ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno to bolo, tak že to už ľudia ani nepamätajú, bol raz jeden kniaho,^[1] ktorý mal jediného syna. Otec menoval sa Nito bánom, a jeho syn Turom, lebo v tých časoch, keď za ľudí nehanbili sa bohovia spásy, ľudia ešte radi mali a radi nosili božské mená.

Nito, alebo ako ho národ — iste pre jeho velikú otcovskú dobrotu — nazýval, Nianko bán, býval na peknom zámku, ktorý jeho drievny, tiež Nitom menovaný pradedo vystavil bol na vysokej, z vôd strmo čumiacej skale, na nejžto predtým mohutná socha Svorboha stávala; dľa tohto, naším ľudom v drievnej starobylosti vôbec Tatom abo Nitom zvaného belboha, i kopec jeho soche posvätný, nazývaný bol Nit-horou.

Nito bán nebol bohatý, ako iní kniahovia, ale tým majúcejší bol jeho ľud; on nedržal na kadejaké panské zbytky a parády, ale tým viac dal na sväté príkazy bohov spásy, na zákon a knihu vedy, a najviac dal na pravdu, dobré mravy a šľachetnosť duše; a Nito bán nenútil tisíce svojich poddaných k ustavičnému vojovaniu, lebo, ač bol statným bohatýrom, predsa po válke a koristi nebažil; ale keď vlasti zahrozilo nebezpečie, on prvý stal si v šík, a na vytasenie krvavého meča celý národ državia uchopil sa zbrane a ochotne pospiechal pod víťazné zástavy Nito bána.

Nito bán i svojho jediného syna Tura veľmi jednoducho, ale múdre a dobre vychovával; vyučil ho čiaram písma, aby, keď raz bude kniahom, tiež rozumel knihám vedy a zákona; vyučil ho umstvám toho času bežným; vyučil bohatýrskym zručnosťam a cnosťam, a čo hlavná vec, navykol ho ku skromnosti a pokore, ktoré vlastnosti mladému kniahovičovi Turovi všade rýchle naklonily ľudské duše a srdcia.

Jednoho dňa, pri príležitosti výročitej, na hrade Nit-hore odbývanej porady starešiny, boženíkov^[2] a vladíkov, predvolať dal Nito bán i svojho syna Tura do vieči (porady, snemu), a takto k nemu prehovoril:

„Môj drahý Turko! môj milý, jediný syn! Ľúbil som ťa a vyopatroval som ťa, ako svedčí sa na verného otca, ktorý svoje dieťa úprimne miluje. Vychoval som ťa tak, aby si sa užitočným stať mohol vlasti a národu; no, dľa mojej mienky, potrebuješ k tomu všetkému ešte i väčších zkúseností, nežli jich máš dosiaľ, aby si mohol byť národu tým, čím bych ťa ja rád videl. Znáš moje državie; nie je ono príliš bohaté, znáš moje tri hrady, niet v nich zlata, ani daromných zbytkov sveta; no, ja predsa, z vôle bohov spasy, blažene žijem a môj ľud je spokojný, lebo i ja zkúsil som sveta v mojom mladom veku, a tuhý zápas som viedol s neresťami a biedami černobohov, ktoré tak prečasto vychovávajú veľkých a šľachetných mužov. Nasledovne, je to moja snažná žiadosť, aby si ty — a síce nie so skvostným pohodlím panského rozmazlenca, ani nie ako náš kniahovič, lež iba ako skromný občan, obdarený na púť zdravým telom a zdravým rozumom, dobrým vtipom a mohutným ramenom, tiež sa vybral z otcovského hradu na diaľnu cestu, zkúsiť kus sveta a jeho ľudí, potom po troch rokoch, obohatený mnohými známosťami a zkúsenosťami, navrátil sa domov, aby si to, čo si sa vo svete dobrého a pekného naučil, časom i pre vlastnú krajinu a národ, ako budúci kniaho a bán zužitkovať mohol. To hľa môj náhľad a moja žiadosť; otázka je teraz, čo na to ty, môj synu? čo naša vieča? a čo bohovia spásy? Teda rozmysli si vec a potom odpovedaj!“

No, kniahovič Tur nerozmýšľal dlho a, prudko zarumeniac sa studom mládeneckosti, čo najmožnejšie smele odpovedať usiloval sa: „Víťazoslávny knieža a báne, môj milý otče, a ctená viečo! s uskutočnením vašej žiadosti zároveň oskutočnená bude jedna z mojich najvrelších túžob, a preto ja s najväčšou radosťou podvoľujem sa nastúpeniu toho, u nás od dávna povšechne obvyklého trojročného cestovania.“

„Takúto odvetu — prejal slovo starý Nito bán — som od môjho syna očakával; no my dvaja ešte vec nerozhodujeme; vyslovte sa o nej i vy, ctení boženíci a vladíci.“

I povstal jeden zo starešiny a riekol, že poneváč to drievna obyčaj tak mať žiada, aby synovia bánov a kniahov napred zkúsili sveta, a teprv potom prejímali barľu vlády a prestol panovníckej dôstojnosti: on schvaľuje i spravedlivú žiadosť kniaha i pochvalnú odhodlanosť kniahoviča^[3] a želá k tej púti mnoho šťastia a nebies požehnania.

