ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci! Slováci! Všecci ste jednací, Ako by vás mala Všeckých jedna maci. (V „P. J. Šafarík. Sbierke piesni svetských ľudu slov.“ II.)

Kdo je Slovák? Já jsem Slovák! Já pil jsem Hron, já pil jsem Váh; Den nad Křiváněm zrozený Prvý mi svitnul růžený: I mne duch Nitry zaslonil, A z oka slzu vyronil. Jsem Slovák a má píseň je: Dejž Bože ať můj rod žije! Ať žije rod můj slovenský, Ať žije život pannenský: Ať slavný, svorný, nevinný Zrábí pole své dědiny! Jsem Slovák a má milenka Jest zpode Tatry, Slovenka Zpěvohlasná to dívčina, Krásná, co květ a kalina; V tvém oku Hanko rozmilá, Se rájská slast mi zjevila. Jsem Slovák a má krev kypí, Když hady na můj rod sipí, A surma zavzní do boje, Ochránit volnost pokoje; Až král i vlast se osláví, Vrah krkavcům se zostaví. Jsem Slovák a to je má čest; Slovanem býti chlouba jest; Vlast má, široká Slavia Už světem slávou zavívá; Hurrah! já pil jsem Hron i Váh; Kdo je Slovák? já jsem Slovák! (V „Hronke“ z r. 1838. III.)

Hej bystrý a smelý Šuhaju, šuhaju: Povedz nám, kto si ty, Jako ťa volajú? — Ja som šuhaj Slovák! — V Tatrách mi deň svitnul, Mladosti mojej raj Na Považí zkvitnul. Zo slovenských predkov Otec môj, mať moja, Na zdravom koreni Od pamäti stojá. Bratov a rodákov Mám hodných Slovákov, Sestry a vlastenky Mám švárne Slovenky. Ostatnia rodina Široko po svete, Široko ďaleko: — Čože viacej chcete? Šuhaj som! — a časom Vyrastiem chlapina, Že sa nezahaňbí Tá moja rodina. (A. H. Škultety.)

Po nábreží koník beží, koník vranný, Zkadeže si šuhajičko malovaný? Zkadiaľ som, ztadiaľ som, Slovenstva syn verný som Duša moja! Pod lipkou, nad lipkou iskerečka: Zkadeže si moja milá frajerôčka? Zkadiaľ som, ztadiaľ som, Slovenka zrodená som Duša moja! Z tej jedličky dve hrdličky na tú lúčku: Ja som Slovák, ty Slovenka, daj mi rúčku! Rúčku ti podávam, Tebe verná zostávam Duša moja! Povedzže mi duša moja, čija ty budeš? Povedzže mi duša moja, čija ty budeš? Už som povedala, Že ja budem tvoja Duša moja!

Veselme se Slováci, Veď jsme všetci rodáci! Podtatranská dolina, To jest naša otčina, Zpěvavé Slováčky To jsou naše rodáčky. :,: Jeden jsme národ starý: Ale čerstvý a jarý, Jedno srdce, jedna krev, Jeden jazyk, jeden zpěv Jednu jen otčinu Žádá si, ne cuzinu. :,: Otčino naša sladká, Slávia věrná matka! My jsme tvoji synové, Věčně věrní Slávové: Od věků Slováci Tvoji byli rodáci. :,: Naši predkové hnijú; Ale synové žijú: Žijú synové slávy, Předků potomci praví: Milovní pokoje Hotoví i do boje. :,: Vlast a víru hájiti, Národ svůj osláviti: Ta nechať věrná snaha Nám k blahu dopomáha: Bože daj, Bože daj, By ožil slovenský kraj! :,: Mužně se zastaneme Až do boje půjdeme, Půjdeme za otčinu Za Krále a rodinu; Nech otčina žije, Za tu nám srdce bije! :,: (V „Slov. Pozorníku“ na r. 1843.)

Nebojme sa Slováci, Náš je, náš slovenský Váh; Dokiaľ na brehách jeho Žije udatný Slovák. A že žiti bude, Pevnú on má nádeju, Dokiaľ nad ním strážne Rakúske orly vejú! Nebojme sa Slováci, Náš je, náš slovenský Váh; Dokiaľ po vodách jeho S plťmi sa plaví Slovák: Že sa plaviť bude a t. ď. Nebojme sa Slováci Náš je, náš slovenský Váh; Dokiaľ lúkami jeho Spieva s milenkou Slovák: A že spievať bude a t. ď. Nebojme sa Slováci, Náš je, náš slovenský Váh; Dokiaľ vo vlnách jeho Svoj Kriváň vidí Slovák: Že ho vidieť bude a t. ď. Nebojme sa Slováci, Náš je, náš slovenský Váh; Dokiaľ v prepastiach jeho Zhynie ostatní Slovák: Ale že nezhynie, Pevnú on má nádeju, Dokiaľ strážne orly A hviezdy nad ním bdejú. (Vážecký v „Sl. Pozorníku“ na r. 1843.)

Poďže sem dceruško, Pokud si maličká, Přivykej ku práci Jako ta včelička. Dej to milý Bože Z vysokého nebe, Aby som si hodnou Vychovala z tebe. A jak budu tehdáž Na světě šťastlivá, Vidouc, že v tvém srdci, Krásná duše bývá. Dej to milý Bože Z vysokého nebe, Aby som si dobrou Vychovala z tebe. Když jako růžička Budeš vykvétati, Naučí tě zpívat Tvoja drahá máti. Dej to milý Bože Z vysokého nebe, Abych i veselou Vychovala z tebe. Nikdy se za řeč tvou Nestyď dcerko milá Takby si se za svou Matičku hanbila, Dej to milý Bože Z vysokého nebe, Abych matce rovnou Vychovala z tebe. Nestyď se za řeč tvou, Jako zlá Slovenka, Ale miluj národ Jak pravá vlastenka; Dej to milý Bože Z vysokého nebe, Abych vlasti věrnou Vychovala z tebe. (A. H. Škultety.)

