ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milina, Slavoš.

SLAVOŠ: A tak, slečna, myslím, že ste sa zo svojho preľaknutia zotavily.

MILINA: Bohužiaľ, že my, úbohé ženské, pri podobných udalosťach inšieho neznáme, len zľaknúť sa, alebo najviac zamdlieť, čím sa bohužiaľ málo pomôže; ale mužský koná, zachráni a odváži i svoj život za život.

SLAVOŠ: A za to obdrží z útlej ženskej ruky najkrajšiu odmenu. Čoby človek neurobil za takú cenu?!

MILINA: Teda zištnosť? Či sobectvo má všade byť vo hre?

SLAVOŠ: Čože chcete, krásna slečna? — Už v detinstve začíname poznávať rozdiel medzi ja a nie ja, a čím viac dozrievame behom života, tým viac zmocňuje sa nás povedomie toho: ja a nie ja.

MILINA: Ostaňme pri tom: nie ja a hovorme o takom. — Váš priateľ Slavoš povedal mi, že ste zasvätený do celého tajomstva a akoby sekundantom pri jeho intrigovom súboji s mojím otcom.

SLAVOŠ: Ja som len nemým hercom pri tejto komédii, moja slečna, a len teraz želiem nastokrát, že som odsúdený k takej nepatrnej úlohe.

MILINA: Prečo?

SLAVOŠ: Poneváč toľké vňady, toľko pôvabnosti a krásy vidím pred sebou, a najviac že úlohu dôverníka hrať smiem, ako známo tú najzunovanejšiu zpomedzi všetkých zunovaných úloh.

MILINA: A čo je na prekážke, žeby ste si nemohli vy voliť druhú úlohu?

SLAVOŠ: A keby som tak chcel ako prvý zaľúbenec vystúpiť?

MILINA: No, to ste sa vy veru už nie zle produkovali — zachránili ste život mojej priateľke: od povďačnosti ku láske je len jeden krok — urobte ho.

SLAVOŠ: Ako? — chcete, žeby som vzýval hviezdu, keď jasné slnce svieti vysoko nado mnou?

MILINA: Hu! ako je to básnicky! Dajte pozor, žeby ste si na tom slnci krýdla nepopálili.

SLAVOŠ: Teda ma držíte za motýla?

MILINA: Ako všetkých mužských. Dotyčne mužských mám zvláštne náhľady.

SLAVOŠ: Ktorým môj priateľ vieropodobne zodpovedá.

MILINA: Prečo to myslíte?

SLAVOŠ: Lebo ho ľúbite.

MILINA: A kto vám to povedal?

SLAVOŠ: On.

MILINA: A kto vám dobre stojí za to, čo on povedal?

SLAVOŠ: To — to môžete, pravda, len vy.

MILINA: Ale takí ste vy všetci, hrdí páni; keď vám z milosrdenstva hodíme prívetivý pohľad, to sa nadujete vo svojej pýche, a domýšľajúc sa vrodenej výtečnosti, keď večer prídete medzi svojich priateľov, medzi duše rovno smýšľajúce s vami, prehodíte len tak nedbale: (napodobňujúc) „na moju česť, to dievča je až na smrť zaľúbené do mňa.“ — Nie, pane môj, ja neľúbim, moje srdce je svobodné.

SLAVOŠ (trochu preháňajúc): Svobodné! — Či dobre počujem? Je to možné? Vaše srdce že je svobodné? — Smiem teda dúfať v blaženosť osudu? smiem dúfať, že moja jediná túžba dôjde vyplnenia? — Áno, vo vaších rukách, drahá slečna, spočíva blaho i nešťastie moje; nepohrdajte srdcom, ktoré cíti rovno s vami. Prisahám vám, že —

MILINA: Naozaj, pane, nie zle hráte úlohu Gustáva z veselohry „Magnetismus srdca“. — Poprosíme otca, aby nám vystavil divadlo lásky.

SLAVOŠ (kľačiac a vždy horlivejšie): Posmievate sa, ukrutná? — Smejete sa, keď moja horúca láska borí všetky hrádze, keď moja náruživosť ako úšust pred slnečnými papršlekami vaších očí zmäkne a odtrhne sa od ľadových brehov studených foriem zdvorilosti, srdce vykypí z meravého čierneho fraku a všetky smysly, všetky nervy i žilky mojej duše zbĺknu v jedno jediné ohnivé slovo: ľúbim vás!

MILINA: Bravo! bravo!

Milina, Slavoš, Barón.

BARÓN (ktorý vstúpil pri posledních slovách Slavošových): Do sto čertov!

MILINA: Beda! otec!

SLAVOŠ (stranou): Teraz to pôjde do živého. (Po prestávke pokojne vstane.)

BARÓN (stranou): Ten nerobí dlhé prípravy — sotva že je pár hodín tu v dome a už dvorí mojej dcére na život a na smrť — do paroma, veď je teraz nie mojou dcérou, ale mojou ženou. — Jestli nechcem všetko vyzradiť, tak mi teraz prichodí hrať žiarlivého manžela. (Pozapína si kabát až hore a prejde sa so založenými rukami pár ráz hore dolu; po prestávke zastane pred Slavošom.) Pane barón!

SLAVOŠ: Pane barón!

BARÓN: Smiem prosiť o vysvetlenie tohoto výjavu?

