielovej látky, je povedomý. Moc povedomia tedy nie je žiadna nejaká moc, alebo látka, rozdielna od látky ducha a nejak k nej pridaná, no ona je to sriadenie látky ducha, ktoré s jej povstaním povstalo: jej dvojdielovosť a ňou zapríčinené sjednotenie oboch dielov bytia v jednej látke.

Ako tiež nepovedomosť je tiež pôvodným stavom látok, sostavujúcich nepovedomé bytnosti a veci: rozdelením „bytia“ (t. j. oboch jeho dielov: „trvania a obsahu“) do dvoch osobytných látok.

Nepovedomosť nachodí sa v látkach, určených sostavovať rozmanitosť viditeľného Vesmíru a to „meniteľnými“ podstatami (vzrastanie, hynutie). Aby ony necítily nejaké umenšenie bytia, pri premenách a pri hynutí podstát, Tvorcova premúdrosť ustanovila stvoriť jich bez povedomej moci.

A ona dosiahla to tým, že jich „jednodielovými“ stvorila: no látku podstaty, určenej trvať, „dvojdielovou“.

Ako táto jej povaha ďalej javí sa, to vidíme pri zjavoch sebavedomia a vedenia.