ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby sme sebe a deťom našim predčasnú smrť nepripravili, odstraňujme všetko, čo zdravie naše podkopáva. Jak veľký počet bohužiaľ je tých, ktorí od veku svojej mladosti nesú sebou neodstrániteľné zárodky ťažkých chorôb, (nepovedome zapríčinené), ktoré čo víchrica vybušia v najkrajšom veku, by ich vložili v hrob tmavý.

Neodškriepiteľná zásada je: „Predne nech sa otúži telo, až potom nech sa duch vedami a srdce cnosťmi okrašľuje. Príslovie hovorí: V zdravom tele — zdravý duch, a kde je zdravý duch, tam sú i zdravé myšlienky — náhľady, rozsudky, jak jednotlivcov tak i celej krajiny.

Čím rozmazlenejšia je výchova tela, tým prístupnejšie je telo každému dojmu, tým skôr vkorení sa doňho nemoc, a skôr lebo neskôr dostavia sa smutné úkazy, čo každodenne videť môžme, — srovnávajúc statistiku úmrtnosti v mestách s obyvateľstvom na vonkove. Mnohý maznáčok pri všetkej úzkostlivej opatere matkinej a pri všemožnej pomoci lekárskej hneď umiera nepatrnou nemocou, keď naproti tomu biedou otvrdlý psotár nevie, čo je liek a pohodlný život, a jedine otúženým telom premôže nebezpečnosť choroby.

Otúženosť tela od najútlejšieho detinstva je nielen základom zdravia, ale napomáha aj ducha výdatne. Nebráňme dieťaťu veselosť, nech sa smeje, skáče a behá, tým vyviňujú sa prvé sily telesné.

K otúženiu tela voľme i primerané pokrmy. Lekári odporúčajú pre dietky mlieko, jedál múčnych vraj nie mnoho, strukoviny, mäso zväčša, pre všetky však dobrú mäsitú polievku. Nebude zbytočné, keď spomenem mienku istého slavného lekára, ktorý veľmi dôrazne tresce zastaralú u nás obyčaj, že bývajú malé deti krmené kašou. Dietky samy proti tejto kŕme už prirodzenú nechuť na javo dávajú, plačú, zpierajú sa, ale nič na plat, neuprositeľné maminky neprestanú, dotiaľ sa vahančok nevyprázdni. Nekvasená múka v žalúdku s ťažkosťou rozplyne, kde zdravého trovenia a pohybu sa požaduje. Dieťaťu, nemohúc to stroviť, zostáva pokrm jako nerozpustený maz v žalúdku, a telesným tam teplom rozkvasený súc, plodí červíkov a zanečisťuje črevový priechod. Nejedna matka narieka a hovorí: „Dieťa mi niekto uriekol“ a naše nezkúsené, ba nesvedomité baby majú hotovú vodu na svoj mlyn; čomu býva následok, že dieťa na vzdor všetkým nerozumným liekom vädne až uvädne.

A túto ťažkú záživu nad mieru ešte zväčšuje až dosiaľ panujúci zlozvyk, že dieťa v plienky a perinky povojníkom čo najsilnejšie sa sťahuje tak, že ani hýbať sa ani dýchať nemôže, súc jako v preši. Proti tomuto zlozvyku, vývinu telesnému nad mieru škodlivému, povstal už dávno výtečný dr. Hamernik. Dieťa na Čiernej Hore nepozná ani perinky ani povojníka, ba ani kolísky a predsa obdivujeme jeho telesnú silu a vyvinutosť.

Čo sa týka nápojov, je voda najzdravší občerstvujúci nápoj, bo obsahuje rozvodivú vlastnosť, premeňuje potraviny v jemnú štiavu mliečnu a je vyčisťujúcim prostriedkom. Za našich časov radia lekári pre slabé dietky aj pivo, skrze chmel vraj žalúdku sily dodáva. Dáva-li sa deťom v malých dávkach i víno vraj neuškodí.

A čo káva? Tá drží sa za všeobecný jed u dietok. Všetkým známo je, že rozburuje krv, a to, čo sme zažili, vyháňa skrz svoje trovenie von. V tom páde najlepšie bude, keď sa deťom pripraví káva z tých vecí, ktoré dr. Kneipp radí.

Vôbec buď pravidlo, nech dieťa všetkému, aj tej najjednoduchšej potrave privyká, lebo nikto nevie, do jakých pomerov ho osúd uvrhne.

Po potrave najdôležitejšie pre zdravie je vzduch a čistota. Mnohí rodičia, neberúc ohľad k tejto veci predôležitej, rušia sami, bárs nevedome zdravie dietok svojich. Ovšem sa neobjavujú účinky tejto nevedomosti (u mnohých viac nedbanlivosti) hneď, ale dieťa hynie, až — vyhynie.

Dietky bez rozdielu na vek majú ťažký deň ísť na čerstvé povetrie a to bárs v jakom čase; to im neuškodí, ale vôbec prospeje. Čo by maly hovoriť dietky, ktoré v dáždi, vo vetre lebo chumelici, sňahu štvrť hodiny ba i diaľ cesty putujú do školy? (jak n. pr. deti šelpické, klčovanské a. p.) A hľa, navráťac sa o 4. hodine domov, jedia s náramnou chuťou, spia výborne — a sú zdravé vraj jako Turci.

Belmo v oku. Veľmi početné pády vyliečenia belma (povlaku) na oku, previedly sa pri pomoci nasledujúceho lieku domáceho: Vezmime čerstvé vŕšky z obyčajnej ruty zahradnej (ruta graveolens) a vytlačme z nich trochu štiavy do kalíšťoka; z tejto štiavy pustí sa jedna kvapka do oka belmom zatiahnutého, pri čom pravda chorý „hore značky“ ležať musí; zatým dáme trochu cukru na rozpálené železo a dym z neho povstávajúci zafukovať budeme na belmo. Tento jednoduchý prostriedok upotrebuje sa iba jedenkrát cez deň; avšak treba ho tak dlho opakovať, ažby belmo celé zmizlo.

Belmo v oku. Jeden z mojich žiakov dostával belmo, tak že už na choré oko zhola nič nevidel. Pomáhalo sa mu jako kto radil, konečne ale ktosi rodičom poradil: aby si chlapec víčko hadím sadlom aspoň tri razy cez deň dobre potieral; had ale, jehož sadlo s dobrým prospechom upotrebiť chceme, musí byť (vraj) pred Ďurom zabitý; na tom aspoň stojá naše pôverčivé babičky. Dosť na tom: sadlo dostalo sa z hada vraj pred Ďurom zabitého, ktorým, keď si chlapec niekoľko razy horné víčko (mihalnicu) dobre natrel, i na oko prezrel, a teraz tak dobre vidí, jako predtým. Hadie sadlo u nás vôbec ku všeličomu potrebujú.

Bez. V životopise najslavnejšieho lekára z prvej polovice minulého storočia, Herm. Boerhave († 1738), rozpráva sa, že kedykoľvek v jarnej dobe roku prešiel popri kvitnúcom stromku bezovom (hular; Sambucus nigra Lin.), sňal pred ním klobúk a pozdravil ho v latinskej, toho času medzi vzdelancami vôbec panujúcej reči: Salve sambuce! (vitaj bezu!) A čože slavného muža ponúkalo k tejto úcte? Nič iného, jako veľká užitočnost suchého kvetu bazového v domácom lekárstve. Odvarok zaiste tohoto kvetu, za včasu (pri počiatku neduhu) potrebovaný, prelomiť môže celý rad viac menej nebezpečných, z nastydnutia pochádzajúcich nemocí, počnúc od nádchy až po zapálenie pľúc a ľahšie osypavé choroby detinské. Nuž tedy, nechže obozretná gazdinka nezabudne ani tejto jary zaopatriť sa otáznym, žiadnych výdavkov nepožiadujúcim liekom domácim!

Bavlna pri vyšívaní. Jak nebezpečné sú terajšie veľmi ohnivé barvy anilinové, dosvedčilo sa na jednej mladej dcére z najlepších domov mesta Berlina. Nemajúc inej nutnej práce okolo domu, trávila svoj čas vyšívaním obrázkov vlnou, rozlične barvenou. Dievčina, pred tým jako orech zdravá, dostala razom boľavé oči a gamby na ústach zapuchly jej tak, že len trápne lyžicu do úst vložiť a jesť mohla. Utrápení rodičia, jako i lekári, z prvu vysvetliť si nevedeli príčinu tej premeny, až napokon jeden lekár tázal sa: Či nevyšíva rozlične barvenou vlnou? čomu rodičia prisvedčili. „To je príčina choroby,“ odvetil lekár. Z výparov červenej, anilinom zabarvenej vlny, zapálily sa oči a gamby, ktorý neduh len po dlhšom boľastnom liečení odstrániť sa mohol.

Besnota u ľudí. „Lipské Noviny“ uverejnily nasledujúce oznámenie 82-ročného polesného Gastel-a: „Nechcem svoje tajomstvo bezpečného lieku proti besnote vziať so sebou do hrobu, ale mienim ostatnú službu preukázať človečenstvu, keď uverejním spôsob: jako treba liečiť ľudí, od besného psa (alebo iného zbesnelého zvieraťa, na pr. mačky, vlka) pokúsaných, aby strašlivá choroba besnoty u nich nevypukla. V dlhom živote mojom užil som v nepočetných pádoch tento prostriedok, a síce vždy s tým istým neomyľným prospechom. Ranu, pokúsaním besného zvieraťa povstalú, treba vymyť vlažným octom a letnou vodou, zatým ale tak vyutierať, aby trocha obschla; konečne treba do rany naliať nekoľko kvapiek kyseliny chlorovodíkovej (dostane sa v každej lekárni, pod menom: Chlorvašerstošsäure), ktorá všetek jed, vo sline besného zvieraťa obsažený, úplne zničí, a tým i nebezpečenstvo vypuknutia choroby odstráni.“ Početní, už pred dlhým časom od besných psov pokúsaní ľudia vďačne vydávajú svedoctvo Gastel-ovi, že ich zachránil od strašnej choroby.

Besnota u ľudí. Určitejšie zprávy o lieku Gastel-ovom proti besnote u ľudí uverejnené, veľkú pozornosť prebudily na všetky strany, čoho dôkazom je, že mnohé prípisy verejne upravené boly ku Gastel-ovi, aby spôsob liečenia ľudí, od besného psa pokúsaných, prísnejšie opísal, než jako stalo sa to v krátkom oznámení jeho. Gastel uverejnil tedy toto: On sám bol od besného psa pokúsaný a v zúfalom strachu svojom upotrebil „na dobré šťastie“ prostriedky, ktoré práve mal pri ruke. Prvé tedy je: vymyť ranu čím skôr miešaninou teplého vínového octa a vlažnej vody, v rovnakých čiastkach, n. pr. po štrvt litre; jetli možno, nech upotrebí sa k tomu vymytiu morská huba (spongia), zatým ale vytiera sa rana mäkkým, starým suchým plátnom. Napokon vleje sa do rany toľko kyseliny chlorovodíkovej, ktorú v obyčajnom živote voláme soľnou kyselinou (Salzsäure), až ona vyplní sa a pokryje ňou docela. Kyselina ponechá sa na rane tak dlho, až sama od sebe ztratí sa a rana zaschne. Hubu a plátno, pri čistení rani upotrebené, nutno hnedky spáliť, aby jed, do nich asnáď vniklý, nikomu ďalej škodiť nemohol. Pocestným ale, ano všetkým osobám, ktorí hor udaný liek aneb lekársku pomoc hneď obdržať nemôžu, nutne radíme, aby so sebou nosily v papieriku dobre utlčenú soľ kuchyňskú, a keby — čoho Pán Boh uchovaj — od psa pokúsané boly: nech hnedky, ale hnedky, do tej rany soli nasypú. To pravda pôsobí hroznú boľasť; ale cieľ skutku tohoto práve v tom záleží: čerstvú ranu ešte viac rozdráždiť a ku krvácaniu prinútiť, aby sme tak jed, zo sliny besného psa v rane pozostalý, s krvou vypudiť mohli. Ktoby ale ani soli nemal pri ruke, nech aspoň vlastným močom (pre soľ v ňom obsaženú) ranu hnedky, potom čo najčastejšie vyumýva, ažby sa dostal domov alebo na miesto, kde lekársku pomoc obdržať môže.

Cmar. O tejto dobe roku mávame najviac výborného mlieka, a tak i časté dorábanie masla zo smotánky, a pozostatok práce je povšechne známy cmar (tu v Nitr. podmaslie). Mierna kyslosť mliečného pozostatku toho je, jako známy lekársky spisovateľ, dr. Osiander, udáva, výborné občerstvenie pre chorých v tyfuse, v sypanicách a iných, s horúčkou spojených nemociach, takže mnohí takí chorí vyliečiť sa dajú hojným požívaním cmaru, najmä v podletnom čase; pri čom ale predkladá sa, že kto „kúru cmarovú“ potrebuje, dokým ona trvá, všetkých nápojov silicových (vína, piva, pálenky atď.) vystríhať sa musí.

Červienka. Červienka je, jako známo, epidemická, často smrteľná choroba, ktorá lekárom i liekom odporujúc dlhším trvaním človeka zoslabí a umorí, prvej nežby mu sama prirodzenosť pomohla. Vzdelaná, v domácom lekárstve veľmi zbehlá pani Lešková (nekdy manželka povestného Lešky, od ktorého známy „Elenchus“ máme), poradila písateľovi týchto riadkov, už od 5 týždňov červienkou trápenému toto: vezmú sa 2 žajdle čerstve nadojeného mlieka, ktoré nad ohňom treba, pri neprestajnom miešaní, asi za 3 — 4 hodiny tak variť, jak sa s lekvárom stáva, ažby z neho hustý vývarok zostal, jako býva lekvár; z hustého vývarku tohoto dáva sa nemocnému častejšie na konci noža, čo mu znamenite chutná, bo vývarok je od syrupu sladší, a choroba je na skutku pristavená. Neradíme ale tento liek hneď z počiatku choroby potrebovať; ona musí za dakoľko dní vyslúžiť, a iba keďby ďalej „trucovala“, udusí sa spôsobom opísaným. K.

Drobnice. V oči tomuto nebezpečenstvu za vhodné držíme sdeliť nasledujúcu dôležitú zprávu, ktorú uverejnil talianský cestovateľ Eduard Beccari. Keď on totiž navštívil ostrovy Aru v indickom svetomori, zúrily tam hrozným spôsobom nákazlivé drobnice, proti ktorým ale potrebovali tamejší hollandskí lekári, a síce s najlepším prospechom, chinín, tú istú látku, ktorá je proti zimnici (hodoňke) liek nepochybný. Spomenutí lekári dávali, keď objavili sa prvé znaky choroby, silné dávky (dosis) chinínu, 60 do 100 anglických gránov, čoho následkom každý výbuch sypaníc ostal veľmi miernym, takže v hollandskom špitále z 300, nákazlivými sypanicami zachvátených ľudí len dvaja zomreli. Toto je tak skvelý výsledok, že iste zasluhuje, aby naň i naši, najmä na vonkove úradujúci lekári pozorné zraky svoje obrátili.

Glieda hrnčiarska. Obyčajná glieda (glasúra) hrnčiarska drží v sebe olovo, na ktoré ocot, alebo iná, v jedle obsažená kyselina tak pôsobí, že gliedu rozhryze, čiastku olova roztopí, a potom premení na tak zvaný cukor olovový, ktorý je pre človeka veľmi jedovatý. Stá a stá smrteľných pádov staly sa, že nepozorná kuchárka kyslý šalát nechala do večera stáť na mise, obyčajnú gliedu majúcej, čoho následkom potrávili sa ľudia takým šalátom. Čím menej ale vpálená je glieda do hliny, tým skôr kyselina rozhryze olovo, a na opak. K odstráneniu podobného nebezpečenstva vydala kr. pruská vláda zvláštné poučenie, jako menovite hrnce dajú sa pripraviť, aby pri varení kyslého jedla cukor olovový povstať nemohol; spomenuté poučenie takto znie: Nový hrniec treba naplniť vodou, ku ktorej sme 1/20 (dvadsiatu čiastku podľa váhy) soli, a 1/30 dobrého octu pridali; túto kyslo-slanú vodu necháme v hrnci za hodinu vreť, potom vodu vylejeme a nútro hrnca čistou vodou náležite vyumývame. Následkom varenia toho vylúči sa všetko olovo, ktoré povrchne v gliede väzí; lebo že keď v tak pripravenom hrnci slabší ocot za 48 hodín stáť necháme, on ani najmenší znáčok olovového cukru, alebo rozpusteného olova vôbec neprezradí; môžu sa tedy v ňom kyslé jedlá bezpečne variť. Jestliby tu nekomu na myseľ padlo, že za trochu octu a soli niečo platiť treba, nech pováži ďalej, že zdravie nepochybne vo vyššej cene stojí.

Gáfor. V mnohých rodinách stojí „gáfrová sklenička“ vo veľkej vážnosti; obsahuje ona silicu (špiritus), v ktorej rozpustilo sa niečo gáfru. Keď potom žalúdok alebo spodné telo nenie na mieste, nuž majú pomáhať „kvapky“ z tej sklenice. Od tohoto lieku domáceho nutne vystríhame každého; lebo z nadužitia gáfru veľmi nebezpečné následky, menovite zapálenie žalúdka a čriev povstať môžu, z ktorých neduhov potom i smrť nasleduje. Keby ale i otázné kvapky tak veľmi škodlive nepôsobily, predsa gáfor, vnútorne užitý, dráždi všetky čuvy (nervy) tela povážlive, z čoho nič dobrého povstať nemôže. Dajme tedy gáfru pokoj, leda žeby nám ho zkúsený lekár predpísal, a to medzi inými sobraninami (ingredientiae) lieku.

Hluchota z nastydnutia. Dočasná hluchota na jedno alebo obe uši povstáva z veľkého nastydnutia, a pri zanedbanej pomoci stať sa môže trvanlivou. K odstráneniu tej nehody slúži nasledujúci jednoduchý prostriedok: smiešajme za lyžičku oleja gáfrového s toľkým množstvom oleja kajaputového (Cajaputöl; oboje z lekárne); z tak pripraveného olejčoka pustíme ráno a večer pred spaním jednu kvapku do chorého ucha; súčasne ale dobre natrime čiastku hlavy za uchom týmže olejčokom, nuž hluchota v krátkom čase pomine.

Hrdla bolenie. V onej dobe roku, keď zima prechodí s chladnými pľušťami do podjaria, ukazujú sa časté nápady bolenia hrdla najmä u tých ľudí, ktorí v takom čase pod širým nebom pracujú, alebo cestovať musia. Takéto neduhy sú pre každého nepríjemné, ale najmä pre toho, ktorý veľa hovoriť musí, na pr. učiteľ. Ja potrebujem a odporúčam v takých pádoch nasledujúci výborný liek domáci: Bolením hrdla napadnutý človek sadne si večer na posteľ, pristaviť si dá k nej za šaflík vlažnej vody, do ktorej zamiešalo sa trochu soli kuchyňskej a popola. Pomocná osoba vezme ďalej 2 lóty bazového kvetu a takže 2 lóty harmančoku (rumančoku, rmenu), dá oboje do vody v hrci 2 holby majúcom, a spraví odvarok obojeho kvetu, ktorý musí byť už hotový, keď chorý počne si nohy močiť. Hneď pri počiatku močenia pokryje sa chorý (hlavu, chrbát i predniu čiastku tela) pevnou plachtou; pomocná osoba vyleje (keď najlepšie vre) ten odvarok na misku, a táto podá sa chorému, aby z tej, pod plachtou ukrytej misky vystupujúcu paru otvorenými ústami vdychoval do sebä. Aby ale tá para v úplnej sile svojej vystupovala, treba i pozostatky bazového a harmančokového kvetu na túže misku vyliať. Keď chorý paril sa takto nad miskou za 10 minút: okrúti si hlavu a hrdlo šatkou a ľahne si. Obyčajne potom nasleduje výdatný pot, a ráno je po boľasti hrdla. Akby ale na prvé parenie neprestalo, treba ho ešte raz opakovať, a iste pomôže.

Hrvol. V Dánsku potrebuje ľud obecný k rozohnaniu hrvolu (goľvy, krops) škrupiny z čerstvo nanesených slepäčích vajec, a síce tak, že škrupiny upražia sa v horúcom popole na brunasto, potlčú sa na jemný prášok, z ktorého vezme sa plná kávová lyžička, rozdelí sa na troje a tieto 3 čiastky vypije chorý „na lačné srdce“ ráno, pred obedom a večer pred spaním. Bezpečeným znakom, že tento liek pôsobí, je zamútený moč, v ktorom páde rozíde sa hrvol za 4 do 5 týždňov. Proti zastaralým, od veľa rokov trvajúcim, alebo práve na svet doneseným hrvolom tento liek nepomôže.

Hladidlo (piglais). Nie veľa rokov, čo novomodné hladidlá mnoho hluku natropily medzi krásnym pohlavím. Tieto hladidlá nerozpaľujú sa želiezkom, ktoré keď o chvíľku ochládne, zameniť sa musí druhým žeravým kusom. V jednom vychovateľskom ústave nemeckom počaly zrazu nektoré chovanice povážlive choreť, a lekári nemohli vybadať príčinu ochorenia toho. Iba po dlhých dotazoch vyšlo na javo, že práve tie chorľavé dievčatá pracovávaly takým hladidlom, a že z uhlia vystupujúci škodlivý plyn (ktorý spôsobuje u nás tak zvané zahorenie) zapríčinil čiastočné, z mála postupujúce otrávenie. Keď otázné chovanice prestali hladiť novým strojom, zmizly v krátkom čase i všetky chorobné úkazy bez liečenia. Nechže tedy žiadna z laskavých čitateľkýň také „novomodné hladidlo“ nepripustí do domu, ale nech zostane pri starom.

Humpora. Humpora (oheňpara) je kožný výsypok v podobe malých priezračných bubliniek, ktoré puknúc vylučujú žltý mok zo sebä: tento potom ztuhne, vyschne a tak bielo žlté alebo špinavo barnavé chrasty tvorí. Ony majú zápach zvláštny kyslému mlieku podobný. Obyčajne ukazuje sa humpora pri malých deťoch na čele, na lícach, na nose, okolo úst, okolo ucha a na uchu; ale povstať môže trebárs kde na tele. Keď ale ukáže sa na mihalniciach (víčkach), vtedy môže povážlivé následky za sebou tiahnuť. A poneváč takéto, humporou napadnuté miesta veľmi svrbia, nuž deti veľmi škrabú, rozkrvácajú a zohyzdia sa v tvári, často na nepoznanie. — Humpora pochodí takmer vždy od chorobného stavu celého tela, pochádzajúceho z neporiadnej, neprimeranej a planej chôvy. Deti mnoho jedia; keď ale chôva nenie primeraná ich veku: nuž oheňpara najčastejšie vypukne v tom čase, keď u detí zúbky tisnú sa von; vtedy je i koža dieťaťa pre všakové dojmy neobyčajne citlivá, pri tom i hlava návalom krve najviac podrobená. Nektorí ľudia domnievajú sa, že je humpora zdraviu detskému prospešná; lebo vraj ona „krv čistí“. To je veľký predsudok a omyl! Humporu nenie radno zanedbať; ba čo viac: treba ju liečiť a to čím skôr. Aby humpora ztratila sa bez všetkej nesnádze, nutno predovštekým chôvu dieťaťa podľa pravidiel zdravovedy premeniť a polepšiť, a napadnuté miesta tela častejšie suchou múčkou proprášiť. Múčka vsaje do seba z bubliniek vylúčenú juchu, zastaví tak rečeno zaraz ďalšie rozmahanie sa výsypu, a zmierňuje súčasne nesnesiteľné svrbenie. Čím častejšie zaprašuje sa humpora, tým skôr bude zamedzená. Okrem toho môžeme párkrát cez deň humporu už obschnutú a zamúčenú, čistou kefkou pokefovať, čo deťom veľké poľahčenie spôsobí a škrabanie im usporí. Pri takomto jednoduchom pokračovaní humpora po niekoľko dňoch odpadne a dieťa je vyliečené; pravda len vtedy vyliečené, ak sústava celého tela nenie ešte značne zoslabnutá a podkopaná.

Hypochondria. Pevná vôľa mohutne napomáha liečivú silu samej prírody, a toho následkom i ohnusenie prekoná a udusí, tak jako z druhej strany málomyseľnosť všakové nákazlivé nemoce pritiahnuť môže. Veď veru známo je, že ku pr. v cholere bojazlívi ľudia obyčajne prví padajú nákaze v obeť. Avšak spomenutá málomyseľnosť ohľadom na zdravotné pomery vlastného tela, zapríčiňuje i zvláštnu, len z chorej obrazotvornosti pošlú, ináč ale žiadného základu nemajúcu chorobu, ktorá meno slabináctva (hypochondria) nosí. Takýto slabiňák (hypochondrista) má všetky možné i nemožné choroby: o jakom neduhu rozprávať počuje, alebo číta o daktorej chorobe: hneď cíti všetky jej príznaky na sebe samom, a sužuje seba i domácich výtvormi vlastných myšlienok, lebo nemá pevnej vôle, zbaviť sa toho slabináckeho mudrovania. — Počiatky tohoto premáhania samého seba treba položiť už pri vychovávaní mládeže, a síce rozumným poučovaním o ústrojnosti ľudského tela, a pôsobení ducha na telesné pomery naše.

Horúčosť letnia. V ostatných dňoch julia nastávajú v našich krajoch neobyčajné palčivosti, takže s človeka vo dne v noci pot „cincúrom“ tečie. S jakým telesným namáhaním spojené sú pri tom poľné práce, netreba nám opisovať. A preto nutne radíme rodákom našim, v poli pracujúcim, aby nepili púhu vodu, ale aby k nej pridali trochu dobrého octu. Prídavkom octovej kyseliny voda nie len že smäd výdatnejšie hasí, ale i zmenšuje nebezpečenstvo, ktoré by z prílišného pitia najmä vlažnej (v nádobách zteplenej) vody pre zdravie povstať mohlo. — Ešte lepšie služby v tomto páde koná štiava z citrónu do vody vytlačená, kto si ju opatriť môže.

Hnanie spodkom pri zúbkoch detí. Mnoho ľahkých nemocí stáva sa u obecného ľudu nášho nebezpečnými, ba často smrteľnými preto, že ich odvrátiť chce protivnými liekami domácimi, medzi ktorými záhubná pálenka prvé miesto zaujíma. Vieme o smutnom príklade, že nerozumná matka dieťaťu svojmu, hnačku od zúbkov majúcemu, dala trochu pálenky s červeným korením, a o 3 dni bolo po nebožiatku. Hnačka od zúbkoch (diarrhoea a dentitione) je úkaz prirodzený, ktorý pomáha dieťaťu, boľavé vydieranie sa prvých zúbkov pretrpeť; lebo sama príroda spodkom tela odvádza látky, ktoré by do hlavičky dieťaťa udreť a nebezpečné ochorenie zapríčiniť mohly. Za prvých tedy 5 do 7 dní, okrem bedlivej opatery dieťaťa, netreba nič proti tejto hnačke robiť; akby ale dieťa už slabnúť počalo, treba mu dať rýže (rajsu) v mlieku uvarenej, ktorú sme trošku práškom oriešku muškátového posypali; na ten pád ale, žeby hnanie do 10 dní trvalo a začalo sa na krvavé meniť: nevyhnutne lekára privolajme.

Hnanie. Stopky a zrnká hrozna, a to najmä čierného, istú čiastku lúžna či triesloviny (Gerbsäure) v sebe držia; lekárský výťah triesloviny volá sa tannin-om a poneváč vnútornosti nášho tela sťahuje, slúži najmä ku pristaveniu silného hnania spodkom. Na tomto základe spočíva všeobecné domnenie, že víno červene slúži proti hnaniu, najmä ak so škoricou alebo iným korením prevarenó bolo. To síce pravda je, že tento liek domáci v mnohých pádoch dobre poslúži; predsa ale musíme dodať výstrahu strany pozornosti pri užívaní jeho; lebo akby hnanie spojené bolo so zapálením vnútorností, pridali by sme s vínom okoreneným ohňa nového: veľmi ľahko nebezpečné zapálenie drobov (čriev) alebo práve úpaľ a smrť nasledovať môže. Podobne i každodenné pitie červeného vína škodlivé je pre tých ľudí, ktorí už i tak na zatvrdliny spodného tela trpia, preto že tento neduh sťahovaním tela rozhorčuje. V jednom ale páde má červené víno všeobecnú liečivú platnosť pre zdravých ľudí, totiž pri požívaní neznámej a nechutnej vody; lebo prídavkom trošky červeného vína do vody môžeme jej škodlivé pôsobenie zlomiť, alebo aspoň tak zmierniť, že z jej pitia zlé následky pre zdravie tak ľahko nepovstanú.

Hrdla bolenie v čas nádchy. Pri chladných plúšťach podzimných okrem dietok i silnejší ľudia dostávajú nádchu, obyčajne s bolením hrdla spojenú. Udržaním sa v teplej izbe za dakoľko dní prestane nádcha sama od seba; s ňou ale spojené bolenie hrdla rozohnať môžeme týmto jednoduchým, i na nás samých už viac razy vyzkúseným liekom: vezmime štvrť hárku mäkkého pijavého papieru (tak zvanej bibule), do jakého kupci menší továr zakrúcajú, složme ho vo štvoro do takej šírky, jakú máva šatka muzská k okrúteniu hrdľa, nakvapkajme na ten papier loja zo sviečky, až by tato masť celý papier prenikla, zohrejme ho pri ohništi alebo pri peci v izbe, dajme za vlažna okolo hrdla a obviažme väčšou šatkou. Keď si večer ľahneme s týmto lojovým „flajstrom“ na hrdle: obyčajne už do rána bude bolenie hrdla patrne prelomené, a ztratí sa pri ďalšom jeho nosení v krátkom čase. Poneváč ale teplé telo veľkú čiastku masti cez noc do seba vpije: ráno a večer namastenie bibule obnovíme.

Hostec. Podľa nášho prostonárodného názvu je hostec choroba členkov tela, či na nohách (podagra) či na rukách (chiragra), povstávajúca z nečistoty tam nashromáždenej, ktorá potom zapálenie a citlivú boľasť zpôsobuje, takže mnohý chorý ani z miesta hnúť sa nemôže. Proti hostcu má švédsky ľud obecný veľmi jednoduchý a výborne pôsobiaci prostriedok; je to na prach potlčená, do ľanového vrecúška zašitá soľ kuchyňska, ktorú čas po čase zohriať, a na boľavú čiastku tela prikladať treba. Hostcová boľasť zmierni sa v krátkom čase, a po ďalšom upotrebení toho lieku prestane. Keď soľ vo vrecúšku (pár ližíc) už 12 krát zohriata bola: treba ju novou zameniť, poneváč v tej starej nachodí sa už vraj chorobná, z tela vytiahnutá látka; preto i táto soľ nemôže sa k žiadnému cieľu ďalej (ani len pre osolenie krmu ošípaných) upotrebiť, ale musí sa na hnoj vysypať. Proti hostcu užívajú vo Francúzsku i červenú kapustu. Jeden pruský lekár podáva túto zprávu: Domový otec ležal chorý v lámavici (hostcovitých boľasťach) a domáci liečili ho červenou kapustou následovne: Listy i hlúby posekajú sa na drobno, a táto miešanina varí sa potom tak dlho, ažby sa rozvarila jakoby na kašu. Táto rozvarená kapusta prikladá sa v handričke na holú boľavú čiastku tela tak teplo, jako to chorý zniesť môže, a obnovuje sa, až by boľasti celkom prestaly. Na svojé otázky lekár dostal odpoveď: že je to v severnom Francúzsku všeobecne upotrebovaný a síce nepochybný liek domáci.

Hnanie dietok odstavených. Malé dietky, od materinského mlieka odstavené, upadajú do choroby hnania spodkom, ktorú matky obyčajne za „pracovanie k zúbkom“ považujú: ale príčinou choroby je rozdiel matčieho a kravského mlieka, ktorým potom krmené bývajú. Pravda je síce, že i to pracovanie k zúbkom býva s hnaním spojené, ktoré ale k poľahčeniu slúži, kde naproti tomu spomenutej chorobe nejedno dieťa v obeť padne. Aby tedy odstavené dieťatko neochorelo, nech sa kravské mlieko najprv odvarí, aby mastnejšia látka jeho v pobobe kožky na vrch vysadla; potom sa mlieko sleje a osolí tak, aby sme na jednu obyčajnú čiašu (šálku) mlieka soli na koniec noža vzali. Silnejším dietkam môže sa tento náhradný pokrm viac osoliť.

Hniloba krve. (škorbut) Následkom biedy a nedostatku všelijaké choroby ukazovať sa počaly, menovíte škorbut; sdelíme tedy, čo nám prevel. pán Bednarovič v obšírnejšom dopise o chrene a jeho liečivej sile v škorbute píše: Chren je v lekárstve dobre zapísaný, menovite k odstráneniu choroby, do ktorej ľudia následkom biedy hladovej upadajú. Je to škorbut či hniloba krve, ktorá sa najmä na odmäklých jásnach (ďásnach) prezradzuje; túto chorobu aj v nemocnicách obyčajne len užívaním chrenu a kyslej kapusty, jestli neodstraňujú, aspoň zmierňujú a obľahčujú; čo teda v pobobných pádoch nemoce odporúčame.

Hlísty u detí. Pri malých dietkach povážlivé chorobné úkazy povstávajú, keď pobúrených hlíst nemôžu sa zbaviť. Jednoduchý domáci liek v takomto páde bude: dajte vypiť chorľavému dieťaťu trochu sladkého mlieka, ktoré sa s česnákom uvarilo. Jestli by však zpomenutý liek nepomohol pri starších deťoch, nechajme ve 2 litroch borovičky asi za desať krajciarov šafránu 3 alebo 4 dni močiť, z ktorej prípravy dajme deťom každý deň na lačno za jednu jedácu lyžičku vypiť; a to čiňme pokiaľ badáme u deťí hlísty.

Hlavy bolenie. Kto často na bolenie hlavy trpieva, istotne mi prisvedčí, že táto svízeľ i trpezlivého človeka neobyčajne zmoriť môže. Koho by také bolenie potkalo, nech utlčie trochu cukru na prach a týmto práškom nech posype si hlavu tak, aby sa on pomedzi vlasy na samú kožku tela usadnul; potom vezmi biely plátenný ručník, zaviaž si hlavu doňho „na babu“ a ulož sa do postele. O krátku chvíľku nasleduje spánok a po precítení vstane človek bolenia hlavy sprostený, v obnovenej čerstvosti tela i ducha.

Jásna krvavé. Mnohé osoby obojeho pohlavia sú podrobené citlivej slabosti jásen, takže z najmenšieho pritlačenia, ku pr. medzi samým jedením, počnú jásna krvácať; samé zuby ale rozkývajú sa v tom neduhu povážlive. Toto krvácanie jásen býva príznakom viac menej zkazenej krve, a tak požaduje v ťažkých pádoch bedlivú pomoc lekárskú: z počiatku ale odstrániť sa môže upotrebením čerstvých lístkov šalviových, ktorými treba častejšie jásna ponatierať. Zprvu síce jásna budú krvácať, následkom pritlačenia toho, ale ono, keď tieto mäsité čiastky pod šalviovým lístkom posilnia sa, bude pomali utichovať, až svojím časom úplne vystane.

Jatrá. Najznámejšia choroba, ktorá prezradzuje nemocný stav jatier (pečene), je žltačka či žltá nemoc, preto tak nazvaná, že chorému človekovi „bielo v oku“ a potom i celá tvár viac menej žltú barvu na seba bere. Obyčajné liečenie tohoto neduhu je: napľuť tak nevedomky chorému do tváre, nuž vraj zatrasenie všetkých vnútorností, z nemilého pozdravenia toho pošlé, v jatrách zastarelú žlč pohne a nemoc vyhojí. Možno, že nekto po tej kúre vyzdravel; iste ale nie následkom slín do tváre obdržaných, než pôsobením iných, hádam neznámych okolností. Lepšie bude upotrebiť nasledujúci, vo Francúzsku i od lekárov s najlepším výsledkom upotrebovaný prostriedok. Nútrok čerstvého surového vajca, bielok i žĺtok spolu, roztre sa s troškou vody, a chorý požíva z tej riedkej kašičky viacrazy cez deň po kávovej lyžičke. V krátkom čase počne sa žltá barva na tvári tratiť, potom nastane pravidelná „stolica“, a tak je po nemoci.

Jazyk. Bezpochyby už mnohý z laskavých čitateľov sám na sebe zpozoroval, že po užití istej ovociny dostal na konci jazyka boľastný, za pár dní trvajúci pocit, jehož príčinou sú drobné, načervenasté pupienky. Tento účinok pozoruje sa na podletí pri čerešňách, o veľa častejšie ale v jaseň sa slivách trebárs ktorého mena. Pri čerešňách myslelo sa, že ich „húsenice obliezly“ a ostie kožky svojej na nich ponechaly, ktoré potom jazyk dopichalo; poneváč ale v jaseň už húseníc nebýva, keď táto nehoda častejšie povstáva: musí ona z inej príčiny pochádzať. Podľa novejších zkúseností spomenutá nehoda príčinu má vo škodlivých, v čas horúčostí, povstávajúcich výparoch zeme našej, ktoré srazia sa v rannej hmle na ovocinu. Preto radno je, keď trebárs ktorú ovocinu, rannou hmlou alebo rosou navlhlú požívať chceme, utreť jej površie čistou tkaninou. — Ba čo viac, novejší dobytčí lekári tejto hmle a rose pripisujú i pôvod choroby papule a paprčkov, ktorá ukazuje sa na rožných hovädách obyčajne pri konci leta.

Krvotok z pľúc. Zalievanie krve z pľúc je, jako známo, choroba veľmi nebezpečná, keď človeka zachváti tam, kde pomoci nieto hneď pri rukách. V tomto páde odporúča sa terpentínová silica (špiritus), ktorú v každej lekárne dostaneme; 20 do 25 kvapiek, podľa telesnej sily chorého (ale prosíme na to dať pozor, že o kvapkách hovoríme), do pohára čerstvej vody zamiešaných dá sa chorému vypiť a krvácanie skoro v okamžení prestane. V domoch, kde sa podobný chorý nachodí, mal by sa tento liek vždy pohotove držať; ba i do poľa a na cestu mal by ho chorý so sebou brávať.

Kašeľ malých dietok. Pri nastávajúcich podzimných pľúšťach budú i tak zvané „somárske kašle“ panovať, proti ktorým tento jednoduchý, každému prístupný liek domáci poslúži: obyčajná cibuľa pokrája sa na kolečká a potom ju v čistej rajnici (randlíku) na žeravé uhlie tak dlho postavíme, ažby sa vo svojej vlastnej štiave prstom pohybovať dala. Keď je cibuľa tak trochu prepražená (ale nie vypražená) zakrúti sa do plátennej čistej handričky a priloží sa na stupäje (šlapky) chorého dieťaťa tak vrelá, jako to len zdržať môže. Málo za tým dieťa obyčajne zaspí a do rána je sila kašľu prelomená, ktorý o niedlho celkom prestane.

