ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matka (leží v posteli), Janko, neskoršie Marka.

JANKO (sedí u postele, keď matka sa prebudí): Už ste sa vyspali, mamička? Bolo dnešné dopoludnia lepšie? Cítite sa zdravšia?

MATKA: Aj, to si Ty, Janíčko? Ďakujem, synáčik, že si taký starostlivý; bohužiaľ, cítim sa stále ešte veľmi slabá. A čo robí Marka?

JANKO: Práve odišla do chlieva, aby dala kravičke čerstvej trávy. Príde čo chvíľa. — Budete, mamička, chceť niečo jesť?

MATKA: Ach, nie, môj Janíčko, nemám chuti na jedlo. Ale rada by som sa napila; som taká smädná, akiste že budem mať opäť horúčku.

JANKO: Tu máte, mamička, hrnieček čerstvého mlieka. Pred chvíľkou ho Marka doniesla. (Starostlivo.) Je to kozie mlieko, vypite ho len, čul som v škole, že kozie mlieko je zdravé. Iste že Vás posilní.

MATKA (pije mlieko): Ďakujem Ti, Janíčko — občerstvilo ma. A koľko je hodín? Už pol druhej? To budeš mať čas ísť do školy.

MARKA (vstúpi zprava): Dobrá, zlatá mamička! Už ste hore? A ako sa cítite?

MATKA: Veru nie dobre, ale úfajme, že dá Pán Boh a opäť bude lepšie.

MARKA: Ach, keby Boh nebeský nás uslyšal! Denne sa modlím vrúcne k Nemu; aby Vám opäť prinavrátil zdravie — potom by hneď bolo u nás veselšie. (Pohliadne na hodiny.) Už tri štvrte na dve. Janíčko, choď do školy, už je čas. (Napomína ho.) A buď pekne pozorlivý, ať neurobíš mamičke zármutok. Pekne pána učiteľa poslúchaj!

MATKA: Áno, môj synáčik, uč sa usilovne — čomu sa naučíš, o to Ťa nikto neozbíja. Peniaze, majetok — to všetko môže Ti zlodej ukradnúť, ale čo máš v hlave, to bude vždy Tvojím majetkom, o to Ťa nik nepripraví.

JANKO (berie knižky, ide k matke a bozká jej ruku): S Pánom Bohom tu ostávajte, mamička, a nech dá Pán Boh, aby som Vás našiel zdravšiu, až prídem zo školy. (K Marke.) S Bohom, Marka! (Odchádza vpravo.)

MATKA: Choď s Pánom Bohom, Janíčko.

Predošlí bez Janka.

MATKA (po chvíľke): Hodný je Janko, veru hodný. Usilovne sa učí, poslušný je, robí mi ozaj radosť: Škoda, že nebohý môj muž sa tej radosti nedočkal. (Dá sa do plaču.) Ach, nedaj, Bože môj, aby som aj ja mala odísť na večnosť. Čo by ste si, úbohé deti, tu počaly!

MARKA (ľútostive): Ale, mamička moja zlatá, nehovorte tak — a pekne Vás prosím, nepláčte — viete dobre, že pán doktor hovorili, že sa nemáte rozčuľovať, že Vám ľútosť škodí.

MATKA: Ach, dieťa moje dobré, netráp sa — viem, že obidvaja ste veľmi starostliví, ale to vieš, keď človek je chorý a leží ako ten Lazar a pomoci niet, že k plaču nie je ďaleko. A ver, keď tak koľko ráz rozmýšľam o Vás, tu vždy a vždy mi prichádza na um, čo byste robili, keby som aj ja zomrela.

MARKA (bolestne): Ach, nehovorte tak, matička moja zlatá, veď dá Pán Boh, že bude zasa dobre. Spomeňte, ako dlho chorela tetička mlynárka z Podhája. Už všetci ľudia hovorili, že už ani nepovstane a ajhľa! dnes je ako rybička, čulá a zdravá.