„Tak je!“ jednosvorne ozvali sa ostatní členovia vieče.

„Tri mienky shodujú sa teda: moja, jeho a vaša; otázka teraz: čo povie tá najvážnejšia, totiž rada bohov spasy? a preto, ctení boženíci, vedári, divári a všetci, skrúšene modlime sa, spievajme a prosme dobrých belbohov, aby dali nám spasonosné znamenie svojej svätej vôle. Páni, do bohyšťa!“^[4]

Vstal Nito bán z kresla a za ním všetci boženíci a vladíci, potom dlhými chodbami hradu poberali sa, traja a traja idúc, do bieleho chrámu, ktorý stál nad hlavnou bránou zámku Nit-hory.

Bohyšte bolo štvorhranné, majúce jedny dvere a tri okná. Pri vchode u okna na pravo stála stará kamenná socha Svorboha, proti nej u ľavého okna drevená modla „maty“ Zelibohby, a oproti dverám u stredného okna mohutná bronzová socha veľboha Svativíta.

Socha Svorboha predstavovala starého dedka, s dlhou bielou bradou, v jasno-modrom plášti; v pravici držal slnce, v ľavici mesiac, a plášť posiaty mal hviezdami. Modla Zelibohby čili Svor-maty, manželky Svorboha, bola tiež čistá pekná starena; stála na velikom žabacom korýtku; na pravom ramene mala nemluvňa, v hrsti čašu s mliekom; u nôh povrhnutá, mažiaru podobná nádoba, z ktorej sypalo sa zbožie. Socha Svativíta predstavovala obrovskú, jarú turú postavu, so štyrmi celkom holými hlavami, hľadiacimi v štyri strany sveta; v pravici mal „božiu čašu“, v ľavici bielu zástavu, na nej slnce s dvanásti hviezdami, a na vŕšku žrdi stál zlatý orol.

V prostriedku bohyšťa, medzi troma modlami, stálo malé žertvište, k žertvovaniu bylín alebo semien; u nôh každej sochy nachodil sa malý bukový stolíček. Na stolíku Tata Svorboha ležala stará kniha zákonov, na stolíku Svativíta drievna kniha vedy, jejžto drevené listy poryté boly svätými čiarvami (literami), a na stolíku Zelibohby ležaly hadule, t. j. 40 k vešťbám upotrebovaných, na plochej bielej strane tiež rytými čiarami posiatych dreviec, a iné prístroje k vyzvedaniu svätej vôle bohov spasy.

Keď sprievod vieče (snemu) širokým chodbišťom dorazil pred priestranný vchod bohyšťa, jeden z boženíkov otvoril dvere a kniaho s dvoma vedármi, dvoma divármi a dvoma vešťcami vstúpil do chrámu, potom opät zatvorily sa dvere. Ostatná starešina postavila sa v polkruhu okolo vchodu a tíško modlila sa. Naraz ozval sa z nútra nábožný spev, sprevádzaný dumným hlasom gájd, a hneď na to obe krýdla širokých dvier do korán otvorily sa; u sochy Svativíta pokorne stál kniaho Nit, odiaty v biele rúcho najvyššieho čiarvo-vedca, a okolo žertvišťa, na ňomž malá vatra horela, stálo šesť boženíkov, spievajúcich a kúštičky blenu prikladajúcich na vatru.

Keď dokonané boly prípravné obrady, pristúpili šiesti boženíci k stolíku Zelibohby a najstarší z nich, vezmúc z kopy dreviec štyri hadule medzi dve dlane, pri skrúšenej modlitbe jich za chvíľu mrvil a konečne vrhnul na stolík. — Nastalo hlboké ticho, bo s napnutím očakávané bolo sväté znamenie božej vôle. Boženíci užšie obstúpili stolík, na ktorom ležaly vrhnuté hadule, a skúmavým zrakom prizerali sa polohe dreviec a čiaram na jejich bielej plochej strane vyrytým.

No toto trapné napnutie dosť skoro ustúpilo všeobecnej radosti a plesaniu, lebo tri hadule obrátené boly na stolíku hore značky, na jichžto bielej hladine červeňaly sa spasosľubné čiary Svativíta, Radhosťa a Lady, a iba jedna haduľa ležala dolu znaky, ukazujúc veštcom svoj okrúhly tmavý chrbát a skrývajúc jejich očiam bielu hladinu plochej strany, na nejžto vyryté čiary znamenaly nepochybné víťazstvo planej Moreny.