Kašľanie krvou. Proti krvotoku z pľúc pošlému už sme povyše veľmi prospešný liek pre odstránenie okamžitého nebezpečenstva odporúčali, aby sa chorý krvotokom nezadusil; teraz ešte spomneme výborné domáce lekárstvo, o ktorom povestný nemecký lekár dr. Hoffmann tvrdí, že ním veľmi zastaralé kašľanie krve šťastne vyliečil. K tomu cieľu istú mieru kozieho mlieka (ku pr. jeden liter) pridaním jednej štvrti čistej studničnej vody rozriediť, túto miešaninu zvariť, medom osladiť a možno najčastejšie cez deň popíjať prikázal, čoho následkom veľmi nebezpečne chorí ľudia vyzdraveli.

Krtičky. Podľa ruských časopisov má byť odvarok z kaliny (Viburnum opulus) znamenitý liek proti krtičkám či škroflôm; k tomu cieľu treba konce konárikov s ovocinou jej v peci, a síce v hrnci dobre zakrytom variť, z ktorého odvarku chorý každodenne ráno a večer po kalíšťoku užije. Škoda, že neudáva sa: jak mnoho kalín a istú mieru vody vziať treba?

Kameň. Vlásky šúľkov kukuričných usušia sa a odvarok ich pije chorý na spôsob iného čaju (thé). Prvú zprávu o tomto lieku zdelily španielské časopisy s dodatkom, že on z jednoho španielského kláštora bol na verejnú známosť daný.

Kiahňa v tvári (ruža). Pán Juraj Šoltýs rozpráva: „Pred dakoľko roky ochorela moja dcéra následkom silného nastydnutia na ružu v tvári, ktorú jedon ináče zkúsený lekár za dlhší čas bez výsledku hojil, až mi napokon (keď už chorá ani nevidela, ani nepočula) povedal, abych bol k najhoršiemu pripravený, bo vraj neomyľne zapálenie modzgov nasledovať bude. Málo zatým vkročí horár, Andrej Balko do izby, a vidiac prestrašenie domácich, dopytuje sa na príčinu. Keď počul o kiahni (ruži), hneď ma začal potešovať: ‚Nič sa nebojte, pane B.! ja chorú vyhojím; dajte len medu a vínovej silice (liehu, špiritusu) doniesť.‘ Zprvu som sa zdráhal, vediac, že namáčanie ruže za nebezpečné držia; ale mi horár dodal smelosti, že vraj med najprú tam natre, kde škodiť nemôže. Natrel teda môj milý horársky lekár medom spodnú čiastku líca a pod uchom, potom ustrihnul handričku ľanového plátna tak veľkú, jako bolo miesto medom natrené, zmočil ju do silice, dobre vyžmýkal a položil na čiastku tela medom natrenú. O chvíľu povie chorá: ‚Už ma tam nebolí, kde to mám natrené!‘ Tým výsledkom osmelený dovolil som celú tvár medom natreť a handričkou do silice zmočenou a vyžmýkanou pokryť: a hľa, chvála Bohu! o hodinu bolo po všetkej boľasti, tvár značne obelela a kiahňa sa v krátkom čase vyhojila. Ešte raz opakujem: že handričku do silice zmočenú treba dobre vyžmýkať a len tú čiastku tela ňou zakryť, ktorá je medom natrená.“

Kameň. Med z lipového kvetu pošlý, potom ale na medovec vyvarený, považuje sa v Rusku za nepochybný liek strašnej a boľastnej choroby kameňa. Nie len sám tento med, ale i medovec z neho pripravený nosí meno „lipec“, a čím starší je, tým bude i väčšia sila jeho. V meste Vittebsku môže človek i storočný lipec dostať, ale pravda jedna pollitrová sklenica stojí 5 alebo 6 dukátov. — Ešte podotkneme, že lipec, rozumieme tu med z lipového kvetu, skoro bielu barvu máva.

Krve prečistenie. Divná vec, že na Slovensku, kde toľkí „prostonárodní bylinári“ a síce aj v sukňách jestvujú, všeobecne známa, v každej skoro zahrade a na každej lúke prichodiaca pumpava (pupava, pleška, pampališka; Leontodon taraxacum; Löwenzahn) takej uznalosti nemá, jakú ona pre liečivú silu svoju zasluhuje. Lístky má, jako známo, zúbkovaté, ktoré na zemi rozprestrené ležia; tieto náhorkasté lístky sú opravdivé čistidlo krve, keď ich na jar spôsobom šalátu užívame. Štiava z lístkov vytlačená a častejšie cez deň tak užívaná, aby sme denne 4 loty zpotrebovali, slúži prevýborne proti zastaralým nečistotám na koži a zatvrdnutiu spodného tela; ba aj v záduchu na prsách a proti obyčajnej zimnici ukázala sa byť liečivou. Dajme sa tedy aspoň do šalátu!

Kôstky čerešňové. Známo je, že mnohí ľudia čerešne s kôstkami jedia, dávajúc tým príčinu k nebezpečným zatvrdlinám spodného tela, ktoré už nejednoho zo života vyprevadily. Iní zase jedia i hrušky a jablká s jadrami, ktoré spolu s ovocinou požváchujú; ba daktorí roztĺkajú kôstky moruliek a breskýň, aby ich zrnká popaškrdili. Každé síce ovocné jadro má v sebe niečo hrozného jedu toho, ktorý v lučbe názov psotniny (Acidum cyanicum; Blausäure) nosí; pár kvapiek toho jedu usmrtí človeka okamžite, jakoby bol hrom doňho udrel; najviac ale toho jedu majú breskyňové jadra, a my sami známe príklad, že deti už po užití 5 alebo 6 breskyňových jadier na smrť pochorely, a len následkom rýchlej pomoci lekárskej (vracaním) pri živote zachované boly. Z ostatných jadier nepochádzajú síce hneď tak nebezpečné výjavy; ale telo predsa trpí; a preto pred jedením všetkých jadier bez výnimky, vyjmúc lieskové a vlaské orechy, týmto vystríhame.

Kolika. Vezmime plachtu z mäkšieho plátna, zmočme ju do horúcej vody, vyžmýkajme a tak priložme na brucho nemocného; ba dobre bude okrútiť ju okolo tela a chorého náležite prikryť; keď ale plachta už ochladúva, poznovu treba ju zmočiť a udaným spôsobom na telo priložiť. K tejto vonkajšej pomoci ešte túto vnútornú pridáme: Čistú potočnú vodu treba zvariť a cukrom osladiť: z tejto nech pije chorý čo najviac, a trapná boľasť koliky utíchne v krátkom čase. — Kdeby čistej vody potočnej nebolo pri rukách (alebo pri chorých dietkach), treba spraviť odvarok z rasce (kmínu), tiež ho cukrom dobre osladiť, a za vlažna dať chorému popíjať.

Krtice (škrofle). Krtičky či škrofle sú zpuchnuté žlázy (Drüfen), ktoré obsahujú v sebe jakoby ložisko nakopených chorobných látok, ktorých lučbársku povahu opisovať neidem, chcejúc len prostorozumne pokázať na príznaky a spôsob liečenia otaznej choroby, ktorá i dedičnú trváčnosť máva. Od škrofulósnych rodičov nakazia sa i deti, buď hneď provopočiatočne, alebo nemoc vyrazí sa vo veku pohlavnej dospelosti (pubertas), ba čo viac i v pozdejšom veku. Hlavnými príčinami vypuknutia škroflov sú obyčajné: nedostatočné alebo veľmi slabé sily trovenia žalúdka, neprimeraná chôva; hlavne ale požívanie výlučne rastlinných, hrubých múčnych, slovom ťažko stroviť sa mohúcich pokrmov. K tomuto padajú ešte značne na váhu: vlhké byty, úzke a vlhké doliny, nepriedušné, zkazeným povetrím naplnené miestnosti, jako sú: fabriky, rukodielne, žaláre a iné ľudnaté ústavy, čerstvému vzduchu menej prístupné bane atď. Všetko toto je úrodným poľom pre škrofle. Humboldt povedal: nedostatok atmosférickej elektriny (hromoviny) napomáha rozvoj a pokrok škroflov, jako i zlý odev a zanedbanie čistoty na koži celého tela. Zovnútorné príznaky na tele škrofulósnych ľudí zjavujú sa v nasledujúcej podobe: veľká hlava, tľopkavé čelo, rozšírené zorničky, vyduté líca. — Osoby tymito príznaky povstávajúcich škroflov napadnuté, trápi obyčajne dlhotrvanlivá nádcha, kašeľ, zapalenie očí, nákožné výsipky, neporiadné travenie a vylučovanie výkalov. U mnohých zjavuje sa i náramná pažravosť, sprevádzaná so zmáhajúcou sa chudosťou tela a mutným močom. S pokračovaním tejto choroby rozširujú sa i jej príznaky (symptomy) a následky nepravidelného zužitkovania chôvy. — Pri malých deťoch ukazujú sa veľmi často hlisty; vidíme ďalej nabehnuté brucho, zchudnuté svaly; žľazy na hrdle (krku) a pod pazuchou sú zväčšené, totiž počiatočne zapáľa sa a prechádzajú vo hnojenie. Po takomto krátkom nástinu choroby povstáva otázka: jako dajú sa liečiť a vykoreniť krtičky? Obyčajne odporúčajú sa k tomu: záživná potrava, dobré pivo, červené víno, čisté povetrie, nadovšetko ale škrofle ničiace kúpele.

Krč žalúdkový. Krčovité, veľmi boľastné sťahovanie žalúdka, jemuž mnohé osoby podrobené sú, najmä po užití daktorého ťažšieho jedla, prestáva síce po dlhšej dobe samo od seba; nemilá boľasť ale uľaviť sa môže v krátkom čase týmto jednoduchým spôsobom: vezmime pol žajdla celkom suchého ovsa, upražme ho v železnej panvici nad žeravým uhlím, pri neprestajnom miešaní na toľko, aby brunastú (gaštanovú) barvu prijal na seba; potom vsypme ho za horúca do plátenného vrecúška a priložme tak teplo, jako pretrpeť môžeme na „žaludkovu jamku“ pod prsiami; nuž v krátkom čase boľasť pominie. Akby ovos už vystydnul a boľasť nebola by ešte pominula, zohreje a priloží sa poznovu.

Korytnická voda. Po celej vlasti našej známa je voda korytnická v liptovskej stolici, ktorá ohľadom na zdravie človeka v rozličných pádoch blahodarne účinkuje. Tejto vode podobná, ba práve tak liečivá, jako oná korytnická, nachodí sa v horách nemecko-lupčianských v Liptove, menovite v Železnom. J. P. trpel od deviati rokov na kašeľ, ktorého žiadnymi liekami sprostiť sa nemohol; až po bedlivej zkúške hlavný stoličný lekár liptovský, vidiac, že kašeľ pána J. P. pochodí od zlatej žily, radil mu korytnicu, a na jeho upozornenie schválil i Železnô. J. P., vyše sedemdesiatročný starec, po tri letá použijúc túto radu, a vše s veľmi dobrým výsledkom, lebo kašeľ ten tam prestal. Ktokoľvek tedy na zlatú žilu trpí, a jej nemilé nápady cíti, jestliby v Korytnici miesta nemal, alebo keby mu bolo tam pridraho: nech ide do Železného, lebo k nemu je každému, i nezámožnému, prístup svobodný za ľavnú cenu; lenže chôvou sám zaopatriť sa musí. Komu ale ľúbi samotnosť sa: tu ju má v tom rozkošnom údoli úplnú.

Krv očisťujúca rastlina. Skoro na jar počína všade na lúkach, medzi krovinámi a po horách kvitnúť bylina, pre bľado-žlté, na jednom stebielku vysiace kvety svoje, na Slovensku kašičkou nazvaná (niekde: prvosienka, kropáčik, Petrove kľúčiky atď., primula veris; Schlüsselblume), ktorá znamenité liečivé sily v sebe drží. Ona je jakoby k tomu stvorená, rozháňať kašle a nádchy, ktoré napadajú ľudí v čas priechodu zimy do jarý. K tomu cieľu treba uvariť čaj (thé) z čerstvých lístkov kašičkového kvetu, a chorý nech ho vypije ráno i večer vlažný (mierne teplý). Už samé častejšie privonávanie ku kvetu kašičkovému odpúdi slabšie nádchy. Ale spomenutý čaj z kvetu i nečistotu krve vyháňa; preto je výborným liekom i pre malé deti, ktoré z ostrosti krve chrasty v tvári alebo na hlave majú. Najväčšej vážnosti požíva táto rostlina v Anglicku, kde mladé jej lístky v apríli napospol miesto šalátu jedia, aby si vraj krv „na celý rok“ očistili.

Krve zastavenie. Dlhotrvanlivé krvácanie z rán soslabí síce i dospelého človeka; pri mladých ale dietkach ono je na prosto nebezpečné. Staré ženičky, ktoré „poznajú zeliny“ užitočné, radia proti dlhokrvácajúcim ranám: prikladať na ne posekané lístky povšechne známej rastliny myší chvôstik (rebríčok; Achillea millefolium), ktorá pre túto vlastnosť svoju nosila meno: tesárskej byliny, poneváč tesári vo svojom remesle sú nebezpečným ranám, ku pr. zaťatie do vlastnej nohy, vystavení. Ale krvácanie môže byť tak hojné a trvanlivé, že ani kašička z posekaných lístkov rebríčkových nespomôže, alebo aspoň krv tak skoro nepristaví, jako nutná potreba vyhľadáva. V takýchto súrnych pádoch výborne slúži liek z apatéky, tak zvaný chlorid železitý (Eisenchlorid; Oxydum ferri muriaticum); dakoľko kvapiek na ranu pustených hneď pôsobí, že krv sadne sa a drobné žilky tak zatvorí, aby krvácať prestaly. Tento liek pomohol i pri pádoch celkom desperátnych; radno by teda bolo, držať ho doma v dobre zapchanej skleničke pohotove.

Kostí choroba. Často spomínaná anglická choroba, vedeckým menom rhachitis nazvaná, je choroba kostí mladých, obyčajne dvojročných dietok, ktorá skoro len vo veľkých mestách panuje. Záleží ona v tom, že kosti, ktoré by maly vždy viac a viac tvrdnúť, veľmi zmäknú a následkom zrastu i ťarchy dieťaťa, ktoré na nohy chapať sa počína, skrivejú. Po samom predku zmäkne kosť v tyle (zadnej čiastke hlavy; Hinterkopf), čo je prvým, často jediným znakom tejto choroby; pozdejšie nohy skrivejú a kosti v priehyboch zbutnejú. Vo vyššom stupni choroby zmäkne i prsná kosť s rebrami, čoho následkom prsnú kosť z oboch bokov splaskne a vyduje sa ku predu. Ba i sánky, to jesť spodná škraň, skrivia sa v ďalšom behu choroby a zuby dostávajú nepravideľnú polohu. Napokon skriví sa i chrbtová kosť, čo ale stáva sa iba v najkrajnejších pádoch. — Príčina toho zmäknutia kostí je: že ony nedostávajú z krve dostatočné množstvo vápennej, k utvrdeniu kostí slúžiť majúcej soli. Jak veľkú úlohu hrá vápno v organisme (ústroji) ľudskom, videť najlepšie pri tejto chorobe, tak i sliepky, ktoré nedostávajú alebo nemôžu dostať potrebnú koľkosť vápna do seba, nenesú vajcá s tvrdou škrupinou. — Deti rhachitické treba preložiť čím skôr z mesta na vonkov, a treba ich tam do piatého, šiestého roku držať. Chôva ich má záležať hlavne z mäsa. Okrem toho značnú liečivú silu má rybací olej (Leberthran), ktorý za čas nad železnými pilinami stál. Z tohoto oleja dáme deťom, dva, tri razy cez deň, za jednu stolovú lyžicu užiť.

Kyselina mravenčia. Obyvatelia škótskych vrchov upotrebujú proti lámavici údov nasledujúci jednoduchý spôsob liečenia: Primerane veľký kus flanellu zahrabe sa do hniezda čiernych letných mravencov, a ponechá sa v ňom za deň a noc, aby výpary mravenčej kyseliny doňho vtiahnuť sa mohly. Takto pripraveným flanellom okrúti sa boľavý úd tela, obviaže sa plachtou a ponechá sa tak, až by lámanie prestalo. V páde nezdaru prvej pomoci, treba ju opakovať. Výborná liečivá sila mravenčej kyseliny, najmä v chorobách hostcovitých (z nastydnutia pošlých), lenže prirodzeným spôsobom v zime upotrebiť sa nemôže. — Tomuto nedostatku odpomohlo sa tak, že lekárnici pripravujú mravenčiu kyselinu, to je silicu (Spiritus formicarum), ktorá upotrebuje sa k natieraniu, hostcovitými boľasťmi trápených údov tela, v trebárs ktorej dobe roku. Toto držali sme za potrebné pripomenúť.

Klbáskový jed. Všetky potravné články z bravčového mäsa držia sa iba v zime a na suchom mieste dobre; v protivných okolnosťach počnú sa menovite klbásky a jadernice v ňutri svojom kvasiť, čoho následkom v nich povstáva pre človeka smrteľný jed klbáskový (Burstgift). Tejto nehode sú ale najviac podrobené klbásky údené, ak blízko ohňa visely v teplejšom povetrí, a vôbec nedostatočne vyúdené boly. Upozorňujeme tedy každého, komu zdravie a život milý je, aby žiadnu klbásku alebo jadernicu nepožíval, na ktorej pozoruje sa i len máličko kyslej alebo horkej od korenia nepochádzajúcej chuti.

Kašeľ. Následkom neprajnej povetrnosti marcovej rozmáhajú sa kašle na všetky strany, proti ktorým nasledujúci liek domáci odporúčam: Jestliže kašeľ skutočne pochádza od nastydnutia, nech užíva chorý ráno „na lačné srdce“ ľanový olej s kapustnou polievkou, a to nech potom, trebárs by obyčajne povšedné jedlá požíval, nech viac razy cez deň opakuje. Mňa kašeľ raz tak moril, že som za 5 týždňov skoro nič nespal, a po krátkom užívaní lieku toho mal som už v noci úplný pokoj. To isté zkúsili mnohí iní, ktorí moju náradu nasledovali.

Kožka rozpukaná na rukách. Tejto nehode podrobené sú najmä osoby ženské, častejším praním spodných šiat zaneprázdnené; za liek výborne slúži práve tá látka, ktorú potrebujú po svojej práci k úplnému vystrojeniu praniva, a síce škrob (krochmel). Upotrebuje se takto: Boľavé ruky treba v čistej vode dobre vyumývať a utreť, zatým ale, keď ešte trochu vlhké sú, posypú sa ruky škrobom, na veľmi jemný (fajnový) prášok potlčeným, čoho následkom boľastné pálenie hneď prestane, po častejšom ale opakovaní lieku toho zahojí sa dopukaná kožka na rukách celkom.

Krku zapálenie. S priechodom roku od zimy do podjaria objavujú sa najmä pri chladných pľúšťach, početné pády zapálenia v krku (anginy), proti ktorému odporúčam tento vyzkúšený liek domáci: Vezmi za obyčajnú lyžičku čistého terpentinového oleja, k tomu kúsok medu, veľkosti lieskovca; zahrej to mierne a rozmiešaj oboje spolu náležite. Zatým postav pred seba zrkadlo, stlač si jazyk lyžicou dolu, a kde v krku vidíš červené zapálené miesto, natri to malým pierkom, do tej (medovo-terpentinovej) miešaniny zmočeným. To budeš opakovať každú pol hodinu, a hneď prvý deň osvobodíš sa od strašlivých následkov zapálenia toho. Rozumie sa, že to natieranie i cudzia ruka vykonať môže.

Kávu umývajme pred pražením! V obci Hőgyészi ochorela celá rodina s patrnými príznakmi otrávenia, a len rýchlej pomoci lekárskej ďakovať sa dalo, že odstránily sa ďalšie následky tejto nehody. Príčinou otrávenia bola káva. Otázny zaiste továr vtedy má najlepší odbyt, keď barva jeho je nazelenkavá, ktorá považuje sa od mnohých jako znak dobroty. Nesvedomití kupci barvia teda surovú kávu škodlivými zelenými barvami, aby im lepšie šla od ruky. Poneváč ale príklady takýchto pádov otrávenia sú prepočetné; tedy každá opatrná matka domová mala by to mať za nevyhnutné pravidlo: všetku surovú kávu pred pražením umyť a usušiť. Uvidíme často, jak ohavná voda pochodí z umytia toho, a tie hnusné prídavky varíme s kávou! Treba tu zjavne poznamenať, že umývaním surových zrniek kávových, potomná dobrota samého odvarku kávového ani najmenšej újmy netrpí.

Kašeľ. V istej dobe roku vidíme všade na okopnených, hlinastú zeminu majúcich roľách veľké, po zemi rozložené, od spodu pobeľavým vláknom pokryté listy, a žlté, asi na dlaň vysoké steblo majúce kvietky povšechne známeho podbelu (niekde: podkovka, devätsil atď., Tussilago farfara), jehož liečivá sila i medzi obecným ľudom je od dávnej doby známa. Cela táto rastlina: koreň, listy i kveť, obsahuje pri trpkej síce, ale príjemnej chuti mnoho slizu (šlajmu), ktorý na dýchacie ústroje nášho tela, silným podjarným kašľom a inými neduhami napadnuté, veľmi dobre pôsobí, z ktorej príčiny otázna rastlina i vedecké meno svoje Tussilago (z latinského slova tussis „kašeľ“) obdržala. Obyčajne užíva sa jeho odvarok z čerstvého lísťa, na spôsob čáju (thé). — Týmto liečivým pôsobením stojí po boku bieleho slezu (Althea officinalis).

Jako všeobecne známo, pochádzajú kašle z rozličných príčin, medzi ktorými najčastejšia leží v ročitých premenách povetrnosti pozde v jaseň a na podjari. Proti týmto podjarným kašľom odporúčam ct. obecenstvu, z vlastnej zkúsenosti nasledujúci jednoduchý prostriedok: Vezmime dobrého chrenu, očisťme ho s vrchu náležite a rozrobme na kuchyňskom trielci (struhadle) na drobno, dajme ho do kávovej šálky, primiešajme ta lyžicu cukru a rozmiešajme všetko ešte dobrým vínovým octom na toľko, aby podobu omáčky k mäsu obdržalo. Liek tento necháme zakrytý na chladnom mieste stať, a užijeme z neho každý deň, ráno na lačný žalúdok a večer pred samým spaním za kávovú lyžičku: nuž v krátkom čase bude kašeľ odstránený.

Druhý už od 25 rokov u istej rodiny s najlepším prospechom užívaný liek proti kašľu je: na 1 lot sladkého dreva vezme sa takže 1 lot lístkov senesových, z ktorých vyberú sa stopky; dálej pol lota sirky, pol lota anýzu (onaisu) a päť lotov bieleho kandisového cukru (cukrkandlu). Všetky tu spomenuté látky, na jemný prášok potlčené, smiešajú sa dobre spolu, a chorý užíva potom z prášku toho ráno a večer, a síce dospelý človek za kávovú lyžičku, deti ale za pol, alebo i len za štvrť lyžičky, podľa ich rozličného veku, po 4, najviac po 8 dňoch bude chorý od kašľu osvobodený.

V mnohých rodinách upotrebujú zas proti somárskym kašľom s dobrým prospechom: Vezmime čiernu zimnú reťkovku, obrežme jej vršok, a vyberme ostrou bľachovou lyžicou toľko mäsa von, aby dľa veľkosti reťkovky hodná priehlbina povstala. Do tejto jamky vložíme na drobno potlčený žltý cukor kandisový, v každom skliepku predajný, pokryjeme reťkov tým odrezaným vrchnačikom, a necháme ju v izbe pokojne stáť, až by sa z reťkovkovej štiavy a kandisu syrupu podobná látka spravila, čo pri veľmi silných reťkovkách už po 24 hodinách nasleduje. Z tohoto syrupu požíva chorý na „lačné srdce“ ráno, potom hodinu pred obedom a hodinu po večeri, alebo i pozdejšie pred samým spaním za kávovú lyžičku. Po vyprázdnení jednej reťkovky vezme sa druhá čerstvá.

Nemecký lekar, dr. Most, odporúča ďalej proti výš udanému kašľu: Hlávočky cesnáku očistia sa od ich tenulinkej kožtičky, a potom utlčú sa v mažiare na kašičku; túto dáme do čistého plátenka a tak vytlačime z nej štiavu cesnákovú. Túto štiavu treba dieťaťu, ten „somársky“ kašeľ majúcemu, dobre natreť na noc stupäje (šľapky) na nohách a tak zvanú žalúdkovú jamku niže prsnej kosti; nuž pokojnejšie spať a po opakovanom upotrebení tej pomoci kašeľ konečne ustávať bude. I proti kašľu dospelejších osôb, z nečistého (šlajmom či slizom zaneseného) žalúdka pošlemu, odporúča dr. Most často jedenie cesnáku.

Výtečný dr. Scherer † odporúča a radí: uvarme pre nemocného toľko mlieka a v ňom drobných čiernych hrozienok, koľko nemocný po troške cez deň potrebovať bude, nuž kašeľ aj s jeho zbytočným slizom sa ztratí (mienime liek tento častejšie cez deň vlažný užívať).

Pred jedným vekom ľudským žil v Prešporku chýrečný mestský lekár, ktorého meno nič nerobí k veci, ktorý vyhlasoval mrkvu za najzdravší ľudský pokrm, a podľa toho učenia musela byť i mrkva čo príbavka (Dorka povie cušpais) v zime v lete na stole jeho. Mrkva ale i na prosto jako liek užívať sa môže, a síce v podobu lekváru, ktorý pripravuje sa takto: Z mrkvy, na kuchyňskom trielci (strúhadle) rozdrobenej, vytlačí sa štiava (zaft), a táto varí sa potom v čistej nádobe tak dlho, až by podobu lekváru vzala na seba. Tento lekvár je výborný liek proti všetkým zastaralým kašľom, keď chorý viackrát cez deň, menovite ale na lačné srdce (z rána pri prázdnom žalúdku) po kávovej lyžičke užívať bude. Menovite malým dietkam je tento liek milý.

Krk zapálený. Jakonáhle zpozoruješ nemoc zapálenia hrtáňa, hľadaj ihned hniezdo vlastovičie a prikladaj ho, v teplom mlieku rozdrobené, chorému na hrdlo; keď k tomuto, alebo v páde, žeby hniezda nebolo k dostaniu, i slaninky alebo chrenu použiješ — dobre spravíš.

Krvácanie rán zastavíme, keď do vriacej vody namočenú bavlnu priložíme na patričnú ranu. Výsledok docielime jednoduchého tohoto lieku prekvapujúci i v tom páde, ked máme tepnu (pulsovú žilu) ranenú. Suchou alebo do chladnej vody namočenou bavlnou nedocielime ten samý výsledok.

Na opuchliny od poštípania včiel a osí najlepší prostriedok, ktorý máme vždy pri ruke, je petržlen. Petržlenovou vňaťou dobre šúchajme to miesto, kde nás osa poštípala, a bôľ sa ihneď uľaví, taktiež ani neopuchne rana.

Figy čo liek. Poneváč majú sušené figy veľmi dobrú chuť a pri tom sú zažívným ovocím, poznamenáme o nich nasledujúce zanímavé veci. Ovocie toto dobre vplýva na žalúdok a črevá a zvlášte pri tých chorobách sa má užívať, pri ktorých žalúdok riadne netroví. Práve preto odporúčali carihradskí lekári figy čo ochranný prostriedok proti cholere, ktorú predchádzajú žalúdkové choroby, vlastne že troviace ústroje riadne neúčinkujú. Kto ale kašle alebo trpí na pľúca, tomu tiež možno odporúčať požívanie fíg. Veľmi dobrú čaj (thé) proti prsným neduhom dostaneme, keď vyvaríme obyčajný jačmeň a pridáme k nemu 4 do 6 fíg a za hrsť hrozienok; z tohoto čaju pime denne niekoľko krát. I zovňajšne užívajú sa figy čo liek, a síce proti zubným opuchlinám. K tomuto cieľu prekrojíme pozdĺž niekoľko fíg, položme ich do letného (vlažného) mlieka, aby zmäkly, a tak priložme na opuchlinu, ktorá buď odmäkne, alebo sa rozíde, alebo konečne ktorej dozreje.

Čkanie. Najlepší liek oproti tejto nemoci je: napiť sa vody, čo v najviac pádoch i osoží. Často je dostatočné k zastaveniu čkania, keď si dlaňou dobre pritlačíme žalúdok. Jestli je ale čkanie silnejšie, tak dobré spravíme, keď si okolo žalúdka obviažeme nejaký ručník, ak by ani toto nespomohlo, tak zamočme nejakú šatu do chladnej vody a priložme si ju na žalúdok tak, že ju nejakou suchou šatkou obviažeme.

Oparenina. Viackrát sa stáva, že si gazdinky v kuchyňach vriacou vodou ruky oparia; neopatrné matky posadia svoje deti k ohňu, kde sa jedlo varí, a malé dieťa prevrhne na seba horúce jedlo alebo vriacu vodu. Na rany z oparenia povstalé jednoduchý a každému prístupný liek je tento: Hneď po oparení zaobalme boľavý úd do hovädzieho trusu, to je lajna, ktorý sa skoro v každom dome najde. Toto sa má viackrát opakovať. Liek tento nemá sa nikomu oškliviť, lebo v krátkom čase tie najväčšie boľasti mierni a ani pľuzgiere sa nevyhadzujú, lež v krátkom čase ranu úplne vyhojí, keď na ňu často kladieme čerstvý trus.

Oko. Jestli nám niečo padlo do oka, najľahčie tak dostaneme von ten predmet, keď do oka pustíme kvapku čistého olivového oleja. Pomocou tohoto dostaneme ľahko von z oka prach, popol, vápno, ba i mrvy.

Kolika. V polovici apríla všade už vykúka zo zeme myší chvostík, v Nitriansku rebríčok (Achillea millefolium), jehož mladé listy dávajú v odvarku svojom výborný čaj (thé) proti všakovým neduhom spodného tela. Menovite nebezpečné zdúvanie, ano i ťažká kolika utíchne často už po jednej šálke čaju toho. Chuť je ostrá, nahorkastá, ktorá pochodí od zvláštného, v čerstvých listoch a v kvete obsaženého parejového (äetherického) olejčoka.

Krč žalúdkový. Všakové ostrejšie prostriedky lekárnické (z apatéky pošlé), ktoré odporúčajú sa proti krčovitým boľasťam žalúdkovým, zostávajú často bez výsledku preto, že chorý žalúdok už na ne privyknul, čo vôbec o každom lieku platí. Odporúča sa teda proti spomenutým boľasťam jednoduchý domáci prostriedok a síce čistá teplá voda, z vonku na tento spôsob upotrebená: Vezmime asi pol rýfa obyčajného bieleho flanelu, zohnime ho vo dvoje, zmočme do horúcej vody, vyžmýkajme trochu a priložme na „žalúdkovú jamku“ (pod prsnou kosťou) tak vrelo, jako to len zdržať možno. Prikladanie flanelu opakuje sa tak dlho, až by krčovité boľasti utichly. Jednoduchý tento liek po prvé žiadnych útrat apotekárskych nevyhľadáva, po druhé ale kŕče ukojujúcu silu svoju ani častým opakovaním netratí tak, jako všakové ostré lieky.

Lámavica (hostec). Mnohému z laskavých čitateľov známo bude, že puky stromu topoľového, nech je on tak zvaný čierný, širokú formu majúci (Populus nigra), alebo italianský (Populus italica), jakúsi vosku podobnú mastičku v sebe držia, ktorá lepí sa na prsty, keď otvárajúce sa puky topoľové do ruky vezmeme. Táto mastička obťahuje i mladušké lísťa topoľové, a je, podľa dra. Mosta, proti hostcovej lámavici v nohách veľmi užitočná. K tomu cieľu spraví sa odvarok z mladuškého lísťa topoľového, a choré nohy treba v ňom častejšie vymočiť. Počiatky vodnateľky v nohách dajú sa vraj otáznym kúpeľom tiež rozohnať. Tu v Nitriansku nosí topoľ meno pop-u (linbáča). Medzi najboľastejšie choroby patrí nepochybne lámavica (lámka; podagra, Gicht), ktorá často ani najobratnejším lekárom ustúpiť nechce a trápi človeka do zúfania. V tejto nemoci trpel i kráľ. cestový komisár, pán Ater. Rózsahegni; on užíval všetky možné lieky; navštívil kúpele dudínske, piešťanské, vyhnianské atď., všetko nadarmo; teraz ale je tento pán úplne zdravý. A čože pomohlo? Dá sa do veľkého šafla (škopka) sennej mrvy (trusu), zaleje sa vrelou vodou, a posadí sa chorý tak, že plachtami dobre poukrývaný parí sa nad šaflom. Po tejto príprave uloží sa chorý do postele, k tomu obloží sa holé telo jeho, od šlapy na nohách až po pás tiež sennou mrvou tak rozohriatou, jako to nemocný len ztrpeť môže; vrchnia ale čiastka tela, od pásu hore po hlavu, obloží sa listím lopúchovým, ktoré ponatiera sa miešaninou, z bielku vajec a gáfru spravenou. Tak obložené telo zavije sa povojníkami, jako to pri malých dietkach robievajú, a tak poukrývaný ležať musí v pote za viac hodín nepohnute. V našom kraji pridávajú do tohoto kúpeľa aj orechový list, ktorý i na zimu opatrné gazdinky k tejto potrebe uschovávajú.

Miserere. Pred málo rokmi mladá pani v Dol. Vrútkach v Turci upadla do najhroznejšej choroby, ktorá preto i latinský názov miserere (smiluj sa!) nosí. Lekárskej pomoci už nebolo žiadnej; čo nešťastná pani zjedla, neišlo von prirodzenými cestami na spodok, ale po nedokonalom strovení zas ústami nazpať. Hlad, smäd, vracanie, náramné boľasti v tele, a ťažké mdloby trápily ubiedenú, na kostru (skelet) vysušenú osobu. V týchto zúfalých okolnosťach vkročí náhodne „anjel strážca“ do izby v osobe istého, na trenčianskom Považí bývajúceho inžiniera (zememerača), ktorý, vidiac úkazy choroby, rozprával, že okolo Žiliny medzi ľudom obecným, proti miserere koňský hnoj potrebujú, a síce z najlepším prospiechom. K tomu cieľu vezme sa povojník (fáč), plachta, uterák alebo iný väčší kus bieleho plátna, po ňom roztre sa čerstvý koňský hnoj, a tak priloží sa na holý život (od žalúdkovej jamky dolu) nemocného, v posteli uloženého. O pár hodin, keď priložený koňský hnoj vyschnul, zamení sa čerstvým; nemocný dobre okrúti sa tým povojníkom a ukryje sa perinami. Toto prikladanie hnoja má vo dne v noci trvať, až by choroba prelomila sa, čo obyčajne už o 4 do 6 dní nasleduje. Spomenutá mladá pani vyhojila sa týmto liekom za 4 dni, trebárs jej už bol súd istej smrti vynesený, tak že jeden z lekárov staviť sa chcel o 100 zl., že tá nemocná nikdy viac nepovstane. Ale človek mieni, Pán Boh mení; bola z nej v krátkom čase hodná a čerstvá nevesta. Odporúčame teda zpomenutý, na prvý pohľad dosť podivný liek dobrým svedomím.

Muchy jedovaté. Istý francúzsky časopis pojednával o liečení rany pichnutím jedovatej muchy povstalej, ktorú zadala mucha mrtvolným jedom nakažená. Obyčajná pomoc je: odrezanie toho údu tela kde brantovitá (upaková) rana povstáva; v otaznom ale časopise rozpráva lekár, že pichnutie stalo sa na hrdle, ktoré veru odrezať nemožno. Upotrebiť tedy jemu od dávna známy liek, že prikladal na ranu čerstvé listy vlaského orecha, pod ktorými rana v krátkom čase brantovitú povahu ztratí, a sbierať sa bude obyčajným spôsobom, až i konečne zaceleje. Túto predbežitú náradu zvláštnej pozornosti vct. ob. odporúčame. Avšak každoročne udávajú sa smutné pády, že úplne zdraví a silní ľudia následkom pichnutia od včely, a síce vo veľmi krátkom čase, obyčajne za štvrť hodiny zomrú; tak sišiel so sveta pre dakoľko rokmi i pochvaľne známy včelár slovanský L. Holéczy, farár na Baďani. Neskoršie príklady podobnej smrti spomínajú sa v lekárskych novinách viedeňských, a síce na základe zprávy anglického doktor Thomsona, ktorý o nich takto píše: Dňa 12. febr. 1869 privolali ma rýchle k jednomu 58-ročnému zdravému a silnému, v odpočinku žijúcemu farmerovi (majiteľovi obšírnejšieho gazdovstva), ktorého o 8 hod. ráno včela na hrdle pod uchom pichla. Keď som k nemu došiel, už bol mrtvý. Od rodiny počul som, že nebožtík ráno o 8. hod. vyšiel do pridomovej zahrady, kde ho včela pichla; i navrátil sa hneď do izby, ponosujúc sa na divný jakýsi pocit, ktorý že ani opísať nemôže; keď ale cítil prichádzajúce omdlenie, chcel vyjsť von na čisté povetrie, ale klesnul na sedadlo nazpať, a po dakoľko výdychoch skonal. Medzi pichnutím a smrťou nepominulo 15 minút. — Druhý pád od tohože doktora: Jednu 64-ročnú pani lepších stavov pichla včela dňa 27. mája na mihalnici ľavého oka; hneď po zadanej rane cítila sa zle, ponosovala sa na bolenie hlavy, žiadala studenej vody, a že si do postele ľahne; prvej ale nežby sa to bolo stalo, po krátkom rachotivom dýchaní zomrela, tiež za štvrt hodiny po pichnutí. — Podľa doterajších zkúseností jed včelný sám v sebe nie je smrteľný; predpokladá sa od lekárov, že včely, ktoré svojím žihadlom človeka usmrtily, málo pred tym sadly na dajakú mrchu (zdochnuté, už hnijúce zviera), že tam dostal sa na zadné telo včely tak zvaný jed mrtvolný, ktorý potom spolu so žihadlom prešiel do ľudského tela. — V mnohých pádoch dokázalo sa, že tu žiadna lekárska pomoc neosoží. V takomto páde upotrebme najrýchlejšie pomoc, ktorú každý pri sebe má, totiž vlastný jazyk, keďby však napadnutý to učiniť nemohol, požiadajme druhého o to. Ranu treba silne vycicať a sliny vypľuť; lebo jako ani sám hadový jed neškodí tomu, kto ránu vycicia, tak i v tomto páde, jed škodí iba vtedy, keď cez otvorenú ranu dostane sa do krve.

