SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aspoň vrchy

Prišli sme na svet. Kto nám povie, že šťastne, keď také životopisy nečítame.

Začala jar, s kvietkami až k hviezdam. A šumiac vypŕchla konča noci.

Tak uletela mladosť. Potom už vrchy so strieborným lístím potácajú sa k starcom.

Ktože ich chytí pod pazuchu, keď majú padnúť? Vládne strach.

Pane, keď vrchy sa idú zosýpať, je to horšie. Človek sa na ne díval, rád bol pohľadom tam hore.

Prosíme, Pane, nedaj sa zvaliť vrchom. Nech ich do poslednej hodiny smrti vidíme.