Slovenky, Slovenky Čo tak tvrdo spíte, Kedyže sa zo sna Svojho prebudíte? Veď nad našou Tatrou Už počína svitať, A vy neidete Deň so spevom vítať. Čo vás, sestry moje Smutného potkalo? Či vám mať umrela? Či čo sa vám stalo? Pusté sú bez spevu Tatránske doliny, Jako by vymrely Slovenské dievčiny. Ach veď nám umrela Tá naša mamička, Už ju viac nezbudí Tá naša piesnička. Nebojme sa sestry, Mať nám neumrela, Mať nám neumrela, Len tuho omdlela. Prečože omdlela? — Od veľkého žialu, Že ju opustila Jej rodina celá. Leťmeže už leťme Matke do náručia, Nech nás ani strely Od nej neodlúča! (Žofia v „Nitre“ na r. 1846.)

Ako ruža, keď ju Vlny Váhu schytia, Ako listok, keď ho Shlce vichrov vitia, Ako kvietok mrazom Zničený na poli, Tak zahynie, kto sa Oddá sveta vôli! Načo tvoja mladosť, Nač ti boly krásy? Keď si posluchala Zvodné zradcov hlasy? Kvitla si jak ruža, Ako tá fijala, Láska ťa kojila, Ľúbosť pestovala. Bolas dcérou neba A krásy milenkou: A už nad ztratenou Mám plakať panenkou? Ľúbili ťa ľudia, Junáci ťa ctili, A ty za života Chceš ísť do mohyly? Kto národ neľúbi, Ten ťa hnusne zvodí! Ten je synom pekla, Z podlosti sa rodí! Miluj národ otcov, Ako seba, drahá, Kto národu slúži, Tomu Boh pomáha. Kto miluje národ, Ten zná Milenku ctiť; Kto v službe národa, Toho môžeš ľúbiť. Ten hodný je junák Tvojej, krásna, lásky! S tým ťa môžu spojiť Božie, večné sväzky. (Mladen v „Nitre“ na r. 1853.)

Ja som mladá Slovenka, V Tatrách zrodená, V tichom údoli, sveta Bleskov zbavená: Ale môj kraj milený Pre mňa je vyššej ceny Jako skvostná nádhera, Čo svet zožiera. Tatier mojich velebe Čo sa vyrovná? Veď ony dušu k nebu Zdvihujú zrovna! Nech si druhé národy Majú svoje lahody: Mne sú Tatier výšiny Rajské končiny! Matka moja Slovenka Keď ma dojčila, Šest mi darov do mladých Prsov vštepila: Spevavú reč dobrotu, Mravov rídzu čistotu, Stydlivosť, pracovitosť, Živú veselosť. V týchto dariech spočíva Žitia môjho raj; Nože mladá Slovenka Pilne si ich háj! Tieto perly bohaté, Krás všetkých žriedla sväté, Peknej duše výlevy Slovenskej devy! — Za muža si Slováka Dostať vinšujem, Cudzému lásku moju Neobetujem: A keď dcéru vychovám, To jej v poručenstve dám: By kochala Slováka, Tatier junaka! (Ang. Krčmery v „Živene“ na r. 1853.)

Slovenka jsem zrozená, za Sláva se vdám; Slovenského též proto chlapce rada mám. A já bych si Maďara nikdy nevzala, Rádněj bych svobodnou věčně zůstala! :,: Má matička pro Sláva mne vychovala, Maďarsky ma též proto učiť nedala: Proto bych si Maďara nikdy nevzala a t. ď. Vím já, že prv na ladě had se ohřeje, Nežli Maďar Slávovi něco dopřeje: Preto bych si Maďara nikdy nevzala a t. ď. Prv se bude s holubem jastrab celovať, Nežli bude Maďara Slávka milovať. Veru bych si Maďara a t. ď.

V tom našom Liptove, V tej peknej doline: Kvitnú krásne kvietky V slovenskej rodine. Krásne kvietky kvitnú Pre šuhajkov zdarných: Ej len tak voňajú V týchto časiech jarných. Krásna je ružička, Čo v záhradke kvitne: Krajšia tá dievečka, Čo v Liptove svitne. Hoj, ty otec Kriváň Čos’ pochodil časy: Povedz čis Liptáčku Videl už bez krásy? „Nevidel som nikdy Vy tiež nevidíte, Čo roky a veky Všetky prechodíte.“

Udřela hodina, S Bohem buď družina, Již mne do náručí Volá má dědina. Má milá dědina, V Tatru se opírá, Onať na dědinu, Bolestně pozírá. V rodní mé dědině Milenka mi žije, Prv ji líce kvitly A teď horem nyje. Připadla tě na ni Ta těžká trampota, Mať trávou zarostá, Onať je sirota. Zarostá, zarostá Tatry na podnoží, A sirotě strasti Zlostní lídé množí. V údoli pod Tatrou Vlažný potok splývá, Ta chodí z večera, Denní rany zmývá. A když rany zmyla Na hrobek si sedne, Sedí jen a sedí Zabývá se, zbledne. Když kosy vychodí, Do domu se vrácí, Když kosy západnou, K těžké se má práci. Jdu já k mé Milence, Budu ji těšiti, A buduli z toho, Chci ji bíd zprostiti. Milenka mi ona, Milenka jediná, Jest mi má upřímná Slovenská rodina. Udřela hodina, S Bohem buď družina, Již mne do náručí Volá má dědina. (V „Slov. Pozorníku“ na r. 1844.)

Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry Rus, Poliak, Illyr, Čech: to sú naši bratri! Hej píše nám to Kollár, Šafarík i Mláden; Hej Slovanstvo nezničí na tom svete žiaden! Nech nás učia maďarčinu mondokovať ústy: Predca bude naše srdce len slovensky hústi. Hej len tá reč je milá, čo učila matka, Hej vernému Slovanu v ústach jeho sladká! Mora od Čierneho k studenému Baltu Národ naš rozsiahly obydlenia mal tu. Hej vy sňažnie Tatry, Krkonoš i Ural, Hej Slovan svoje zeme na veky tu oral. Nech nás učia tú nemčinu handrkovať ústy: Predca bude naše srdce vždy slovensky hústi. Hej len tá reč je milá, čo učila matka, Hej vernému Slovanu v ústach jeho sladká!