Mäso padlých hoviäd. Nemožno dosť prísne odsúdiť známu ľahkomyselnosť obecného ľudu nášho, že keď mu nejaké menovite rožné hovädo padne, s utajením svojej škody pred svetom aspoň tak ju chce vyrovnať, že mäso padlého kusu požíva, z čoho potom všakové, mnohokrát smrteľné choroby nasledujú. Tak povodilo sa i jednej rodine, ktorej padlo rožné hovädo na úpal sleziny, a keď domáci užili niečo mäsa z tej mrciny, domový otec tak strašne ochorel, že keď mestského lekára privolali, už mu takmer hnilé mäso z údov tela opadalo. Pred dakoľko rokmi i v našej obci viacej takých pádov bolo, že ľudia požívajúci zpomenutú mrcinu tak ťažko ochoreli, že jedine veľkému namáhaniu lekárskemu bolo čo ďakovať, že pri živote zachovaní boli. Nechže tedy tieto smutné príklady k výstrahe poslúža, aby sme nepožívali mäso padlých hoviad prv, než by lekár vysvedčil, že bez škody pre zdravie ľudské upotrebiť sa môže k cieľom kuchyňským.

Mrtvá kosť. Častokrát stáva sa, že ľuďom bez patrnej príčiny počnú dakde v tvári riasť hrčky, ktoré rozmáhajú sa rýchle až do veľkosti slepačieho vajca. Takémuto výrastku dávajú jedni meno hľuzy, druhí mrtvej kosti. Odstraňuje sa obyčajne nožom lekárskym, čo ale vždy býva boľastné, a pri starších osobách i nebezpečné. V K. tiež dvaja intelligentní páni dostali hluzu, starší pod spodnou pravou sankou (škraňou), mladší pri oku. Múdrejší radili operáciu; tak zvaní sprostí zas domáci liek. A poneváč mladý muž stará sa ešte o krásu tváre vyvolil si ten druhý pán liek domáci, a bol o pár dní svojej hluzy sprostený. Nuž ale, čože je to za liek? táže sa zvedavý čitateľ? Odpovedáme: je to zelenkavá, pod vrchnou tvrdou kôrou ukrytá kožka z konárikov bazového stromu (bezu; Sambucus nigra), ktorej treba nastružlikať, na rajničke v pálenčenom octe upariť (udinstovať) a za tepla na hluzu pilne prikladať. Prvý deň hluza zmäkla, druhý deň otvorila sa na vrchu a večer na tretí deň, pri voľnom potlačovaní vytiekla docela a rana zavrela sa úplne. Keď to ten starší pán videl, v krátkom čase vyzdravil sa i on udaným spôsobom.

Proti týmto hluzám (mrtvým kosťam) upozorňujem vlct. čit., žeby opatrne jednali. U nás tiež jedon stredného veku muž dostal pod spodnou sánkou hluzu, ktorá dosiahla veľkosť vlaského orecha a však ďalej sa nezväčšovala; muža tohoto hluza táto znepokojovala, proti ktorej rozličné lieky domáce užíval, a však márne. Napokon mu ktosi poradil, aby hluzu tú častejšie trním pichával, následkom tým vraj hluza stratí sa. Jaký výsledok mal tento liek? žiadna z tých malých raniek nezacelila sa viacej, lež z roka na rok väčšie rozmery ranky tie nabyvaly, až napokon vzdor všetkému odďalovaniu musel lekársky nôž upotrebený byť. Lenže bohužiaľ o krátky čas hluza znovu o mnoho väčšia nariastla, ktorá ustavične krváca, takže muža toho v krátkom čase len hrob očakáva. Preto radíme, s hluzami opatrnejšie obchodiť a kadejaké nezkúsené lieky neupotrebiť.

Makovičky. Mnohé ženičky naše, keď malé deti inač ukojiť nevedia, pripravujú odvarok z prázdnych, suchých makovíc, a dávajú z neho nepokojným deťom, aby vraj lepšie spaly. Tento prostriedok upotrebily i dve vlastné sestry v slovenskej obci C. Malé dietky kričievaly im hlboko do noci, teda na radu jednej „zkúsenej“ ženičky spravily tiež odvarok z makovíc, osladily ho a daly z neho napiť sa deťom. Nasledujúcej noci boly deti neobyčajne pokojné, a síce z tej príčiny, že zaspaly k odpočinku — hrobovému. Prestrašenie matiek predstaviť si môžeme, keď ráno našly nebožiatka v kolískach mrtvé; usmrtilo ich opium v makovicách obsažené. Čoby ale z tejto nebezpečnej pomoci sama smrť i nenasledovala: predsa deti, ktoré častejšie odvarok z makovíc pily, zostávajú potom i vo staršom veku na rozume tupé a hlúpe. Pozor teda, drahé matky!

Mlieko škodné. Málo ktorý rok pomine, žeby v teplejšiej dobe jeho neukázala sa medzi rožným dobytkom paprčková a papuľová choroba. I dospelé osoby dostávajú od mlieka z takých chorých zvierat pokazený žalúdok, hnanie spodkom, často i vracaním; najviac ale škodí také mlieko malým dietkam, u ktorých spôsobuje boľastnú hnilobu v ústočkách, ktorá len trápne vyhojiť sa môže. Všetko mlieko chorých kráv treba dať ošípaným.

Nádchu zastaralú pristaviť. Priechod zo zimy do jari býva všeobecnými nádchami vyznačený, ktorý chorobný nápad obyčajne za 5-6 dní bez všetkej pomoci lekárskej prestane. Keď ale nádcha vyše osem dní trvá, pri osobách na pľúce zoslábnutých veľmi nebezpečné následky mať môže, menovite pri obnovenom nastydnutí zapálenie pľúc. Nevinná pomoc pri tvrdošijnom nádčisku je manna; kúp si jej za dva krajcare, uvar ju v žajdlíku čistej vody a potom niečo z teplého odvarku toho nalej na dlaň a tak smrkaj do nosa 10 do 12 razy cez deň; o dva dni budeš od nádchy osvobodený. Probatum est! Nádchu odoženeme i týmto spôsobom: každé ráno pri umývaní vziať čistej chladnej vody na dlaň a vtiahnuť ju párkrát do nosa; týmto činom otvrdnú slizové blany nosové, tak že potom každú premenu povetrnosti cítiť nebudú.

Nohy malých dietok. Všetkým matkám známo bude, že zdravé, asi polročné dieťa ani nemôže dosť radostne ručičkama okolo seba natrepotať, keď ich z povojníka raz von dostane; to isté stáva sa s nožičkama po dokonanom prvom roku života, tak že pol druha ročné dieťa už obyčajne behá. Ak ale v tomto veku dieťa nebehá, toho je dajaký telesný neduh príčinou, a menovite slabosť nožičiek, alebo náklonnosť k tak zvanej anglickej chorobe. V oboch pádoch výborne poslúži, každé ráno štvrtník dobrého vína zohriať a ním telo dieťaťa, menovite nožičky, umývať; a tri štyri týždne ukážu sa dobré následky jednoduchej pomoci tejto.

Nos červený. Z dlhého čítania všakových zdravotné záležitosti rozberajúcich spisov známo je nám, že nos červený, u ženských i mužských osôb, i následkom silného nastydnutia tejže časti tela povstať môže. V tomto teda páde odporúča sa nasledujúce pokračovanie: Nos treba častejšie umývať čistou chladnou vodou, a keď po utrení obschnul, natierať sa má olejčekom, ktorý pozostáva z 50 grammov gáfrovej silice (Spiritus camphorae) a 5 grammov tannínu, čo každý apatekár spraví. Zvlášte na noc treba nos dobre natreť.

Nastydnutie. Slabšie pľúca majúci ľudia chránia si prednú prsnú čiastku tela, aby neprestydli; sotva ktorému ale padne na myseľ, že pľúca prechladiť sa môžu i so strany chrbtovej. Stáva sa to najmä vtedy, keď v zimnej dobe roku píše človek, alebo sedí tak, že prieťah povetria z oblokov na jeho chrbát pôsobí. Treba teda vystríhať sa takého sedenia, a keby jemu vyhnúť sa nedalo, nech aspoň chrbát bude, či spodným či vrchným odevom tak opatrený, žeby ho ten prieťah obločného povetria rozmraziť nemohol. Je toto veľmi častá, ale málo známa príčina nemocí, z nastydnutia pochádzajúcich. Gazdovský ľud náš v obyčaji má, že po každej práci dennej pri žatve ľahne si vo dvore alebo pri domovej zahrade (a to ešte dolu bruchom) do trávy, aby vraj na chladnom povetrí lepšie odpočinúť si mohol. Pred týmto obyčajom vystríhame čo najnutnejšie rodákov našich, a to najmä v čas panujúcej cholery, ktorá najčastejšie povstáva z prechladnutia spodného tela; jakožeby ale neprechládlo, keď človek leží v tráve, od rosy navlhnutej? K občerstveniu povetria v izbe treba pri západe slnca na chvíľku obloky i dvere pootvárať, po náležitom ale prečistení povetria zase zatvoriť a tak uložiť sa na odpočinok.

Nákazlivé nemoce. Doktor Declat píše: že fenylová kyselina (Phenylfäure) je výborný prostredok trebars jaké rany za 48 hodín pred škodlivým vplyvom povetria tak ochrániť, aby v úpal (Brand) prejsť nemohly. Postačí vraj k tomu do 100 čiastok vody dať 3 čiastky fenylovej kyseliny, do tej vody zmočiť chlpok šarpije, to jest plátna, potrhaného na jednotlivé nitky, a tú vlažnú šarpiju na ranu položiť. Menovaný doktor udáva ďalej, že keď panujú nákazlivé choroby, menovite hlavnička či horúca nemoc, červienka, petéčne atď. na sto čiastok vody (na príklad lótov), treba vziať pol čiastky, teda v tomto páde pol lóta fenylovej kyseliny, dobre ju vo vode rozmiešať a vypiť z tej vôdky ráno i večer za kalíšťok, nuž vraj od nákazy ochránení budeme. Ale fenylovej kyseliny nesmieme brať ani za mak viacej, ináčby človeku škodila. Znamenitý tento výrobek lučbársko-lekársky dostať sa môže v každej apatéke, a síce pod menom: Acidum phenylosum.

Necheť vrastený na nohe. Kto zanedbáva nechty prstov na nohe častejšie obrezávať, príčinu zavdáva k veľmi boľastnej rane, že mu totiž necheť vrastie do mäsa, čomu najmä veľký palec býva podrobený. Vyrezávanie takého nechtu požaduje zkúšené ruky lekárske, a predsa býva nad mieru boľastné; preto nebude od veci udať spôsob: jako tej nehody sprostiť sa možno bez vyrezania nechtu? Vezmime k tomu cieľu ostrý kúsok skla a oškrábme pozorne zarastený necheť veľmi na tenko, ale iba v jeho prostredku, tak aby oba kraje, a menovite do mäsa vrastený, zostaly od skla nedotknuté. Následkom opatrenia tohoto premení sa zrast celého nechtu tak, že oškrábaný prostriedok všetku silu k sebe priťahovať bude, a tak tedy do mäsa vrastený koniec nechťu sám od seba zdvihne sa hore na toľko, že bez boľasti a nebezpečenstva bud sa môcť urezať. Rozumie sa, že toto zdvihnutie vrasteného nechťu nestane sa hneď na druhý na tretí deň, ale iba po dlhšom čase; a keby po prvom oškrabaní nechťu zarastený kraj nevystúpil dostatočne hore: treba bude oškrábanie opakovať potom, keď prostriedok nechťu zas niečo stlstnul.

Nápoje nemierno požívané. Nenie mojím úmyslom, kázeň držať tým, ktorí nemierne požívajú opojné (silicové, špiritusové) nápoje a odstrašovať ich od nich všakovými, viac menej dobre vymyslenými bájkami, jako na pr. tým, že korheli sami od seba, bez zovňajšej príčiny shoreť môžu, čo najchýrečnejší vedomci, menovite slavný lučbár Liebig a iní podvrátili, poukazujúc na to, že ľudské telo chová nesmierne mnoho vody v sebe, ktoré by popredku vypariť sa muselo, nežby telo plameňom chytiť sa mohlo; — ja obmedzím sa jedine na jednoduché opísanie skutočných následkov, ktoré vyplývajú z nesmierného požívania opojných nápojov a myslím, že koho neodstrašia tieto, že toho neodstrašia ani tie vymyslené. — Krem opilosti, ktorá povstáva následkom účinku silicového nápoja na modzgy, prichádza tu do povahy šialenosť, z korhelice pošlá, ktorá objaví sa u ľudí, čo často po malých prestávkach pálené, borovičku a víno popijávajú. Čím silnejší je daktorý nápoj a čím častejšie pije sa, tým istejšie objaví sa táto šialenosť. Započína sa ona nasledovne: Človek ztratí chuť k jedeniu, jeho spanie je ľahké, krátke a pomotané sny nemilými; jeho tvár dostáva tupý výraz; jeho údy, jeho jazyk a perny započnú sa triasť, podobne mäte sa mu i reč, po čom bláznivosť vypukne, ktorá býva všeobecná a často tak hrozná, že do vzteklosti prechádza a samovraždou zakončiť sa môže. Chorý nespí v prvých dňoch nič, on hádže a metá sa sem tam, súc znepokojovaný rozličnými, so strachom spojenými zjavmi; on vidí sa ku pr. čertmi obkľúčený, alebo cíti, že potkani a myši po ňom behajú atď., čo pravda nemá žiadnej skutočnosti; lebo to sú všetko obrazy jeho rozhorúčených a pomätených modzgov. Takéto chorobné zjavy, nemajúce vonkajšej skutočnosti, menujú sa vedeckým menom hallucinacie. A bárs i chorý z toho nápadu vyviazne, predsa upadá zase, skôr neskôr, do bláznivosti; bo súc už navyknutý na liehový nápoj, užíva ho i napozatým, a síce často a nemierne.

Krem šialenosti sú korheli ešte aj inej chorobe podrobení; oni trpia obyčajne na pečeňu (játra), a síce na zatvrdnutú alebo tak zvanú zrnatú pečeňu, ktorej následkom do vodnatieľký upádajú. Každý korheľ, jestli ho len inšia choroba už prvej zo sveta nevzala, zomre na vodnatieľku. Korheľstvo býva tedy so šialenosťou a vodnatieľkou spojené. — Najškodlivejší nápoj pri nemiernom a častom požívaní je pálené, najmenej škodlivé je pivo, a vo stredku stojí víno. Hlavná vec pri požívaní nápojov je, aby sa človek nenavykal, z obyčaje alebo od dlhej chvíle častejšie cez den piť, čo najmenej pri pive, viac pri víne, a najviac pri pálenom stavá sa škodlivým. Dr. Fr. Ježko.

Th. Konetzky, kupec v Guben (pruské Sliezko), vynašiel nepochybný prostriedok vyliečenia pijanstva, ktorý je pre zdravie opilca docela neškodný a upotrebiť sa môže i bez jeho vedomia, alebo s vlastným jeho privolením. Tisíce vraj ožranov už sú tým spôsobom vyliečené. My pravda podistým nevieme, čo je vo veci? možno, že Konetzky to narádza, čo je medzi ľudom už od dávna známo: aby totiž opilcovi do každého jedla (bez jeho vedomia) primiešalo sa trochu pálenky, nuž vraj ten ustavičný smrad jedla zoškliví mu i nápoj pálený. Táto „kúra“ teda neide pri vínovom a pivovom ožranstve; Konetzky ale hovorí o pijanstve vôbec, a odporúča svoju pomoc utrápeným rodinám.

Očné nemoce. Môže-li dostať slepý, bez pričinenia lekárovho, zase svoj zrak nazpät? Na túto otázku odpovedám, že ano, a síce pri nasledujúcich podmienkach: Slepota musela v tomto páde povstať výlučne následkom zatemnenia očnej šošovičky, ktorej chorobe meno behna (nemecky grauer Staar) dali. Keď sú raz obe očné šošovičky nepriezračné, ani žiadné papršteky svetla viac nepripúšťajú do seba, a človek je teda slepý. Môže sa ale stať, že jedna alebo druhá, áno že obe šošovičky, ktoré sú za zreničkou pripevnené, od svojho pripevnenia odtrhnú sa, a dolu na najnižšie miesto oka spadnú; tým otvorí sa cesta lúčom svetlovým a človek zase vidí. Stáva sa to obyčajne náhodou, pri silnom skoku kýchnutí alebo kašľaní, jedným slovom tedy: môže sa to stať pri ťažkom mohútnejšom zatrasení tela. Avšak predpokladá sa ešte zoslabnutie tých čiastok oka, ktoré šošovičku na mieste svojom držia a pripevňujú. Slepý tedy v podobných pádoch nedostane svoj zrak dajakým zázračným spôsobom nazpať, žeby sa mu ku pr. jeho zatemnená, nepriezračná šošovička razom priezračnou stala, alebo žeby on cez temnú šošovičku videl, čoby bol ozaj div a zázrak; on dostane (jako už povedano) svoj zrak tým činom, že šošovička prvotne miesto svoje opustí. Poneváč myslím, že daktorým z laskavých čitateľov budú takéto, pravda veľmi zriedkavé pády známe: držal som za vhodné, o tomto pre mnohého jakoby „zázračnom“ prinavrátení zraku stručne prehovoriť. V Paríži; dr. Fr. Ježko.

Rheumatické zapálenie očí. U detí a medzi mladšími krvnatými osobami povstáva veľmi často zapálenie očí, z nastydnutia pošlé (rheumatické), ktoré síce nebýva pre udržanie zraku nebezpečné, ale pre svoje dlhé trvanie stáva sa veľmi omrzlým, keď trebárs ktorej práci prekážku činí. K odstráneniu tejto nehody odporúča s nasledujúci jednoduchý prostriedok: Vezmime kúsok obyčajného liadku (alumen, Vaun) jako hodný hrach veľký, dajme ho do žajdlíka čerstve nadojeného kravského mlieka a odvarme ho; do vlažného (mierne teplého) odvarku toho treba ľanovú handričku namáčať a prikladať na boľavé oči, ktoré očistia sa v krátkom čase, pri čom ale dokladáme, že chorý nesmie užívať nijaký nápoj silicový.

U mladých dietok s dobrým prospechom užíva sa pri zapálených očiach ružová masť, ktorou sa na večer pred spaním víčka ponatierajú. Keď ku koncu júna kráčame obilným poľom, zaiste nám v oči padne, zvlášte medzi ražným osením, krásna modrá (belasá) kvetina tu v Nitriansku charpou, sinokvetom, okolo baňských miest ale nevädzou (Centaurea cyanus) nazvaná. Hospodar nerád vidí v obilí charpu; predsa ale i táto nepochybne krásna kvetina, upotrebiť sa môže, a to síce za domáci liek očný. Modré chlpky kvetu vytrhajú sa z hlávky, a keď máme už hodnú kôpku pohromade, dáme ju do sklenice s úzkym hrdlom, doplníme ju čistou potočnou vodou a tak necháme to za viac dní stáť. Táto charpová vôdka veľmi dobre slúži najmä pri zapalení očí malých dietok, a užíva sa tak, že boľavé oči umyjú sa tou tekutinou behom dňa častejšie.

V Paríži vychádzal znamenitý časopis „La jeune mére“ (mladá matka), od istého učbára zdravovedy a znamenitého lekára detských chorôb. Uverejnené boly v ňom i pravidlá k ochrane oči malých detí, a síce: 1. Detská postieľka musí byť tak postavená, aby dieťaťu, zobudiacemu sa, nepadlo priamo (direktne) svetlo do tváre. Obzvlášte po spánku sú oči veľmi citlivé, a keď ostré svetlo vtedy na ne padne, zapríčíní často sťahovanie svalov (nervov) očného jablka, ktoré môže stalým zostať. Tak hľa vyvinúť sa môže z chybného postavenia postieľky škúlenie (šilhanie). — 2. Keď s malým dieťaťom ide sa na prechádzku, nech má tvár pokrytú, a síce modrým alebo zeleným, ale nie bielym závojom, jako to obyčajne vídaváme. Svetlo, ktoré cez bielu šatku prechádza, omámi a zunuje oči. — 3. Potrebno je ďalej, aby pestúnka hneď na jednom, hneď zase na druhom ramene pestovala dieťa, lebo ono na ňu pozerá; mohlo by sa tedy len z jednej strany (z boku) na ňu dívať, zkadiaľ by sa takže škúlenie vyvinúť mohlo. — 4. Pestúnku (varovkyňu) treba vybrať takú, ktorá neškúli a zdravé oči má, lebo pud (instict) k napodobňovaniu u detí je veľký. Dieťa naučí sa hneď žmurkať, jestli pestúnka pre boľavé oči a vo svetle polovične oči zatvára; podobne naučí sa dieťa i škúlenie ľahko nápodobniť. Každému dieťaťu, ktoré vstupuje do školy, maly by sa oči vyšetriť a preskúmať. Toto vyšetrovanie mohlo by sa stať od okresného lekára, alebo dostačilo by i to, keby rodičia preukázali sa svedoctvom, pochádzajúcim od trebárs ktorého očného lekára, v ktorom by bolo zaznačené: stupeň ostrosti zraku a iné vlastnosti, na oči poťah majúce. Dr. Fr. Ježkko.

Deň sv. Michala považuje sa vôbec za počiatok prác pri svetle, ktoré sú pre ľudí slabšieho zraku veľmi obťažné, ba často i nebezpečné. K zamedzeniu škodlivého pôsobenia na oči najmä pri prácach útlych, jako sú menovite písanie, šitie atď. slúža rozličné záclony, ktoré sú alebo o svietnik a kahan (lampu) pripravené, alebo na hlave postavené. Tie prvšie sú viac škodlivé, než osožné, preto že jednu čiastku izby zatemňujú, kdežto druhá zostáva ožiarená, čo pri každom zdvihnutí hlavy zrak citlive uráža. Všetkým teda slabšie oči majúcim osobám radíme, behom prác pri svetle upotrebiť záclonu na hlave postavenú, aby čiastočne oči pokrývala, k čomu najlepšie slúži zelená hodvábna tkanina (tafet), na dróte tak natiahnutá, aby oči dostatočne zaclonila, keď ju na hlavu postavíme. Záclony zo zeleného vylešteného (lakírovaného) papieru, jaké tu i tam predávajú, sú najškodlivejšie, preto že svetlo od izbovej dlážky obrazené, ešte raz práve do očí odrážajú, čo náramne škodí.

Povšechne známo je, že remeselníci, s rozpálenými kovmi pracujúci, jako sú menovite kováči a zámočníci, ďalej hámorskí robotníci atď. sú porád v nebezpečenstve postavení, aby ostrý kúsok rozpáleného kovu neodskočil im do oka, ktorým spôsobom už mnohí o zdravý zrak prišli. Ale i sama páľčivosť ohňa, keď z blízka pôsobí, je oku veľmi nebezpečená; poneváč tekutiny v oku našom, cez ktoré svetlo slnečné dnu preniká, vlastnosť vajcového bielku majú, takže následkom veľkej páľčivosti premenia sa na pevnú, nepriezračnú látku, jeko bielok uvareného vajca. Z dejepisu vieme, že kráľ uhorský, Béla II., neztratil zrak vylúpením očí, ale že mu rozpálený kus železa blízko k očiam pridržali, a tak tedy v kraťučkej chvíľke oslepnul bez všetkej boľasti, keď mu spomenuté očné tekutiny vplyvom tepla stuhly. Preto i medzi starými ľuďmi, ktorí pri silnom ohni pracovali, jako sú okrem spomenutých remeselníkov i robotníci v mašách a lejárňach, pekári, kuchárky atď. mnoho slabozrakých nachodíme. K odstráneniu tohoto nebezpečenstva očný lekár, dr. O. Kohu vo Bratislave, ustrojil zvlaštné okuliare, ktoré miesto skla sliedu (Glimmer) majú; ona nerozbije sa, keby do nej i odskočený kovový kúsok vrazil, s druhej ale strany ani škodlivú páľčivosť k oku nepripúšťa. Takéto sliedové okuliare vyrába každý lepší okuliarnik.

Jako sa dá škúlenie vyhojiť. Jednoduchý, každému prístupný spôsob, deti a mladšie osoby vôbec od škúlenia odučiť, tento je: zaviažme škuľavému dnes jedno, a zajtrá druhé oko šatkou a pokračujme ďalej v tom poriadku, aby sme mu deň po dni druhé oko zaviazali. O pár týždňov budeme pozorovať, že zornička škuľavého oka prirodzené miesto svoje zaujímať počína, a keď s udaným lekárstvom za dlhší čas vytrváme, oko bez všetkej boľasti a bez nebezpečia napravíme. Pravda, že keď by dieťa v neprítomnosti rodičov šatku so zaviazaného oka strhávalo, narádzaná pomoc neosoží; v noci tej šatky oku netreba. Príčina spôsobu liečenia toho leží v sile slnečného svetla; ku svetlu slnca, jako vieme, i všetky byliny svoje ratolestí a kvety obracajú, a tak svetlo útle čuvy (nervy) ináče zdrawého oka nevedomky pôsobí, keď zaviazaním jednoho oka to druhé prinútime, aby na okolité veci napnutejšie pozeralo; tak i škuľavá zornička bude sa pomaly rovno ku svetlu obracať.

Zapálené oči. Ten, komu zapálily sa oči tak, že ho i bolia i svrbia, v noci ale vyschýnajú, môže nasledujúci, odo mňa v mnohých pádoch vyzkúsený liek upotrebiť: vezmi čerstvého bazového (Sambucus nigra, Hollunderstrauch) listu, postláčaj a rozmrv ho medzi rukama tak, aby svojou prirodzenou vlahou zmoknul, polož ho na šatku (ručník) a priviaž na noc na boľavé oči; po dva-, trikrát opakovanom priložení toho vlkého listu prestane zapálenie.

Otlaky medzi prstami. Keď tvrdé otlačisko už je na vrchu prstov omrzlé, tedy medzi prstami nohy je skoro nesnesiteľné, a to hlavne preto, že vyrezávanie stáva sa skoro nemožným. Jednoduchý prostriedok odstránenia takých otlakov máme vo vápne a chlpatej pavlne, ktoré látky upotrebíme nasledujúcim spôsobom: Vezmime chlpok pavlny, posypme ho na jednej strane práškom nehaseného vápna, skrúťme pavlnu tak, aby vápno prišlo do nútra ležať, a vopchajme šúľčok medzi prsty. Vápno a pavlna vtiahnu všetku z nohy vyparenú vlahu do seba, tak, že keď tento prostriedok za pár týždňov upotrebíme, ztratí sa otlak sám od seba.

Nebezpečnosť vyrezávania otlakov. Vyrezávanie otlakov na nohách je vždy s nebezpečenstvom života spojené; lebo keď nožík prenikne až do živého, tak že krvácanie rany nastane, v krátkom čase úpal (Brand) nasledovať môže. Smutný toho príklad udal sa pred pár rokmi nie len v Trnave na správcovi tamejšieho cukrovaru Františkovi Jandovi, lež i na Antonovi Stanzlovi v Breclave atď. Títo páni vyrezávali otlaky, pri čom zaskočil nožík do živého. Nepatrnú ranu nevšimnul si ani jedon; ale vraj už na druhý deň nabehla noha tak jednomu i druhému, že do postele ľahnúť a lekársku pomoc hľadať museli. Na štvrtý deň urezali jednomu 3, úpalom zachvátené prsty na nohe; to všetko ale nič neprospelo a nešťastní mužovia obrovskej postavy, boli za pár dní mrtví.

Aby otlaky (ináče vranie oká) vyrezávať sa nemusely s patrným nebezpečenstvom života, udám tu spôsob, ktorým lieči J. Mistrik, lesný, s istotou každý, trebárs i zastaralý otlak. Celý liek zaleží z cesnáku. Očistime strúčok cesnákový, roztrime ho na mäkko a priložme na očko otlaku cesnákovú guľočku, jako väčší hrach veľkú, najlepšie na noc, a nejako pripevnime, aby sa to z otlaku ďalej nepošmiklo: nuž zaiste táto cesnáková guľka vytiahne ho od koreňa. Ale nebojme sa toho, že na mieste otlaku rana povstane; len neodoberme odtiahnutú kožtičku skôr, až o týždeň. Znakom dobrého zdaru je, že jako je otlak odtiahnutý, prestane priam boleť. Výš menovaný pán vraj týmto jednoduchým spôsobom už viac otlakov odstránil.

Najbezpečnejší, celkom nevinný spôsob otlak odohnat je: Z mäkkého remeňa vyrezať kolečko, a do prostriedku tak veľkú dieru, aby so otlak do nej vmiestil. Dve, tri takéto, jedno na druhé doložené kolečká treba potom na prst tak priviazať, aby otlak bol v tej dierke ukrytý: nuž obuv nebude na otlak, ale na kožené kolečká tlačiť, a otlak vylúpi sa s koreňom o dva, tri týždne sám od seba. Vyzkúseno!

Výš menovaná rada s remienky je dobrá, pri jednotlivych či tak zvaných solo-otlakoch; čo ale potom, keď Pán Boh nekoho tak požehná otlakmi, že na každej hánke prstov jeden otlak sedí, a síce statočný, ktorý keď zabolí, človek len tak hviezdu vidí; okrem tých ale, jako „na prívažku“ ešte na päte celý dedo, jako hrach veľký. Keby sme všetky tie otlaky remienkami ukryť chceli, to by nepochybne kráčaniu veľkú prekážku činilo. Ja tedy z mojej vlastnej skúsenosti odporúčam tento istý liek: Kúpme si v apatéke za pár krajciarov soľovej kyseliny (Acidum muriaticum), a náplasťu (flajstru), ktorý v apatéke názov diachylum nosí, v ústach ľudu ale diakulum zneje; potom pokračujme s ním takto: Večer pred odpočinkom vymočme otlaky v teplej vode; poutierajme nohu na sucho, zatým ale takým drevkom, jako zápaľka, natrime otlaky tou kyselinou a ľahnime si spať. Ráno zbadáme, že površie otlaku bez všetkej boľasti ožltlo; natreme ho teda znovu kyselinou a tak priložíme naň spomenutý, na handričku natrený náplasť. Na druhý večer, po vymočení nohy, natreme zas otlaky soľovou kyselinou, a ráno ich pokryjeme diachylom. Na tretí deň, pred vymočením nohy, tú žltú (spalenú) kožtičku nožíkom pozorne soškrábeme, a po vymočení nohy otlak znovu kyselinou natreme, ráno ale handričku diachylom natrenú priložíme. — Následkom toho každodenného močenia s nasledujúcim natrením kyseliny a prikladaním flajstru diachylového, zmizne pod istým otlak, jestli každý tretí deň i spálenú kožtičku nezameškáme oškrábať. Komu sa nelení, tomu sa — pomôže; to síce nenie kadencia, ale istá vyzkúsená pravda.

Osýpky. Od dávna síce známo je medzi ľudom naším, že kapustné listy, za čerstva na čelo prikladané, sú znamenitý ukojujúci liek proti silnému boleniu hlavy; avšak tieto listy majú výborné sily liečivé i proti ranám, lebo napomahajú vylúčenie ích nečistoty tak zvaným sbieraním, tak že potom rana bez patrného švíku (ševu, jazvy, t.j. znaku zavrenej rany na kožke) zacelie. Ba francúzsky lekársky časopis „Union med.“ tvrdí, že keď človeku, v sypanicách (kiahňach, osýpkach) ležiacemu, prikladajú sa na tvár čerstvé kapustné listy: rany zosypanie pošlé zacelejú se tak, že chorý nezostane rapavým.

Spomenuli sme príklady, že vyrezávanie otlakov, jestli nožík zajde do živého a rana krvácať počne, je životu nebezpečné, lebo z tej ranky nasledovať môže úpal (Brand). Istý pán píše: Ja pri vyrezávaní otlakov porezal som sa už viackrát až do krve; a predsa moje rany nemaly dosiaľ žiadnych nebezpečných následkov. Čomuže to pripisujem? Mám ja prhový, čili arnikový (Arnica montana) olejčok, týmto namastím ranu, potom zatrem ju ešte lojom, okrútim nohu dobre onucou, a tak obujem čižmu; v krátkom čase je rana otlaku zahojená.

Pľúcné nemoce. Je to zvláštna skúsenosť, že ľudia o slabších pľúcach, keď tejto slabosti svojej sú povedomí, patrne výhybajú čerstvému vzduchu, hľadajúc v uzatvorenom povetrí domnelú ochranu pred rozhorčením pľúcnej slabosti. Novejšie lekárstvo ale prišlo k tomu presvedčeniu, že prvopočiatky pľúcnych neduhov pretrhnúť sa dajú púhym pósobením čerstvého povetria. Slúži k tomu tak zvaná pľúcna gymnastika, k nejžto je tá doba roku, keď je povetrie medzi stromovím na kyslik (Oxygen) bohaté, najpríhodnejšia. Otázna pľúcna gymnastika záleží v tom: že človek zastane alebo sadne si medzi stromami, ku pr. medzi kvitnúť majúcimi lipami, vťahujúc povetrie do seba pomaly síce, avšak v jednom ťahu možno najdlhšie a najhlbšie. Po každom tichom a hlbokom nadýchnutí treba trošku odpočinúť a zas hlboko vydýchnuť, čo tak opakuje sa pol hodiny, ak možno dvakrát cez deň. Týmto činom dostane sa do pľúc hodne viac kyslíku, než pri obyčajnom krátkom dýchaní; a ten v pľúcach rozmnožený kyslík udusí počiatky choroby ích. Najvýdatnejšia býva táto pľúcna gymnastika v horách jedlových, ktoré sú behom celého leta balsamickými plynmi naplnené. Sú príklady, že ľudia, dlhoročným záduchom (Asthma) trápení, touto cestou vyzdraveli.

Záduch. Ja som už nepočetné choré osoby vídaval po špitáloch všakovými neduhami napadnuté; ale môžem povedať, že žiadna choroba nedotkla sa ma tak bôľne, jako pľúcna, a síce z tej príčiny, že na pľúcnu chorobu trpiaci človek nenie vlastne ani úplne chorým, ale ani zdravým; jeho život je tedy len živorením. O tomto smutnom stave, alebo zjave v ľudskom tele hodlám tu niekoľko slov prehovoriť.

Najbližšia z pľúcnych chorôb je tak zvaný záduch (Emphysema); pri tomto vynechávam (jako i predtým) prísnovedecké opísanie, a obmedzím sa iba na všeobecnú povahu záduchu. Táto choroba navštivuje najviacej ľudí pokročilého veku, a poznáme ju v tom, že takíto chorí žalujú sa na ustavičnú dušnosť o stiskanie prsú. Počas nápadu záduchu sedia chorí, dýchajú pachtivo s natiahnutým hrdlom, popršie (thorax) nadýma sa úplne, alebo i len jednostranne; dýchanie deje sa viacej skrze brušné svaly. Takýto nápad záduchu stáva sa u chorých obyčajne ráno a večer. Ďaľšie príznaky rozvitia sa tejto choroby sú: špatná, do modrosti prechádzajúca koža, ztrápená tvár, rozšírené dierky nosové atď. Za pričinujúcimi túto chorobu okolnosťmi považujú sa v detinskom veku: napínavé dýchanie následkom kašľa a nádchy v pridušnici; v pokročilom veku ale napínavé zdržovanie dychu v prácach, pri hraní na dúchacích nástrojoch hudobných, jako tiež vo dvíhaní veľkej ťarchy. Jej trvanie počíta sa obyčajne na mnohé roky; lebo postup záduchu je veľmi zpozdilý, tak že človek pri tejto chorobe predsa dosiahnuť môže vysokého veku. Pri liečení majú sa vziať do ohľadu: prístup čerstvého a čistého povetria, jako na pr. prechádzky v jedlových lesoch; za najnovšej doby ale užívajú spôsob vťahovania do pľúc terpentínovej pary (inhalatio). Ja z mojej vlastnej skúsenosti spozoroval som výhodný v tomto ohľade účinok od hriatej pálenky s mädom, ktorú ale veľmi mierne užívať načim. (Vo Viedni. Dr. A Hammerschmid)

Veľmi tlsté osoby obojeho pohlavia, zvlášte ale tlstejší, málo telesného pohybovania majúci mužovia, medzi 40 a 60 rokom života postavení; ďalej takí remeselníci, ktorí porád pri ohni pracujú, menovite tedy kováči, nožiari, zámočníci, potom i všetci robotníci v huťách a hámroch mávajú v noci časté nápady úzkeho dýchania, jakoby ich o chvíľku zadusiť malo. Najlepší prostriedok proti takému nápadu je: otvoriť bez odkladu obloky a dvere na izbe, a postaviť sa tak, aby prievan čerstvého povetria telo zastihnúť mohol, a bude po záduchu. Len keby v čas silného potu nočného taký nápad povstal: nech človek zostane v posteli, túto ale treba tak pošmiknúť, aby to čerstvé povetrie vdychovať mohol.

Známy nemecký spisovateľ o domácich liekoch, doktor Most, udáva, že i v pokročilejších suchotách nasledujúci čaj (the) výborné služby koná: Vezmi 4 lóty lístkov ružového kvetu, mladých lístkov povšechne známeho myšího chvostíka (rebríčka; Achillea millefolium; nem. Schafgarde; maď. cziczfark) a lístkov žihlavy či vysokej prhlavy, ktorá všade v plotoch rastie, z každej veci po 4 lóty. Všetky tieto veci pomiešaj dobre a rozdel na 6 rovnakých čiastok, z ktorých tedy každá 2 lóty mať bude. Jedna takato dvalótová čiastka zaleje sa žajdlikom vrelej vody a nechá sa trochu povreť; takto pripravený čaj nech pije nemocný po troške a vlažný (mierne teplý). Odvarok z druhej čiastky zpotrebuje sa na druhý deň práve udaným spôsobom atď. — V nedostatku čerstvých lístkov vziať sa môžu i lístky v tôni (tiene) usušené a na suchom mieste ku potrebe uschované; tieto ale nemajú tak výdatnej sily, jako čerstvé.

