ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Já prví zpjevám o velkej Mijave, Prvé slovenské zástavi tam vjali, Keď sa pohnul svet, a vek išjel k sláve, A zakljaté sa Ríše pohíbali: Keď zvolil národ „bit či ňebit“ heslo, A zveril sinom verním loďe veslo. Pjesen mi dali ti tri hrdé zvoni, Čo národ k bojom hlučno vistrájali; Boli to v dobe prvích bojov oni, Čo na záhorí vstaňte! vizvánali; Šturmové njesli: „Živ buď Císar!“ hlasi, Keď sa rútili na trón zhubné časi. Já som chotárnik s tú našu Mijavú, Kďe sme v ďeťinstva útlích časoch žili, A jako žjaci Surovinskú zdravú Vodu, s Koléním^[2] otcom naším pili, Tam pri tej krásnej, milej boroviňe, Kďe je studnička daná Karolíňe.^[3] Stojí Surovin, Polana, Brestovec, Porjadje, Rúdnik, Lipovec, Poljanka, Bakítka, Štvrťe, Hoštákí a kopec, Zúbková, žjačkov malích radovánka; Toto je chotár ludu Mijavského, To hlavné údi ťela velikého.^[4] Už bi sťe sotva Mijavu poznali Veliké, časté ohňe ju trápili;^[5] Ale Mijavci krajšú jej tvár dali, A mestečko si švárno pristrojili; Od Moravi se hradská rinkom honí, Kďe pod škridlicú viďíš nové domi. Práve sa s Jankom^[6] mojim tam vistrájám, Abi som viďel tú novú oslavu, Pri posvjácaňi zvonov jako krajan, Ťešil sa, plakal v radosťi s Mijavú; Čo mi viďíme, ach! to ňeviďeli, Ti; čo na vežu na stá zložiť chceli. Tak ponáhláme až sme zadišení, Až pri Sovinci Janko už ustával, Kďes ti velikí buk, si už spálení? Tu školskí žjaček regráciu mával; Aj já som ňjekdi jeden deň tam svaťil, Potom v hájičku maličkí sa ztraťil. Škoda hájika, že musil ustúpiť Pluhom a otkám ostrím klčovnicám, Škoda že hájik ten ňeznala kúpiť Obec bohatá vnukov zábavnicám: Mňe sa už o ňom len tak jako sníva, Ale Jankovi za nim ťeskno bívá. Už na Baranci na vrchu stojíme, Ach! jako hučja zúkol silné hori, Tu je čo viďeť — tu sa pobavíme — Tu je Mijava, tu sú jej komori; Tušim volajú vrchi, hori, domi, Kďe sú ti nové s hrdú vežú zvoni? Tak jako bola horú ozbrojená, Z doli a hori hrdú bukovinú, Jako ňevesta v parte zapleťená, Stojí Mijava s krásnú borovinú; Vje náš Mijavan rubiská, plešini, Zaodjať plášťom milej svej borini. Sem poďte zmúdreť obce okolité, Jaká borina z vímol sa vipíná; Tam od Borovskích, chotár prebehňite, Pozrite boki, čelo Surovína; Kolko tisícov v tích prjelohoch leží, Kďe si ňevídal ovsa, žita, reži! Chotár Mijavskí traťí svú chromotu, Berúc podobu dolnozemskej ňivi, Lúki a role, sadi svú ňemotu, Menja na zpevi, jako sám lud živí; Jak sa s prírodú už duch veku pári, A s požehnáňím nese obci dari. Tam, kďe bívali prjelohi leňivé, Hrdo si roste bujná jaťelina, Kďe ta ihličje bodalo jedlivé, V jásavém skoku húpá ozimina; Tich devat ťisíc Mijavského ludu, Ňepohrdá už kostrbatú hrudú. Gazdovia peknú majú lichvu radom, A koňe rezké, silné, vihlaďené; Ňekrpaťejú krávi, ovce hladom, Je to tam všetko lepšje podarené, Jak sa dodala ta bistrá gazdina Na pole jejich bujná jaťelina. Rozumje tomu, Mijava mohútná, Rostúcá počtom ba aj v majetnosti, Obec veliká, jako hora zrutná, Tahá si vlahu z dálki aj z blískosti; Rakúsi, Uhri, Čechi, Trjest, Morava, Prusko s Mijavú ruki si podává.