My sme zo slovanského bratia plemeňa, Nesmieme teda toho haňbiť sa mena. Rus, Kozák, Illyr, Slovák, Srb, Čech, Vend, Bulhár, Poliak: Títo robia vospolok Braterský celok!

Nad nami sa krutia sokoly, Nie im je už Dunaj po vôli, Chorváti, Junáci! Na srdci vás nosia Slováci. Keby sme neboli sputnaní, Tiež by sme leteli za vami: Chorváti, Krajania! Spomínať vás budú Tatrania! (J. Kmeth v „Nitre“ na r. 1846.)

Na Dunajskom brehu bratia sa schádzajú: Chorváti Slovákom, Slováci Chorvátom Ruky podávajú. Loď domov odnáša nám drahú družinu — „S Bohom šťastne plujte, Od nás pozdravujte Chorvátsku rodinu!“ Ako biela labuť Dunajom plávajú, Ešte v ďalekosti Znaky srdečnosti Rukami dávajú. Už Chorváti zmizli — rednú husté dými — A Slováci smutní Ponad Dunaj mutný Len hľadia za nimi. (Jak. Grajchmann v „Nitre“ na r. 1846.)

Bratislava, Bratislava! Tam zapadla Slávov sláva; Tam pohanské hordy sa vztekaly, Slavskú chasu dorúbaly. Hej Kosovo, krásne pole! Tys’ zavdalo Srbom bôle; Nad tebou vial barjak cár Lazara. Žije o ňom povesť stará. Biela hora, biela hora! Kedy svitne tvoja zora? Žijú ešte tvoje deti, žijú, Tvoju vinu krvou zmyjú. Ostrolenka, Ostrolenka! Raní srdce tvá spomienka; Ty si pomník živý poľskej slávy, Tam brat brata rúbal dravý. Hej Slovania, čo je sláva? Veď v nás jedna krv pohráva, Od Uralu až hen ku Balkanu, Slávom krásne zory splanú. I kde selá sú Rusína, I kde bydlo Dalmatína, Kde Adria hučí, Sáva, Drina, Slovanského je vlasť syna. I kde Tatra strmá čučí, I kde vlna Labom hučí: Hore teda bratia, hore verní! Nech upadne vrah náš čierny!! (Zv. Jur. Bulla v „Lipe“ na r. 1860.)

Mlčte bídní věštcové V různých končinách, Věštící o záhubě V Slavských rodinách! Bolestmi, jež trpíme, Se jen přeporodíme: Mlčte bídní věštcové, Mlčtež vrahové. Marné vaše naděje, Zlostní vrahové, Že se Slavstvem rozmnoží Vaši živlové! Zná i Slovan časy své, I jej život k slávě zve; Mlčte bídní věštcové, Mlčtež vrahové! Sláva naše zhasla sic V bourné vichřici, Jméno i řeč trpěly V časů směsici: Ale z hrobů naděje Zas Slovanům se směje; Mlčte bídní věštcové, Mlčtež vrahové! Nesvornost se kmenová, Jenž nás hubila, Na velebném výsluní Lásky stopila, A teď v sladkém objetí Sníme lepší století; Mlčte bídní věštcové, Mlčtež vrahové. Sladké zvuky, král a vlast Námi hýbají, Za ně v Slavské ruce se Meče blýskají, Na Slovenské kopije Přijdou nepřátel šije; Mlčte bídní věštcové, Mlčtež vrahové. Mlčte, z našich bolestí Se neradujte, Naše rány se shojí, V boj se hotujte; Bolestmi, jež trpíme, So jen přeporodíme: Mlčte bídní věštcové, Mlčtež vrahové! (J. M. Hurban v „Nitre“ na r. 1842.)

Hej Slováci ešte cítim, Že národ náš žije, A že verná dcéra Slávy Sláve vence vije. Ešte syn Slávy pod Tatrou Slavne si prebýva; Ešte sa na Kriváň pyšný Tatier hlava díva. Ešte z kryštálovej vody Tatier denne pije, A dotedy ešte vždy v ňom Duch slovenský žije. Ešte srdce rodomilov Za svoj národ bije; A kým to bije, dotedy I Slávia žije. A bars kosti otcov dobrých V tmavom hrobe hnijú… Veď verní potomci jejich Ešte za rod žijú. — Žijú, žijú a budú žiť, Kým jim srdce bije; Jich pomocou mať Slávia Nový vek dožije. (M. Dumný v „Pr. šk. a lit.“ z r. 1860.)

Hej Slováci! ešte naša slovenská reč žije, Dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije: Žije, žije duch slovenský, bude žiť na veky: Hrom a peklo marné vaše proti nám sú vzteky! Jazyka dar sveril nám Boh, Boh náš hromovládny, Nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny! I nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete, Boh je s nami: kto proti nám, toho Parom zmetie. Nech sa teda nad nami aj hrozná búra vznesie, Skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie: My stojíme stále, pevne, jako múry hradné; Čierna zem pohltni toho, kto odstúpi zradne! (Sam. Tomášik)

Kto si rodom Slovák, rodom šuhaj, Slovenskej sa ty reči zlobivo nerúhaj, V nej ty oslov hory doly, V nej vrav ľudu, čo ho bolí, Hoj brátia v božom mene znovu žiť budeme! Hľa, hľa, tu nám divý, čierny bludár Kazit chce rod i jazyk, milý boží to dar. Zrúťme ho na dno pekla, By sa mu tam reč odsekla. Hoj bratia a t. ď. Sem od Tatier, Sitna, Javoriny, Bratské si dajme ruky na junácke činy. Nesvorného škrek Satana Nech orúti hrom Kriváňa. Hoj bratia a t. ď. Doba je tu hurrah, hurrah, hurrah! Svodníci vôlu našu pevnú nepobúra; Ona stvorí veľké činy, Len sa držme slovenčiny. Hoj bratia a t. ď.

