ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Barón, Plukovník (prichádzajú v rozhovore z ľava). Michal (polieva v úzadí kvety, obrezáva ploty a usiluje sa pri svojej práci priblížiť sa hovoriacim a načúvať ich).

BARÓN: Ako ti hovorím, môj radostný braček, budeže to kapitálny žart! Len teraz mi neodporuj a počúvni ma. — Môj syn vezme si tvoju dcéru za ženu — to som už navliekol a to aj prevediem.

PLUKOVNÍK: Horkýže odporoval! Ja som najpovoľnejší človek na svete; ale teraz ti povedám, môj úprimný braček, že sa teraz veru oklameš.

BARÓN: Prečo? Či nepripravil som všetko najopatrnejšie? či nepreskúmal a nevypracoval som svoj plán zo všetkých strán až do najmenšej podrobnosti. A čoby čert sedel na čertu, predsa sa to vydarí, to ti ja povedám. Postarám sa o to. Veď vieš, môj radostný braček, čo všetko ti mám ďakovať, akým som ti veľkým dlžníkom —

PLUKOVNÍK: Zase začínaš s tými haraburdami! Mlč o tom, síce uvidíš, že urobím v pravo bok a dám zatrúbiť na pochod.

BARÓN: Ba len by dák nie, ty starý blázon; komuže inšiemu mám ďakovať, keď nie tebe, že môj syn natoľko postúpil v hodnostiach, že to hrdosťou naplňuje otcovské srdce; tridsaťročný, a už major!

PLUKOVNÍK: Veru je to čertovský chlapík ten tvoj Slavoš, slúži nám obidvom ku chvále. Keď som ho vtedy svojmu starému vojenskému kamarátovi, generálovi Michalu Fedoroviču Onieginovi poslal na Kavkaz, písal som mu: „tu máš tohoto chlapca, postaraj sa mi oňho.“ Starý kamarát mi prisľúbil a splnil svoje slovo. Tridsaťročný a už major; ten to ďaleko dovedie!

BARÓN: A ja ti nemám byť povďačným, nemám pred celým svetom vyjaviť, že si ty anjelom strážcom mojej rodiny, — nemám všetko možné vynaložiť, aby môj syn vzal si tvoju dcéru za ženu, a my všetci aby sme tvorili len jednu rodinu?

PLUKOVNÍK: A či tvoj syn zná niečo o tomto tvojom úmyslu?

BARÓN: Bohužiaľ áno, a práve to je kameňom urážky, to je tá hlúposť, ktorú som vyviedol, a ktorú teraz zase chcem napraviť pomocou malého fígľa.

PLUKOVNÍK: Ako, čo? Hovor jasnejšie!

BARÓN: Počúvaj, čo píše v svojom posledňom liste. (Vytiahne list a číta.) „Milý otče! Keď dostanete tieto riadky, budem takmer pri vás. — Čo sa týče vášho návrhu, aby som si vzal dcéru vášho starého statného Dorazila, tedy znáte, milý otče, moju rozhodnú nechuť ku všetkému pevne ustanovenému a ku všetkému, čo sa napred určuje. Jestli Marínu uvidím náhodou, a jestli zapáči sa mi náhodou, tedy si ju vezmem, notabene, jestli sa jej aj ja zapáčim.“

PLUKOVNÍK: Ten čertovský chlapík má úplnú pravdu!

BARÓN: No vidíš, ak mu predstavím Marínu, ako jeho mladuchu, zdať sa mu nebude už len preto, že je jeho mladuchou. Treba, aby poznal tvoju dcéru, bez toho, žeby aj len tušil, že je jeho mladuchou; treba, aby jej krásu, dobrotu jej srdca poznal v nenútenom úprimnom obcovaní, a preto som si namyslel, predstaviť mu ju ako moju dcéru, ako jeho sestru.

PLUKOVNÍK: Jeho sestru? — A čože sa stane s Milinou, jeho skutočnou sestrou?