Výrok veštcov, sostavený dľa položenia hadúľ, znel doslovne takto:

„Sveta ísť zkúsiť Turovi je dobre; lstivá Morena čihá síce, ale Svativít je mocný, Radhosť dobrý a Lada ľúbezná; oni pripravia mu šťastlivý návrat.“

Zaplesal Nito bán i starešina, keď tento výrok veštcov vyhlásený bol v bohyšti, lebo zpráva, že posvätné hadule zvestujú Turovi priazeň belbohov a šťastlivú púť, všetky duše naplnila veľkou radosťou; na čo Nito bán, čo najvyšší kniaho a čiarvovedca, roztvoriac knihu vedy tri razy, dľa drievneho zvyku vyčítal z nej pre Tura nasledujúce tri naučenia:

„Nové cesty plané; opatrný jich len vtedy volí, keď na starých nieto lávky, mostu.“

„Múdry človek nehľadá silu a moc, kde miesto nich môže mať lásku.“

„Keď boženík hlása pobožnosť a pravdu, dobrý človek zastane a počúva ho.“

„Nuž, synu môj, — vravel Nito bán, zavrúc knihu vedy po prečítaní týchto riadkov, — aj, hľa, to ti bohami spasy na cestu dané tri naučenia; buďže na tvojej púti pamätlivým na ne, a buď istý, že dokým jich verne zachovávať budeš, priazeň belbohov vždy bude po tvojej strane. Dajže to mocný Svativíte!“

„Dajže to Svativíte!“ jednohlasne volali boženíci, potom, vrhnuvše opät blenu do vatry, voľným krokom krúťac sa okolo nej, aby on uslyšal jejich prosby, k jeho úcte skrúšene spievali:

Na náhradí zámku ale u žertvišťa bielej sochy Radhosťa, belboha pútnikov a pohostinstva, vykonávali žretci svoje obrady pri žehaní mu zápaľnej obeti, aby šťastlivou bola cesta mladého kniahoviča Tura.

Druhý deň nato bol dňom príprav a tretí deň dňom trapného lúčenia — a odchodu.

Kniaho Nit, vrele obejmúc a ešte raz pobozkajúc svojho milého syna, s požehnaním dobrého otca prepustil ho na diaľnu cestu, na nejžto sprevádzaly ho pobožné otcovské modlitby. I jedna boľastná slza sperlila sa bola v oku starého otca Nit bána, no utlumil ju kniaho, lebo v tých časoch nebárs vídavané boly slzy v očiach bohatýrov; kniahovič Tur ale vyplakal sa do dobrej vôle, lebo mladosť i vtedy mávala rovné právo k radosti i k žalosti.

Keď mladý kniahovič opustil otcovský zámok na Nit-hore, obrátil sa na severo-východ, a mostom prejdúc cez rieku, rezko klsal hore maľebnou dolinou, po ľavej strane rieky.

Kým viedla ho jeho púť vidiekami otcovho bánstva, cítil sa veľmi dobre; no kus clivo počalo mu byť, keď na štvrtý deň prekročil hranice Nitovho kniežatstva; vidiac medzitým, že i tu býva zas len ten istý slovenský, dobrý a pohostinný národ: bol dobrej vôle a ľavým brehom rieky poberal sa ďalej. Pomaly ale stal sa z rieky potok, z potoka bystrica, a o krátky čas i z bystrice len jarčok; ba v šiesty deň svojho voľného putovania došiel i ku studienke, z ktorej ten jarčok vytekal. Boly tu veliké hory a lesy, milé to sídloviská černobohov, a chodníčok cez hory úzky, tak že miestami ledvy predral sa ním Turo na svojom vrankovi.

Pri studienke si odpočinul; občerstvil koňa pašou, sebe syrom a chlebom a chladným nápojom, potom hútal a rozhutoval, čo robiť, kam kroky zameriť? A jako tak myslí a rozmýšľa mysľou, tu naraz vyletí neďaleko neho z kriaku divý holub, ktorý, urobiac letmo tri veľké kolá ponad Turom, obrátil sa na východ. Toto považoval Tur za znak bohov spasy, a preto rezko soberúc sa, bral sa smerom, ktorý mu sivý holub bol ukázal.

Asi za hodinu kráčal náš pútnik proti strmej hore, až dostal sa konečne na temeno vrchu, z jehožto plešivej výšavy rozvinul sa pred zrakmi Tura utešený výhľad.

Bola to hlboká, okrúhla dolina, obohnatá zôkol-vôkol strážnymi vrchami a hoľami, na jejichžto troch nižších končiaroch, akoby vo trojhrane, stály tri mohutné hrady, a v prostriedku tejto roztomilej krajinky kolembalo sa dlhé Bielo jazero, ktoré na severe podmývalo ozrutné opachy Tatier.