Slovenčina moja! krásne ty zvuky máš, Tatránsko vzbudzuješ, život mu dáš. A kto ju miluje, Nech žije, nech žije; Kto sa jej odrieka, Sám seba zabije. Slovenské piesne Svetami zahučte, Slovenským hlasom Privykať sa učte. Slovenčina moja! reč zápalu plná, Krásne zvuky tvoje ňádra zvlnia. A kto ju miluje a t. ď. Slovenčina moja! dcéra Tatier tichá, Za tvojmi zvukami Kriváň vzdychá. A kto ju miluje a t. ď. Slovenčina moja! je život i viera, S ňou len Slovák žije i umiera. A kto ju miluje a t. ď. (Vilém Podolský v „Tatrane“ na r. 1861.)

Slovenčina moja! krásne ty zvuky máš, S ktorými si verných synov chováš. Slovenskí chlapci Do kola poďme, Tupiace plemä Pod seba hoďme! Slovenčina moja! krásne ty zvuky máš, Ako na Kremonkách strunka, tak hráš. Slovenskí chlapci a t ď. Slovenčina moja! krásne ty zvuky máš, Ak srieborný zvonček, milo cengáš. Slovenskí chlapci a t. ď. Slovenčina moja! krásne ty zvuky máš, Ak sláviček v háji, sladko spievaš. Slovenskí chlapci a t. ď. Slovenčina moja! krásne ty zvuky máš, Šťastlivý si šuhaj, ktorý ju znáš! Slovenskí chlapci a t. ď.

Nič sa nestarajme chlapci od Šajavy, Ešte neuvadnul veniec našej slávy. Nič sa nestarajme, jak sa v svete točí: Ktoby nás chcel haniť, tomu pozriem v oči. Nič sa nestarajme, že nám svet zle preje: Junák od Šajavy tomu sa len smeje. (Bohuslav Nosák.)

Na Kráľovej Holi jasná vatra svieti, Okolo tej vatry dvanásť horných detí; Hoj švárna to junač, ako jeden všetci, Valaška jim v pästi, karabín na pleci; V opasku širokom pekných pár pištolí, Také deti rastú na Kráľovej Holi! Nad Kráľovou Holou čierne mraky staly, Ten slovenský národ v ťažkom nám je žiali; V tom našom národe, zle to tam, nedobre, Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. Nad Kráľovou Holou bijú hromy z neba! Hoj, ktože zastane národ náš za teba? A ktože by zastal! nik iba Boh a my: Boh do krivdy hromom a my zas guľami. Medzi nás šuhaji, medzi nás a Boh dá: Bude Slovák ešte, čím býval inohdá! (Samo.)

Bije zvon slobody, čujte ho národy! Kto ho neočuje, obanuje; I my čujme bratia Zlatej zvon slobody, Kým nezapečatia Nám ho zas národy! Nech sa po Tatrách Naša reč ozýva, V súdoch dietách Nech aj ona býva! Už nám sozvánajú do chrámu slobody, K bojom vyzývajú nás národy: Čujmeže jich bratia Tie zvony slobody, Kým nezapečatia Nám ich zas národy! Nech sa po Tatrách a t. ď. Národy zástavy rozvínať počali, — Ktože jich zastaví tie prievaly? S prievalami leťme Slováci do boja; — V blesku a nie vo tme Junaci sa tvoria! Nech sa po Tatrách a t. ď. Krv, pot a mozole naše má krajina, Lež čo sme v nej boli — zná rodina; Boli sme v nej boli Jako v klietke vtáci; Ale teraz hor sa Na nohy Slováci! Nech sa po Tatrách a t. ď. A keď sa sprotivia žiadosťam národu: Slováci mrieť vedia za slobodu! Za slobodu mrime A za reči práva; Tak len zahrmíme, Že už Slovák vstáva. Nech sa po Tatrách a t. ď. (J. M. Hurban.)

Nad našou krajinou započalo svitať, Bračekovci poďme slobodu si pýtať. Poďme pýtať, poďme, sami nám núkajú, Vtedy si ju berme, keď nám ju dávajú. Započalo svitať nad našou dolinou: Podliak, kto nepôjde, aj s jeho rodinou! Bračekovci moji! dlho nás moril kat, Či dneská, či zajtra, jedno nám je skapať! Hor sa chlapci, hor sa! kým neskape rosa, Za rána, za rosy najlepšie sa kosí. Doletely chýry z dola na dolinu: Podliak, kto viac pôjde od nás na panštinu! Krajania Slováci dovedna sa berme, Kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme. Nebojme sa v svete žiadnu dušu živú, Pán Boh nám pomoc dá na vec spravodlivú.

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú: :,: Zastavme sa bratia! veď sa ony ztratia, Slováci ožijú. :,: To Slovensko naše, posiaľ roztratené, :,: Vrahovia šturmujú, Slovákov spojujú V mesto uložené. :,: To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo, :,: Ale blesky hromu zbudzujú ho k tomu, Aby sa prebralo. ;,: Už Slovensko vstáva, putá si ztrháva; :,: Hoj rodinka milá! hodina odbila, Žije matka Sláva! :,: Nech si kto chce spieva, nech výska, jak môže: :,: My sa držme spolu svorne v tomto kolu, Nik nás nepremôže! :,: Ešte jedle rastú na Kriváňskej strane, :,: Kto jak Slovák cíti, nech sa svojho chytí A medzi nás stane! :,:

Hor sa Slovák! čuj otčinu! Tu pravý čas, maj sa k činu; Či v tých putách pohniť chcete, Či si voľnosť vyberiete? Pánu Bohu prisahám! Že sa priahať viac nedám. Vy otroci tisíc-letia, Kľatby dedov na vás letia, Že na ich zbožnelej kosti Štrngá puto nevoľnosti: Pánu Bohu prisahám! Že sa priahať viac nedám. Čože je to za človeka, Keď mrieť treba, čo uteká, Komu milšia biedna hlava, Nežli jeho rodu sláva? Pánu Bohu prisahám! Že sa priahať viac nedám. Ostrá šabľa šuhajovi Krajšie svedčí lež okovy; Kto chce, nech si putá nosí; Do rúk, bratia! šable, kosy. Pánu Bohu prisahám! Že sa priahať viac nedám. Hore bratia! hore, hore! Ako Kriváň v rannej zore, Čo nám časy nakydaly To krv zmyje, oheň spáli. Pánu Bohu prisahám! Že sa priahať viac nedám. Potom naše tiché hroby Vencom vďačný vnuk ozdobí, Vzdýchne, kľaknúc na kolená: „Daj im Bože oslávenia!“ Pánu Bohu prisahám! Že sa priahať viac nedám. (Ján Botto.)