BARÓN: Písal som mu, že som sa znovu oženil, a žeby bol pripravený, pri jeho príchode do domu pozdraviť macochu.

PLUKOVNÍK: No, nechže len Pán Boh vyleje na to svojho požehnania! Ale, povedzže mi, čo ten holomok tamto (ukazujúc na Michala) ustavične načúva okolo nás. Kedy tak dačo bol počul —

BARÓN (so smiechom): Oh, nestaraj sa, ten nepočuje ani slova, je hluchý ako tĺk, je to môj nový záhradník; starého som odohnal. — Predstav si len, ten holomok opovážil sa mojej dcére podstrčiť ľúbostný lístok od mladého Slavkovského — od toho mladého vetroplacha, ktorý, mne na zlosť, v meste dvoril mojej dcére; je to syn môjho úhlavného nepriateľa, človeka, ktorý mi pokazil moje najkrajšie plány.

PLUKOVNÍK: A čože stane sa pri tej celej komedii so mnou?

BARÓN: Ty odídeš na tvoje panstvo do Podlavíc, a keď bude všetko v poriadku, odpíšem ti; ty prídeš a celá záležitosť sa jedným razom vysvetlí.

PLUKOVNÍK: No, s Pánom Bohom! Ja síce nevidím, žeby z toho celého manévru dačo dobrého výnsť mohlo, ale nechže sa ti stane po vôli. Daj mi zapriahnuť.

BARÓN: Hneď. — Matej! — Matej! Ten holomok zase nepočuje — Matej!

MICHAL (hladí na druhú stranu): Volá niekto?

BARÓN: Áno, ty hlucháň. (Ukazuje na plukovníka.) Daj tomuto pánovi zapriahnuť, aby sa mohol odviezť.

MICHAL: Odniesť? toho pána mám odniesť? Prečo? či nemôže chodiť?

BARÓN: Je to bieda! (Veľmi hlasne.) Tento pán chce odísť, povedz nech už zapriahne Jano.

MICHAL: Ráno? len ráno? No, nedbám, i tak by som bol potreboval Jozefa na pomoc, lebo sám by som bol neuvládal tohoto pána.

BARÓN: Mlč mi!

MICHAL: Do krčmy? Aha, rozumiem, rozumiem.

PLUKOVNÍK: Daj pokoj tomu hlucháňovi; veď ja sám ta prejdem a rozkážem. Nuž, maj sa dobre a konaj svoje veci opatrne. S Bohom, môj úprimný braček! (Odíde na pravo.)

MICHAL: Raček?

BARÓN: Čo?

PLUKOVNÍK: S Bohom, môj úprimný braček, som povedal. (Odíde.)

MICHAL: Raček, povedal pán plukovník.

BARÓN: Hlupák bez konca a kraja; aká je to zlosť s tým hluchým holomkom. — Ach, tu prichádza moja Milina!

Barón a Milina.

MILINA (na predku z ľava): Apko, či ti mám pripraviť raňajky?

BARÓN: Nepotrebujem dneska raňajok, len mi srdce túži po mojom milom synovi; nevodí sa i tebe tak, milá dcéra? Netešíš sa aj ty na príchod svojho brata?

MILINA: Ba áno, teším sa, ale pritom obkľučuje ma akýsi pocit nepokoja.

BARÓN: Prečo, dieťa moje, prečo?

MILINA: Vidíš, apko, od smrti mojej dobrej matky prináležala moja nerozdielna láska len môjmu milému otcovi, a teraz odrazu má táto láska rozdelená byť medzi otcom a bratom.

BARÓN (so smiechom): Blázonko, veď sa ja uspokojím aj s polovicou. Ale iď a doveď tvoju priateľku; treba nám ešte raz spoločne premysleť náš vojenský plán.

MILINA: Oh, ja znám svoju úlohu. Kadenáhle môj brat príde, nebudem viac tvojou dcérou, ale — hahaha, — tvojou paňou! hahaha! Bude to predsa smiešne, apko!