Mladý Tur, aby sa v tomto krásnom výhľade lepšie nakochať mohol, pustil koníka na pašu, sám ale, vydriapuc sa na balvan vysokej skaly, dôstojnému to sedalisku belbohov, s pocitom akéhosi blaženého tušenia zahľadel sa do milých krás neznámeho vidieku. Už klonilo sa slnce k západu, keď prebudil sa Tur zo sladkých myšlienok, potom rýchle pojmúc koňa, pešky kráčal dolu strmým vrchom, do tichej dedinky, ktorú so skaly zhliadnul bol u päty vrchov, v hlbokej doline.

Práve zapadlo už slnce, keď dorazil Tur do tichej dedinôčky; pri vkročení do nej nerozmýšľal sa mnoho, zatočil do prvého dvora, kde chudobným roľníkom dľa najlepšej možnosti pohostinne prijatý bol. Ostatne Tur ani neveľa dbal na pohostinstvo, on tešil sa len tomu, že tu bol zas medzi svojím národom, ctiteľom bohov spasy.

„Hohó! mladý pánko, — riekol mu starý gazda, keď Tur nad touto okolnosťou prejavil bol svoju velikú radosť, — toho sa nebojte, že by ste tak skoro medzi cudzí národ prišli; nás Slovénov je ako na nebi hviezd, ako v mori piesku. Povedzte mi, koľko dní tomu, čo ste z domu vyšli?“

„Dnes šiesty deň; len že som si voľne išiel, a kde tu, kde sa mi páčilo, sa i trochu pobavil; lebo veď mi, reku, nie náhlo; za tri roky mám dosť času.“

„No, mladý pánko, a ja vám hovorím, že keby na pr. tento náš Bielijazerský vidiek, ako to vedbári tvrdia, skutočne bol prostriedkom nášho slovenského národa, môžete ísť z tadiaľto tristo dní, a to nie v jednu, lež vo štyri sveta strany: a ešte voždy budete medzi rodinou, čo ctí našich bohov spasy a hovorí aj jejich reč.“

„A ktože bánom Bielijazeria?“

„Bánom a kniahom Bielijazerského državia je Maran. Tri zámky, ktoré videli ste s vrchu, sú jeho majetkom. Maran bán je slávny lovec, ktorému sotvy bude páru na svete.“

Na druhy deň, úctive poďakujúc sa Tur svojmu gazdovi za pohostinné prijatie, poberal sa ďalej; zprvu držal sa k juhu, potom k východu, až konečne prišiel k rieke, ktorá tento pekný vidiek ešte väčšmi krášlila, a dolu nižšie, na severu, do Bieleho jazera vtekala.

Tur pustil sa ľavým brehom rieky k severu na dol, až konečne prišiel i ku jej vtoku do jazera. — Tu sosadnul s koňa, pustil ho na pašu, a on sadnul na starý klát, čo čumel u brehu jazera z bieleho homoku, aby si vraj ešte raz rozmyslel, v ktorú stranu obrátiť sa z tadiaľto.

Vidiek sa mu veľmi páčil; no bol on i vskutku utešený, a tie tri mocné a pekné hrady ešte značne veľatily jeho krásu; prvý z nich stál na východe, a bol — ako mu minulý večer bol gazda rozprával — zo všetkých najstarším, na ktorom nachodil sa, vraj, drievnymi pradedami Maran bána skvostne vybudovaný chrám belbohyne Slávy, a v ňom i jej velikolepá modla z rydzieho zlata; od tejto slávnej sochy, ako gazda ujisťoval, dostal meno i sám zámok, „Slavinou“ nazývaný. Druhý hrad stál na juhu; bol menej pevný, ale chýrečný svojím pekným chrámom dobrej „maty“ Zelibohby, ktorú pozdní potomci Zlatibabou nazvali. Tretí hrad, zo všetkých najmocnejší, stál na západnej strane Bielijazeria; v tomto zámku, ako pohostinský roľník Turovi rozprával, za drievnych časov bol pekný chrám mocného belboha pastierov Veles-Tura, po ňomž vraj i sám zámok Turihradom nazývaný, svoje meno zdedil; no predkovia Maran bána vraj, keď budovali na Slavine chrám belbohyni Sláve, do chrámu Veles-Tura na Turihrade, na miesto sochy Veles-Tura postavili modlu manžela belbohyne Slávy, obrovskú to sochu svätého a bieleho Víta, podľa ktorej potom Turihrad často prezývaný bol i Bielihradom, ktorého mena zámkov vtedy veliký počet bol na území pobožného Slavian-národa.