Pľúcne hrčkatice. Suchotiny, ktorých bezprostredná príčina sú hrčky, veľkosti prosa, v pľúcových buniciach (Zellen) povstávajúce zo zkazenej ostrohnilobnej krve, nosia meno pľúcné hrčkatice (Tuberculose, Lungensucht), a sú ľuďom tak záhubné, že ony v prítomnom veku hrobárom najväčší kontingent podávajú; počet zaiste tých, ktorých táto choroba Morene (smrti) v obeť prináša, vystupuje zvlášte vo veľkých mestách na 35 od sta. Nebude tedy zbytočné, preriecť o tom: čim by sa vo všeobecnosti dalo tej chorobe buď vyhnúť, buď čiastočne odpomôcť? — Otázna choroba je alebo zdedená, alebo pritiahnutá; v oboch pádoch vystupúva buď s ostrou chvátavosťou (acut, galoppirend), buď chronicky. — Zdedená od škrofulóznych rodičov zjavuje sa pod známym menom krtičiek už na dietkach, na íchž hrdle, ďasnách a iných čiastkach tela utvorujú sa už zo vrozeného neduhu žliezy (srbsky: žliezdy, česky: hlízy). O týchto hovorí ďalej: Priťahujú si ľudia chorobu tú nečistým vzduchom, planou stravou, primnohým spievaním alebo rečnením, prisilným silením sa pri upotrebovaní fúkacích nástrojov hudobných, prechladnutím atď. Priťahúvajú si teda chorobu tú často zvlášte mlynári, pisári, priadelníci, knihotlačiari, robotníci v bavlnárskych rukodielňach, v prachovitých a studených miestnosťach, v prievanu (Zugluft) pracujúci, jako i herci divadelní, učitelia, farári atď. — Príznaky choroby sú (dľa stupňa nemoce) rozličné, a síce: zrýchlené dýchanie pri pohybovaní sa chôdze hore schodmi, alebo hore úbočím; záduch, klopanie srdca, chrákanie krve, smradľavé, husté, nažltavé výhodky z prsú, mdlivosť (Mattigkeit) a zrejmé chudnutie a chrabnutie chorej osoby. — Nadzmienené hrčky podrobené sú rozličným premenám, pretvorujúc sa alebo na tuk, alebo na kriedu a iné látky, v kterom páde chorľavec (Patient) z chronického neduhu svojho zotaviť sa môže síce, ale pri každom prestúpeni pravidiel dietetických znovu do nebezpečenstva upadúva. Jestli ale z hrčiek pľúcových povstala súkrvica (blutiger Eiter), a hnitie pľúc za sebou ťahá, ostro-chvátavé suchotiny nasledujú.

Predochrana proti pľúcnym hrčkaticám záleží zvlášte v nasledujúcom: Náchylnosť ku chorobe tejto majúci, alebo už do nej upadlý zachovávať má prísne pravidlá dietetické v každom ohľade; dietky ale škrofulozné a mdlivé nemajú byť určené k vedeckému trudovaniu, ani ku zamestnávaniu sa s tými prácami, ktoré su hore opomenuté a za škodlivé uznané; radnej dať sa majú na mäsiarstvo, garbiarstvo, pivovárstvo, tesárstvo, stolárstvo atď. Obydlia majú byť suché, a dvere spávatníc (Schlafzimmer) čistých od výparov a voňavých látok, majú byť v noci zatvorené; na miesto perín, škodlivé znojenie (potenie) zapríčiňujúcich, lepšie sú madrace z koňskej srsti a vlnené prikyvadlá; šaty majú byť čiastke roku a nátepliu primerané, košele ak možno hodvabné, ináče flanélové; v zime osožné sú na holom tele kožky z divej mačky alebo zo zajačka; ďalej prechádzky pri peknom počasí v čistom vzduchu, telocvičba, v lete kúpanie a plávanie, jako i každodenné umývanie sa studenou vodou a vôbec pečovanie o čistotu tela.

Z ohľadu stravovania vystríhať sa má slabšia, k tej chorobe náchylná matka vlastného nadájania dietok; všetci ale choroby tej kandidáti, vystríhať sa majú rastlinných, hrubých múčnych jedál a strukovín, jakožto ku stroveniu ťažkých: tak i kávy a vína, jakožto dráždivých nápojov. Vôbec ale slúžiť ma ím za pokrm: pečené mäso, alebo naškrabkaného (geschabt) surového pár ližičiek (1 — 3), polievka zo sliepok, korytnačiek, slimákov, ustríc (Austern), mäkke vajcia, maslo s chlebom a k tomu pivo. Prospešné je denne užívať: žinčicu, srvátku a mlieko, medzi jehož rodzajmi pre suchotinára najprospešnejšie je osličie, potom kobylie a kozie, dobré je i kravské, ovčie ale, jako liek, zaujíma posledné miesto. —

Liečenie. Chorľavec tohoto mena, katarrhom, kášľom trápený, upotrebúvať má sliznatý (schleimig) čaj z bieleho alebo okrúhlolistého slezu (Malva) osladený medom alebo cukrom; odvarok z mrkvy, jako i z pľúcneho lišajníka (Lichen islandicus) so sladičom (Liquiritia). Pri nižšom stupni choroby a pravidelnom sa chovaní dobrý je i čaj výš udaný. Pri veľkom kašli a bolení prsá nariadiť sa musí i opiát. Jako methodičné strábenie upotrebúva sa vdychovanie (inhalatio) pary, terpentínom preniklej. Dobrého účinku je i liečenie srvátkou, hroznom, slaninou, jestli užívanie týchto vecí deje sa dľa predpisu. — Jestli choroba vysokého stupňa ešte nedosiahla, z vlastnej skúsenosti odporúčať môžem dospelým sladovinu (Malzertract - Gefundheitsbier); dietkam ale škrofulóznym Malz-Chokolabu a Malzbonbony od Jána Doss-a vo Viedni; za látky mastičkárstva ale držím: Anaca huittenthee a iné vychýrené prsné čáje, elixíry a tinktúry. Dr. Bartol. Godra, c. f. v. nadlek.

Proti suchotinám a iným neduhom prsným v najnovšej dobe odporúčajú kumis jako liek osožný; pre našich Horniakov znám ja z vlastnej skúsenosti veľmi dobrý liek proti neduhu tomuto. Z počiatku jari bol som následkom prestydnutia asi za 6 týždňov úplne zachrípnutý. Medicinoval som všelijak — nič na plat! Tu mi padne pod ruky náhodne jedná malá, z počiatku stoletia tohoto v Nemecku vydaná knižočka, v ktorej opisuje sa liek oproti neduhu tomuto a iným chorobám prsným, pľúcnym gágorovým a prsným katharrom. V otaznej knižočke tvrdí sa, že liek tento vyhojil už i takých, čo na pľúcne a prsné choroby od lekárov boli zadaní, t. j. za tak ťažko chorých vyhlásení, že o pomoci reči byť nemohlo. A čo je liek ten? Nič iného, než jedličná smola (Tannenharz). Ona nie je taká smola svrčinova, lebo je ťažšie k dostaniu. Jedličná smola nachodí sa len na nektorých, nie na všetkých jedlách, i to len od pňa asi na rýs hore, pod kôrou v malých pupenkoch, odtiaľ jú treba vytlačiť do pohárika. Užívanie deje sa preglgáním, len že na to treba dobrý žalúdok; ináče i kadením sa vlastne ťahaním čistého dýmu z nej idúceho do pľúc. Že mňa, keď dostavily sa už veľmi povážlive príznaky, jako: nočný pot, bôl v chrbtovej kosti, kašeľ a bolenie v prsách, toto vyliečilo, smele tvrdím a budeli to vhod, ct. ob., môže to vyskúsiť.

Kto trpí na pľúcny katarrh s ťažkým vyhadzovaním nečistoty, nech natre smoly na plátenú handričku, a tento náplasť (flajster) nech si na prsia prilepí. Dlhším nosením tohoto náplastu smierňuje sa boľasť prsú; vo spánku ale, následkom postelnej teploty, vystupuje zo zahriatej smoly para, ktorá vnútorne na pľúca pôsobí, tak že katarrh o nedlho prestane.

Jedno 13-ročné dievčatko malo suchoty v tak vysokom stupni, že jej lekár súd smrtí vyriekol. Jedna ale staručká sedliačka vysmiala sa súdu lekárovmu; potom vzala 3 žajdlíky brunastého (tmavú barvu majúceho) piva, vliala ho do nového hrnca, pridala za 2 grajciare (v apatéke kúpených) lístkov pľúcovníka (Pulmonaria officinalis, Lungenkraut), podobne za 2 kr. bieleho medu a za plnú hrsť pšeničných (žitných) otrúb; pokryla hrniec a nechala tú tekutinu vyvariť sa na polovicu. Keď odvarok vychládnul, precedila ho cez čistú ľanovú handričku, a vliala ho do sklenice. Z odvarku toho pilo dievčatko častejšie, keď k tomu chuť malo a — vyzdravelo. Jeho matka vyliečila pozdejšie mnohých suchotinárov tymto jednoduchým a lacným nápojom; ja sám dal som si ho uvariť, a cítil som po ňom znamenité obľahčenie. A tak prosím tento prostriedok všetkým, na suchoty chorým odporučiť; on je snadný, lacný a iste pomáha. (Sdeľuje Alois Soltész, kňaz v Lakšár-Novejvsi.)

Už pred dlhším časom dosvedčil francúzsky vedomec Willemin, že isté choroby ľudské preniesť sa dajú na zvieratá štepením; z toho povstala prirodzená otázka: či naopak — vyjmúc pády besnoty — neprejde na človeka iná choroba zo zvieraťa? Dlhoročnými a prísnymi zkúškami, zvlášte od nemeckého doktora Gerlach-a konanými, vysvedčilo sa tedy, že pľúcné suchoty s kravy na človeka prechádzajú, a síce mliekom za surova poživaným. Radno je tedy, vôbec nepožívať mlieko od kravy, dlhým kašľom trápenej, a jestli by tomu vyhnúť sa nemohlo, treba mlieko pred upotrebením na každý pád prevariť.

Vrbová huba proti suchotám. Na veľmi starých pňoch vrbového stromu rastie zvláštna huba (hrib; Boletus suaveolens), ktorej pripisuje doktor Woyt znamenitú liečivú silu proti suchotám. K tomu cieľu roztre sa 1/3 (tretina) kvintlika tej huby s medom, a táto dávka užije za trikrát cez deň. Udanú váhu treba prísne zadržať, aby z lieku toho bolenie brucha nenasledovalo, a keby dostavilo i pri dávke 1/3 kvintlika, treba ju niečo zmenšiť. Uvodíme tu na pamäť, že jeden lót ma 4 kvintliky, že tedy predpísanú 1/3 (tretinu) kvintlika obdržíme, keď váhu 1 lótu na 12 rovnakých čiastok podelíme.

Syrup kolocierový. Povšechne známa bylina kolocier čili skorocel, jutrocel (Plantago), ktorá všade popri cestách a na medzách rastie, má vo svojich listoch výborné liečivé sily proti neduhom pľúcnom a prsným; preto za drahé peniaze predáva sa vo veľkých mestách syrup kolocierový (Spißwegerichsaft), ktorý pripravuje sa z jarných lístkov, čo i sami vybaviť môžeme takto: Nazbierajme čerstvých listov kolocieru kopiovitého, i psím jazýčkom nazvaného (Plantago lanceolata); na 4 lóty čerstvých lístkov pridajme 2 lóty a 1 kvintlík feniglu, a varme to v jednom litre vody tak dlho, ažby odvarok vyparil sa na jednu tretinu (žajdlík). Do precedeného odvarku toho pridajme konečne 7 lótov dobrého medu, a nechajme ho vreť za štvrť hodiny. To je ten povestný a drahý kolocierový liek, z nehož bere chorý každý deň dvakrát po obyčajnej lyžici stolovej, a to na „lačné srdce“.

Žihlava proti suchotám. Prostonárodná reč ľudu nášho robí rozdiel medzi žihlavou a prhlavou; žihlava (Urtica mortua; urtica major) rastie najmä v plotoch do vysoka, prhlava (Urtica urens) zostáva nižšia a je každemu pre svoje pálenie ľudského tela dobre známa. Tu tedy hovoríme o žihlave. Koreň tejto rastliny je po celom Dánsku vychýrený domáci liek proti dlhotrvanlivému, suchoty pripravujúcemu kašľu. K tomu cieľu nasbiera sa koreň v septembri a pokrájaný na kúsky usuší sa v tiene; spôsob ale užívania tento je: 8 lótov suchého koreňa žihlavového dajú do sklenice holbovej, zalejú ho žitnou pálenkou tak, aby sklenica plná bola, a nechajú to 3 dni za pecou, alebo na inom teplom mieste stáť. Z tohoto lieku užije chorý ráno i večer za kalíšťok. Obyčajný následok užívania je častejšie močenie, ktorým chorobná látka pomaly z tela vyjde.

Kukurica proti suchotám. Slovútny francúzsky lekár Emil de Tarabe udáva, že kukuričná múka vyhojiť môže suchoty, ak ešte najvyšší stupeň choroby nedosiahly; bo proti tomu nieto lekárstva. Kukuričná múka sa k tomu cieľu na spôsob „hustoj múky“ našej, tedy v podobe kaše alebo i spôsobom chutných pagačkov, a že užívanie prostriedku tohoto, za viac mesiacov pretiahnuté istotne povstávajúce suchoty odstráni, najmä keď by sa kukuričná hustá múka trochu cukrom sladila. Avšak toho prídavku nemusí byť; v tomto ale páde treba kašu nevyhnutne osoliť. Mohlo by sa vraj nadvrhnúť: že jako by kukurica mohla tak dôrazne na choré telo ľudské účinkovať? na čo menovaný lekár odpovedá: že jako môže tak zvaná kytajska kôrka (výťah z nej volá sa Chinin) zimnicu nepochybne pristaviť? To náleží k tajomstvám prírody. Ostatne de Tarabe ešte i na to pokazuje, že nikde na svete tak málo suchôt nieto, jak v Italii, kde ľud obecný každý deň svoju obľúbenú „polentu“ (hustú múku z kukurice) požíva: to isté platí v Španielsku a južnom Francúzsku.

Suchotinári v Inomosti (Innsbruck). Professor lekárstva v Inomosti, dr. Prokop Rokytanský, vynašiel nový spôsob liečenia suchôt hrčkovitých (Tuberculosis), ktorý čím ďalej tým viac uznalosti dochádza. Svedoctvom toho je, že jako z Inomostia oznamujú, všetky hostince toho mesta preplnené sú pocestnými, ktorí chcú sa dať liečiť samému professorovi Rokytanskýmu. Následkom početného liečenia tohoto vo všetkých krajinách europejských, poskočila cena príslušného lieku, benzoanu sodnatého (Natrum benzoicum) o 2 kr. za jeden Gramm, tedy o 20 zl. za kilo.

Pokolvár. (černý pľuzgier) je čierny brantový pľuzgier, ktorý pri zanedbanej pomoci stáva sa životu ľudskému v krátkej dobe zahubným. Nebezpečný tento pľuzgier môže sa v krátkom čase takto vyhojiť: vezme sa žĺtok slepačieho vajca a do neho zamieša sa toľko na prach potlčenej soli kuchyňskej, koľko len do seba vpije. Takto pripravený žĺtok dá sa na čierny pľuzgier, kde pálčivosťou rany už asi o 5 minút uschne. Toto prikladanie slaného žĺtku nech opakuje sa po každom uschnutí, a behom 2 hodín bude už nebezpečenstvo smrti odstráneno. Spôsobom a liekom práve opísaným zachránil sa tieto dni život istého majstra kováčského.

Pokolvár. Strašlivá choroba rožného dobytka, úpal sleziny (Milzbrand), preniesť sa i môže na človeka, menovite, keď garbiari obrábajú kože hoviad, v tejto zkaze padlých, a keď do trebárs jak maľulinkej rany prenikne jed otaznej choroby; potom ukáže sa obyčajne na tele čierny, nad mieru boľavý pľuzgier, tak zvaný pokolvár, ktorému v krátkom čase nakazený človek padne v obeť. Držíme tedy za vhodné pripomenúť, že pruský dobytčí lekár, Hildebrandt v Magdeburgu, vyhlasuje vrelú vodu za istý a nepochybný liek proti tejto jedovatej chorobe. Bolo síce už lekárom od dávna znamo, že východný mor ľudský (Pestis orientalis) všetku silu svoju ztratí a prestane v povetrí, na 48 stupňov Reaum. rozpálenom; túto skúsenosť preniesol Hildebrandt i na pokolvár a našiel, že neprestajným prikladaním tak vrelej vody, jako len človek bez všetkých ďalších vnútorných liekov ozdraveje! Pozor teda s pokolvárom!

Plesnina. Nechceme síce tajit, že vo veľmi smutných okolnosťach života i kúsok plesnivého chleba stať sa môže dobrodením; my ale pomery obyčajného života máme pred očima, keď škodlivosť plesnivého chleba pre zdravie ľudské pokázať chceme. Hlavné príčiny, z ktorých plieseň chleba povstáva, sú: nedostatočné vypečenie, obutie vrchnej kôry chlebovej, a nadovšetko dlhé ležanie chleba na vlhkom, voľnému vzduchu neprístupnom mieste. Splesnivené čiastky chleba zpotrebúvajú sa v domoch našich obyčajne na demikát, lebo že vraj chuť ostrej brindze zápach plesniviny prerazí. Ano, prerazí; ale škodlivé jej pôsobenie na slabšie telo predsa nezničí. Následky, z požívania plesnivého chleba pošlé, ukazujú sa skôr na deťoch, než na dospelých osobách, nosiac všetky príznaky otrávenia, a síce: hryzenie v črevách, silný nátlak krve do hlavy, silenie ku vracaniu, ku ktorému pripojujú sa často i krče v nohách. Za vracaním nasleduje obyčajne poľahčenie; preto ho za hlavnú pomoc v podobných pádoch uznávame. Lepšie ale bude, keď bedliva gazdinka postará sa o to, aby odstránením hore spomenutých príčin, z ktorých splesnivenie chleba pochodí, vzniku choroby prekazila.

Pot nôh. Nemilá to slabosť obťažuje najmä v lete ľudí, ktorí po svojich prácach často a ďalej chodiť musia. Proti tejto nehode predáva sa vo Viedni tajný prášok, pod menom Anosmin, od doktora Bernar-a dorábaný, ktorý (dľa lučbárského rozboru) povstáva z 21 čiastok, na pr. lótov na prach potlačeného liadku (alumen) a jednej čiastky kukuričnej múky. Týto práškom posypú sa onuce alebo pančuchy (štrimfle). Vyskúseno tiež pančuchy, onuce, vyumívať v octe, od čoho vraj pot prestane.

Behutiny. Začiatkom jara dostávajú mnohé osoby v tvári, po rukách a iných svetlu slnečnému prístupných čiastkach tela pehutiny (mušky), t. j. drobné tmavo-brunasté špiny, ktore na podzim samy od seba miznú. Poneváč ale mnohým, zvlášte ženským osobám sú tieto škvrnky nemilé: upotrebúvajú sa proti nim všakové mastičky, lenže pravda obyčajne bez prospechu. Bezpečnejšie tedy bude, vyhnúť pehutinám. Že nepochybnou ich príčinou je silnejšie svetlo slnečné, toho patrným dôkazom je zmiznutie pehutín v pozdnú jaseň, keď už slnko zriedka kedy, i to slabo svieti. Tvár tedy zachrániť môžeme od pehutín klobúkom, širokú particu majúcim, čo pravda od všetkých klobúkov ženských očakávať nemožno. Treba teda vziať na pomoc závoj (šlajer), a síce brunastej alebo zelenej farby; bo iba tieto dve farby tak premieňajú svetlo slnečné, že ono, padnúc do tváre, pehutiny sposobiť nemôže. Jako výborný domáci liek proti pehutinám odporúča slavný doktor Osiander: sirkové mlieko (biely sirkový, v apatéke dostať sa mohúci prášok, Schwefelmilch) pomiešať so šťavou ribizlov, keď práve brneť počínajú a tým mazivom častejšie tvár natierať. V slabších pádoch poslúži večerné umitie tváre slanou vodou, ktorú na tele zaschnúť necháme.

Padúca nemoc. Medzi najsmutnejšie choroby ľudské prináleží nepochybne padúca nemoc (zrádnik; epilepsia). Ona pozbavuje nešťastníka, ktorý tejto chorobe je poddaný, príjemného požívania života, ba často ho v okamžitom nápade usmrtiť môže. A najsmutnejšie pri tom je, že otázna nemoc s riedkymi výminkámi, často najspôsobnejšej pomoci lekárskej vzdoruje. — Za to mám tedy, že nebude zbytočné, keď cteno obecenstvo upozorním na jednoho mladého nášho muža, ktorý padúcu nemoc, pri Božej pomoci, s dobrým prospechom lieči. Je to výb. učený pán Štefan Rajčányi, katol. učiteľ a organista vo V. Brestovanoch. Tento šľechetný muž a jeho † otec dosiaľ už mnohých nešťastníkov z toho neduhu šťastlive vyliečili. Medzi nimi je i moj syn, ktorý vzdor všetkým možným lekárskym pokusom od 5 až do 15-ho roku svojho veku tejto nebezpečnej nemoci pobrobený bol, pre ktorú i od škôl odtrhnúť ho bol som prinútený. Teraz, ačkoľvek predošle temer každý mesiac, niekedy i vackrát bol napadnutý od zrádnika, už vyše pol roka je celkom zdravý, a mám nádeju, že je konečne osvobodený od toho zlého. — Preto pochvaľne spomenutého muža tobo pozornosti ct. obecenstva čo najdôraznejšie odporúčam. V Záturčí; Ján Bernáth, ev. farár. Professor lekárstva, dr. Westfall v Berlíne, z dlhoročnej skúsenosti pri ľuďoch, na zrádnik (padúcu nemoc, epilepsiu) chorých, prišiel k tomu presvedčeniu, že táto prežalostná nemoc ľahko povstáva u detí, ktoré od kohokoľvek dostaly častejšie údery na hlavu, tedy i tak zvané zauchá (pohlavky). Menovaný lekár podniknul i zkúšky s domácimi zajačkami, a častejším klopaním na temäno ích hlavy spôsobil u nich také príznaky choroby, jakými vyznačuje sa i zrádnik; ba čo viac, dr. Westfall jednoho 24ročného mladého človeka liečil, ktorý z nepochopiteľnej príčiny bol na zrádnik ochorel; až po dlhom dopytovaní vysvitlo, že ten mladý muž, keď sám sedel a fajčil, zo zlozvyku klepal sa na hlavu vlastnou paličkou, a tak upadnul do ťažkej, ale potom šťastne vyliečenej choroby. Všetko toto pripomíname na výstrahu tým, ktorý majú zlozvyk, deti biť po hlave.

Hadová žlč proti zrádniku. Bývalý mestský lekár v Rožňave, dr. Juraj Marikovský, uverejnil už v roku 1831 v „lekárských letopisoch“ dra. Huselanda podrobnú zprávu, že hadová žlč je nepochybný liek (specificum) proti padúcej nemoci. Sám dr. Marikovský dozvedel sa o lieku tomto z úst jednobo otca, jehož mladý syn od 11 rokov tak ťažko na zrádnik trpel, že sa hrozné krče každodenne viac razy opakovaly a chorého šuhaja na pokraj hrobu postavily. Práve v čas takého nápadu prišiel do domu starý slovenský žobrák zo Spiša a poradil otcovi, aby zabil hada „o Jure“, a aby žlč jeho, ktorá sa v osobitnom mešci nachodí, vybral a trochu z nej zamiešal do lyžičky páleného a tak chorému dal vypiť, aby ale pri tom nevedel, čo pije. O štvrť hodiny dostal chorý hryzenie, potom upadnul do silného potu, vyspal sa a zrádnik nevrátil sa mu nikdy viac. Na základe tejto rozprávky robil sám dr. Marikovský v mesiaci máji 1831 zkúšky, a to vždy s úplným prospechom; lenže k vyliečeniu dospelého človeka žlči dvoch hadov treba. Čo sa napokon druhu samých hadov dotýka, dr. Marikovský udáva, že on potreboval obyčajných, nejedovatých hadov (Coluber austriacus), ktorí sa všade po lúkach plazia. Toho času náramného hluku tropí za hraniciami jakýsi, z Kytaji dovezený liek pod kytajským menom Ying-kuei-čun, pod ktorým ho kupecký dom Dieß-Richter v Lipsku, funt za 21 toliara predávajú. Spôsob užívania tento je: vezme sa z lieku toho vrchom za kávovú lyžičku (podľa váhy 1/5 lóta) v čistom hrnčoku nalejeme naň za dva obyčajné kávove šálky vrelej vody, necháme to ešte za 5 — 8 minút nad žeravým uhlím stáť a tak chorý ten odvarok osladený pije. Toto varenie na čerstvo a užitie opakuje sa tri razy cez deň: ráno po vstaní, hodinu po obede a dve hodiny pred spaním. Dakoľko dní po začiatku tejto kúry dostavia sa silnejšie nápady krčov, aby potom úplne vystaly. V nemeckých novinách sú početné poďakovacie prípisy úplne ozdravelých ľudí. Aby ale ozdravenie bolo trvanlivé, treba túto kúru za 3 mesiace vydržať, k čomu jeden funt lieku vystačí; po čas liečenia ale nesmie chorý kávu, korenie a kyslé jedlá užívať. Mnohý z takých nešťastníkov obetoval by celé imanie svoje, keby sa sprostiť mohol strašnej choroby; a preto sme zprávu o tejto pomoci premeškať nechceli, keď všetky útraty aj s povozom sotva 5 zl. prevyšujú. Či v tom lieku nieto koreňa z pivonie obsaženo?

Prevetrievanie. Medzi starodávné zlozvyky obecného ľudu nášho prislúcha netečnosť k čerstvému povetriu, čo tým podivnejšie padá v oči, že obyvatelia domov hospodárskych sú behom leta na čerstvé povetrie privyknutí. V zime ale, keď raz v peci kúriť počnú, neotvorili by, nevieme zač, okná a dvere izby, aby čerstvým prieduchom povetrie v izbe obnoviť sa mohlo. To je hlavnou príčinou, že potom i také choroby, ktoré samy v sebe nie sú nákazlivé, stávajú sa na ťažkom uzatváranom mieste nákazlivými. Tak na pr. povšechne známe frízle (deťská choroba) nie sú samy v sebe nákazlivé; v uzatváranej izbe ale stanú sa nie len nákazlivými, ale i mnoho nebezpečnejšími. — To isté platí o červienke, ktorá, najmä v letných mesiacoch pustošieva medzi ľuďom naším. Jedon pokazí sa paškrtením nezrelej ovociny, a keď upadnul do červienky, i ostatní, v uzatváranej izbe s ním bývajúci domáci, padnú tej chorobe v obeť. Už tieto lekárske skúsenosti mali by zaiste pohnúť každého otca čeľadného, každú matku domácu k tomu, aby, či v zime či v lete, každodennným otváraním oblokov a dverí, povetrie v izbe obnoviť a tým i zdravie svoje chraniť nezameškali.

Páľčivosť v izbe chorého zmierniť. Náramné páľčivosti v druhej polovici junia boly i zdravým ľuďom obťažné; čím viac tedy museli od ních trpeť ľudia chorí? Aby tedy v dušnej horúčosti stať sa mohlo pre chorého poľahčenie: narádza doktor Maurin, posteľ chorého umiestiť k tej stene, ktorá stojí proti oblokom; zatým ale treba obloky cele pootvárať a povesiť do nich miesto záclony tlstšie (konopné), do čerstvej vody namočené plachty. Z fyziky známo je, že každé parenie sa vody pohlcuje značne mnoho teploty; parenie tedy mokrých plachiet, v prievetrí oblokov zavesených, zmierni páľčivosť v izbe tak, že jako Maurin udáva, po dlhšom upotrebení tej pomoci teplota v izbe klesne o 4 stupne, čo veru mnoho znamená. K tomu naplní sa izbové povetrie vlhkými parami, čím zase dýchanie chorého znamenite poľahčene bude. Rozumie sa, že preschnuté plachty treba znovu do vody namočiť.

Popálenie. Známo naše porekladlo „klin klinom“ nepotvrdzuje sa nikde tak patrne, jako pri liečení rán, z popálenia alebo oparenia pošlých, horúcou vodou, čo stáva sa nasledovne: popálený úd tela treba možno najskôr po nešťastnej náhode dať to tak vriacej vody, jako to len zdržať možno. Rana síce z prvu bude veľmi boleť, ale o pár minút zmierni sa boľasť a prestane v krátkom čase. Močenie vo vriacej, časte obnovenej vode treba aspoň za hodinu pretiahnuť, nuž popálené miesto ani neoduje sa: keby ale pľuzgier bol už povstal, treba ho nožničkami prestrihnúť a ranu ďalej močiť aspoň za hodinu, a kožtička prischne bez ďalšej boľasti. Pisateľ týchto riadkov popálil sa veľmo silne na pokazujúcom prste pravej ruky, k písaniu najviac potrebnom: rana i vdula sa, ale jej močením vo vrelej vode, za hodinu trvavšom, prestala boľasť úplne a pľuzgier zaschnul o 3 dni docela, trebárs nebol ani prestrihnutý. Probatum est!

Prečistenie. Lieky na prečistenie dávajú sa z rozličných príčin, a síce: 1. k odstráneniu nestroviteľných, pokazených jedál, ztvrdnutých výkalov, jedovatých látok a hlíst; 2. k odľahčeniu a umierneniu prekrvenia a zapálenia vnútorných ústrojov (ku pr. mozgu), odvodením a pritiahnutím krve ku črevám; 3. k odstráneniu vodových čiastok z krve tým cieľom, aby sa voda, chorobou v dutinách tela a pod kožou vypotená, zase do krve vsala, a takým činom vodnatielka vyliečila; 4. k podporovaniu vylučovania žlči. Poneváč k tomu potrebné lieky, na pr. Glauber-ova soľ, drážďa čreva, a to dráždenie až na žlčové cesty, žlčový mechur a pečeňu rozprostiera sa; nuž takým činom prekážky a hate v pečeni odstrániť sa dajú. A skutočne liek prečisťujúci je vstave, čerstvo povstalú zlátenicu (žltačku) v krátkom čase vyliečiť; 5. konečne potrebujú sa tieto lieky ešte ku hnaniu na moč (na príklad; gummi gutta). To sú ale ich ďalšie účinky. Dr. Fr. Ježko.

Pepsin proti vracaniu. V terajšej dobe nachodí sa v lekárňach, medzi novými liekmi, i tak zvaný pepsin. Je to látka podobná žltému gleju, z našich ovocných stromov vytekajúcemu, a dorába sa zo sviňských žalúdkov, vlastne z ích slizných blán. Slizná blana žalúdková v živom tele vydáva zo seba mok pepsinový, ku stroveniu pokrmov, menovite mäsa a bielkových látok potrebný. Keď tento mok nemá slušnej povahy, keď nenachodí sa v dostatočnom množstve, alebo keď vôbec nevylučuje sa: z toho nastáva veľká prekážka trovenia. V takom páde možno keby chybujúci pepsin z vonku do žalúdka dodať, a trovenie tým do poriadku priviesť. Užívanie pepsinu je na mieste: 1. V tom páde, keď pepsin z jakejkoľvek príčiny len chybne, alebo keď vôbec nevyviňuje sa; on je vtedy nutne potrebným liekom, ktorý povážlivejšie choroby žalúdkové zamedzí. To isté platí po 2. o netrovnosti detinskej. Tento neduh prejavuje sa v častej behavke, pri čom jedlá z väčšej čiastky nestrovené vychádzajú; ďalej vo vracavke, v bľadej farbe v tvári, vo veľkom tvrdom brúšku, a v uvädlých chudých údoch. Takým deťom slúži znamenite víno pepsin-ové, 5 kvapiek dvakrát cez deň; 3. požaduje sa tento liek pri rozličných žalúdkových chorobách a ích následkoch, keď tvorí sa málo žalúdkovej štiavy. Užitý pepsin zastaví v tomto páde i obťažné a úmorné vracanie. K zotavaniu sa po ťažkých chorobách, ku pr. po horúčke, kde pepsin žalúdkový tak rečeno vyšiel na mizinu, je náhrada jeho takým spôsobom výhrou velikou. Konečne je pepsin opravdivým všeliekom pri tak zvanom neukrotiteľnom vracaní tehotných, kde často na pokraj hrobu prívedené osoby pepsin-om vylieča sa a vyzdravejú. Predpisujú sa dva grammy, s rovnakým množstvom cukru smiešané, a podelia sa na 5 čiastok. Jedna taká čiastka sa, pred obedom a jedna pred večerou. Dr. Franc Ježko.

Popálenie fosforom (kostíkom). Obyčajné zápaľky sú i proto veľmi nebezpečné, že keď ich trením zapaľujeme a trochu fosforu z nich na ruku alebo do tváre odskočí, smrteľná z toho rana povstať môže, čo už nepočetné smutné príklady dosvedčily. V páde takého nešťastia kúsok vápna chlórového (Chlorkalk) treba vo vode roztopiť a ranený úd do nej zmočiť, alebo handričku v nej namočenú prikládať. Akby chlorového (v každej apatéke dostať sa mohúceho) vápna nebezpečie odstráni.

Pichnutie. Nedávno si môj 6-ročný chlapčok vpichnul tŕň do palca na nohe, ktorý sme mu nijako vytiahnuť nemohli; vrch sa bol odlomil a tenší koniec zostal v rane trčať. Chcel som zavolať lekára; lež obával som sa, žeby veľmi bojazlivému chlapčokovi niečo stať sa mohlo, akby lekár bol prinútený prst narezať. Myslyl som tedy: nech mu to odberá, a tak tŕň vylúčí. Keď som mu prave dal nožičku vymočiť, došla jedna susedka a poradila nám, aby sme mu na ranu zajačie sadlo priložili; že sa rana nebude odberať a za pár dní zacelie. Urobili sme podľa nárady a stalo sa, čo ženička predpovedala; na tretí deň ráno, keď sme mu ranu preväzovali, bol tŕň vonku a dieťa po celý čas žiadnej boľasti nemalo; v nasledujúcich ale 3 dňoch bola rana cele zahojená. Držal som si za povinnosť, tento jednoduchý liek v známosť uviesť. V Mošovcách, J. D.

Pichnutie včely. Jako proti čerstvej popálenine natrenie rany olejom a posypanie soľou prevýbornú službu koná: tak i proti včelnému jedu v prášku obyčajnej soli kuchyňskej máme nepochybný liečivý prostriedok; spôsob ale užívania tento je: keď nas včela pichla, vytiahnime po samom predku žihadlo z rany von, navlažme to miesto slinou a natrime potom trochu na prášok potlčenej soli, či kamennej či varenej, a budú všetky následky ranenia, boľasť i opuchlina, odstránené. Na tento spôsob ochrany upozornil verejne pán J. Rektoris z Hôrky vo Spiši, ktorý vraj tak bol oproti pichnutiu včely citlivý, že raz od neho zomdlel; teraz ale môže trebárs 8 žihadiel do jednej ruky dostať, po upotrebení spomenutého lieku je od všetkých následkov osvobodený. Odporúčame tedy pp. včelárom našim, aby potlčenú soľ pri sebe nosili.

Pečeňa zatvrdlá. O znamenitom pôsobení istej kyslej, na nemecko-lupčianskom chotáre jestvujúcej vody, došlo nám nasledujúce „Osvedčenie“: Ja nižepodpísaný už od roka náramne som trpel na zatvrdnutie pečene, žltú nemoc a koliku tak, že iba lekárskou pomocou máličko a na krátky čas uľavené mi bolo. Z naloženia ale vys. učeného muža, pána Samuela Hlaváča, dr. lekárstva, min. mesiaca jul. odobral som sa do Železného, krasného, romantického údolia, k mineralnej vode, ktorá je korytnickej, strany svojho účinkovania cele podobná. Tam už po 2-týždňovom liečení došiel som predošlého čerstvého zdravia a sily telesnej. Ktoby na takéto a im podobné choroby trpel: nech bez odkladu cestuje ku zvýš menovanému uzdravujúcemu prameňu, a dozaista navráti sa zdravý ku svojeti. D. R.

Petečne. Máloktorá choroba medzi obecným ľuďom našim tak pustoší, jako petečne, ktoré tmavo-modré, z hniloby krve pošlé špiny na tele chorého prezradzujú, a bohužiaľ! že ľud náš ešte porád nedôveru ku všetkej pomoci lekárskej chová a tým pustošenie i tejto choroby napomáha. Poradíme tu tedy liek domáci, od anglikanského kňaza Cartorighta pošlý, ktorý liečením peteční po celej krajine bol známy. Jeho liek boly pivové kvasnice (droždie), ktoré mladším chorým po jednej, dospelým po dvoch lyžicách každé tri hodiny podával, pri čom i osoby od lekárov už konečne na smrť odsúdené vyzdravely. Starým, už okolo 60 rokov majúcim osobám treba droždie z polovice vodou rozriedené dávať. Že kvasnice veľkú hnilobe odporujúcu (antiseptickú) silu majú, bolo už dávno známo, čím bezpochyby Cartwright bol na ich liečivú silu upozornený.

Porážka. I dosiaľ užívaly sa už rozličné kovy k cieľom lekárskym ale vždy v rozpustenej podobe, ku pr. železo pri rozličných neduhoch ľudskej krve. Teraz ale náramného hluku tropí spôsob liečenia, od dra. Burga v Paríži vynalezený, ktorý záleží v tom, že rozličné kovy upotrebujú sa k liečeniu v pevnej podobe svojej, a síce púhym položením na holé čiastky tela. Nový tento spôsob liečenia, ktorý je prísnymi zkúškami nepochybne dosvedčený, obdržal vedecký názov Metallo-therapia, po našsky: liečenie kovom; on užíva sa výlučne v porážke, a zdrevenelé, necitlivé údy stanú sa o nedlho pohyblivými. Divná vec ale, že nekomu železná, inému ocelová alebo medenná, inému zase olovená, zinková, strieborná atď. na chorý úd položená slapka pomáha.

Petrolej. V českej obci Smečne zapálil si chudobný nádenník večer kahan petrolejový, asi tak sporiadaný, jako keď gazdinky naše do masti s hrncov sobranej, osadia v črepe knôtik a toto lacné svetielko nechajú horeť; razom ale zostal otec i obe deti jeho veľmi zle, tak že sotva ešte toľko sily našiel, aby pomoc privolať mohol. I pre lekára poslalo sa, ktorý deti našiel už polo-mrtvé, a jeden 11-ročný chlapčok pri všetkej pomoci i skutočne zomrel. Z lekárskeho vyšetrovania ukázalo sa, že čmudina (dym), ktorá vystupovala z petroleja, všetkých troch otrávila; petrolej teda nesmieme v izbe ináč páliť, jako v poriadnom kahane (lampe), ktorý je pokrytý sklenným cylindrom.

Psovi nedať sa lízať! V Berline ochorela pred nekoľko rokmi 16-ročná dcéra jednej vzdelanej a zámožnej rodiny; liečili ju všemožne po celé roky; rodičia chodili s ňou v lete do kúpeľov, cudzozemských, ale všetko nadarmo. Tejto zimy, keď s nešťastnou dievčinou klonilo sa ku koncu, skormútení rodičia privolali ešte slavného lekára berlínskeho, cis. tajného radcu dr. Wilmsa, ktorému rozpovedali, že doktori (jako príslovne hovorievame) nemôžu jej tratiť na liek. Lekár prezerá chorú, mlčanlive rozmýšľa a táže sa razom: či nemajú psa v dome? „Mali sme veru psa, ale už dosť dávno, asi pred 3 rokmi,“ bola odpoveď rodičov. Lekár mal dosť, odviedol rodičov do bočnej izby a sdelil im, že nešťastná ich dcéra musela sa dať nekdy tomu psovi na ústach oblízať, a že z toho dostala drobulinkých červíčkov do jatier, ktoré zo psa prešly na ňu; z počiatku choroby žeby pomoc bola možná bývala, teraz ale že pozostáva iba operácia na smrť a život. Nešťastná dcéra podrobila sa jej; ale už nemala toľko sily, aby následky pretrpela, a tak o pár dní zomrela. Pes tedy ani žrať nesmie z tanierov a iných nádob, ktoré upotrebúva človek; nech on má svoju misku.

