ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Listy Jána Francisciho 2 (1851 — 1902)

Pripravil PhDr. Michal Eliáš, CSc.

Matica slovenská 2004

Redaktorka Vlasta De Riggová

Úvodom

Ján Francisci-Rimavský (1. 6. 1822 — 7. 3. 1905) je kľúčová osobnosť dejín slovenského národa predrevolučného i porevolučného obdobia 19. storočia. Bol mnohostranne činný ako básnik, publicista, redaktor, prekladateľ, zberateľ ľudovej slovesnosti, vydavateľ, pedagóg, revolucionár, politik, organizátor mnohých národných pohybov, organizácií a podujatí. Jeho život a mnohostranné účinkovanie je relatívne málo známe. Dosiaľ nemá vydanú monografiu. K objasneniu činností a viacerých postojov prispel sám napísaním Vlastného životopisu, uverejneného v Slovenských pohľadoch v rokoch 1909 — 1910, v ktorom zachytil prvých tridsať rokov svojho života, a Čŕt z doby moysesovskej opisom matičných rokov. Najobsiahlejšie hodnotenie jeho činnosti bolo na vedeckej konferencii v Levoči v máji 1977 (príspevky z nej vyšli v samostatnom zborníku Literárne postavy Gemera 3. Osveta, 1980). Tam vznikol popud na vydanie Francisciho korešpondencie, ktorá môže byť pramenným dokumentom pre ďalší výskum.

Pre poznanie akejkoľvek osobnosti je korešpondencia dôležitá, veď listy ukazujú vývin osobnosti, jej názory v danej dobe, premeny názorov, okamžité reakcie na opisované deje a udalosti. To, čo platí všeobecne pre literátov-básnikov, prozaikov či dramatikov, ktorých názory poznáme aj z ich literárnej tvorby, to vo zvýšenej miere platí pre organizátorov, činovníkov spolkov, politikov a dejateľov, ku ktorým nesporne patrí Ján Francisci. Pri hodnotení týchto býva korešpondencia dokumentom prvoradého významu. V prípade Francisciho je to zvlášť výrazné, mnohé postoje a aktivity by sme bez jeho listov nevedeli vysvetliť, zdôvodniť, zhodnotiť.

Korešpondencia je spravidla súkromnou záležitosťou, písanou pre jednotlivca alebo menšiu skupinu, nie pre širokú verejnosť, oficiálne, preto je presvedčivejšia ako verejné prejavy určené pre publikum. Pisateľ sa v nej nemusí tak kontrolovať, zvažovať, dbať na precíznosť výrazov. Píše skôr od srdca, tak ako mu slina donesie na jazyk.

Zachovaná korešpondencia Jána Francisciho je obsiahla. Zaevidovali sme vyše štyristo listov napísaných v rokoch 1840 — 1902, čiže za šesťdesiattri rokov. Pritom to nie sú všetky listy, ktoré napísal. Z rozličných prameňov vieme, že zachované listy sú len časťou ním napísaných a odoslaných listov. Strata listov súvisí s politickými a spoločenskými pomermi na Slovensku, v ktorých mnohí adresáti listy neodkladali, ale aj zámerne ničili, aby odstránili možné kompromitujúce dokumenty. Dokazuje to aj počínanie Francisciho brata Karola, ktorý, ako uvádza Francisci vo Vlastnom životopise, „všetky moje písemnosti, keď v novembri 1848 mňa uväznili a vyšetrovanie proti mne a iným zaviedli, bol spálil…“ Takým spôsobom sa stalo, že Franciscimu adresované listy do roka 1848 sa nezachovali, čo znemožňuje vydať Francisciho vzájomnú korešpondenciu. Lepšia situácia je s jeho listami porevolučnými, z ktorých sa zachovalo podstatne viacej; z niektorých si robil aj kópie.

