ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Listy Jána Francisciho 1 (1840 — 1850)

Pripravil Michal Eliáš

Matica slovenská 1990

Edícia: Teória a výskum

Séria: Monografie — Documenta Litteraria Slovaca, zv. 37

Lektorovali:

akademik Karol Rosenbaum

PhDr. Stanislav Šmatlák, DrSc.

Úvodom

Ján Francisci-Rimavský so štúrovským menom Vratislav patril medzi kľúčové osobnosti dejín slovenského národa predrevolučného i porevolučného obdobia 19. storočia. Mnohostranne činný — básnik, publicista, redaktor, prekladateľ, zberateľ ľudovej slovesnosti, vydavateľ i príležitostný tlačiar, pedagóg a organizátor mládeže, revolucionár, politik, národohospodársky dejateľ, administratívny činiteľ, spiritus movens takmer všetkých národných pohybov, organizácií a podujatí. Rodák z Hnúšte (1. 6. 1822 — 7. 3. 1905) sa svojou neúnavnou aktivitou presadil v Bratislave, Levoči, Prešove, Budapešti, Liptovskom Mikuláši, Martine, všade tam, kde išlo o slovenskú vec, o záujmy slovenského národa. Hľadal a nachádzal tie najúčinnejšie formy spoločenského i politického pôsobenia v danej situácii — či už v rámci študentského hnutia štyridsiatych rokov, pri uzákoňovaní spisovnej slovenčiny a jej obrany, či v revolučnej situácii meruôsmeho roku, pri zakladaní politického časopisu Pešťbudínske vedomosti, pri organizovaní memorandových akcií, pri vzniku a formovaní prvej celonárodnej kultúrnej organizácie Matice slovenskej, pri rozvoji slovenského kníhtlačiarstva, školstva — slovom pri všetkých väčších a mnohých menších národných podujatiach.

K poznaniu jeho života, národných zápasov i osobných problémov prispeli dve jeho práce: Vlastný životopis — opísaním rokov 1822 — 1852 — z prelomu storočia, uverejnený v Slovenských pohľadoch v rokoch 1909 — 1910 a v druhom vydaní roku 1956 a Črty z doby moysesovskej podávajúce udalosti matičných rokov, uverejnené v roku 1897. Francisciho komplexnejšie zhodnotila vedecká konferencia o jeho živote a diele v dňoch 6. a 7. mája 1977 v Levoči, z ktorej osemnásť príspevkov vyšlo tlačou v samostatnom zborníku Literárne postavy Gemera 3. Martin, Osveta 1980. Na spomenutej konferencii vzišla myšlienka pripraviť na vydanie Francisciho korešpondenciu ako pramenný dokument pre ďalší výskum osobnosti.

Korešpondencia Jána Francisciho je značne obsiahla. Doteraz sme zaevidovali vyše tristo jeho listov napísaných od roku 1840 takmer do jeho smrti. Pritom to nie sú všetky listy, ktoré napísal. Z rozličných prameňov vieme, že zachované listy sú len menšou časťou ním napísaných a odoslaných listov. Strata listov súvisí s politickými a spoločenskými pomermi na Slovensku, v ktorých mnohí adresáti listy neodkladali, ale ich zámerne ničili, aby odstránili kompromitujúce dokumenty. Dokazuje to aj samotné počínanie Francisciho brata Karola, ktorý, ako uvádza Francisci vo Vlastnom životopise (odtlačok zo Slovenských pohľadov 1909, s. 57 — 58), „…všetky moje písemnosti, keď v novembri 1848 mňa uväznili a vyšetrovanie proti mne a mnohým iným zaviedli, bol spálil…“

Takýmto spôsobom sa stalo, že Franciscimu adresované listy do roku 1848 sa nezachovali, čo spôsobuje dosť ťažkostí pri komentovaní Franciscim písaných listov, a prakticky znemožňuje vydať Francisciho vzájomnú korešpondenciu. Lepšia situácia je s jeho listami porevolučnými, ktorých sa zachovalo podstatne viacej a z niektorých si robil aj kópie.

Listy Jána Francisciho sme rozvrhli do dvoch zväzkov. Prvý zväzok obsahuje 97 listov z rokov 1840 — 1850. Sú to zachované listy z jeho študentských čias a revolučných rokov 1848/49. Napriek tomu, že sme do tohto zväzku zaradili len jednu tretinu doteraz známych listov, tieto sú väčšie, rozsiahlejšie ako z neskoršieho obdobia, v ktorých prevažujú listy úradného charakteru najmä z činnosti Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Najviacej listov zaradených do tohto zväzku napísal Augustovi Horislavovi Škultétymu — je ich štyridsaťsedem. Listy tohto zväzku sú písané v češtine a v štúrovskej spisovnej slovenčine. Druhý zväzok obsiahne listy písané už upravenou slovenčinou po hodžovsko-hattalovskej reforme.