(Oba smejú sa.)

MILINA: S Bohom, apko, s Bohom! (Odíde na ľavo.)

BARÓN: Roztomilé, dobré dieťa, tá moja Milina!

MICHAL (vracajúc sa, hlúpe a sucho): Tak, tak, bude to tak, ak nie inak.

BARÓN: Čo chce ten hlupák?

MICHAL: Dobre rozumel som pána plukovníka; povedal, že tých húseníc je preto tak mnoho, že toho roku nebolo dážďov.

BARÓN: Ten človek prinesie ma ešte do zúfalstva. Aha! (Veľmi hlasne.) Či si nevidel mladého Slavkovského chodiť tu dakde okolo brány?

MICHAL (hľadí okolo seba do povetria): Lietajú vrany?

BARÓN: Všetko nadarmo! Dnes je zase hluchý ako tĺk. (Veľmi hlasne Michalovi do ucha.) Ak uvidíš mladého Slavkovského tu potulovať sa, teda urob hneď a hneď krik; volaj: horí, zbojníci, zlodeji!

MICHAL (za chvíľu hľadí mu meravo do oči, potom po prestávke začne náramne kričať): Horí, horí, zbojníci, zlodeji! Pomoc, pomoc!

^[1] Barón, Michal, Marína, Milina, Jozef (pribehnú zo zahrady).

BARÓN: Či sa ten holomok šalie? — Budeš ticho! Ó ty zatracený holomok!

MARÍNA: Čože je? čo sa stalo?

MILINA: Pre Pána Boha, apko, či sa svet ide prepadnúť?

JOZEF: Či prihodil sa asnáď vašej milosti dáky nešťastný malér? Nerád by som!

MICHAL (kričí): Horí, horí, zlodeji, zbojníci, pomoc!

BARÓN (zapchá mu ústa): Ticho!

MILINA: Veď je to hrozný zmatok!

MICHAL (keď ho barón pustí): Horí, horí, zbojníci!

JOZEF: Zbojníci! Nerád by som! Kde sú zbojníci? Idem nabiť moju starú vetrnicu a strelím pár raz medzi nich.

MARÍNA: Ale, drahý pán barón, čože sa to deje?

BARÓN: Ah, nič; — hlúposť tohoto chlapa — nedorozumenie —

MILINA: Ale, Michal, čože kričíš tak náramne?

BARÓN: Ano, ten ťa počuje; to ti treba ináč kričať!

MILINA: Nestarajte sa, apko, ženský hlas všade prenikne. (Blízko k Michalovi, ale nie veľmi hlasne.) Michal! prečože kričíš tak náramne?

MICHAL: Pán veľkomožný mi prikázali kričať: horí, zbojníci, zlodeji!

BARÓN: Tu to máte; tá to rozumie znamenite!

JOZEF: Ano, náš starý rechtor, s ktorým novinky čítavam, tiež hovorí, že svodné ženské hlasy počuť, čoby človek uši aj bavlnou mal zapchaté.

BARÓN: Hlúpe táraniny! Choďte v čerti!

JOZEF: Nerád by som. (Chce odísť.)

BARÓN: Toho hlucháňa vezmi sebou.

JOZEF (k Michalovi): Poď, ty hluchý somár!

MICHAL (nemotorne ukloní sa): Ďakujem, podobne!

JOZEF: Čo! — Nerád by som! (Ťahá Michala.)

MICHAL (medzitým, ako ho Jozef ťahá): Rozumel som, že povedal: na zdravie, ale mne sa nekýchlo.

JOZEF: Ale, veďže už poď, ty tetrov, poď! (Oba odídu.)

Barón, Milina, Marína.

BARÓN: Chvála milému Pánu Bohu! Predsa sme už raz sami. A teraz, deti, rozumné slovo k vám. Zapamätovali ste si všetko — znáte svoje úlohy?

MILINA: Apko, tešiť sa budeš zo mňa, taká budem roztomilá ženička.

BARÓN: A akože je s tebou, Marienka?