Zachovaných 400 listov je písaných deväťdesiatim trom adresátom, pravda, nie rovnomerne — niektorým napísal jeden-dva listy, iným niekoľko desiatok. Napr. Augustovi Horislavovi Škultétymu napísal 58 listov, Pavlovi Križkovi 28, Pavlovi Dobšinskému 26, Samovi Bohdanovi Hroboňovi a Gustávovi Zechenterovi po 21 listov, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi 20, Jánovi Drahotínovi Makovickému 19 listov. Písomné styky (listy) udržiaval aj so zahraničím - ruskému vedcovi Lamanskému napísal dvanásť a Rajevskému sedem listov. Matici slovenskej adresoval pätnásť listov, a to z rokov, keď nežil v Martine. Z tohto prehľadu vidieť, že napísal veľa listov, nie sú však chronologicky rovnomerne rozdelené. Z desaťročia 1840 — 1850 sa zachovalo deväťdesiatsedem listov, z desaťročia 1851 — 1860 najmenej — len päť listov, z rokov 1861 — 1870 je to deväťdesiatštyri listov, z rokov 1871 — 1880 bolo najviac — stoštrnásť listov, z desaťročia 1881 — 1890 je päťdesiatosem listov a z rokov 1891 — 1900 je ich tridsaťdeväť. Po roku 1900 napísal, resp. sa zachoval len jeden list, a to poďakovanie za blahoželanie k osemdesiatke. Treba konštatovať rozsiahlosť veľkej časti Francisciho listov. Len ich malá časť je krátka, jednostránková, prevažná časť je rozsiahla 3 — 6-stránková. Francisciho list Ľudovítovi Štúrovi z roku 1847 má dvadsaťtri husto písaných strán.

Obsahová stránka Francisciho listov je závažná a veľmi rôznorodá. Obsiahla takmer všetky hlavné problémy slovenského spoločenského a politického života od štyridsiatych rokov 19. storočia až do jeho záveru. V prvej časti listov z rokov 1840 — 1850 je ohlas školských problémov vo všetkých vtedajších školských strediskách na Slovensku, boje o zriaďovanie a udržanie slovenských katedier, ústavov či spoločností. Podávajú obraz o účinkovaní študentských spolkov, formách ich činností — prednáškach, cvičeniach, divadlách, rukopisných časopisoch, zápisoch rozprávok a povestí, príležitostných vydaniach, spolkoch miernosti a činností knižníc. Vidieť z nich cieľavedomú snahu Francisciho o zjednotenie jednotlivých spolkov, realizovanú v Jednote mládeže slovenskej na evanjelických školách v Uhorsku, ktorej sa stal hlavným správcom. Je v nich problematika zápasov o povolenie Štúrových Slovenských národných novín a Orla tatranského, uzákonenia spisovného jazyka a bojov oň, prvých knižných vydaní v štúrovčine. Ukazujú rozvrstvenosť vtedajšej slovenskej spoločnosti, hlavné problémy a spôsoby ich riešenia, prelínanie národného a cirkevného zápasu, úspechy i porážky jednotlivcov, skupín, celého národa. Listy ukazujú rozpory nielen medzi stúpencami spisovnej slovenčiny a jej odporcami, ale aj vo vlastných radoch.

Po zavedení štúrovčiny v bojoch o jej uznanie a charakter v liste S. B. Hroboňovi sa vyznáva: „Slovenčina čistá je moje heslo a budem sa ho držať do ostatného dychnutia a budem ho brániť do ostatnej kvapky krve.“ Keď po zatvorení Matice slovenskej národovci hľadali východisko zo situácie, Viliam Pauliny-Tóth odporúčal vstup Slovákov do Matice českej, Jozef Miloslav Hurban vydal dva ročníky almanachu Nitra v češtine, Francisci videl nereálnosť týchto akcií a pokladal ich „za humbug s češtinou“, skonštatoval, že Česi sklamali Hurbana. Keď na začiatku roka 1880 Rudolf Pokorný informoval Francisciho o pláne vydávať Biblioteku československú a v nej aj vedecké práce Slovákov v češtine, rezolútne mu návrh zamietol. V liste V. I. Lamanskému (15. apríla 1880) prosil o osem tisíc zlatých podpory pre slovenské literárne časopisy. V zdôvodnení prosby uviedol: „Prosba moja je tým snažnejšia i z tej príčiny, že v najnovšej dobe Češi namáhajú sa Slovákov naspäť získať za češtinu a tým odcudziť ich slovanstvu. Čeština pre Slovákov nie je priblíženie sa ku slovanstvu, ale odcudzenie a oddialenie. Čeština je nie Slovanstvo, ale separatizmus český, ktorý posilňovať kontingentom slovenským bola by veľká chyba. My, ktorí ďalej vidíme a neide nám len o honorár či od toho alebo onoho všetko jedno — my sa protivíme týmto snahám a prekážame uskutočniť ich…“

Ešte precíznejšie a jednoznačnejšie svoj vzťah k slovenčine vyjadril v septembri 1880 v liste J. M. Hurbanovi.