SLAVOŠ: S radosťou. — Je to výstup z jednej celkom novej činohry, ktorú práve píšem. Milovník je na polo zbláznený — zo samej lásky; uzná, že jeho milenka je prirozumná, a reční, hodiac sa ku jej nohám. (Padne pred barónom na kolená a reční horlive s parodujúcim náterom.) Posmievate sa, ukrutná! — Smejete sa, keď moja horúca láska borí všetky hrádze, keď moja náruživosť ako úšust pred slnečnými papršlekami vaších očí zmäkne a odtrhne sa od ľadových brehov studených foriem zdvorilosti, srdce vykypí z meravého čierneho fraku a všetky smysly, všetky nervy i žilky mojej duše zbĺknu v jedno jediné ohnivé slovo — (s rozprestrenými ramenami veľmi horlive rečniac) ľúbim vás!

MILINA: Bravo! bravo!

BARÓN (stranou): Zdá sa mi, že sa mi vysmieva. (Chodí hore-dolu a potom kročí pred Slavoša.) Pane barón!

SLAVOŠ: Pane barón!

BARÓN: Smiem vás prosiť, žeby ste mojej panej na budúcne žiadnu komédiu nehrali?

SLAVOŠ: Ako? Vie ste žiarlivý, pane barón? — Vy teda máte všetky dokonalosti nášho sebeckého stoletia. Milosťpani, gratulujem vám; vaším vňadám pridružuje sa ešte tá nekonečná vňada, ktorú žiarlivý manžel poskytuje mladej peknej panej — Vulkan a Venus!

BARÓN: Keby Mars nebol hosťom u Vulkana, nahľadel by sa, ako —

SLAVOŠ (berúc baróna dôverne na stranu): Veď ste len nie naozaj na mňa žiarlivý? To by ste si veru vy sami mrcha svedoctvo vydali. (Nahlas.) Moja najmilostivejšia, váš najponíženejší. (So smiehom odbehne.)

Milina, Barón.

MILINA (hlasne rozosmejúc sa): Apko, ty si roztomilý ako žiarlivý manžel! — Idem ťa bozkať.

BARÓN: Pravda, že mám schopnosti k hraniu komédie? — Ale teraz vážne slovo. Bol to žart, alebo naozaj?

MILINA: Čo?

BARÓN (kľaknúc a Slavoša napodobňujúc): Nuž — to — „ľúbim vás!“

MILINA: Hm!

BARÓN: Nuž?

MILINA: Ja to držím za naozaj.

BARÓN: Tak teda, aby do toho —

MILINA: Pst! Apko! — Už zase hráš žiarlivého manžela?

BARÓN: Veď ako otcovi mi predsa prichodí —

MILINA: Urobiť, čo tvoje dieťa tešiť bude. To robia všetci dobrí otcovia. — Ináčej buď spokojný — ja ho neľúbim.

BARÓN: Nie? — No, to je dobre.

MILINA (stanúc sa vážnejšou): Nie, — to je nie dobre, lebo ľúbim druhého.

BARÓN: Druhého?

MILINA: Ktorého nikdy nebudem môcť pomenovať svojim.

BARÓN (zadivený): Nie? — A je tu?

MILINA: Bohužiaľ áno.

BARÓN (veľmi zadivený, pre seba): Pre Boha — veď ten žart len nebude — (Nahlas.) Povedz mi dieťa moje —

Barón, Milina, Michal (s kytkou).

MICHAL (k Miline): Pozdravenie od mladého pána baróna Slavoša, a posiela pani veľkomožnej túto kytku, ktorú sám natrhal a uvil. (Ticho a strmo.) Ale je lístok v nej.

BARÓN (čosi počul): Čo je?

MICHAL: Lalije a jazminy sú v nej, to pekne vonia, ale hlava bolí od ních.

MILINA (ukradomky lístok vyňala a skryla za ňadra): Ďakujem ti, Matej.

BARÓN (podozrive pozoroval Milinu a videl lístok, stranou): Do čerta — lístok? Čože jej píše? — Nesmiem žart tak ďaleko prevádzať, treba mi dať pozor.

MICHAL (za chrbtom barónovým dáva Miline na vedomie, že jeho pán ju v zahrade pri studni očakáva).

BARÓN (v tom okamžení, ako Michal ukazoval ťahanie vody, obráti sa a zastane pred Michalom): Chlape, či sa šalieš?

MICHAL (skoro sa spamätajúc a nepočúvajúc na baróna): Sedemnásť — osemnásť — (za každým ukáže, akoby vodu ťahal) — devätnásť — dvadsať — tak! pán veľkomožný, vy sa zaiste čudujete, čo robím! Toto pohybovanie mi pán rechtor prikázal pre moje uši, žeby som vraj každú štvrť hodinu dvadsať raz tak urobil.

BARÓN: Iď do čerta!

MICHAL: Pochybujete o tom? — Ja nie; už o mnoho lepšie počujem.

Barón, Milina, Michal, Lízika.

LÍZIKA: Slečna — milosťpani, chcem povedať — čepčiarka z mesta prišla.

MILINA: Madame Sonnenfeld — práve dobre. Apko, do videnia! Vážne záležitosti ma volajú. Diplomatické vyjednávania strany bálového obleku. (Odíde.)

BARÓN: Nie, — tá nie je zaľúbená. Zaľúbené nemyslia na bálové obleky. Pritom všetkom nesmie to dlho trvať — treba, aby sa syn sišiel čím skorej s Marínou. Dal som jej odkázať, žeby ma tu v zahrade očakávala — teraz chytro pošlem môjho syna dolu. (Odíde.)

LÍZIKA: Škoda, že takýto pekný človek je hluchý.