Kniahovič Tur, obdivujúc za čas krásu vidieka a prírody, po dlhšej dobe, akoby presýtenosťou znavený, sklopil hlavu a načúval sladkému šumeniu vĺn Bieli-jazera, ktoré krásne víly rozkolembaly svojimi rozkošnými ihrami, a v tejto tichej zadumenosti so svojou valaškou ihrajúc sa, čiaral v bielom homoku, a ani nemysliac, čo robí, načiaral ňou v piesku slová: „Kto druhému peklo žiada, sám doňho upadá.“

Po chvíli prebudiac sa Tur z hlbokých myšlienok vstal a umienil si ta ísť na biely Turihrad, na ktorom sídlil mohutný Maran bán, kniaho krásneho Bieli-jazerského dŕžavia. Sadnul teda na koňa a ľavým brehom jazera poberal sa ďalej.

No sotvy šiel sto krokov, tu naraz počuje za sebou dupot kopýt, a obzrúc sa, vidí skvostne odiateho, staršieho už, ale ešte vždy mohutného rytiera na vranom koni, ktorý zrejme za ním pádi. Bol to sám kniaho Bieli-jazerského dŕžavia, Maran bán, ktorý, idúc tiež chodníkom popri jazere, zbadal bol slová Turom do piesku načiarané, a veľmi čudoval sa nad správnosťou písma a nad krásou jeho čiarv (litier), lebo i sám, ako kniaho dŕžavia, bol dosť sbehlým čiarvo-vedcom.

„Či si to ty“ — pýtal sa Tura, — „čo tú poslovicu tam do piesku načiaral?“

„Áno, ja som to, báne,“ smele a zdvorile odvetil Tur.

„Ach, prosím ťa, dobrý človeče, urob mi to k vôli, napíš ešte dačo; ja bych ťa rád píšuceho videť.“

„Veľmi vďačne,“ povedal Tur a, skočiac s koňa, práve tak správne a pekne, ako predtým, napísal do piesku nasledujúce slová: „Najspoľahlivejším kahanom človeka je rozum.“

Bánovi Bielijazeria sa to veľmi páčilo. „A kam putuješ?“ pýtal sa po chvíli Tura.

„Idem sveta zkúsiť“ — vetil Tur, — „bo tak to chce mať môj dobrý otec.“

„Prst boží doviedol ťa ku mne!“ — zvolal Maran bán. — „Od dávna hľadám takého múdreho a zručného muža, ako si ty, ktorý by moju domácnosť a moje statky spravoval, abych sa ja častejšie lovom baviť mohol. Nuž či chceš vstúpiť do mojej služby?“

Tur rozmýšľal.

„Dostaneš za to takú odmenu, akú si sám žiadať budeš.“

„Dobre,“ — riekol konečne Tur, — „jestli myslíte, že ma s úspechom potrebovať môžte, vstúpim do vašej služby.“

„A čo za plácu žiadaš?“

„Plácu žiadam takú, akej ma rozšafní, múdri a spravodliví ľudia za hodného uznajú.“

„Dobre; vidím, že si svedomec, lebo nepočul som dosiaľ ešte správnejšej smluvy, ako je táto.“

A s tým, bodnúc koňa, dal Turovi znamenie, aby šiel za ním. Tur, rýchle vyšvihnúc sa na koňa, pádil za Maranom. Keď prišli k jednomu vŕšku, pod ktorým kolembalo sa jazero, zatočili sa v pravo, a briežkami a dolinami jazdiac, asi o hodinu dorazili do úzkej doliny, nad ktorou na vysokom brale čumel mohutný Turihrad. — Prijdúc do zámku, ustanovil Maran bán mladého Tura za správcu svojej domácnosti a svojich statkov, vymenujúc ho za svojho huľašníka a krčiašnika, t. j. úradníka, jehož povinnosťou je nielen statky spravovať, ale pečovať aj o potrebný pokrm a nápoj pri bánskom dvore.

Statočný a múdry Tur, ako takýto úradník u Maran bána, veľmi rozšafne konal svoje povinnosti, a všetkým nárokom svojho pána tak svedomite zodpovedal, že tento bol s ním úplne spokojný; ba i všetci ľudia, s ktorými prívetivý a spravedlivý Tur do styku prišiel, si ho vážili, vysoko ctili a ho úprimne milovali.

Maran bán ale, vzdor všetkému tomu, mal ešte akési tajomstvo pred svojím verným Turom.

Na západnej strane bieleho zámku stála vysoká veža, do ktorej, okrem samého Maran bána, žiadna živá duša vkročiť nesmela. Z tejto veže počuť bolo v tichých nociach kúzelné znenie lutny a niekedy aj prenikavý ženský spev; niekedy zas bôľne vzdychy, ako by nočný vetor šumel v škárach opustených hradieb.

