ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Sam. Reisz zo Zvolena, Sam. Ormis a P. Dobšinský z Gemera, Aur. Kellner z Ľubtova, Ferd. Jesenský z Turca; dľa toho sostavil Pavel Dobšinský.

Bolo, bolo, ale neviem kedy; kedy bolo, vtedy bolo, čo komu do toho? Len dosť na tom, že bolo. — Bol raz jeden kráľ a ten kráľ mal troch synov. Dvaja starší, ako starší, hore sa držali, hrdo sa nosili, i otec jich rád mal; ale o najmladšieho nik sa ani neozrel, bo ten od pece ani na krok a tvár mal naveky začadenú. Volali ho „Popelvár špatná tvár“.

A mal ten kráľ jednu lúku, na ktorej mäkušké hodvábä rástlo, a čo za noc narástlo, to na deň dal vždy pokosiť, tak že o toľkom bohatstve nikomu by sa ani neprisnilo. Len tu raz čo sa ti nestane? Voliaka nevôľa každú noc mu tú lúku sdlávila, ale tak na psiu haňbu, že to vyzeralo ako na holej dlani. A nebolo človeka, čoby mu bol mohol vyhádať alebo vystrežiť, čo sa mu to robí s tou lúkou. „A už ak z vás má voľač byť, prerečie k synom, tak mi ho vy dostrehnete, čo sa to robí s tou mojou lúkou. Na komže z vás bude prvá poriadka? Či už len ako sa svedčí a patri po staršom?“ — „Tak je, po staršom pôjdeme;“ prisvedčili tí dvaja a toho tam za tou pecou ani sa neopýtali.

Mamička napiekla koláčov, nasmažila pečeniek. Najstarší si natískal plné cedilo, natočil vína do kuľača a hrdo sa rozhostil na tej lúke pri ohníčku, že veď mu on zapraží, čo sa to vláči na tú lúku. Ako sa tak hostí a zastrája, príde k nemu hladná mýška^[1] a pozerá tak milosrdne, že čoby z úst prišlo vyňať, ešte by jej bol mohol udeliť. „Dajže mi,“ prosí si, „daj čo len kôročky, čo len blánočky; veru ti budem na dobrej pomoci, vo dne v noci.“ — „Ale ja tebe, ty potvora? Ideš mi z očí; hneď ťa zadlávim!“ — „No počkaj, bude ti lúka potlačená!“ poviedala myšička a stratila sa mu z očí. Nuž ten už potom len pozerá, pozerá, dobre si oči nevyhľadí; načúva, načúva, dobre o uši nepríde; ale nič takého nevidel ani nepočul, a ráno predsa bola lúka potlačená. Lebo tá myšička mala také tri kone, čo jich nik nevidel ani nepočul, keď ona chcela, a tieto spásali a dotlačili tu lúku noc po noc. Doma iba oči do zeme zrazil, keď sa opýtal otec: „No synák, akože je?“ — „Ej veru zle, otčíčku; lúka je ešte horšie potlačená, lež predtým, a predsa som nič nevidel ani nepočul.“

Na druhý večer bolo zase plno sháňačky s cedilami a kuľačmi, kým mamička toho sredného vypravila na tú lúku. A bolo že ti aj zastrájania sa, že čo si oči vyočí, dostrežie ho, čo tú lúku tak nivočí. „Dopálim ho,“ vraví, „a nepopustím, kým deviatu kožu z neho nesderiem. Ale aj opášem sa statočne proti hladu, aby som vládal kyjom lomiť!“ A s tým si zašiel na lúku, rozkladol ohníčka a ujiedal, upíjal si, ako by od troch dní nič v ústiech nemal. Príde k nemu myšička a pýta si: „Dajže mi, daj; budem ti na dobrej pomoci, vo dne v noci.“ — „Ale ja tebe, potvoro!“ a chcel ju nohou pridláviť. „No počkaj, bude ti lúka potlačená!“ umkla mýška preč. Mohol sa potom yynazerať, vynačúvať, iba keď ráno prach stával na lúke. Okúňal sa aj domov ísť; iba tak poza ploty sa priplietol a oznámil otcovi, že je veru zle, na lúke ani stebla.

„Teraz už pôjdeš ty, pecúch,“ preriekol otec k najmladšiemu; „ale že vartuj; bo ak nedovartuješ, zle bude s tebou! A hoďte mu tam voľačoho, aby od hladu nezkapal!“ I tak, keď ustanovil sa s cedilkom ako tí druhí, vybila ho mať lopatou z kuchyne a nedostalo sa mu krem kúštik ovseného chlebíčka a do krčiažka vodičky. Príde na lúku, zasadne si pod vŕbičku a smačne si ujieda i vodičkou zapíja. Pribehne k nemu tá myšička a prosí si: „Dajže mi, daj; budem ti na dobrej pomoci, vo dne v noci!“ — „Ej prečože by som ti nedal, veď si aj ty Božie stvorenie; len poď a jedz!“ A veru čím sa zbadal, myšička všetko pohrýzla a dobre sa napila. „Keď si mä len nachoval a napojil, neboj sa už teraz nič. Na pravú polnoc prídu sem moje tátoše: jeden medený, druhý srieborný, tretí zlatý. Priplichti sa k nim a chyť toho medeného za uzdu; už ti potom neujdú! Len pozor, aby ťa nezbadali, kým ho chytíš; lebo by si ty tých nikdy viac nevidel.“ A s tým mýška zmizla.