MICHAL (meravo hľadí na ňu): Ako?

LÍZIKA: Na veľa, na veľa príde raz takýto rozumný parsún do kaštieľa, a hľa nemožno s ním prehovoriť múdreho slova.

MICHAL: Ako?

LÍZIKA (napodobňujúc): Ako? ako? — Hm! Vlastne je hluchý milenec nie na opovrhnutie — pravda, žeby slepý bol niekedy ešte o mnoho lepší.

MICHAL (prirodzene): Ale nemý by sa ti ešte najlepšie páčil, lebo by ti aspoň nikdy neodvrával.

LÍZIKA: Čo to znamená?

MICHAL (živo): To znamená, že tvoje čierne šibalské oči tvoria zázraky, že urobia, aby slepí videli, nemí hovorili a hluchí počuli, že ťa ľúbim a žiť nemôžem, ak ťa nepobozkám. (Bozká ju chytro a odbehne.)

LÍZIKA: Ó ty šibal nad šibalov! Veď je on naskrze nie hluchý. — V tom dačo trčí — to mi treba vykutiť alebo zomrem ako stará panna. — Matej! Matej! počkaj trošku! (Odbehne za ním.)

Plukovník (z prava).

PLUKOVNÍK: Tu som zase. — Keby som sa len mohol prezvedeť, ako sa tu veci majú! — Ukázať sa nesmiem, lebo jestli sa komédia zle darí, starý povie hneď, že som ja na príčine. — Chcem byť neviditeľným pozorovateľom! — Stoj! ktosi prichádza! (Skryje sa.)

Michal, Lízika, Plukovník.

LÍZIKA: A to všetko je pravda?

MICHAL: Taká pravda, ako že je pravdivá moja láska k tebe.

LÍZIKA: Veď je to celá historia, čo mi tu rozprávaš.

MICHAL: A veru celá historia, a to pravdivejšia ako všetky druhé historie na svete. Ale jazyk za zuby, Lízika, ináčej sa všetko pokolomutí.

LÍZIKA: Spoľahni sa na mňa, mlčanlivosť je moja najsilnejšia vlastnosť.

MICHAL: Potom by som rád vedeť, ktorá je tvoja najslabšia vlastnosť. — Pamätaj, že môj pán, jestli dostane slečnu Milinu za ženu, mne ten malý majer na Slavkove dá do árendy, — a byť pani árendátorkou, pravda, je nie zlá vec.

LÍZIKA: Pravdaže znamenitá vec.

MICHAL: Dieťa, ešte sme nie tak ďaleko, dosť chatrná maličkosť môže všetko pokaziť a náhoda všetko vyzradiť.

PLUKOVNÍK (stranou): Veď je to ten hluchý zahradník!

LÍZIKA: Treba nám byť na pozore — obzvlášte akby starý plukovník Dorazil prišiel.

PLUKOVNÍK (stranou): Ten je už tu.

MICHAL: Daj pozor, že z tej premeny ničoho neprezradíš, a obzvlášte na ničom pozorovať nedáš, že mladý Slavkovský je tu pod vymysleným menom.

PLUKOVNÍK (stranou): Čo počujem?

LÍZIKA: Nestrachuj sa, nikto nemá ani tušenia, a rada by som vedeť, ako by dakto mohol dozvedeť sa voľačo.

PLUKOVNÍK (strmo kročí medzi ních): To ti ja poviem.

LÍZIKA: Beda! (Chce odísť.)

MICHAL: Do čerta! Starý! (Chce odísť.)

PLUKOVNÍK: Tu ostaňte! Jasná okovaná! Ani slova! Vy darebáci! Tak klamete vášho znamenitého pána? — Viem všetko!

MICHAL: Beda!

PLUKOVNÍK: Naskutku vyspovedajte sa zo všetkého — von s tým!

MICHAL: Ale keď už i tak všetko viete —

PLUKOVNÍK: Čo, ešte odvrkuješ? (Zdvihne palicu.) Počkaj, ty huncút, veď ja ťa naučím po kostole hvízdať. Hneď ťa vyliečim z tvojej hluchoty!

MICHAL (brániac sa): Len homeopaticky, pane plukovník, len homeopaticky; najmenšia porcia je dosť.

PLUKOVNÍK (miernejšie): Počuj, chlape — že si nie hluchý, vidím, — a že si nie sprostý, domievam sa. Vidíš, tu je mešec so štyridsiatimi dukátami; tie sú tvoje, jestli mi povieš všetko, — a tu je trstenica, ktorá s tebou prehovorí slovo, akby si chcel mlčať. — Nuž, voľ si!

MICHAL: Na každú prípadnosť volím si to prvšie.

PLUKOVNÍK: Teda povieš všetko?

MICHAL (vezme mešec): Všetko.

LÍZIKA: Ale Michal —

MICHAL (mešec ťažkajúc): Dieťa, buď ticho — to za našich časov volajú: premenením mienky z presvedčenia.

PLUKOVNÍK: Poďte oba so mnou sem dnu, tam mi vyrozprávate všetko. — Len na pred! nezpustím vás z očí.

PLUKOVNÍK, LÍZIKA, MICHAL (odídu na pravo).

Slavoš. Potom Marína.

SLAVOŠ: Vidím Marienku prichádzať stromoradím od jazera — pôjde tadiaľto, — túžim po rozhovore s ňou samotnou. — Približuje sa — kde sa skryť? Aha! tu! (Skryje sa za krík.)

