ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človek povedomím vie, cíti, javí, nesie sa a dejstvuje človekom.

I. Jestvovanie povedomia javieva sa v dvoch čo do času sebe rovných odsekoch: vo „spaní“ a vo „bdení“.

a) Vo spaní povedomie tak jestvuje, že ono nejaví žiaden zjav sebavedomia alebo vedenia na vonok. Vnútri povedomia tiež žiaden zjav nebýva po čas úplného zdravia. Po čas malého nezdravia býva: „sen“.

(Sen je vtlakom, pochodiacim z nátlaku krve a telesných sil, ťažiaceho na telesné ústroje, slúžiace povedomej podstate s vonkajškom. Po čas nezdravia krv silnejšie prúdi, telesné sily úpornejšie pracujú, aby odstránily príčiny nezdravosti. Tým ony zavadia do rečených spojív (čuvov) a tlačia na ne. Keď jích vtlak je dosť silný, že prejde do modzgu a ztadiaľ do povedomej podstaty, vzbudí v nej predstavy, aké podobný vtlak tých spojív vzbudieva, ktorý ony „smyslami“ prijímajú z vonkajška. Tieto zodpovedajú vonkajšej skutočnosti, predstavy sna nie, lebo nepochodia z vonkajška, ale z nátlaku krve a telesných síl.)

b) Vo bdení povedomie jestvuje zase tak, že ono javí zjavy sebavedomia a vedenia, vnútorne a zovnútorne, bez prestávok alebo s prestávkami. No to deje sa tak, že pri tom neobmedzená „poslupnosť“ panuje. Povedomie môže konať a javiť zjavy sebavedomia a vedenia v neobmedzenom počte: no vždy jeden po druhom a nikdy spolu odrazu „dva“. Ono javí odrazu len jeden zjav. Keď vykoná jeden, započne a koná druhý. Z druhej strany ono nemá „určený poriadok“, ako a kedy má konať svoje zjavy pri zadržaní poslupnosti. Ono môže po jednom zjave konať všetky, ktoré chce. Ono nemusí konať istý počeť zjavov sebavedomia a na to zase istý počeť zjavov vedenia. No ono môže alebo nesčíseľnekráť opätovať jeden a ten samý zjav, alebo premieňať svoje zjavy, alebo prestávať v jích javení, ako ono len chce.

(Pohľaďme na príklad na dejstvovanie povedomia pri práci.

Z vonkajšej strany ohliadajúc je ono nepatrný dej, asi nasledujúcou vetou zobrazený: človek podá sa k svojej práci, nájde surovinu a umieni si urobiť z nej výtvor, k akémuže ona hodí sa, a robí tak.

Tento ináče malicherný, v okamihu vykonaný dej obsahuje mnoho zjavov a výkonov povedomia.

Prvým zjavom bude: zvedenie o patričnej surovine. Akže človek, na príklad, hľadal surovinu, jej nájdenie. To bude vnútorný zjav vedenia. Druhým zjavom bude: človek ustanoví upotrebiť patričnú surovinu k dielu, ku ktorému ona hodí sa, — vnútorný zjav sebavedomia. Tretím zjavom bude: človek zastaví dosavádne pokračovanie svojich duchovných, telesných mocí, on prestane hľadať surovinu, keď našiel ju, duchovne: on prestane starať sa o jej nájdenie alebo o iné nadobudnutie; telesne: prestane za ňou chodiť, hľadeť atď. — zovnútorný zjav sebavedomia. Štvrtým zjavom bude: človek stará sa o spôsob práce, akou má premeniť svoju surovinu na dielo, — vnútorný zjav vedenia. Piatym zjavom bude: človek zavládne svojimi telesnými mocami a velie jim pohybovať sa po ustanovenom spôsobe, — vonkajší zjav sebavedomia. Šiestym zjavom bude: človek svojou známosťou riadi pohyby telesných mocí, že ony vskutku pohybujú sa po velenom spôsobe, — vonkajší zjav vedenia. To všetko deje sa ovšem rýchlosťou blesku, kde pracuje sa so známymi surovinami, no nie tam, kde je dielo s menej známymi surovinami: tam vidíme, ako všetky tie zjavy oddelené sú a ako ony súčasne nemôžu diať sa.