^[7] Už iďe aj náš obratní Mijavec, Postupním duchom na života stopu; Prišjel na žilu, prišjel na svoj stavec, A nezpúšťá sa na ťisícov kopu; Sila Mijavi, neňí v ohromnosti Chotára, tá je v ducha účinnosti. V takích mišljenkách, Janko polom jasal, A potom kúski ďeťinské viprával, Kaďe ovečky krotké malí pásal, Jak na prosniská Robinzóna brával; Zpjeval pasáčkom — oni počúvali, Za to ovečki jemu zavracali. Už ti kopánka se mnú ňehovoríš, Tis moje pjesňe svaté počúvala, Snad sa ma kňaza už ostícháš, bojíš? Tos ti, čo si mi hospodu dávala; Preto, že si ti už vjac neňí moja, Moja památka a hruda je tvoja! Ti kríček malí v medzi virostení, Na svojem mjesťe jako hotár stojíš! Tis z ďedovizňe neňí visúďení, Ti si svú ňivu ešťe pevno svojíš! Stoj! a buď svedkom, že som omráčení Hromom, pri ťebe zdichal preďesení! Janko pútníček hore dolu známí Volal ma pozrjet na ti krásné hori, Tak sme leťeli na čelo Polani, A rúcali sa pres seče obori; Tam je Mijava, tam sú jej pokladi, Ti silné hori, — Mijavi ohradi! Ach! čo tu vidím nad Pecníkom v poli, Štverhranné stlpi v zemi uďerené, Žjal Bohu! to sú pre tích nové školi, Kterí ňemajú školi vichoďené; Ňeskoro je to už do školi vodiť, Keď sa s obuškom dali chlapci chodiť. Kto sa ňelaká huor, gule, temňice, Čobi sa ten bál stlpov v čírém poli? Keď snád preskočil v putách šibenice, A celí svet sa zdá mu bit po vuoli; Školskí tenkí prút; vjac koná v mladosti, Jako puto, žalár, kat, meč v dospelosti! Už sa bojá vjac lotri v obcách škripca, Na kterí kmínov obce ťahávajú, A do kolena, sťehna, pati, zhibca, Preostrím šidlom v hňeve bodávajú: V praskoťe rebjer ťjahnúc hore dolu, A privádzajú lotrov k smrti buolu! Z Polani Janko hranicu ukázal, Kďe Uhri ruku Morave dávajú: Za tri kopce íst, prisno mi zakázal, Tu Rákocovci ešťe vali majú; Tu sa Mijavci naši probovali, Keď tu obrovskú hradskú budovali. Bár je dolinka v Lještí milokrásná, Mňa pri ňej zima trochu prejímala: Tam na chotári, ó mišljenka strašná, Tam obeseních zberba zpratávala; Cigáni ďiví ťelo rúbávali, A úradskí si s pompú strjelávali! Takú pohanskú, divokú popravu Rezkí duch kňaza, už na pohreb mení; Aj tu kresťanskí duch má zas oslavu Že k nešťastníkom barbar ďiví neňí: Mi sa do božskej radi nemjechajme, Bůh súdí dušu — mi ťelu hrob dajme! Božja je to zem, kďe ludja padajú, Prečo z cintera mrtvích viťískáme? Prečo hoferi — pánov viháňajú? Ze zeme matki, aj mi ťelo máme; Hospodin volá hriešnú dušu k súdu, Búrit zakázal do príchodu hrudu! Turci ďivokí až sem ljetávali,^[8] Tam za Porjadim s plním reži vozom, Mijavcov našich kďesi spopácali, A mordovali kati mečom, nožom: V jednej cisterni tá rež zavalená, Ukazuje sa po dnes nezhraňená. Prez Hamovanie leťeli sme skokom, Bi nás ti ďivé nepopadli zmámi, Po hustích sečjach leťeli sme bokom, Až sme na Hreben prišli z tejto strani: Tužbit studnička, z kterej dúha pila, A pri studjence — belošatá Vila. Čo že to má bit, mislím si v úžasu, Dúha, bohina, sú poslovja boží, Hlaďím na Janka, jeho zbledlú krásu, Ko mňe sa túlí a k boku položí; Tu dúha razom sedmišatá zhasňe, A Vila prchnúc nechá písmo krásné. Já som sa často a dost nad tím trúdil, Kdobi dal predca to „Mijava“ méno: Ale som tu já jako iní blúdil, Až mi v tom písme všetko vijaveno: „Tu na Hrebeni studnička Mijava,^[9] Vašej Mijave púvod, méno dává.