Pestovanie malých dietok. Že pri mnohých ľuďoch zpatrujeme zkrivené a zhrbené telo, príčina toho býva neprimerané opatrovanie dietok v prvej dobe ich útleho života, keď sa totižto nepopraje ich telu potrebnej podpory. Mnohé matky chybujú v tom, že privčasne novorodeniatko rovno, ba dokonca bez perín pestujú.

Tak jako nemožno schvaľovať prituhé zavíjanie dieťaťa, musíme zavrhnúť, zbavuje-li sa dieťa potrebnej opory, dokiaľ kostičky jeho dostatočne neutuhly a viac chrupavkám, než skutočným kosťam podobné sú.

Žiadame-li, aby chrbátnica (pater) rovno sa držala, dokiaľ k tomu zpôsobná nenie, je toľko, jako by sme očakávali, že zastane nám stožiar z trstiny na lodi tú istú službu, jako železný lebo z tvrdého dreva. Jako tento neodolá vetru, ani žiadnému naň naliehajúcemu tlaku, neodolá tiež chrbátnica novorodeniatka ťarche hlavičky a tlaku prsných a brušných vnútorností, pri čom sa musí dokriviť; zadeček sa vyduje, prsičká zapadnú, prispôsobnujúc sa poznenáhla s náchylnosťou k pľúcnym chorobám. Chrbátnica vyhovie svojim požiadavkám, keď už ďalším prijímaním vápenatých zlúčenín dostatočnej pevnosti nadobudla. Soli tieto privádzajú sa dieťaťu mliekom a prvé mesiace novorodzeniatka sú tiež k tomu určené, aby kostru jeho vyvinuly. Dľa toho, jako dobrá a výdatná bola jeho potrava, sosiluje dieťa a mohutnie, takže nektoré už v šiestom mesiaci na nôžky sa stavia, keď druhé pred osmým ba aj desiatým mesiacom tak ďaleko nepokročí. V treťom mesiaci bol by hriech, keď by sme ležiacu polohu dieťaťa premenili. Dieťa nevie, kam s hlavičkou, kolimbá ju hneď na predok, hneď zase na stranu, bo nemôže jej udržať. Preto v tomto veku dieťa nesvobodno hore nosiť ani silno povíjať. Rovné nosenie zkriví mu chrbátnicu a zpotvorí ju, kdo zas naproti tomu silné povíjanie, soslabí mu údy, zamedzujúc spolu voľné dýchanie. Bez perinky, a sediace nemá sa dieťa nosiť pred šiestym mesiacom, trebárs by bolo silnejšie. Keď dieťa po uplynulom čase pestovať chceme, pestujme ho na nasledujúci spôsob: posaďme ho na pravú ruku a ľavú podložme tak, aby mu prišla pod obe pazuchy, žeby tým spôsobom jeho prsečka podporu dostaly, chrbátik oprime o naše prsia; nôžky nech voľno vedľa seba spočívajú, jedna druhú nech netlačí; jako to obyčajne vídame, keď sa dieťa na jednej ruke pestuje. Nenúťme ho pred časom k chôdzi, len tým poriadkom zachováme si dieťa zdravé a rovné. Všetko žiada svoj primeraný vek.

Keď je reč o novorodzeniatku, udám tu krátky nástin telesnej výchovy dieťaťa, od dr. J. Markovica.

Choroby pupkovej šnóry a pupka. Známe je, že pupková šnóra odpadne medzi 7. — 10. dňom po narodení, zanechajúc za sebou prihlbinu na prostriedku života — šev, povstalý zo srastenia jednotlivých čiastok šnóry. Tento šev (pupok) je stály výraz dakedajšieho organického celku medzi matkou a dieťaťom, tento teda musel chýbať pri prvých obyvateľoch raja, a tak by mal chýbať i na obrazoch Adama a Evy, ak chcú byť verné. Kto protivu maľuje, ten potvrdzuje istotne Darvinovu theoriu. Tento pupok ako srastnutie, ako šev, nemá pevnosť rovnú druhým čiastkam. Preto veľmi často stretáme sa s kylou pupka v dobe dojčenia, ktorá obsahuje zväčša tenké črevá. Príčiny sú rozličné, ako roztiahnutie, zväčšenie sa, nafúknutie troviacich ústrojov, ako sa to stáva pri deťoch, ktoré trpia na zlé trovenie — umelé chovanie zapríčiňuje koliky, zapečenie; deti majú boľasť — kričia; pri stolici sa napínajú, to robí tlak na črevá, čoho následok je, že najslabšie miesto ich krovu popustí. Miesto priehlbiny vidíme potom vypuklinu tak veľkú, jako čerešna, až po veľké jablko. Takáto kyla zmizne niekedy sama od seba, keď pominie jej príčina. Lieči sa príslušnými povojníkami, čo už patrí do oboru lekára. Rany na pupku povstanú následkom toho, že po odpadnutí šnóry prostriedok pupkovej rany sa nezahojí. Keď táto ranka dlhšie ostane bez kože, rozprestiera sa vždy ďalej a ďalej kolom do kola, takže povstane okolo pupka akoby sliznica, z ktorej sa často veľmi mnoho moku vylučuje, toto je:

Katarrh pupkový (Blenorrhoea umbilici, Schleimfluss des Nabels). Tu odporúčam prísnu čistotu, vlažné kúpele, roztiahnutie a vysušenia pupka karbolovou bavlnkou a posypanie pudrom, tým, ktorého užívame pri vypretí vôbec (Semen Lycopod.). Po odpadnutí šnóry môže povstať zapálenie pupkových krvových ciev (ak arterií, tak vén).

Zapálenie tepny (Arteritis umbilicalis) prechádza madzi 5 — 28 dňom po narodení, zväčša pri slabých, chorých deťoch; príčina je dráždenie šnóry pred, a nečistota po odpadnutí. Tu spozorujeme po odpadnutí šnóry v pupkovej priehlbine červenosť, zapálenie, ktoré sa rozprostre i zôkol-vôkol pupka. Keď tlačíme pozdlž pupkových ciev, ktoré sú v živote od pupka na dol, vytlačíme z pupku niekedy riedky žltý hnoj, niekedy hnojovú krv. Život je nabehnutý a tvrdý, deti sú nepokojné, cicať nechcú, keďže im akýkoľvek pohyb robí boľasť. V zriedkavých pádoch prenesia sa zapálenie na brušnú blanu, alebo nastane utíšiť sa nedajúci krvotok pupka, čo je obyčajne smrteľné. Po 12 — 20 dňoch ale zväčša vyzdravia chorí. I tu je hlavná vec čistota, čistá, previevaná izba, letné kúpele a umývanie pupkovej priehlbiny (Nabelfalte). A poneváč deti, ktoré v tejto chorobe trpia, sú zväčša slabé; teda odporúča sa silná chôva.

Zapálenie vén (Phlebitis umbilicalis) je omnoho nebezpečnejšie, ale spolu i o mnoho zriedkavejšie. Jestli šnóra už odpadla, tak je pupok vytisnutý, vydutý, tlakom nemožno ani kvapky hnoja vytisnúť; ačpráve sú ním cievy (veny) preplnené. Život je veľmi nabehnutý a boľavý, obyčajne i brušná blana zapálená; deti ležia ako mrtvé, nemohúc sa pre boľasti hýbať; ony ani nekričia mnoho, ale len stenú, alebo jednotlivé ostré hlasy vydávajú, čelo zvráskujú, oči zavrú, päste sú zatnuté, nohy pevno k bruchu pritiahnuté; všetko to znaky veľkých boľastí. Horúčka je všeobecná, barva kože žltkavá, kde je podkožová tkanina väčšmi vyvinutá, sú zapuchliny. Niekedy pripojá sa všeobecné, alebo len na jednotlivé údy lokalizované krče, pridajú sa ešte aj iné choroby, až dieťa im podľahne.

Zapálenie pupka (Omphalitis) je častá choroba; zjavuje sa obyčajne po odpadnutí šnóry, teda koncom prvého týždňa, najneskoršie koncom prvého mesiaca. Zapálené sú lebo len vrchné vrstvy, alebo všetko až po brušnú blanu. Príčiny sú tie isté, čo pri zapálení krvavých ciev. Pupok je tvrdý a obyčajne málo vydutý, život nabehnutý, dieťa leží nepohnuté, dýcha povrchne, stolicu a moč ťažko vypúšťa — všetko je s veľkými boľasťami spojené. Niekedy rozprestre sa zapálenie na celý život a povstane potom ruža (kiahňa). Horúčka je vždy veľká; nebezpečie môže povstať hlavne následkom krvotoku pupka a ruže.

Krvácanie pupka (Omphalorrhagia, Nabelblutung) je ako pôvodnia choroba veľmi zriedkavá, ako následok druhých chorôb častá. Príčinu každý auktor inej okolnosti pripísuje, jedným slovom, nevieme ju. Vystupuje obyčajne medzi 5. — 20. dňom po porode; niekedy krv ako by len vymokala a je nemožno, najsť ten krvácajúci punkt; niekedy vyteká pomaly, ale neprestajne, niekedy len, keď dieťa kričí, zriedka sa stane, že strieka (špricuje). Toto krvácanie nastúpi obyčajne zrazu bez všetkých predznakov; keď sú predznaky, tak záležia z vracania, z neriadnej stolice, zo žltačky atď. Choroba je veľmi nebezpečná, zväčša smrteľná, závisí to od toho, jak silné je krvácanie, a či sa dá utíšiť? niekedy je dieťa za hodinu odbavené, druhý raz trvá krvácanie aj viacej dní. Čím staršie je dieťa, tým menšie nebezpečie. Keď takéto krvácanie nastane a lekára nemáme hneď pri ruke, vtedy — jestli je pupková šnóra ešte nie odpadnutá — podviažeme ju oznove; keď je odpadnutá, sprobujeme prstom tlačiť (komprimovať) krvácajúci punkt, alebo lepšie ešte, keď dáme naň náprstok, tento obkrútime čistým, tenkým plátnom, alebo bavlnou, a tak tlačíme.

Aby tieto choroby boly úplné, pripomínam ešte:

Úpal pupka (Gangraena umbilici, Nabelbrand), s ktorým sa ale privátne veľmi málo stretáme, on prichádza najviacej v nálezincoch a v porodniciach.

Akutný zrádnik (Traisen, Eclampsia), detský zrádnik, ktorý sa liší od zrádnika vyrastených tým, že je liečiteľný; keď prestane príčina, prestane i choroba. Vystupuje často v nervósnych rodinách, je teda niekedy aj zdedený; čím mladšie dieťa, tým častejšie a silnejšie bývajú nápady. On môže vystúpiť zrazu (primárne) pri celkom zdravých deťoch skrze hlísty, rezanie sa zubov, obličkové kamene, silné pohnutie mysle; menovite slabé, na anglickú chorobu a hnačku trpiace deti ľahko dostanú; sekundárne, t. j. ako následok druhých chorôb, najviacej modzgových, ďalej pri zimnici, zapálení pľúc a hrsnej blany, somárskom kašli, šarlachu, sypaniciach, tyfuse atď., čoho príčiny je hlavne to, že sú deti ku krčom veľmi náchylné. Málokedy nastane nápad zrazu, obyčajne ho zvestujú predzanky; dieťa nepokojne spí, často sa budí, jeho nálada je zlá, zrak, výraz tváre sa premení, ináče dobré, stanú sa zlostnými, a sú niekedy neprestajne ospanlivé. Tieto znaky sa stupňujú čím ďalej tým väčšmi, zrak menlivý, gániaci, koža bľadne alebo dostáva červené fľaky, údy sa vystierajú, hlava sa kloní nazad — až nastúpia kŕče, ktoré pochytia všetky svaly. Počas nápadu je tvár najskôrej bľadá, potom belasto červená, dýchanie zrýchlené alebo vystavajúce, dieťa zdánlive mrtvé; kŕče napadnú hlavne očné svaly, oko sa krúti sem tam, zornička mení svoje roztiahnutie a zakrýva sa pod vrchnú mihalnicu; deti hľadia na kríž, nedržia (nefixirujú) žiadon predmet; čelo krčia, ústa sťahujú a rozťahujú, jazyk vyplazujú, vyrazia zo seba výkriky, hlava je nazad alebo na bok naklonená, veľký prst na rukách obyčajne zaťatý, druhé vystreté; druhý raz je zaťatá celá päsť a ňou mácha v povetrí; dieťa je obyčajne bez vedomia, výkaly a moč pustí pod seba. Nápad trvá niekoľko minút, celé hodiny, niekedy i viacej dní, nakoľko sa kŕče neprestajne obnovujú, a dieťa je bez pamäti. Pri deťoch, ktoré sú zrádniku náchylné, treba odstrániť všetky, či vonkajšie, či vnútorné dráždenia, na pr. hlísty, horúca izba, preplnenie žalúdka atď. Počas nápadu dáme ho do studenej izby, na hlavu studené obklady, i pijavice za uši. Druhé patrí do oboru lekára.

Krč gágorový (Stimmritzenkrampf, Laryngospasmus) je v medzičasí (intervaloch) vystupujúci krč tých svalov, ktoré sťahujú gágor a ktoré dýchanije spôsobujú. Táto choroba zjavuje sa primárne, t. j. pri zdravých deťoch, alebo sekundárne, symptomaticky, t. j. ako následok iných chorôb. Prichádza ona najskorej pri rezaní zubov až do 5. roku, niekedy je choroba rodinná. Zlé povetrie musí byť tiež príčinou, lebo sú nápady častejšie v zime — keď sú deti zatvorené do izieb — a vo veľkých mestách; aj chôva má svoj vplyv, dakoľko umele a vôbec zle chované deti — menovite tie, ktoré trpia na hnačku, teda deti chudobnejšej triedy, sú viacej vystavené tejto chorobe. Nápady vyvolajú aj silné pohnutie mysle, dráždenie smyslov, smäd zapadnutie (zaskočenie) pri pití, dráždenie hrdla a hrtáňa atď.; predzvestované bývajú: zbľadnutím v tvári, chrchlanie v gágore, akoby sa dieťa dusilo, inokedy nastane zrazu. Priebeh nápadu je nasledujúci: dýchanie na čas prestane, na to o pár sekúnd nasleduje viacej rýchlych krčovitých vdýchnutí, ktoré sú veľmi hlasné, pískajúce, syčiace; potom nasleduje kašľajúce vydýchnutie; niekedy sa začne nápad spomenutými vdýchnutiami, na to nasleduje dlhšia pauza v dýchaní, potom viacej sekaných vydýchnutí — a koniec je vdýchnutie.

Keď sa nápad začne, tvár obeľaseje (zmodrie), výraz jej je strašný, oči sa lisknú a von vystupä, ústa otvorené, nosové krýdla rozšírené, päste zaťaté, alebo si drží rukami hrdlo, klopanie srdca je veľmi rýchle, dieťa obyčajne bez povedomia súc, výkaly pustí pod seba.

V ľahkých pádoch obmedzí sa nápad na neriadné dýchanie, ktoré trvá pár sekúnd; nápad sám málokedy trvá dlhšie ako pol minuty. Nápad je zriedka len jeden, ktorý by prešiel vo viliečenie alebo zadusenie; obyčajne sa obnovujú týždenne alebo i mesačne, konečne vo viacej ako v polovici pádoch končia sa smrťou.

Pri tých deťoch, pri ktorých nejaká druhá choroba je príčinou nápadu, treba liečiť základnú chorobu; ďalej starať sa o čistotu povetria — deti treba dať na vonok — a o primerenú stravu.

Detská porážka špiku. (Essentielle Kinderlähmung, Paralysis infantitis spinalis). Choroba táto ukazuje sa od pol do tretieho roku a najčastejšie vystúpi pri rezaní sa zubov. Týto neduhom napadnuté deti sú zväčša silnej ustrojnosti; niekedy sa vyvinie po rozličných zapáleniach, alebo po detskom zrádniku; zas druhý raz prichádza hlavne v rodinách, trpiacich na nervové choroby; údery, ako padnutie na chrbát, ju tiež môžu vyvolať. Začiatok choroby je lebo so zimnicou — poťažne horúčkou — alebo i s krčami spojený; pozorujeme, že deti nápadne slábnu, hneď ustanú, majú silenie na moč; niekedy príde choroba celkom nepozorovane, až porážka nás upozorní na túto nebezpečnú a smutnú chorobu. Sú porazené lebo všetky svaly — okrem hlavy — alebo len jednotlivé údy. V nasledujúcich dňoch porážka na mnohých svaloch ustúpi, dieťa môže príslušné údy zase pohybovať; stála porážka ostane len na jednej strane, najčastejšie na spodných údoch, alebo sú všetký spodné údy porazené; niekedy sa porážka križuje, t. j. na pr. na pravej nohe a na ľavej ruke. Keď tato porážka trvá 1/3 roka, potom už viacej nieto pomoci. Následok porážky je, napadnuté svaly stenknú, schudnú, ba ani kosti sa nevyvinú, tak že porazený úd zavstane v zraste, je zakrpatelý; ďalší následok je, že následkom stiahnutia svalov a samotiaže dostanú neriadné polohy; tak sa vyvinie noha koňská či špicatá. Mnohé deti, ktoré pre samu porážku by ešte ako tak mohly chodiť, nemôžu sa pohybovať následkom spotvorenia (diformity) údov.

Keď dieťa akutné štádium choroby prestálo, tak je potom, čo sa života (quo ad vitam) týka, žiadné nebezpečie; výhľady ale na pominutie porážky sú veľmi slabé, najviacej dá sa napraviť zlá poloha údov, vyvolaná porážkou.

Mliečné zuby. Je vlastne žiadna choroba, poneváč ale rezanie je s neduhami rozličného rázu spojené, rozoberiem ho v tejto kapitoli. Chcem spolu i podvrátiť myľné, častokráte smiešné a pôverčivé náhľady, ktoré o tomto predmete panujú.

To časodobie, v ktorom začína dieťa zuby dostávať a v ktorom ich aj dostane, možno pomenovať najvážnejším, spolu i najnebezpečnejším. Najvážnejším, lebo veď musia byť v celok utvorené z malých zárodkov celkom nové čiastky tela; najnebezpečnejším, lebo veď dieťa je vtedy vystavené mnohým a mnohým chorobám, vyvolaným nie tak samým rezaním sa zubov, ale druhými vplyvami, ktoré ale silnejšie účinkujú práve preto, že vtedy ústrojnosť dieťaťa je rozdráždenejšia, prístupnejšia chorobám.

Najskôr opíšem rezanie sa zubov, ako sa to riadne deje. „Všetko je v zárodku obsažené, každé rastnutie je rozvíjanie sa, tiché roztlačovanie“, hovorí istý učenec. Tak je to i so zubami teraz menovite mliečnými. Ích počiatky vidno už v štvrtomesačnom zárodku živote matky. Po porode vyvinujú sa postupné a prvé zúbky začínajú sa rezať obyčajne medzi 6. a 7. mesiacom nemluvniatka. Už po predku to možno pozorovať pri dieťati, sliny tvoria sa vo väčšej miere, takže tečú ústami a neprestajne dráždia okolie úst, z čoho môžu povstať i ranky; dieťa istotne cíti dráždenie v ústach, preto dáva prstečky medzi ďasná, keď zuby vždy ďalej a ďalej sa režú medzi ďasná, začne ono červenieť, je horúce, dieťa kričí: roztiskovanie ďásna mu istotne zpôsobuje boľasti. Ono všetko, čo dostane, strčí do úst, hryzie, žuje to; sama príroda núti dieťa k žuvaniu, lebo skrze to býva ďásno akoby predraté, ktoré sa nachádza ešte nad zubom, a i boľavá napnutosť ďásna je miernená. Preto je celkom na mieste, keď sa dieťaťu dá k žuvaniu taký predmet, ktorým si uškodiť nemôže, na pr. fialkový koreň alebo kôrka z chleba; neškodí ani trenie napnutého ďásna prstom. K umierneniu boľastí, ktoré zapríčinuje ďásno, slúži i vyumývanie úst a močenie ďásna studenou vodou, do ktorej môžeme pridať trošku octu alebo citronovej štiavy; dbať bedlive na čistotu úst. Čím väčšmi dochádza zub k prerezaniu, tým väčšie boľasti má dieťa, tým je ono nepokojnešie; spánok je zlý, pretrhovaný, perny červené, v tvári červené fľaky, niekedy i oči zapálené. Konečne ukážu sa na ďasnách vyzdvihnuté miesta, ktoré keď ohmatáme, cítime už tlačiaci sa zub — predre sa i cez ostatné vrstvy a naradovaná matka vidí biely zúbok.

Vyrežú sa najskôr dva spodné predné prostredné zuby, o 2 až 4 týždne nasledujú dva vrchné prostredné; asi za mesiac spodné predné bočné, o 4 — 6 týždňov dva vrchné predné bočné, tak že osem predných zubov má dieťa v prvom roku. — V druhom roku, v 14. — 16. mesiacu ukážu sa dva spodné črenové. Potom je 2 — 3 mesiace pausa, až v 18. do 22. mesiaci sa ukážu dva spodné očné, potom onedlho zodpovedajúce vrchné. Ku vývinu týchto ostatných je zväčša dlhší čas potrebný (niekedy i štvrť roka) a deti pri nich najviacej trpievajú, nie snáď preto — ako si to ľudia myslia — že by ony boly vo spojení s očima, ale pre ich zvláštny koreň. Za týmito je zase trojmesačná pausa, až konečne koncom druhého alebo začiatkom tretieho roku dva spodné zadné črenové a potom dva vrchné zadné črenové zuby sa objavia.

Týmto — obyčajne v treťom roku — je rezanie mliečnych zubov dokončené a dieťa má svojich 20 mliečnych zubov (mliečny hryz), ktoré mu slúžia až do siedmeho roku, popustiac potom miesto stálym zubom.

Horznačené rezanie je pravidelné (normalné), od ktorého ale najdeme mnohé odchýlky i čo do radu rezania, i čo do času, i čo do počtu mliečnych zubov. Niekedy sa črenové skôr vyrežú, akoby predné boly úplné, niekedy dostane dieťa len 14, 18 zubov.

Toto sú miestné znaky a zvláštnosti pri rezaní zubov, no málo kedy postrádame i všeobecné v celom tele sa javiace symptomy; ale čo sa všetko na vrub rezaniu pripisuje, to je prehnané často i so strany povrchného lekára. Ako nemožno tajiť ťažké, nepravideľné, chorobné rezanie zubov, tak práve je smiešné každú odchýlku odriadnosti, každú chorobou pri deťoch od zubov odvodzovať. U nás mnoho, veľmi mnoho pripisujú rezaniu sa zubov, takže mnohá matka ani hore nevezme chorobu, keď sa ona ukáže počas rezania, je to vraj následok zubov; keď náhodou dieťa potom umre, umrelo vraj pri zuboch; kdežto keby svedomitý lekár bol zavčasu pri ruke býval, bol by snáď druhú príčinu choroby našiel, a tak zuby osvobodil od upodozrievania usmrtenia; lebo aby výlučne rezanie zubov bolo príčinou smrti, to je veľmi zriedkavý pád. Ale áno, celá ústrojnosť dieťaťa je po čas rezania sa zubov citlivejšia, rozdráždená ľahko prístupná škodlivým dojmom, čo by ináče dieťaťu nepoškodilo, to teraz mu zaškodí.

Vo všeobecnosti sa môže povedať, že čím zdravšie, silnejšie, otúženejšie je dieťa, tým ľahšie sa mu vyrežú zuby, naproti tomu pri útlych, zle chovaných deťoch, ako zvlášte pri tých, ktoré majú anglickú chorobu, zuby sa ťažko režú, poťažne rezanie je spojené s rozličnými neduhami.

Obyčajne zbadáme pri deťoch malé alterácie, javiace sa v horúčke, nechuti k jedlu (cicaniu), výsyp na tvári atď. Hlavný zástoj ale hrajú tri nemoce: hnačka, pľúcny katarrh a zráca. Tieto sú dľa múdrych náhľadov v takom spojení s rezaním zubov, že sa to bez spomenutých neduhov ani mysleť nedá, že rodičia si tej choroby v ten čas ani nevšimnú. A je to veľká zaslepenosť, ktorá sa smutne končí.

Príčina hnačky je — ako som už pripomenul — že dieťa je v tejto dobe citlivejšie, menovite jeho troviace ústroje nesnesú ani najmenšiu odchýlku od riadnosti, na každú chybu v diete obyčajne odpovedajú silnou laxou, čo inokedy nepoškodilo, to teraz poškodí. Malá hnačka je konečne nie na ujmu, ba snáď úžitkuje pri veľkom návale krve ku hlave. Jestli je ale hnačka veľká, výkaly vodové, zelené, rovné posekaným vajciam: to je znak silného zapálenia sliznice žalúdka a čriev, pri čom lekárska pomoc je nanajvýš potrebná.

Niekedy je dieťa práve naopak zapečené, čo tiež treba hneď odstrániť, lebo deti, ktorým sa zuby režú, musia mať riadnu stolicu.

Takrečené kašľanie pri zúbkoch je práve tak neodvislé od rezania zubov, ako hnačka, ale následok veľkej citlivosti proti povetrným premenám.

Zubný zrádnik je tá nemoc, od ktorej sa matky v tomto čase najväčšmi boja, a nie bez príčiny, lebo je to skutočne neduh veľmi nebezpečný. Zo spomenutých nemocí ešte najčastejšie tento má základ v rezaní zubov; predierajúci, rezajúci sa zub robí tlak na ďasná, dráži ich, týmto sú drážené i nervy v ďásne, ony prenesú dráženie na modzog: čo môže mať za následok zrádnik. Ale aj tu len vtedy môžeme povedať, že neduh má základ v rezaní sa zubov, keď nenajdeme nijakú druhú príčinu zrádnika.

Ako z opísaného vidno, nenie rezanie sa zubov riadne spojené so žiadnou chorobou, ono obdobie v ktorom sa zuby režú, je chorobám o mnoho prístupnejšie.

Z toho nasleduje, aby sme v tento čas na deti veľmi bedlili, menovite pri strave; oná musí byť ľahká a pritom záživná; stravu zameniť práve počas rezania sa zubov je neradno, preto jestli sme neodlúčili už skôr, dočkajme, kým sa predné zuby vyrežú. Čisté, zdravé povetrie a zodpovedajúce šatenie.

Keď aj mliečné zuby sú len na krátky čas určené, preto ich zanedbať nesvobodno; zdravé zuby sú nielen k okrase tela, ale hlavne potrebné k udržovaniu zdravia; ony slúža k rozkúskovaniu a premočeniu potravy, a preto keď sú ony nie vstave túto úlohu vykonávať, trpí žalúdok, ktorý menovite pri ďeťoch musíme čím možno najväčšmi opatrovať. Je povinnosťou rodičov, deti už od útleho veku privykať k opatrovaniu, k čistote zubov.

Anglická choroba, zmäknutie kostí (Rachitis), je choroba výlučne detí, vlastne ích rastúcej kostry, skeletu, záležajúca v tom, že kosti nedostanú, nemajú dostatočného vápna, čoho následok zase je, že je kosť slabá, ohybná, porózna. Preto deti v nej trpiace majú tie kosti, ktoré stoja pod istým tlakom, nosia druhé čiastky tela — ako nohy, pátrová kosť — obyčajne sohnuté, skrivené.

Choroba táto známa je už zo starých čias, ale poneváč v 17. storočí ju najskôr anglický lekár (Glisson) vedecky opísal, preto volá sa anglickou.

Popri druhých, nami nazavinených, sú jej príčiny: neprimeraná chôva, jej následok zlé trovenie a zlé zdravotné pomery. Ono sa môže už v zárodku začať a dieťa sa už s rachitisom narodí; v prvých mesiacoch nemluvniatka zriedka kedy vypukne; začne sa až pri rezaní zubov, odlúčení, (neprimeraná strava); po druhom roku je už zriedkavá, v štvrtom je už výnimka, keď vystúpi. Všetky stravy, ktoré vyvolajú chronický katarrh čriev (grisy, taštičky, žemle) ju môžu zapríčiniť; preto pri deťoch nižšej triedy je častejšia, kde ani pochopu niekto o potrebnej chôve, kde pomáhajú i vlhké bývania, zlé zdravotné pomery.

V tejto chorobe sú deti bľadé, majú mäkké, slabé svaly, koža je svráskovaná, takmer visí na schudnutých údoch; potenie je veľké, výraz tváre zostaralý, veku nezodpovedajúci.

Na začiatku vždý prichádza črevový katarrh (hnačka, zapečenie), žalúdok je veľmi citlivý proti premenám stravy a času, deti sú zlé, nepokojné; kričia mnoho, sú citlivé na každé dotknutie, potia sa veľmi, kašľú neprestajne.

Premeny, ktoré badáme pri jednotlivých kosťach, sú nasledujúce:

Hlava býva napadnutá zvlášte pri tých deťoch, pri ktorých vystúpi choroba v prvom roku (lebka záleží z veľmi mnoho jednotlivých kostí, ktoré sú spojené blánkami, zrastanie, rastnutie týchto kosti je silné, menovite v prvých rokoch). Jednotlivé kosti sa nevyvinujú, čoho následok je, že medzi nima nachodiace len blánkou kryté mäkké miesta (Fontanela) sa príslušne nesrastajú, sú omnoho väčšie, ako maly byť. Pozorujeme to menovite na temeni, ktoré je vpadnuté, a niekedy badáme cezeň ešte v 3 — 4 roku pulsirovanie modzgových krvavých ciev. Ale aj hotové kosti nepribývajú do hrúbky, ba skorej tenknú, tak že sú mnohé miesta na črepu lebky, ktoré sa pod tlakom prsta prehnú; je to nápadné menovite na zadnej čiastke lebky, kde je kosť niekedy tak tenká, ako papier; tu je to následok tlaku na mäkkú kosť, ktorý sa spôsobuje ležaním na poduške; črep sa niekedy, keď dieťa leží, tuná aj prevalí. Vlasov je tu málo, potenie ukrutné, tak že sú podušky pod hlavou neprestajne mokré.

Kosti tváre ešte väčšmi zaostanú vo vývine, len čelo vyčnieva, následok to, že je tvár pomerne k druhej hlave malá.

Vždycky sú odchýlky a neriadnosti pri rezaní sa zubov, deti sú i pol druha roka staré a ešte nemajú ani jednoho zuba, zase druhý raz je veľmi dlhá pauza medzi jednotlivými zubami; ony sa aj neriadne režú, na pr. črenové skorej, ako predné; ďalej nestoja na svojom mieste a obyčajne onedlho po vyrezaní vypadnú.

Stáva sa, že mnohí rodičia tieto i druhé odchyľky nie základnej chorobe, ale samému ťažkému rezaniu sa zubov pripisujú. A tak neliečia rachitis dotedy, kým ešte nezapríčinil nenapraviteľné neduhy.

Na prsoch zbadáme, že konce rebier pri prednej kosti sú neobyčajne napuchnuté, vyduté, rebrá samé sú tiež neriadne, ích oblúk od predu na zad väčší (dlhší), z jednoho boka k druhému ale menší, zúžený; prsia tiež zodpovedajú tejto neriadnosti (zväčšenie od predu na zad, akoby vypuknuté a zúženie po bokoch). Niekedy sú i lopatky krivé, kľúčna a prsná kosť pozohýbaná, neriadna.

Chrbtová kosť je tá, ktorá je vystavená najväčším a najstálejším premenám (spotvoreniu). Zbadáme najskôr v ľadvinách (Lendengegend) skrivenie, vystrenie na vonok, ona v malom oblúku sa tu vypučí; zodvihneme-li dieťa, chytiac ho za lopatku, skrivenie, vydutie sa vyrovná, keď ho pustíme, nastane zase.

Pozdejšie sa vyvinú vypukliny na bok, na stranu, a síce obyčajne vo vrchnej čiastke chrbta vypuklina (convexita) na pravo, v tyle a dolnej čiastke chrbta na ľavo. Tak popovstanú takrečené kyphoscoliosy, skrz ktoré driek dieťaťa sa zkráti, prsá zúžia; deti sa stanú hrbatými, vraví sa, že vyrôstly.

Na údoch povstanú tým väčšie odchýlky, čím viacej sa ony upotrebúvajú; na konci kostí (v zhyboch) sú napuchliny, na pr. v lakti, no najviacej v členkoch a na ruke; deti pozde behajú, niekedy až v štvrtom roku; alebo keď už aj začaly behať, zase sa odučia — vôbec nerady chodia, a ích chod je lenivý, potácajúci. Nohy skrivia sa pod tiažou tela (šabľové nohy, nohy do X), na ramenách sa zväčša skrivia kosti dole od lakťa.

Toto sú hlavné premeny na kostre.

Život (brucho) je obyčajne veľký, nafúknutý a veľmi je v protive z úzkymi prsami, príčina katarrhu troviacich ústrojov a konsekutivnej koliky.

Priebeh rachitisu je bez horúčky trvá mesiace ba roky. Po vyzdravení nastane riadne rezanie zubov, temeno na hlave sa zatvorí, napuchnutie kostí na zhyboch zmizne, kattarh pľúc a čriev prestane; deti dostanú lepší výzor, svaly zmocnejú, aj kosti sa naprávujú, no obyčajne celkom viacej nikdy nenapravia; telo ostane menšie, hlava väčšia, skriveniny kostí ostanú, len bývajú maskírované mäkkými čiastkami (svaly atď). Deti ostanú hrbaté, čo sprostým ľuďom nielen za posmech slúži, ale má za následok pľúcne a srdcové choroby. Zúženie, zlé vyvinutie krížov príde do ohľadu menovite pri žene, ztadiaľto sú mnohé nešťastné pôrody. A toto všetko majú na svedomí zväčša nepozorní rodičia, ktorí si začiatky odchyliek za nič brali.

Sama choroba nezapríčiňuje smrť, najviacej ak ju vyvolajú ňou zbudené katarrhy, gágorový kŕč atď.

Ochrana proti povstaniu a spôsob zaobchádzania s chorobou je zväčša tá istá, čo pri škrofľoch, preto ho podám až tam.

Škrofle (Scorphulosis). Rozumie sa pod touto chorobou zlé a nerovné živenie, vyvinutie tela a jeho jednotlivých čiastok (tkanín) s veľkou náchylnosťou ku chronickým zapáleninám a ranám (na malé príčiny) a ku otvoreniu rozličných zapuchlin. Táto choroba je jedna z najrozšírenejšich a najčastejších; počas dojčenia je zriedkavá, ale od odlúčenia začnúc stretáme sa s ňou v každom veku detí, ba i celkom odrastených. Zväčša je zdedená od skrofulosných, tuberkulosnych a syphilistických rodičov, ďalej neriadné živobytie, korhelstvo, veľmi mladý alebo starý vek, blízke pokrevenstvo rodičov ju tiež môžu vyvolať. V druhom rade môže byť i dostatá, pritiahnutá sama v sebe najviacej skrz neprimeranú zlú chôvu, nečistotu, zlé, zdusené povetrie, nezdravé, vlhké byty, vlhké, tmavé školy atď. Zlá chôva, v ktorej prevládajú škroboviny: kaše, žemle, mučné jedlá, zemiaky, chlieb, strovy. Veliký zástoj hrá i povetrie, keď musia sa deti zdržovať v dlho zatvorených, tmavých, príliš horúcich, dymom a parou naplnených izbách, ktorých povetrie je zkazené i tým, že sa zdržuje v nich mnoho ľudí. Preto toľko škrofulosných detí vo veľkých mestách, v dieľnach medzi delníkmi, vo všetkých detských inštitútoch; dievčatá častejšie ochorejú než chlapci. Prechladnutie tiež má svoj vplyv; nie tak tým, aby vyvolalo chorobu celkom zdravých, ale skôr tým, že zavdá príčinu k vypuknutiu u tých, ktorí sú ku škrofľám náchylní.

Deti, ktoré majú náchyľnosť (diathesu) ku škrofľám, alebo ktoré už trpia na ne, majú mäkké, slabé svaly, s ktorými je v protive niekedy veľmi vyvinutá tuková tkanina; deti sú akoby naliaté, majú bielu bľadú jemnú kožu, ktorá je ku potu veľmi náchylná; svetlé vlasy (blond) a oči, roztiahnuté veľké zreničky, hlava je k druhému telu pomerne veľká, spodné sánky veľké a von vyčnievajúce, nos zapuchnutý a pod ním obyčajne chrasty, častú nádchu, fufnavý hlas, hrubé perny a víčka na očách, brucho nepomerne veľké. Duch je obyčajne nie zaostalý, ba naopak vzbudený; mnohé deti sa dobre učia, majú dobrú pamäť a intelligentný výraz tváre, niekedy pravda i opak toho. Zuby dostávajú pozde a ťažko, behajú neskoro a nemotorne, trpia na rozličné kožné nemoce, majú kašeľ a zlé trovenie.

Takéto deti na najmenšú príčinu, na najmenší vplyv dostanú zapálenie slizovníc, kože, žláz a kostí, ktoré dlho trvajú, ba niekedy ích zahojenie je nemožné; a sa i vracajú; katarrhy očú, nosa, hrdla, pľúc, čriev sa jedno s druhým zamieňajú, preto majú ustavične červené oči a fľaky na nich, prekážajú aj zraku.

No najskôr a najčastejšie sa ukazuje choroba na žlázoch pod hrdlom, za ušima, v rozličných shyboch, v rozkrokoch; tieto napuchnú a niekedy trvajú roky a roky; druhý raz sa zase slejú s kožou, sosbierajú, prepustia a tečie z nich riedky hnoj neprestajne a dlho, rany nemožno nijako zahojiť, a keď sa konečne zahoja, zanechajú za sebou špatné švy. Škrofle napadnú aj kosti, menovite v zhyboch; dieťa stane sa žobrákom.

Keď žlazy zapuchnú a sa sosbierajú alebo zosyrovatejú, v pľúcach a na brušnej blane, nasleduje z toho obyčajne tuberkulósa.

Dr. Ammon pravda trošku drasticky takto kreslí škrofle: „deti sú chudé vzdor ích ukrutnej pažravosti a neprestajnému hladu, najradšej hlcú čierný chlieb a zemiaky, údy sú chudé a tenké, svaly vždy viacej a viacej miznú, život je zo dňa na deň väčší a vyčnievajúcejší — visí ako naplnený mech; pridružia sa neriadnosti v trovení a v stolici; ona je raz tvrdá ako hlina, druhý raz mäkká ako voda, vývin tela je pretrhnutý, deti ostanú malé a morosné, niekedy sedia celé dni ticho na jednom mieste, len neprestajne jesť pýtajúc; nič ich nezaujíma; rozprávajú málo, ale múdre.“ Na samú chorobu umre málo detí, ale na dlhé hnojenie, na choroby pľúc a čriev; keď sa aj vyliečia z choroby, sú náchyľné ku recidivam.