Na poslupnosť zjavov povedomia jedenkaždý má najjadrnejší príklad sám v sebe. Pokus sa odrazu pocítiť svoje vlastné „ja“ a spolu i sprítomniť si nejakú známosť (= v sebe vzbudiť vnútorný zjav sebavedomia spolu a odrazu a súčasne s vnútorným zjavom vedenia), alebo dve známosti (dva vnútorné zjavy vedenia): nikdy nevykonáš to. Ovšem „jedno po druhom“ budeš môcť to činiť, koľko chceš.

Príklad na celkové jestvovanie povedomia je noc a deň. V noci človek spiac jestvuje bez javenia zjavov sebavedomia a vedenia. Vo dne človek bdejúc javí oboje: používa svoje povedomie to k poznaniu vecí, to k spravovaniu svojho dejstvovania, k premyšlovaniu, k pracovaniu alebo k akémukoľvek druhému zaneprázdneniu.)

II. Po čas bdenia človek môže vždy jednak konať zjavy povedomia. Keď on potrebuje alebo chce, môže vynaložiť k bdeniu i čas k spaniu určený, alebo on patričným spôsobom môže pretrhnúť i čas spania a upotrebiť ho k bdeniu: a i v ten čas, ako i v čas bdenia konať všetky zjavy povedomia v jednakej platnosti ako inokedy.^[4]

To značí: moci, ktoré u človeka súčinia povedomie, sú mu vždy prítomné, jednako úplné a hotové účinkovať.

To potvrdzuje i tá padelanina povedomia — sen.

Vtlaky, ktoré pochodia z účinkovania krve a telesných síl a spomenutými spojivami idú smerom ku povedomej podstate, vždy nachodia túto prítomnou a úplnou i v čas nejavenia zjavov, lebo len v takej ony môžu vzbudiť účinkovanie.

Zjav povedomia v čas nečinného jestvovania je prítomnosť a úplnosť jeho síl a hotovosť kedykoľvek započať a konať zjavy povedomia.

III. Povedomie javí tiež obsah a tiež vždy jednaký. (Rozličné obsahy vôle a známostí, umnosť.)

Povedomie tedy jestvuje u človeka či ohľadom svojich mocí, či ohľadom svojho obsahu ako jednaký, vždy dľa svojich zákonov a spôsobov jestvujúci celok, a to, ako sme videli, dvojím spôsobom:

a) Nečinno, vo spaní, keď ono nekoná svoje zjavy, ale stojí stále hotové konať jich.

b) Činno, po čas bdenia, keď ono skutočne koná tieže svoje zjavy.

IV. Povedomie pripisuje si všetky rozličné výkony a zjavy sebavedomia a vedenia ako jích jediný dejateľ.

Spôsob jestvovania povedomia zračí sa v tom pomere, v ktorom stojí ono k vonkajšku.

Tým pomerom je:

Úplná voľnosť a neodvislosť povedomia od viditeľného vonkajška.

Táto voľnosť a neodvislosť povedomia zračí sa v nasledujúcom:

a) Človek vždy môže konať tie zjavy svojho povedomia, ktoré on vo svojom povedomí svojou vôľou ustanoví. Akže vonkajšok núti človeka k nejakým zjavom a tieto srovnávajú sa s jeho vôľou, tedy on vykoná jich; no, akže ony protivia sa jeho vôli: on nevykoná jich, vonkajšok neprinúti ho k nim.

b) Vonkajšok nielen neprinúti človeka, žeby on vykonal zjavy povedomia, ktoré on sám nechce: no vonkajšok sám so svojimi mocami a spôsobnosťami, bez prispenia vôle sebavedomého človeka, nevzbudí a neprevedie žiaden zjav v povedomí.

c) Vonkajšok nemôže utvoriť povedomie, kde povedomia niet. On nemôže utvoriť ho ani zo všetkých svojich podstát a síl, ani sám, ani s prispením ľudskej múdrosti. Áno, on nemôže ani pridať niečo k povedomiu, ani odobrať niečo z neho, čo by on na tom účinkoval so všetkými svojimi látkami a silami.

