ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marína, Milina (v oblekoch pre návštevy).

MARÍNA (sedí zamyslená v ľavo).

MILINA (v pravo preberá v knihe; po prestávke): Ale pre Pána Boha, Marienka, čože si taká zamyslená? Je to asnáď blízkosť tvojho ženícha, že ťa znepokojuje?

MARÍNA: Uhádla si. Nadaj mi do nemúdrych, detinských, ak chceš — ale už vopred viem, že to silenie sa k pretvárke ma urobí nešikovnou, ťarbavou a nevkusnou.

MILINA: Obávaš sa, že by si mohla urobiť nepríjemný dojem na svojho budúceho manžela. — Nestrachuj sa. Diamant zostane diamantom, čoby si ho aj olovom obrubila a tvoje výtečnosti nezostanú nepozorovanými.

MARÍNA: Nie je to, na čo myslím, ale nazdávam sa, že je nie dobre tak ľahkomyselne žartovať sa s takou vážnou a prísnou vecou, ktorá nad šťastím celého života rozhoduje — nakladať so sniatkom ako s komédiou.

MILINA: Marienka moja milá, každá dobrá komédia zakončieva sa sniatkom, a šťastné to manželstvo, v ktorom po svatbe nehrajú komédiu. — Troška komédie pred svatbou nemôže naskrze zaškodiť.

MARÍNA: To je klamanie tvojho brata.

MILINA: Lepšie, keď ho oklameš pred svatbou, ako po svatbe. — A teraz si vyžeň všetky tieto vrtochy z hlavy a myslime radšej na naše úlohy. — Len sa nestrachuj, ja budem vždycky pri tebe, a ti verne pomáhať.

MARÍNA: Len ma neopusť, síce prezradím všetko.

Milina, Marína, Lízika.

LÍZIKA (strmo): Ach, slečna Milina! — Prosím za odpustenie — veľkomožná pani, chcela som povedať — práve vchádza koč cez most do kaštiela. — Asnáď je to náš mladý pán.

MILINA: Brat?

MARÍNA: Slavoš?

LÍZIKA: Náš Michal, ten pekný zahradník, — škoda, že je chudák niekedy hluchý — povedal mi, aby som skoro sem pribehla a vám oznámila —

MARÍNA: Srdce mi klope.

MILINA: Veď vieš svoju úlohu, Lízika? — Ja som pani veľkomožná, a toto tu je slečna Milina, moja dcéra.

LÍZIKA: Áno, slečna — chcem povedať — pani veľkomožná, Michal mi už všetko rozpovedal, lebo z tláchanín nášho kľučiara by som nebola zmudrela, — ale Michal vie všetko tak dôkladne a na pochopenie vysvetliť, že — ach, pán veľkomožný idú!

MILINA: A brat s ním, Marienka! Len sa necifruj, — ja ho prijmem tu s vážnosťou macochy. — Už idú — Marienka, teraz daj pozor!

Milina, Marína, Lízika. Barón (z ľava zo zahrady).

MARÍNA, MILINA (postavily sa do positúry, ale keď samého baróna vidia): Nuž?

BARÓN (chytro, tváriac sa vážnym): Deti, buďte v pokoji — ešte je nie tu — koč je prázdny, ale poštárčik mi povedal, že môj syn zosadnul dolu v dedine, a že chce peši prísť hore cez hájik. — Lízika, oznámiš nám, keď príde.

LÍZIKA: Áno, pán veľkomožný. (Odíde.)

MILINA: To sa mi páči od brata, — to dokazuje, že ostal opravdivým Slovákom, ide najprv pozdraviť domáce lipy.

BARÓN: Pletieš do sveta, namiesto toho, žeby si radšej myslela na našu komédiu, na naše úlohy — hm! aj mne samému trochu úzko prichodí; — Milina, len ma upozorni, akby som náhodou capa zastrelil. — Už bude tu hneď. — Milina! ty povedieš rozhovor; — Marienka, nie tak bojazlive, dieťa, myslite, že ste mojou dcérou — veď sa máte ňou aj stať, teda smelo.

Barón, Milina, Marína, Jozef.

JOZEF (zadychčaný vbehne dnu, strmo): Veľkomožný pane — už sa začína!

BARÓN: Čo sa začína?