V druhej polovici 19. storočia v listoch najväčšiu pozornosť venoval hlavným spoločenským a politickým udalostiam — Memorandu národa slovenského, Matici slovenskej, revúckemu gymnáziu, vydavateľskej činnosti Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. V listoch sa nachádza množstvo faktografických údajov i detailov často neznámych. Napr. ako organizoval dokumentáciu martinského memoranda z júna 1861. Vyzval M. Bohúňa a J. B. Klemensa, aby vyhotovili litografiu z memoranda, po ich odmietnutí dal vyhotoviť v Pešti litografiu vyslanstva, v Levoči kameňotlač zhromaždenia, ako ich rozširovali, predávali, ako organizoval predaj memorandových šperkov, Rozhovoru o memorande. Zaujímavé sú údaje o tom, ako organizoval akcie listov jednotlivým snemovým poslancom o memorandových požiadavkách i o organizovaní zbierok na vydanie dokumentov o Memorande (zozbierali 250 zlatých) ešte pred rozhodnutím matičného výboru o ich vydaní tlačou. Interesantné sú jeho listy o Viedenskom memorande predloženom cisárovi v decembri 1861. Ukazujú skleslosť po neúspechu s Memorandom na sneme v Pešti, prihlásenie sa Moysesa do deputácie k cisárovi a jej organizáciu — pozvanie spišského biskupa, hľadanie členov z radov zemanov v Liptove a pod.

Slovenské gymnáziá boli vecou jeho srdca, osud revúckeho sa ho dotýkal veľmi intenzívne. V jeho záujme napísal veľa listov. Boli to „prehlasy“ k verejnosti o jeho podporu, ako zabezpečiť slovenskú naukozdelnú reč a slovenský charakter školy. V listoch inicioval viacerých národovcov za školské, cirkevné i národné záležitosti.

Ďalšou jeho veľkou láskou bola Matica slovenská — o nej i jej napísal veľa listov. Dotýkajú sa rôznorodých otázok — organizoval posielanie žiadostí jednotlivcov cisárovi o povolenie Matice, pozdravných listov biskupovi Štefanovi Moysesovi, organizácie zbierok na Maticu, rozpracovania úprav pre matičných úradníkov, predaja obrazu prvej budovy Matice slovenskej v Martine, zmien matičných stanov, návrhov na vedecké odbory MS, odkupovania matičného domu od mesta, obrany Matice v čase jej zatvárania i návrhov na obnovenie v roku 1883.

Najviac listov sa zachovalo z pôsobenia Francisciho v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine. Ukazujú rozsiahlu „čiernu robotu“ pri organizácii a vydávaní okolo štyristo kníh a časopisov. Bez nich by sme si nevedeli predstaviť rozsah jeho práce — vyhľadávanie autorov, zabezpečovanie príspevkov do kalendárov a zborníkov, technickú — typografickú stránku tlače, korektúry, väzbu, predaj a expedíciu mnohých vydaní a, pochopiteľne, vyúčtovania vykonaných prác i personálne zabezpečenie účinkovania spolku.

Francisciho listy sú mimoriadne významné pre poznanie podmienok vydávania slovenských časopisov — Pešťbudínskych vedomostí, Národných novín, Obzoru, Sokola, Orla, Černokňažníka, Bobulových Slovenských novín. Sú v nich problémy ideovej orientácie, ale i materiálne — nedostatok predplatiteľov a financií, vybavovanie podpôr aj z Ruska, ako ukazujú Francisciho listy Rajevskému a Lamanskému (sedem listov Rajevskému a jedenásť Lamanskému). Francisci bol kritický k vlastnej práci i k redakčnej práci iných; v auguste 1878 ostro kritizoval prácu Andreja Černianskeho v Černokňažníku.

Bol demokrat, rešpektoval a uznával prácu aj svojich ideových či politických odporcov, o čom svedčí napr. stanovisko k vychádzaniu Bobulových Slovenských novín: „Bobulovi teda nemáme prekážať, ak on nezavdá k tomu príčinu, ale ani Vedomosti nesmieme zanedbávať, aby nepadli…“ — uviedol v liste Jánovi Drahotínovi Makovickému 23. decembra 1867. Svoju snahu o spoluprácu s predstaviteľmi Novej školy on ako vedúci predstaviteľ Starej školy podal vo viacerých listoch adresovaných Jánovi Mallému v rokoch 1869 — 1870.