Do polnoci hodvábnej trávy nahučalo, že sa len tak mohol prestierať po nej. Po polnoci akoby z oblakov spadli tri tátoše a začali sa popásať. Popelvár špatná tvár priplichtil sa k tomu medenému a chytil tuho za uzdu. Kone začali sa zpínať a trhať; ale ujsť nemohli; už mu boli v moci. Nuž mu len poviedali, aby tie uzdy z nich postrhal a, keď mu ktorý z nich potrebný bude, aby len toho uzdou udrel o zem, hneď pri ňom bude; ale uzdy aby mu boly tak dobre ako zakopané, aby nik nedostal sa k nim. Keď uzdy postrhával, tátoše v povetrí uleteli, a ráno bola lúka ako perina. Keď išiel popelvár z varty, schoval si kantáre (uzdy) pod jeden mostík a postavil sa pred otca: „Nuž čože ty? akože ty?“ — „A veru, otčíčku, ja len tak ako ja; ale lúka zelená!“ — „No chlap si!“ potľapkal ho otec; ale bratia, tí zle nedobre do nebo: „Ty pecúch, ty popelvár, ty popeluchvaluch, ty špata, ty škrata! Tebe sa to len pridalo!“

*

Nezadlho potom jedna kráľovna, čo tam voľakde za horou bývala, dala z jednej žŕdi na druhú pretiahnuť zlatú žinku a na ňu zlaté vajce vyvesiť a že, kto dostane to vajce na prvý skok, toho ona bude nevestou. Shŕkli sa tatam páni a králi zo všetkých strán sveta na koňoch; i popelvároví bratia ustanovili sa ako na hotové; len jemu prikázali čupeť za pecou, aby ani podívať sa neopovážil. A on len čupel, kým čupel za tou pecou; až raz zošmikol sa z kúta, a doma ani nevedeli ani sa neozreli, kam sa podel. Šiel on rovno pod mostík, vyhrabal medenú uzdu a udrel ňou o zem: hneď sa tam postavil medený tátoš aj s medenou zbrojou. Popelvár špatná tvár sa popriprával a vysadol. Len sa to zaligotalo, keď akoby z oblaka spadol na ten hrýnok, kde pánovia a kráľovia — ale nadarmo — skákali, bo ani do polovice tej výšky doskočiť nemohli. Priam len tento jeden bol celému zástupu v očiach, i samej kráľovne; jeho vlastní bratia vystupovali mu z cesty a divili sa, že len kde sa mohol vziať na tom svete taký krásny šuhaj. On ale iba koňa popchol, ponad žinku vyskočil a tam ten už bol aj so zlatým vajcom. Mhla nasledovala kroky jeho, a žiaden duch nevedel, ani odkiaľ prišiel, ani kde sa podel.

Keď bratia prišli domov, Popelvár špatná tvár už zase za pecou sedel. Tu sa mal napočúvať akého oni krásneho, poriadneho šuhaja videli, ako švárne na koni sedel, ako hybko vyskočil, ako len ten jeden bol všetkým v očiach, ako samej kráľovne slzy z oka vypadly, keď raz vo mhle zmiznul. „A ty pecúch,“ rečú mu, „ty si nič nevidel!“ — „Čida som nevidel,“ povie tento. „Stál som na chlievci, keď tadiaľto letel, len ako čistá lesklá meď!“ A tí blázni dali si chlievce rozrúcať, aby Popelvár špatná tvár na druhýraz nič nevidel.