Vo Francisciho listoch sa odrážajú všetky hlavné problémy slovenského spoločenského a politického života od štyridsiatych rokov 19. storočia až do jeho záveru. Nájdeme v nich ohlas školských problémov vo všetkých vtedajších školských strediskách na Slovensku, boje o zriaďovanie a udržanie slovenských katedier, ústavov či spoločností. Podávajú obraz študentských spolkov, formy ich činnosti, a to školské i mimoškolské — prednášky, cvičenia, divadlá, rukopisné časopisy, príležitostné vydania, spolky miernosti, činnosť knižníc. Vidieť z nich cieľavedomú snahu o zjednotenie jednotlivých spolkov na základe spoločných cieľov, realizovanú v Jednote mládeže slovenskej na evanjelických školách v Uhorsku, ktorej bol Francisci hlavným správcom. Je v nich problematika zápasov o povolenie Štúrových Slovenských národných novín a Orla tatranského, uzákonenia spisovného jazyka a bojov oň, o prvých knižných vydaniach v štúrovčine. Ukazujú rozvrstvenosť vtedajšej slovenskej spoločnosti, jej problémy a spôsoby ich riešenia, prelínanie národného a cirkevného zápasu, úspechy i porážky jednotlivcov, skupín, národa. Listy ukazujú rozpory nielen medzi stúpencami spisovnej slovenčiny a jej odporcami, ale aj vo vlastných radoch.

Prevažná časť listov je súkromného charakteru — okrem niekoľkých adresovaných Jednote mládeže v Levoči a spolkom miernosti — napriek tomu sú o problematike verejnej, spoločenskej a politickej. Až zarážajúci je nedostatok listov o Francisciho vlastných citových, ľúbostných problémoch. Výnimku tvoria dva listy adresované Johane Miloslave Lehotskej zo septembra a decembra 1846. Vyplývalo to zo zmýšľania štúrovcov vedených prísnym učením Ľudovíta Štúra všetok svoj čas venovať národu, a nie žene. Francisci to vyjadril v liste S. B. Hroboňovi (7. 12. 1845) takto: „Už všetko mám, hiba mi dáka Nemkyňa chýba. Ale sa mi, sto striel sa v ich nemeckej materi zapálilo, nechce s nimi zapodievať — tie sa dobre nezblázňa, ja sa hiba smejem — nech ich čerti berú. Keby to boli chlapi, ale ženy — het mi!“ Pravda, muky lásky neobišli ani jeho — o rok sa sťažoval Johane Lehotskej: „Moralizuvanie sú pekné frázy, ktoré sú slabé na to, žeby silu rozpálenej duše do chladných svojich retiaz skovať vedeli.“

Pri príprave Listov nám značnú ťažkosť robil ťažko čitateľný Francisciho rukopis. Sám si to dobre uvedomoval, o čom podal dôkaz v liste A. H. Škultétymu z 25. marca 1845, v ktorom napísal: „Nuž som sa Vám oddal do práce, a hádaj akej? Keď som sa zamlady nenaučil písať, nuž sa teraz od rána do večera učím — uvidím, či sa naučím…“ Asi sa slabo učil, lebo časť listov zo sedemdesiatych rokov je ešte horšie čitateľná.

O listy Jána Francisciho prejavovali bádatelia — historici, literárni historici, folkloristi a iní dostatočný záujem. Ich úplné texty však tlačou vychádzali málo.

Jeden z prvých uverejnila F. Kleinschnitzová. Bol to list Jána Francisciho A. H. Škultétymu z júna 1842 a odtlačila ho v článku Ešte dva príspevky k „vzbure“ v bratislavskom „Ústave“ r. 1842. Sborník Matice slovenskej 3, 1925, zošit 1 — 2, s. 70 — 71. Rozsiahly Francisciho list Ľudovítovi Štúrovi (jediný jeho zachovaný list Štúrovi!) zaradil Jozef Ambruš do Listov Ľudovíta Štúra III. Bratislava 1960, s. 85 — 105. Najviac — 31 listov — uverejnil Imrich Sedlák v publikácii Strieborný vek II. Košice 1970 v dokumentoch k národnokultúrnemu a literárnemu pohybu na východnom Slovensku v období národného obrodenia. Z Francisciho listov napísaných po roku 1850 je doteraz odtlačených osem.