MARÍNA: Ach, ja sa trasiem; čím rozhodnejšie približuje sa to okamženie, tým väčšmi cítim, ako mi ubúda smelosti a vždy väčšmi obávam sa, že váš plán pokazím.

BARÓN: Pán Boh uchovaj, dieťa moje, to je nemožné. Môj plán je pripravený a vo všetkých čiastkach premyslený — podarí sa — isteže sa podarí a privedie nás všetkých ku cieľu.

MILINA: Nerozumiem, ako ťa táto úloha môže priviesť do rozpakov? — Môj brat bude ti tykať a volať ťa svojou roztomilou Milinou — no, a keď si ťa vezme, bude ti tiež tykať, volať svojou milou Marienkou — bude ťa objímať, bozkávať — moja duša, k tomu treba privyknúť. Te je taká malá prípravná škola; a tak by naozaj nevedela, čo — a predsa — hop, apko, áno, Marienka má pravdu; vidím, naozaj, že z tejto sesterskej úlohy môžu povstať veľké rozpaky pre ňu.

BARÓN: A síce?

MARÍNA: Uvidíte!

MILINA: Keby tak brat, radostným pocitom znovuvidenia sa zachvátený, svoju sestru — to jest túto tu — urobil dôvernicou svojho srdca, keby jej o svojich ľúbostných dobrodružstvách s Ruskami, Čerkeskami, Tatárkami, Turkyňami atď. atď. rozprával, uznáš, apko, žeby to bolo pre mladuchu veľmi nepríjemné položenie.

BARÓN: Pletky! — Dohovorila si? Jeho srdce je svobodné. Zabudla si, čo písal vo svojich posledných listoch? Čakajteže: „Moje srdce je, chvála Bohu, dosiaľ svobodné. Lásky dosaváď som ešte nepoznal.“ — Chudák, taký nezkúsený, a je majorom pri ulánoch! — „Asnáď vám privediem priateľa, pre ktorého prosím o pohostinstvo na niekoľko dní.“

MILINA: Čuješ, apko, jestli priateľ, ktorého Slavoš privedie, je pekný, roztomilý, budeš mať príležitosť zahrať sa na žiarlivého manžela — ja si dám dvoriť od neho.

BARÓN: Naozaj?

MILINA: To je teraz v móde. Všetky dámy v meste, ktoré majú obstarnejších manželov, nosia tieto barvy, a čo je po móde, je pekné.

BARÓN: I aby že ťa! Ved si ty celkom prevrátené zásady doniesla od tetky!

MARÍNA: Milina len žartuje.

MILINA: Nie, myslím to celkom naozaj; dám si dvoriť, a ty, apko, budeš hrať žiarlivého Othellu.

BARÓN: Iďže, iď, blázonko, to by pristalo k mojim šedivým vlasom!

MILINA: Ó, veď! jesto aj šediví Otthellovia!

BARÓN: Hovorme o dačom múdrejšom. Znáte svoje úlohy? Cvičily ste sa zvlášte v premieňaní mien?

MARÍNA (odvráti sa od baróna): Pôjde to.

Milina (odvráti sa od baróna): Ide to.

BARÓN: No, ku príkladu — Milina!

MILINA (razom): Rozkážeš, apko?

MARÍNA (razom): Rozkážete, apko?

BARÓN: No, vidíte, už hneď tu je konfúsia! Ty (k Maríne) voláš sa od tohoto okamženia Milinou, a ty (k Miline) Marínou — lebo som si vzal Marínu za ženu. Lepšie vmyslite sa do svojich úloh, — veď ženské aj ináč sú komediantkami od narodzenia.

MILINA: Nestaraj sa, apko. Až brat príde, dáme si záležať a dáme pozor.

MARÍNA: Ach, ja sa prezradím v prvom okamžení.

Barón, Milina, Marína, Jozef.