Listy dokumentujú množstvo záujmov a aktivít Jána Francisciho, a to: zakladanie peňažných ústavov — vzájomných pomocníc vo Veľkej Revúcej i Liptove, organizáciu zbierok na budovu divadla v Liptovskom Sv. Mikuláši, návrhy kandidátov do snemu, úpravu stanov a žiadosť o povolenie Tovarišského spolku v Kremnici, oslavy päťdesiatročnice piesne Sama Tomášika Hej Slováci… Významné sú jeho listy k problémom petície na snem o otázke národnej po rakúsko-maďarskom vyrovnaní a petície dotýkajúcej sa stavby Košicko-sliezskej železnice. Listom Lamanskému vybavoval finančnú podporu následníka ruského cára na prototyp Klemensovho vynálezu motora — žiaroruchu. Viaceré listy sa týkajú cirkevných záležitostí slovenských evanjelikov, najmä ich postupov a stanovísk na generálnych konventoch. Iné ukazujú jeho záujem o zvláštnosti — rarity; takými bolo napr. zabezpečenie Detvancov na bál do Viedne roku 1851 alebo jeho snaha o vydanie Slovenských spevov napísaných nielen latinkou, ale aj v cyrilike, do ktorej ich mal preložiť Martin Hattala. Francisci bol spoľahlivým informátorom — Ľ. V. Riznerovi do Bibliografie písomníctva slovenského identifikoval niektoré básne štúrovcov (najmä V. Paulinyho-Tótha) a Jaroslavovi Vlčkovi upresňoval dáta o Jánovi Andraščíkovi, autorovi Šenku pálenčeného. V staršom veku bol Ján Francisci umiernený, rozvážny posudzovateľ a kritik, napr. roku 1898 v liste Matúšovi Dulovi radil neuverejňovať drámu Ľudovíta Kubániho Traja sokoli, lebo sú v nej také mená postáv (kladné i negatívne), čo by sa mohlo dotknúť ešte žijúcich osôb alebo ich potomkov. Bol skromný, oceňoval a vážil si literárnu činnosť iných mladých literátov. V jednom z posledných listov, adresovanom Božene Slančíkovej-Timrave z 12. februára 1900, napísal: „Nie som literát, ešte menej literárny kritik. Som starý robotník slovenský! Ako taký, keď už sám písavať nevládzem, pozorujem, čo sa v našom slovenskom národe deje a srdečne ma teší, keď spozorujem zjavenie sa nových síl a pracovníkov v ktoromkoľvek obore nášho národnieho života…“

Mnoho problémov a podnetov pospomínal Francisci v svojich listoch, dlho by sme mohli v nich listovať. Zaujíma nás aj to, čo v nich nie je. Zarážajúci je nedostatok listov o Francisciho vlastných citových, ľúbostných problémoch. Do nich si dal nazrieť len v dvoch listoch adresovaných Johane Miloslave Lehotskej zo septembra a decembra 1846. Vyplývalo to zo zmýšľania štúrovcov vedených prísnym učením Ľudovíta Štúra — všetok svoj čas venovať národu, a nie žene. Málo listov sa zachovalo aj o Francisciho rodinných problémoch — len sporadické zmienky priateľom, nezachoval sa ani jeden list manželke, bratom, synom, ale ani z revolúcie 1848/1849 — z meruôsmeho roka sa nezachoval ani jeden jeho list a z povstania roku 1849 len dva — Bakulínymu a Hurbanovi.

Francisciho listy sú písané ťažko čitateľným rukopisom. Sám si to uvedomoval, keď A. H. Škultétymu 25. marca 1845 napísal: „Nuž som sa Vám oddal do práce, a hádaj akej? Keď som sa zamlady nenaučil písať, nuž sa teraz od rána do večera učím — uvidím, či sa naučím…“ Asi sa slabo učil, lebo listy zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sú ešte ťažšie čitateľné.

Záujem o Francisciho listy prejavovali mnohí bádatelia — historici, literárni historici, folkloristi (niektoré z nich aj odtlačili). Dôležitosť listov Jána Francisciho ma priviedla k ich príprave na vydanie. Prvý zväzok — 97 listov z rokov 1840 — 1850 napísaných v češtine a štúrovským pravopisom — vyšiel vo Vydavateľstve Matice slovenskej roku 1990. Z Francisciho listov napísaných po roku 1851 bolo doteraz v úplnosti odtlačených tridsaťpäť, z nich 27 som odtlačil v zborníku Literárny archív 36 — 37 (SNK, 2002, s. 54 — 91).