(Pridať niečo k nejakej podstate, znamená rozmnožiť jej podstatnosť, obsah, moc, a tým rozmnožiť i jej zjavy: k tým, ktoré ona do rozmnoženia mala, pridať nové. Odňať zase znamená zmenšiť jej podstatnosť a jej zjavy: odstrániť niektoré z tých, ktoré ona do zmenšenia mala.

Pri povedomí žiaden prípad z týchto oboch nenastane. Ono vždy jednaké zostáva a jeho zjavy taktiež. Jeho zjavy boly po celý čas dejepisu jedny a tie samé; ony zostávajú i po celý čas života človeka jedny a tie samé, totiž: „sebavedomie“ a „vedenie“ a „stále zjavy“. Ku tým žeby nejaké nové zjavy pribudly, nijak nemožno dočiniť to; ani to, žeby z tých spomenutých niektorý druh odbudol, či „sebavedomie“, či „vedenie“.

Akže telesné ústroje, ktoré vedeniu slúžia, porušia sa, tedy ovšem človek utratí správne užívanie vedenia a známosti, a spolu i správne dejstvovanie. No bez porušenia rečených ústrojov nie je možné zapríčiniť takúže „duchovnú“ chorobu.

Nemožno ani pridať niečo k obsahu povedomia, žeby ono niekedy javilo odchodný od predošlého, ani k jeho mocam, že ono vládalo by viac než ináč.

Nemožno ani odňať z jednoho povedomia a pridať k druhému, ani spojiť dve povedomia v jedno.

Učením a poznávaním množíme známosti a spôsobnosti k práci, no tým nové druhy zjavov nepridávajú sa k sebavedomiu a vedeniu. Veľadenie známosti je len množením „pohybov“ toho druhého zjavu povedomia, „vedenia“. Nadobúdanie známosti svojím spôsobom tiež ukazuje nemožnosť, pridať alebo odňať k povedomej podstate, alebo z nej. My musíme vlastným účinkovaním svojej povedomej podstaty, „učením“, nadobúdať známosti; nemožno niekde vziať jich hotové a inde bez práce pridať.)

V takom spôsobe povedomie jestvuje: v úplnej voľnosti a neodvislosti od viditeľného vonkajška.

a) Trvácnosť

Trvácnosť povedomia vidíme na jeho trvaní. Trvanie povedomia môže pozorované byť od nás tak dlho, ako človek žije. Ono trvá tak výrazuplno, že ním človek svoje trvanie označuje.

Výrazuplno jestvuje ono preto, že z neho sťa z ohromného žriedla prúdia tie moci, ktoré povyšujú človeka nad iné stvorenia, nad živoky a veci.

Prejavovanie tých mocí sú, ako sme videli, oba vonkajšie zjavy povedomia, zjav sebavedomia, ktorým človek nad sebou, to jest nad všetkými duchovnými, telesnými mocami vládne, a zjav vedenia, ktorým túže svoju vládu do vonkajška prenáša. Poneváč toto „prenášanie svojej vlády do vonkajška“ v obecnom živote menuje sa „prácou“, nuž sme na patričnom mieste tiež tým menom ten spomenutý zjav nazvali. Tu ešte prichodí podotknúť toľko, že pod menom „práca“, ktorú spomenutý zjav vedenia koná, nerozumie sa iba ručná práca a prerábanie hmotných podstát, no tiež duchovná práca; vo vonkajšku zapríčiňovanie nových dejov; vplývanie na deje vonkajška; pol duchovná a pol telesná: myslenie, reč.

Nie je k opísaniu, akú mohutnosť svojho trvania a dejstvovania v tomto vo všetkom povedomie zjavuje.

Najprv v osvojení reči.