Kto to tam spieval, kto to tam vzdychal: to nikto nevedel, lebo do tej veže nikto prístupu nemal. Služobníctvo len toľko znalo, že asi pred piatimi rokami raz zavčas rána navrátil sa Maran bán s početným komonstvom z dlhšej cesty domov, a že s tymže sprievodom dovedený bol i jeden zakuklenec, ktorému sám Maran bán pomáhal s koňa, sám zaviedol ho do nútra, a nikto ho viac odísť nevidel z hradu; ale Maran bán každý večer navštevoval domnelého zajatca a sám donášal mu každý večer pokrm a nápoj na celý nasledujúci deň. Keď ale raz — asi o pol roka po osudnej noci — zavznel z veže úpenlivý spev, poznalo v ňom služobníctvo ženský hlas a iba tušilo, že to nejaká, násilným únosom sem dodaná krásavica, ktorú Maran bán, pre jej spuru, tresce dlhým väzením.

Obozretný Tur, ačpráve toto všetko od služobníctva podrobne dopočul, predsa nikdy nepokúsil sa odhaliť rúšku bánovho tajomstva a vtierať sa mu do týchto jeho rodinných záležitostí. A to hlavne bolo to, čím si časom získal neohraničenú Maranovu dôveru.

Keď takto prvý rok prešiel, svolal Maran bán svojich vladíkov a boženíkov vedárov, a vyzval jich, aby svedomite určili odmenu, ktorú si múdry Tur za svoje verné jednoročné služby od bána zaslúžil. Štyria vedári a traja vladíci vyslovili sa, že Tur zaslúži toľko platu, koľko oni siedmi do roka majú; ale velikodušný bán svojmu vernému úradníkovi ešte i tento veliký plat zdvojnásobnil.

Na počiatku druhého roku zavolal Maran bán raz Tura k sebe a povedal mu toto: „Viem, že si múdry človek, a viem že si mi verným sluhom; no ja ťa za tvoju múdrosť povýšil i postavením i platom nad všetkých mojich sluhov, a tvoju vernosť odmeniť ti hodlám sverením ti môjho najväčšieho tajomstva. Vieš, že veľmi rád poľujem, a predsa nemôžem sa radostiam lovu oddať tak, ako bych si to želal, bo každý večer musím sa vrátiť domov, abych obyvateľa „znejúcej veže“, ako ju ľud pomenoval, navštívil, potešil a potrebným pokrmom a nápojom opatril; vieš, že, som nie zbabelcom, a predsa, keď súsedný bán plieni moje statky na hranici, trpím to pokojne, lebo nemožno sa mi na dlhší čas vzdialiť z domu pre môjho mileného zajatca, manželku to moju. No, vyzkúsil som tvoju vernosť, a teraz to už iste ináč bude. Tu máš ty jeden kľúč od osudnej veže, a keď ma doma nebude, ty opatri mi tam moju milú ženu.“

A jako Maran bán povedal, tak bolo. Hneď na druhý deň vybral sa bán na medvediu poľovku a vystal celé tri dni; a Tur, každý večer, naplniac košík potravou a krčahy medovcom a vodou, vyniesol jich hore na „znejúcu vežu“, a položil tam do vnútrajšieho, hrubými mrežami opatreného obloka, ktorý z chodbišťa do izby zajatej krásavice viedol. Železné dvere tejže izby ale pevne boly zamknuté a od týchto mu Maran bán nebol sveril kľúče. Tura mrzelo to trochu, že pri ukazovaní tolikej dôvery k nemu, predsa ešte nepožíval u Maran bána úplnej dôvery. Avšak nakoľko len možno bolo, udusil v sebe tento trpký cit bôľa.

Pri druhej-tretej návšteve vedel už Tur z úst nešťastnej ženy, že bán Bielijazeria pred piatimi rokmi násilne uniesol švárnu šesťnástročnú Libtu z hradu Hôravského bána Miliča, jehož jedinou dcérou a potechou bola, a že ju tu uväznenú drží a držať bude, dokýmkoľvek krásna Libta ku sňatku s ňou zamýšľanému neprivolí; no ona, hovorila, že sto ráz radšej volí smrť, nežli Maran bána za manžela.

Tur srdečne ľutoval nešťastnú devu, a ačpráve by v duši veľmi rád prispel bol ku jej pomoci, predsa viazaný smluvou a daným slovom — tak sa choval, ako svedčí sa ua verného sluhu.

Tak hľa minul i rok druhý.

A vždy viac a viac zrostala Turova sláva, jak pre jeho velikú múdrosť, tak pre jeho svedomitú spravedlivosť a šľachetnosť, a menovite preto, že voždy pamätal na sväté, bohami spásy mu z knihy vedy dané napomenutie, ktoré mu radilo nehľadať silu a moc tam, kde miesto nej lásku mať môže; a túto veru všade v hojnej miere nachodil, jak svojimi dobrými radami, tak ochotnou pomocou, pričom mu veľmi vhod boly jeho neobyčajné vedomosti a jeho všeobecná zručnosť.

