ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mijava s novim vekom. Básen v čtirech zpevoch Od Jána Trokana rodom Mijavana

V Skalici, písmom a tlačivom Fr. Xav. Škarnicla a Sinov

1851

Slovo Mijavi k Čtenárom

Hromohlasné tri Mijavské zvoni nové, pozdravili v príchoďe svojem okolité obce naše, ozvali sa aj v súsedném Kostelném, a prihovorili sa aj ke mne jako krajanovi hlasom milozvučním; rozehrjalo to ducha a srdce moje, tak povstala básen tato. — Už som bol dokonal Mijavu, už som bol na ceste do tlače: boží ale tajní hlas ma z cesti vrátil; a v tom uderí zvon slobodi národom! Jako sa drželi Slováci v bojoch za tron a národ, čo nás potkalo, to já opisujem ve „Veku novém“ s kterim som spojil Mijavu už preto, že ona má poctivé méno a večnú památku v povstání Slovenska. Známí muži Štúr, Hodža, Hurban s mnohími Slováci pracovali ješťe pred vojnami na tom, abi Slováci bohatú a krásnú Slovenčinu prijali za reč spisovnú: chceli tu Slováka upozornit na jeho írečitost, ďedovízen a pripravovat jeho Samostatnost. Písali v tej reči Novini a pekné spisi; v tej reči oslovilí Slováka do boja za národnost, a tento za svoje vlastné slovo chiťení, bez vihovori chopil zbran za právo svoje. S túto Slovenčinu prešli pres more rudé, a tak je jim svatá aj po bojoch jako truhla úmluvi Izraelskím. Tak jako Samuel na mjeste kde zvítazil, vsadil do zeme kamen pamatní; tak Slováci kladú Slovenčinu do národa, aby bola živím pomníkom za národ ochráňení. Hodná velikích mužov mišljenka! Druhá strana tež hodné hlavi majúcá, chce mat Staroslovenčinu, Čechom a Moravanom príbuznú, abi tak pri společnej reči bol národ silnejší k odporu — a spuosobnejší k zadrženi národností. — Strana tato začíná za sebú tahat bratov Katolíkov, Bernolaka opúštajúcich; úkaz to pamatní a dúvod silní! Oboja strana má jeden dústojní cíl — zachovat a zvelebit národ; má svoje dúvodi, prátelov; ale sa ješťe neukázalo čo budeme! Rozumní človek pri všem sa obává; aj toto kalanje nastrašilo mnohích — ale prečo? však sa rozumní hádajú majúci jeden cíl! Už tedy bude záhubní boj tento, keď sa obeznáme, keď sa budeme jako nesvojina kacírovat, stíhat, a urážat. Títo rúznice sú neklamní znak života národného. Dovolte nám Vi mudrcovja prehovorit slovo o tom. Vi, kterí chcete utvorit národ Čechoslovanskí podla literi, a mat diplomatiku Staroslovenskú, nebuďte uprjamení na literu tak, abi sa zadalo násilje jednoťe ducha; nje nejednota literi, ale ducha, zabíjá národ — Poljaci! Jednota ducha nahradzuje jednotu literi: Slovanstvo Rakúské v časoch posledních! Na čo je reč národa? a kde sa vezme národ ked nebude čtenárstva, obecenstva, ked nezachopíme vrstvi pospolité? V tomto ohlade neni zbitečná tato odchodná cesta — po kterej ja kráčam. Nech se ujme jedním rázom Staroslovenčina v novinách a v školách, diplomatika Slovenčini bude lud sám, a tato bude žulovati čerství material do brusu Česko slovenského. Slovenčina vichovala básnikov víborních, majúli nebásnit? večna škoda! majúli prekladat djela svoje? Marínu, Dobré slovo, Vetín, snad preložíte, nie ale Slovenčinu Sladkoviča a Hodžu. A čo ztratilí Slovania že sú títo spisi slovenské? Jeli Čechovi nedostupňejšja Slovenčina, jako Nemčina, Francúzština jako nám Čeština? Slovenčina sa zdá bit nječo podstatného, je ona vrstevnica národa a veku jeho, dokjal slova dokjal človeka — dokjal rečí dokjal národa. Kebi sa hlavi obojej strany pokonali, okolnostmi donútení, čo aj ja srdečno žjadám, otazka Slovenčini neni dovršená; až ked sa ussadli národ, ked bude vládat sebú sám, vislovi svoje Credo — a zahrmi: sic volo, sic jubeo! Jaké to bude sic volo? a kedi to sic jubeo? to vec samostatnej budúcnosti národa. To čo Slovenčina bráni už neni rozkolníctvo, je to víhoda Rovnoprávnosti. Já som ctitel jednoti čechoslovanskej, ale aj milovnik pravdi, a nerádbich obetoval národ komplementom, spekuláciam a vďakom nespasním. Túžba moja je, abi sme sa do rozhodnutje znášali, a pamatali v tomto literném kálání, na všeobecnú našu reč — vzájemnost a zrozumenje. — Naša grammatika a diplomatika do rozhodnutja nech je znášenlivost! Ked budeme stíhat tích, kterí aj se škodú pracujú za národ; čo urobíme lenochom a neprátelom našim? Pobočních chodníkov sa nebojme; hladme na vuolu poctivú; budme všetkím všetko, abi bol lud bez víhovori. Kto chce mat národ pohromade, nech chitá lud za slovo a ruku. A toto bola moja vuola s Mijavú — abi ma rozumel lud obecní. Mi sme si už mnoho napovedali, shovorme sa aj s ludom naším, ukážme mu v jeho reči, jeho povahu. Mijavu posjelam v rúchu púvodném k rodinám slovenskím, v kterém stála v boji za národ; doprajte jej bit jednu literu v slovniku národa, jedním sinokvetom ve venci Slovenska. Je ona djeta toho času, v kterém mal na hrdle proces život národní! Nech je na památku potomkom, čo probovali prátelja ludu, abi spojili čjastku s celkom, dcéri s matku, lud s národom, Tatrana s Čechoslovanom! Hrdinskú Mijavu pozname po rečí, skutkoch, po domácem živote — a lásce k národu! Vi, kterí vedete národ, jako parník vozí, kivajte na tich, kteri po chodníkoch na železnicu ponáhlajú! Šetrite dobrú voulu pri spisovateloch odchodních, snad preto, že pravopisu stálého nebolo maňinu idúcich; abi ste nepadli do vini, kterú trescete na protivnikoch národa. Tito rúznice dajú material na stavbu chrámu národného. — Prijde pravopis, prijde jednota! Ja stojím s Mijavu medzi dvoma ohni — jako som mislil — tak som pisal, a už proroctva hrozbi o neodbitu počúvám! Prečo? nepišem Grammatiku ani Časopis, nechcem bit sektárom, prv lež povstal boj o literu, bola Mijava to, čo je; kteri že ma Slovák nerozumje! Jakbich šťastní bol, kebi Mijavu čítali ti, kterí ju rozumja, a aspon tí, kterím sa ona hodí!!

V Kostelném, dna 1. Januara 1851

Púvodca.