MARÍNA (vstúpi snive — ide až na prostriedok javišťa a tam zdvihne oči k nebu): Čože som tu vlastne chcela? Ach, tak! Barón mi odkázal, žeby som tu čakala na neho. — Ani neviem, ako mi je: tak roztržite, tak úzko, tak smutne a — predsa (obe ruky na srdce kladúc) tak dobre. To je iste preto, že som tak blízko bola smrti, — voda sa zavrela nado mnou, „matka“ — vzdychla som — smysly ma opustily — tu zachytilo ma rameno, (živo) bol to on, a vyniesol ma na svetlo do života. — Oh, aký to rozdiel medzi ním a medzi Slavošom, mojím určeným ženíchom; sotva, že sa opýtal, ako sa mám. Ach, pre toho by som sa bola mohla utopiť — tomu by to nebolo veľkú starosť spôsobilo! (Zamyslí sa.)

SLAVOŠ (ticho prejde na druhú stranu a vystúpi, akoby teraz bol prichádzal): Prosím za odpustenie, slečna, jestli by som bol na prekážke.

MARÍNA (trhne sa prestrašená): Ach!

SLAVOŠ: Naľakal som Vás?

MARÍNA (spamätajúc sa): Ach nie; — priateľ môjho brata mi je vždycky vítaným a zachrániteľ môjho života je mi vítaným dvojnásobne.

SLAVOŠ: Pripisujete môjmu nepatrnému skutku priveľa zásluhy. Náhoda ma priviedla k vám —

MARÍNA (s nadšením povďačnosti): Aby ste sa stali mojím anjelom ochrancom.

SLAVOŠ (srdečne): Tieto slová, tento pohľad odmeňujú ma tisícnásobne. — (Prestávka.)

MARÍNA (rozpačite): Vy ste iste nikdy ešte neboli v nebezpečenstve života, pane barón.

SLAVOŠ: A predsa — raz — prepadli ma — a na zem hodili, už som videl blýskať sa nože nado mnou.

MARÍNA: V tom prišla pomoc —

SLAVOŠ: Pomoc — skrze vášho brata.

MARÍNA: On vám zachránil život? — Oh, od týchto čias budem ho ešte raz tak rada videť.

SLAVOŠ: A tak teda vidíte, že som ja len čiastku mojej starej dlžoby splatil.

MARÍNA (sadne si na lavicu v ľavo): Dovoľte, pane barón, ale cítim sa byť ešte vždy trochu ustatou.

SLAVOŠ (nahnúc sa cez lavicu): Vy vášho brata podistým rady máte úprimne?

MARÍNA: Môjho — ach tak — Slavoša? (Zdĺhave.) Ach, áno.

SLAVOŠ: On aspoň je celkom vo vytržení nad svojou roztomilou sestrou; ale či aj môže byť ináč, keď jeho sestra je taký anjel, ktorý všetko okrašluje a sošlachťuje svojou prítomnosťou — ach, prečo nie som ja takým šťastným!

MARÍNA: Vy nemáte sestry?

SLAVOŠ: Nie, — od môjho dvanásteho roku som samojediný na svete. Nikoho nebolo na svete, ktorý by bol účasť bral na mojích radostiach a žalostiach, žiadno srdce nebije súhlasne s mojím, žiadon hlas neozve sa, keď večer navraciam sa ustatý domov, a nepovie mi srdečné: vitaj!

MARÍNA (nevdojak): Samotný! To je smutná vec!

SLAVOŠ: Áno veľmi smutná vec je byť samotným. — Oh, keby ste boly mojou sestrou: aký hrdý, aký uradovaný, aký šťastný by som bol. Okrášlil by som naše tiché bývanie svojími kresbami, najkrajšie kvety ozdobovaly by každý deň vaše obloky, nesmelo by vám nič chybeť. Vy by ste obstarávali našu domácnosť — ja by som konal moje denné povolanie — keď by som domov prišiel, potom by bol večer náš — vybehly by ste mi v ústrety, a povedaly: dobrý večer, Slavoš. — Ja rozprával by vám, čo som robil, čo som vykonal, vaša pochvala bola by mi najkrajšou odmenou. Potom by sme si zaspievali vaše obľúbené piesne, spolu čítali by sme vaše obľúbené knihy — a každý večer by som sa opýtal: si šťastná, sestra?

MARÍNA (zachvátená): Ach, áno, Miloš!

SLAVOŠ: Aké tiché, skromné a predsa krásne šťastie! Žiť sebe samému, nestarať sa o svet a o ľudí — žiť len v šťastí druhého. — Ach, krásne sny! — Vy nie ste mojou sestrou.

MARÍNA (naivne): Bohužiaľ, nie.

SLAVOŠ: A predsa ma čosi nevyslovitelného neodolatelnou mocou ťahá k vám; predsa mi akýsi vnútorný hlas hovorí: tu kvitne šťastie tvojho života, tu alebo nikde! A krásne sny budia vo mne smelé nádeje nekonečnej blaženosti. — Je to láska, ktorá víťaznou mocou vniká do môjho dosaváď neopanovaného srdca — láska, ktorá mi privoláva: dôveruj svojmu dobrému osudu a tomuto dievčaťu.

MARÍNA (v najväčších rozpakoch).

SLAVOŠ: Ó nehnevajte sa na mňa, buďte milostivá a dobrá, ako vždy; — vaše slovo rozhoduje nad mojím šťastím alebo nešťastím. Odpovedzte mi len na jednu otázku: ľúbily ste už?

MARÍNA: Pre Boha — pane barón!