Povinnosťou rodičov je tu (čo sa vzťahuje i na rachitis) chorobu zamedziť, alebo keď sa jej znaky ukazujú, ju pretrhnúť. K tomu je potrebné odstraniť všetky jej príčiny. Teda zdravé povetrie, z mesta poslať deti na vonok do hôr, zmena nezdravého bytu, mnohé pohybovanie, v svobodnom, hry tuná, prechádzky, pozdejšie gymnástika. Diéta (chôva) musí byť primeraná veku, ľahké záživné jedlá, škroboviny takmer celkom vylúčiť, ponechať len biely chlieb; ale mlieko, čerstvé (nie údené) mäso, vajcia, silná polievka (Bouillon), dobré víno v malých dávkach. Žaludnú kávu odporúčajú mnohí lekári, menovite proti škrofľám, podobne odvarok a kúpele z orechového listu; naraz nie mnoho jesť ale častejšie a v ustálenom čase. Dobré sú i kupele v lete vo svobodnom; ráno a večer vyumývať cele dieťa mierne studenou vodou. Keď žalúdok znesie, dajme dieťaťu rybací olej, a síce po kávovej lyžičke medzi jedením.

Hnačka spojená s vracaním, cholerový katarrh čriev (Cholera infantum). Silná hnačka spojená s častým vracaním, ktorá prichádza menovite v lete, alebo na začiatku jaseni pri veľkých horúčosťach.

Choroba vystúpi niekedy pri celkom zdravých deťoch častejšie ale pri tých, ktoré už predtým trpely na odchýľky v trovení. Časté vracanie — je šliamové alebo vodové, nikdy nie žlčové — označuje začiatok choroby, k tomu sa hneď pridruží hnačka, ktorá je obyčajne tiež vodová, hnačka sa opakuje denne až do 30-krát, je žltá alebo zelená, konečne ako rýžová voda — omočí plenky dieťaťa ako moč, s tým rozdielom, že v prostriedku mokrého kruhu vidno jasnožltý fľak na plienke. Pri žiadnej chorobe nenie smäd tak veľký ako pri tejto, a je tým väčší, čím častejšie je vracanie a hnačka. Je až srdcolomné, videť 2 — 6 mesačné deti, ako túža za fľaškou, kde mieňa, že sa nachádza nápoj, ktorý po užití hneď vyjde zadkom lebo predkom a smäd sa nazahasí. Dieťa veľmi málo močí, alebo celkom prestane, pohľad je smutný, oči vpadnuté, spodné sánky vyčnievajú, oči sú belasým kruhom ovinuté, temeno na vrchu hlavy vpadnuté — dieťa je vychudnuté, vysušené, koža studená, bľadá, puls málo citeľný, ono je apatické. Keď je choroba smrteľná, tak ku koncu vracanie prestane, hnačka a smäd ale trvajú do konca. Jestli choroba vezme prajný obrat, tak zmiznú najďalej po dvoch dňoch hor označené úkazy — kým ale dieťa celkom ku sebe prinde, minie obyčajne aj viacej týždňov.

Ako teda vidno, je choroba veľmi nebezpečná, menovite preto, že následkom pretrhnutého trovenia nemožno dostatočne potravnými látkami krv zaopatriť, ba naopak hnačkou len odchádzajú záživné už hotove čiastky. Dr. Bock praví, že život vyhasne ako svetlo lampy, ktorej nielen že olej nedodávame, ale ho odťahujeme.

Jej príčinu hľadajú niektorí v zlej chôve, v zlom udržovaní troviacich ústrojov, v zlom vonkajšom zaopatrení dieťaťa. No o mnoho pravde podobnejšia je mienka, že to choroba epidemická, nákazlivá.

Nákazlivé, infekciosné choroby. Pomenovanie „nákaza“ (infekcia) označuje to, že do ústroja tela z vonku dostal sa organický zárodok choroby, ktorý, pomeškajúc istý čas v ústroji tela — čas tak dlhý, aký je potrebný, aby sa ten zárodok vyvinul a rozmnožil — telo na krátky čas otrávi, chorým urobí. Tento zárodok je rastlinový malý organizmus, mikroskopické húbky, týchto jadrá a výhonky. A poneváč táto nákazlivá látka z času na čas na istých miestach sa vo veľkej miere vyvinuje a mnoho ľudí otrávi: volajú sa tieto choroby epidemickými. Nákazlivá látka prenáša sa s chorého na zdravého skrz bezprostredný styk, skrz vdýchanie nakazeného povetria, skrz vodu, jedlá, skrz predmety, na ktorých sa nalepí, ako šaty, posteľné náčinie, listy, peniaze atď. Najčastejšie sú príčinou nákazy výkaly, vôbec výhody nemocných; nákazlivá látka sa rozširuje i prostredne pôdou zeme, z ktorej sa zase podá povetriu, vode; takto sa stanú nákazlivými jednotlivé mestá, domy, studne atď.

Pri definovaní a rozdelovaní týchto chorob sú mienky rozličné, práve dľa toho, akým spôsobom sa nákaza vyvinuje, ako vandruje, ako sa prenáša, na ktorých čiastkach tela vyvolá hlavné premeny? Budem pojednávať z ohľadu praktičnosti len výlučne detské epidemické choroby takrečené akutné, chytlavé a nákazlivé všeobecné choroby, pri ktorých sa nákazlivá látka v tele ľudskom reprodukuje a vyvolá premeny viditeľné na koži (akutné výsypy). Sem patria: sypanice, šarlach, osýpky (rozdielného druhu), typhus. Takrečené akutné nákazlivé choroby slizovníc (ako dyfteritis, croup, somársky kašeľ, zapálenie podušnej slinovej žlázy atď.) vyvolajú hlavne premeny na slizovniciach.

Ten čas, ktorý je potrebný ku vyvinutiu a rozmnoženiu nákazlivej látky (čas medzi vniknutím nákazlivého zárodku a vypuknutím choroby) volá sa čas inkubačný. Pri všetkých chorobách je začiatok horúčka.

Sypanice, frizlé (Masern, morbilli), najčastejšia zo všetkých chorôb detí; obyčajne sa ukáže každých 4-5 rokov raz, a napadne všetký deti, ktoré ju predtým nemaly. Málo ľudí známe, ktorí túto chorobu by neboli mali. Nemluvniatka ju málo kedy dostanú.

Inkubačný čas trvá 8 — 12 dní. Choroba začne sa triaškou a nádchou, pridružia sa boľ hlavy a kašeľ, zachrypnutie, oči sú zapálené, tečú z nich slzy, svetlo nemôžu strpeť a ponosujú sa, ako čoby ich tam niečo pichalo, víčka sú napuchnuté, zapálené je i hrdlo, tak že deti nemôžu prežierať. Sú pri tom ospanlivé, majú závrat. Už na 3. — 4. deň po týchto úkazoch zjaví sa výsyp na koži, najskôr na sluchoch, na lícach, na celej tvári, ako malé (najväčšie jako šošovica) okrúhlé červené fľaky, ktoré majú v prostriedku malinkú zátvrdlinu (Knötchen). Tieto fľaky sa zväčšujú, niektoré sa dovedna slejú, nechajúc vždycky medzi sebou ostro markirované miesta; koža tváre trocha zapuchne. Z obličaja idú fľaky na hrdlo, driek a údy, čo sa stane za niekoľko hodín. Takto je to asi dva dni, potom výsyp stane sa svetlým, na 3. až 4. deň obľadne v tom poriadku, ako sa vysypal.

Keď je výsyp najintensivnejší, vtedy je horúčka najväčšia, kožka suchá, nos zapchaný, deti dýchajú otvorenými ústami, kašeľ je trapný, svetlo nesnesú, smäd veľký. Obľadnutím výsypu slabnú a miznú všetky tieto úkazy. Asi týždeň po vypuknutí choroby nasleduje sošupovanie, lieňanie sa vrchnej vrstvy kožky, menovite v tvári, ktorá opadúva ako hrubší prašok. Toto trvá asi 6 dní.

Epidemia sypaníc je vo všeobecnosti nie nebezpečná, môže sa stať ňou len vtedy, keď pridajú sa takrečené pochoroby k nej, ako somársky kašeľ, rozličné zapáleniny atď. Môže sa smelo povedať, že každý musí prejsť cez túto chorobu, preto utekať s deťmi s miesta epidemie, nemá veľký smyseľ.

Keď zbadáme, že sa pri dieťati — menovite počas epidemie — ukazujú hor udané zjavy, oddelíme ho od druhých detí a dáme ho do izby, kde je rovnomerná temperatura, asi 13° K.; chránime ho pred prestydnutím, v posteli ho ľahko prikrývame, pozrúc, aby sa neskopalo. Hlavný pozor dávajme na to, aby bolo čisté povetrie, izba nesmie byť veľmi osvetlená, skorej témna (pre zapálenie očí). Diéta nech je ľahká.

Deti z izby nepustime aspoň 14 dní, na žiadon pád nie pre lieňaním kože.

Osýpky, drobnice, kiahne (Blattern, Variola). Choroba od veľmi dávna známa a strašná; veď ona v predošlých stoletiach ukrutne mnoho detí v obeť požadovala i z radov odrastených. Preto aj už od dávna hľadali pred ňou ochranu. Vychádzajúc z tej zkúsenosti, že osýpky jednoho a toho istého v živote napadnú obyčajne len raz, mnohí tak mienili chrániť svoje deti, že vyvolali umelecky nákazu osýpkami, ktoré vypukli jednotlive; a poneváč bolo vyzkúsené, že osýpkový jed mnoho tratí na svojej sile, ním vyvolané osýpky sú ľahké: keď sa ony dostanú nie obyčajnou cestou (ústami) do tela, lež ranou (štepením) — to sa rozumie, že volili tento spôsob. V Číne to praktisovali už roku 1020, pravda tí to robili svojím — povedal by som barbarským — spôsobom; obliekli šaty v osýpkach chôrého, alebo strkali do nosa kusy z vyrezaných osýpok, alebo ich i hltali.

Prenesenie osýpok z chorého na zdravého volá sa inokulacia, variolacia; do Anglicka ju doniesla roku 1727 pani Mantagu, žena anglického vyslanca v Carihrade, v nasledujúcich rokoch to boly menovite deti panujúcich a vôbec predných domov, ktoré boli inokulované. Bola to predsa nebezpečná procedura, ale viedla ku vaccinacii (štepeniu osýpok dľa terajšieho spôsobu). Dľa mnohých zkúseností a experimentov možno tvrdiť, že nákazlivá látka (kontagium) osýpok je pri človeku a pri nektorých domácich zveroch keď aj nie celkom totožná, teda aspoň veľmi príbuzná; vieme to zvláštne o rožnom dobytku (špecielne krave), o koňovi a o ovci. Osýpky týchto ale lišia sa od človečích v priebehu; nie sú nebezpečné a epidemične nevystupujú. Skrz zaštepenie nie nebezpečný priebeh majúcich osýpok krvy majú sa také osýpky vyvolať u deti, ktoré tiež nemajú v sebe nič nebezpečného; nebezpečie teda ku pathologickým známkam tých nepatrí. Týmto spôsobom má byť osýpka (vaccina) kravy ochraňujúcim prostriedkom proti ľudským osýpkam.

Eduard Jenner, Angličan, zaviedol tento spôsob štepenia roku 1796. Zkúsenosť potvrdila to, ktorí sa náhodou nakazili výtokom osýpkového pupna kravy (na pr. dojáce dievky, lebo tie pupene sa nachádzajú na vemeni [ceckoch] kravy), tí i počas skutočnej epidemie neochoreli na osýpky. Keď teda systematične vnesieme do ústroja dieťaťa výtok z pupena osýpkového kravy, tým jeho ústrojnosť popredku nasýtime jedom osýpkovým a skutočným ľudským osýpkam neprístupným urobíme. Kravské osýpky nie sú nebezpečné ani u kravy, teda ani u toho, do koho ich vštepíme. Toto je cela theoria štepenia, povedaná populárne.

Jennerom zavedené štepenie rozšírilo sa veľmi rýchle po celej Anglii, Sacco ho rozšíril po Italii, vo Francúzsku Rubert a Nadel, u nás Ferro, Carro a Peter Frank, v Nemecku Stromeier, v Rusku Schulze, tak že začiatkom tohoto stoletia štepenie už bolo známe a z čiastky i uvedené v celej Europe a variolatia sa zakázala zákonom (u nás 1803), kdežto štepenie sa zákonne naložilo.

Onedlho ale prišli k tomu presvedčeniu, že po istom čase (7 — 15 rokov) ochraňujúca sila štepenia sa tratí, mizne, a síce s časom postupne, tak že dieťa zaštepené v prvom roku svojho života je len asi do 12. roku chránené. No to najmenšia chyba — nič nie je rozumnejšieho a prirodzenejšieho, ako znovu zaštepiť. Tak nastala revaccinacia, t. j. obnovené štepenie. V Nemecku sa to riadne deje pri vojsku i v školách, a podobne i u nás.

Samé štepenie deje sa tak, že prvé deti sa zaštepia materiou z kravy, prispôsobenou človeku (humanisirte Kuhpocken-Lymphe). Druhé deti štepia sa o týždeň z prijatých pupeňov detí po prvé zaštepených. Tento proces môže ísť do nekonečna. Najlepšie je štepiť na jar alebo na jaseň.

Pupeň osýpkový vyvinuje sa nasledovne; na 4 deň po zaštepení povstane zátvrdlina do okola s červeným kruhom, na 5. deň na mieste zátvrdliny malý polgulatý pľuzgier, na 7. — 8. deň ako hrach veľký osýpkový pupeň s priezračným obsahom. Červený zapálený kruh je v tento čas naväčší a najtmavší. Obyčajne pridruží sa i malá horúčka a nepokoj u deti, niekedy nastane i vracanie, veľké bolenie hlavy, smäd vyvinovanie množstva slín, pri starších veľmi často i bôle v krížoch. Na 10. deň zmúti obsah pupeňa, v prostriedku utvorí sa malá chrasta, ktorá každým dňom ide ďalej ku kraju, až sa obráti celý pupeň v chrastu, ktorá odpadne asi na 20. deň po štepení a nechá za sebou každému známy šev (na rukách).

No ako žiadna nová theoria, tak ani theoria štepenia neostala bez protivníkov; našlo sa veľmi mnoho odborníkov, ktorí ju napadli. Tí povedali: či je štepenie skutočne istá ochrana proti osýpkam? to dokázané na žiadon pád nenie; osýpky napadly a v ních umreli aj zaštepení; isté je ale, že skrz štepenie prenesie sa do krve zdravých detí mnohá látka chorobná a tým smrteľnosť detí rastie; vštepia sa i škrofle, súchoty, hlavne ale syphilis a mnohé druhé chytľavé nemoce; ďalej skrz ránku povstalú pri štepení povstane často všeobecná ruža, nezahojiteľné rany; rozdielné napuchlíny atď.

Že osýpky napadnú i zaštepených, dokazovali štatistictými dátami; na to tvrdenie ale — že keď osýpky aj vypuknú, pri zaštepených ích priebeh je o mnoho ľahčí, nie nebezpečný, vôbec že od uvedenia štepenia sú epidemie omnoho zriedkavejšie a že v nich ani tak mnoho nemrú, len že to možno pripísať i zlepšeniu zdravotných pomerov — a máme i druhé epidemie, ktoré predtým zúrily a teraz miznú.

Nechcem na žiaden pád zastávať mienku protivníkov štepenia, no musím pripomenúť, že pred dvoma rokami bola u nás veľká epidemia osýpková, ktorej padlo asi 500 detí v obeť. Z tých chorých a mrtvých detí, ktoré mi prišli pod ruku, boly všetky až na 10 zaštepené, pri tom všetkom bol percent smrteľnosti ohromný, osýpky tie najhoršie, priebeh ích ten najsmutnejší. Mnohoraz sa mi stalo, že deti, ktoré som predtým 3 — 4 týždňami štepil a ktorým práve boly odpadly chrasty, ochoreli a zomrely. Toho roku mnohí rodičia nijako nechceli dať štepiť, tvrdiac, že tie deti najväčšmi mrely, ktoré boly zaštepené.

Táto epidemia bola najhoršia po kopaniciach, kde zdravotné pomery sú tie najsmutnejšie, kde často ľudia a hovädá spolu bývajú; v mestečkách bola epidemia o mnoho slabšia. Toto by tedy svedčilo za protivníkov štepovania.

Uznať sa musí, že je-li zapálenie okolo pupeňa osýpkového tiež príliš veľké, zmení sa v ružu, ktorá sa môže rozprestreť na celé telo — hnojenie, dlhá nemoc, ba smrť môže nasledovať.

Hrozná choroba syphilis sa tiež často zaštepí, a tak sa nakazia celé obce. (Pred viacej rokmi sa to stalo v mnohých obciach za Váhom.) Stáva sa to hlavne pravda nepozornosťou lekára — nuž ale je to vo výsledku všetko jedno.

Teda štepiť si nieštepiť? Veľká väčšina znalcov je za štepenie, štatistika dľa udania tiež hovorí za štepenie, nuž teda bez otázky štepiť (veď keby sme aj nechceli, bude nás k tomu zákon nútiť), budeme mať aspoň svedomie na pokoji a nemusíme si vytýkať, že sme snáď sami zapríčinili smrť dieťaťa.

Nákazlivá látka je v hnoji osýpok a vôbec v krvi chorého, prenáša sa povetrím, ona lpí i na predmetoch, na peňazoch, na listoch, aj mrtvoly sú nákazlivé. Inkubačný čas je 10 — 14 dní, pod ktorým sú ochoreť majúci zlej vôle, spánok zlý, chuť k jedlu zlá, bolenie hlavy, závraty atď. Sama choroba sa obyčajne začne triaškou: veľká boľasť v čele, vracanie, fantasirovanie; nápadná je menovite boľasť v krížoch a shyboch. Na 4. deň zmiznú tieto úkazy, a nastane výsyp; začne sa v tvári, ktorá je horúca a pripuchlá; najskorej sa ukážu ako hrach veľké červené fľaky, ktorým v prostriedku vidno červenší punkt — v nasledujúcich dňoch sa rozprestre výsyp po drieku a konečne po údoch. O pár hodín badáme miesto červeného punkta malá zatvrdnuté, z toho o 2 — 3 dni povstanú malé mechúriky, ktoré sú priezračné, okruhlé a v prostriedku majú malú priehlbinku; zase za 3 dni zmúti sa ích obsah a premení sa v pupene, ktoré je hnoja asi za týždeň, po tomto hnojení začnú pupene prischýnať, premenia sa v chrastu, a asi za týždeň odpadnú, zanechajúc za sebou väčšie menšie priehlbiny, rapiný. Tento process deje sa v tom poriadku, ako sa osýpky ukazovaly, teda sa začne v tvári atď. Choroba dľa toho trvá asi 3 týždne. Okrem výsypu máme zapálenie hrtáňa, nádchu, zapálenie očí, kašeľ, chrýpku atď.

Toto je ľahký priebeh. Niekedy sa ale sleje viacej pupeňov dovedňa, tvár je potom akoby len jednou chrastou prikrýta, osýpky sa rozprestrú i na oči, uši, ústa; deti nevidia, nepočujú, nemôžu jesť, horúčka dosiahne vysoký stupeň, deti fantasirujú; môže sa pridružiť katarrh, zapálenie pľúc, srdcovej blany, čriev atď. Po odpadnutí chrasty je zničené i oko; dieťa ostane slepé.

Kto raz prešiel cez túto chorobu, druhý raz je pred ňou takmer zaistený.

Poneváč je táto choroba nanajvýš nákazlivá, preto keď počas epidemie zbadáme, že niektoré dieťa ukazuje znaky, hneď ho treba od zdravých oddeliť.

Je ešte jedon podrodzaj osýpok, takrečené vodové (Windpocken). Lišia sa od skutočných skrz ích ľahký, nie nebezpečný priebeh. Ony sa neukazujú najskôr v tvári, ale kedy ako, a obyčajne naraz po celom tele, horúčka je alebo žiadna, alebo malinká, katarrhy slizovníc nepatrné. Napuchliny premenia sa už na druhý deň v pľuzgiere, ktoré sú veľké, priezračné (keď pichne do nich, vytečú a spľasnú), ony sa ani nehnoja a nepremenia v pupene, ale na 4. deň hneď začnú prischýnať, tak že celé choroba netrvá viacej jako týždeň. Tento druh sa zjavuje pri deťoch 2 — 5 ročných a je málo nákazlivý.

Šarlach (Scarlatina). Choroba tato potuľuje sa vždy v jednotlivých pádoch, niekdy vystúpi ale epidemične, čo sa stáva asi za päť rokov raz. Čo sa nebezpečenstva týka, stojí medzi sypanicami a osýpkami, niektorá epidemia je dobrého, iná zase veľmi zlého priebehu.

Čas inkubačný je veľmi menlivý, medzi 2 — 4 dňami, v ktorom sú deti nepokojné; potom nastane lebo triaška alebo len horúčosť, veľká boľasť v hlave, závrat, vracanie. Vždy nastúpi angina hrdla, veľká boľasť v ňom, deti nemôžu prezierať, keď pozreme do hrdla, vidíme tam všetko zapálené, zapuchnuté. Sú zapuchnuté a zatvrdnuté aj žlázy pod hrdlom, pod pazuchami, v rozkrokoch. Po 1 — 3 dňoch za týmto úkazmi nasleduje výsyp, a síce neskôr na prednej čiastke hrdla, alebo na prsoch malé tuho červené, nepravidelné fľaky; tieto fľaky sa vždy väčšia, až konečne na mnohých miestach dovedna sa slejú, tvoriac tak veľké, niečo napuchnuté, ako uvarený rak červené fľaky. Z hrdla sa rozšíri výsyp na tvár, na driek a na údy. Keď tlačíme na červené miesta prstom, ích červenosť sa ztratí, aby sa navrátila hneď po minutí tlaku. Na tretí deň sa červenosť fľakov začne tratiť, ony bľadnú, až dostanú žltavú farbu. Po týždni začne sa šúpanie, lieňanie; vrchná osypaná čiastka kože sa často ako rukavička dole sťahuje.

Pri šarlachu je časté zapálenie obličiek (ľadveníc), ktoré keď nastane, horúčka sa zase zväčší, keď sú deti väčšie, ponosujú sa na boľasti v slabinách, moč je červený, niekdy i krvavý a zbadáme zapuchnutie najskorej v tvári a v členkoch. Z druhých chorob, ktoré po šarlachu niekdy nasledujú, spomeniem rheumatismus, zapálenie srdcovej blany, prsnej blany atď.

Najväčšie nebezpečie môže zapríčiniť pri šarlachu zapálenie hrdla a pozdejšie zapálenie obličiek.

Pacienta v šarlachu držíme v mierne teplej izbe, dáme mu kyslasté nápoje; na hrdlo a prehltávať ľad, celé telo môžeme namastiť slaninou. Z izby ho nepustíme, až je lieňanie celkom skončené, pri nepriaznivom časa ešte ani hneď potom, lebo je kožka veľmi citeľná.

Pri všetkých opísaných akútnych kožných výsypoch (sypanice, osýpky, šarlach) vidíme veľmi mnoho príbuzného. Všetky sú chytľavé tým istým spôsobom, všetky vyvolajú premeny na kožke, všetky sprevádza väčšia menšia horúčka, všetky napadnú i rozličné slizovnice, všetky zriedka napadnú dieťa v prvom roku, jednoho a toho istého napadnú obyčajne len raz.

Najľahčie a nie nebezpečné sypanice značia sa malou horúčkou, malým, žiadné napuchliny nevyvolajúcim výsypom, tuhým kattarhom slizovníc (očí, nosa zvlášte), krátkym priebehom, a tým, že takmer každý z nás ích mal.

Šarlach je v prostriedku, i čo sa týka nebezpečia i dlžky choroby. On na kožku vyvolá dovedna sa slejúce tuho červené veľké fľaky, ktoré potom v celosti sa lieňa, v hrdle veľkú anginu, na ľadveniciach zapálenie.

Osýpky vyvolajú veľké premeny na koži, hnojiace sa pupene, ktorých chrasty sa často slejú a zanechajú večne znať po sebe — rapiny, výsyp sa rozprestre i na oči, hrtán, uši, horúčka je naväčšia, boľasti v križoch obyčajné.

Epidemie tieto prichádzajú s času na čas, sú — povedal by som permanentne endemičné — keď aj nie u nás teda v Europe raz tam, druhý raz inde panujú. Veľké priestranstva naraz nezaujmú, ostanú len epidamiami a nie pandemiami,^[1] ích nákazlivá látka je ale veľmi intenzívna. O ničenie tejto mal by sa starať a aj sa stará štát. Pri našich pomeroch je obyčajne škola nákazlivým miestom. Preto keď počujeme, že tam deti nezdravejú, odtiahnime dieťa zo školy, keď nám ono ochorie, oddelme ho od zdravých. Naše bývanie, dvor držme v tej najväčšej čistote, netrpme po dvoroch hromady rozkladajúcich sa výkladov, lebo je to rodisko nákazlivých zárodkov. Tu hlavne platí, že čistota pol života. Prísnu čistotu zadržme aj pri nás samých i pri našich deťoch!

Difteritis a Croup. Tieto dve choroby platili a ešte aj platia za rozdielné, no v novšom čase prevladuje tá mienka, že sú totožné. Hlavný rozdiel robili v tom, že croup nevystupuje epidemicky, ale jednotlive, sporadicky; ďalej že pri croupe v hrtáni sa tvoriace blánky sú na povrchu slizovnice akoby len prilepené, pri difteritusu sú dnu v slizovnici a v podslízovničných tkaninách akoby vrastnuté, pri croupe sú len jednotlivé zádušlivé nápady, pri difteritisu nie, difteritis viac napadne hrtáň, croup gágor atď. Srovnávajú sa ale v tom, že sú rovnak nebezpečné, že úkazy a miesto choroby sú u nich totožné, že sa rovnako bojí pred nimi každá matka, že sa rovnako lieča — lepšie povedané, nelieča — lebo isteho lieku proti nim nemáme. Ja rozdelím ích natoľko, nakoľko nápady croupa opíšem osobitné.

Difteritis je jedna z nanákazlivejších nemocí — niekdy vystupuje aj jednotlive — ona zúri naviacej po mestách a najväčšmi súži nižšie triedy. Príčina jej: zlé zdravotné pomery, společné veľké bydliská, ktoré sú zvlášte priaznivé vyvinovaniu nákazlivej látky. Najväčšmi sú ohrožené deti medzi 2. — 8. rokom, nemluvniatka zriedka napadne.

Jedno ochorenie nielen že nezabezpečuje pred druhým, ale naopak, robí ústrojnosť druhej nákaze prístupnejšou.

Epidemia vystupuje zväčša vo vlhkých studených časoch, nákazlivú látku produkuje chorá slizovnica a rozširuje sa dýchaním, povetrím, vyhadzovaním sekretu z hrdla, no lpí i na predmetoch, ostane v domoch. Je tedy nebezpečné, do hrtáňa tak pozerať, žeby nám tento — zakašlúc — napľul do tváre.

Difteritis má trojdňový inkubačný čas, choroba sa začne s horúčkou, s ktorou sa dostaví i veľké bolenie hlavy, vracanie, nemožnosť prehltávania. Keď pozreme do hrdla, vidíme hrtán, mandle, mäkké podnebie zapálené, zapuchnuté, o pár hodín už spozorujeme malé puntiky (bodky) alebo boľavé fľaky, ktoré sa rýchlo rozširujú, až máme tam biele výtvory, podobné kožke na mlieku — tieto sa slejú, a všetko, čo vidíme v hrtáni, je odiate touto žltobielou špinavou kožtičkou, blánkou; niekedy máme miesto blánky hnojom naplnené, ako hrach veľké pupene. Žlázy pod hrdlom sú tiež napuchnuté a boľavé. Istá čiastka tej blánky v hrdle sa niekedy kašľom odtrhne, deti ju vydajú vonká, tieto blanky sú niekedy pravý obtisk príslušnej čiastky hrtana. Na miesto tejto blánky utvorí a ale o niekoľko hodín nová, alebo povstanú tam rany, koré sa hnoja a tkanini v hrdle sa jedna druhou ničia.

Hltanie je čím ďalej tým s väčšími ťažkosťami spojené, niekdy ide jedlo naspäť nosom, lebo svaly hrtáňa sú porazené. Difteritis je takmer vždy i na gágor rozšírený; čoho následok je kašeľ, zachrípnutie, deti nemôžu dobre dýchať, toto je sypiace, na mnoho krokov sa dá počuť, deti vždy väčšmi a väčšmi beľasejú, až sa zadusia.

Keď deti aj vyzdravia, následuje ešte často ešte veľká nesnádza s porazením svalov hrtáňa.

Od tej choroby tak chránime deti, ako som udal pri kožných výsypoch; pri samej chorobe, kým príde lekár, robme na hrdlo ľadové obklady, dajme ľad hltať. Pálenie pekelným kameňom je nesmyseľ, ktorý len trápi dieťa a chorobu skôr zhoršuje ako zlepšuje; neviem pochopiť, že ho niektorí lekári môžu ešte upotrebovať.

Difteritis je hrozná choroba, ktorá často vykynoží všetky deti rodiny, čo je tým krutejšie, že rodič sa teší ešte dnes vo svojich zdravých, veselých deťoch, a o niekoľko dní ich všetky odprevádza so skľúčeným srdcom ta, odkiaľ sa mu ony viacej nevráťa.

Croup sa obyčajne začína s katarrhom dýchacích ústrojov, teda nádcha, dýchanie, kašeľ, smäd, pocit sušenia a dráždenia v hrdle. Tento predpovedačný katarrh trvá 3 do 4 dni, v ktorom čase sú niekedy deti ešte veselé, idú za svojimi hračkami. Ale čím ďalej, tým sú väčšie spomenuté úkazy, kašeľ častejší a chripľavejší, zachrípnutie veliké, až nastúpi horúčka, rýchly puls a dech, hlas je len šepkajúci, pretrhovaný vysokými fistulovými tónmi, dýchanie vždy ťažšie, až konečne príde tak rečený croupový nápad, a síce najviacej v noci. Dieťa sa so strachom zo spánku zobudí, dýcha hlboko a piskľavo, kašle ostro a sucho, akoby brechalo; niekedy sa zdá, že mu niečo v hrdle zavadzá, čo nijako nemôže vypľuť; dýcha s najväčším namáhaním (lebo v gágore medzera medzi hlasateľkami je zúžená), rukami sa zapre o nejaký predmet, ústa otvorí, krýdla nosa hrajú, gágor sa mece hore dole, prsia sa krčovite dvihajú, ale v žalúdkovej jamke, miesto toho, aby sa naduly, sa stiahnu (znak že pľúca nemajú dosť povetria), kašeľ je vždy pisklavejší, pri čom vypľuje málo lepkavého šliamu, konečne sa tak zdá, ako by sa dieťa dusilo, tvár nabehne a obeľaseje. Po takomto nápade nastane obyčajne pokoj, horúčka menšia, dýchanie ľahké, spánok, po ktorom sa zobudí veselé, len kašeľ a zachripnutie trvá. Obyčajne obnovujú sa nápady v nasledujúce noci a sú silnejšie; dieťa hodí hlavu nazad, s čela mu rinie znoj (pot), oči obeľasejú a von vystúpä, tvár napuchne, dieťa dlhotrvajúcim pisklavým vdýchaním chce silou mocou dostať povetrie, chytí si rúčkami hrdlo, akoby sa bránilo pred zaškrtením. Keď sú takéto nápady častejšie a vždy silnejšie, dieťa ostane omámené — zadusí sa, alebo mu krče koniec urobia.

Keď sa choroba tak smutne nekončí, nápady tratia i na sile i na opakovaní, deti vyhadzujú hore spomenuté blánky z hrdla a všetky úkazy sa pomaly tratia.

Musíme ešte prehovoriť o falošnom croupe (pseudocroup). Poneváč medzera medzi hlasateľkami v gágore je úzka, stane sa pri niektorých obyčajných pľúcnych alebo gágorových katarrhoch, že slizovnica v gágore mokom katarrhu presiaknutá napuchne a tak takmer zapchá i tak úzku medzeru. To je falošný croup. On prichádza pri 2 — 10-ročných deťoch, zväčša v dobrých domoch (familiach).

Po nejakom prechladnutí dieťa v noci so strachom sa zobudí a nastane taký nápad, ako som pri croupe opísal, ktorý sa ale celkom hladko skončí. Rozdiel je i ten, že na druhý deň sú deti celkom zdravé, že sa v jednej noci viac ráz neopakuje, a že sa pri niektorých deťoch zvlášte pridržuje, t. j. pri každom ích prechladnutí dostanú tento nápad; keď pozreme do hrdla, neuvidíme tam nič podozrivého, najviacej malé zapálenie. Pri takýchto nápadoch je dobre klásť studené šaty na hrdlo, ak je pri ruke visikátor, a pitie teplého mlieka.

Somársky kašeľ (Pertussis, Reuchhusten). Choroba vystupuje tiež epidemične, ač v jaseni a na jar zvlášte možno i jednotlivé pády pozorovať. Najviacej napadá deti medzi 2 — 7. rokom, nemluvniatka obchádza, ač sú pády, že keď matka bola chorá v ostatných časoch tehotnosti na tento kašeľ, bieťa ho tiež hneď po narodení dostalo. Slabé nezdravisté, ku katarrhu náchylné deti najviacej napáda, často prichádza po epídemii osýpkovej. Rozširuje sa nie len od chorého ku ochorieť majúcemu, ale i prostredníctvom zdravých, ďalej na predmetoch.

Jedno prestátie choroby obyčajne chráni preb druhou nákazou. Chorobu možno rozdeliť na 3 čiastky, a síce: začiatočnú katarrhálmi, prostrednú (convulsivnú, krčovú), ktorá je jedine charakteristikou choroby, a pokatarrhálnu. Prvé štádium trvá 1 — 2 týždne, deti majú zlú chuť k jedlu, podvečer horúčku, sú nepokojné, bľadé, nádcha, oči zapálené a s času na čaš kašľú obyčajným spôsobom. Toto kašľanie je čím ďalej tým častejšie a dlhšie trvajúce, až konečne sa premení v nápady, ktoré majú napínavý, krčovitý ráz. Týmto je priechod ku druhému (krčovému) štádiumu, ktoré trvá 3 — 10 týždňov. Kašľavé nápady trvajú niekedy len pár minút, niekedy aj štvrť hodiny a opakujú sa cez deň 5 do 40 ráz. Sám nápad je obyčajne predznakami zvestovaný, ako nepokoj, výraz strachu v tvári, zrýchlené dýchanie, pocit pálčivosti v hrdle, závrat atď. Zrazu sa vystre dieťa v posteli, uteká, keď je matka alebo pestúnka na blízku, k týmto, chytí sa dákebo predmetu (stoličky, steny atď.), a nápad sa začne, ktorý záleží z hlbokého pískajúceho vdychovania (kašľu) a viacej (5 — 6) krátkych sekaných vydychovaní medzi jednotlivým vdychovaním. Počas nápadu je puls malý, rýchly, ústa otvorené, tvár zprvu červená, potom beľastá, oči zaslzené, lesknúce sa, na koci nápadu vykašle málo lipkavého ťahajúceho sa šliamu.

Niekedy sa roztrhnú malé krvové cievočky v nose a na očach, z čoho nasleduje krvácanie, často vyvráti dieťa všetko, čo malo v žalúdku.

Keď tieto nápady niekoľko týždňov trvaly, počas ktorých dieťa zosláblo, zbiednelo, stávajú sa zriedkavejšími a slabšími, až nastane tretie (pokatarrhalné) štádium, ktoré je podobné v opačnom poriadku prvému. Trvá 2 — 3 týždne. Choroba sama je nie nebezpečná, nebezpečnejšie sú pochoroby po nej.

Keď niekde somársky kašeľ panuje a sa i medzi deťmi v škole ukáže, nepusťme ta naše deti, vôbec nepusťme ich nikam, kde by mohly prísť do potyku s chorými; počas vlhkej studenej povetrnosti chráňme ich pred katarrhom (prestydnutím). Keď začne už dieťa kašľať, držme ho v tom čase v zatvorenej izbe, ktorú treba dobre vetriť. V lete narádzam zase mnohé pohybovanie v svobodnom, lebo nedostatok kyslíku vyvoláva nápady. Jesť málo a záživné veci (mlieko, mäso, vajcia), niektorí lekári radia v krčovom štádiume malú šálku čiernej kávy. Počas nápadu posaďme, alebo chyťme dieťa a držme mu hlavu trochu napred. Lipkavý šliam odďalujme z hrtáňa vlažnou čistou handričkou, ktorú okolo prsta obkrútime, dobré je i pitie sódy. Keď je nápad tak silný, že dieťa nemôže dýchať, postriekajme ho studenou vodou, alebo vopchajme mu ukazováček hlboko do hrdla a tlačme ním jazyka na dol. Dobré sú i vlažné obklady na prsá.

Keď choroba veľmi dlho trvá, treba zameniť povetrie, dobré je zdržovanie sa v horách, medzi vrchami.

Zapálenie ušnej slizovnej žlázy (Parotitis epidemica Mumps). Vo všeobecnosti vystupuje epidemične zriedkave, častejšie len na istých miestach, napáda staršie už deti, viacej chlapcov, a síce len raz v živote. Začne sa so zimou, zlou chuťou k jedlu a vracaním. O 1 — 2 dni už cítiť boľasť na tvári pod uchom, ktorá tlakom a otváraním úst sa zväčšuje. Onedlho zapuchne tvár pod uchom, zapuchne celá polovica tváre, hrdlo: čo zošpatí, zpotvorí celú tvár, dá jej blbý výraz. Choroba začne sa len na jednom boku, o 2 — 3 dni ale prejde i na druhú stranu. Keď je na najvyššom stupni, tak je ústa otvoriť nemožné, bolí celé ucho, hltanie z ťažkosťami spojené, hlavu pohybovať len s ťažkosťami možno. Takto to trvá asi týždeň, keď zapuchnutie, bôľ a všetky iné úkazy pod vlažno-teplými obkladky pominú.

Toto epidemické zapálenie prejde niekedy i na druhé čiastky tela, menovite na rozličné žlázy, prsníky, pohlavné údy atď.

Týmto som dokončil rad epidemických chorôb, ktoré sa pri deťoch zvlášte ukazujú.

Tuberkulozné zapálenie modzgov, horúca vodová hlava. (Meningitis basilaris s. tuberculosa, hissger Wasserkopf.) Pri tejto chorobe tuberkule napadnú modzog a jeho blany menovite na spodnej jeho čiastke, pri čom sa nasbiera tekutina medzi jednotlivými blanami a v jeho dutinách. Jedným slovom tuberkulosa modzgu, a poneváč za niekoľko dní odbaví chorého, teda kašovitá (miliarna). Choroba to veľmi nebezpečná, ba môže sa povedať absolutne smrteľná; môj prof. Wiederhofer spomínal zo svojej praxi len tri pády, ktoré sa vyliečily, no a počet ním liečených detí v tejto chorobe ide na tisíce.