“ Poďte sem, poďte Mijavské ďevenki! V tejto studjence sú vodi zpátečné, Nje pod kolesom; z Mijavki studjenki, Naplňte hrnki velikopjatečné,^[10] Keď sa z Mijavki vodí napijete, V lásce k národu, Bohu, ožijete. Tu máte kopu štverej jaťelinki, Kterú tak raďi za pásom nosíte: Tu pri Mijavke sú šťastné zelínki, Celé batohi jich tu nakosíte; Tu ďivotvorná zelinka rostává, Na kterej koscom aj kosa padává. S Bohom studjenka! už ťa prežehnávám, Tam na dalekú vo čjerné more cestu, A jako kňaz ti kríž posvatní dávám, Bež prez Mijavu k Tureckému mestu;^[11] Bratja zajatí jestli ešče žijú, Nech sa slobodnej vodički napijú! No, kdože lud náš učil botaniku?#^[12] Kdo mu povedal, čo bol slavní Liné?^[13] A hla, ďivinu zná aj Veroniku, Zdravje hladává v horkej jaťeline; Aj toto matka príroda tajemstvo, Dala Slovákom jako poručenstvo. Jak zradovaní šli sme krížom krážom, Až sme za chotár trochu zaskočili Moravskí, a tu strelbu počuť razom Strážních, čo po nás okom zamjerili; Tužbit Mijavan na ti s Páni bohi, Oprel sa pri nás, a mi s Jankom v nohi. Jakí velikí dar boží sú hori! Čo je tu zlata bár tu neňí baňi, Kolko bohatstva majú ti komori; Poď Čaba, Sarvaš, pozri v títo strani! Vám ovce, a nám hori nesú rúno, Aj tu je verťe, dobrobitu lúno! Bár tímto horám často ublížili, Náramné ohňe ludnatej Mijavi; Bár nešanobi často oblúpili Horu, od pati až do samej hlavi; Predca na hori Mijavci sú páňi, Uznávajú to Moravaňi sami. A kdo zastavil na hori nápadi, Kdože odehnal ti nezbedné rvački? Kdo zahájil ti potomstva pokladi? Kdo zkrotil ďivé na rubiskách prački? Jak často život na své fúri kládli, Mijavci ďetom, seba, horu kradli! Keď prišla zima, tak tú krásnú horu, Jak neprjaťela svojho napádali; Rabovali tú vlastnú svú komoru, Stocentové aj fúri nakládali! Tak mordovali ludja seba, statki, A hora silná išla na úchvatki. Takejto zkázi rozumní sa lakli, Vidjac jak mladé lesi, hori pustnú; Chitili stranu horám a lud zhákli, Vidjac, že domi a komíni hustnú; A za to chválu vezmú od budúcích Potomkov, v horách poklad mat majúcích. Beda tím obcám v kterích neňí muža, Jehožto slovo, nadevšetko platí; Tam ňemotorná rmúti obec luza, A život rezkí jak voda sa hatí; Dokjal je v obcách prísnost spravedlivá, Dotjal je obec živá, pohiblivá. Beda vám v obcách predstavené hlavi, Čo na súd ludu o vás málo dbáte; Dúvera ludu je dar viššej slávi, Hlas ludu, že je boží hlas, to znáte: Dobrích luďí súd, mjenka verejnosti, Je medallja mužov ve starosti. Len si úbohích, to hrozné klnuťje, Ňeberte bratja na svedomje svoje; Kljatba je z višších svetov zablesknuťje, A stíhá jak hrom kroki, skutki tvoje; Kljatba za živa je prví súd boží, Kljatba je svedek; beda komu hrozí: Jedenást obcí s Mijavú sa pojí, Jakí to chotár silní, rozložení, V srdci Mijavi mestečko si stojí, Kopaničjar je k stráži postavení; Tu je mohútnich duchov veru treba, Jako na púšti ribičjek a chleba! Známé dolini sú tam: Klbečková, Tá, čo krajnancom v búrkách nosí sená, S Brestovcom úzkím milá Ticháčková, Mijava hornja, mlíni obsaďená;^[14] Nad ňú Porjadje pekné sa vipíná, Kďe