MATKA (zamyslene): Áno, tetka mlynárka z Podhája.

MARKA: Čula som, že sa uzdravila, keď jej vraj strýko mlynár doniesol zlatý kvet z Tatranskej doliny.

MATKA: Zlatý kvet z Tatranskej doliny vravíš?

MARKA (zvedavo): A jaký je to ten zlatý kvet?

MATKA: Neviem, dcéruška moja. Keď bývala som ešte dieťaťom, veru mladším ako je náš Janko, vyprávala nebohá naša stará mať, že vždy o pol noci na svätého Jána vykvitne v Tatranskej doline prepodivný kvet, ktorý sa skveje zlatom. A tento zlatý kvet nielen uzdravuje všetky choroby, ale otvára vraj aj všetky poklady, ktoré sa skrývajú vnútrí zeme.

MARKA: A našiel už niekto tento zlatý kvet?

MATKA: Pravda že, tak aspoň babka hovorili. Ale veľmi ťažko je k nemu sa dostať. Stráží ho vraj horský duch a len človek nevinný môže sa k nemu dostať. Beda všek zlému človekovi!

MARKA (zamyslene): Mariška, podaj mi ešte troška mlieka! (Marka jej podáva hrnieček.) Tak, ďakujem Ti. (Klopanie na dvere.)

MARKA (volá): Len ďalej!

Predošlí. Mlynár z Podhája.

MLYNÁR (vojde zprava): Daj Pán Boh zdravie! No, ako sa vodí, milá súseda? (Ide k posteli a podáva jej ruku.)

MATKA: Pán Boh daj! Ďakujem za opýtanie. Priveľmi dobre nie — tak sa mi zdá, že už ani lepšie nebude.

MLYNÁR: Ale, ale, že byste snáď nezúfali, súseda! Nikdy nebolo tak zle, aby zasa nebolo lepšie. A na smrť myslieť, to máte veru dosť a dosť času. (Žartovne.) Skôr musíte tu myslieť na sobáš — hen Marka dorásta a mnohý šuhaj sa už za ňou otočí, keď ide v nedeľu do kostola.

MARKA (vyčítavo): Ale, pán strýko, čo to za reč? Veru nie je nám do žartu.

MLYNÁR: No, no, dievčina, nič za zlé, to vieš, strýko mlynár z Podhája má tiež srdce a ver, že na pravom mieste. A že som veselý, Bože môj, veď okrem tej dobrej vôle nič iného nemám.

MATKA: Však je dobre tak — no aj ja by som bola veselšia, keby som bola zdravá — ale keď pozrem na tie úbohé deti (dá sa do plaču) — o, Bože môj, keby tak maly sa stať sirotami… (Plače.)

MARKA (ukľudňuje ju): Ale, mamička, neplačte — neplačte — pamätajte, čo Vám hovoril pán doktor.

MLYNÁR: Pravdu má Marka, súsedka, nesmiete sa tak rozľútostniť — ľútosť škodí.

MARKA: Len, strýčko, dohovorte mamičke, aby nezúfali, veď Pán Boh dá, že bude zasa zdravá. — A tetička, čo že robí? Je včuľ už zdravá?

MATKA: (medzitým pomaly usína).

MLYNÁR: Ďakujem za opýtanie, zdravá je ako rybička. (Ztíší hlas.) Zdá sa mi, že matka zaspala — ozaj, zaspala. Snáď dá Boh, že sa jej uľaví. No a ja zasa pôjdem, mám tu

v dedine čosi ešte zaobstarať a zastavil som sa tu len pozreť na Tvoju matku.

MARKA (tajomne): Strýčko porosím vás — prosím vás — kde najde sa zlatý kvet Tatranskej doliny?

MLYNÁR (prekvapene): Zlatý kvet Tatrnaskej doliny? (Krúti hlavou.) Zlatý kvet Tatranskej doliny?