JOZEF: Domáca komédia. — Dvaja páni idú hore vrškom popri besiedke.

BARÓN, MILINA (razom): Dvaja?

JOZEF: Jedon z nich bude akiste pán syn, a ak je nie jedon, tak je ten druhý, ale jedon z ních je.

BARÓN: To je priateľ, o ktorom písal.

JOZEF (chytro): Ktorý?

BARÓN: Hlupák — ten druhý.

JOZEF: Aha! (Pre seba.) Teraz len to jedno neviem, ktorý je ten druhý!

MILINA: Priateľ? Apko, teraz sa pripravte k úlohe žiarlivého Othellu!

MARÍNA: Cudzý? Teraz ešte len prídem do rozpakov.

BARÓN: Pletky! čím živší je výstup, tým bystrejší je dej!

JOZEF (ktorý prostrednými dvermi von vyzeral): Už idú — (Oznamujúc.) Pán syn — a ten druhý.

Barón, Milina, Marína, Jozef, Slavoš, Miloš.

MILOŠ (približujúc sa k barónovi): Môj drahý milý otec!

BARÓN: Slavoš! môj milý syn! vítam ťa nastokráť! (Objímu sa.)

MILOŠ (obrátiac sa k Miline): Moja roztomilá pani matka! — pravda, otče?

MILINA (pozre naň, pozná ho, trochu preľaknutá): Ach!

BARÓN (stranou): Tu to máte — tá už zabúda na svoju úlohu.

MILOŠ (Miline ruku bozkávajúc, ticho): Mlčte a dôverujte.

MILINA (ticho): K čomu to povedie?

MILOŠ (ticho): K cieľu. (Hlasne k Maríne.) A toto je moja milá sestrička, ktorej listy mi zavše toľko radosti spôsobily?! — Ale, Milina, čo je to? veď ty neletíš na moje srdce, neobjímaš ma po tak dlhej vzdialenosti?

BARÓN: Áno, áno, je ostýchavá — to preto, že je vychovaná v kláštore. — Veďže objími svojho brata! (Ticho.) No, skoro — veď prezradíte všetko. (Hodí ju Milošovi do náručia; nahlas.) Tak, tak, tie kláštory, tie odcudzia naše dievčatá ešte aj od vlastných bratov.

MILOŠ (objímuc Marínu): Tak sa mi to zdá, tak si mi to páči, moja milá dobrá Milinka!

BARÓN (stranou): To sa znamenite darí — už ju celkom ohnive objíma.

MARÍNA (vytrhne sa mu a beží k Miline, ticho k nej): To je pekná historia — veď ma bozkal!

MILINA (trochu žiarlive, ticho): Na budúce to nesmieš trpeť — nechcem, aby ťa bozkával.

MARÍNA (ticho): Ako? — tvoj brat?

MILOŠ: A teraz, milý otče, prosím za odpustenie, že som vám hneď nepredstavil môjho hodného priateľa. (Predstavujúc.) Pán barón Bielsky, úradník konsulátu — môj otec — moja matka —

MILINA (smraští tvár).

MILOŠ: Moja sestra.

SLAVOŠ: Závidím môjmu priateľovi jeho šťastie; on tu nachádza milého otca, spanilú materinskú priateľku, a sestru, ktorá spojuje nežnosť otcovu s pôvabnosťou matky. Dovoľte mi, pane barón, blahoželať vám k vašmu rodinnému kruhu, — dovoľte mi, moje dámy, niekoľko dní pobudnúť v tomto krásnom kruhu a byť účastným šťastia môjho priateľa.

MILINA: Ste prilaskavý, pane barón.

MARÍNA: Zajiste prilaskavý — pri — (Stranou k Miline.) Bože môj, ako pozerá na mňa, jeho pohľad ma celkom pomätie.

BARÓN: Vítam vás srdečne. Priateľ môjho syna je aj mojim priateľom — pre nás všetkých vzáctnym domácim a rodinným spoločníkom. — Ešte raz vás srdečne vítam. (Dá Jozefovi znamenie, aby podal stoličky.)

JOZEF (postaví stoličky v takom poriadku, že Marína a Milina so Slavošom spolu, a barón s Milošom tiež spolu sedia, potom v úzadí ukazuje radosť.)

VŠETCI (sadnú si).

MILOŠ: A kde že je náš priateľ, plukovník Dorazil?