JOZEF (vbehne): Veľkomožný pán, veľkomožný pán! bol som hore na väži a zbadal som neďaleko Vlčieho dolu poštový koč sem ťahať. Videl som ho vlastnoručne cez mnou samým shotovený ďalekohľad — o pol hodiny môžu tu byť. — Možno, že je to pán syn.

BARÓN: Môj syn — môj Slavoš?! — Predsa raz — oh iste je to on!

JOZEF: Nerád by som, keby už prišiel, ešte som neporobil všetky prípravy; môj elektrický telegraf, ktorý má oznámiť jeho príchod, nie je ešte dohotovený.

MILINA: Ale, apko, či je Jozef o všetkom poučený, aby dákeho capa nezastrelil? (Sadne si ku Maríne k robotnému stolíku.)

JOZEF: Capa? — Nerád by som.

BARÓN: Ani ja by nerád, ale je predsa tak. — Daj teraz pozor a nerob hlúposti. Počuj teda. Od tohoto okamženia je pre teba a pre každého tu v kaštieli moja dcéra mojou druhou paňou.

MILINA (prisviedča).

JOZEF: Nerád by som, veľkomožný pane, veď by to bola polygamia, ako pán rechtor hovorí.

BARÓN: Je, a bude tak, a ty si to dobre zapamätaj; potom: slečna Dorazilová —

MARÍNA (predstaví sa).

BARÓN: Je od teraz počnúc pre teba a pre celý svet mojou dcérou Milinou.

JOZEF: To už ľahšie rozumiem — veľkomožný pán ju adoptuje, ako pán rechtor hovorí.

BARÓN: Teda zapamätaj si to dobre, pouč o tom i ostatnie slúžobníctvo a obzvlášte hluchého zahradníka. Kto sa proti tomu prehreší, odoženiem ho.

JOZEF: Nerád by som. Rozkazy veľkomožného pána budú na vlas vyplnené, — s Matejom už teraz viem znamenite dorozumeť sa. Podľa naučenia rechtorovho shotovil som novovynájdenú trúbu na počúvanie, ako to v novinách opísali, — včera urobil som s ňou prvú próbu na ňom.

MARÍNA, MILINA (pristúpia bližšie a načúvajú).

JOZEF: Šlo to znamenite; — akonáhle som mu trúbu priložil — nič nepočul.

VŠETCI (smejú sa).

JOZEF: Ale — ja som neztratil trpelivosť, dal som doniesť vína, pri prvej fľaši počal chápať, pri druhej už dobre počul — a pri tretej bolo už po hluchote.

VŠETCI (smejú sa).

JOZEF: Rechtor túto kúru iste pošle do novín.

BARÓN: Ale dnes je už zase hluchý ako tĺk.

JOZEF: Začnem teda liečenie zase od počiatku. Včera mi rozprával, že mladý — neznám, či môžem hovoriť pred slečnami — týka sa to mladého Slavkovského —

MILINA (ovesí sa otcovi na rameno): Ja som teraz pani barónka Polesniaková, a chcem vedeť všetko, čo vzťahuje sa na milého mojej pastorkyne, Miliny.

BARÓN: Hovor, čo je?

JOZEF: Povedal mi, že mladý Slavkovský potuluje sa tu v blízkosti, aby sme vraj dali pozor, lebo že nám unesie slečnu Milinu.

MILINA: To by bolo znamenité!

JOZEF: Nerád by som! A poneváč ho nepoznám, dal som si skrze Mateja rozpovedať úplný opis jeho osoby: — strednej veľkosti, tmavých očí, vlasy neurčitej barvy, celkom obyčajná tvár a čierny frak.

MILINA (so smiechom): Podivuhodná fotografia!

BARÓN: Čo nás potom, — nech len príde — veď mu my chuť k uneseniu vyženieme. Jozef, robím ťa zodpovedným za všetko, čoby mohol podujať.

JOZEF: Nerád by som! — Budem stáť dňom i nocou na stráži.

BARÓN: A teraz poďme, deti, aby sme mohli porobiť všetky prípravy. Marienka!