MARKA: Áno, zlatý kvet z Tatranskej doliny. Veď hovorili ľudia, že ste ním uzdravili tetičku. (Prosebne.) Strýčko — drahý strýčko — pekne prosím, povedzte mi. (Sopne ruky.)

MLYNÁR: Zlatý kvet, hovoríš? A ja že som ho našiel? Milá Marka, to sa mýliš… Nie je bohužiaľ takého kvetu, ktorý by uzdravoval…

MARKA (smutne): Ale ľudia predsa hovorili — — strýčko, povedzte —

Predošl, neskoršie Janko.

MLYNÁR: Milé dieťa — zlatý kvet Podtatranskej alebo Tatranskej doliny je pohádka — — Nie je takého kvetu —

MARKA (sklamane): A čo ľudia hovoria — —

MLYNÁR: Je chýr — obyčajný chýr — (Zamyslene.) Škoda, ozaj škoda, že nie je na svete takého zlatého kvetu, ktorý by uzdravoval — Jak by som Ti, drahé diaťa, prial, aby si našla (vojde Janko) taký zlatý kvet a uzdravila ním svoju matku.

JANKO: (ktorý vstúpil pri ostatných slovách, zostane stáť vo dverách a pozorlivo načúva. Druhí ho nebadajú).

MARKA (tekslivo): Ach, škoda, že ten zlatý kvet Tatranskej doliny nemožno najsť.

MLYNÁR (obráti sa ku dverám — spatrí Janka): Aj, Janko, šuhajíček, už zo školy doma?

JANKO: (ide k mlynárovi a bozká mu ruku): Pochválený buď Pán Ježiš! Vítajte, strýčko, u nás! To ste hodný, že ste prišli navštíviť našu úbohú mamičku.

MLYNÁR: No, šuhajko, ako si sa mal v škole? Bol si hodný? Vedel si?

JANKO (vesele): Pán učiteľ boli so mnou spokojný. Bol som vyvolaný a vedel som!

MLYNÁR, MARKA (usmievajú sa): A čo si odpovedal?

JANKO (sebavedome): Rečňoval som básničku „Ja som pyšný, že som Slovák“.

MLYNÁR A vieš ju ozaj rečňovať? (Žartom.) Nemám veru ani chuti Ti veriť.

JANKO (postaví sa priamo, ukloní a rečňuje).

(Báseň od Svetozára Hurbana Vajanského.)

(Keď dorečňuje, ukloní sa.) No, strýčko, nie je to pekná báseň?

MLYNÁR: No, Janíčko-šuhajko, všetka česť pred Tebou! No, to ti musím dať odmenu! (Dáva mu 5korunák.)

JANKO (radostne): Zaplať Pán Boh! (Bozká mu ruku.)

MATKA (prebudí sa): Aj, Janíčko už došiel?

JANKO (ide chytro k matke a bozká jej ruku): Mamička moja zlatá, pozrite, čo som dostal od strýka mlynára!

MATKA: Ale, súsedko, prečo si robíte škodu?

MLYNÁR (veselo): Akú škodu — šuhajko mi zarečňoval a zaslúžil si to — no, ale včuľ už pôjdem — tak sa tu mávajte dobre a to vám hovorím, milá súsedka, nech sa čoskoro uzdravite — tak s Pánom Bohom! (Odchádza vpravo.)

MATKA, MARKA, JANKO: S pánom Bohom a pozdravte od nás tetičku mlynárku!

Predošlí bez mlynára.

JANKO (veselo): No, matička moja zlatá, je lepšie?

MATKA: Zdá sa mi, že je lepšie, ale som ustatá, chce sa mi tak spať — —

MARKA: Len si odpočiňte, mamička, spánok Vás posilní. (K Jankovi.) No a Ty, šuhajko, hlad nemáš? (Rozsvieti.)

JANKO: A to veru mám. To vieš, že celý deň sa učiť nie je tak ľahké. A čo som mal na odpoludnia, to som už dávno zjedol a včuľ som opäť hladný.

MARKA: Tu máš kávu a tu je chlieb s maslom. A učiť sa nemáš ničomu?