Hor sa, hor šuhajci! do boja, do boja, :,: Poďme bratia na tých vrahov už prekliatych, Čo nám zkazu strojá. :,: Čože už viac máme, bračekovci váhať? :,: Tu je už čas pravý, poď do boja slávy, Kto chceš slobodu mať. :,: Dosť už bolo hnitia, už nám aj žiť treba, :,: Nebojme sa strely, buďme bystrí, smelí, Boh je s nami z neba :,: A keď aj padneme: to je naša sláva; :,: Keď nás aj hrob skryje, duch náš predca žije, Vlasť nás požehnáva. :,: (J. B. v „Dom. Pokladnici“ na r. 1851.)

Hore sa, Slováci! Kráľ do boja volá; :,: Krásne to vypadá, kde je chasa mladá, V ruke šabľa holá. :,: S právom ísť do boja, Slovák sa nebojí; :,: Preto hor Slováci: hor svieži junáci! Jako včely v roji. :,: Slovák sa nebojí povstať za rodinu; :,: Keď sa ozbrojíme, tým si pripravíme Slobody hodinu. :,: Kráľa, pokoj vlasti, blaho nášho rodu :,: Mužno zastaneme; a keď v tom padneme, Nemaj to za škodu. :,: Ty v posteli zomreš, ja zomrem na koni; :,: Tebe na zvonici zazvonia mendíci, Mne šabľa zazvoní. :,: A keď nezazvoní, domov sa navrátim: :,: Vezmem si Aničku a k tebe kmotríčku! Chrbtom sa obrátim. :,: (V „D. Lichard. Slov. Pozorníku“ z r. 1849.)

V Bystrici na placi Zahučala hudba; „Sem sa, sem Slováci! Zlá je na nás súdba; Vlasť je v nebezpečí Aj koruna svätá, Aj narodnej reči Nastupuje ztrata!“ Strhnú sa šuhaji, V kolo si stávajú. Jak strom stromu v háji Rúčky si dávajú. „Oj vlasť naša drahá! Hoc si v nebezpečí, Ak mu Boh pomáha, Slovák ťa vylieči!“ Hore chlapci, hore Za reč, vlasť a Kráľa, Vo svete a v zore Zaskvie sa nám chvála. Keď šuhaj pripásal Šabľu ocelovú: V sláve sa zajasal A zrodil sa znovu!

Do zbroje, Slovania, za národ a slávu! Bleskom hromov divých na pomstu krvavú; Jed pekelnej zmyje, len jej krv obmyje, Do zbroje, Slovania, do zbroje, do zbroje! Hej, či ste videli trón cisársky boriť? Hej, či ste videli starcov vašich moriť? V krvi sa brodili, dediny spálili: Na pomstu, Slovania, do zbroje, do zbroje! Na hradbách slobody iskria hviezdy zlaté, To na vašich prsiach tie tri dúhy sväté: Biel-modro-červená, zástava spasenia; Pod ňu sa, Slovania, do zbroje, do zbroje! Otvorte žaláre, rozbite reťazi! Už deň pomsty letí, už Sláva víťazí; Hoj synovia Slávy, od Visly a Sávy, Vaša matka volá: do zbroje, do zbroje! Na prešporskom poli k vskriešeniu stávajú, Z hrobov tisícletých ku pomste volajú; Rody budúcnosti v nádejnej radosti Slzia k vám, Slovania, do zbroje, do zbroje! Do zbroje, Slovania, za národ a slávu! Bleskom hromov divých na pomstu krvavú; Jed pekelnej zmyje, len jej krv obmyje, Do zbroje, Slovania, do zbroje, do zbroje! K. Kuzmány v „Dom. Pokladn.“ na r. 1851.)

Von do poľa, junač mladá! V tebe národ nádej skladá, Jarný čas je, čas nádeje, S ním i rodu deň sa skveje. :,: Von do poľa, junač mladá! V tebe národ spásu hľadá, Nechže tvoje mladé sily Vykúpa z biedy rod milý. :,: Von do poľa, junač mladá! Zahor pomstou, kde je zrada, A vypáľ to peklo zlosti, Kde sa vrah tvoj v hriechach hostí. :,: Von do poľa, junač mladá! V mladom duchu veľká vláda, Z veľkej vlády veľké činy, Všetko ku sláve otčiny! :,: Von do poľa, junač mladá! Národ tvoju pomoc žiada, Zbraň tvoja krvou zmočená, Donesie rodu spasenia. :,: Von do poľa, junač mladá! Ži, mri v boji za rod rada; Veď i hroby tvoje budú Slávou slovenskému ľudu! (E. Zlatiborský v „Dom. Pokladn.“ na r. 1851.)

Ľudia čo robíte, že kosy klepáte? Azda sa volakde na kosbu sberate? Sberame, sberame, ostríme si kosy, Pôjdeme na kosbu do červenej rosy. Budeme sa kosiť za našu krajinu, Bože nám pomáhaj vždy každú hodinu! Poďme bratia! poďme, bár nás nevolajú; Horí nám milá vlasť, poďme, bráňme si ju! Od polednej strany nepriateľ sa hrozí, Že našu milú vlasť slovenskú vykazí. Poďme bratia! poďme, nebojme sa smrti, Keď je božia vôľa, aj ta nás zachváti. Kto horlivý Slovák, miluje rod a vlasť, A je vždy hotový svoj život za ne klásť!

V kolu našom Slovák verný, stály, Kde sme my Kráľi, rodu život obecali! Tmy hrozné Tatry kryjú, Už blýska, hromy bijú! Poď braček, tu je už čas, :,: Z neba sa ozval hlas! :,: Vrahovia nás chcejú diví zničiť, Poď Slovák Kráľi verný do boja sa cvičiť, Poď každý synu slávy, Nech sa nám rod oslávi! Poď braček, tu je už čas: :,: Z neba sa ozval hlas! :,: Čo život nám drahý odopreli, Že slavne žiť budeme, aby uvideli, Zasvietme už Slovákom, Jak hviezda nad oblakom! Poď braček, tu je už čas: :,: Z neba sa ozval hlas! Poďme teda bratia, poďme, poďme, Na Tatrách, Hronu, Váhu, novú slávu zrodme; Bár v boji zahynieme, Však v rodu žiť budeme! Poď braček, tu je už čas, :,: Dvojorol vedie nás! :,: (M. D. v „Sl. Pozorníku“ na r. 1854.)

