ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vodník. Neskoršie Víly.

VODNÍK (sedí na krči, pláta sieť a pri tom spieva):

(Prestane plátať, ponaťahuje sa, potom hovorí.) Ach, tí ľudia! Každý deň aby som popravoval svoje siete. Čo ja môžem za to, že

som vodndík? Veď musím lapať ľudí, neopatrných ľudí — A najmä malé, neposlušné deti rád lapám a dušičky ich schovávam pod hrniečky. Je to trest Boží za ich neposlušnosť. Koľko ráz takému samopašnému chlapcovi hovorí otecko, matička: „Nekúpaj sa na mieste, ktoré neznáš“ — ale čo on poslúchne? — A potom mňa preklínajú, miesto aby uznali, že samopašný chlapčok bol na svojom nešťastí sám vinovatý — — (Vezme opäť sieť do rúk, pláta a spieva ako predtým.)

(Odhodí sieť, vstane, ponaťahuje sa, hovorí.) Nie, dnes mi tá robota nechce nijako ísť od ruky. A kde sú dnes víly? (Ohliada sa.) Čože ešte neprišly? Však už by tu mohly byť, predsa len by mi bolo veselšie v tej mojej osihotenosti. Lež čuj, čo to?

VÍLY (sbor za scénou):

VODNÍK: A hej! To sú víly — a čože to spievajú? (Načúva.)

VÍLY (sbor za scénnou):

VODNÍK: Hej! Žiari už čarovný zlatý kvet (ukazuje) hen tam na vysokom tatranskom brali. — Ani som nespomenul, že je dnes čarovná svätojanská noc. To asi zato, že mňa ľudia stále jedujú a trhajú moje siete. — (Zamyslene.) Áno, dnes vždy raz do roka vykvitá na holom tatranskom brali zlatý kvet — zlatý kvet lásky. Zneje to ako pohádka — a ľudia márne túžia dosiahnuť tohoto kvetu. Zdá sa veru, že umrela láska vo svete, zdá sa, že len sobectvo bujní — a preto aj nedosiahnu tohoto čarovného zlatého kvetu. (Sadá si na krč, v zamyslení podopiera hlavu.)

VÍLY (sbor za scénou):

VODNÍK (zamyslene): Keby tak vedel Janíčko, že dnes vykvitnul opäť zlatý čarovný kvet v Tatranskej doline, ktorým by mohol uzdraviť svoju matičku, ako by sa zaradoval! Poznám ho veľmi dobre, hodný, poslušný je to šuhajíček — a jako ľúbi svoju matičku! Ach, škoda, škoda, že nemôžem mu ho doniesť, že nemôžem k nemu. Po celý rok sme my pre ľudí neviditeľným svetom — ja, víly, horský duch, škriatkovia — len v dnešnú noc môžu nás spatriť ľudské oči, práve ako ten zlatý kvet — však v ich srdci musí horieť svätý oheň lásky, bez neho aj v dnešnú noc, v tú čarovnú svätojánsku noc, aj my aj kvet zostaneme neviditeľní.

Vodník. Víly. 1. a 2. víla.

VÍLY (zprava, zľava prichádzajú tanečným krokom, tvoria kruh a vzavši sa za ruky pomaly točia sa do kola. Spev):

Chytro, sestry, chytro, sestry, do kola, do kola, než nás polnoc, než nás polnoc odvolá, odvolá! Čarovný kvet vykvitnul už na brali, na brali, a mesiačik jasne svieti do diali, do diali!

Chytro, sestry, chytro, sestry, do kola, do kola, než nás polnoc, než nás polnoc odvolá!

(Nasleduje rytmický tanec — doprevod piana, orchestru.)

VODNÍK (vstane s krča): Vítajte, sestričky Víly, vítajte v túto čarovnú svätojánsku noc! Mesiačik nám tak krásne svieti a hľa! (ukazuje) hen tam na brali už rozkvitnúl čarovný kvet — jak svieti, jak žiari! ver’, ako láska materinského srdca — — o, vedieť tak Janíčko o ňom! Ako by sa zaradoval, keby vedel, že nie je to len pohádka, že ozaj kvitne zlatý kvet — —

1. VÍLA: Máš pravdu, Vodníku, rozkvitnul už zlatý čarovný kvet lásky — lenže bohožiaľ mnohí ľudia nevedia, že dnes rozkvitá tento podivný kvet.

2. VÍLA: Áno, pravdu hovoríš, sestrička, a to zato, že mnohí ľudia nedoprajú v svojom srdci ani troška miestočka láske — veru, skôr utlačia tieto lepšie city a len sobectvu nechajú rozkvitnúť.

VODNÍK (pokyvuje súhlasne hlavou): A preto neradujú sa ani z Božej prírody, nevidia nás, ani hen z toho čarovného zlatého kvetu — —

VÍLY (sbor):

(Rytmický tanec.)

Predošlí. Neskoršie Janko.

VODNÍK (díva sa na ne): Hneď by som si aj ja s Vami zatancoval — škoda, že som už starý a nevládzem tak pekne sa nakrúcať ako Vy, sestričky!

VÍLY (sbor):

(Smejú sa a tančia okolo vodníka, potlieskavajúc do taktu rukama. Hudba!)

VODNÍK (napajedene): Len sa nesmejte, sestričky! Veru Vám dokážem, že aj starý Vodník vie zatancovať. (Chystá sa k tancu.)

VÍLY (utvoria okolo Vodníka kolo, Vodník uprostred tancuje, víly spievajú):

VODNÍK (sebavedome): Tak, vidíte, sestričky, že aj starý Vodník ešte niečo vie! — (Počuť kroky.) Však, čo to? Ktosi prichádza! — Na svoje miesta, sestričky! (Vodník usadne na krč, víly sa rozostúpia vpravo, vľavo, usadnú, ako by spaly.)