BARÓN: Na jeho panstve.

MILOŠ: A jeho roztomilá dcéra, slečna Marienka?

MARÍNA (stranou): Ach Bože môj!

BARÓN: Tá je pri ňom.

MILOŠ: Tak? Nazdával som sa, že ju tu nájdem; — veď ste mi písali —

BARÓN: Pletky! To bol len taký okamžitý nápad; ale tvoja odpoveď ma o inšom poučila, a ja som tú celú vec nechal tak. Moja pani bola tiež tvojej mienky, pravda, Mil — milá Marienka?

MARÍNA (nevdojak): Ako?

MILINA (bystro): Áno, milý mužíčko. Dôvody tvojho syna uznala som za úplne uspokojujúce. Silenie nestojí nič, a manželstvá možno, že sa uzavierajú v nebi, ale na zemi jich vopred neurčujú.

SLAVOŠ: Prosím za odpustenie, milosťpani, že sa opovažujem vám protirečiť. Mal som príležitosť nejedno manželstvo poznať, ktoré bolo vopred určené a dohovorené, a predsa veľmi šťastné. — Dobre znám, že také manželstvá, strany ktorých sa rodičia skôr usrozumeli, ako deti, za našich časov držia za starosvetské, nevkusné a pedantské; — ale asnáď že sú na veľkom omyle. Ktože môže so skúmavým pohľadom lepšie voliť pre svojho syna, ako milujúci otec, ktože rozumie lepšie nahliadnuť do ženského srdca a posúdiť jeho srovnanie sa so srdcom svojho syna, ako nežná matka? obidvaja privedú miláčkovi svojej duše vyvolenú, obidvaja dobre stoja za jej čistotu, cnosť, obidvaja sľubujú synovi: budeš šťastným, ako sme my. A vskutku mne je milšie tiché a úprimné šťastie, ako víťazstvo búrlivej lásky za chrbtom rodičov.

MARÍNA (pre seba): Ako krásne hovorí!

BARÓN: Počuj, Slavoš, tu máš protivníka, ktorému ťažko odoláš.

MILOŠ: Oh, buďte bez starosti, milý otče! Veď to my dvaja medzi sebou vyrovnáme.

BARÓN (vstávajúc): Deti, a teraz pomýšlajme na hlavniu vec, to jest na jedenie a pitie. Budeme sniedať na ostrove, a jestli vám je po vôli, teda sa prv prejdeme po zahrade, aby ste hneď videli naše krásy.

MILOŠ: Milý otče, znáte, že som úprimný; čo na srdci, to na jazyku, a preto úprimne vám poviem, že som trochu ustatý, a jestli ničoho nemáte proti tomu, ostanem tu pri mojej roztomilej pani matke.

MILINA (pre seba): Predsa sa raz dačo dozviem!

BARÓN: Ako chceš, syn môj drahý; len žiadna nútenosť, tú nenávidím, ako ty. — Marienka —

MARÍNA (sa trhne).

BARÓN: Porúčam ti môjho Slavoša.

MILINA (ide k Milošovi).

BARÓN (ku Slavošovi): Pane barón, jestli sa páči —

SLAVOŠ: Som k službám hotový. (Maríne rameno ponúkajúc.) Slečna, smiem —

MARÍNA: S radosťou.

JOZEF: Veľkomožné panstvo, ráčte dovoliť; — ale keď veľkomožné panstvo sa i tak po zahrade prechádzať ráči, teda by som ponížene prosil, čiby ste neráčili obzreť parnú loď, ktorú som podľa udania nášho pána rechtora shotovil a ktorá je zakotvená pri ostrove na jazeru.

MILINA, MARÍNA (razom): Parnú loď?

BARÓN: Parnú loď! Či sa šalieš?

JOZEF: Nerád by som. — Vlastne niet v nej parného stroja, ale je komín na nej, pod ktorým zapálime mokrú slamu, že sa až tak bude kudliť z komína —

VŠETCI (smejú sa).

JOZEF: A záhradní pomocníci krúťa kolesá, — je to celkom taká parná loď, ako parná loď.

VŠETCI (smejú sa).

BARÓN: Dym namiesto sily, šibal! Mal si sa stať konštitucionálnym ministrom.

JOZEF: Ministrom? Nerád by som. Teda sa bude páčiť?