Kde kvetinky jarček myje, Dobrovolník na stráži je, Popri ňom ide dievčina, Jako malina. — Dievča postoj! síc hned ležíš — Ku komu a zkade bežíš? „Sbierala som ruže v sade, Jdem domov ztade.“ Ty si malý špion, však ver? Do väzenia za mňou sa ber! — „Slovenka som, — sama doma Mať je bezo mňa!“ Bystrý šuhaj šabľou hrká, A ostrôžkou nôžka štrká; „Jaj Bože môj, kde sa podieť, Plný hrúzy svet.“ Nič sa neboj, ak ma boskáš — Zlatý píšťok! — hneď pokoj máš. „No! poď bližej ko mne šuhaj! Tuže si ho maj!“ Já sa nesmiem z miesta pohnúť, Síc bych musel gulkou padnúť; „Neboráčik ľutujem ťa! Že trpíš pre mňa.“ Keď ja z vojny víťaz prídem: Kde sa s tebou, Milá sídem? „Bývam s matkou za potôčkom, V domku maličkom.“ Ale jak ja v boji padnem, A tvoj píšťok nedostanem? „Hrobový tvoj jestli umrieš, Celý zľúbam kríž!“ (V „Dom. Pokladn.“ na r. 1851.)

Podajže Slovenka! junákovi veniec, Keď sa z vojny vráti čo hodný mládenec. Nech ho venčí slávne švárna ruka tvoja, Keď sa z víťazného prinavráti boja. A keď za rodinu mladú krv vyleje, Nech ho aspoň dych tvoj mrtvého oveje! (V „Dom. Pokladn.“ na r. 1851.)

Nič to, že som sedel v nešťastnej Štiavnici, Tam, kde sedávajú vrahovia, zbojníci! Nič to, že mi putá na nohách rinčaly, A že ma sťa lotra pod strážou držali. Nebol som za zločin, nie žalarovaný, Ale že som Slovák, bol som katovaný. Nuž a či tie putá vo mne udusily Ducha slovenského, — či ma zmaďarčily? Hoj nie! Ja som Slovák, aj budem, kým žijem, Aj prach zo mňa bude slovenský, keď zhnijem! (Gabr. Balkovič.)

Hoj traja Sokoli! či vám žial za svetom? Za svetom nie ale za slobodným letom. Hoj traja Sokoli! žial vám za životom? Žial, že sa neskončil v blesku a s hrmotom. Hoj traja Sokoli! či vás smrť nedesí Nedesí, nedesí, ale sa nám hnusí; Lepšie by nám bolo a krajšie pristalo Mrieť v boji za voľnosť, ale nás sklamalo. Hoj traja Sokoli! či váš hrob hlboký? Nie je tak hlboký, jako je vysoký! Hej traja Sokoli! ktože oplačie vás? Prieval sa zacedí, ten bude plakať nás. — Hoj traja Sokoli! kto vám bude zpievať? Vietor bude zpievať a žalosť zavievať. Hoj traja Sokoli! ktože vás zachráni? Vrany s víchrom, keď nás roznosia po strany. Hoj traja Sokoli! kto pomstí smrť vašu? Svedomia a pán Boh, čo zná krivdu našu. (Ján Rimarský.)

Vesele strepotal Orol nad Tatrami, Že Slováci Slávy Otvárajú chrámy. Veselý vetríček Po doline veje, — Slovenské srdiečko V radosti sa smeje. Hoj! Slováci bratia! Už nám počne svitať, — Po slovenských hájoch Sláva zas prekvitať. Keď sa teraz zo sna Hore prebudíte, — V kvete celý národ Slovenský vidíte. Či hore, či dolu Po Slovensku chodím, — Všade už horlivé Duše ponachodím. Na veselých krídlach Múza preletuje. — Za ňou čerstvý vetrík Národnosti duje. Hor sa teda bratia! Slnce nám vychodí, Cez tmu nočnú slavne Cestu sebe brodí. A tak teda udri Raňajšia hodina! — Nech sa zaraduje Slovenská rodina. (Samoslav zpod Vepra v „Pr. šk. a lit.“ z r. 1861.)

Radujme se bratři milí! My žijeme v době slavné, V době, v které matka Sláva Dvíha se ze mdloby dávné. Noc to byla, všecko spalo, Nad Slovenskem hrom zrachotil; Ráno milé nám nastalo, Černé mraky výchor schytil. Těžko vstává z lůžka Slovák; Ležel v putách okovaný, Zakoval ho v spánku jeho Do pút těžkých sok ohavný. Padly puta z nohou jeho Tak že zem pod ním zatrásla; Vyšlo slnko utěšené, Hvězda noci v světle zašla. Posvěť bratře! život rodu Trebas je on opustěný, Uviješ si v krátkém čase Slávy věnec utěšený! (V Dom. Pokladn. na r. 1851.)

Zříšli slavské šíré kraje, Jaký větřík nimi vlaje? Kvetou luhy, hučí lesy, Všecko žije, strojí plesy, Nastal nový krásný den :,: Jen nás, plémě Rastislava Nemůž posud vzbudit Sláva, Jen Syn Nitry, Váhu, Hrona V těžkém posud spánku stoná, Kdyže uzří krásný den? :,: I nám Sláva matkou sluje, I nám láskou svou věnuje; Nuže Tatránští bratové Buďme zvěstovatelové, Žeť vychází krásný den! :,: Sem se bratři, sem se blíže, Koho k rodu srdce víže, Sem se kdo chceš slovem, činem Pravým býti Slávy synem, Kdo chceš spatřit krásný den, :,: Zasvětíme život vlasti, Nechť i hrozí bourné strasti, Nech se veškeren svět klátí, Naši stálost nepodvrátí: Tak nám vzejde krásný den :,: (A. H. Škultety.)