Verím, že vydanie Francisciho listov tlačou bude vhodným prameňom pre odbornú verejnosť — historikov, literárnych a kultúrnych historikov, študentov vysokých škôl, ale i zaujímavým čítaním pre širšiu verejnosť, že priblíži život a zásluhy tohto nezvyčajného človeka — „druhého Ľudovíta Štúra“.

Edičná poznámka

Listy Jána Francisciho 2 (1851 — 1902) sú druhým zväzkom Francisciho listov. Prvý zväzok Listy Jána Francisciho 1 (zostavil Michal Eliáš), vydaný v Matici slovenskej roku 1990, priniesol 97 listov menovaného z rokov 1840 — 1850. Sú to listy napísané v češtine a štúrovským pravopisom. Boli napísané 20 adresátom. Tento druhý zväzok obsahuje 304 listov, ktoré sú napísané 79 adresátom, z nich šiesti sú aj v prvom zväzku. Všetkých 401 doteraz známych a zverejnených listov je adresovaných 93 adresátom, v prevažnej miere jednotlivcom. Zo spolkov sú to Matica slovenská, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Tatran vo Viedni a spoločný list redakciám slovenských časopisov.

Zverejnené listy nie sú všetkými listami, ktoré Francisci napísal, sú to listy, ktoré sa nám podarilo nájsť. Z viacerých prameňov je zrejmé, že napísal oveľa viacej listov, ktoré sa však nezachovali alebo sú dodnes nezvestné. Prevažná časť zverejnených listov je uložená v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine (v bývalom Literárnom archíve Matice slovenskej) a v Archíve Matice slovenskej v Martine (v bývalom Spisovom archíve MS). Okrem toho značná časť listov (pozostalosť P. Križku a i.) je v Národnom archíve v Bratislave, časť listov je v Literárnom archíve Pamätníka národného písomníctva v Prahe, Archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Moja vďaka patrí všetkým spomenutým inštitúciám za ich sprístupnenie. Francisciho listy ruským dejateľom — Rajevskému a Lamanskému — sú v archívoch v Moskve a Petrohrade, za láskavé poskytnutie kópií textov ďakujeme Dr. Vladimírovi Matulovi.

Listy zaradené do tohto zväzku sú z časového obdobia päťdesiatich rokov, sú písané po hodžovsko-hattalovskej reforme, ktorej sa autor pridržiaval. Veľké časové rozpätie a vývin jazyka sa prejavil aj v jeho vyjadreniach, slovnej zásobe i v pravopise. Francisciho jazyk ovplyvňovalo gemerské nárečie, martinský jazykový úzus a sčasti aj znalosť cudzích rečí — latinčiny, nemčiny, maďarčiny a najmä ruštiny. Francisci sa svojou mnohostrannou organizačnou činnosťou stal autoritou, čo môžeme povedať aj o jeho jazyku. Ovplyvňoval slovenčinu prekladmi divadelných hier hranými v Martine i v iných mestách Slovenska, a najmä vydavateľskou činnosťou. Dobrá jazyková stránka martinských vydaní kníh bola známa. Napriek spomenutým veciam v jeho písomnom prejave sú viaceré nedôslednosti — rozdielne písanie slov a výrazov, nedostatok mäkčenia, zastarané slovné tvary, množstvo cudzojazyčných slov písaných pôvodným pravopisom a iné. Pre tieto nedôslednosti je potrebné texty listov upravovať. Pri ich úprave sme sa riadili Zásadami pre vydávanie literárnych textov v zborníku Literárny archív (MS 1965), ktoré v podstate rešpektujú všetci editori pramennej literatúry. Ide o tieto zásady:

1. Podľa dnešnej pravopisnej normy píšeme i — y, predložky a predpony s, z.

2. Upravujeme písanie veľkých písmen v osloveniach (Vy, Vás) v názvoch časopisoch a inštitúcií (Národné noviny, Pešťbudínske vedomosti, Matica slovenská).

3. Ja, je, ju v strede slov prepisujeme na ia, ie, iu.

4. Ja, je, ju na konci slov prepisujeme takto: ja — á (národnja — národná), je — é (národnje — národné),ju — ú (národnju — národnú, krajnju — krajnú).

5. Dobové a alebo e, dnešné ä píše nejednotne (svata, devet, večie, vätšie, zvätšil), upravujeme písanie podľa dnešnej jazykovej normy.