Každú složeninu zvuku, predstavujúcu „slovo“, nádobno s viac výkonami povedomia poňať a podržať. Poňať a podržať musí sa sama zvuková složenina, jej význam a jej upotrebenie (vyslovenie patričnej zvukovej složeniny slova.)

K poňatiu treba vzbudiť „pozornosť“ a „vnímavosť“; toto oboje záleží z vnútorného zjavu „vedenia“. K upotrebeniu zase treba vzbudiť vládu nad telesnými spôsobnosťami. A koľko len slov reč obsahuje, k jích naučeniu, pri každom, toľko zjavov povedomia vyhľadáva. Ono však toľko moci vydá zo seba, že človek ešte ako dieťa naučí sa reč.

Reč je spojivo jednoho povedomia s druhým, preto musí človek túto úlohu najprv vykonať.

Také ohromné zjavenie moci k svojim výkonom prejavuje povedomie ďalej v osvojení známosti. Tieto sú spojivom s vonkajškom. Každý, i ten najzanedbanejší človek, osvojí si aspoň toľko známosti, že pozná to okolie, na ktorom musí sa pohybovať, alebo prácu, ktorú mu nutno konať. „Poznať tože okolie,“ hovorí; poznať tie veci, z ktorýchže ono sostojí, jích zjavy a zvláštnosti (bytnosti).

Len toto samo koľko výkonov povedomia predpokladá, a ono ku všetkým dostatočnú moc vyvinuje. A keď ešte povážime to, že pri tých ľuďoch, ktorí na to nákladu majú, k tomu ešte osvojenie všeliakých vied a umení pristúpi, čo všetko s nesčíseľnými dejstvami tých oboch zjavov povedomia stáva sa, a že k všetkému tomu ono moc pohotove má: to nemôžeme dosť nadiviť sa jej nevyčerpateľnosti, — ako i nad tým, že povedomie nezjaví žiadne umenšenie tejže moci: lebo človek až do svojej smrti môže obohacovať sa novými známosťami.

Takto vidíme povedomie trvať pri osvojení si reči a známosti, spojív to s druhými povedomiami a s vonkajškom.

Takú nevyčerpateľnosť moci k tým výkonom spozorujeme tiež pri používaní týchže spojív pri práci telesnej a duchovnej, čo o myslení a reči ani nič neprehovoríme.

Povedomie zaplňuje všetky dni ľudského života dejstvovaním, pracovaním, hovorením, myslením bez prestávok k odpočinku alebo s nimi.

Každé ľudské povedomie vzbudzuje tiež dejstvovanie. Keď nie také, ktorým riadily by sa osudy národov, no také, ktorými človek, vládnuci patričným povedomím, udržuje sa na svojom ľudskom, nad zvieratá a veci povýšenom stanovisku: to ako delník vo svojom diele a jeho znalosti, to ako hospodár vo svojom hospodárstve, vedomec vo svojej vede atď. V patričnom postavení môže človek vplývať na deje svojho národa; a to, ak tenže sám šľachetný je, v smysle blahonosnom, akže nie je, tedy v smysle záhubnom. V obidvoch prípadoch však moc k vplyvom a výkonom, ktorými ony povstanú a ktorú človek berie zo žriedla svojho povedomia, nevyčerpá sa nikdy. Áno, i keď telo už tak slabé je, že najmenší pohyb, po velení povedomia, nemôže vykonať, človek predsa pokúša sa to robiť ako inokedy, znakom toho, že moc povedomia, ktorou to prevodil, neubudla. K tomu tiež umierajúci, do nastúpenia nepovedomosti, dávajú najmúdrejšie rady a poučenia.

V práci povedomie javí tiež netušenú silu. Najväčšiu časť svojho života človek v práci strávi. Mnoho je toho, čo on cez jeden deň spracuje a tie najpevnejšie podstaty vonkajška podľahnú jeho sprierobe. A povedomie k tomu všemu dáva ustavične nevyčerpateľným spôsobom človeku silu. Ale však on prácu údami a svalovou silou koná: čo má tam činiť povedomie? On koná ovšem prácu svalovou silou, ale nad touto vládne on mocou svojho povedomia, on povedome užíva a upotrebuje svalovú silu ako chce, a všetky svoje údy podobne. „Nevládou“ a „nesilou“ on by nad žiadnou silou nemohol vládnuť. K tomu pri každom pohybe nástroja v diele, pri každom zarytí motyky do zeme na to musí pozorovať, aby jeho pohyb povedľa alebo „naopak“ nešiel, ale aby to vypôsobil, čo ním chce vypôsobiť. V tom vo všetkom moc povedomia účinkuje, riadi a vodí svalové sily po svojej vôli.