SLAVOŠ: Zaklínam vás na pamiatku vašej matky, odpovedzte: je vaše srdce svobodné?

MARÍNA (pomätená, sotva že počuť): Áno.

SLAVOŠ (živo sadne si ku nej): Tak mi dovoľte tomuto svobodnému srdcu povedať: tu je druhé srdce, ktoré cíti tak, ako vaše. Chcete mužovi, v ktorého prsiach ono bije, prepustiť starosť o šťastie vášho života? Smiem vám povedať: anjel môjho života? (Padne jej k nohám.) Tebe prináleží toto srdce, urob ma tvojou láskou najšťastnejším človekom; ako i ja prisahám, že ťa chcem šťastnou urobiť mojou opravdivou láskou a vernosťou!

MARÍNA (nemajúc už samú seba v moci, mimovoľne klesne mu do náručia): Miloš!

Slavoš, Marína, Barón.

BARÓN (prudko vystúpi a vidí skupenie; bez seba): Jasná okovaná strela! To ide čím ďalej, tým lepšie!

MARÍNA (preľaknutá): Pre Boha! Čo som urobila! Môj otec — oh, k nemu! Nech ma nazpät zavedie do kláštora. (Odíde.)

SLAVOŠ (blažene): Nebeské dievča!

BARÓN: To je už priveľa! Pred chvíľou osvedčoval lásku jednej a teraz osvedčuje druhej. — Veď je to naozajstný Don Juan! Pekného priateľa doviedol mi syn do domu.

SLAVOŠ (stranou): Teraz to vybúši. Ale trochu lekcie neškodilo môjmu dobrému otcovi.

BARÓN (veľmi prísne): Pane barón, čo to bolo?

SLAVOŠ: Vyznanie lásky.

BARÓN: To som videl — či ste čertom podsadnutý?

SLAVOŠ: Že vašej dcére dvorím? — Mám poctivé úmysly, pane barón.

BARÓN: Tým horšie.

SLAVOŠ: Chcem si vziať vašu dcéru za ženu.

BARÓN: Chcete? Tomu dajte pokoj.

SLAVOŠ: A prečo?

BARÓN: Lebo som ju môjmu synovi určil za ženu.

SLAVOŠ: Ako? Brat si má vziať sestru za ženu.

BARÓN (pokašľávajúc): Hm, hm! nieže, nie! (Stranou.) To som sa už prezradil. (Nahlas.) To jest sľúbil som môjmu synovi, že môže rozhodnúť nad rukou svojej sestry.

SLAVOŠ: Je to pravda?

BARÓN: Áno, áno, áno.

SLAVOŠ: Teda som tým najšťastnejším človekom na svete! (Objíme vrele baróna.) Ďakujem nastokrát!

BARÓN (brániac sa): Pane! šaliete sa?

SLAVOŠ: Šaliem sa od lásky, blazniem sa od šťastia a rozkoše.

BARÓN: Šaliete sa? Ó, áno!

SLAVOŠ: Váš syn je mojím priateľom; tisícráz mi povedal: braček, my dvaja nesmieme sa viacej rozlúčiť, ty si vezmeš moju sestru za ženu, poď so mnou a jestli sa ti zapáči — prišiel som, videl som ju, a bežím k vášmu synovi: braček, poviem mu, ľúbim tvoju sestru, daj mi jej ruku, urob nás šťastnými! — Tu ju máš! povie on, a hodí mi ju do náručia. Ja pritisnem krásnu mladuchu k srdcu, objímem brata, vy nás požehnáte, otče, o týždeň je svadba, my pripijeme tokajčinou vašej dcére na zdravia, bratovi na zdravia, otcovi na zdravia! Či tak? (Objíme baróna ohnive a odbehne.)

Barón. Potom Jozef.

BARÓN: Vyskočím z kože! Porazí ma! to je požehnanie! — aby čert vzal celú tú komédiu! To je pravda, že som tú vec pekne vyviedol. Veď je ten človek celkom zbláznený. — A čo povie na to starý plukovník? — Idem mu písať, žeby hneď prišiel: tu niet ani okamženia na zmarenie. Hneď mu odošlem list! (Chce odísť.)

JOZEF: Vaša milosť, vypočúvnite ma, lebo vám mám oznámiť strašné veci, rodinné nešťastie.

BARÓN: Nešťastie? — čo je?

JOZEF: Mnohoženstvo, zločin, nešťastie!

BARÓN. Človeče, či sa aj ty blázniš?

JOZEF: Bláznim? Nerád by som. Len počúvajte, vaša milosť. Pred chvíľou idem vedľa besiedky pri studni, aby som proboval moju novú kropiacu mašinu, ktorú som sám shotovil a ktorá sa mi veľmi znamenite vydarila, len že ešte nechce kropiť — tu počujem v besiedke hovor. Kto je? — Vaša slečna dcéra, ktorá je teraz vašou pani manželkou, a mladý pán barón —

BARÓN: Môj syn?

JOZEF: Hm! „Čo vám napadá?“ — rečie slečna Milina. Ale on kričal: „ja sa vás nemôžem zrieknuť, ľúbim vás do zbláznenia, privoľte, že vás unesiem, síce si guľkou hlavu prestrelím“. — Ráčťe mi veriť, vaša milosť, nazdal som sa, že ma hneď tam porazí.

BARÓN (zúfale): Mňa už porazilo.

JOZEF: To je hrozné, to je neslýchané! Brat chce uniesť sestru! — Jestli vaša milosť hneď a hneď neurobí poriadky, teda sa zastrelí.