Ochraňme my sestry milé, Sladký rodu zvuk, Keď ho všetci opúšťajú Pre ten svetský hluk! Každý hladá zlato, chválu, Blýskavú hodnosť, A zapomnie osiralú Slávsku národnosť. Predtým šuhaj horel svätým K rodu zápalom, Dobre tvrdé neroztopil Skaly Uralom; Teraz chladný, jak tá skala, Svojich nechce znať: A národnosť osiralá Musí zakapať! Nezakape sestry milé, Kým my žijeme, Každá srdce láskyplné Jej darujeme, — Prijdú časy, že sklame svet, Kto v neho verí, A mládenský vráti sa kvet K svojej materi! (S. Zdychavshý v „Slov. Pozorníku“ na r. 1855.)

Dolinôčka moja! Jak ťa hôrky kryjú, Jako keď nevestu Do venca zavijú. Oj hôrka zelená! Samá jedlovinka, Taká mi vyzeráš, Ako z rozmarínka. Potôček bystručký, Len samá čistota, Veselo cez našu Dolinku hrkotá. * * * Dobre nám je, dobre V dolinôčkach bývať: Čistá tu vodička, Radosť ju je píjať. Milo v tých dolinkách, Milo sa i spieva; Keď tichý vetríček Od Tatier povieva. Tatránske sestričky Čože nespievate? Veď vo mne spievavú Tiež družičku máte. * * * Keď si ja zaspievam, Hneď mi je veselo, Čo by ma hneď ako Srdiečko bolelo. Hoj drahé sestričky Nuž si len spievajme! Že sme mi Slovenky Svetu poznať dajme. Spievajme, spievajme Tej našej rodine, A to v utešenej Našej slovenčine. Slovensky spievajme, Po Slovensky ľúbme, Slovenským junákom Vernú lásku sľúbme! (V „Orlovi Tatr.“ z r. 1846.)

Dolu Hronom do Dunaja Letí mreň, — Milujem ťa môj slovenský Drahý kmeň! Milujem ťa moja milá Rodina! Veď už aj nám k sláve bila Hodina. — Nad Tatrami krúti sokol Kolesá; Moja duša vrelou láskou Zaplesá, — Zaplesá mi vrelou láskou K rodákom, Mojim milým, už horlivým Slovákom. — Prevej, vetrík, to Slovensko Dokola, Zašum bratom, že má duša K nim volá: Ano bratia, verte, že vás Milujem, Do večnosti lásku, vernosť Sľubujem. (Samoslav zpod. Vepra v „Pr. šk. a lit.“ z r. 1860.)

Nech sa rozzlobia vrahovia, Bez žihadla čo trúdovia, Svoje na nás sypú strely; I naše sily dozrely, Udre za nás hodina. Ešte mocný Slovák žije, Čo jako plazivej zmyje Nedopustí škodiť rodu, Ani šliapať svú slobodu, Nedá potriet slávsky rod. Vše na svete hor sa dvihá, Len nás krutý osud švihá; Nože zhoďme jarmo manské, Čo nám tupí meno slávske, Zakopáva národnosť! Vše na šírom sveta kruhu Pestuje volnosti túhu, Za zlatú slobodu horí, Čo sa prieči, mečom borí, I starec i mládenec. Stojme verne v tomto boji, Tak nám naša česť obstojí; Stojme každý bok pri boku A potrime pyšných sokov, A svoj národ ochráňme. (V „Tatrane“ na r. 1861.)

Chystaj mi, matičko, chystaj mi meč! Už skoro potiahnem do vojny preč. Kúpže mi, matičko, kúp koníka! Ale kúp bystrého mi vraníka. Načože je, synku, načo ti meč? Veď žiadnej niet vojny, nepôjdeš preč. Načože ti kúpiť mám koníka, Veď pokoj vo vlasti nezaniká. Ej milá matičko! pozriže len: Veliký blíži sa Slávii deň! Vzájomne sa východ, západ pojí A vrahov proti nám mnoho stojí. Ešte ach, Slávia je v reťazi, Roztrepe ju však Sláv, keď zvíťazí; Čo pradedo ztratil, vnuk navráti; Nech len Boh nám silu neukráti. Pôjdeš ty matičko i s otcom spať, Ale syn sťa víťaz tu bude stáť. Slovanskou mohylou vás zasypú A nad ňu posadia bujnú lipu. Hej lipa, ty krásny, zelený strom! Čo tebe uškodí ten vrahov hrom? Ku tebe si prístup prelomíme, V tôni tvojej blaho zakusíme. Čo otec započal, dokoná syn; Len ty môj mladý vek spešne mi plyň. Lepšie je k slobode rýchle dozrať, Jako hach, v otroctve sa zostarať. Sem ruku druhovia, dajte ju sem! Kto v zradu prepadne, zhltni ho zem! Bár peklo svoj na nás hnev roztrúsi, Slávia sa predca lesknúť musí! V „Tatrane“ na r. l861.)

Hej Slováci! sloboda je naša vlastná mati, Beda tomu, čo ju nechce vrelo milovati! Slovo je kvet duše, jehož ovocia sloboda: Bez ľúbosti reči nieto voľnosti národa! Národov svet štepnica je dľa rečí kvetúca, Panstva, zisku, vied i slávy úrodu nesúca. Leto zašlo — lež na podzim a v čas nehody Pozde zraje to šlechetné ovocia slobody. Slovo! odblesk iskry božej, ozdobuješ čelo Plemena, od tisíc vekov krivdy čo trpelo! Kto požíva? nie; — kto trpí, tomu voľnosť treba: Za ztratu raja sľúbenú má odmenu neba! Sem ruku tedy národy! Sloboda je heslo Ľudstva, čo kríž snášať umie — lež pod ním neskleslo! Slovo je kvet duše, jehož ovocia sloboda: Bez ľúbosti reči nieto voľnosti národa! (H. v „Sokole“ z r. 1861.)