Najčastejšie napáda deti medzi 1 — 8. rokom, viacej chlapcov, ako dievčatá. Príčina je obyčajne zdedená od rodičov (tuberculosa scrofulosa). V niektorých familiach tak mrú všetky deti zväčša medzi 2 — 4. rokom, súc až dotedy zdravé, čerstvé; v druhých mrú len chlapci, alebo vlastnou matkou nadájané (deti odchované dojkou žijú). Neduh tento je pri deťoch častý, ale často nepoznaný (nediagnosticirovaný). Pri deťoch, ktoré majú v obeť padnúť, sú často už 2-3 týždňami pred začiatkom predznaky. Ony začnú chudnúť a tratiť svoju zdravú barvu, svaly slabnú, dostaví sa i horúčka pod večer, oči vpadnú, pohľad je smutný. Zprvu ešte zadržia svoju veselosť, idú za obyčajnými hračkami a kamarátmi, ale o pár dní sú už smutné a zronené, rady spia vo dne, vyhľadávajú samotu, stráňá sa súdruhov, často sa hodia s plačom do náručia matky bez všetkej príčiny. Jestli už chodia do školy, sú tam roztržité a lenivé, nemôžu si nič zapamätovať. V noci spia nepokojne, hádžu sa sem tam v posteli, vykrikujú zo spánku a škrípu zubmi; ponosujú sa na bolenie hlavy, na bôl v žalúdku a v črevách.

Predznaky tieto nebývajú obyčajne hore brané, dávajú im za príčinu zuby, hlísty, rostnutie, niekedy urputnosť, privlasťnovanie si zlých obyčajov, preplnenie žalúdka atď. Ale deň ide za dňom a dieťa je vždy horšie, až sa začne choroba, obyčajne horúčkou a silným vracaním, bolenie hlavy je ukrutné. Deti kladú hlavu na bok, majú závrat, mžiky pred očima, jestli idú, potknú sa a padnú každú chvíľu, raz sú červené, raz bľadé v tvári, hlava horúca, nos suchý, oči meravé, svetlo a žiadon huk nesnesú, majú hučanie v ušiach alebo ich klame sluch (počujú také veci, čo zovňajším dojmom nezodpovedajú). Vracanie sa veľmi často opakuje, horúčka rastie, chuť k jedlu celkom zmizne, sú tuho zapečené, ích život, brucho vpadnuté, ľadvinové kosti vyčnievajú z obidvoch strán — život podobá sa člnku. Toto je štádium rozdráždenosti.

Za týmto je spánok tupý, dieťa leží zväčša na chrbte, alebo trochu bokom, nohy má trochu pritiahnuté k bruchu, ramená cez hlavu križované, rukama si prechádza čelo, alebo sa chytá za hlavu, hlava je prehnutá ku chrbtu, jazyk suchý, tvár je až blbá, oči z polovice zatvorené, krúťa sa na hor a hľadia sprosto, bezvýznamne a na kríž, zorničky nerovné, obyčajne zväčšené, ťahy tváre nesúmerné, svaly sa mykajú. Niekedy fantasiruje, skáče z postielky, počas spania robí rozličné grimasy — akoby cicalo alebo niečo lízalo — zuby zaťaté, zo spánku často veľmi vykríkne. Toto je štádium omámenia.

V treťom stadiume, t. j. v porážke, bývajú deti napadnuté krčami, oči behajú sem tam, hlavu nemôžu hore zdvihnúť, ale ju zaryjú do podušiek, majú už i klam zraku, nepoznajú známych, ba i celkom ztratia zrak, až ležia nepohnutne porazené. Puls je vždy rýchlejší a menší, dýchanie tiež rýchle, tu i tu vystávajúce, upadnú do hlbokého nepovedomého spánku, až zaspia — na veky.

Choroba trvá 8 — 21 dní. Keď je dieťa slabé, musíme sa už popredku starať, aby nepadlo do tejto choroby. Zachovávajme pri diete tie pravidlá, ktoré som udal pri škroflách a rachitisu. Keď jednej matke už viacej deti umrelo v tejto chorobe, nech si vezme dojku.

Hlísty, na ktoré deti veľmi často trpia — ale predsa nie tak často, ako to myslia starostlivé matky a poldoktorové baby — zdržujú sa v tenkých črevách po jednej v hromade; niekedy sa vyškriabu i hore do žalúdka, spôsobiac tu tlak a vracanie, ktorým často i samy bývajú vyhodené.

Ony môžu vyvolať rozličné neriadnosti v trovení, keď sa sbijú dohromady, zapečenie, ďalej koliku, hnusenie i žalúdkové a iné krče. Zapríčiňujú i svrbenie v nose, zvláštnu boľasť okolo pupka, ruže v tvári. Ktoré deti mnoho trpia na hlísty, obyčajne sú bľadé, majú beľasté podkovy pod očima, niekedy až pažravý apettit, nepokojný sen, časté budenie. Strava, záležajúca zo škrobových jedál (zemiaky, chlieb) veľmí napomáha hlísty.

Obyčajne dostačí, keď dáme deťom ráno a večer koláčiky alebo cukor (bôrmel) proti hlístam, čo v každej apatéke je hotové. Akby samé nedostačily, dajme ich s laksujúcim prostriedkom (ricinový olej, senesové lístky).

Pošťavanie sa detí v noci (Enuresis nocturna). Pri blbých deťoch, pri rozličných chorobách modzgu, pri ťažkých chorobách vôbec a pri zdravých deťoch, kým ích duch je ešte celkom nevyvinutý: je to každodenný, poťažne riady úkaz. Ako zlozvyk prichádza až pri odrastených deťoch, ktoré sú neriadne vychované a robia to povedome; sú ale deti, ktorých výchova je celkom na mieste a sú i celkom zdravé, a predsa pri ích najlepšej vôle nemôžu moč v noci zdržať, ale ho pustia pod seba celkom nepovedome v spánku, prebudiac sa obyčajne hneď zatým s plačom. Zjavuje sa tato viacej nepekná vlastnosť ako choroba medzi 3 — 6. a 10 — 14. rokom, viacej pri chlapcoch ako pri dievčaťoch, a síce zväčša pri slabých, škrofulosných deťoch. Poštia sa zväčša len raz cez noc, a síce 1 — 2 hodinami po zaspatí, alebo až k ránu. V niektorých detských ústavoch stane sa skrz zlý zvyk epidemickým.

Takéto deti často ukazujú aj cez deň odchýlky v močení, ako silenie na moč, alebo ho nemôžu, ani keď sú hore, udržať.

Príčiny sú: hlboký, tuhý spánok, požívanie tekutých jedál a nápojov večer pred spaním, ležaním na chrbte v mäkkých perinách — a iné, o ktorých pojednávať nechcem.

Pri mnohých nedbanlivých a lenivých deťoch dobre účinkuje prísnosť a pokuta, pri druhých zase zahanbenie. Večerať skoro a len suché jedlá, žiaden nápoj, keď spia, zobuďme ich v ten čas, keď asi sa zvyknú pomočiť, zobuďme ich viac raz cez noc. Ďalej studené sediace kúpele a frottirovanie páternej kosti studenou vodou, tvrdá posteľ.

Toto sú asi tie choroby, ktoré pri deťoch často prichádzajú, ktoré sú v užšom smysle slova choroby detské. To sa rozumie, že je ešte mnoho iných detských chorôb, ktoré nepripomínam z čiatky preto, lebo sú zriedkavé, z čiastky aj preto, že by to nemalo praktického smyslu.

Opísal som nimi len maličký zlomok tých chorôb, ktoré môže dieťa dostať; ono je takmer všetkým, i tým chorobám vystavené, ktoré mávajú starší. Tak mnoho detí pomre na suchoty, rozličné zapáleniny, katarrhy atď.

Keď by som prešiel i na tieto, potom by som neopisoval detské, ale choroby vôbec.

Mnohý z čitateľov snáď pozastaví sa na niektorých výrazoch, nech mi je odpustený každý nemiestny výraz tým, že my výrazov svojich technických nemáme, a české by sme nerozumeli.

Zbýva mi ešte poručiť ct. čitateľky a čitateľov o tom:

Jako sa máme chovať, čo máme robiť v prípadoch náhlych, nenazdaných a nepredvídaných, pri nadhodilých sa nešťastiach?

Každý z nás zná zbožné učenie o strážnom anjelovi, ktorý ku boku každého dieťaťa je daný tým cieľom, aby toto nerozumné ešte, ale nevinné stvorenie, ochraňoval, bol mu nápomocným pri všetkých možných nešťastiach. Vidíme toto učenie každodenne i na obrazoch, a jemu tak rada verí každá matka, ktorá svoje dieťa horúce miluje, veď ju ono sprostí od mnohých obav, od tak mnohých strachov. A predsa obyčajne je tento strážny anjel matka sama, lebo nie len v detinskosti, ale i keď už odrástlo dieťa, predsa ostáva vždy pod pozorujúcim okom matky.

Ale častokrát nezamedzí ani akékoľvek bedlivé oko matky, aby odvrátilo od nás (od malinkých) rozličné nešťastia, ktoré osud donesie, ktoré dopustí Božia vôľa.

Neopatrnosť, šialenosť prináša najviacej nešťastia malým tvorom, neopatrnosť, ľahkomyseľnosť charakterisuje každé dieťa.

Nešťastia, ktoré s týchto môžu povstať, sú rozličné. Viďme najskôr:

Rozličné otrávenia, ktoré môžu byť smrteľné. Všetky možné otrávenia nespomeniem, len tie, ktoré sa môžu udať v našich domácnosťach. Pri dostatočnej pozornosti a opatere možno vyhnúť vyhnúť všetkým otraveniam, preto je veľká ľahkomyseľnosť od rodičov, keď nechajú niektoré jedovaté veci na takom mieste, že deti môžu k nim sa dostať, ony potom zo zvedavosti niekedy sa len hrajú, niekedy i okusia (na pr. otravu pre muchy určenú, potkanovú otranovu, vitriol, opiumové prášky atď.). Nesmieme tiež nikdy takú hračku dať deťom, ktorej barva sa ľahko sotre, lebo tieto majú zvyk so všetkým ísť do úst. A poneváč mnohé barvy sú jedovaté (je tam rtuť, arsenik, meď, olovo atď.), teda dajme dieťaťu len takú hračku, ktorej barva ani v horúcej vode sa neroztopí. Musíme dať pozor i na nádoby, v ktorých varíme jedlá, aby z týchto otrava do pokrmu neprišla.

Prvé, čo pri akomkoľvek otrávení robíme, záleží v tom, že hľadíme silou mocou vyvolať vracanie, a tým odstránime jed zo žalúdka. Keď nemáme žiaden prostriedok pri ruke, ktorý vyvolá vracanie, teda dráždime prstom alebo pierkom hrtáň; je dobré i pitie teplej vody. U nás sú možné nasledujúce otrávenia:

Arsenik, meď, olovo. Kým pribehne lekár, vyvolajme vracanie a potom dajme užiť lyžicu sajnového oleja a zatým mlieko, lebo med, alebo cukrovú vodu.

Otrávenie fosforom (zápalkami) sa ukazuje tým, že vyvrátená massa smrdí za česnákom a v tme svieti. Tu žiadné olejové alebo mastné veci, ale magnésiu, škrob, kašu atď.

Otrávenie vitriolom alebo salpetrovou kyselinou (Scheidewasser). Tu sú dobré oleje, mlieko s vápennou vodou, mydlová voda, sóda, krieda s vodou, i na rany i do žalúdka. Otrávenie týmito kyselinami poznáme z veľkého kriku dieťaťá, z popálených rán na ústach, z vypálenín na šatoch atď.

Otrávenie omamujúcimi jedmi rastlín. (Opium, lulok, Belladonna, bolehlav, sneť [Mutterrkorn], ježové jablčká [durman, Stechapfel], jedovaté huby a maliny atď.) spôsobujú veliký smäd, pálenie v hrtáni a žalúdku, hnusenie, ryhanie, vracanie, niekedy hnačku, bolenie hlavy, závrat, krče, omamenie — smrť. Odstrániť predovšetkým jed vracaním, potom je dobrá čierna káva s citronovou šťavou, pozdejšie ocot s vodou. Keď dieťa leží bez seba, omámené: dobré sú octové klistýre a studené obkladky na hlavu, alebo oblievanie ľadovou vodou.

Uhryznutie sbesnelými zvery. Ranu dobre vymyjme soľovou vodou a probujme vycicať jed ústama, háby, ktoré prišly do potyku s jedom, hneď odstráňme. Pod a nad ranou obviažme uhryznutý úd šatkou alebo iným obväzkom.

Pichnutie včelou, osou, sršňom atď. tiež vycicajme a vymyjme octovou vodou. Dobre je, ránku namočiť salmiakovým špiritusom, robme studené obkladky alebo tisnime ranu studeným nožom. Žihadlo nesvobodno dnu (vnútri) nechať, keď ho rukou nemôžeme vytiahnuť, urobme to hodinkovým kľúčikom, ktorý tak pritisneme na ranu, že žihadlo vníde do dierky.

Keď dieťa padne do vody a zdánlive mrtvé je z nej vytiahnuté, vtedy musíme predovšetkým v gágore a žalúdku nasbieranú vodu von dostať, čo sa stane, keď dieťa chytíme za nohy a hlavou dolu držíme. Zatým zvlečieme mokré šaty, usušíme ho, zakrútime dô teplých šiat, položíme horizontálne (vodorovne) s hlavou trošku zvýšenou. Tu ho dáme treť 2 — 3 ľuďmi teplými šatkami (flanélom), ruky, nohy a okolie srdca môžeme treť i ostrou kefou a po zakrúcame ho do teplých pokrovcov. Hľaďme vyvolať vracanie dráždením hrtáňa; ústa, nos očistime od nasbieravšej sa tam nečistoty, zapchajme mu prstami nosové dierky a nadúvajme ho cez ústa povetrím, pri čom mu rebrá stískajme a zase vypúšťame. Keď sa nepodarí týmto spôsobom dýchanie do behu priviesť, zaveďme umelé dýchanie nasledovne: Položme dieťa na stôl tak, že mu hlava trochu na dol visí; na to nech sa niekto postaví konča hlavy, chytí ramena za lakte, nech ich vyzdvihne hore a trocha nazad, tak, že z obidvoch strán ležia pri hlave, zatým ich zase tiská na dol na bok pŕs a stisne tieto lakťami od boku. Je to asi tá procedura, ktorú robí pták so svojimi krydlami, keď letí. Tieto pohyby robime asi 15 raz za minutu, keď sa znak života neukazuje, i cez celú hodinu. Dávajme slanooctové klistýre a na lýtka visikátory. Do dieťaťa nelejme žiadné nápoje, tie by prišli do pľúc, a tak len škodily. Práve takto pokračujeme pri:

Zahorení. Tu otvorme obloky na izbe a hneď začneme vdýchaním povetria a umelým dýchaním. Okrem toho oblievajme hlavu studenou vodou a probujme silnú kávu vlievať do úst po lyžičke.

Popálenie. Toto môže byť rozdielné, dľa toho, ktoré čiastky tela sú popálené a čím bolo popálenie vyvolané. Obyčajne je ono vyvolané lebo plameňom, lebo suchohorúcimi, alebo vlažnohorúcimi predmetami (ochorené, opálené, obarené). Popálenie prichádza dosť často pri deťoch, obarenie sa im obyčajne zapríčiní skrz druhého. Keď je ono silné, t. j. hlboko do tkanín siahajúce, môže sa stať i životu nebezpečným, čím sa na väčšiu plochu rozprestiera, tým je nebezpečnejšie, preto obareniny najviacej môžu poškodiť. Buďsi popálenie akékoľvek, ono vždy zapríčiňuje veľké boľasti, čo menovite platí o obareninách, ktoré čuvy nezničia tak, aby boly neciteľné.

Popáleniny môžu zapríčiniť len očervenenie kože, na ktorej sa chytro utvorí pľuzgier s priezračnou vodkou, no ony môžu i hlboko siahať, alebo celé údy — celé telo zničiť.

Keď je popálenie len povrchné, kde koža nie je zničená, tu robme ľadové obkladky, alebo strčme opálené do ľadovej vody, dobré sú aj obkladky so studenou smotanou, z rozmrvených zemiakov alebo mrkvy. Keď inšie nemáme pri ruke, natrime hovädzí loj na handričku a priložme na popálené miesto. Keď sa zapália na dieťaťu šaty, hoďme naň pokrovec alebo akýkoľvek tepich, zakrúťme ho doň a oblievajme vodou, zatým chytro strhajme šaty z neho a robme studené obkladky, alebo vopchajme celé dieťa (okrem hlavy) do studenej vody.

Pľuzgiere prepichnime, odstávajúcu kožu ale neodstráňme. Keď je popalenie hlbšie, dobré sú nasledujúce prostriedky: makový alebo drevený olej s bielkom vajca, konopný alebo ľanový olej, smiešaný s rovnou čiastkou vápennej vody. Do tohoto namočíme tenké plátno a na opálené čiastky prikladáme. Jestli si dieťa opálilo ústa a hrtáň, dajme mu piť sladkú smotánku.

Aby sme vyhli všetkým možným príležitosťam k popáleniu, nedajme deťom hrať sa so sirkami (zápaľkami), so žiadnym ohňom: nenechajme dieťa nikdy samotné v izbe, kde horí svieca alebo lampa, túto vôbec držme na takom mieste, aby dieťa nemohlo sa k nej dostať. Železné kachle ohraďme mrežkami, lebo tu si ony ľahko ruky opáľa. Poučme ich tak zavčasu, ako je to len možné, že sa s ohňom hrať nesmú, nažeňme im strachu pred týmto.

Keď dieťa padne, alebo je nečím poranené. Po ťažkom páde na hlavu nasleduje zväčša otrasenia modzgov, čo poznáme z vystávajúceho pulsu, z vracania a bezpamätnosti. Dajme mu ľadové obkladky na hlavu a klistýre z octu, vody a medu.

Pri zovňajších poraneniach nechajme poranenú čiastku ticho ležať a robme studené obklady, čím zastavíme i prípadné krvácanie. Dodrúzgané a potrhané rany musíme dobre vymyť studenou vodou, malé, rezom alebo pichnutím spôsobené slepíme anglickým flajstrom.

Keď krvácanie sa nechce pristaviť pod studenými obkladkami, vtedy stisnime ranu ako len možno, položme na ňu do tuhého octa namočenú šatu a tuho ju zafačujme. Keď vzdor tomu ešte daktorá žilka silno krváca, vtedy zaviažme poškodený úd centripetálne, t. j. ku srdcu kým lekárska pomoc príde.

Všetko, čo som povedal o takýchto nešťastných pádoch, je len predbežná pomoc, pomoc len do príchodu lekáru.

Ranu, ktorá dlho krváca, obecný ľud náš obyčajne prístavuje mäkkým, na ranu položeným práchnom a pavučína býva ešte lepšia. Akby týmto, všade známym spôsobom krvotok pristaviť sa nedal: utlčme uhol z trvdého dreva na prach a posypme ním ranu, čo v páde potreby opakovať budeme, akby totiž krv znovu cez uhlový prach premokala. Jeden z najlepších prostriedkov, pristaviť krvácanie menšej rany, je obyčajný pijavý papier (bibula), ktorý vo dvoje složení na ranu priložíme; po dva — tri razy opakovanom priložení krvotok pod istým utíchne; samo — holičom je prostriedok tento známy.

Výborná masť na čerstvé rany. K tomu cieľu posekajú sa mladé listky rebríčku veľmi na drobno, roztlačia sa v mažiare alebo medzi čistými kameňmi na kašu, ku ktorej pridá sa toľko svinskej masti, aby sa to mazivo pohodlne na handričku natierať mohlo, ktorú na dobre vymytú ranu častejšie prikladať budeme.

Proti ranám z prania pošlých. Gazdinkám naším známo je, že keď biele, vo veľmi ostrom lúhu vyzvárané šaty vypierajú, na rukách boľastné, lúhom vyhrýzené rany dostávajú; to isté stáva sa, keď pri praní nečisté, klamlivými prídavkami spotvorené mydlo slúžilo. Aby takéto rany nepovstaly, majú si vraj práčky, dva dni pred tým, a síce viac razy ruky natreť politúrou, jako ju stolári k vylešteniu dreva potrebujú; je to šelak, v silici (špiritusu) roztopený. Tento prostriedok jako istý odporúča známy lipský časopis „Illustrirte Zeitung“.

Snáď zavďačím sa ctenému obecenstvu (tak píše L. R.) keď podám úpravu k dorobeniu výbornej masti na trebárs jaké rany; je to masť, ktorú potreboval môj nebožký otec k liečeniu i najnebezpečnejších rán, a to vždy so znamenitým výsledkom. Boly pády, kde už lekári žiadnej nádeje k vyhojeniu nemocného nedávali, iba tak, jestli dá si ranu vyrezať alebo ranovitú nohu, ruku, prst odobrať; i vtedy ešte touto masťou pomohlo sa mnohým, takže ani nevedia, či kedy a kde rany na svojom tele mali? — Spomínanú masť môže si každý nasledujúcim ľahkým spôsobom pripraviť: Vezmi kúsok čierneho mydla na pr. 2 loty, práve toľko bielej cibule, a čo najstaršieho sadla, pokrájaj to všetko na drobulinké kúsky, daj do randlice a nechaj to tak dlho pražiť, ažby sa cibuľa celkom dala roztrieť. Keď to všetko za dobrú chvíľu pražilo sa, tak že masť počína smrdeť, prímešať k tomu ešte dve obyčajné stolové lyžičky samotečeného medu, a nechaj ešte asi päť minút na ohni; konečne randlicu s masťou od ohňa odlož a miešaj, dokiaľ nevystydne. Potom vezmi kúsok konopnej handričky, potri ju na tenúčko tou masťou, a prikladaj na ranovitý úd, od čoho vyčistí sa rana, a v krátkosti zaceleje. Veľmi často sbierajú sa ľuďom samo od seba prsty, na čo nič lepšieho nemôže nikto poradiť, jako je tato masť. Ale ešte niečo! Keď táto masť dlho stojí, stuhne tak, že vonkoncom nedá sa na handerku rozotrieť; vtedy ju trochu prihrej a zas bude povoľná.

Proti ranám, z dlhého ležania pošlým. Jakonáhle ukazovať sa stočnú pri chorom človekovi boľavé, zapálené miesta, následkom tak zvaného odležania: postarajme sa o šamutiny, ktoré zberajú sa v čas varenia hovädziny na polievku; týmito šamutinami natre sa častejšie zapálenina, nuž vyhojí sa v krátkom čase. Akby následkom odleženia už rana bola povstala: treba teplé šamutiny na handričku natierať a tak na otvorenú ranu prikladať. Jednoduchý tento prostriedok ukáže sa v každom páde osožným. Proti jakýmkoľvek ranám, ktoré u mnohých ľudí na tvári povstávajú, s veľmi dobrým výsledkom používa sa nasledujúci prostriedok: Rany, ktoré za dlhší čas pinoria sa (zostavajú otvorené), a radi by sme ich zahojiť, navlažujme viackrát denne vodičkou révovou či viničovým mokom; nuž a krátky čas zacelujú. Liek tento, keď viný ker miadzgu svoju hýbe, každy ľahko zaopatriť, alebo sám nasbierať si môže. Robí sa to tak, že čerstvo poustrihované viničné révy pozastrkujeme do flašiek k tomu cieľu, aby miadzga do nich vtekala: nuž sa nám jej za 2 — 3 dni toľko nasteká, že si jej k ďalšej potrebe vo vzduchopevne (hermeticky) zapchaných sklenicách odložiť môžeme.

Proti ranám z pichnutia pošlým. Amerikánsky lekár dr. Cushing, oznámil, že rany z pichnutia pošlé najrýchlejšie zaceliť sa môžu, keď na čerstvý úraz priviažeme polovicu cez prostredok na dvojo rozlúpenej fazule, ktorá pravda musí mať primeranú veľkosť, aby celá rana bola fazuľou pokrytá. Ranené čiastky spoja sa vraj bez všetkého zapálenia. Doktor Cushing udáva, že tento liek našiel u polodivých Indiánov amerikanských, ktorí ho vraj potrebujú od nepamäti ľudskej. Nuž ľahká je s tým zkúška u každého.

Malé rany neotvárať ihlou! Z mestečka Spremberku písali o tejto smutnej udalosti: Jedna zdravá, silná, 18-ročná dcéra z lepšej rodiny, dostala na čele drobný vriedok, otvorila ho ihlou a vytlačila. Miesto zahojenia ale nastúpilo v krátkom čase boľavé trhanie v čele, ranka zapálila sa, a čelo zapuchlo tak povážlive, že lekára zavolať museli; pri všetkej ale pomoci zomrelo dievča na 5. deň. Lekár vyhlásil krátku smrtečnú chorobu za otrávenie krve, ktoré stalo sa tak, že s osudnou ihlou šila sa tkanina, jedovatou látkou anilinovou zafarbená, z ktorej dobulinká omrvinka zostala na ihle viseť a tak dostala sa cez otvorenú ranu na čelo do krve. Nový dôkaz o nebezpečnosti anilinových farieb! Obyčajná sadza, z takého komína vzatá, pod ktorým len tvrdé drevo horievá, pre svoje liečivé sily bola už dávno v dobrej povesti, a novejšia lučba ju potvrdila, z tej príčiny, že sadza obsahuje značnú čiastku tak zvaného kreosotu, ktorý je znamenitý prostriedok proti každej hnilobe. Za starodávna bola sadzová masť proti starým ranám, svrabu, lišajom atď. veľmi vychýrená; pripravovali ju tak, že na 2 loty na jemný prášok potlčenej sadze, vzaly tri loty bravčovej masti a všetko náležite rozmiešali. Ba dr. Clauder vynašiel a prospešne upotrebil sadzovú tinktúru proti takým ranám, ktoré už rakovitú povahu braly na seba.

Raková rana. Anglický časopis lekársky „Lancet“ podal veľavýznamnú zpravu v tomto smysle: Rak považoval sa dosial za ranu, trebárs na ktorej častke tela nezhojiteľnú, lebo i po vyrezaní objavuje sa poznovu. Teraz ale oznamuje dr. John Clay, vrchný ranhojič (chirurg) v kr. anglickom špitále mesta Birmingham-u, že cyperský (z ostrova Cyprus pošlý) terpentin je istý liek proti raku, a vyhojenie strašnej rany že je trvanlivé, tak že obnovenia netreba sa obávať. Dr. Clay vypočíta príklady úplného vyliečenia, čoho následkom zdravotná vrchnosť anglická vyslala komissiu lekársku, ktorá by celú vec preskúmala, a jestli táto zpráva potvrdenia dôjde, celý spôsob liečenia k dobru človečenstva rozhlásila.

Ryby gebuľou otrávené. Od tej doby, čo i lovenie rýb postavilo sa v ochranu zákona, aby sa vlastné účty majiteľov (obcí či jednotlivcov) prevádzať, alebo do prenájmu dávať sa mohlo, pred tým všade rozšírené travenie rýb gebuľou čiastočne prestalo síce, ale dosiaľ celkom nevyhynulo. A predsa malo by sa proti nemu čo najostrejšie zakročiť, preto že nie len mnoho rýb spomenutým otrávením zahyne bez všetkého užitku, ale i zdravie ľudské otrávenými rybami v nebezpečenstvo upadá. Sú totiž mnohé príklady, že ľudia, ktorí požívali gebuľou potrávené ryby, i sami ťažko pochoreli s patrnými príznakmi otrávenia, tak že len rýchla pomoc lekárska vychvátila ich od smrti; daktorí ale z nedostatku tej pomoci o život prišli. — K vysvetleniu veci sdelíme, že strom gebuľník (Menispermum Cocculus Lin.), vo východnej Indii rastúci, donáša ovocinku, malým jahôdkam podobnú, ktorá usušená predstavuje trochu tľapkavé, zvrasknuté, náčernasté zrnká veľkosti hrachu, a meno gebule (v obchode Rockelskörner) nosí. Otrava v gebuli obsažená má vedecké meno pikrotorin.

Ruta a jej liečivá sila. Obyčajná ruta (Ruta graveolens) je v našich zahradách povšechne známa; avšak jej užívanie v podobe domáceho lieku veľkú opatrnosť, a to najmä u ženských osôb vyhľadáva, poneváč na plodné ústroje veľmi dráždive pôsobí. Ostrá chut a silný zápach tejto rastliny pochodí od zvláštneho, všetky jej čiastky prenikajúceho olejčoka; za liek ale domáci potrebujú sa iba lístky rutové. O sile lístkov týchto svedčí, že na telo slabších osôb priložené a tam dlhšie ponechané spôsobujú červenosť kože. Najnevinnejšie upotrebenie lístkov rutových je proti soslabnutému žalúdku, pri chatrnej sile trovivej a proti krčom žalúdkovým; k tomu cieľu treba dakoľko lístkov posekať, na chlebík natreť mladého masla, posypať ho lístky posekanými a tak pripravenú smidku chleba užiť, dobré následky lieku toho dajú sa pocítiť v krátkom čase. Tento, u nás málo známy spôsob upotrebenia ruty je po celom Švajčiarsku a Francúzsku veľmi obľúbený; ale vnútorne vo veľkých dávkach užitá, pôsobí ona jedovate. Výborné služby koná ďalej ruta pri bolení hlavy, v ktorom páde užíva sa zvonku na tento spôsob: lístky rutové treba utleť na kašičku, primiešať k nej trochu dobrého octu, natreť kašičky na kúsok plátna a tak ho priviazať na čelo. Olejčok rutový dorábä sa v apatékach z polozrelých strúčkov semena.

Rebričok. Medzi prvými jarnými trávičkami rozvíja všade na medzách, v zahradách a po lúkach krasné lístky svoje povšechne známy myšší chvôstik, v hor. Nitriansku a tak i vo Skalici rebričkom nazvaný (Achillea millefolium). Odvarok (čaj, thé) z mladých lístkov tejto rastliny chuti náhorkastej, považuje sa vôbec za výborný liek proti slizu (šlajmu) žalúdkovému, prsnému, játernému (obličkovému), áno i mechúrovému, čoho následkom vo Švédsku medzi pravidelné „jarné kúry“ patrí, ktorým podrobujú sa celé rodiny, tak jako keď chýrečný Brandenburg na jar celé vojenské pluky rad radom na „jarnú purgáciu“ kommandoval.

Rakovité rany. Anglický lekár, menovite dr. Muun, veľmi nutne odporúča proti dlhotrvanlivým ranám, ba i proti samému raku, povšechne známu rastlinu svízel repivý (Galium aparine), ktorý všade v živých plotoch a medzi krovinami rastie, padajúc tým zvlášte v oči, že jeho guľovaté semiačka háčikami svojimi chytajú sa na šaty. Z lísťa tejto rastliny spraví sa odvarok a varí sa ešte ďalej, ažby vyparením vody trochu shustnul; potom rozmieša sa s primeraným kusom nesolenej masti bravčovej. Túto miešaninu, na čisté handričky natrenú, treba potom trikrát cez deň na ranu prikladať, ažby sa očistila a zahojila. Keby polepšenie i hnedky nenasledovalo, chorý nech trpezlivosť netratí, ale užívá liek ďalej. Pri skutočnom raku radí doktor Muun, v lete z čerstvej rastliny vytláčať madzgu, z ktorej chorý trikrát cez deň užije za kávovu ližičku; v zime ale spraví sa odvarok zo suchej, v plotoch nasbieranej byliny a chorý vypije trikrát cez deň za pol sierdungového pohára, pritom namáča handričku do vlažného odvarku a prikladá na ranu. Doktor Muun udáva, že týmto, pravda za štvrt roka, i ďalej upotrebovaným spôsobom ešte také rany vyliečil, ktoré iní lekári za smrteľného raka boli vyhlásili.

Pri liečení rán je prvou podmienkou zamedziť hnilobu, trebars je rana jakákoľvek. Rana vymyje sa rozriedenou karbolovou kyselinou s vodou a položí sa na ňu obkladok v tejže omočený. Huba nepôsobí vždý dobre, lebo sa v nej usadzujú rozličné škodlivé látky. Arníka v mnohých prípadoch zpôsobuje zánet. Malé porezané rany vystriekajme najprv čistu vodou, potom vodou karbolovou alebo salicylovou, keď krvácanie prestalo, stlčme rozrezané plochy rany k sebe a svážme ich náplastom (flajstrom) anglickým alebo diachylonom. Pri malej spálenine pôsobia studené obkladky najlepšie, a aby sa tvorenie pľuzgiera zamedzilo, natre sa spálenina kollodiom; na to potre sa rana olejom alebo neslaným maslom, alebo priloží sa tak zvaná masť na spáleninu, ktorá sa robí smiešaním stejných čiastok vápennej vody a oleja ľanového a spáleninu výborne lieči.

Obyčajná sadza, z takého komína vzatá, pod ktorým len tvrdé drevo horieva, bola pre svoje liečivé sily už dávno v dobrej povesti, a novejšia lúčba ju potrdila, z tej príčiny, že sadza obsahuje značnú čiastku tak zvaného kreosot-u, ktorý je znamenitý prostriedok proti každej hnilobe. Za starodávna bola sadzová masť proti starým ranám, svrabu, lišajom atď. veľmi vychýrená; pripravovali ju tak, že na 2 loty na jemný prášok potlčenej sadze vzali tri loty bravčovej masti a všetko náležite rozmiešali. Ba doktor Clauder vynašiel a prospešne upotrebil sadzovú tinktúru proti takým ranám, ktoré už rakovitú povahu braly na seba.

Rak na gambách. U starších ľudí často povstáva na gambach (pyskoch, pernách), zvlášte ale na spodnej gambe rak, a to, jako som sám zpozoroval, zvlášte u roľníkov, iným chorobám menej podrobených; preto bude celkom na mieste, keď o tomto neduhu, ktorý len nožom dá sa vyliečiť, ináče ale vždy k smrti vedie, dakoľko slov prehovorím. — Rak tento je hosť fajčiarov, najmä ale takých, ktorí fajčia z nástrojov, íchž čutorky nie sú úplne hladké, lež drapľavé, tak že ony gamby drážiť musia. Následkom tohoto dráženia utvoria sa na gambách tvrdé a boľavé uzle, ktoré dovedna splynú a vždy diaľ a diaľ sa rozširujú a rozprestierajú, až napokon kvasiť sa počnú. Lekár Lavrence podáva ľuďom, výlučne smotky (cigarky) fajčiacim, potešiteľnú zprávu, že on ešte nikdy nevidil na gambe raka u toho, ktorý výlučne smotky fajčil. Kto teda kúri z fajky, nech postará sa o to, aby mal hladké čutorky, a nech drapľavé hneď na bok odhodí; kto ale nešťastným pádom už raka dostal, nech ani mak nečaká, aby sa ďalej nerozšíril, ale nech ide bez odkladu k rozumnému a zručnému lekárovi, aby si ho dal vyrezať; lebo proti raku nieť iného lieku, iba nôž lekársky.

Sanitra v údenine. Obyčajne považujeme soľ sanitrovú pre človeka za celkom neškodnú; veď ju upotrebúvame pri nasolení bravčoviny, aby údenina z nej povstať majúca, peknú červenú barbu obdržala. Pri tomto „pacovaní“ bravčoviny sanitrou stávajú sa ťažké chyby presolením; lebo jako slavný lučbár, dr. Artus, udáva, povstávajú mnohé choroby na podjarí z tej príčiny, že ľudia požívali bravčovinu, sanitrou presolenú. Mnohé osoby so sanitrou vymorenú (pacovanú) bravčovinu ani požívať nemôžu; sama príroda ich vystríha pred užitím škodného jedla. Medzitým ani sám dr. Artus nezatracuje celkom pridávanie sanitry k bravčovine, ale dotiera iba na to, aby sme v tom istú mieru neprekročili. Podľa menovaného doktora štyry loty sanitry postačia, aby jednomu centu bravčoviny obľúbenej farby červenej pridaly, tedy jeden lot na štvrť centa mäsa, kdež obyčajne na jeden cent i pol funta sanitry berú. Chatný tedy Artusom odporúčaný prídavok sanitry nebude mať pre zdravie ľudské škodlivých následkov, a predsa vykoná to, čo vlastne mať chceme: peknú, červenú údeninu. A tak tedy, drahé gazdinky! pozor pri užívaní sanitry na údeninu!

Sypanice. V amerikánskych močarinách rastie bylina, saracenkou (vedecky Sarracenia purpurea) nazvaná, ktorú dr. Moris jako nepochybný liek proti sypanicám (osýpkam, kiahňam) odporúča. Odvarok z jej koreňa, 6krát cez deň po pol poháre užitý, nie len že výbuch sypaníc neškodným učiní, ale i tých, ktorí nemocného opatrujú, od nákazy tejto záhubnej choroby chráni. Francúzsky lekár, dr. Mille, potvrdzuje tuto zprávu s dodatkom, že on vyše 500, osýpkami napadnutých ľudí tou rastlinou vyliečil, tak že ani jeden z nich nezomrel. Poneváč ale odvarok z koreňa saracenky i pred nakazením chráni: stalo by sa štepenie osýpok zbytočným. Tak teda z Ameriky zkadiaľ záhubná choroba sypaníc k nám došla, mali by sme dostať i bezpečný protiliek jej hrozného pustošenia; preto ju i vo sklenníkoch už bedlive pestujú.

Sklo prehltnuté. Obyčajné sklo samo v sebe nenie síce jedovaté, poneváč z natronu (salajky) a kremeňa záleží; ale keď dosť maľulinký kúsok skla dostane sa do tela, veľmi boľastnú smrť zapríčiniť môže, preto že ostrými krajmi svojimi žalúdok a črevá dopichá z čoho smrteľné zapálenie povstáva. Takéto nešťastné pády prehltnutia kúskov skla udávajú sa obyčajne vtedy, keď pri nalievaní nápoja spodkom sklenice zavadíme náhodou do vrchu pohára, a keď odrazený kúsok skla do pohára padne. V každom takom prípade treba udrený pohár odložiť a vziať iný, aby i po vymytí nejaká drobná omrvinka na mokrom skle lipnúť nezostala. Ak by ale predsa nekto náhodne bol kúsok skla prehltnul: najlepšie poslúži všade na Slovensku známa hustá múka, ktorej bez odkladu navariť, a osobe v nebezpečí postavenej k jedeniu predložiť treba. V tomto hustom a lipkavom pokrme ztratí sa nebezpečná omrvinka skla, tak že bez urazenia žalúdka a iných vnútorností spodkom tela vyjde. Sú príklady, že týmto spôsobom i takým osobám pomohlo sa, ktoré ihlu alebo špendlík náhodne prehltly.

Suchá zem čo liek. Amerikánsky lekar, dr. Hewson vo Philadelphii, náhodne spozoroval, že veľmi špatná rana na nohe jednoho robotníka ztratila svoj smrad, keď na ňu dostala sa suchá mrvivá zem. Stopujúc tento úkaz ďalej, našiel spomenutý lekár, že suchá, preosývaná zem, na špatné rozkvasené rany častejšie nasypaná, podivuhodnú liečivú silu má, a že i také rany, ktoré nijako smradu svojho zbavené byť nemohly, týmto jednoduchým spôsobom napravily sa v krátkom čase, a že ích úplné zacelenie pravidelne pokračovalo. Spomenutý lekár píše verejne, že toto liečenie suchou predsievanou zeminou zkusovať bude i pri sypaniciach (kiahňach), a po predku vyslovuje svoju nádeju o zdarnom výsledku.