JANKO: Nie, zajtra máme len do jedenástej a popoludní máme prázdno. Ostatne zajtra máme najľahší deň. (Vyčituje na prstoch.) Prvú hodinu kreslenie, druhú čítanie a tretiu spev — a pozajtreku je nedela — — — (Jie pomaly — dôverne.) A počuj, Marka, čo ste to hovorili so strýkom mlynárom o tom zlatom kvete z Tatranskej doliny?

MARKA: Ale nič — to je vraj len pohádka —

JANKO (prestane jesť, zvedavo): Tú ešte nepoznám — vyprávaj mi!

MARKA: No, že si tak pekne vedel rečňovať, tak ti ju rozpoviem. Na svätého Jána o polnoci vykvitne vždy v Tatranskej doline prepodivný kvet, ktorý sa skveje rýdzim zlatom. Tento čarovný kvet má tú moc, že keď niekto sa ním dotkne zeme, táto sa rozostúpi a on dostane sa bez prekážok ku všetkým pokladom, ktoré sú vnútri zeme. Okrem toho však má tento zlatý kvet aj tú moc, že uzdravuje každú nemoc. Stačí len aby chorý ho ovoňal a už je zdravý.

JANKO (načúva pozorlivo): Ty, Marka, a kedy že je svätého Jána?

MARKA: Svätého Jána? Počkaj — (spomína) áno, to je už zajtra.

JANKO (netrpezlivo): A čo ďalej? Ako sa k nemu dostať?

MARKA: Nie je to tak ľahké šuhajko! Predovšetkým musí byť človek, ktorý ho chce odtrhnúť, statočný, nevinný, poslušný — lebo tento čarovný zlatý kvet stráži horský duch a beda tomu, kto by so zlým úmyslom v srdci chcel ho odtrhnúť!

JANKO: A čo by sa mu prihodilo?

MARKA: To neviem. Ale akiste zdravý by odtiaľ neodišiel.

JANKO: A uzdravuje ten kvet každú nemoc?

MARKA: Tak aspoň pohádka rozpráva.

JANKO: A naozaj ten zlatý čarovný kvet tam kvitne?

MARKA: Veď som ti už hovorila, že je to pohádka — (smutne) a škoda, že to je len pohádka — — — No, ale teraz, Janíčko, aby si šiel spať — zajtra musíš do školy.

JANKO: A to, Marka, dnes o polnoci má rozkvitnúť ten zlatý čarovný kvet?

MARKA: Áno, dnes o polnoci — — (s povzdychom) škoda, že len v pohádke — — No, včuľ ale sa chystaj už spať. (Pripravuje mu postieľku.)

JANKO (zamyslene): Dnes o polnoci — a mamička by sa uzdravila — — (svlieka sa) — dnes o polnoci. (Ľahne si a o chvíľu sa robí, ako by spal.)

MARKA: Už spí — — hodný braček, len keby mamička sa uzdravili! — No, aj ja pôjdem spať, mamička usnuli — (počúva u postele) — pravidelne oddychuje, o, Bože, Bože môj, daj, aby čo skoro boli zdravá. (Zahasí svetlo a ide spať. Javisko temné, len troška mesačná žiara presvitá oblokom smerom ku Jankovej postieľke.)

JANKO (keď Marka odišla, sadne si na posteli): Hovorila Marka, že dnes o polnoci rozkvitne v Tatranskej doline čarovný zlatý kvet. — Áno pôjdem do Tatranskej doliny, najdem ten čarovný zlatý kvet, aby mamička sa uzdravili. (Vstane, ustrojí sa a po špičkách ide k matkinej posteli. U nej zastane, za chvíľu hladí na matku. Šeptom hovorí.) Matička bmoja zlatá, uzdravíte sa — — idem pre zlatý čarovný kvet — — (posiela jej rukou bozk) — s Bohom, mamička moja zlatá! (Odíde.)

(Opona padá. Koniec I. dejstva.)