V takejto „plnosti bytia“ trvá povedomie, a tak ovšem trvácnosť je forma jeho jestvovania. ^[5]

K tomu nalezneme pri ňom i pamäť. Ono opatruje a chráni tak vedomosti, ktoré človek nasbiera si, že jich onže kedykoľvek v tomže svojom povedomí „nájsť“ a „upotrebiť“ môže. Keď jich on neupotrebuje, ony dlhé časy tam bez toho ležia, žeby ony o sebe v povedomí niečo znať daly, ale akonáhle život alebo práca sebou donesie potrebu na ne, hneďky si jich človek v povedomí hľadá, nalezne a upotrebí.

V tomto vo všetkom javí sa trvanie povedomia človeka, lebo bez povedomia z toho zo všetkého nič nestane sa.

b) Úplnosť a neubúdavosť

Úplnosť a neubúdavosť povedomia zračí sa vo spomenutej totožnosti osoby človeka. Že človek vždy čuje a zná sa jednou a tou samou osobou, to pochodí ztadiaľ, že jeho povedomie totožným — vždy sebe rovným — zostáva. A že to nedeje sa mocou toho, žeby z podstaty, tvoriacej jeho osobu-povedomie, niečo hneď ubudlo, alebo k nej hneď niečo pribudlo, toho dokladom sú všetky veci a podstaty Vesmíru. Keď i len prášek odbudne z nejakej podstaty, tedy ona menšia je o ten samý prášek a jej zjavy sú menšie o tenže samý prášek. Tak keď i len prášek pribudne k nej, ona sa oň zväčší a jej zjavy tiež.

Totožnosť podstaty a jej zjavov len dotiaľ stojí, pokiaľ niečo z nej neodbudne, alebo pokiaľ niečo nepribudne k nej.

I osobnosť človeka len na takýto spôsob môže totožnou byť a zostávať: totožnosťou svojej podstaty, neubúdavosťou a nepribúdavosťou.

My túto skutočne vidíme v povedomí.

Vykonaj zjav vnútorný sebavedomia („vzbuď“ pocit svojej vlastnej skutočnosti v sebe, daj sa mu „diať“ a dokonať) a na to opätuj ho, ak dlho len chceš: vždy budeš mať ten „pocit vlastnej skutočnosti“ jednaký, jeden a ten samý, ako prvý tak posledný raz.

Z podstatnosti povedomej podstaty, potrebnej k vykonaniu tohoto zjavu, neodbudne nič tými výkonami, ktorými tenže zjav od prvého do posledného razu dial sa.

Urob to samé so zovnútorným zjavom sebavedomia: zavládaj svojimi telesnými mocami, vládaj (účinkuj) nimi tak dlho, ako len chceš, vždy jednak budeš môcť to.

Telesné moci ovšem unavia sa a nebudú vládať dejstvovať proti vonkajšku, ako za čerstva, ale ony budú vždy poslúchať, t. j. ty budeš môcť jednako konať zovnútorný zjav sebavedomia, „vládať svojimi mocami, čerstvými, unavenými“.

Z telesných mocí ubudne, no neubudne nič z povedomej podstaty, ktorá velie jim pomocou svojho patričného zjavu.

Urob to samé so zjavom vedenia. Na pr. opätuj jedno slovo tak dlho, ako ti ľúbo: uvidíš, že ti rečový ústroj skôr oslabne vydávať zvuk, predstavujúci patričné slovo, než ty prestaneš to slovo rozumeť.