Kniaho Bielijazeria, Maran bán, stál síce v chýre muža rozumného a spravodlivého, ale keď každý boží deň počúvať musel tie ustavičné chvály, ktoré so všetkých strán neprestajne sypaly sa na Tura, počalo ho to predsa trochu mrzeť, a jakási tajná závisť ho znepokojovala; menovite ale, tak sa videlo, že on od sverenia svedomitému Turovi svojho tajomstva o „znejúcej veži“, voľajakýsi obrat v chovaní sa švárnej Libty očakával; no a v tomto ohľade nezbadal Maran bán naskrze žiadnej premeny, lebo Libta, ako dosiaľ, tak i teraz tvrdošijne vzpierala sa žiadosti Maran bána, stať sa jeho manželkou. — Toto všetko rozmrzelo Maran bána proti Turovi, a vznikla v ňom túžba, sprostiť sa ho čo skorej, a síce, možno-li, dajakým, verného sluhu zahanbujúcim spôsobom. I naviedol teda raz úplatkom troch úradníkov, z nichžto jeden vystúpil s obžalobou, že je Tur v tajnom spojení s Hôravským Milič bánom, starým to otcom uväznenej Libty, že zradu kuje proti Maran bánovi, a druhí dvaja ako svedkovia ztvrdiť mali tieto klamné udania tamtoho. No vtedy nesedela ešte, tak ako dnes, krivda za stolom, a pravda nežobrala, tak ako teraz, u dvier, lež svedomití boženíci belboha Pravena, dľa drievnych zákonov a dľa svätých predpisov knihy vedy, prisluhovali pravdu a spravedlivosť. I Tur ochotne dostavil sa pred jich súd do svätohája Pravena, ktorý asi dobrú hodinu cesty od zámku na juh stál — neďaleko od toho miesta, kde sa Maran a Tur prvý raz stretli — na kopci medzi posvätnými lipami a bukami, brestami a dubami, a obratne prednesúc tam svoju obranu, pokojne očakával výrok spravedlivých sudcov ľudu. No tento raz nebolo treba radiť sa boženíkom, ani „pravdovestného ohňa“, ani „svätocudnej vody“, lebo sudcovia s úplným presvedčením vyslovili nad Turom výrok neviny, následkom čoho — samo sebou rozumie sa — lstivý žalobník, spolu i s najatými svedkami, ešte v ten deň odvisnul tam na šibenici.

Táto neočakávaná udalosť ešte väčšmi rozsŕdila Maran bána, tak že si pevne zaumienil, že Tura čo najskôr o život pripraviť musí.

V krásnej úzkej doline, na západ za Turihradom, mal kráľ svoje pece, v ktorých mu jeho ľudia práve vtedy vápno pálili. Na tretí deň ráno, po výroku boženíkov belboha Pravena, tašiel Maran bán ku vápenníkom a povedal jim:

„Počujte, dobrí ľudia, je u mňa vo službe istý cudzinec, ktorý by kniaha Hôravy, Miliča, rád urobiť pánom nášho Bielijazerského dŕžavia, aby ste sa vy všetci stali jeho poplatnými poddanými a sluhami, a mňa aby zajal a zavraždil. A to predsa všetci dobre viete, že vás ľúbim a že vám dobre chcem. Nuž či želáte si ratovať mne život a sebe svobodu?“

„Želáme!“ zvolali vápenníci jednosvorne.

„Nuž teda, jestli si to želáte, vrhnite toho vlastizradného oplana do vápennej pece, a všetci ratovaní budeme. Či to urobíte?“

„Urobíme!“

„Ale ako ho sem dostať?“ tázal sa najstarší z vápenníkov.

„To je moja starosť!“ — odvetil Maran bán. — „Ja teraz odídem ztadiaľto touto novšou cestou, a prvého, kto po mne k vám tou istou cestou prijde a vám dary donesie, lapte a vrhnite ho do pece. Pozdejšie potom i ja prijdem a udelím vám za to kráľovskej odmeny.“

S tým zanechal Maran bán vápenníkov a tašiel na hrad, potom, zavolajúc k sebe Tura, takto k nemu prehovoril: „Môj milý nádvorníku! Tam dolu v doline na západ, na konci tej novšej cesty, mám pri peci zamestknaných vápenníkov; choďže k nim, a tu máš, vyplať jim tu hľa tým zlatom, čo jim na celý týždeň prichodí; ba daj jim i viac, nežli pýtať budú, celkom dľa dobrej vôle tvojej, vždy veľkodušnej mysle a šľachetného srdca; a daj jim aj koláčov i medovca, koľko len žiadať budú, lebo zaslúža toho za svoju ťažkú prácu. Choďže a ponáhľaj sa; touto novšou cestou tam najskorej prijdeš.“

Tur mlčal a jakosi nedôverive pozrel bánovi do tvári. Čo z nej vyčítal, čo nie — ktože to vie? no isté je, že mu v tom okamihu na um prišly bohami spasy mu z knihy vedy dané sväté napomenutia. Medzitým sobral zlato, vzal karman s koláčami a krčah s medovcom a — tašiel, no nie novou cestou, lež tou starou, ako mu v naučení, bohami spaásy mu danom, prikázané bolo. Zíduc zo zámku dolu, tam v podhradí u cesty stál jeden osamelý domček, a pri domčeku stál starý boženík, ktorý obyvateľom domku, starým i mladým, hlásal pravdu bohov z knihy vedy. Zastal teda i Tur a za dobrú chvíľu načúval kúzelným slovám boženíka, z jehož výrečných úst milo prúdily sa hlasy večnej pravdy, múdrosti a zbožnosti.