Lebo tá kráľovna dala hneď vtedy vyhlásiť, že už na druhom ráze zlatý prsten — ale ešte vyššie vyvesia, a kto ten dostane, za toho pôjde. I na tom druhom raze vystrojili sa na ten hrýnok aj popelvároví bratia. A Špatná tvár len sa vykradol za nimi z domu, vyhrabal pod mostíkom sriebornú uzdu, udrel ňou o zem: hneď mu tam bol srieborný tátoš aj srieborné odenie. Pripravil sa, vyšvihnul sa na kôň a prihrmel medzi panstvo, iba keď všetkým prišlo pred ním ustupovať na stranu a jeho bratom najďalej. Len čo raz koňom zatočil, šabľou v povetrí mihol: už bol prsten jeho. Všetci sa zahľadeli v tú stranu, kade skákal, a on zvrtnul koňa a hybaj druhou stranou uletel im ako vták. — Doma si mal zasa čo napočúvať o krajšom ešte šuhajovi, ako ten predošlý, a že, kto toho nevidel, ten ešte nič na svete nevidel. „Daj ti mi Bože, nevidel?“ rečie popelvár. „Veď som ho ja videl! Len akoby bol svet sriebrom posypal, keď som sa díval z tej hrušky, čo na záhumní stojí.“ — A tí sprostáci dali hrušku vyťať, aby už na treťom raze nič nevidel. A na tom treťom raze bola už zlatá žinka z väže na väžu pretiahnutá a na nej visel zlatý veniec.^[2] Varty stály na všetky strany na koňoch, aby dolapily toho šuhaja, ktorý ho dostane; lebo kráľovna už len tak mrela za ním. Panstva sa nahŕklo na hrýnok vždy viac, ale žiaden neodvážil sa ani koňa popchnúť; len zďaleka sa dívali, žeby teraz už ani tak nedoskočili. Aj hodina uderila, trúby zavrešťaly, bubny zahučaly a znak jim dávaly; ale nič. Popelvár mal času z kúta sa zošmiknúť, pod most bežať, zlatým kantárom o zem uderiť. Hneď mu pribehol zlatý tátoš so zlatou zbrojou; on sa pripravil a priletel medzi čakajúcich ako slnce v zlatom obleku oblečený. Len raz mu prišlo zaskočiť, už mal aj veniec na šabli; ale na druhom skoku aj zmizol a vartáši len sa zahľadeli, kade jim vtáčik z klietky uletel. — Popelvár aj zlatého tátoša zase pustil preč a uzdy mal pod mostíkom uschované; krem tie try veci vzal k sebe a ukryl si jich pod svoju pecúšsku čapuru, čo si bol zo starého vreca ušil, a tak sedel za pecou, keď bratia domov došli. Tu ho zas počali prezývať a prekárať, že keby vždy za pecou nesedel, bolby videl zlatého šuhaja. „Čo len to,“ odpovedal popelvár; „toho som i ja videl zpoza zahrady z vršku; celý svet sa jasal zlatom od neho!“ A ti hlupáci jali sa vrchy rozmetávať, aby Špatná tvár nemal odkiaľ čudovať sa, keď zlatý šuhaj pôjde si po nevestu.

Ale zlatý šuhaj po nevestu len nechodil a nechodil. Tu kráľovna vypravila poslov, aby jej, kde akého chlapa na svete pochytia, u každého tie veci hľadali; tie že ani ukryť ani utajiť sa nedajú, bo tým páru na svete nebolo. Hľadáči prišli aj do tohto kráľovho domu, kde naši bratia bývali; tí dvaja hrdo v otcových svetliciach, a ten tretí ešte vždy za pecou. — Najprv už len u tých hrdých hľadali, ale nič nenašli. „Ani vy tie veci nenájdete,“ povedajú bratia; „Boh zná, kde ten šuhaj zmiznul.“ — „A my tie“, vravia títo; „vykutíme, čoby kde pod nebom boly. A veď vy ešte aj tretieho brata máte. Kdeže ten? čože ten?“ — „Čože by ten? Ten jich nemá; ten nikam od pece ani za celý svet.“ — „No len sem aj toho; nach ho vidíme; čo je zaňho!“ — Zdráhali sa i semto i tamto, i tak i tak, že to špatná tvár, nesúca statočným ľuďom ani na oči; ale naposled len jich prinútili poslať poňho. A ten ti jim odkáže, že aká cesta na hor, taká cesta na dol. Hrdí bratia a hrdí poslovia voľ nevoľ pobrali sa k nemu, kde pred pecou v popeli sa prehŕňal — a ešte ani čiapku nesňal pred nimi. „Nuž či ty takto uctíš hosťov?“ oborili sa bratia na popelvára a strhli mu z hlavy tú čapuru. Tu pod čapurou zlatý veniec; zlaté vajce zkúľalo sa pod nohy, a prsteň odfrkol do popola. Hneď ho poslovia poznali a poklonili sa pred ním ako pred svojím kráľom.

A Popelvár špatná tvár len jim kývnul rukou, aby sa pobrali domov, že on ešte skôr tam bude ako oni. Na bratov už teraz ani sa veľa neozeral, len šiel rovno k svojej myšičke a tej sa poďakoval za pomoc. Tá mu ešte tú radu dala, aby šiel k milej na koči aj s tými vecmi; koč aj všetko že mu hneď tam bude, keď sa napred v čistej vode vykúpe a tými uzdami razom udre o zem. — Vykúpal sa pekne, krásne v čistej vode pod mostíkom, ako mu myška kázala; vyhrabal uzdy, udrel o zem, a tri tátoše stáli tam zapriahnuté v zlatom koči. Priletel ako hrmavica prosto do kráľovskej brány. Kráľovna ho aj vtedy z obloka vyzerala. Vyhodil z koča zlaté vajce a to jej padlo zrovna do lôna; vyhodil zlatý prsteň a ten stoknul sa jej na prst; vyhodil zlatý veniec a ten jej zletel pravo na hlavu. Hneď sa poznali, a Popelvár špatná tvár pojal krásnu kráľovnu za ženu, a celé kráľovstvo bolo jeho.