Zajasal blesk jasnej zory Ponad vrchy, ponad hory, — Zahučte slovenské poľá! Sloboda nás k činom volá. Hore! za česť, slobodu Slovenského národu. Kto si Slovák z duše z rodu, Teraz sa hlás ku národu; Rovnosť práva, život nový, Odmiká ústa, okovy. Hore! za česť a t. ď. Povedala vrana vrane, Že nás šklbať neprestane; Sľubov, rečí krásnych dosti, Veríme len skutočnosti. Hore! za česť a t. ď. Nehľadme na škodu, na zisk; Tam sa spojme, kde je nátisk; Jako reťaz držme spolu, — Zradca, kto vystúpi z kolu. Hore! za česť a t. ď. Choďme mierne, pevne, vážne; Kde treba, vystúpme rázne, Nech vlasť našu váhu zkúsi; Čo chceme, to sa stať musí! Hore! za česť a t. ď. Chorvát, Maďar naši bratri, Nech každý má, čo mu patrí; Nadvláda len právo haní, — Všetci sme rovnakí páni. Hore! za česť a t. ď. S krivdami von! ty netajme, Práva si národnie hájme; Nebojme sa žiadnej moci, — Inakšie sme len otroci. Hore! za česť a t. ď. Jarmili nás dosiaľ všade, Verili sme podlej zrade, V nevoli nám srdce skleslo, — Sloboda je naše heslo! Hore! za česť, slobodu Slovenského národu! (J. Kráľ v „Sokole“ z r. 1861.)

Vždycky sa len tešíš, ty Slovensko moje, Že sa už zahoja dávne rany tvoje: A tvoje útechy A boľavé vzdechy, Čo chviľka za chviľkou — Len hynú, len hynú! Zhora od prestola čakáš pravdu živú, Vedľa od súsedov lásku spravodlivú; Spravodlivosť váha, Láska sa nezmáha, — A tvoje nádeje — Len hynú a hynú! Tasili sme zbroje už za právo svoje, Statočné sme viedli za národnosť boje, Aj vialy zástavy Zobudzenej slávy — A naše nádeje — Len hynú a hynú! Svitnula zornička, malo ísť slniečko, A už sa hýbalo na Slovensku všetko; Hviezda zhasla zase, Nebola na čase — A naše nádeje Len hynú a hynú! A zase sa brieždi a zase už svitá A zase sa Slovák po slobode pýta, — A každý si hude, Či to zas tak bude? Či naše nádeje Zhynú, čí ožijú? Ožijú, ožijú, už sú inšie svety, Od mora do mora nové heslo letí — Heslo prítomnosti: „Voľné národnosti!“ A naše nádeje, Ožijú, ožijú! A veď máme na čo nádeje ty oprieť Milý Boh nad nami, s nami slovenský svet. Kol nás mládež smelá, V srdci pravda vrelá, A naše nádeje Ožijú, ožijú! Čo si druhí svojá, osvojme si i my, A len si Slovania ostaňme vernými: Čo je iným zdravo, To buď aj nám právo — A naše nádeje Ožijú, ožijú! (J. L. v „Sokole“ z r. 1861.)

Kto je Slovák — sem medzi nás — Dávno hrmí ohromný hlas: „Vstaňte z mŕtvych, hrob vyborte, Rany tisícročné hojte! Veľmi dlho sme spali, :,: Ľudia na nás čakali, :,: Kto syn ľudu, do roboty! Nebojs biedy, nebojs psoty! Truhľu umrlčiu na hlave Vynes si sám — to je prave. Dravé hieny zduria sa, :,: Že sám mrtvý dvihá sa. :,: Kto syn Tatry — nech zapeje A leňochov rozohreje, A pracovným dodá chuti, A dumného nezarmúti. Hoj pri harfe hlučne pej, :,: Že nám je už veru hej! :,: Kto syn Slávy — nech bojuje, Nech s jej odporci neduje. Na matke je ešte muka — Nič nestojí, kto len kuká, Blaze spieva, Rodáci! :,: Majme radosť i v práci. :,: (A. P. Záturecký v „Tatrane“ na r.1861.)

Neplač, že sa zloba rúti Na slovenské plemä, Že ťa všetko len kormúti A svet pravdy nemá: Nedostaneš sa do neba Slávy touto cestou, Dupni nohou, zastaň seba Umom lebo päsťou. Zjavne národu sa rúha Zberba renegátov, Kráti právo, jarmo strúha, Zbrojí na nás katov: Nedostaneš sa do neba a t. ď. Neplač Tatry syn poriadny Na župánske zbory, Že renegát na nich zradný Národnosť ti borí: Nedostaneš sa do neba a t, ď. Na Slovensku je náš domov, Národ náš v ňom pánom, On je výborom i župou I veľkým župánom: To znaj národ a do neba Touto pôjdeš cestou, Dupneš nohou, spasíš seba Umom lebo päsťou. (J. M. Hurban.)

Kto za pravdu horí V svätej obeti, Kto za ľudstva právo Život posvätí, Kto nad krivdou biednych Slzu vyroní: Tomu moja pieseň Slávu zazvoní! Keď zahrmia delá, Orol zaveje, Za slobodu milú Kto krv vyleje, Pred ohnivým drakom Kto vlasť zacloní: Tomu moja pieseň Slávu zazvoní! Kto si stojí slovu, Čo priam shrkne svet, Komu nad statočnosť Venca v nebi niet, Koho dar nezvedie, Hrozba neskloní: Tomu moja pieseň Slávu zazvoní! Pán Boh šlechetnosti Nebe vystavil, Večné on pre podlosť Peklo podpálil; Kto ctí pravdy božskej Božské zákony: Tomu moja pieseň Slávu zazvoní! (K. Kuzmány v „Orlovi Tatr.“ z r. 1848.)

Bože svetov stvoriteli! Tebe sa kloníme, Za národ náš ubiedený O milosť prosíme. Svet ten šliape, čo tu dáva Tvoja nám štedrota: Ľudské zapiera nám práva Aj právo života. Bože veľký trojjediný! Čuj tisíce ľudu, Milosť prosiť odnímanú Zlosynami bludu; Nádej naša a viera je Tvoja len dobrota: Bože dobrý, Bože večný Popraj nám života! (F. Podolský v „Sokole“ z r. 1862.)