BARÓN (bez seba): Nešťastný nápad! Zatracená komédia! Ale kto by si to bol aj pomyslel! Bože moj, od strachu mi pot vysadúva na čelo — a čo mám urobiť? Jestli mu poviem, že Milina nie je jeho macochou, teda mu neomylne treba povedať, že je jeho sestrou — a Marína s tým druhým —

JOZEF: A či ten druhý tiež niečo vyparatil?

BARÓN (vezme z tobolky malú obálku a kartu a píše): Jozef, osedláš si najlepšieho koňa. Píšem list, s ktorým čo najrýchlejšie poletíš k starému plukovníkovi, aby hneď prišiel — utekaj! (Chce odísť.)

JOZEF: Len ešte slovo, vaša milosť.

BARÓN: Chytro, čo chceš?

JOZEF: Čiby som nesmel namiesto na koni na mojej rýchlonôžke, ktorú som sám shotovil (nohami a rukami ukazujúc pohyby rýchlonôžky) bežať k starému pánu plukovníkovi?

BARÓN: Iď do pekla, hlupák! (Podá mu list a odíde na ľavo.)

Jozef (sám).

JOZEF: Nerád by som. Vezmem si rýchlonôžku. — Rechtor hovorí, že na nej tri razy chytrejšie prídem, ako na koni; pán barón teda môže byť len spokojný so mnou — to poletí, ako dáky kolomotív! (Odíde.)

Barón vedúc Marínu.

BARÓN: Poďte len: veľmi dobre, že som vás našiel. Počujte! Mojou vinou bol by som takmer zapríčinil neslýchané nešťastie, ale chvála Bohu je ešte čas, že sa všetko dá upraviť do starej koľaje. Vášmu otcovi som už písal, čo chvíľa príde — dnes večer budete s mojím synom sverená, a o týždeň je svatba.

MARÍNA: Spravodlivý Bože!

BARÓN: Ľakáte sa zprávy, ktorá by vás tešiť mala? Marienka, Marienka, čo to má znamenať, čože si mám o tom mysleť?

MARÍNA (v najväčšom pohnutí, polo plačom): Čo chcete, pane barón? — Ale nemôžem už ďalej mlčať. Poviem vám všetko. — Ja sa nemôžem vydať za vášho syna nikdy: povedzte to svojmu synovi, povedzte to môjmu otcovi; nemôžem, naozaj nemôžem; pôjdem do kláštora. (Odbehne plačom.)

Barón, Plukovník.

BARÓN: Tu to máme: je zaľúbená do baróna Bielského! Môjho syna nechce! Ten čertovský chlapčisko ju zanedbával, a medzitým ten druhý všetko možné vynaložil, aby si jej srdce získal. Treba, aby som tej historii konec urobil. — Ale ako? Bože môj! ani neviem, kde mi hlava stojí!

PLUKOVNÍK (pri posledných slovách vystúpil z besiedky): Či som ti nepovedal, že to tak vypadne s tvojimi plánmi?

BARÓN (zaradovaný): Ach veď si ty už tu, môj radostný braček! Dostal si môj list?

PLUKOVNÍK: Aký list?

BARÓN: Ktorý som ti poslal po mojom Jozefovi.

PLUKOVNÍK: Ja som nevidel ani tvojho Jozefa, ani tvojho listu.

BARÓN: Teda ešte nič nevieš?

PLUKOVNÍK: Viem všetko.

BARÓN: Vieš? Teda vieš i to, v akých strašných rozpakoch a zmätkoch sa nachádzam!

PLUKOVNÍK: To všetko, a ešte o mnoho viac, ako ty sám vieš.

BARÓN: Viac, ako ja? — To neverím — lebo ja som sa dožil hrozných vecí.

BARÓN: Nuž?

PLUKOVNÍK: Mladý Slavkovský je tu v zámku preoblečený.

BARÓN: Čo? mladý Slavkovský! — Ej to by jasná —

PLUKOVNÍK: Len ticho, len chladnej krve — vec je nie taká zlá, ako si myslíš. Jeho otec odstupuje od pravoty, prijíma vyrovnanie, ktoré tvoj zástupca pred dvoma rokami navrhnul — tvoja dcéra ho ľúbi — bude najlepšie, keď mu to dievča dáš, a budeš mať o jednu mrzutosť a rozpaky menej.

BARÓN: Či je možné? Osvobodím sa od tej zatracenej pravoty? Chvála Bohu! No, keď starý Slavkovský už tak prišiel k rozumu, teda ja nemôžem zostať barbarom. Nech si má to dievča — ale kdeže je ten mladý Slavkovský?

PLUKOVNÍK: To ani netušíš — je to celý román — pomysli si len, Matej, ten hluchý zahradník —

BARÓN: Nuž?

PLUKOVNÍK: Je ani nie zahradník, ani nie hluchý — všetko to bola len pretvárka, a —

Barón, Plukovník, Michal.

MICHAL: Pane plukovník, žeby ste ráčili hneď prísť k vašej milosťslečne dcére. Zamdlela pri slečne Miline.

PLUKOVNÍK: Marína — moje dieťa! Už idem. (Ukazujúc na Michala.) Tu ho máš, vyzpýtaj sa ho. (Odíde.)

BARÓN (celkom zarazený): Toto je mladý Slavkovský? Čo to za hlúpe kúsky povystrájajú mladí ľudia z lásky. (Nahlas.) Pane barón —

MICHAL (obzerá sa): Ku komu že hovorí?