JANKO (prichádza zľava. Ide ustate, ustate hovorí): Ach, aký som ustatý, nohy tak bolia, hlava klesá a oči by chcely spať — (vzchopí sa) — lež nie — ja musím najsť ten čarovný zlatý kvet. — Dnes vraj vykvitne — o, Bože, pomôž mi, aby som ho našiel — — — (Uprostred javiska zostane stáť, rozhliada sa.) Aký smutný kraj — samá skala — ach, tak smutno tu! — (bojazlivo) len mesiačik osvetľuje to smutné priestranstvo a tie divné skaly. Zdá sa, ako by to boly spiace postavy — ako sa bojím! — (Zmuží sa.) Ale nie, preč, bázeň! Je to pre matičku — pre moju dobrú matičku! — Čo to? (Ide k Vodníkovi — naraz ustúpi o krok, uľakane.) Vodník! — Ako som sa zľakol!

VODNÍK (mierne): Neboj sa, Janíčko, neublížim ti! Poznám ťa, že si hodný, že ľúbiš aj poslúchaš svoju matičku — čo tu hľadáš v tak neskorú hodinu? Čo vylákalo ťa do opustenej Tatranskej doliny v dnešnú noc?

JANKO: Ach, keby si vedel — ale ozaj mi neublížiš?

VODNÍK: Veď som ti už hovoril — a potom — (tajomne) — v dnešnú čarovnú noc svätojanskú — v ktorej rozkvitá čarovný zlatý kvet lásky — v tejto noci aj tak nemám k ľuďom moci.

JANKO (radostne): Hovoríš, dobrý vodníku, že v dnešnú čarovnú noc svätojanskú rozkvitá čarovný zlatý kvet lásky. — Nie je teda pohádkou, čo rozpráva sa o zlatom kvete?

VODNÍK: Je a nie je, Janíčko! Pre toho, kto v svojom srdci nosí čistú, hlbokú lásku, pre toho nie je pohádkou — pre jeho oči je otvorená Božia príroda a on vidí všetko, čo ľudia zlí vidieť nemôžu. A prečo sa pýtaš po zlatom čarovnom kvete?

JANKO (smutne): Ach, moja drahá mamička je ťažko chorá — ach, jak mi jej je ľúto. Bojíme sa s Markou, aby nám nezomrela, ako otecko. (Plače.)

VODNÍK (sústrastne): Úbohý Janíčko!

JANKO: Hovoril si, dobrý Vodníku, že dnes vykvitne zlatý čarovný kvet Tatranskej doliny — vyprávala mi Marka, že tento kvet má moc, že keď chorý k nemu privonia, že ho uzdraví — je to ozaj pravda?

VODNÍK: Áno, Janíčko — a ak Ti je kvet súdený, padne Ti s vysokého, nedostupného brala dole do trávy — — však čuj!

VÍLY (pomaly vstávajú a spievajú):

(Prí ostatnej sloke kvet pomaly klesá s brala k zemi a tam zostane svietiť.)

Predošlí. Duch Tatranskej doliny.

JANKO (pri speve víl obzerá sa, spatrí kvet, ponáhľa k nemu): O, dobrý Bože môj — jak Ti ďakujem — O, čarovný zlatý kvetu! uzdraví sa moja dobrá matička, uzdraví! (Vtom silne sa zablyskne, hrom zarachotí, zotmie sa, vodník, víly zmiznú; tma, blýskanie, rachotenie hromu. — Objaví sa duch [reflektor!].)

DUCH: Kto si, biedny pozemský červík?

JANKO (uľaknutý): Som — som Janíčko — mocný duch Tatranský!

DUCH: A čo tu hľadáš? (Hrozivo.) Ha, čo vidím? — Ty chceš odtrhnúť čarovný zlatý kvet? Ha, zmámil Ťa zlata lesk, biedny pozemský červík?

JANKO (kľakne, sopne ruky, prosebne): Ach, mocný duchu Tatranský, nehnevaj sa, že vkročil som v Tvoju tajomnú ríšu — nie, zlata, striebra lesk — lež moja dobrá, chorá matička prinútili ma k tomuto skutku. Čo mi do zlata, do striebra, keď moja dobrá matička chorie — —

DUCH (hrozivo): Mne luhať nesmieš! a ak Ťa zmámil zlata, striebra lesk, vedz, biedny pozemský červík, že — akonáhle sa dotkneš kvetu, kvet zmizne a Ty prepadneš sa do nútra týchto hrozných skál. Už mnohý odvážlivec zaplatil svoju túžbu po zlate touto hroznou smrťou! (Miernejšie.) Nože, odtŕhni kvet — je polnoc práve!

JANKO: O, ďakujem Ti, mocný duchu, ďakujem Ti za moju dobrú matičku! — (Skloní sa ku kvetu, odtrhne ho — opäť velké blýskanie, rachotenie hromu, Janko zamdlený klesá k zemi.)

DUCH (mierne): Boh Ti pomôž! Čarovný zlatý kvet lásky uzdraví Tvoju chorú matičku! (Žehná ho, potom zmizne. Javisko sa rozsvetlí.)

JANKO (leží pri kameni, v ruke drží kvet. Pomaly dvihá hlavu, prázdnou (ľavou) rukou pretiera oči.): Čo to? Sníval som? Kde to som? (Obzerá sa okolo seba.) Tatranská dolina! — skaly (Podíva sa na ruku, radostne.) Ach, zlatý čarovný kvet! — (Z polospánku.) O, moja dobrá mamička, ozdraviete, ozdraviete! (Ustatý opäť skloní hlavu na kameň a zaspi.)

(Opona padá. Koniec II. dejstva.)