Maran bán medzitým myslel, že jeho nádvorník Tur už dávno na uhoľ zhorel vo vápennej peci; vybral sa teda k vápenníkom, že presvedčí sa o veci, ako zakončilo sa to s nenávideným Turom, a jako jim bol prislúbil, i hodne darov vzal sebou k rozdaniu medzi vápenníkov. Avšak doraziac k peci pri nejž práve akísi neznámi paholci zaneprázdnení boli — lebo vapenníci po odbavených raňajkách ešte polihovali kde-kade v chládku pod stromami — a tíže paholci, nepoznavše bána, z naloženia vapenníkov aby prvého, kto novou cestou k nim s darmi prijde hodili do pece: vrhli sa na Maran bána, odobrali mu dary, poviazali mu nohy a ruky, a vzdor jeho kriku vzdor prosieb i hrozieb, hodili ho do horúcej pece, kde v okamihu biedne zahynul a už o chvíľu na uhoľ zhorel.

O nezaveľa na to prišiel i Tur ku peci, a teraz ešte len z rečí vapenníkov vyrozumel, aké úklady mu Maran bánom pripravené boly. I tešil sa veľmi, že, pamätlivý súc napomenutia bohami spasy mu z knihy vedy daného, šťastlive vybrednul z hrozného nebezpečia.

Na to vrátil sa na zámok; prvé, čo urobil, holo: vysvobodiť Libtu z jej dlhého väzenia a povedať jej, čo dávno hlboko cítil, ale dosiaľ neprejavil, totiž, že ju vrele a úprimne miluje a želá si ju mať za svoju vernú a milú manželku. Švárna Libta s radosťou privolila k tomu, a keď na to do všetci povolaní a shromaždení starešíni, kmeti, vladíci a boženíci, vyrozumejúc z úst Tura a početných svedkov pravý stav veci, jednosvorne jeho vyvolili za svojho bána a kniaha; pri tej istej príležitosti slávená bola na Turihrade i veliká svadba krásnej Libty s mladým bánom Bielojazeria, ku nejžto dostavili sa i jejich otcovia, Nito bán z Nit-hory a Milič bán z Hôravy; i bola tam radosť veliká a plesanie všeobecné.

Turo bán dlho a šťastlive panoval, a po smrti svojho otca a svokra, sjednotiac pod svojou barlou bánstva Nit-hory a Hôravy (ku tomuto patrilo vtedy aj horné Považie až po Strečno) hranice svojho dŕžavia zčiastky týmto dedictvom, zčiastky dajednými šťastlivými výbojami, k nimžto vlastne len nepokojnými súsedmi donútený bol, značne rozšíril.

Krásna Libta, boľastnými sedemročnými utrpeniami upomínaná na svoje turihradské neresti, nerada bývala na tomto zámku, a preto vystavil jej Turo bán nový hrad na hornom Považí, vo vidieku milom a krásnom, ktorý zámok zdedil meno po dobrej a milej Libte; ba neskoršie, keď podarilo sa Turo bánovi rozkáľaním ozrutných skál na severu, pri velikánskych vodopádoch rieky Váhu, vtedy Vlahy menovanej, spustiť vody a vysušiť velikú časť Bieleho jazera, vystavil na juhu ešte i veliké a pekné mesto, ktoré dľa svojho mena Turovom pomenoval.

Turo bán nemal syna, iba jednu dcéru, Zorenu, jejžto srdce i ruka dostaly sa bánovi Zlatoňovi, ktorý po Turovi tiež asi tridsať rokov slávne kniahoval a bánoval nad Liptovom, Turihradom, Nit-horou i Hôravou; ale Turihrad, jehož neblahá pamiatka ešte svieže utkvetá bola v duši bánskej rodiny, stál vtedy zväčša opustený a len bánskym nádvorníkom obývaný; ba dobrý slovenský ľud, ktorý zatracuje všelikú neprávosť a horúcu sútrpnosť má s každým ukrivdeným, aby zvečnil pamiatku hrozných sedemročných utrpení krásnej Libty vo znejúcej veži, prestal biely zámok menovať Turihradom, lež prezýval ho jednoducho iba Znievom, ktoré meno mu potom aj navždy zostalo.