6. Písanie cudzích slov sme upravili takto: odstránili sme zdvojené spoluhlásky (koncessia — koncesia, novella — novela, interess — interes, korrektor — korektor) a upravili sme písanie tvarov slov: corporácii — korporácii, presidium — prezídium, consequenter — kozekventer, qualifikovať — kvalifikovať, koriphej — koryfej, concesia — koncesia, thema — téma, gymnasium — gymnázium, litographovať — litografovať, ethnologický — etnologický, junius — jún, rešpektívne — respektívne, stadium — štádium, statút — štatút, museum — múzeum, speciálny — špeciálny, statistický — štatistický, stipendium — štipendium, studium — štúdium, eventuelne — eventuálne, poukazka — poukážka, osoch — osoh, ľachko — ľahko, praks — prax, nehať — nechať, provisorny — provizórny, požička — pôžička atď).

7. Upravili sme koncovky neurčitku slovies (vyhoveť — vyhovieť, mysleť — myslieť, prispeť — prispieť) i slovesné tvary (roznese — roznesie).

8. Upravili sme koncovky skloňovania feminín typu: ťažkosťach — ťažkostiach, úzkosťach — úzkostiach.

9. Najväčším problémom u Francisciho je mäkčenie spoluhlások. Píše: velký, velkomožný, kolko, dosial, slubovali, ulahčenie, dopisuvatel, Ludovít — upravili sme podľa dnešného úzu.

10. Pri kvantite zasahujeme iba pri zjavných chybách — obyčajne dopĺňame chýbajúce označenie (Dobransky — Dobriansky, Paulíny — Pauliny, našého — našeho, predplatnéj — predplatnej, kongregaciach — kongregáciách).

11. Slovné spojenia, zložené výrazy a slová prepisujeme do dnešnej podoby: na teraz — nateraz, z bohom — zbohom, z tade — stade, samo sebou — samosebou, chvala bohu — chvalabohu, na veky — naveky, dúvery hodných — dôveryhodných, nie len — nielen, nato — na to.

12. Zavádzame dnešnú interpunkciu, odstraňujeme zbytočné interpunkčné znamienka.

13. Ponechali sme pre Francisciho typické používanie ú v slovách: dústojný, vysokodústojnej, dúležitú (otázku).

14. Upravujeme písanie: jich — ich, jim — im, jako — ako.

15. Upravujeme písanie slov: ponevádž — poneváč, radčej — radšej, i nesprávne používanie skloňovania: do Viedni — do Viedne, autonomiste — autonomisti.

16. Do slovníka sme nezasahovali. Ponechávame cudzie slová (stichotvorenia, podpisčík, kapriciozne), zastarané výrazy: kalkul, prihlásivším, vyrosieva, zazdú (zazdajú), prijatnú zárendu (prijatú) záruku, odreknutie sa, prejem (prevezme), výminka, zásilka, pak, kroz, náveštie, vesť, alphabet, jedon, vynde atď.

17. Ponechali sme pôvodné písanie názvov kníh.

18. Pod vplyvom martinského jazykového úzu používa Francisci pri skloňovaní podstatných mien (všeobecných i vlastných) i príd. mien koncovky, ktoré nezodpovedajú súčasným pravidlám slov. pravopisu (v zmyslu, v okresu, v počtu, od S. Breziny atď.).

19. Pri podpise listov používa Francisci rôzne spôsoby podpisu (napr. JFrancisci, J Francisci, J. F., J. Francisci, J Fr. atď.).

20. Iné zásahy urobené do textu sme vyznačili v poznámkach pri jednotlivých listoch.

Listy sme radili chronologicky, pri tých, ktoré nie sú datované, sme určili dátum napísania aspoň približne podľa obsahu listov, zverejnených prác alebo iných znakov. Nepodarilo sa nám identifikovať sedem adresátov listov.

Najobtiažnejšie bolo čítanie Francisciho listov najmä cudzojazyčných — nemeckých, maďarských a ruských textov. Za pomoc a preklady ďakujem priateľom Dr. Viliamovi Mruškovičovi, Dr. Jurajovi Chovancovi a Mgr. Helene Saktorovej.

V komentároch a poznámkach objasňujeme podstatné reálie a jazykové javy spomenuté v listoch. Komentujeme a identifikujeme osoby, kultúrne, politické, hospodárske a spoločenské otázky. Neobjasňujeme ich obsiahle a obšírne — vydanie encyklopédií a pramenných vydaní to nahrádza —, snažíme sa objasniť postoje, konanie a veci potrebné k pochopeniu problematiky listov. Pri ich vypracovaní sme použili mnoho odbornej literatúry, dobových časopisov, archívnych prameňov. Situáciu nám sťažovala skutočnosť, že množstvo listov adresovaných Franciscimu sa nezachovalo.