To jest: z telesnej podstaty rečového ústroja odbudne moc, potrebná k tvoreniu zvuku tohože patričného slova, no nie z povedomej podstaty moc, potrebná k porozumeniu patričného slova; tá vždy tam zostáva.

Ďalej pokús sa nadobývať si nejakú ťažšiu známosť, vyhľadávajúcu viac času k porozumeniu. Viac ráz uvidíš, že tvoje smysly a druhé telesné ústroje, ktoré slúžia povedomiu, skôr unavia sa, než ty upokojíš svoju snahu po zvedení. To jest: moci, ktoré tvoria to nastrojenie povedomia, zvané vedochtivosť, zvedavosť, neumenšia sa, keď smysly a druhé telesné ústroje, slúžiace povedomiu, ztratia svoju čerstvosť, t. j. keď z jích moci a obsahu odbudne. Zvedavosť tým väčšia býva, čím pozdejšie dochádza nasýtenia.

Úplnosť povedomej podstaty javí sa i v tom, že z nej ani prechod zo spania do bdenia neodníma nič. Kedykoľvek človek precítne, on vždy hotový je konať zjavy sebavedomia alebo vedenia.

Áno, človek môže i po čas k spaniu určený bdieť a konať zjavy sebavedomia a vedenia. Telo ovšem trpí škodu pri tom.

Úplnosť povedomej podstaty javí sa i v pamäti. Známosti, ktoré človek nadobudne si, i po dlhom „neupotrebení“ upotrebuje, keď zavdá sa mu príležitosť k tomu. Áno, on obnoví i zapomenuté. To je znak toho, že zapomenutie nepovstáva tým, žeby tá čiastka povedomej podstaty, z ktorej zapomenutá známosť záležala, odbudla, ale len nečerstvosťou telesných ústrojov, ktoré povedomiu slúžia. Čo odbudlo by z povedomej podstaty, to viacej nemohlo by nalezeno a obnoveno byť v nej.

Úplnosť povedomej podstaty ukazuje i to, že povedomie neunaví sa jestvovať ani vtedy, keď jeho rozdelenie s telom je blízke.

Nepribúdavosť k povedomej podstate videli sme pri ohliadaní spôsobu jej jestvovania. Nepribúdavosť k nej obsažená je v tej skutočnosti, že k povedomiu nemožno nič pridať, ani spojiť dve povedomia na jedno väčšie.

Že táto neubúdavosť a úplnosť a nepribúdavosť patrí len povedomej podstate a nie telu, tá okolnosť dokazuje, že po celý čas totožnosti osoby človeka a úplnosti jeho povedomia v tele ustavičná premena deje sa obehom krve, výmenou a zámenou látok: pri čom tela i pribúda i odbúda.

c) Nepremennosť

Nepremennosť povedomej podstaty zračí sa v tej okolnosti, že po čas celého dejepisu nebolo človeka, ktorý svojím povedomím bol by mohol konať viac druhov zjavov, než obyčajne. Každý mohol sebavedomím vedeť o sebe a vládať svojimi mocami a vedením poznávať vonkajšie veci a nadobývať si známosti.

No, to jadro osobnosti „ja“, čili „povedomie o samom sebe“ najlepšie ukazuje nám nepremennosti povedomia. Toto „ja“ je — povedzme — „vtlakom povedomej podstaty na samú seba“. Ako taký vtlak možný je, to snáď porozumieme, keď na patričnom mieste bližšie ohliadneme si tenže patričný zjav. Tu len na to poukážeme, čo sami vo svojom povedomí bezprostredne videť môžeme: akým my v ňom poznáme ten vtlak našej povedomej podstaty na samú seba, to naše „ja“. Naše „ja“ v nás bolo a je vždy jednaké a totožné. Vtlak, ktorý povedomá podstata dáva, sama sebou, sama sebe, vždy bol a je jednaký a totožný. Povedomá podstata je tiež sama takouže, lebo to zrejmé je, že ona môže len taký vtlak dávať, akou ona sama je: akže ona sama nepremenlivá je, tedy nepremenlivý, akže premenlivá, tedy premenlivý. No ona sama dáva nepremenlivý vtlak „ja“. To my bezprostredne v našom povedomí vidíme.