stará žije Adámkov roďina. Nad Petráši je Kržlje zklčované, Pri Krmanovej njekdi kopanici;^[15] To Mijavskému ludu bude známé Po náboženskej búrce a víchrici; Tam po stodolách Krman biskup kázal, Potom Mijave vjac sa neukázal! Osudi muža toho sú nám známé, A tak jich ňechcem ani pripomínať; Mi devatnásté už storočie máme, Na staré krivdi musíme zabívať; Ti, čo blížili nám, už v hrobe hňijú, Ňevinní vnuci, ňech v dobroťe žijú! Na ti osúdi, které preleťeli, Nad hlavu otcov našich utrápenú, Veki novejšje kameň položili S literú ducha, láskú pozláťenú; Ludja, národi, často ju čítajťe, A pokoj živím, pokoj mrtvím dajťe! Hen od Devánov dolu pod Sekule, Rozkošná údol k mestečku sa sa honí; Pres tú sa rútja jako v bitkách gule, Tam do Moravi ti tri hrdé zvoni; Ti pekné lúki, lúčki, konopnice, Rostúcej dajú Mijave ulice. Janko ma vábi na Štemberk k chalúpce, Kďe sme s Kolénim chorích navštívili, Já jako chlapček s ním bol v blesku, v búrce, Až sme na mjesto k bjedním pristúpili; V prichoďe otca duši, v hromo-zvuku, Ožili bjedni vistjerajúc ruku! Ach tak čakáme na Vás jako, Boha! Vi ulevíťe to naše súženje, Zvolali; kňaz sa modlí a obloha, Dává modlitbe vjeru a nadšenje: Kňaz dari dává, hrom bije, déšť hučí, Po prijímáňí jeden brat sa lúčí! Ó ňerúcajte sto centové skali, Na kňazskí úrad svetu Bohom daní! Umjerajúcím ňebe bi sťe vzali, Keďbi sa pohnul ten rád požehnaní; Až keď kňaz s hrješnú dušú prehovoril, Potom jej večnost ňebe pán otvoril. Tu ze Štemberka, Dúbravi, Polani, Nádherní pohlad leťí po Záhorí, Tam je Čachtickí^[16] hrad, hen Branča bráni; Tam zas Ťematin, Brádlo, kopce, hori: Mijava v stredu jako matka stojí, Kam sa obcí húf okolitích strojí! Ťisíce ludstva na rinku tam stojí, V jarmačném hluku sem a tam sa motá, Híbe sa ludstvo jako hora živá, Tu zvon uďerí nastává ňemota; V pravé polodňe lud a zástup tíchne, Obnaží hlavu — a k ňebi si vzdichne! V jeden ovčinec a v jedno „veríme“, Ohromní zástup pokorno sa kloní, Búdi jak oltár obstreté vidíme; Veríme! z veže zvon posvatní zvoní, A tu sa menja rinki v svaté chrámi, Ludja v anjelov a ulice v stáni. Len sami židja polodna ňemajú, Ti sa v šjatoroch svojích sem tam melú, Aj pod modlitbú luďí namikajú, Len po penjazoch majú misel celú; Dokjal sa zlato v „ňekošer“ ňezmení, Ňebude židák Kristu pokrsťení. Ale príďe čas v kterém zvon uďerí, Všetkím národom na svetovém rinku! Jedno „veríme“, všetki začnú vjeri, A svetiť budú sveti tú hoďinku: Buďe to prudké, hrozné okamžeňje, Ale donese svetu vikúpeňje. Bár je Mijava zdoli jako zhori, Známú nám Bandú sklíčená jak v šlopci, Predca v pokoji sú ťisícov zbori, Za čo chvála, česť, buď Mijavskej obci! Ba aj na to méno: „Hrajnoha“ nám známé, Je z obecnej už knihi višibané. Tu pod horami sedja kopaňice, Horú, jak kurki sljepkú viseďené, Domi to, sadi, role, konopňice, Po návrší a rovňách rozestrené: Kďe buki, dubi, chrasti, hori stáli, Tam si chalúpki, domi posedali. Kopaňice sú jak Švajčarsko krásné,^[17] Návršje pekné v dolinku sa honí; Po vrškoch pasú djetki zpevohlasné, Všetka majetnost k chalúpce sa kloní; Lúki a role bežja až do dvora, Koňe, ovečki hladja do pitvora. Poďme už! volá Janko nachoďení, Nastúpili