BARÓN: Áno, áno, prídeme obzreť tvoju dymnú loď. Pane barón — Milina (tuhšie prizvukujúc) Milina — do videnia, milá ženička — s Bohom, Slavoš! (Odíde so Slavošom, Marínou a Jozefom.).

SLAVOŠ, MARÍNA, JOZEF (odídu s barónom).

Miloš, Milina.

MILINA: Predsa! Teraz sa vari už len dozviem, čo má znamenať tento šialený kúsok! Z ktorej zodratej komédie vytiahli ste túto nanič intrigu, že vydávate sa za môjho brata?

MILOŠ: Veď mi nič inšieho nepozostávalo, aby som sa dostal do vášho tak prísne stráženého kaštiela. — Kto ľúbi, odváži, a kto odváži — vyhrá.

MILINA: Pekná výhra? Váš podvod môžu v každom okamžení zbadať — môj brat príde čo chvíľa.

MILOŠ: Nepríde. Práce zadržali ho na niekoľko dní v meste — to som sa dozvedel a ihneď bol môj plán hotový — umienil som si predstaviť sa tu namiesto neho.

MILINA: A kto je váš spoločník?

MILOŠ: Priateľ mojej mladosti, barón Bielsky, ktorého som si vyvolil za spoločníka, aby som, jestli bude treba, mal svedka mojich úprimných úmyslov.

MILINA: Vy ste — počujte — nebezpečný človek.

MILOŠ: Som zaľúbený — a láska robí ľudí výmyseľnými.

MILINA: A znáte tú komédiu, ktorú tu hráme?

MILOŠ: Či môj Michal nie je tu zahradníkom v kaštieli?

MILINA: Sme prezradení, zapredaní!

MILOŠ: Zapredaní? Áno, jestliže moja láska je kúpnou cenou. — Zradení? Naskrze nie.

MILINA: Ale čo povie na to brat, keď sa dozvie?

MILOŠ: Bude sa smiať a objímať svojho švagra.

MILINA: Oho, tak ďaleko sme ešte neprišli.

MILOŠ: Jestli chcete, drahá Milina, teda prídeme ku cieľu. — Dôverujte mi, som poctivý človek.

MILINA: Veľký šibal!

MILOŠ: Oh, nežartujte! Ponúkam vám svoje srdce a svoju ruku. Váš otec želá si iste šťastie svojej dcéry — a len, keď vy poviete áno —

MILINA: Keď ja poviem áno —

MILOŠ: Milina! Keď som vás po prvý raz videl v meste, srdce mi povedalo: tá, alebo žiadna. Ale keď som vašu vždy veselú vôľu, vaše dobré láskyplné srdce, vašu celú nekonečnú pôvabnosť a roztomilosť úplne poznal, neváhal som viacej, a povedal som vám: Milina, chcete poctivého človeka, ktorý vás z celého srdca ľúbi, urobiť šťastným? Chcete byť vedenou ním cez dobré a zlé doby, cez ruže a tŕňa, cez žalosti a radosti? — teda dajte na to ruku. (Padne jej k nohám.) Chcete poctivého človeka, ktorý vás ľúbi, urobiť šťastným?

MILINA (podávajúc mu ruku): Drahý Miloš!

Milina, Miloš, Jozef.

JOZEF (pribehne): Prosím — (Prekvapený.) Oh, prosím na stokrát za odpustenie! — (Pre seba.) Brat kľačí pred svojou sestrou, alebo radšej syn pred svojou matkou — to mi je také okrúhle, ako vrbový lístok.

MILOŠ (prudko vyskočí): Čo je?

MILINA (ticho): Neopatrný!

JOZEF: Je — je — pán barón — tojest — náš veľkomožny pán, dá slečnu — tojest veľkomožnú paniu a pána syna — tojest mladého pána baróna prosiť, žeby hneď prišli videť moju parnú loď. Veľmi znamenite vypadla. Obidvaja páni baróni nevedia sa dosť prenadiviť.

MILOŠ: Dobre, dobre, hneď prídeme.

JOZEF: Budem mať šťastie vás najponíženejšie oznámiť. (Pre seba.) Keby som len vedel, prečo mladý pán svoju mamu na kolenách prosil za odpustenie? Veď sa len v ničom neprevinil? (Odíde.)

Milina, Miloš.

