Ľudské povedomie III. Vedenie

Ľudské povedomie. Črty k samopoučeniu

Sostavil Daniel Z. Lauček.

Diel III. Vedenie a s ním spojené zjavy

Turč. Sv. Martin

Tlačou kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. — Nákladom spisovateľovým. 1892

Posvätnej pamäti veľkomožného pána, pána Štefana M. Daxnera, svojho dobrodinca a ochranca

JEHO posvätnej pamäti venujem tieto riadky; boly ony i tak Jeho.

Až na maličkosti pri vypracovaní, napísané sú pod Jeho krovom v Tisovci a v Suchých doloch.

On to tiež bol, Ktorý ma oslovil, abych výsledky dlholetého bádania na „týchto“ poliach života ľudského napísal i pre druhých.

A v aký čas On ma o to oslovil?!

V ten čas, kde som úradu a živnosti bol cele zbavený — od leta 1881 do 1885 — pokiaľ som von z národa a vlasti postavenie nenašiel.

Opätujem, v čas, kde On mi bol všetko, On to oslovenie na mňa upravil, k tomu smeru On ma nielen Svojím imaním od hladovej smrti zachránil a Svojho Vysokocteného domu cťou odial, ale bol tiež Tešiteľom v mojom bezvýhľadnom položení, do ktorého som bol prišiel: „ôsmymi rokami najťažšej a najvernejšej bohosloveckej služby“.

Od r. 1881 do r. 1885 On a Jeho šľachetnoduchý dom posvätným vynahradil priateľstvom a pohostinstvom mi nielen môj ztratený, ale i najskvelejší úrad. Ja som Jemu nebol hoden ani remienky na obuvi rozviazať: a On — muž toľkej vernosti k panovníkovi, národu a vlasti, — muž toľkej slávy. — On mi za to, že som nevinne zbavenie úradu utrpel, dal viac, než som utratil: Svoje a Svojho domu priateľstvo v posvätnom pohostinstve. Aké posvätné bolo ono: v ten čas, keď Jeho boľastne prenasledovali, poskytol mi ho On. A ako On, tak tiež Jeho celý Vysokoctený dom. Moji Vysokoctení Priatelia, Jeho šľachetnoduché drahé dietky, ktoré v nežnej mladosti si za česť pokladaly nevinne úradu zbavenému duchovnému jeho osud jemu v ich šľachetnoduchosti dať zabudnúť. A predovšetkým Jeho Veľadôstojná Milosťpani, Ktorá prepustila ma von z vlasti postať účinkovania hľadať tým slovom: „Nedajte so sebou nikde zle nakladať; dom Daxnerovský je vám voždy otvorený!“

Jemu to všetko známo; Bohu to všetko známo: no kto tieto riadky kedy čítať bude, nech tiež vie, ako povstaly!

Ako hovorím, česť Jeho posvätného pohostinstva záležala v tom, že On mi v mojom bezvýhľadnom položení bol Tešiteľom. Veľká časť Jeho útechy záležala v tej slávnej rade: „preč žiaľ nad utrpenými krivdami; zažeňte ho dielom; píšte, čo bude nášmu národu i ľudstvu osožiť: crescit sub pondere palma!“

Výsledky Jeho rady, potechy a posvätného pohostinstva sú tieto riadky.

Viem, že ich v dôstojnom vypracovaní nepodávam; no ja som dosť odmenený, keď čo len jedno srdce nimi upútané najde cestu pravdy a viacej svetla zažne na tie vysoko významné predmety.

Zo vzdialeného kraja posielam výraz svojho hlbokého bôľu a sústrasti Jeho Vysokoctenému Domu a Národu nad nenahraditeľnou ztratou môjho Ochranca a Dobrodinca Štefana M. Daxnera, ktorého Boh k Sebe zavolal, práve ako som Mu ja tieto riadky venoval.

Dan. Zab. Lauček