MILINA, MARÍNA (razom, chytro): Áno!

BARÓN: No, tu to máte zase.

MILINA: Teraz ona pomýlila.

MARÍNA (zaneprázdňuje sa pri robotnom stolíku).

BARÓN: Pani manželka, vaše rameno!

MILINA: S radosťou, milý mužík.

BARÓN: Milina, poď s nami. — Milina! (K Maríne, ktorá zamyslená stojí.) Marína, či nepočujete? Veďže poďte!

MARÍNA (strhne sa): Ach tak!

BARÓN: Jozef, ty medzitým dáš pozor na všetko.

MILINA: To bude tu nebeská konfúsia!

BARÓN, MILINA, MARÍNA (odídu).

Jozef sám.

JOZEF: Nerád by som! Keby som si to len všetko zapamätal. Pán veľkomožný si vzal dcéru za ženu, a slečna Dorazilova je jeho dcérou. Milina volá sa Marínou a Marína Milinou, — mladý Slavkovský je strednej veľkosti, má tmavé vlasy a čierny frak s obyčajnou tvárou, a ja som za to zodpovedný, aby sem neprišiel. Netreba mi ani harmančeku na potenie! Len nech sa mi žiadna mýlka neprihodí, — nerád by som! — Najlepšie bude, prejdem k pánu rechtorovi na poradu. (Odbehne.)

Miloš (príde z ľava na predku).

MILOŠ: Michal, Michal! Nikde nevídať toho človeka! Tak šťastlive som sa prekradnul cez plot; len kde najdem teraz môjho sluhu, bez toho, žeby ma videli! To je do zúfania! — Kto tu prichádza? — Koč. — Zastal pri plote, kde som ja preskočil — mladý muž zchádza z koča, — neznám — ťahy jeho tváre nie sú mi celkom neznámymi. Zabočil sem. (Utiahne sa.)

Predošlý. Slavoš (z ľava vkrádajúc sa).

SLAVOŠ: Šťastlive som došiel, ani živá duša ma nevidela, môžem si potajomky poobzerať môj otcovský dom. (Shliadnuc Miloša.) Čo vidím? je to možné? Vás vidím zase? (Beží k Milošovi.)

MILOŠ: Pane, neznám —

SLAVOŠ: Ale ja to znám lepšie. — Vy ste môj neznámy priateľ, môj ochranca života, — ja som nezabudnul ťahy vašej tváre; neodslúžená povďačnosť vtlačila mi vás na večné veky do srdca.

MILOŠ: Ako? vy by ste boli…?

SLAVOŠ: Ten istý mladý dôstojník, ktorého život ste vy zachránili v Tiflise v hádke so štyrmi vzteklými Čerkesmi, ktorí ma boli verejne na ulici vražedlnícky napadli.

MILOŠ: Nebolo pri tom žiadnej zásluhy; keď som zastrelil z nich dvoch, druhí dvaja uskočili.

SLAVOŠ: Všetky moje výzvedy boly daromné.

MILOŠ: Ja som vtedy bol prišiel s naším konsulom do Tiflisu, mal som veľmi vážne listiny pri sebe, a v druhý deň ráno mal som odcestovať; pozde v noci šiel som ulicou, počul som vaše volanie a ponáhľal som sa k vám. O tri hodiny pozdejšie bol som už odcestoval.

SLAVOŠ: Poznali sme sa tam v druhej čiastke sveta vo vážnom okamžení môjho života; premeňme túto známosť tu doma na večné priateľstvo! (Rozprestre ramená.) A teraz žiadnych dlhých rečí. Tu tvoj priateľ na život a smrť — chceš? —

MILOŠ (hodiac sa mu do náručia): Dobrý človek!

SLAVOŠ: Priateľstvo až do hrobu! A teraz, starý, neznámy priateľ, tvoje meno.

OBA (sadnú si nevdojak k stolíku v úzadí na ľavo).

MILOŠ: Miloš Slavkovský.