BARÓN: Pane barón, pravda, žeby som sa mal na vás hnevať, že na takýto spôsob máme známosť urobiť — a zaľúbení vyvádzajú hlúpe kúsky. — Pritom všetkom ste predsa čestný človek. Tu je moja ruka, podajte aj vy vašu — sme priateľmi.

MICHAL (prekvapením ohlúpený): Pane barón — neznám — (Pre seba.) Či sa zbláznil? Alebo som asnáď ja dáky malý barónik, ktorého pri jeho dojke zamenili?

BARÓN: Váhate, pane barón — obávate sa asnáď? — No, vonkoncom sa nemáte čo starať, — viem, že vás moja dcéra ľúbi.

MICHAL: Čo?

BARÓN: Viem, že ju aj vy ľúbite — dám vám ju za ženu a veno 50 tisíc zlatých.

MICHAL (prekvapený): Pane barón! (Stranou.) Aké šťastie! — Lízika, ľutujem ťa, ale ty si padla, ako obeť politiky.

BARÓN: A teraz odložte všetky obavy na stranu — hneď dnes večer sú oddávky, a tak pritískam s opravdivou otcovskou radosťou svojho nového zaťa na srdce! (Objíme ho.)

MICHAL (stranou v objatí): Podistým som tajným barónom!

Michal, Barón, Plukovník.

PLUKOVNÍK: Už jej je lepšie; — Michal, dones-že — do čerta, barón, čože robíš?

BARÓN: Všetko je v poriadku, objímam svojho budúceho zaťa.

PLUKOVNÍK: Koho?

BARÓN: Mladého baróna Slavkovského.

PLUKOVNÍK (s náramným smiechom): Tento tu? — Či je dnes celý svet spochabený? — Veď je to nie mladý Slavkovský —

MICHAL: Beda!

BARÓN: Nie? — Ale veď si povedal —

PLUKOVNÍK: Nič som nepovedal, len som ti chcel najprv rozpovedať, že je tu a ako je tu; v tom ma odvolali. — Tento tu je Michal, jeho sluha.

BARÓN: A ten človek ma nechá hovoriť a nič nepovie.

MICHAL: Veď ste ma, vaša milosť, ani ku slovu nepripustili.

BARÓN: Nuž a ktože je barón Slavkovský?

PLUKOVNÍK: Priateľ tvojho syna.

BARÓN: Do čerta!

Barón, Plukovník, Michal, Lízika.

LÍZIKA: Pane plukovník! Vaša slečna dcéra nechce zostať — na silu chce do kláštora.

PLUKOVNÍK: Čože je tomu dievčaťu?

BARÓN: Ja viem, čo mu je.

PLUKOVNÍK: Tak?

BARÓN: Je do mladého Slavkovského zaľúbená.

PLUKOVNÍK: Nemožno!

BARÓN: Veď mi to takmer sama vyjavila.

PLUKOVNÍK: I to by do toho — hneď idem. Barón, poď so mnou, poviem ti, čo teraz máme robiť. (Odíde.)

BARÓN (odíde s plukovníkom).

MICHAL: Moja láska naproti tebe práve teraz vydržala velikú zkúšku. — Bol som barónom — ponúkali mi slečnu za ženu a 50 tisíc zlatých vena; — ale ja som všetko odstrčil a povedal: nie, ja ostanem verným mojej Lízike.

LÍZIKA (so smiechom): Ó ty vetroplach! (Udre ho ľahko po ústach a odbehne.)

MICHAL: To je odmena mojej cnosti a skromnosti! (Hrdo odíde.)

Barón. Potom Slavoš.

BARÓN (prichádzajúc): To sa mi páči, to sa mi páči — tak zabijem dve muchy razom — moju dcéru dám mladému Slavkovskému, Marína uvidí, že naňho už počítať nemôže, a pôjde za môjho syna. Výborne, výborne! Ó, teraz sa to už všetko dobre darí. Ach, práve tu prichádza!

SLAVOŠ (strmo vystúpi, pre seba): Otec!

BARÓN (strmo a živo): Pane barón viem všetko, odpúšťam a zabúdam. — Vy ľúbite moju dcéru, moja dcéra Milina ľúbi vás, — ja privoľujem, vezmite si ju — urobte svoju ženu šťastnou, — moje požehnanie nech vás sprevádza.

SLAVOŠ (pre seba): Nové nedorozumenie. (Nahlas.) Pane barón, váš návrh ma prekvapuje.

BARÓN (ešte vždy z rozprestretými ramenami): A robí vás najšťastnejším človekom atď. — znám to.

SLAVOŠ: Ľúbim vašu dcéru —

BARÓN: Znám.

SLAVOŠ: Ale vziať si ju za ženu nemôžem.

BARÓN (pustí ramená, v rozpakoch): Nie?

SLAVOŠ: Isteže nie, a jestli moje dôvody počujete, uznáte, že mám pravdu.

BARÓN (vztekle): To je primnoho! Nechcem už nič počuť, ani mak viacej, nechcem nič vedeť. — Zatvorím sa do svojej izby — robte, čo chcete. Usmrťte jeden druhého — zapáľte kaštiel na všetkých štyroch uhloch — vyhoďte celé panstvo do povetria — nech nastúpi súdny deň — nebudem sa starať o nič viacej — nechcem nič vedeť, nič počuť — nič zkúsiť, nič videť! Nech vás všetkých všetci čerti poberú! (Odbehne.)