Sliz. (Šlajm.) Ktožeby nepoznal medzi našimi kroviskami šíp (Rosa canina; divá ruža), ktorý i porekadlá naše tak časte pripomínajú? Poneváč ale hlavným pravidlom hospodárstva je, že v ňom nič ztratiť sa nemá; teda i bedlivé gazdinky naše zo šípok všakový osoh berú; tu ich upotrebí jedna jako prídavok ku káve, druhá na výborný lekvar, iná zase na šípkovim atď. Mnohý mi ale azdaj nadhodí, nač darmo šírim slová? že šíp je najlepší na plot, jemuž i človek i zver vyhýba. Dopustím to; ale ja ešte nečo udám, čo i plot i lekvar šípový svojím významom prevyšuje, keď pokážem na liečivosť šípok. Mnohý človek trpí na vnútornosti slízom (šlajmom) zatiahnuté; chtiac tedy zbaviť sa tej nehody, aby ho vraj „slíz nezadusil“ — upije si častejšie tej zprepadenej „strcalky“ a chudák ani nenazdá sa, keď je o krátký čas z neho už hodný „kmotor z mokrej štvrti“. Zaopatri si, braček drahý! místo pálenky zrelých šípok (ktoré hockedy najdeš), a uži z nich na noc 20 do 30 kúskov spolu s jadérkami: nuž sprostíš sa slizu v krátkom čase, a ja som istý, že „triezva stránka“ tvojej bytosti poďakuje sa mi za dobrú radu. I. Izák

Proti trhaniu v uchu. Obyčajný, z rýchlej a silnej premeny poveternosti pošlý neduh, je hostcovité (rheumatické) trhanie v uchu, ktoré najmä v nočnom čase stáva sa nad mieru trapným. Proti spomenutej nehode odporúča dr. Most cesnák, a síce takto upotrebený: Celá cesnákova hlávočka upraží a roztlačí sa; teplú túto kašičku priložíme na mäsitú čiastku vrchného ramena pri pleci, a síce na tej ruke, ktorá pod boľavým uchom leží, a obviažeme to. Posobením cesnáku stiahne sa niečo krve na to miesto, takže kožka ramena pod kašičkou včerveneje; ale i trhanie v uchu popustí.

Úpal slnečný. Viedeňské časopisy rozprávaly, že pri jednom dňa 24. júlia u mesta Kremsu odbývanom cvičení vojenskom, trebárs pochod (marš) netrval iba päť štvrtí hodiny, 12 mužov úpalom slnečným padlo, z ktorých 6 i zomrelo. Dr. Niemayer udáva, že tento úkaz volať by sa mal porážkou horúčosti (Hitzschlag) a nie slnečným úpalom (Sonnenstich), a že tomuto nebezpečenstvu predísť sa môže, keď zunavený pešiak, či vojenského čo občianskeho stavu, pred úplným zoslabnutím zapije si trochy vody. Zapálenia pľúc alebo iných úkazov chorobných netreba sa vraj obávať, ak pešiak zas ide bez čakania ďalej, a tak stejnú teplotu tela udržuje. Čím ale viac pije človek, na pešej ceste postavený, tým viac nohy jeho slábnu, až napokon ležať zostane. Najlepšia pomoc je: keď človek od horúčosti klešať počína — lebo neporazí ho okamžite — dať mu vody, citronovou štiavou okyslenej, ktorá všetko nebezpečenstvo pristaví. Odporúčame tedy i všetkým, ktorí sú nútení, v horúčosti dlho pešky chodiť, aby tú pomoc so sebou nosili.

Vodnateľka prsná a brušná. Od nepamäti ľudskej užívajú vo Švédsku pri prvých znakoch prsnej vodnateľky s najlepším prospechom jalovcový či borievkový olej (oleum juniperi), a síce tri razy cez deň, po 3 do 6 kvapkách na kúsku cukru podaných; slabšia osoba 3 kvapky, silnešia 4 až do 6 dostáva, po každom ale užití zapije si za obyčajnú kávovú šálku teplého odvarku zrelých borievok (jalovca). — Pri tomto liečení chrániť sa má nemocný ťažkého a mastného jedla. Značné polepšenie o nedlho, pri vytrvalosti ale úplné vyzdravenie nasleduje. Aj proti brušnej vodnateľke pokračuje sa udaným spôsobom a polepšenie ešte skôr nasleduje, než v tom prvom páde.

Zmrzlé údy téla odmraziť. V treskúcej zime nielen že mnoho ľudí o život prijde, ale prepočetným osobám i prsty na nohách a na rukách, nos a uši nebezpečne premrznú. Nutne radíme všetkým pocestným, alebo ktorýmkoľvek robotníkom, pracujúcim v otvorenom poli, aby, keď ztratily pocit v premrznutých údoch tela, pre Boha nevchádzali do teplej izby, ale aby po samom predku hľadeli odmraziť zdrevenelé údy svoje. Stáva sa to pilným drhnutím sňahom, alebo v jeho nedostatku vodou ľadovou. Iba keď týmto činom navráti sa prirodzený pocit v údoch, bez nebezpečenstva vstúpiť môžme do teplej izby. — V premrzlých údoch, najmä ak nevykonalo sa odmrazenie dostatočným spôsobom, usadí sa trvanlivá boľasť, ktorú zmierniť môžeme takto: Uvarme šošovice v hodnom hrnci, ale ták, aby nerozpadla sa na kašu; v tejto letnej (vlažnej, mierne teplej) vode šošovičnej treba častejšie, 4 — 5 krát cez deň, vymáčať boľave údy asi za štvrť hodiny. Ten istý, mierne zohriaty odvarok šošovičný, potrebovať sa môže i behom celého týždňa; šošovica ale, polovične uvarená, jako sme zliali z nej prvý odvarok, ďalej vyvariť a spotrebovať sa môže obyčajným spôsobom na jedlo.

Ktorí ľudia premrznuté údy majú, menovite prsty na rukách, hneď s nastupujúcou zimou dostávajú na nich boľavé opuchliny, ktoré pri zanedbanej pomoci premenia sa na otvorené rany. Proti takým boľavým, ešte neotvoreným zmrzlinám, pochvalne známy professor lekárstva Berthold, na universite v Göttingen, odporúča z vlastnej mnohoročnej zkúsenosti tento lacný, každému prístupný prostriedok: vezmime 3 loty šušiek dubových, potlčme ich na prach, vsypme ho do pol funta čistej vody dážďovej, a pristavme túto miešaninu vo hlinenom hrnci k ohňu. Keď zovrela, necháme ju povreť za štvrť hodinky, a po úplnom vychladnutí precedíme ten odvarok cez plátenú handričku. V takto pripravenej tekutine treba pomrzlé údy každodenne trikrát: ráno, o poludní a večer, za štvrť hodinky, močiť, a po vymočení utreme telo na mäkko plátenkom, už k inému cieľu nepotrebným, lebo odvarok zanechá na ňom žltkavé špiny. Už o 3, 4 dni po tomto liečení prestane boľavé svrbenie, a za 8 dni ztratí sa obyčajne i tvrdá opuchlina; iba pri starých, zanedbaných zmrzlinách treba močenie za dlhší čas opakovať. — Pri otvorených ale zmrzlinách nemôže sa tento liek upotrebiť, preto, žeby v dubových šuškách obsažená trieslovina (Gerbsäure) veľkú boľasť v rane zpôsobila.

Jako hojá v Rusku premrznuté údy tela? Prostonárodné toto lekárstvo ruské je suchá kôrka z úplne vyzrelých (tedy žltých) uhoriek, ktorú takto pripravujú: Zrelá uhorka rozreže sa pozdlž na 4 kúsky, semiačko sa vybere a tak tieto vnútorné mäkké čiastky ešte majúce kúsky, na slnci usušené, odložia sa na suchom mieste k zimnej potrebe. Keď sa potom v zime premrzlé údy, zapaľovať počnú, treba suchú kôrku uhorkovú v teplej vode rozmočiť a vnutornou stranou na boľavý úd priložiť; o krátku chvíľku všetka krutá boľasť v zapálenom úde prestane a pri ďalšom potrebovaní toho lieku opuchlina i zapálenina docela zmizne. Uhorková kôrka nechá sa na rane tak dlho, až by uschla; potom sa nový rozmočený kúsok priloží.

Zapálenie modzgovej blany. Na podjari roku 1880 zjavila sa po prvé v stolici marmarošskej ťažká nemoc zapálenia modzgovej blany, a spolu i špiku v chrbtovej kosti (Meningitis cerebro-spinalis), ktorá nákaza rozširuje sa náhle; zpomenutá nemoc napadnutého usmrcuje už obyčajne do 3-ho dňa, jestli nedostalo sa mu výdatnej pomoci. K poučeniu samého ľudu, jako nakladať s chorými, prv než by lekárska pomoc došla? uverejňujú sa nasledujúce predpisy: Nemoc prichodí odrazu, na človeka úplne zdravého; zprvu zdrobí ho silná zimnica, potom nasleduje veľká horúčosť a vracanie, pri hroznej boľasti zadnej čiastky hlavy a krku, tak že chorý málo za tým už povedomie ztratí. Dokým je pri sebe, stoná veľmi na tú boľasť; v ducha neprítomnosti ale matá si predsa rukama zadnú hlavu s krkom. V týchto trapiech i skoná!

Jakonáhle ukážu sa tedy nebezpečné znaky nákazy, treba chorého dať (ak možno) do osobitnej izby, a jej okná zastreť, aby svetlo slnečné dnu neprenikalo. Potom dáme chorému pod hlavu nie vankúš (podušku) perím, ale vrece slamenou sečkou naplnené, žeby tak hlava rozpaľovať sa nemohla. Súčasne prikladá sa na zadnú hlavu a krk rozdrobený, do mechúra zaviazaný ľad; kdeby ale toho nebolo pri rukách: treba poskladaný ručník (uterák) alebo servitku do čerstvej chladnej vody namočiť, dobre vyžmýkať a prikladať od zadu na krk a hlavu; hneď jako jeden obkladok zahrial sa, treba priložiť druhý. Okrem čistej polievky chorý nesmie nič požívať; nápoj nech je čerstvá vodička, ku ktorej (ak možno) pridá sa nekoľko kvapiek citronovej kyseliny. Každý silicový (špiritusový) nápoj bol by v tomto páde otrova. — Pri zachovaní týchto pravidiel z počiatku choroby, nasledujúca pomoc lekárska smrteľnú jej silu prelomiť môže.

Záškrt (diphteritis). V povážlivých okolnosťach nechže rodičovia nezanedbávajú ani nejmenšie príznaky bolenia v krku, ale nech hľadajú bez odkladu lekársku pomoc, ktorá dostáva sa chudobným bezplatne. Ďalej treba k tomu bedliť, aby deti v panujúcej chladnej dobe bosky nebehali po ulici; nech sedia radšej doma, ak obuvy nemajú. Pri malých deťoch ale nedopúšťajme nikdy, aby ich cudzé osoby bozkávaly, menovite na usta nie. V početných zaiste príkladoch dosvedčilo sa, že keď malé dieťa bozkala na ústa osoba staršia, nádchu alebo kašeľ majúca; tento neduh prešiel i na ubohé dieťatko, v krátkom ale čase vyvinul sa z neho u mnohých i smrteľný záškrt.

Zlatá žila. Povšechne známu chorobu „zlatú žilu“ nebudeme opisovať, iba to podotknúc, že ona volá sa mokrou, keď je spojená s krvotokom zo spodného čreva. Proti tejto chorobe bol už vo stredoveku nasledujúci liek vychýrený, na ktorý upozornil svet poznovu talianský lekár Mathioli. Vykopme koreň všade na strmých skalnatých kopcoch rástuceho, vysoké steblo a veľké žlté vláknaté kvety majúce volového chvostu (divizna, ločidlo; Verbascum thapsus), usušme ho náležite a potlčme na múčku; z tejto múčky vezmene pol lota, prave toľko pšeničnej múky a jedno vajce, spravíme z toho praženicu (škvareninu), ktorú chorý ráno „na lačné srdce“ užívať má, a síce za 9 dni; nuž boľavá opuchlina spodného čreva, i s ňou spojený krvotok prestane.

Keď začiatkom aprila peň obyčajnej brezy (Betula alba) neboziecom, jako husacie brko tlstým na 2 do 3 palce hlboko navrtáme a do dierky brko vsadíme: nuž vytekať bude vôdka brezová, ktorá liečivé vlastnosti má.

Slúži ona výborne menovite takým ľuďom, ktorí následkom dlhého sedenia pri prácach svojich trpia na zlatú žilu; k tomu cieľu treba každý deň, ráno „na lačné srdce“ vypiť za pol pohára tej vody, behom ale dňa hodne čistej vody piť a žiadon silicový nápoj nepožívať. Dobre pri tom bude, ak možno, užiť každý deň trochu šalátu z režuchy (Sisymbrium nasturtium), ktorú všade nachodíme pri našich vodách. I deťom, na hlísty trpiacim, dáva sa vôdka brezová po troške piť, ažby mierné hnanie spodkom nastalo. — Keď už tej vodky viac netreba: vrazí sa do rany drevený kolik, aby strom dlhým stekaním nezoslabnul.

Pre výborný liek domáci proti všetkým podobným neduhom sú dobré sušené slivky, v obchode tureckými nazvané, trebárs ony z nášho Srientu pochádzajú. Chorý nech každé ráno „na lačné srdce“ 3 do 5 uvarených kúskov užije a skromné poranie (sniedanie) toto nech doplní teplá hovädzia polievka s kúskom lepšieho ražného chleba. Polepšenie o krátky čas bude nasledovať a pri vytrvalosti v užívaní lieku toho takí ľudia ozdraveli, ktorým ani Karlové Vary v Čechách, ani vody v Chyžici (Rišingen) nepomohly.

Záškrt. O príčinách a povstaní, zaškrtu lekárska veda veľa hovorí, ale nič nepovie. Hovorí, že jakési všeobecné chorobné okolnosti tú nemoc zapríčinia, tým ale nenie nič určitého povedano. Dosť na tom, dosiaľ príčina tejto choroby nezná sa, trebárs veľmi pravdepodobné je, že dráždenie priedušnej sliznice kroz chladné počasie, vietor, dym, prach atď. túto chorobu zapríčiniť môže. — Pri liečení záškrtu treba na dve veci brať ohľad; po prvé na blanky, ktoré hrozia zapchať priedušné cesty, potom na zapálenie, následkom ktorého ony z hustého výmoku povstávajú. Úloha tedy liečenia bude: nebezpečné blánky odstrániť, čo najľahšie stane sa, keď lekár chorému častejšie na vracanie podá, bo tri tom búrlivom skutku tela blánky vyhádžu sa; čo ale ešte vyzkúziť treba. Proti samému zapáleniu nemáme žiadnébo spoľahlivého lieku. Hneď na počiatku choroby môžu pijavice, okolo priedušného jablka priložené, osožiť, alebo pustenie žily; avšak (jako rečeno) iba na počiatku choroby. Dokým lekár dojde, ktorý je tu nevyhnutne, a to za včasu potrebný, treba dieťaťu morskú hubu (spongiu), do vrelej vody hodenú a potom vytlačenú, na krk prikladať a mäkkou šatkou okrútiť.

Zprávy z Australie do Londýna znely: Istý anglický robotník v meste Adelaide vynašiel spoľahlivý, každému prístupný prostriedok proti tejto strašnej chorobe, ktorá po celý rok tu i tam jednotlivé osoby napadá a po krátkom, ale hroznom trápení usmrcuje. Do obyčajného pohára čistej vody dajú sa 4 kvapky oleja vitriólového (Schweselsäure), ktorú nákyslastú vodu chorý vypije. Pôsobením oleja toho udusí sa hnedky obnovovanie zádušlivej brantovitej kožky v krku, ktorú chorý vykašle a je po chorobe; pre deti postačí polovica tej vody.

Domácich liekov proti záškrtu bolo už viac pripomenuto; dľa novšej ale zkúsenosti lekárskej dokázalo sa byť veľmi prospešným natieranie „pekelným kameňom“ na ochorelých miestach sliznicowých, čo pravda iba zkúsená ruka lekárska podniknúť môže.

Amerikánske listy radostnými slovami oznamovaly, že obyčajná sirka (živý oheň) je bezpečný prostriedok prelomenia nákazlivého záškrtu. Zádušlivá blana, ktorá pri otaznej chorobe objaví sa v hrtáni, pozostáva dľa týchže zpráv amerikanských z drobulinkých hríbikov, ktoré sirka usmrcuje. K tomu cieľu potlče sa sirka na jemný prášok, z nehož dávajú za kávovú lyžičku do pohára vody obyčajnej veľkosti stolovej, a chorý vymýva si (gurgluje) tou sirkovou tekutinou v krku. Keby ale už „gurglovať“ nemohol, nuž mu zasúknu brkom niečo prášku toho do hrtáňa, alebo mu dávahú ostrú paru sirkovú čas po čase vdychovať do seba: nuž usmrtená blanka vyvrhne sa v krátkom čase a nemocný je zachovaný!

Nebude zbytočno upovedomiť bedlivejších rodičov na liek, od anglického lekára dra. Lincolna odporúčaný, ktorý vraj záškrt v prvom stupni (pri počiatku choroby) iste prelomí. Tento liek v každej apatéke dostať sa môže, pod menom balsámu Kopaiwského, (Copaiva-Balsam) a držať sa má doma pohotove. Pri nápade toho hulákajúceho (v reči ľudu somárskym nazvaného kašľu); ktorý je najprvnejším príznakom povstávajúcej choroby, treba dať dieťaťu, podľa rozličnosti veku, 20 do 30 kvapiek toho balsamu. Dr. Lincoln rozpráva ďalej, že poneváč veľmi často v noci volávali ho k ochoreným dietkam: že sám porozdával medzi rodičov skleničky s otazným balsamom a že od tej doby mal v noci pokoj. Pri výš udanom znaku, keď dieťa hlavičku k chrbtu kloní: u nebezpečie smrti veľmi je na blízku. V takom páde, až by lekár došiel známy jedon časopis odporúčal dieťaťu kúsky ľadu jako hrach veľké do úst podávať, ktoré tak dlho podrží, až by sa roztopily, a síce jedon za druhým; voda roztopením povstalá neprehltne, ale vypľuje sa. Týmto spôsobom zachovaly sa vraj dietky, ktorým už boli život vypovedali. Pri malých, ešte rozumu nemajúcich dietkach nedá se ten prostriedok upotrebiť.

Ďalej odporúčame i túto náradu: jaknáhle by rodič alebo opatrovník pri dieťati pozoroval ťažké dýchanie a pískanie v hrdle, ak lekára na blízku nieto, ani prostriedku na vracanie (dávenie): da sa mu hneď teplej vody napiť (ale nie veľmi horúcej), aby mohlo vracať; týmto spôsobom dieťa stuhnutú blanu z hrdla vyvráti. — Potom treba hneď voľnú kašičku zo žitnej (ražnej) múky uvarenú na hrdlo obložiť a toto obkladanie opakovať, až by dieťa voľnejšie dýchať počalo. Týmto prostriedkom nižepodpísaný svojich dvoch synov zachránil v ích detinskom veku, ktorí (buď Bohu chvála) už dospelí podnes žijú a zdraví sú. Dobrým teda svedomím liek tento proti tak nebezpečnej nemoci, zvlášte kde lekára niet pohotove, z vlastnej zkúsenosti odporúčať môžem, tým viacej, že ho i zkúsení lekári schválili. J. P.

Zimnica. Z istého kraja čítame: U nás skoro ani jednoho dňa nebolo, kdeby dvajá, 3, ba i štyria ľudia na zimnicu neležali. Nekedy pochovali sme šesť, sedem, obyčajne ale na deň pripadly štyri mŕtvoly. Náš ľud proti tejto nebezpečnej zimnici má tento nevinný liek: Z čerstve zabitého kuraťa vezmeme žalúdok, a vnútornú žltú kožtičku ztiahneme; túto len trochu umyjeme, a na tvrdo usušíme (obyčajne na slnci). Túto suchú kôrku potlčeme a prášok do silného páleného alebo vína vsypeme a nemocnému vypiť dáme. Jestli na prvý raz neprestane zimnica, opakujeme dvojnásobnú dávku (dosis) a zimnica musí prestať. Čo ja istotne viem, tento liek štyrom ľuďom spomohol, ktorým som ho ja poradil. Liečivá sila iba z tej vnútornej a žltej kožtičky žalúdka pochádza. K. M. L.

Zimnica senná. Podla novejších zkúseností lekárskych môže dlhotrvanlivé vdychovanie pary a vône z čerstvého sena zapríčiniť chorobné, zimnici (hodoňke) podobné úkazy, totiž: ľahké prechodenie zimy celým telom, mierné bolenie hlavy, časté kýchanie, pokašľavanie, boľastné prehltovanie, a jako hlavný príznak malé napuchnutie mihalníc (víček) nad očima. Anglickí lekári dali tejto chorobe názov letného katarru (Catarrhus aestivalis), ktorý ale i sám od seba zmizne, keď pôsobenie sennej vône na telo prestane; ináč ale odporúčajú, ku zmierneniu boľasti v hlave, kýchania atď. časté umývanie tváre a krku čistou, čerstve naváženou vodou. — Medzi ľuďom našim, jako známo, panuje obyčaj, že najmä mladá chasa v lete na sene spáva; radno tedy je, po svezení čerstvého sena pod strechu aspoň za dva týždne počkať, ažby tá čerstvá senná vôňa vyparila sa, a iba potom na sene nocovať.

Zimnica dolnozemská. Známo je, že keď cudzozemec, alebo aj obyvateľ našich podtatranských, zdravé povetrie a zdravú vodu majúcich krajov za dlhší čas na dolnej zemi mešká, z premeny povetria obyčajne do zátvrdlivej zimnice upadne, ktorá u lekárov meno uhorskej zimnice (febris hungarica) nosí. C. kr. vrchný vojenský lekár, dr. Neuhold, udáva, že jednoduchý, každému ľahko prístupný liek proti tejto zimnici je obyčajný liadok (alumen, Alaun), ktorý na prach potlčený a s cukrom pomiešaný chorému po troške, ale častejšie dávať treba.

Menovaný lekár za dlhý čas meškal na dolnej zemi a tvrdí, že ho liečenie chorých udaným spôsobom nikdy nezklamalo. V tej dobe, kde tisíce chudobných rodákov našich putuje na dolnú zem, aby si tam jako kosci, ženci a mlatci poctivú živnosť hľadali, dobre by bolo, keby vlb. páni duchovní otcovia svojich „do sveta“ idúcich farníkov o tomto lieku poučili. Kde ale zkúsený lekár v susedstve je, môžeme (podľa telesnej povahy chorého) i jeho radu o spôsobe užívania toho lieku hľadať.

Proti obyčajnej zimnici: Olej kosodrevinový, obyčajne „tatranským balsamom“ nazývaný, ktorý v každej apatéke pod menom Krummholzöl za pár krajciarov dostaneme, po kvapkách na cukre, alebo aj v káve pred samým nápadom obyčajnej zimnice užívaný, vylieči tú chorobu bez všetkých škodných následkov. Dieťaťu 8-ročnému postačí 7 kvapiek; odrastlé osoby nech pomerne viac užívajú. Samo sebou rozumie sa, že keď by zimnica na prvé, druhé užitie oleja toho neprestala, s lekárstvom ďalej pokračovať budeme, najmä akby sa ukázalo, že po každom užití jeho zimnica slabšie vystúpila.

Zapálenie. Jak známo, koluje krv naša cez telo v cievach, ktoré rozvetvujú sa vždy na tenšie a tenšie halúzky, až naposledy jemnú (fajnovú) sieť tak zvaných vláskových cievok tvoria. Obživenie tela stáva sa výlučne pomocou týchto vláskových cievok; lebo len cez ích nad mieru tenulinké, iba ozbrojenému oku viditeľné otvoreniny, môže záživný mok krve von preniknúť a čiastky tela obživiť. Krv záleží z dvoch podstatných čiastok: z červených buniek, ktoré kyslík v sebe obsažený cez všetky čiastky tela rozvádzajú, potom ale z nefarebného, čistého moku (tekutiny), v ňomž sú bielkové, k obživeniu tela slúžiť majúce látky rozpustené. Vo vláskových cievkach bežia spomenuté krevné buňky jedna za druhou, „im Gänsemarsch“, jako sa slavný fysiolog Brücke bol vyslovil, vypúšťajú kyslík do tkanín tela, a prijímajú z týchto zase uhličitú kyselinu do seba. Okrem kyslíka vychádza z vláskových cievok do tela i záživný, bielkové čiastky v sebe chovavší mok.

Pochod zapálenia je tedy nasledovný: Vláskové cievky, vplyvom istého dráždenia a popudenia, rozšíria sa; krvné buňky, ktoré predtým hnaly sa jedna za druhou, počnú sa na rozšírenej dráhe predbehovať, hatia tým beh svoj a naposledy zastanú. Také miesto tela, na ktorom prestal beh krvných buniek, je zapálené, t. j. je zapýrené (červené), viac menej opuchnuté, boľavé a horúce. Zapýrenie, opuchnutie, boľasť a horúčosť (rubor, tumor, dolor, calor) sú tedy príznaky zapálenia, ktoré istotne len vtedy môžeme spolu spozorovať, jestli sú povrchné, oku prístupné miesta zapálené. Samo sebou rozumie sa, že ku príkladu zapýrenosť pľúc nedá sa vidieť. Spomenuté príznaky zapálenia dajú sa nasledovne vysvetliť: Miesto zapálené je preto červené (zapýrené), lebo je tam mnoho krvných buniek nakopených; ono je opuchnuté, nabehnuté z čiastky z tejže príčiny, hlavne ale preto, že cez tenšie steny vláskových cievok, jakými staly sa následkom svojho rozšírenia, viacej záživného moku von preniká než treba; ono bolí, lebo kroz tento pochod dráža sa čuvy (nervy) citlivé; napokon ale náteplie tohože miesta je zvýšené; lebo chemický pochod je výdatnejší. — Zapálenie pomine sa rozličným spôsobom, najjednoduchšie ale tak, keď krvné buňky v zapálenej čiastke rozpadnú a roztopia sa, čoho následkom vylúčivší sa mok z cievok, zase nazpäť do krve prejde.

Zapálenie v krku. Následkom rýchleho skoku z tepla do mrazivej chvíle ukazujú sa rozličné, z nastydnutia pošlé neduhy, menovite viac menej silné zapálenie v krku. Proti udanej boľavej zapálenine odporúča sa tento jednoduchý prostriedok: natrhajme tak zvanej pagačice (syrenčoky, božie chlebíčky; Malva rotundifolia), ktorá všade vo dvoroch a popri domoch rastie; uvarme ju, vylejme vodu s uvarenou pagačicou na misku, nad ktorou nakloní si chorý hlavu, a tak otvorenými ústami vdychuje z misky vystupujúcu paru do seba. Táto pomoc ešte výdatnejšia bude, keď chorý, sediac na posteli, pokryje si hlavu plachtou, a keď asi po 10 minútach toho vdychovania ľahne si hneď do postele, s hrdlom na mäkko obviazaným.

Zuby. Medzi hlavné výminky dobrého zdravia telesného na staré dni života pokladajú lekári, a síce dobrým právom, zdravé zuby, poneváč od nich závisí dobrá príprava pokrmov pre žalúdok. Jako známy lekár a cestovateľ, dr. Landerer, píše, nikde vraj tak pekných a zdravých zubov nevidel, jako v gréckej zemi; prostriedok ale zachovania čistoty zubov že je tam zelená kôra vlaských orechov. Sám dr. Landerer spozoroval, že zuby z nedbalosti docela zanečistené, po krátkom užívaní prostredku toho jako „slonová kosť“ vyzeraly. Z opisu asi toľko vysvitá, že zuby kúskom čerstvej kôrky orechovej pozorne (lebo vlaha orechová telo ľudské na brunasto farbí) natierať a potom ústa dobre vymyť treba.

Keď dakomu diasna (jásna) mäknúť, zuby z nich von vystupovať a kývať sa počínajú, to je znak nezdravosti krve, z nedostatku pokrmu alebo z nečistoty povetria pošlej, ktorá pozdejšie nebezbečnú chorobu škorbut zapríčiniť môže. V podobných tedy pádoch treba sa po samom predku o zdravý pokrm a čerstvé povetrie v dome postarať. K upevneniu ale rozkývaných zubov poslúži pálené, do ktorého namočily sa potlčené borievky; touto tekutinou treba každodenne ráno diasna dobre ponatierať, až by zase stuhly. I rozmrvený chren je veľmi dobrý náhradok (surrogat) tak zvaného vesikátoru, zo španielských múch pripraveného, keď nebezpečný nával krve odviesť sa má z jednoho na druhé miesto tela; v týchto pádoch nepôsobí chren síce tak silne, jako vesikátor, ale rychlejšie. Chren pôsobí ďalej výborne v rheumatickom (z nachladenia pošlom) bolení zubov; čerstvo totiž nastrúhaný chren pomieša sa s vinným octom, a táto kašička priloží sa v ľanovej (nie teda v pavlnenej) handričke na holé vrchné rameno boľavej strany tela. Proti hnilobe v ústach, ktorá objavuje sa najmä u malých detí, je chren opravdivé dobrodenie; nastrúhaný chren poleje sa trochu vodou, a po dlhšej chvíli, keď voda liečivú jeho silu vytiahla, upotrebuje sa ona k vyplákaniu chorých úst, a to pri mladých i starých osobách. — Konečne pripomíname liečivú silu chrenu v cholere. Nemocný nech žvácha (žuje) čerstvý koreň chrenu, a na trielci (strúhadle) rozmrvený koreň súčasne priloží sa na žalúdkovú jamku (jako chybne sa hovorí: srdcovú jamku), nuž krčovité vracanie vraj v krátkom čase prestane.

Zdravé zuby starého sveta. Veľmi povážlivý zdravotný úkaz našej doby je, že menovite ľuďom obojeho pohlavia z lepších vrstiev spoločenských, už v mladom veku zuby zkazu berú, tak že zvláštny priemysel vyvinul sa z tejto nehody, totiž dorábanie umelých zubov, ktoré potom vsadzované bývajú pomoc hľadajúcim jednotlive, alebo v celých ďásnach. — Za príčinu tejto skazy udávajú najskúsenejší lekári to, že fosforečná kyselina, ktorá vo spojení s vápnom slúži ku zrastu kostí ľudských vôbec, a menovite zubov, dlhými časmi obrábania zeme vyčerpala sa, tak že vraj zkazené zuby čím ďalej tým viac rozširovať sa budú, jestliže nenahradí sa zemi, k pestovaniu chleboviny obrábanej, fosforečná kyselina umelým spôsobom, k čomu lekári už vyzývajú samé vlády.

Že zkaza zubov u obecného ľudu nenie tak rozšírená, jako vo vrstvách vzdelanejších, vysvetľuje sa tým, že robotný ľud o veľa viac chleba požíva, a tak i viac fosforečnej kyseliny dostáva sa telu jeho, než ľuďom skvostnejšie žijúcim a tak i menej chleba požívajúcim.

Pisateľ tohto diela trpel na žalúdkový katarrh, vyše 20 rokov (z prestydnutia pošlý), stránil sa požívania jakéhokoľvek chleba, ba neužíval žiadného nápoja pri požívaní pokrmov; a boľasti zubnej nikdy podrobený nebol, ani nenie. Dľa môjho ponímania uvádzam za príčinu tieto zlozvyky: Naša vzdelanejšia vrstva ľudu užíva ku vyšparchaniu zubov rozličné kovové veci, ktoré pri svojich prácach má na pohotove; pri požívaní pokrmov berie nápoj hneď na vrelé veci a naopak. Obecný ľud náš navyklý na všetky premeny povetria, nepodlieha tej nákaze, a k tomu, jeho šparchanie zubov odbaví, čo mu pod ruku pri jeho prácach padne; menovite kúsok slámky alebo drevka býva jeho nástrojom.

Lekári berú mienku z fosforovej kyseliny týmto dejepisným dôvodom: Správca kr. gréckeho národného múzea v Athenách dal kopať za článkami starožitnostnými tam, kde ležalo staroveké mesto Chaeronea, u nehož macedónsky kráľ Filipp so svojím, vtedy 18-ročným hrdinským synom Alexandrom (potomne názvom Veľkého vyznačeným) na hlavu porazil roku 338 pred Kristom P. spojené vojsko grécke, za svobodu svojej vlasti bojujúce. V tejto bitke padla i 300 najlepších mladých mužov mesta Theby obsahujúca „posvätná čata“, íchž pohrobište odokrylo sa hore udaným spôsobom. Všetky kostry (skelety) ležaly v radoch po 40 jedna popri druhej, a síce tak, že hlavy druhého radu ležaly na nohách prvého. Takmer na každom pozostatku videť bolo na jednej alebo na druhej kosti (najviac na hlavách) znaky rany, ktorá životu koniec učinila; všetky ale kostry maly úplné, celkom zdravé zuby na vrchnej i spodnej škrani, z čoho lekári zavierajú, že pred 2218 rokmi táto nákaza zubov ešte nejestvovala, keď fosforečná kyselina nebola ešte zo zeme tak povážlivým spôsobom vyčerpaná, jako za našej doby.

Že zdravé silné zuby su hlavným činiteľom telesného zdravia vôbec, o tom ani najmenej pochybovať nemôžeme; bo každý More (cigáň) je živým príkladom tej pravdy. Čím viac ale odchyľuje sa človek od prirodzeného, jednoduchého spôsobu života, tým skôr i jeho zuby zkazu berú. Kto teda máš vzácny dar celých zdravých zubov, chráň si ich všemožne, k čomu, okrem vyumývania úst po každom jedení, postačí, keď zuby raz do týždňa touto domácou vodkou vyplákneme: Vezmi lot lístkov rutových (Ruta graveolens), 2 loty listov šalvie (Salvia officinalis) a kvintlík či štvrť loto lístkov lavendule (Lavandula spica), ktoré byliny takmer v každej zahrade najdeme. Tieto listy treba za štvrť hodiny v hoble vody variť, tak pripravenú vodku po vychladnutí do sklenice vliať, dobre zapchať a odložiť k užitku. V zime berú sa k otaznému odvarku suché listy spomenutých bylín. — Vodka užíva sa tak, že niečo z nej do úst vezmeme, zuby prstom (držiac vodku v ústach) náležite vydrhneme a potom tekutinu vypľujeme.

Veľmi dlho myslelo sa, že ražné (náhle) zmeny náteplia t. j. požívanie studených, a hneď na to horúcich nápojov a potráv, zuby preto kazí, poneváč ony popukajú sa. Táto mienka je novejšími pokusmi podvrátená. Keď zub vytrhnutý hodíme do ľadovej vody, a potom hneď do vrelej, nezpozorujeme pražiadnych znakov popukania; pri tom všetkom ale je predsa tá výpoveď Hypokrates-ova: „frigidum dentibus inimicum“ (studené je zubom škodlivé) celkom pravdivá. Rychlé zmeny tepla neškodia samému zubu a jeho glazúre, ale tak zvanej pulpe alebo „duši“ zuba, ktorá nachodí sa v jeho nútri a zub obživuje. Uškodenie zaleží v tom že pulpa dráži sa kroz tie rýchle premeny náteplia, a že sa pakostná blanka zubového koreňa často zapáli, čo bolenie zubov a napokon ích ztratu zapríčiní. Kto si tedy chce svoje zuby zachrániť od škody, nech okrem toho známeho: „Čistota pol života“ i na to hľadí, aby zuby svoje rychlým zmenám náteplia nevystavoval. Ústa bez zubov su jako mlyn bez kameňov, hovorí Don Quirote, a jedno španielské porekadlo vraví: „Viac stojí jedon zub, než diamant.“

Zimné nemoce. Početné nemoce, ktoré vystupujú medzi ľuďom v zimnej dobe roku, nemajú tak príčinu v chladnom vonkajšom povetrí, jako radšej vo veľkom teple izieb našich. Totož pece (kamien) pochádzajúce teplo, vysuší nad mieru povetrie v izbe, čo na pľúce veľmi neprajne účinkuje a dáva im schopnosť, každému škodlivému vplyvu vonkajšieho povetria podľahnúť. Čím ale menšie sú obloky na izbách, jako to býva v obecných domoch našich, tým viac vyschne povetrie v nich, preto že málo vlhkého vonkajšieho povetria do izby preniká. — Aby sme tedy škodlivé pôsobenie suchého povetria toho na pľúce zmierniť mohli: nasledujeme príklad praktických Angličanov, ktorí do každej kúrenej izby postavia na pec každodenne ráno plytkú širokú mysku s čerstvou vodou, aby vo dne v noci parila sa, a tak suché povetrie v izbe zmierňovala. Mnohý človek bol by suchotám vyhnul, keby túto jednoduchú radu bol znať a nasledovať mohol. K ďalšiemu dosvedčeniu toho, jak dobre pôsobí mierné vlhké povetrie na slabé pľúca, pripomíname, že lekári posielajú suchotinárov do miest námorských, aby tam vlhké povetrie dýchali; ba už starovekí Rimania za to mali, že cesta morská, za 8 do 10 týždňov trvajúca, ťažké suchoty vylieči.

Zrkadlá. Chýrečny lučbár nemecký, dr. Böttcher, ten istý, ktorý nalezením „streľného pamoku“ stal sa po celom ozdelanom svete známym, verejne vystríha obyvateľstvo veľkých miest, a zámožnejšie rodiny vôbec, aby v tých izbách, kde bývajú a spávajú, netrpeli veľké a početné zrkadlá. Príčinu tejto výstrahy ľahko pochopí, kto len i prvo počiatky lučby pozná. Opak totiž zrkadiel pokrytý je tak zvaným amalgamom, to jest: miešaninou z cínu a rtuti (živeho striebra), aby tak sklo naň padajúce pablesky svetla odrážať mohlo. Rtuť ale parí sa neprestajne, a táto para je pre človeka jedovatá, jestli hojnejšie do vzduchu izby preniká. Jedno malé zrkadielko pravda nič neškodí; kde ale v izbe — jako teraz móda požaduje — tri, štyri, jako dvere veliké zrkadlá visia na stenách, tam vyparí sa veľa rtuti, najmä ak zrkadlo blízko teplej peci visí, alebo ak ho teplé svetlo slnečné zahrieva. O vyparoch rtuti zo zrkadla presvedčiť sa môžeme očividným spôsobom. Treba len povesiť zlatý, v silnej vode mydlovej od masti očistený prsteň, nad veľké zrkadlo, teplote peci, alebo svetlu slnečnému vystavené, nuž o dakoľko dní prsteň očerneje, že para z rtuti zrazila sa na zlato. Tejto móde dáva dr. Böttcher príčinu, že ľudia v tak nádherných izbách bývajúci, sú obyčajne jako smrť bľadí, a častým neduhom telesným podrobení, o ktorých roľníci, čisté povetrie do sebä vdychujúci, nič nevedia, ak len medzi pálenčených „bratov z mokrej štvrti“ neprislúchajú.