sme tedi zpátkom cestu; Už bol ten chotár ludom zatajení Hrnúcím sa už ku posvjacke k mestu; Tu rodičovja djetki vedú svoje, Z vrchov a dolín, sipú sa jak roje. Z Baranca ešťe oko moje beží, Tam pod horu, kďe dobrí lud žije: Ňejeden tam duch zahrabaní vezí Bár len živorí a mislí že žije; Zvonťe svitáňje ludu nové zvoni, Ňech už ožije jak mrtvá zem hromi! Plní mišljenek, jako zarazení, Bol som na mezu pri Sovinci sadel, Okom k mestečku dolu obráťení, Na Turú-Lúku a Kíčeru hlaďel; Cez Turú voda z huor Mijavskích teče, V búrkách lavice, brvná, bjedním vleče. Z Turej cez Prjetrž leťí do Šašťína, Kďe zahmolené časom sená chváče, S Moravú kalnú pri rumoch Ďevína,^[18] Nad losom ludu slovenského plače; Potom s Dunajom jak ňevesta beží, Tam v more čjerné k ruskému nábreží. Ti Turá-Lúka, ti si zábavňica, Ti si Študentov naších promenáda, Ti si bívala naša chovanica, Tam noha naša choďjevala rada; Keď sa Mijava z huor svích virúbala, Už Turá-Lúka na svém mjeste stála. Keď na Mijavu pozreš z Javorini, Sedí si jak mať obcí okolitích: Hrdo pohljadá v úboče ňízini, Rozkrídlená je v krajoch vrchovitích; Mestečko samo na dolince leží, Kam ludu množstvo, jak krv k srdcu beží. Čo mi v mestečku prvé v oči padlo, Je chrám velební v rinku postavení, Toto na zemi ňebeské divadlo, Vuolu nábožnú, predkí vistavení: Ten kostel, Sion, hrad a stán na zemi, V kterém cťí Boha lud náš zúbožení. Tato Svatina pred časom nedávním, Jak vrch Sinai bola navštívená Božím príchodom, hrozním veleslavním Krstom ohnivím, svato pokropená; Na krídlách hromu^[19] duch Páňe tam zleťel, Dom svoj prežehnal a z novu visveťel. Tak jako valné ti Mijavské hori, Letja do očí svojú ohromnosťú: Tak na víročné dni, chrámové zbori Preniknú ducha svojú velebnosťú; Tam seba viďí veliká Mijava, Tam jej majetnosť, pokladi a sláva! Neďela svitá, tu z vrchov a dolin, Húfi sa valit vidíš pristrojené, Jako do Mekki, z ťisícovích rodin^[20] Djevki v vrkočoch pekňe zapleťené; Chrám je ten magnét, čo Mijavu ťahá, Tam je obživa Mijavi a vlaha! Sú to Vánoce, je to tam „Veríme!“ Keď kňaz v oltári „Poďekujmež“ začne; Je to ďivadlo! v blesku sa viďíme, Tak jako Mojžiš a pozemskost hasňe; A kdo v rúhavej ňevere mátoží, Nech si otvorí ludnatí chrám boží! V velikích církvách velebné sú službi, Velikí zástup ohromí sám seba, Ohromná sila, buďí velké tužbi Len duch zostáváš; ťelo letí z ťeba; A keď si duchom, leťíš v vitržeňí, Svet sa ti traťí, žiješ ve viďení! Len ďalej bratja — oheň opatrujťe, A svetlo v chráme, čo ťisíce hreje, Kaďidlo mirrhu aj vi obetujťe: Ňech po Mijave zbožní život veje; Kďe ten chrámoví oheň už zhasíná, Tam na skonánje zvoňit sa počíná! Čo to za pánstvo, čí sú to poddaní? Velikú obec viďím rozloženú, Ňesmírní obor domkov rozstavaní, Viďím osadu silnú rozrosťenú; Až po Soviňec stlpi, kríže, meze, Jeli to cirkev, kďe má kostel, veže? Čo to za chotár stojí tu pred nami? Neňí živého ducha; radov husto, Ulice sa tu tjahnú na vše strani, Ale bez luďí — strašno tu a pusto! Obnažme hlavu, to sú osadníci Svatej večnosti, ňebes na sílňici! Otcovja naši, milí zasipaní, Tu vi vezíte dlhú pod pravotú! Neňí vám ešťe rozkaz z vazbi daní, Vede sa