SLAVOŠ: A ja sa menujem Slavoš Polesniak.

MILOŠ: Bolo by to možné?! — Syn tunajšieho baróna statkára?

SLAVOŠ: Pochlebujem si, že som ním.

MILOŠ (rozpustile veselo): Znamenite, výborne! — Aké šťastie! Slavoš, priateľ, braček, aký láskavý anjel privádza ťa sem k mojej ochrane!

SLAVOŠ: Čo ti je? Hovor!

MILOŠ: Som najšťastnejším človekom! Slavoš, priateľ, ľúbim tvoju sestru!

SLAVOŠ: Moju dobrú Milinu?

MILOŠ: Poznal som ju v meste u jej tetky.

SLAVOŠ: A ona ťa ľúbi?

MILOŠ: Nádejem sa a myslím.

SLAVOŠ: Tak ju teda aj máš mať!

MILOŠ: Ale tvoj otec —

SLAVOŠ: No?

MILOŠ: Nenávidí ma —

SLAVOŠ: Ako? on že ťa nenávidí?

MILOŠ: Pravota medzi mojím a tvojím otcom pre jednu polniu cestu zapríčinila skutočnú rozhorčenosť, istú rodinnú nenávisť medzi nimi.

SLAVOŠ: Ach, pamätám sa, že mi otec ráz písal o tom.

MILOŠ: Miline zakázal mysleť na mňa; nemôžem ju videť, s ňou hovoriť, kaštieľ strežú veľmi pilne.

SLAVOŠ: Máš ju videť, máš s ňou hovoriť, máš si ju vziať. Ja budem robiť, a keď sa naskrze nebude chceť dariť, strčím sa za macochu.

MILOŠ: Akú macochu?

SLAVOŠ: Nuž, môj otec sa zase oženil.

MILOŠ: Tvoj otec?

SLAVOŠ: Vzal si chudobnú mladú slečnu, ako mi písal. — Marínu Podskalskú!

MILOŠ: Písal ti? Ale, veď je to nemožné — veď je dosiaľ vdovcom!

SLAVOŠ: Oznámil mi do Odessy svoj sňatok.

MILOŠ: V tom niečo trčí — na moje čestné slovo, tvoj otec sa neoženil.

SLAVOŠ: Takým činom nerozumiem ani slova z celej historie.

MILOŠ: Nezadlho uvidíme vec jasne. Ja mám prešibalého sluhu, a tomu som naložil, aby na akýkoľvek spôsob vkradnul sa sem do kaštiela. Od dvoch dní je iste tu.

SLAVOŠ: Tu ktosi prichodí.

MILOŠ: On je to — Michal! Sem, sem!

Miloš, Slavoš, Michal.

MICHAL: Tu som! — Vy tu, v letohrádku, pán veľkomožný?

MILOŠ: Čuduj sa pozdejšie, teraz k veci. — Ty si v kaštieli?

MICHAL: Áno, a pochlebujem si, že ešte hodne dlho tu ostanem.

MILOŠ: Rozprávaj.

MICHAL (pohľadom na Slavoša): Veľkomožný pane, či smiem —?

MILOŠ: Bez okolkov — hovor svobodne.

MICHAL: Ráčite znať, že sa mi podarilo zahradníka peknými sľubami spraviť mojím dôvernikom; dal som mu váš list pre slečnu Milinu a on dal sa hodne nešikovne postihnúť od starého pána.

MILOŠ: Čo? môj list —?

MICHAL: Je v rukách pána baróna Polesniaka. Počúvajte len ďalej; zahradník na odmenu za služba poštára zaľúbencov bol zo služby odohnatý, a rechtor priateľ a factotum kľučiara navrhnul mňa za zahradníka, ja som sa v kaštieli zapáčil, a tak —

SLAVOŠ: Urobili capa zahradníkom.

MICHAL: Uhádli ste! — Od dvoch dní som v kaštieli, môžem všetko videť, pozorovať, a aby som lepšie počul, ohluchnul som, to jest staviam sa hluchým.