Slavoš, Plukovník, Marína, Milina, Miloš.

SLAVOŠ: Drahý otče! tvoju malú lesť draho odpokutávaš!

PLUKOVNÍK: Poďte všetci sem, aby sa tá nešťastná konfúsia predsa už raz dokončila.

MILOŠ: Po tom nikto tak netúži, ako ja.

MILINA: Aj ja.

SLAVOŠ: Aj ja.

PLUKOVNÍK: Povedz mi, Marienka, či je pravda, že ľúbiš tu (ukazujúc na Miloša) baróna Slavkovského?

MARÍNA: Ja? Ach, naozaj, nie, otče.

PLUKOVNÍK: Nuž, čože chce ten starý? — A ty, Slavoš, povedzže mi, ako si mohol narobiť takého nešeredného zmätku?

SLAVOŠ: Čože som mal robiť? Dozvedel som sa o komédii, ktorú mi otec pripravil, a hral som opačnú komédiu. Lesť proti lsti!

MILINA: Ako — to by bol —?

PLUKOVNÍK: Tvoj brat Slavoš.

MARÍNA: Čo počujem?

PLUKOVNÍK: Čože, Milina, vy ste neznaly všetko?

MILINA: Len polovicu; keby som bola tušila, že ten šelma je môj brat —

SLAVOŠ (objímuc ju): Moja milá, drahá sestrička, mal som dosť tvrdú pokutu, že som ťa tak dlho nesmel k srdcu pritisnúť.

PLUKOVNÍK: A ty, Marienka, nechceš sa naskrze vydať? Chceš ísť do kláštora?

MARÍNA (v najväčších rozpakoch): Ach — otče —

SLAVOŠ: Otče, plukovník, netrápte to úbohé dieťa; ľúbím Marienku, a myslel som, že z jej očí čítam, že ma aj ona vystáť môže — otče, požehnajte vaše deti. (Kľakne s Marínou.)

MILINA (chytí Milošovu ruku): A nám buďte dobrotivým prímluvcom u otca. (Kľakne s Milošom.)

PLUKOVNÍK: Deti, deti! mne starému vojakovi zabehly oči slzami radosti; — ach, Bože môj, akú radosť bude ešte len mať starý barón!

Predošlí, Barón.

BARÓN: Tak! Veď je to roztomilá vec! — Aj ty si vtom sprisahaní? Aj ty jim pomáhaš? — Som zradený! zapredaný!

PLUKOVNÍK: Tu je hlavná osoba. (Zavedie baróna medzi páry.) Obráťte sa k tomuto, aby povedal áno.

VŠETCI ŠTYRIA: Odpustenie, otče — a vaše požehnanie.

BARÓN: Čo je to?

PLUKOVNÍK: Ó ty stará delová rúra! Či nič nepozoruješ? My sme chceli zahrať komédiu tvojmu synovi, a on zahral komédiu nám. — Tu je barón Slavkovský s tvojou dcérou, a tu je tvoj syn s Marienkou. Obydva páry prosia o tvoje požehnanie.

BARÓN: (bez seba od radosti): Ako — čo — ty šibal — ty si to? (Objíme Slavoša.) A ľúbiš Marienku?

SLAVOŠ: Z celého srdca!

BARÓN: No, vezmi si ju, a tu máte moje požehnanie. (K Milošovi.) A vy, pane barón, tu máte moju dcéru a moje otcovské požehnanie k tomu.

VŠETCI ŠTYRIA: Vďaka! tisícerá vďaka!

Predošlí, Michal, Lízika, Potom Jozef.

MICHAL: Vaša milosť, Jozef beží celkom bez pary.

BARÓN:Ešte len teraz prichádza?

JOZEF (vo vysokých behúňskych čižmách, s bičom a trojuhelným klobúkom prichádza na rýchlonôžke; oblek celkom zaprášený a roztrepaný): Vaša milosť, už som tu! Pán plukovník hneď prídu — neboli doma — ale list som nechal tam.

BARÓN: Hlupák! Pán plukovník je už dávno tu.

JOZEF: Už tu? Nerád by som. (Shliadne plukovníka.) Na moju kušu — už je tu. — To sa len mne mohlo stať, lebo moja rýchlonôžka naskrze nechcela ísť hore vrchom, a tak som s nej sišiel a vyniesol ju; pri tom som sa pravda mohol trochu oneskoriť.

BARÓN: Deti! o týždeň je dvojaká svatba!

MICHAL: Vaša milosť, keby som mohol ten majer v Slavkove dnes dostať, mal by som tu peknú árendátorku.

BARÓN, MARÍNA, MILINA (razom): Ako? Líziku?

MILOŠ: Máš ho mať, chlape!

MILINA: A árendátorku doň.

MICHAL: Oh, bozkávam ruky.

BARÓN: Teda máme tri svatby.

JOZEF: Tri svatby? Velmi dobre; to bude mať moja mnou vynájdená mašina — (^[2] na krštenia roboty?

VŠETCI: Čo?

JOZEF: Znamenitý vynálezok: tá vám pokrstí za päť minút sedem detí a dvoch židov!)

BARÓN: Aby ťa čerti vzali i s tvojími vynálezmi! Žiadnej komédie viac — ja som raz v živote hral komédiu, ale už viacej nikdy nebudem! — Deti! milujte sa, buďte šťastní, urobte aj mňa šťastným a ja požehnávať budem tento pochabý deň!

VŠETCI (otočia ho): Náš drahý otec — náš drahý priateľ!

(Skupenie. — Opona spadne.)