„Dejepisná“ známosť seba môže veľmi rýchlo a dôkladne meniť sa: no „ja“ — ten vtlak, ktorý povedomá podstata dáva sama sebou, sama sebe — zostáva jedno a to samé. Človek môže nahromadiť si vedomosti, on môže k hodnosťam prísť alebo ztratiť jich: to nezmení nič na jeho „ja“. On pocíti svoje vonkajšie postavenie, a hrdý je naň, alebo žiali preň: no on pocíti to všetko cestou „vedenia“ a nie cestou „sebavedomia“.

Vonkajšie postavenie človeka je ohľadom naň tak predmetom vedenia, ako každá iná vonkajšia vec. Vonkajšie postavenie človeka môže meniť sa ako chce „ja“ — vtlak povedomej podstaty na samú seba —, zostáva jedným a tým samým.

Ani vek nemení spomenuté „ja“: ono je tým samým pri poslednom zasvietení povedomia, ktorým ono bolo pri jeho prvom zasvietení.

Povedomá podstata pôsobí jeden a ten samý nepremenný vtlak, t. j. ona sama takouže je.

d) Nehmotná podstatnosť

Povedomie a jeho hlavné účinkovanie neviditeľné je (vnútorné zjavy). Jeho podstata k svojmu bydlu nepotrebuje prázdniny vo hmote: preto ono nehmotné je.

(I „sila“ je nehmotná. My ohliadneme ďalej, čím povedomá podstata od sily odličuje sa.)

No povedomie spolu i podstatou je, lebo ono je „stálosťou určitých mocí a určitého obsahu“. (Stálosťou svojich duchovných mocí a obsahu, javeného vo vôli, umnosti atď.)

Podstata je: stálosť moci a obsahu.

Povedomie podstatou i preto je, že ono vládne takými silami, ktorými bývajú ovládané a menené vonkajšie sily a podstaty (v práci).

e) Dvojspôsob jestvovania

Povedomie jestvuje činno a nečinno. To videli sme pri ohliadaní jeho jestvovania. Oboje tedy, i činnosť i nečinnosť, je spôsobom jeho jestvovania. Ono môže zastaviť svoje činné jestvovanie a nastúpiť nečinné, kedy chce, a bez toho, žeby tým ono zbavilo sa možnosti zase opustiť nastúpené a navrátiť sa do predošlého. Ono obyčajne robí to každý deň, keď vo spaní nastúpi svoje nečinné jestvovanie a zase na to obnoví svoje činné jestvovanie riadnym „precítením“ alebo predčasným „prebudením“.

^[6]

Ony nám vyobrazujú tú podstatu, ktorá v sebe nosí naše povedomie a tvorí jeho zjavy.

Riekli sme, že v stálych zjavoch povedomia tie zákony javia sa, podľa ktorých povedomie jestvuje. Tieto zákony nie sú ničím iným, než „vlastným vnútorným sriadením povedomej podstaty“. To sriadenie také je, že ona mocou jeho môže jestvovať v tých spomenutých formách, ktoré vidíme v stálych zjavoch povedomia: „trvať v úplnosti a neubúdavosti, v nepremennosti, v nehmotnosti a v dvojspôsobe“.

V dvojspôsobe, ako videli sme, ona môže i činno i nečinno trvať.

Trvanie v úplnosti a nepremennosti vyráža (ukazuje) jej nepremennosť. Prechádzanie z jednoho spôsobu do druhého a činné jestvovanie a jeho jednotlivé výkony a zjavy ukazujú nám zase jej pohyby, a učia, že povedomá podstata i pohyby koná i pri tom a vzdor tomu nepremenenou a úplne totožnou zostáva.

To jest, že povedomá podstata má také vnútorné sriadenie, ktoré zabezpečuje jej „nepremennosť v pohybe“.

Aká podstata je to, ktorá preukáže také vnútorné sriadenie?

Ohliadnime podstaty, ktoré dostupné sú nášmu vhľadu.