MILOŠ: A darí sa ti v tvojej úlohe?

MICHAL: Tak dobre, že všetci kričia, keď so mnou hovoria, akoby chceli mrtvých kriesiť.

MILOŠ: Chlape, ti si genie!

MICHAL: Veľkomožný pane, čože som previnil, že mi nadávate?

MILOŠ: Nadávam? Neviem ako?

MICHAL: Genie je za našich časov prezívka. Keď dajedon otec povie: môj syn genie! teda to toľko znamená, ako: môj syn nechce sa učiť nič poriadneho.

MILOŠ: Hlupák!

MICHAL: Najprv genie, potom hlupák!

SLAVOŠ: Milý Miloš, ty pri vtipkovaní tvojho čeľadníka celkom zabúdaš, že aj ja chcem zvedieť niečo o kaštieli.

MILOŠ: Tak je! — Čuješ, Michal, či sa pán barón Polesniak zase oženil?

MICHAL: Nemyslím; pred desiatymi minútami bol ešte vdovcom.

MILOŠ: Alebo sa asnáď ožení?

MICHAL: Hm! hm! nevyzerá tak!

SLAVOŠ: Prečo?

MICHAL: Vyzerá taký spokojný, a ľudia, ktorí sa chcú oženiť, sú nespokojní; ináčej by svoj stav nepremenili.

SLAVOŠ: Takým činom nerozumiem, čo mi píše o macoche.

MICHAL: Ach, veľkomožný pane, teraz už rozumiem vašu otázku — ale tá záležitosť sa vás netýka, to je prekvapenie pre jeho syna, ktorého z hodiny na hodinu očakávajú.

SLAVOŠ: Pre jeho syna?

MICHAL: Ano. — Starý pán si zvláštny plán vymyslel; nakoľko som mohol vypočuť, má jedna slečna predstavovať paniu starého pána baróna Polesniaka, a druhá jeho dcéru.

SLAVOŠ: Ktorá druhá?

MICHAL: Slečna Dorazilova, ktorá je tu na návšteve.

SLAVOŠ: Nie na pochopenie!

MILOŠ: A nevieš prečo?

MICHAL: Povedal, že jeho syn má nechuť ku napred určenej mladuche, a preto chce mu ju predstaviť ako jeho sestru.

SLAVOŠ: Výborne! Smelá myšlienka! Že ten otec nechce už raz dať pokoj tým jeho plánom a figlom. Teda sestra bude matkou a mladucha sestrou?

MILOŠ: Čo urobíš?

SLAVOŠ: Nechaj ma, nech si trochu premyslím. (Prechádza sa v myšlienkach.)

MILOŠ: Hovoril si so slečnou Milinou?

MICHAL: Len za okamženie. Oznámil som sa jej — ona sa smiala; keď som jej povedal, že vy stoj čo stoj chcete vniknúť do kaštiela, odpovedala mi: povedz svojmu pánovi, že ak môže, nech len príde.

MILOŠ: Uvidím ju, prídem k nej!

SLAVOŠ: Ku komu?

MILOŠ: K Miline.

SLAVOŠ: Máš ju videť, a síce hneď teraz so mnou.

MILOŠ: S tebou? — Nemožno!

SLAVOŠ: Môj plán je hotový. My tou istou cestou, ktorou sme prišli, odídeme, a potom prídeme z pošty, ako celkom cudzí. Ustrojíme otcovi bláznivý kúsok — ty budeš ja.

MILOŠ: Ako?

SLAVOŠ: Môj otec ma nepozná — zanechal som ho ako dieťa — cestou rozpoviem ti ostatnie. Ty predstavíš sa ako domáci syn a dnes večer objímeš Milinu ako svoju mladuchu! Len poď! (K Michalovi.) A ty poď za nami. (Odídu.)

MICHAL: V kaštieli sa už všetci pobláznili a teraz prídu ešte noví dvaja blázni k nim!

(Opona spadne.)