proces o tú ťela hmotu; Statki, potomci vám ňepomáhajú, Sami hrďelní tento proces majú! Koho čakáťe vi obžalovaní? Dlho vás drží zem v putách bez súdu, Bez odpoveďe ste tu zahrabaní, A právo stojí, pod hrobovú hrudu; Keďi že rozkaz príďe od Stolice, Abi vás pred súd vivjedli z ťemnice? Ňeuplaťeních Advokátov máťe, Ti ňemluvňátka k bokom vaším dané, Smrtelním hrjechom ňikdi ňenačaté Kladúce krivdu k svatej Boho-bráňe, Kďe vjera, láska a náďeja milá, Prosja Boha, bi doba súdu bila! Cinteri, hrobi, vi proroci boží, Jakú vímluvnosť má vaša ňemota! Kteríže mudrc vašu reč viloží, Keď sa bez vjeri rozum po vás motá? Ťi, kdo sa bojíš reči o večnosti, Nechoď po hroboch — ňestúpaj na kosti! Verní ňeboj sa! pohrebnje pesnički, Tajnosť hrobovú dávno vizpjevali! Keď z umoreních tiel milé dušički, Na krídlách zori v ňebe viljetali; Vo mlječnej cesťe z ňebe na zem chodja, S božími duchi za ruku sa vodja. Kďe sťe pastjeri? kďe školi zprávcovja?^[21] Kterí Mijavu z počjatku učili? Kďe ste vi prví zakladaťelovja? Kolké ťisíce tu už zpráchňiveli? Všetko to po hvezdnatej draze zašlo, A v Bohu, odkal prišlo, zas sa našlo! Ó ti Mijavská hora rozložená! Vi večné hradi ludu Mijavského; Aj tu je hrobov hora virasťená, Tu na cinteri prachu zmješaného; Dve sto šedesát rokov tu už leží, Bár čas jak voda do večnosti beží! Mijavci horu často prerúbali, Od Lipovca až k Tureckému stolu; Aj túto horu kolké presekali Motiki, ríle, idúc hore dolu! V horách rubiská na seče sa menja, Aj sem sa hrnú nové pokolenja! Kďe sťe vi hori, čo rezivom padli, Kďe si ti popol, dím a pjerenica? Kďe sú otcovja naši čo tu zvadli, Kďe sú jích urni a jích popolňica? Obec Mijavská leťí jako hora, Ale Mijava mládňe sťa obora! Evanjelici čo sťe zamislili, Pri hroboch vašich holé stlpi stojá! Katolíci hrob krížom posvetili, Čo sa ti mrtví naši kríža boja? Sin Boží Kristus s krížom príďe k súdu, Hrobi bez kríža čjeho pána budú? Ňebojíme sa kríža Kristového, Ale krížovích časov Krmanovích, Starích osudov, losu ďedovského, Smutních prehánek — tích pred Jozefovích. Ňebojťe Braťja! veď sa už poznali, Aj vjeri, ruki rovnosti si dali. Pred stoma roki, keď si okopali Cinter Mijavci, sadli si na trávu; Kdo tu buďe z nás prví zpomínali! Tu hňevní Medard dá sa na Mijavu, V oblakolome, z huor sa dolu valí, Nese na cinter tích, čo tam kopali! Príval pustoší, všetko borí, chváče, Na brvnách, strechách, zchváťení sa lúčja; Oťec za sinom, sin za otcom plače, A nad Mijavú hori stonú, hučja; To bolo tedi, keď v obecnom dome, Štáb vojanskí mal bídlo a své koňe. Keď som na hroboch bol tak zateskňení, Janko ma volal pres Cengelku dolu, Dím z Pivovára blčel rozestrení, Abi sme zašli na chmelňicu spolu; Lež já, bár smadní, šjel som len tú cestú, Která ma vjedla, k mojim bratom, k mestu. Tak prežehnávám božú, svatú rolu, Ti hrobi bratov valom okopané, Spočinťe s Bohom od práci tu spolu! Pri samej spíťe božjej ňebe bráňe; Borinki, lipki hrobov na pomezí, Vi sťe stromečki ňebes na nábreží! Pochodili sme vímoli a hori, Vrchi, úboče, lúki a dolini; Pozrime sa už na ti domi, dvori, A na ten život Mijavskej roďini: Mijava svetu je po méňe známa, Teraz už povedz, čo si svetu sama!