Originály listov odtlačených v tomto zväzku sú — okrem jedného — uložené v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, v dnešnom Archíve literatúry a umenia. Ten jeden — list Francisciho A. V. Šemberovi — je v Literárnom archíve Památníka národního písemnictví v Prahe. Značná čast listov je poškodená plesňou, chýbajú z nich okraje papiera a vo viacerých je poškodený aj text. O tejto skutočnosti informujeme v príslušných poznámkach.

Zostavovateľ

Poznámky a komentáre

Textová úprava

Listy Jána Francisciho sú poznačené dobou, v ktorej vznikli. Písal ich v čase, keď sa na Slovensku vystriedali tri pravopisné normy: čeština, štúrovská slovenčina a slovenčina po hodžovsko-hattalovskej reforme. K týmto pravopisným normám ešte pribudol vplyv gemerského nárečia a istý martinský úzus. Toto všetko vplývalo na jazykový a pravopisný systém Francisciho. Uvedené skutočnosti nás nútia neprepisovať texty verne, diplomaticky, ale ich upravovať.

V I. zväzku Listov Jána Francisciho odtláčame listy písané v češtine a v štúrovskom pravopise, preto aj ich úprava bude osobitná pre české texty a pre slovenské texty.

A. V listoch písaných po česky upravujeme:

1. Písanie veľkých písmen a cudzích slov.

2. Prepisujeme hlásky takto: g — j, j — í, w — v, y — j, ss — š, au — ou.

3. Kvantitu samohlások.

4. Dobovú interpunkciu prispôsobujeme dnešnej (len v prípadoch mylnej alebo nezrozumiteľnej).

B. V listoch písaných štúrovskou slovenčinou vychádzali sme z terajšieho textologického úzu pre vydávanie dokumentov zo štúrovského obdobia vývinu slovenského spisovného jazyka. Pridŕžame sa Zásad pre vydávame literárnych textov odtlačených v zborníku Literárny archív 1965, s. 206 — 207. Postupovali sme podľa týchto zásad:

1. Texty prepisujeme podľa dnešnej pravopisnej normy, ale dôsledne rešpektujeme ich lexikálne i syntaktické špecifickosti. Snažili sme sa zachovať ich originálnu podobu, a tým aj kolorit doby vzniku textov. Ponechávame bez úprav aj nárečové tvary, aby sme ukázali niektoré jazykové snahy Francisciho, ktorý mal viaceré výhrady proti neskorším tendenciám Štúra a iných jazykovedcov.

2. Podľa dnešnej pravopisnej normy sme upravili písanie i — y; s — z; d, t, n, l — odstránili sme ich mäkčenie.

3. Dvojhlásky ja, je, ju, uo prepisujeme na ia, ie, iu, ô.

4. Dvojhlásky na konci prídavných mien prepisujeme takto: nom. a akuz. sg. ja — á (národnja — národná), je — é (malje — malé), uo — é (druhuo — druhé), gen. sg. a dat. sg -jeho, -ího, -jemu, -ímu na -ého, -ému.

5. Koncovku -u v gen. pl. mužského rodu píšeme -v (dvaciatnikou — dvaciatnikov), -u v slovesách 3 os. sing. minulého času na -l (rozdau — rozdal, utrafiu — utrafil).

6. Do kvality spoluhlások nezasahujeme (lud, aspon).

7. Podľa dnešného úzu sme upravili písanie veľkých písmen.

8. Upravili sme písanie zložených slovných výrazov a spojení — (Jaknáhle — Jak náhle, na veki — naveky, čobi — čo by)

9. Upravili sme písanie cudzích slov: — odstránili sme nenáležité zdvojenia spoluhlások (summa — suma, interess — interes), slová latinského pôvodu písané latinským pravopisom sme upravili (convent — konvent, composícii — kompozícií, speculaciach — spekulaciach).

10. Odstraňujeme nesprávnu kvantitu samohlások.

11. Revidujeme Francisciho interpunkciu a prispôsobujeme ju dnešnej.

V poznámkovom aparáte sme využili najmä archívne dokumenty, vydania faksimílií (P. Dobšinský: Deje Jednoty mládeže slovenskej, Martin, MS 1972, faksimile rkp. časopisov Život, Holubica, Považie, korešpondenciu a osobné dokumenty), okrem toho pramenné vydania: Jozef Ambruš: Listy Ľudovíta Štúra I — III, Imrich Sedlák: Strieborný vek II, D. Rapant: Tatrín, ako aj iné tlačené bibliografické a encyklopedické pomôcky.

Nečitateľné slová a výrazy označujeme v textoch, ich prípadný význam dávame do zátvoriek. V príslušnom komentári všetky tieto zásahy označujeme. Dodatočné datovanie a autorizovanie adresátov listov uvádzame v poznámkach k listom.