MILINA: Tu to máte, k čomu vedie vaša neopatrnosť. Každé okamženie nás môže kompromittovať a všetko prezradiť.

MILOŠ: Nech sa stane čokoľvek, keď som len vašej lásky istý; ostatnie uvidíme.

MILINA: Vy odídete! Treba, aby ste odišli, a síce okamžite.

MILOŠ: Nie bez odpovede. Čiby som poznove mal ako zúfalec chodiť okolo vášho kaštiela?

MILINA: Túlaví rytieri mávali predtým veľké šťastie u ženských.

MILOŠ: Vy žartujete — žartujete vtedy, keď celé šťastie môjho života stojí na kocke. — Nie, Milina, hnevajte sa, ale ja nejdem preč. Podvod a náhoda mi zaopatrily prístup sem, a každý je blázon, kto vrtkavé šťastie v letku nezachytí.

MILINA: Ale veď že hovorte už raz rozumne. — Chcete ostať, dobre! Ale načo?

MILOŠ: Aby som si získal náklonnosť vášho otca. Brat váš je hodný človek, bystrý, veselý a živý; kadenáhle sa dozviem, že prichádza, pôjdem mu v ústrety a vyjavím mu všetko. On sa zasmeje, k srdcu ma vrele pritisne a bude naším prímluvcom u otca. Ó, iste že to pôjde, drahá priateľka! (Chytí a bozká jej ruku.) Dôverujte mne a našej láske!

Milina, Miloš, Barón.

BARÓN (ktorý bozkanie ruky videl): Hm! Aj, aj, Slavoš! veď si ty veľmi zdvorilý! Na Kavkazčana je to niečo obzvláštneho. — No, milá ženička — (stranou) ale, čože je to? Obidvaja rozpálení ako oheň, v rozpakoch — čo to znamená?

MILOŠ: Práve sme chceli ísť za vami.

MILINA: Áno. — Slavoš ma prosil, žeby som len šla.

BARÓN (stranou): A veľmi ohnive, ako vidím. (Nahlas.) Nuž tedy poďte — ten starý blázon so svojou parnou loďou nedá pokoja do tedy, kým ju všetci neuvidia a nepoobdivujú.

MILOŠ: Nepokazíme mu radosť.

BARÓN: Nuž tedy poďme. (Podáva Miline rameno.)

MILINA (mechanicky chytila sa u ramena Milošovho): Poďme!

BARÓN (zadivený): Hm! — (Stranou.) Čo za hlúposti robí to dievča!

Milina, Barón, Miloš. Jozef (celkom prestrašený).

JOZEF (volá): Pomoc! pomoc! — oheň! voda! — Pán barón! — Oh, to nešťastie!

VŠETCI: Nešťastie?

JOZEF: Slečna Marína — nie — slečna Milina — to jest tá druhá — oh, moja hlava — chcela parnú loď zdnuká obzreť — a tí huncúti urobili taký strašný dym, že nebolo nič videť — slečna pomýlila dosku, ktorá viedla na loď, stupila pomimo a — plums! padla do vody. — Oh, malér nad maléry!

BARÓN: Ako? — do vody? — Marienka?! — Bože môj! — môj úbohý Dorazil! — Chytro, chytro! (Odbehne.)

MILOŠ: Preč, preč, ju zachrániť! (Chce odísť.)

JOZEF: Ju zachrániť? — Nerád by som, keby ešte dosiaľ vo vode bola; ten druhý pán barón — úradník pri konsuláte — dostal sa pod loď, zanoril sa a vyniesol slečnu zase na breh.

MILOŠ: Zachránená!

MILINA: Sláva Bohu!

JOZEF: Ale moja parná loď! — V prvom strachu kričal som: pomoc! oheň! oheň! Tí hlupáci, zahradník a jeho pomocníci, mysleli, že volám: ešte viac ohňa! zapáľa všetku slamu, loď sa chytí, a je teraz celá v plameni! — Oh, malér, malér! Bože na nebesiach! moja parná loď!

(Počuť ostré zahvízdnutie ventilla.)

JOZEF: Hvízda o pomoc! Horí! pomoc! oheň! voda! pomoc! striekačky! pomoc! (Kričiac odbehne.)

MILOŠ, MILINA (so smiechom idú za ním).

(Opona padne.)